ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od tej doby vládne hradom dočasný, smluvný kapitán. 1566 síce sdruženie piatich miest východoslov. s Košicami na čele, žiadajú strhnutie hradu, „že je na ochranu malý, ale veľký dosť, aby bol kolieskou vzbúr“, ale turecký postup prinášal iné starosti: Turci stáli už skoro pod hradom.

V tých rokoch vystriedal sa tu rad hradných kapitánov, až 1580 prichádza Peter Andrássy.

Dostal hrad s Podhradím, Dlholúkou, Drnavou a ešte s 15 dedinami a baníctvom, zato je povinný hrad opatrovať a vydržovať posádku. Mnoho jej v kľudných dobách nebolo: 30 jazdcov, 25 peších. Čo viac, išlo na útraty válečnej komory. Bezprostredne poslúchal hlavného kapitána košického, vtedy Jána Reubera, ktorý mu bol naklonený. 1585 prepožičala mu dvorná komora hrad a pánstvo na 10 rokov za 80 000 zl. a Andrássy uviedol hrad do poriadku a rozšíril ho, takže keď 1588 viedeňská komisia reviduje slovenské hrady, sdeľuje o Krásnej Hôrke, že je vo veľmi dobrom stave.

Po smrti prvého Andrássyho stal sa kapitánom nemocný Matyáš Andrássy, do tých čias dôstojník jazdeckébo pluku Kielmanovho, ale hrad viedla vlastne energická jeho žena Žofia, rodená Becová, ktorá vedela obhájiť majetok i zbraňami proti Rožňave, i na komore vymôcť predĺženie smluvy na ďalšiu dobu. I za syna Mikuláša a vnuka Matyáša (II.) vládla ona.

Tenkrát vzplanúl Bocskayov odboj a revolučné vojsko všade bolo vítané s jásotom. Babička mladého Matyáša II. velela hradu dosiaľ a zostala viedeňskému dvoru vernou.

I keď potom i Matyáš (II.) povyrástol a posílil pozíciu cisársku v Gemeri, daroval Ferdinand II. v uznaní týchto zásluh darovacím listom z 22. XII. 1642. Krásnu Hôrku a jej pánstvo Matyášovi (II.) a jeho potomkom na večné časy.

Z 3 synov Matyáša (II.) Andrássyho zostal živý len Mikuláš (II.) a ten prevzal hrad. Bol to vojak, ktorý sa neraz vyznamenal v bojoch po boku Montecuculiho. Za to pasoval ho Leopold I. na rytiera so zlatými ostruhami a r. 1676 dal mu baronstvo. A keď sa skoro po tom stal i hlavným županom gemerským, stala sa Krásna Hôrka na čas župným strediskom, sídlom župných snemov.

1678 dorazil pod Krásnu Hôrku Tököly a vyzval Mikuláša, aby sa pridal k jeho vojsku. Andrássy, hoc bol Tökölymu švagrom a priateľom, nevyhovel. Tököly za to zpustošil jeho statky, až sa s ním Andrássy ujednal a zaplatil 6000 zl. výpalného. Viedeňskému dvoru zostal verným i na snemu, ktorý Tököly svolal 1683 do Košíc.

Telesne bol to silák, obor, aspoň kronika o ňom zaznamenala, že 1685 umierajúc stojacky, rozrazil päsťou dosku bukového stolu.

Z deviatich jeho detí zdedil statky najstarší Peter (II.).

Ten sympatizoval s odbojom, takže keď zase pritiahol Tököly, vydal mu Krásnu Hôrku bez boja. Ale po roku ovládol zase kraj cisársky generál Schulz, Krásna Hôrka otvorila brány cisárskym a Andrássy bol — amnestovaný. I on bol vojak, bojoval vo vojsku generála Caprarry a vyznamenal sa najmä pri pádu Belehradu.

Keď vypuklo Rákoczyho povstanie, odovzdal Peter velenie na Krásnej Hôrke svojmu bratovi Štefanovi a odišiel do Viedne. Ale Štefan i mladší brat ponúkli svoje sily Rákoczymu. Zatiaľ, čo mladší bratia sosilujú hrad, odchádza Štefan do Podunajska, do boja proti „labancom“, porazil cisárskych u Rábu (1706) a Rákoczy ho potom poslal za hlavného kapitána do Levoče. Vtedy sveril Štefan svoju manželku, Žofiu, rodenú Šeredyovú a svoje deti na Krásnej Hôrke svojmu mladšiemu bratovi Mikulášovi.

Koncom 1706 a začiatkom 1707 riadi Rákoczy boje proti cisárskym z Rožňavy a v tú dobu je často hosťom na Krásnej Hôrke, prinášajúc Žofii Šeredyovej bohaté dary.

Štefan v Levoči dľho nepobyl. Vo vojsku zúrily nemoce a hlad, ľud už sa nabažil dľhých, beznádejných bojov a tak kurucký generál v zime 1709 ujednal s cisárskym generálom Löffelholzom vydanie mesta. 13. II. 1710 predal Levoču cisárskym a amnestovaný, vrátil sa na Krásnu Hôrku. 9. IV. 1710 je datovaný holdovací dopis, ktorý napísal cisárovi Jozefovi. Pri jeho návrate jeho manželka Žofia Šeredyová už nežila. To je historický podklad krásneho, známeho románu Jókaiho „Biela paní levočská“.

Brzo potom je po vojnách tureckých i koniec odbojov; zbohatlej šľachte nie sú už hrady na vrchoch dosť pohodlné, všade stavia sa zámky v nížinách a tak i Štefan postavil si kaštieľ v Betliaroch. V ňom ztrávil posledné svoje roky († 1760).

Mikuláš („derviš-generál“) znepokojoval cisárskych, na čele tureckých žoldnérov ďalej, ale pri jednej srážke bol zajatý a zomrel vraj uväznený v ktoromsi zemplínskom kláštore.

Po smrti Štefanovej je dedičom Krásnej Hôrky František; nemajúc syna, odovzdal dedičstvo synovcovi Karlovi (1725 — 1792). Ten bol vraj najlepším vojakom Márie Terezie a za svoje hrdinstvá stal sa nielen generálom, ale získal i titul grófsky. Do erbu vzal si heslo: „Fidelitate et fortitudine.“ (Vernosťou a chrabrosťou.)

Posledným obyvateľom Krásnej Hôrky bol Štefan (III.), ktorý sa vo vysokom veku oženil s krásnou Máriou Festetičovou. To už bol dávno v Košiciach pochovaný († 1812), keď 1817 bleskom zasiahnutá Krásna Hôrka vyhorela.

Mária Festetičová usadila sa v zámočku v Dlholúke, opravovala hrad znovu, ale už sa tam nevrátila.

Z oboch synov dožil sa dedičstva Juraj, ktorý má značné zásluhy o Gemer.

Jeho dielom sú rôzné priemyslové podniky, ako železiarske podniky v Drnovej.

Tiež on žil v zámočku Dlholúckom a tam sa mu narodil 18. XI. 1835 prvorodený syn Dionýz.

Za štúdií na exportnej akademii vo Viedni zamiloval sa Dionýz do Františky Hablavcovej, dcéry riaditeľa konzervatoria a proti vôli rodiny sa s ňou 6. IV. 1866 oženil. Dedičom sa mal stať preto mladší Juraj, ale ten 1871 zomrel, rodina sa usmierila a tak verná láska zvíťazila, keď Dionýz sa stal 1872 pánom Krásnej Hôrky.

Prišiel sem však len prevziať dedičstvo, ináčej žil so svojou milovanou Františkou v cudzine. Ale i on pečoval o opravu hradu a jeho zásluhou sú sbierky, ktoré uvidíte, najmä v „Izbách Rákoczyho“.

Keď potom Františka 1902 zomrela, zariadil tu zo vzpomienkových drobností, vrúcou láskou i dnes dojímajúce muzeum Františky. A dole pod hradom, na ceste k Turni, zbudoval veľkým nákladom v tichom sade Františke mauzoleum, a tam, v tumbe z kararského mramoru, odpočíva i on, Dionýz Andrássy, tichý demokrat a ľudomil, veľký, verný milenec svojej Františky. Do erbu si vzal heslo: „Non videre, sed esse“.

Zomrel bez dediča a podľa ustanovenia grófa Juraja Andrássyho, Dionýzovho otca, zakladateľa majorátu, prešla Krásna Hôrka na druhú vetev Andrássyovcov — betliarskú. Dohodou medzi dedičmi stala sa vlastníctvom vetve Karla Andrássyho, a tak tu dnes vládne jej senior, gróf Gejza Andrássy, ktorý pečuje o udržovanie hradu a jeho sbierok.

Krásnu Hôrku vyvolili si Andrássyovci za hrobku svojho rodu.