ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rožňavskú kotlinu kryjú na juhu a juhovýchode kolmé srázy a ploché tabule vápencového Slovenského Krasu, plného podivuhodných hĺbokých kaňonov a kvápnikových jaskýň. Od severu a západu uzavierajú veniec tiahle i ostré tvary Krušnohoria, ktorými si len riečka Slaná razí pracne cestu od severu, tvoriac údolnú „veľkú cestu“ od Spiša a Dobšinej k Rožňave.

V tejto kotline zdvíha sa holý kúžel a na jeho temeni, 120 m nad krajom, hrad Krásna Hôrka.

V historickej dobe bol kraj osídlený až v XII. storočiu.

Ešte v konci tohoto storočia je to ohromný pomedzný hvozd, málo obývaný, ktorý náležel ku kráľovskému dvoru či novohradu v Turni. Zem bývala majetkom kráľa, ktorý ju dočasne požičiaval svojím úradníkom. Len cirkev mala už vtedy rozsiahle územia a kláštory sú prvými hospodárskymi podnikateľmi a kolonistmi. Po vzoru tejto kláštornej kolonizácie začali kráľovia časť svojich pomezdných hvozdov udeľovať dedične i jednotlivcom, v odmenu za služby alebo aby si ich poistili pre budúcnosť. Dávajú im územie často s plnou právomocou hradnou a to je začiatok novej šľachty, majiteľky rozsiahlych pozemkov. Na periferii novo osídlených území vznikajú nové hrady, vznikajú dediny poddanské k hospodárskemu vyťaženiu zeme i lesov. Z hradu stáva sa nová hraničná stráž, i kolonizačné centrum.

Okolo roku 1200 dostal toto územie Dominik Bán, z rodu Miškovcov, príbuzný kráľa Ondreja II. Keď jeho syn Borš zomrel bez dietok (1237), prešlo územie zase na kráľa a ten ho novou donáciou udelil (1243) dvom synom Matejovým, Filipovi a Detrichovi, z rodu Bebekov. Tomuto mocnému rodu zostáva pánstvo po 300 rokov.

Snáď je niečo pravdy na starej povesti, že prvý hrádok kolonizovanej kotliny stál na Drínovom vrchu (Somhegy), nad dedinou Drnavou (vykopané tu ostruhy a šípy), pri jednom chodníčku, ktorý tadiaľ viedol pozdĺž potoka Čermošné a Zádielskou dolinou a spojoval s Turňou. Tadiaľ vraj utiekal kráľ Béla IV. pred Tatarmi a v tom hrádku na Somhegy vraj odpočíval pred ďalším útekom.

Iná stará povesť vypráva, že ovčiak Matej našiel v lesoch poklad. Doniesol ho kráľovi a za odmenu dovolil na jeho prosbu kráľ, aby si vystaval 7 ovčíncov. Zbudoval miesto ních 7 hradov. Jeden z ních začal na Drínovom vrchu, ale čo za deň zbudoval, tajomné sily v noci preniesly na holý kúžeľ Krásnej Hôrky. Preto sa bača rozhodol pre Krásnu Hôrku.

V darovacej listine z 1243 nie je ešte o Krásnej Hôrke zmienka, ale dozvedáme sa tu, „že zo zlata v okolí Brzotíma (neďaleko Rožňavy, pozdejšie založenej) patrí majiteľom 200 hrivieň striebra, čo sa viac vyťaží, že sa rozdelí, ako obyčaj, dvoma tretinami medzi kráľa a tretinou baňsk. podnikateľa“. Bola tu teda výdatná zlatá baňa a prvých kolonizátorov viedly do kraja asi zprávy o báječných pokladoch, ukrytých v hĺbke hvozdov, snáď aj doložené ukážkami, donesenými prúdom riečky Slanej.

Už v XIII. storočí sa tu doluje na všetkých stranách. I Rožňava, založená na samom konci toho storočia, je takým baníckym založením, organizovaným arcibiskupstvom ostrihomským. V tej dobe je už územie soskupené v nový správny celok okolo župného hradu Gemeru: v komitát, župu gemerskú.

Bebekovci rýchle sa domohli dolovaním nesmierneho bohatstva a rovnako rýchle dosahujú i najvyšších hodností v ríši.

Už 1268 je Arnošt Bebek ríšskym sudcom a skôr i správcom kráľov. pokladu. Jeho imanie i úrady zväčšuje syn Štefan, ktorý sa stáva i hlavným županom gemerským. I ďalšie generácie Bebekovcov s Detrichom na čele rozšírujú svoju moc.

Z tých čias zachoval sa nám najstarší dokument so zmienkou o hrade Krásnej Hôrke (1341 castrum Kraznahorka).

Vznikol totíž vtedy spor s mocným súsedom, rodom spišských Mariášov, o hranice a Mariášovci zmocnili sa mocou na krátko i Krásnej Hôrky.

Od tých čias budujú si Bebekovci Krásnu Hôrku na silnú pevnosť. Ale predsa nebol hrad dosť silným, aby odolal náporu husitských vojsk, ktoré sa tuná privalily 1441. Po krátkom odporu je Jiskra z Brandýsa pánom hradu. I on sosiluje odolnosť hradu ďalším opevňovaním, ale okolo hradu bol kľud až do pozdného leta 1451, kedy Ján Hunyady, so všetkou silou obrátil sa do Gemera a vrhol sa najsámprv na pevnosť, ktorú si Jiskra zbudoval pri Lučenci.

7. septembra toho roku došlo k slávnej bitve o pevnosť pri Lučenci, z najslávnejších celého veku, o ktorej složil báseň dvorný básnik Habsburgov, vojak Michal Beheim.

Lučenecká posádka sovretá nepriateľom, že nebolo uniknutia, už už sa vzdávala. Žiadala o povolenie čestného odchodu. Hunyady odmietol. Čo ich čakalo? Osud obráncov Moldavy, ktorým dal 2 roky pred tým Hunyady ruky osekať, oči vyklať. Posádka sa vzchopila k poslednému zúfalému odporu. Tu však sa objavilo smluvené znamenie Jiskrovej pomoci: ohne na horách. „Idú do vlastnej zkazy,“ prehlásil Hunyady pri zpráve o príchodu neveľkého vojska Jiskrovho. „Sporiadame ich k raňajkám. Mám toľko vojska, že ich moji vozkovia rozpráskajú svojimi bičmi.“ Bolo vraj 12 Uhrov na jednoho Husitu, ale smrť jediného stála Uhrov 30 mŕtvych. Zdesený volá Hunyady, aby mu priviedli jeho bielúša a prchá za utekajúcim vojskom. A teraz ich padlo, že ich ležalo, čo snopov o žatve. Až k Jageru prenikli víťazovia. (Bartoš.)

Bitky u Lučenca zúčastnil sa Štefan, zákonitý pán Krásnej Hôrky, ale márne bol odvlieknutý so smrteľným zranením od hradieb lučeneckých, Krásna Hôrka ešte dlho sa nevráti jeho rodu.

Gubernátor ovšem napial všetky sily kráľovstva, aby Jiskru zdolal. Pevnosť za pevnosťou padá mu do rúk. V Gemeri poveril ich dobývaním Štefana Rozgoňa. Ten zmocnil sa síce Rožňavy, ale pánom Krásnej Hôrky zôstalo Bratstvo. I keď už Hunyadyho syn Mátyáš dávno bol kráľom a dlho už po hroznej porážke u Blatn. Potoka, kedy Jiskra 1459 opúšťa väčšinu gemerských pevnôstiek, sústreďuje svoje sily — drží sa hrde Krásna Hôrka s Muráňom. V októbri 1461 píše Matyáš list spišskému hlavnému kapitánovi Jánu Sapojajovi, aby poslal pomoc k dobytiu tých dvoch orlích hniezd a až toho roku 1461 bola Krásna Hôrka vrátená Bebekovcom. Po 20 rokoch doznel tu český hovor a husitské modlitby.

Za rozbrojov o uhorský trôn stáli Bebekovci na strane Jána Zápolského, i Ján Bebek, ktorý padol u Moháča, i jeho syn, František, ale ten drží časom i k Ferdinandovi, keď to bolo práve výhodnejšie.

Je za to zase hlavným županom gemerským. Ostatne s mocou Ferdinandovou príliš neráta, zariaďuje si na Krásnej Hôrke slievareň kanónov a tiež potajmu i mincovňu, kde zo zvoncov, rekvirovaných v okolných mestách a dedinách, šetriac striebrom, razí ľahkú mincu — s obrazom Ferdinandovým. Pomáha mu priateľ Matúš Bašó z Čoltova, nehodný pán Muráňa, lupič, ktorý jazdí so svojim rojom po Slovensku, ba aj do Poľska a Sliezska na lúpeže. Však je z tých rokov dosť sťažností na snemu na jeho vystrájanie a snem nariaďuje pre jeho prepady i rúbať lesy pri hradských.

Ale moc Ferdinandova vzrástla a František Bebek, kryjúc vlastné viny, dal sa do služieb Ferdinandových i proti priateľovi Bašovi, pomáhal 1549 i pri dobytí Muráňa, i pri lapení priateľa Baša v telgartskom chotári a jeho poprave.

I inakšie sa usiloval František Bebek zavďačiť sa Ferdinandovi.

Aby osvedčil svoju horlivosť vo viere, lapil rožňavského kázateľa nového učenia Lutherovho, Ondreja Fischera, keď prišiel na Krásnu Hôrku kázať a dal ho svrhnúť z najvyššej bašty, ktorú práve dobudoval, opevňujúc hrad pred blížiacimi sa Turkami.

Turci stáli už na deň cesty od Fiľakova, keď s nimi Ferdinand ujednal mier. Ale akonáhle župan Bebek rozpustil župné vojsko a vrátil sa na Krásnu Hôrku, Turci udreli na Fiľakovo a dobyli ho. Bebek poslal Hamsu pašovi do Fiľakova poslov s dotazom, prečo porušil smlúvu, a keď sa vrátili so vzkazom, že jednal s vedomím Ferdinandovým, pohnevaný Bebek vyvesil na Krásnej Hôrke farby Jána Zápolského. To zpečatilo osud rodu.

1556 bol oboslaný František Bebek so synom na snem. Nešli a snem ich obidvoch odsúdil k vyhnanstvu a ztrate statkov.

Wolf Puchheim a Marcel Dietrich boli vyslaní s veľkým vojskom k prevedeniu rozsudku. Bebek nemal veľké vojsko, ale mohol počítať s tureckou pomocou. V sept. 1556 dorazilo 4000 peších a 600 jazdcov cisárskych a rozložili sa táborom u Hárskútu a Dlholúky pod Krásnou Hôrkou. Fr. Bebek zavčasu z rána v deň narodenia Panny Márie (8. IX. 1556), vrhol sa výpadom na nepriateľa. Ale ťažká jazda nemecká drtí jeho rady. V tom od západu ženú sa Turci, vpadajú cisárskym v bok, celé krýdlo obracajú na divoký útek a keď mladý Bebek na čele záloh ešte rozráža ich stred, prchá celé vojsko cisárske všetkými smermi ďaleko po kraju. Ale slávne víťazstvo len zhoršilo situáciu Bebekovcov.

Starší odchádza na dvor nezletilého Jáho Jána Zigmunda poľského a do Sedmohrad, kde ho dala Izabella, matka Jána Zigmunda, zavraždiť Melch. Balašom, bojac sa jeho intrík. Mladší, Juraj Bebek, bráni sa proti Lazarovi Švendimu, ktorého znovu kráľ vyslal, ale Krásnej Hôrky neuhájil.

I on ide do Sedmohrad, ale zakrátko berie ho Ferdinand na milosť a vráti mu ešte Krásnu Hôrku. Je zas nepriateľom Turkov a na čele župného vojska porazí ich u Fiľakova a Siksó. Vtedy naposled rozšírili Bebekovci svoje pánstvo: dostali Siksó.

Ale 1560 vylákal fiľakovský beg Hasan Juraja z hradu, zajal ho a odviezol do väzenia v Carihrade. Po 5 rokoch ho síce Ján Zigmund za sľub vernosti, vyslobodil a Juraj sa vrátil 1565 na Krásnu Hôrku, ale košický hlavný kapitán Lazar Švendi mal už zprávy, že prišiel s tajným rozkazom, vyvolať vzbúru. Tentokrát nebola to ťažká práca, dobyť Krásnu Hôrku i ostatné Bebekove hrady, len Sádvár, kde sa hrdinne držela žena Jurajova, Žofia Patačiová, vzdoroval Švendimu dlhšiu dobu.

Odchodom Juraja Bebeka so ženou Žofiou do Sedmohrad, prechádza Krásna Hôrka i celé pánstvo po 300 rokoch, r. 1565 zase na kráľa.