ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Túto knižku obetujem a venujem, po druhé, všetkým svojim pánom patrónom a dobrodincom, všetkým predplatiteľom a čitateľom; túto svoju prácu úctivo a ponížene obetujem tebe, slávny slovenský národ, a prihováram sa ti nasledujúcimi slovami:

Krajania! Na svätú a spasiteľnú vec sa podujali pred troma rokmi milovníci a ochrancovia našej literatúry na Prešporskom zámku, keď rozoslali po krajine vytlačené oznámenie, v ktorom dávali na vedomie, že chcú s pomocou a dovolením našej milostivej svetskej i duchovnej vrchnosti založiť nové literárne učené tovarišstvo na častejšie vydávanie našich slovenských duchovných aj svetských kníh.^[1] Čím väčšiu radosť som mal z tohto vznikajúceho slovenského tovarišstva, lebo som chcel i ja v ňom uplatniť svoje kazateľské pero, tým väčší žiaľ skrušilo moje srdce túžiace po tomto predsavzatí, keď som sa dozvedel, že sa zmenilo a zastavilo^[2] s ostatnými znamenitými reformami v krajine.

Slováci, najmä ktorí ste chceli založiť Slovenské učené tovarišstvo na zveľadenie duchovnej literatúry, na vaše duchovné hospodárstvo obracia sa teraz pero a jazyk môjho svetského hospodárstva! Dobre sa rozpamätajte, aký slávny bol náš slovenský národ, keď v dávnych časoch neraz zvíťazil nad mocnými a udatnými Rimanmi, keď sa usídlil v tejto krajine, kde vládol a žil od 4. či 5. až do 10. storočia pod vlastnými slovenskými kráľmi v katolíckej viere. Spomeňte si len, odkiaľ a akého jazyka boli, z akého národa pochádzali kňazi, ktorí v 9. a 10. storočí prví hlásali v tejto slovenskej krajine katolícku vieru. Kto boli svätý Cyril, svätý Metod, svätý Severín, svätý Wolfgang, svätý Adalbert a jeho brat svätý Gaudencius, svätý Piligrín, Sunias, Teodorik, Osvald^[3] aj mnohí iní Česi a Slováci, ktorých svätá i chválitebná pamiatka posmeľuje do duchovnej práce a písania aj terajších duchovných pastierov nášho národa? Lež aby moje pero nezabehlo priďaleko od pôvodného úmyslu, vráťme sa ta, kde sme začali.

Pouvažujme trochu, z čoho pochádza naše meno — Slováci. Nuž z chvályhodného slova sláva, z mnohých a častých víťazstiev, ktorými naši predkovia kedysi naháňali cudzím národom strach a víťazievali nielen nad Rimanmi, ale veľmi často aj nad mnohými inými nepriateľmi — preto náš národ všade, kamkoľvek sa so svojou zbraňou obrátil, získal a obsiahol slávu. Preto sa menoval slávny národ čiže ináč slovenský národ. A túto slávu, chválu, krásu, silu a ozdobu, ktoré naši predkovia zasluhujúci pochvalu dosiahli zbraňou a nám na večnú pamiatku zanechali v letopisoch, usilujeme sa čo najväčšmi zveľadiť v terajších pokojných časoch naším obnoveným rýdzejším literárnym umením, spismi a vydanými knihami — a to na povzbudenie našich potomkov i na závisť iných, spolu s nami knihy vydávajúcich národov. Dal by boh, aby sa naše úsilie konečne stalo spoločnou vecou a jednomyseľné aj zostalo, aby skutočne prinieslo žiadaný a očakávaný úžitok nášmu slávnemu národu (ba celému zvedavému svetu).

Obráťme sa trochu do dávnych pohanských čias, aby sme sa dačomu priučili. Pohania mali takú, nie zavrhnutie, lež chválu zasluhujúcu obyčaj, že keď u nich prišla mládež domov zo školy, nedostala od rodičov obed dotiaľ, kým sa nepreukázala výsledkami a praktickým úžitkom svojho každodenného vyučovania. Na španielskych ostrovoch Baleárach ani jednému vyrastenému už šuhajovi nedala mater dotiaľ pokrm, dokiaľ netrafil šípom to, čo mu prikázala. Za rímskej éry vavrínovými vencami ozdobovali len hlavy udatných bojovníkov a víťazov z olympských hier. Tak nie je hoden chvály, tým menej vďačnej pamiatky ten, kto môže (a smie), no predsa pre budúce pokolenie a potomkov nič dobré nerobí, nepíše, nevydáva na chválu a oslávenie svojho národa, čo nesvedčí o tom, že žil blížnym na osoh.

Ak porozmýšľame trochu o živloch tohto sveta aj o nerozumných veľkých či menších tvoroch, tamtie i tieto boh stvoril na to, aby boli svetu na úžitok, a nie na zaháľanie. Prekrásna obloha nás prikrýva, slnko i mesiac obiehajú svoju dráhu na náš úžitok: osvecujú nás svojím svetlom, mesiac nám poskytuje chladnú rosičku a slnko dáva horúce teplo. Vetry zo všetkých strán slúžia ľuďom, znamenia obratníka sa kvôli nám pohybujú okolo slnka. Rozbúrené more vyvrhuje ryby nie kvôli sebe, ale pre rozumného človeka. Plody zeme my zberáme, odkladáme aj ovocie, v pokoji užívame príjemnú úrodu záhrad a vlaha vinohradov nás občerstvuje. Voly nám orú, ovce dávajú vlnu, včeličky nosia med a vosk na všeobecný úžitok.

Nuž ak tieto spomínané a mnohé iné stvorenia, každé podľa vlastnej prirodzenosti poskytuje dajaký osoh, nuž či má sám človek, ustanovený za vladára nad celým rajom, či má teda najmä vzdelaný a učený človek ležať zaostalý a pohrúžený v záhaľčivosti a doslovne mimo sveta v tmách zadubený medzi hlupákmi? Kto na svete by chválil takú vec, keď sa učený človek (ak môže) neusiluje preukázať nijakým výsledkom dlhého štúdia, ani plodom vycibreného dôvtipu a múdrej hlavy, keď nechce potomkom zanechať nič na trvalú chválu svojho mena alebo svojho stavu a národa? Ktože by to mohol pochváliť okrem takých, čo nerozumne používajú svoj rozum? Nech na hocičo obraciam oči, vidím, že každé štvornohé i dvojnohé, okrídlené aj neokrídlené stvorenie je na úžitok a opravdivý osoh predovšetkým človeku, potom sebe a svojim spolutvorom.

Čo teda (aby som sa konečne dostal k pôvodnej myšlienke) máme robiť my nedbanliví Slováci, u ktorých sa doteraz literárne umenie zapovrhovalo, ba ľahostajne sme kráčali v šľapajach pominutého storočia? Dáme sa i naďalej vysmievať od iných, či si aj v budúcnosti budeme požičiavať od Moravana pero na písanie a knihy od Čecha? Budeme bez vydaných školských potrieb na svete iba podaromne obtierať školské kľučky, dvere otvárať a zatvárať, iba naplano hore-dolu prekračovať školské prahy?

Bratia, uvedomte si, v akom blatnatom veku, v akom pochmúrnom storočí žili pred nami naši Slováci, a včuľ nám svitli osvietené časy! Usilujme sa teda rečou, písaním, vydanými knihami pozdvihnúť náš národ, naše meno a našich potomkov ak aj nie hneď do zlatého, tak aspoň sprvu do strieborného veku! Usilujme sa, dodávajme jeden druhému chuť, pridajme vôľu, spojme sily a možnosti! Naša milostivá vrchnosť a boh, ktorý dáva malým začiatkom veľký vzrast, pomôžu aj nám ďalej a vyššie. Prekonáme prvé prekážky, ak si pripomenieme porekadlo: K maličkému pridaj málo a k málu málilinko a za krátky čas vznikne veľký kopec.

Aj keď nepostavíme babylonskú vežu; aj keď svojimi hospodárskymi znalosťami a umením nedosiahneme pred svetom to, čo hospodári zlatého veku Cato alebo Vergilius Maro; aj keď nenapíšeme také hospodárske knihy, aké napísali v striebornom veku Collumella Gaditanus, najdôvtipnejší spisovateľ sedliackeho hospodárstva a najskúsenejší oráč, alebo Plinius či Scarus Emilianus Palladius,^[4] rímsky občan zasluhujúci chválu, ktorý sa venoval sedliactvu a hospodárstvu; alebo učitelia hospodárstva v našom storočí, ako sú vysokoučení páni Mitterpacher,^[5] Wiegand,^[6] Pauman,^[7] Pank^[8] a iní. Aj keď za jeden rok neurobíme z planej zeme najúrodnejšiu roľu; aj keď naše štepy nebudú rodiť ihneď na druhý a tretí rok; aj keď za dva či tri dni neuzdravíme polozdochnutého alebo poverami očarovaného koňa; aj keď divé, robiť neprivyknuté voly neskrotíme do jarma za jeden deň; aj keď sa naše kravy nebudú dojiť od jedného teľaťa do druhého; aj keď naše ovce a našu hydinu nebudú susedia obdivovať; aj keď nedosiahneme včelársku šikovnosť osemapäťdesiat rokov činného včelára Aristomacha; aj keď sa nám nepodarí taký kumšt, ako (podľa Reamurovho^[9] svedectva) urobil onen skúsený senegalský včelár — že za matkou v našej čiapke bude lietať roj; aj keď ju budeme či nebudeme mať na hlave a tak naraz sa nám nepodarí, aby naše včely pri rojení ticho vyleteli z materského a vošli do iného prázdneho kláta, kde by sa usadili (hoci aj my môžeme sprobovať viaceré takéto a im podobné hospodárske kumšty podľa posledného dielu tejto knižky); slovom — aj keď v našom hospodárstve nevysedí sova mladého sokola — predsa máme možnosť podľa starodávneho aj terajšieho hospodárskeho práva i dômyselnej náuky usporiadať naše domáce gazdovstvo, najmä keď nám tento pokus môže priniesť úžitok. Môžeme nasledovať príklady aj spôsoby dávnych a skúsených hospodárov, lebo vieme, že nikto nie je sebestačný v takých veciach, ktoré sú skryté v múdrosti a dômyselnom fortieli. Veď ani starodávni mudrci, v knihách ktorých sa my dneska slepíme, bez zdokonaľovania vedomostí a skúšania hospodárskych kumštov nestali sa ihneď takými múdrymi ľuďmi, akých nám predstavujú ich knihy.

Nebuďme horší než nerozumné hovädá, ktoré prevyšujeme rozumom, dušou i hodnosťou; splňme Apellovo^[10] príslovie: Nech nám neprejde ani jeden deň bez čiarky. Nech nám v budúcnosti neprejde ani jeden rok bez vydania dajakej slovenskej knižky! Nebojme sa posmievačných kritikov, ak budeme starostliví a pozorní, môžeme aj medzi tŕním dopestovať ruže a vpletať ich do dôstojného venca na večnú pamiatku nášho slávneho národa. Aj keď nás budú naši protivníci nespravodlivo posudzovať a ohovárať, aj keď sa nám budú vysmievať — nič na to nedbajme a nezabúdajme, že jeden či druhý, najmä od nášho (nový slovenský pravopis a správnu slovenčinu uplatňujúceho) Tovarišstva^[11] odtrhnutý človek nie je u nás vlastne človekom. Kto píše knihy alebo verejne káže, toľko kritikov proti sebe vzbudí, koľko má čitateľov alebo poslucháčov.

Tak skrivodlivo posudzoval Sokratove knihy Platón, Platónove odsudzoval zasa Aristoteles, Aristotelovým spisom sa vysmieval Averroes, Ceciliove knihy nenávidel Sulpicius, Lelia mal v žalúdku Varro, proti Enniovi potupne písal Horatius, Gellius bol Senekovým posmievačným kritikom, Strabo sa vždycky usiloval zahanbiť Erastotena, potupne sa vyjadroval Galenus o Tesalovi, Cicero posmešky robil z prác Hermagorových, ale aj do tohto veľkého rečníka a mudrca Ciceróna zabŕdol svojím ostrým zubom a jazykom i vysmievačným perom Salustius.^[12] Z toho nemožno vyvodzovať, že Cicero nebol najväčším, najslávnejším rímskym rečníkom, že by si dávni spisovatelia nezaslúžili za svoje učenie a chvályhodné úsilie aj spisy tú najväčšiu chválu a slávnu pamiatku, ktorú im preukazujú naše storočia.

Pravdaže, každý človek má akú-takú chybu, podobne i v každej knižke sa nájde nejaká tá chyba. Ani v terajších časoch nevymizli posmievační kritici, ich ohováračské jazyky a zádrapky ostrých zubov zavinili, že v súčasnosti mnohí múdri a učení muži nechcú vydať svoje spisy, na ktoré vynaložili veľa času a úsilia. No my sa neobávajme kritiky takých slabomyseľných a malicherných zoilov.^[13] Úžitok spomínaných kníh, ktorý ani len zbadať nemôže škuľavý úsudok ich karpavých očí, uznajú azda ich múdrejší potomkovia s vedomím, že ako nie je na svete nič také hanebné a ošklivé, čo by nemalo svojich zástancov, podobne nič nie je také užitočné a dobré, čo by nemalo svojich nepriateľov. Takýmto ja vždycky odpoviem slovami starodávneho mudrca: Kto chce, nech moje knižky číta; kto nechce, nech ich odhodí a prevetrá v nich litery, nech tupí písmo aj jazyk — keď nemôže potupovať úmysel.

Stáva sa, že protivníkov majú aj také nové veci, ktoré sú na veľký všeobecný prospech a úžitok. Už ste skúsili aj spolu so mnou, že nenarodil sa ten, čo by sa páčil všem. Ohlas onoho pred troma rokmi vydaného skromného oznámenia rozchýril sa po našej krajine ako krásny hlas skromnej peknej hrdličky. Ak ho ešte raz v našich srdciach zbudíme týmto naším spisom, môžeme úfať, že v budúcnosti pookreje i figový strom, vyženie puky a prinesie ovocie, že naša vinica zakvitne — ak sa teraz zjednotíme v tomto novom Tovarištsve a upíšeme svoje mená i náklady na slovenské knihy. Ach, akú hanbu, posmech a potupu si získame od blížnych cudzieho jazyka i rodu, ktorí sú už tuhí protivníci tohto rozhodnutia, ako nás budú haniť naši pokračovatelia a potomci, že pri tejto spasiteľnej príležitosti neprejavíme starosť ani o seba ani o nich a im šikovne neotvoríme brány do umenia — ak teraz po kroku vpred cúvneme od jeho prahu.

Kedykoľvek rozmýšľam o stave našich Slovákov, o mizernom stave našich dedinských školských rechtorov, taktiež o hlúposti našich sedliakov, nemôžem sa zdržať aspoň bolestného vzdychu: Ach, úbohí Slováci (najmä pracovitá mládež), ktorí ste doteraz nemali stáleho zástancu a pomocníka v tomto úsilí! Želal by som si, aby táto moja knižka bola našim veľkým Slovákom, ktorí môžu svojich sedliakov aj vzdelávať, taká vzácna ako iným národom nemecká „Noth- und Hilfsbüchlein“,^[14] odkiaľ vysvetľujem veľa užitočných poučení a podobne v budúcnosti sa chystám vysvetliť túto chvályhodnú nemeckú hospodársku knižočku. Už si ju do svojho jazyka preložili aj Maďari pod názvom „Szükségben segítő kőnyv“, aj Česi ako „Pomoc v potřebe“, ruská cárovna ju dala vytlačiť po rusky a vo veľkom množstve rozdať medzi poddaných. Sám jej autor pán Beker ju dal za tri roky vytlačiť päť ráz a vždy veľa sto kusov. Rozličné rakúske kniežatá pokúpili z nej pre svojich poddaných mnoho tisícov… Toľko môžem povedať, že z tejto výbornej nemeckej hospodárskej knižky vyšlo tlačou len v nemeckých krajinách najmenej stotisíc exemplárov. Krajania, či nie je hodno, aby sa na toľké príklady cudzích, v literatúre a hospodárstve zbehlých národov nezobudili do písania literatúry a do pilnejšieho aj užitočnejšieho hospodárenia i naši Slováci?!

Zobuďme sa teda, pilní tovarši, povstaňme zo spánku lenivosti, pomáhajme vydávať naše nové slovenské knihy! Kto nemôže prispievať na výlohy, nech takto chytí pero, nech položí ruku na papier, nech sa zahľadí do knihy; a čo si netrúfa teraz, to preukáže svetu skutkom v budúcnosti. Tieto naše prvé (hoci nie všetkým po vôli) knihy dajú našim potomkom do ruky usmerňovateľa, aby oni dovŕšili a dokonalejšie ovenčili to, čo sme my začali. Aj oni uznajú, čo my s Marcom Fabiom^[15] uznávame, že každé literárne umenie má svoj detský, takzvaný šľabikujúci vek; ako mesto Rím nebolo zrazu vystavané, tak ani my na prvý raz nepozdvihneme našu literatúru na stupeň hoden iba chvály, lebo vieme, že staroba nemá silu mladosti. Ale aj to vieme, že rané a skromné počiatky nemajú toľko umenia, toľko dôvtipu a výrečnosti, koľko mávajú starší učitelia, skúsenejší a umnejší spisovatelia.

Milí Slováci, ak chcete v budúcich časoch získať nášmu národu úctu zasluhujúce a pamätihodné meno, pre toto meno a pre jeho slávu vás ešte raz láskalo a srdečne napomínam: Podľa svojej možnosti napomáhajte vydávanie našských kníh tlačou! Ako vám ja touto prácou a radou želám dobro, tak aj vy zo srdca želajte dobro môjmu zdraviu, môjmu menu a svojím úsilím žičte dobro tiež sami sebe i svojim blížnym, potomkom a celému nášmu slávnemu národu!

Dobre sa majte.