ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Usilovné ruky, spojené s vytrvalosťou a rozumnosťou, dochádzajú skôr neskôr ale vždy zaslúženého ovocia. Nie vymyslený, ideálny ale skutočný príklad toho chcem milej našej mládeži vyrozprávať v nasledujúcich riadkoch.

Každý národ pociťuje svojích, v jednom lebo druhom obore vynikajúcich mužov, umelcov a vynálezcov; tak anglický sa honosí vynálezcami v obore lučby jako aj strojníctva, nemecký svojimi spisovateľmi a filosofmi atď. Náš národ slovenský, ačkoľvek malý, chudobný, zaznaný, potlačený dal vlasti preca viacej mužov, ktorí učenosťou, dovednosťou a umením vynikli a veľkej slávy došli. Lenže, bohužial, veliká väčšina jejích zaprela pôvod a rod svoj a on — úbohý — stojí tu, akoby bez mužov na svet súcich. Tým väčšiu úctu zasluhujú tí mužovia, ktorí nie len že nad súčasníkov svojích vynikli a krajinského alebo práve svetového chýru došli, ale ktorí sa ani rodu svojho neodznali a za jeho reč sa nestydeli. Takýto šlachetný a vynikajúci muž bol aj Jozef Pozdech, vynálezca nového spôsobu sostavenia zvonov, ktorého chcem tu našej remeselníckej mládeži predstaviť za vzor ku povzbudzeniu a príkladu jeho nasledovaniu. Týmto mužom sa náš národ honosí už preto, že z biedneho, nepatrného slováka stal sa bol mužom, široko ďaleko známym.

On narodil sa roku 1811, dňa 22. februára v Hrnčiarovcách pri Trnave. Rodičia jeho Ján a Helena rodzená Gubrický boli roľníci. I syn jejích bol na túto prácu odkázaný a konal už od chlapčenstva svojho všetky práce, ktoré sa roľníckym chlapcom nakladajú. Avšak iný osud čakal mladého chlapca; nie rolníctvo malo mu chlieb donášať, lebo už jeho mladiství duch najradšej zaoberal sa s vecmi mimo všedných prác rolníckych stojacími. Už jako deväťročný chlapec sostavoval všelijaké figúry, a neraz pobral svojej matke slamené chlebové košíky, ktoré si na podobu zvonov ponapravoval a zkúšal, jako by to ľahšie a lepšie ísť mohlo a pri tom cirkevné pesničky spieval. Rodičia vidiac jeho nechuť ku rolníctvu a oproti tomu tým väčšiu náklonnosť k učeniu, dali ho do Trnavy do školy, poneváč v dedinských školách učilo sa toho času najviac 3 alebo 4 mesiace prez rok.

Bolo to roku 1822, keď sa dostal do Trnavy, by sa celou chuťou a usilovanosťou prichytil učenia v škole. Lež čo z chuti, keď nieto pomoci a prostriedkov k vyučeniu v cudzom svete. I náš mladík octnul sa dosť skoro na hraniciach najväčšieho a najsmutnejšieho nedostatku. Hladom morený navštevoval kláštorskú kuchyňu. Ponevač ale do tejto len vtedy chodiť smel, keď bol deň preňho určený, stalo sa neraz, že nemal čím hlad utíšiť. O velikej biede svojej sa ale pred rodičmi nezradil z obavy, aby ho zo škôl nestrhli. Keď prišiel do prvej latinskej triedy, tu len tak mohol pokračovať v učení, že svojim spolužiakom kde tu pomahal v štúdiách, za čo u jednoho lebo druhého prenocoval, alebo niekedy chovu dostal. V takom trápení súc postavený, není div, že očividome upadnul na tele; a keď prišla jeho matka a pýtala sa ho so skormúteným materinským srdcom, čo mu je, že tak upadol na tele, tu musel vynsť s farbou a povedal úprimne, že sa živí jedine z milosrdenstva a úprimnosti druhých. Od týchto čias dávala mu matka týdenne dva chleby; ale čo je to pre mladíka, ktorý vo svojom veku taký pokrm potrebuje, krorý má sosilniť i telo i ducha? Chytil sa teraz do nového zárobku. Začal totiž pre chlapcov hračky robiť, by si týmto zárobkom iné zaopatriť mohol k výžive. Ponajprv spravil z papieru a dreva trnavský jezuitský kostol, ktorý sa mu pošťastilo za päť zlatých predať. Neskôr robil betlehemy, šarkany, za čo dostával od chlapcov už chlieb, už zase pár krajciarov. Keď sa ale chlapec takými vecmi zaoberá, ktoré nepatria do školy, a týmto svoje učenie zanedbáva, ba čo horšie, zanedbávať musí, jestli sa chce živiť, súc na seba samého ponechaný: tu musí aj vystať pokrok vo vedách, čo sa i s naším Pozdechom stalo. Vidiac, že mu len žiť treba, pri tom ale nemožno bolo sa učiť, bol prinútený školy ponechať druhým, ktorí šťastlivejším osudom obdarený boli.

Týmto zanechánim škôl rozhodnul sa osud nášho rodáka; nezbývalo mu inšie ako remeslo. Roku 1827 stal do kováčskej vihne a oddal sa s najväčšou usilovnosťou kováčstvu. O tri roky bol už za tovaryša prepustený a ako taký cestoval, počnúc svoju vandrovku od Modry, kde tri mesiace ztrávil. Z tadiaľto šiel do Rábu, a pracoval za dva mesiace; poneváč ale nebolo tuná toľkej roboty k dobrému výrobku a k tomu ešte i choroba panovala, odišiel do Promontoru a už po štyroch dňoch do Handžabýku, kde ostal v robote za deväť týdňov. Tu svojou usilovnosťou a sbehlosťou vyzískal si toľkej priazni u ľudu, že majster jeho počal podozrive na neho zazerať. Náš mladík ani myšlienky nemajúc svojmu majstrovi chceť byť na ujmu, aby vyhnul pohoršeniu, odišiel náhle v zimnom čase a len v letných šatoch z majstrovho domu, obráťac kroky svoje na Rackerestúr. Sem príjduc, celý zimou premrelý, uhospodil sa síce u kováča, avšak tento nemal preňho žiadnej roboty. Kováč mu sdelil svoje zlé položenie, že mu nákovu ukradli, mechy ale že sú veľmi zkazené, tak že, čoby aj chcel dačo robiť, nemôže nič začať pri pohubených mechoch. Náš rodák, aby si aspoň chovu u kováča, nadobudnul, ponukol sa kováčovi, že on mu mechy napraví, ačkolvek nikdy dosiaľ takej práce v rukách nemal. Kováč naradovaný, dal mu mech do roboty, a stalo sa, čo si sám náš Pozdech nemyslel, bo mech tak napravil, že bolo možno onedlho do roboty sa chytiť. To bol jeho prvý a to samostatný pokus okolo mechu. Za mesiac sa zdržoval u tohoto kováča, potom ale šiel do Pákozdu a zas do Belohradu a Kiškun-Fülöpsállášu, tu i tam 2-3 mesiace sa pobaviac. Pre zuriacu v tom kraji koleru a ešte z inej dôležitej príčiny vrátil sa náš rodák zpät do Hrnčiaroviec.

Roku 1831 umreli mu totiž v jednom týdni: matka, sestra a dvaja bratia, krom toho ale i otec onezdravel. Poostanúc so svojím otcom a s jedným 3, druhým 1-ročným bratom, nahliadol, že prišiel naň rad rodinu zaopatrovať, a preto, čo bolo najbližšie, toho sa lapil, totiž gazdovstva. O nedlho za tým sa oženil. V manželstve požehnal ho Boh 8 dietkami: 2 chlapci a 6 dcérami, z ktorých jedine dcéry vychoval i povydával, synov ale pochoval. R 1832 chytil sa svojho remesla a začal ho jedine dľa svojej potreby a možnosti, totiž v cudzom dome, a potrebný riad, ako i starý rozdrganý mech kúpil za celých 95 zl. „šajn“ — to sa rozumie, že teraz ešte len na úver. — Prvá jeho práca bola mech si opraviť, čomu, ako už vieme, sa bol podučil keď bol na vandrovke. Súsední kováči dozvediac, ba i na vlastné oči sa presvedčiac, že Pozdech mechy napravovať zná, dali si tiež jemu svoje mechy ponaprávať; neskôr ale chytil sa do shotovovania malých nových mechov, jaké zvlášte cigáni potrebujú. Roku 1834 chytil sa do shotovovania väčších nových mechov, a síce prvý urobil pre seba, o čom chýr rozniesol sa po celom okolí, následkom čoho započal pilnejšie shotovovať mechy, pri čom však robil i kováčsku robotu, železné pluhy, hrubšiu robotu do mlýnov atď.

Roku 1846 poslal dva veľké mechy na umeleckú výstavu do Pešti, ktoré nie dľa užívaného, ale podľa svojho vlastného nového spôsobu sostavil. Mechy odkúpili mu hneď na výstave, a od tohoto času dávali pešťanskí kováči jemu shotovovať mechy až do Hrnčiaroviec. Poneváč mnohí tamejší kováči videli, že náš rodák svojím vynálezom mnohým potrebám zadosť urobiť môže, a že sa nikde lepšie nevypláca dobrá práca, než vo veľkom meste, kde sa i materiál vo veľkom a tak lacnejšie kúpiť dá: nahovorili ho, aby sa v Pešti usadil a tuná prevodzoval svoj obchod. I odhodlal sa teda prísť do hlavného mesta krajiny, že ale tu veľmi zlý byt dostal, pracoval z polovice doma v Hrnčiarovcách. — Za blahodarné účinkovanie jeho dostal r. 1847 pochvalný diplom od uhorského priemyselného spolku.

Búrlivé časy r. 1848 i nášho rodáka pohromou navštívily; bo následkom falošného udania zavreli ho v Prešporku do žalára, kde bez výsluchu 14 týdňov sedel. Za touto pohromou nasledovala druhá a to ešte väčšia r. 1849. Dom jeho so všetkým činom padol v obeť nemilosrdnému ohňu, tak že ubohému nič neostalo iba role, manželka a dietky. Od teraz už nemohol na dvoje svoju robotu konať a preto i s rodinou svojou odstehoval sa do Pešti.

R. 1857 dostal z Francúzka k popravovaniu mechna preťahovanie vína, pri ktorej práci prišiel na iné sostavanie mechov. Uskutočniac túto svoju myšlienku, bol vynálezok hotový, za ktorý od pešťanskej hospodárskej výstavy diplom dostal. R. 1860 vynašiel robenie ovalných a cilindrových mechov s vonkajším rovnochodom, kdežto posiaľ len s vňutorným rovnochodom boly, tak že ani nebolo možno tieže čistiť. Za tento vynálezok obdržal tohože roku privilegium a r. 1862 od krajinského hospodárskeho spolku odmenu prvej triedy.

Ale všetko toto prevyšuje vynálezok nového sostavenia zvonov, nad čím už od dávna bol rozmýšľal a konečne r. 1860 i v život uviedol. Kto zná nedostatky a obťažnosti, s ktorými spojený je starý spôsob zvonov a týchže upotrebenie, ten len s pochvaľou a povďačnosťou spomínať môže meno Pozdechovo. Nie na darmo obdržal rodák náš privilegium na svoj vynálezok. Nie na darmo udelil mu kráľ uhorský zlatý záslužný kríž.

Výhody, které poskytuje Pozdechov nový spôsob pred doterajším starým sú nasledujúce: Zvon možno 12-14 razy kolom krútiť, keď sa totiž od udierania srdca na jednom lebo druhom mieste vydral, následkom čoho aj 12-14 razy dĺž trvať bude; a poneváč sa rovnako dere: svoj pôvodný čistý hlas vždy zadrží. Trvácnosť zvonov pri tomto stavení je o 1/5 i tým dlhšia, že keď pri starom spôsobe zvon za istý čas 750 raz udre, pri novom spôsobe len 600 raz. Keď rany jedna za druhou pozdejšie nasledujú, je i hlas zvonu čistejší, lebo sa tento samostatnejšie vo zvone zvlniť môže. — Vysoké čepy súc nižej umiestené, než pri starom spôsobe, nepotrebuje zvon teraz toľké miesto pod časom zvonenia, kolísanie sa zvona nezapríčiňuje žiadne otrásanie na väžových múroch a k zvoneniu nenie potrebná ani piata čiastka tej sily, ktorá potrebná bola pri starom sostavení; srdce so zvonom teraz nie na jednu ale v protivnú stranu sa pohybujúc, vydáva zvon čistejší a trvácnejší hlas, a zastavenie zvona ďaleko nenie tomuto teraz tak nebezpečné ako pri starom spôsobe, kde následkom veľmi silného úderu už nejeden zvon pukol. I pre zvonárov je Pozdechov spôsob bez všetkého nebezpečenstva, lebo keby sa aj srdce odtrhlo, padne rovno len pod zvon.

Objednávky na takéto zvony prichádzaly zo všetkých strán vlasti i vonkova.

Pri všestrannom tomto obchode vstúpil náš rodák do radu veľkých obchodníkov a ustavične konal väčšie cesty už v Uhorsku už v cudzozemsku. Žil cele familiárne. Starosť o jeho rodinu bola otcovská a on sa nikde necítil doma, len v kole svojej rodiny. K čomu pravda vo veľkej miere dopomáhala sporivosť manželky a usilovosť jeho dietok. Domácnosť viedla taktuplná a starostlivá ruka matky, za prácou obchodu hľadel bystrý zrak otca, a s pomocou svojich statných dcér — všetkých za slovákmi vydatých — zdarile viedol rozsiahly obchod. Týmto spôsobom prevodzovaná práca bola výsledkami korunovaná a nadobudla nášmu Pozdechovi značný majetok v Pešti.

Pri tomto všetkom nezabudol na to: zkade pochádza, čím bol a pre koho žiť má. Jako rodeného slováka neoceniteľné bolo jeho postavenie v strede pešťanských slovákov, ktorí jeho úprimnú vôľu uceniť a vážiť si vedeli. On a súdruh jeho Jozef Zarzetzky, fabrikant zápaliek, boli stĺpami pešťanských slovákov; oni dodávali smelosti druhým, aby nezúfali v boji za vlasť a národ. K čomukoľvek bolo treba otvoriť štedrú ruku, prispeť radou a pomocou, nezchádzalo u neho nikedy, bo národné ciele boly vždy pohnútkami každého činu jeho. On bol ten, ktorý nezdráhal sa ísť so slovenskou deputáciou k ministrovi Eötvösovi prosiť o slovenské školy. Jednoduchosť, prostosrdečnosť a neviazanosť v držaní sa boly tie známky, po ktorých ho bolo poznať, že bol rodený a opravdivý slovák. Býval veselého ducha, rád videl nevinné vtipy a neraz sa zahovoril s jakýmikoľvek krajanmi, nech boli oni len slováci. — Dožil dosť vysokého veku.

Daj Boh mnoho takýchto mužov národu našemu!

Dľa „Minervy“.