Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
Ján Palárik:
Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch
Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Pavol Tóth. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 459 | čitateľov |
Obsah
(Sála ako v dejstve druhom.)
Grófka a Miluša.
GRÓFKA (za žnicu preoblečená smutná sedí pri stolíku): Čo mi po šľachtickom rode, dôstojnosti, keď voliť nemôžem dľa srdca ľúbosti — Ó, bár bych sa bola grófkou nezrodila! MILUŠA: Prosím, nehovorteže tak, grófka milá! Ten mladý barón je voľby vašej hoden a je vám statkami i cnosťami roveň. GRÓFKA: Nechcem ho! Do teba je on zaľúbený; pri mne stál pokojne a celkom studený — ani v najmenšom ja som ho nedojala. MILUŠA: To je len následok celkom prirodzený, že ste sa tak sprostou pred ním ukázala. Muž dobrej výchovy, vysokovzdelaný, aby sa zaľúbil do sedliackej panny obecných manierov, bez všetkej výchovy — to žiadať je veru nezmysel hotový. Ba práve, že sa tak chladne ku vám choval ten mladý pán barón, skvelý vám dôkaz dal svojej solídnosti, poctivého rázu — Dôkaz, že je čistá jeho duša mladá, ktorá si oškliví tú mravov nákazu. GRÓFKA (pretrhne ju): Nie, nie! On mi nedal žiadneho dôkazu, iba ten jediný, že len grófku hľadá, ktorá striebrom, zlatom, statkami oplýva — A k tomu to jeho prepiate zmýšľanie strany národnosti — streštenosť — ach, nie, nie! Ja nemôžem s takým mužom byť šťastlivá! MILUŠA: Ó, hrabenka, verte, on nie je zaťatý pravdy upierateľ; bo celkom dojatý pod obedom takto prehovoril ku mne: „Nemyslite sebe, hrabenka láskavá, že dáky proticit spôsobila vo mne tá reč vaša, trebárs tak hrozne pichľavá; bo ja sám uznávam, že je veľa takých pseudovlastencov pyšných, predpojatých — lež ja k nim nepatrím — ba vyznať vám musím, že si ja zo srdca odrodilstvo hnusím.“ — GRÓFKA: Ha, ha, ha, Miluška, teda tak hovoril? MILUŠA: To mi môžte veriť, moja grófka milá! GRÓFKA: Aj, aj, ales’ ho len chytro obrátila — (Vstane.) Ale sa len chytro v Slováka pretvoril ten horlivý Maďar! Ó, už teraz snadne predvidieť sa dá, že celkom premožený mocou lásky k tebe, k nohám tvojim padne, (ironicky) istotne nie preto, že ťa za bohatú grófku drží — ó, on bohatstvo necení — on má lásku čistú, bezzištnú a svätú. Ha, ha, keby sme však zrazu mu odkryli roly naše: keby poznal, že sa mýli v osobe pravdivej hrabenky Eržiky, a zbadal by zrazu svoj omyl veliký, odokrytie toto by ho prekvapilo a azda na novú skúšku postavilo lásku v ňom i zásad národných premenu — Videli by sme tvár jeho obarenú! s oveseným nosom rozličné farby hrať, v otvorených ústach jazyk sa zajakať, a v rozpakoch hľadať všakové výkruty: Ha, ha, lež ja nechcem tie kolomuty jeho vidieť, nechcem takto ho zahanbiť: — Keď sa tebe ľúbi, Miluška, ty zaň ísť môžeš bezpečne, ak nepremení on chuť potom svoju; ja viac nechcem o ňom počuť: (ohnivo) Bo muž, ktorý svojho života zásady sťa oblek premieňa, ako vietor duje časných výhod, ktorý pre hmotné ohľady vyšším záujmom ducha sa spreneveruje, vieru, pravdu, lásku sťa tovar predáva, dnes sa vyznavačom, zajtra zradným stáva renegátom kvôli zisku aľbo ženy — taký v mojich očiach žiadnej nemá ceny; bo to je muž rázu celkom obecného — preto ja nechcem byť nikdy ženou jeho! (Odíde bočnými dverami.) MILUŠA (sama): Jaj, to je nešťastie! Zlý, nedobrý koniec žarty často majú; nebezpečná to vec najmä s láskou žarty samopašne tropiť — Už som potrestaná! Čo len teraz robiť? Ja sa velikého pohoršenia bojím, lebo viem, že barón nemôže byť mojím — A grófka zasa má nešťastné kaprice, istotne sa durí preto tak velice, že sa k nej sťa žnici ľahostajne správal a moci jej krásy tak ľahko odolal; ba hrozné sú ženské v svej kráse márnivé.(S úsmevom.) Lež kto sa im klania, hneď sú mu zmierlivé — Ó, to ja dobre viem! — Ha, už viem, čo spravím, pánu barónovi všetko včuľ vyjavím: On sa potom iste ináč bude chovať k tej márnivej žničke — jej sa fatinkovať a skladať prísahu svojej lásky svätú! — Ó, ja poznám mužských a jejich zásady: Krásnu a vzdelanú všetci majú radi ženu, lež hľadajú vôbec len — bohatú, — Ha, tu ide on sám!
Miluša a Rohon.
ROHON (pri vchode, k sebe): Radšej sa premôžem, lebo viem, že ona nemôže byť mojou.(K Miluši.) Osvietená grófka! Už ďalej nemôžem odolať návalom trápnych srdca bojov — všetko vám vyjavím — ale ma nehaňte za moju velikú smelosť — (Chce kľaknúť pred ňou.) MILUŠA (zdrží ho): Ach, prestaňte, preboha, pán barón, čo to chcete spraviť?(Pre seba.) Jaj, on mi včuľ svoju ľúbosť chce vyjaviť — Musím tomu predísť! ROHON: Grófka osvietená! Ja som vás oklamal — MILUŠA (pretrhne ho): Ba nesklamali ste ma, lež ja som vás tuná hrozne ošialila, keď som si nectný žart s vami dovolila.(Dôrazne.) Ja som nie hrabenka, lež chudobná deva rechtorských rodičov — tuná spoločnica grófky Eržiky a jej spoluvinica v tomto spiknutí, ach, len nech sa nehnevá vaša milosť preto. — Volám sa Miluška: to mala byť totiž vašej lásky skúška, že som ja falošnú grófky rolu hrala, a namiesto nej vás, pán barón, prijala, sťa svojho ženícha — vy ste, prirodzene, mňa držať museli za grófku Eržiku.(Kľakne pred ním.) Ach, odpustite mi tú vinu velikú! ROHON (plný zadivenia): Ó, radostne vám dám, panička, odpustenie!(Dvíha ju.) Ale vstaňte hore, prosím, to dievčencom nijak sa nesluší kľačať pred mládencom.(Dvíha ju.) Tak! To je výborné! Vaše vyjavenie je milé, radostné pre mňa prekvapenie: Nuž ale, kdeže je teda opravdivá hrabenka Eržika? MILUŠA (s úsmevom): V tej žničke sa skrýva! ROHON: Tisíc striel, už teraz chápem dokonale — Veru ste obidve figliarky nemalé!(Pre seba.) Ha, ha, ha, ja som chcel vlastne sa vyzradiť, a ona mňa svojím predišla vyznaním — To je znamenité! — Už viac nič vadiť nemôž’ citom lásky posiaľ ukrývaným z hlbín srdca môjho včuľ vybĺknuť v plameň — Ha, ona nie grófka — už ju včuľ dostanem!(Stojí roztržite.) MILUŠA: Prosím vás, pán barón, tá žnička spanilá velice sa nad tým bola skormútila, že ste sa k nej správal tak ticho a chladne — Preto od bolesti srdca temer chradne — Zdá sa vášnivo byť do vás zaľúbená; keď už teda viete, že v nej osvietená grófka čuší, bude pre ňu prekvapenie milé, keď včuľ chybu napravíte. — ROHON (pretrhne ju): Nie, nie! — Ja len teba samu, Miluška, milujem, odpusť, že ťa už tak dôverne menujem — Nemohúc odolať cností tvojich vnadám, láskou premožený k tvojim nohám padám (kľakne) a svätú ti vernosť ľúbosti sľubujem! (Kľačí a drží ju za ruku, vo dverách sa zjaví grófka a Capková.) MILUŠA (nezbadajúc grófku): Jaj, čo to, preboha, pán barón robíte? Aký žart s chudobnou dievkou si činíte — Vstaňte hore, prosím — ja som nie hrabenka — (Dvíha ho.) ROHON (nezbadajúc svedkov): Ale si vzdelaná, statočná Slovenka — Celý som dojatý šľachetnosťou tvojou — Ja takú ženu chcem — ty musíš byť mojou! (Vstane a objíme ju.) MILUŠA: Jaj, tak sa už stalo, čoho som sa bála! (Zbadá grófku.) Preboha, pán barón, toť sa nám dívala tá spanilá žnička! (Rohon i Miluša vo veľkom zmätku dívajú sa na grófku, ktorá stojí akoby porazená.) CAPKOVÁ (vo dverách, pre seba): Das geht vortrefflich,[140] len ako som si chcela! (S opovržlivým zrakom na Milušu.) Už sa včuľ pakovať budeš ešte dneska z nášho kaštieľa, ty falošná konteska! He,he, viem, že bude lúčenie ti ťažké! (Zmizne.)
Grófka, Miluša a Rohon.
GRÓFKA: Vidím, že som vám tu k velikej prekážke! (Chce ísť.) ROHON (zastaví ju): Osvietená grófka! GRÓFKA (zľahnutá): Ha, kto vám povedal, že som grófka? ROHON: Viem, to vyznanie Milušky — mojej milenky a vašej vernej družky. — GRÓFKA (veľmi prekvapená): Tak? ROHON: A ja bych ju viac za celý svet nedal — Zaľúbili sa mi tie jej krásne cnosti, preto si ju pýtam od vašej milosti grófskej za manželku. MILUŠA: Jaj, grófka, neráčte počúvať; pán barón nevie, čo hovorí! GRÓFKA: Alebo len dáke robí s nami vzdory, aby sa vyvŕšil nad nami — ROHON: Prepáčte, osvietená grófka, ja vravím rozvážne, o Milušu prosím vašu milosť snažne! MILUŠA: Nerobte, pán barón, taký žart nezbedný! GRÓFKA (k Rohonovi): Vy si azda teraz chcete byť dôsledný, by ste tým spôsobom vyhli zahanbeniu — Na každý pád ale je mi k zadiveniu vaše sa chovanie — jestli je úprimné! (Stoja obidve v úžase.) ROHON: Ha, jak užasnuté stojíte včuľ pri mne vy obe figliarky! (S úsmevom.) Nahnal som vám hodne strachu pre tie vaše pletichy podvodné. Teraz musím vašu myseľ uspokojiť, a vaše srdiečka z úzkosti vyhojiť, lebo sú obidve veru k zaľúbeniu, stvorené každého muža k oblaženiu — Škoda by ich bolo ešte ďalej mučiť: pre budúcnosť ale môžete sa učiť: že nie dobre s láskou sa hrať samopašne, bo neznajú žartu, srdca nášho vášne, keď sa raz pobúri jeho pokoj blahý a začnú ním zmietať trápne túžby, snahy; Teraz však na šťastie môžem vás utíšiť — (S dôrazom.) Bo ja nie som barón — nechcem sa viac pýšiť tou rolou — masku s radosťou včuľ skladám — ja som len inžinier — a tak teraz hádam o ruku Milušky môžem sa uchádzať, ak mi ju láskavá hrabenka chce ta dať — GRÓFKA (v zadivení): Čo — vy nie ste barón? MILUŠA (v zadivení): Vy ste pán inžinier? ROHON: Vyznal som už! GRÓFKA (chytro): A ten druhý gavalier? ROHON (s úsmevom): Je pán barón Lajoš! — Tu sme hrali spolu ja baróna a on inžiniera rolu. — Ha, ha, ha, či sme vám dobrý revanš dali! MILUŠA: Ha, veru ste našu riadne potrestali samopaš, vy hrozní peštianski arszláni.[141] GRÓFKA: Už teraz musíme rešpekt mať pred vami. (Chytro.) Ale kde je teda barón Kostrovický? ROHON (uštipačne): Ten je, prosím pekne, do tej švárnej žničky zaľúbený; o nej vždy fantazíruje — blúdi po dedine, na ňu sa spytuje — GRÓFKA (s radosťou): Ha, ale naozaj? ROHON: Ba už i podlieha pokušeniu jeho maďarománia. GRÓFKA: Tak teda výborný máme rezultát! MILUŠA: Ha, tak mu osožila tá moja lekcia, keď som mu pravdu jak sekerou sekala! ROHON: Ale ešte väčší dôvod mu dodala láska k tej slovenskej (s úsmevom ku grófke) roztomilej žničke! Bo pravda len vtedy docela presvedčí a zaťatú myseľ z predsudkov vylieči, keď sa dáva v krásnej, milej nádobičke. (Pokloní sa grófke.) GRÓFKA (v zmätku): Pán inžinier — furták — sa mi fatinkuje; veď viem, kam pochlebná jeho reč smeruje — nu, nu, veď už nedbám, Miluša je vaša, viem, že sa jej prianie s vaším scela znáša, — a privolí iste i jej pán apuško. ROHON: Ó, ja šťastlivý! MILUŠA (v zmätku): A — pán barón Lajoško — ešte šťastlivejší! GRÓFKA (v zmätku): Toho si necháme — ešte na rezervu! ROHON a MILUŠA (sa smejú.) Ha, ha, veď už známe! GRÓFKA: Ha, ha, moji milí, tak som teraz rada, že nám šťastlivo ten fígeľ vypadá — Bola by ver’ škoda tento žart pokaziť, pri ktorom nevinných môžme slastí zažiť. Tie naše obžinky dokončiť musíme celkom romanticky, preto podržíme ešte naše roly; ja sa chcem podívať, ako si Lajoško bude len počínať s tou slovenskou žničkou: či láska zvíťazí konečne nad pýchou aristokratickou, ktorá nedopúšťa manželské záväzy s chudobnou Slovenkou — nevzdelanou žničkou. MILUŠA: Ach, to budú hrozné pre chudáka trapy! GRÓFKA: Ale tým radostnej’ potom ho prekvapí tá metamorfóza báječná, veliká, keď chudobná žnička zrazu masku zloží a zjaví sa mu v nej hrabenka Eržika — To i jeho šťastie i moje rozmnoží! Ale teda poďme — nemárnime času — dolu do záhrady. Vy ma tam čakajte, pred Lajoškom roly dohodnuté hrajte — Ja zaraz privediem tú dedinskú chasu k sláveniu obžinkov veselých, radostných. (Odíde.) ROHON (chytí Milušu pod pazuchu): Pri ktorých my dvaja dľa žartov milostných ľúbosti ešte i rangu okúsime grófsko-barónskeho, ktorých sa nám minie síce veľmi chytro — ale neprestane cnosť a láska naša — tá večne zostane — Ostatné všetko klam, keď to raz poznáme. (Odídu za. grófkou.)
(Premena. Javisko predstavuje záhradu; z ľavej strany poltieň kaštieľa s dverami, sedadlá.)
Ľudovít, neskôr Miluša a Rohon.
ĽUDOVÍT (prichádzajúc do záhrady, fantazíruje): Ach, darmo chodím po záhrade a po dedine, darmo hľadám a vypytujem sa ľudí; každý mi iba chladným stiahnutím pliec alebo s úsmechom odpovedá. — A tento môj husár — furták — sa mi len vždy do očí smeje ako dáky blázon! — Hm, inšie mi teda neostáva, iba čakať tuná tie slovenské obžinky — ona má byť kráľovnou tej národnej zábavy — tuná ju uvidím a buď čo buď, musím sa s ňou ešte zhovárať. (Hľadí ku dverám kaštieľnym.) Ha, to ide ten pseudobarón s tou vyfintenou grófkou! (Postaví sa vážne, a Rohon s Milušou sa vedú pod pazuchou.)
MILUŠA (k Ľudovítovi): Aj, pán inžinier! Zdá sa, že ste sa už u nás zunovali, keď som vás od obeda ani nevidela.
ROHON (k Miluši): Odpusťte, grófka! Môj priateľ je veľký milovník samoty — to je už raz taká povaha melancholikov.
MILUŠA: Veru musí byť až veľmi melancholický, keď taký zamyslený chodil po záhrade a po dedine — len tu i tu ľudí pristavoval a čosi sa vypytoval.
ĽUDOVÍT (tknutý): Kérem, osvietená grófka! Môj cieľ bol pri tom —
MILUŠA: (skočí mu do reči): Čisto filantropický — ó, to ja dobre viem!
ĽUDOVÍT (pre seba): Tisíc okovaných, tá kamsi naráža! (Nahlas k Miluši.) Nu áno — ja som po prvý raz v tejto dedine — chcel som teda príležitosť použiť — oboznámiť sa s položením a okolnosťami celej tejto obce.
MILUŠA: Ah, ak je tak, to je od vás veľmi chválitebné, pán inžinier! (K Rohonovi.) Vidíte, pán barón, i vy by ste mali tiež to urobiť. Za toľko rokov neboli ste tuná vo svojej domovine. Oko vaše zvyklo hľadieť na zámožnosť, priemysel a na vzdelanosť ľudu v iných krajinách; mali by ste v tomto ohľade prizrieť sa teraz k svojim úbohým krajanom, k našim slovenským obciam, (ironicky) tak ako to pán inžinier urobil — on chodil po našej dedine a robil porovnania, či nejaký pokrok u nás učinený; on sa vypytoval na spôsob života a práce, stupeň vzdelanosti ľudu nášho slovenského, či sa už u nás idea pokroku a reformy v živote skryštalizovala —
ĽUDOVÍT (pre seba): Tá ma zasa čistí!
ROHON (k Miluši): Spanilá grófka! Ja vás uisťujem, že môj priateľ ešte nedozrel k takémuto čistému vlastenectvu, ako ani ja. Nakoľko ho znám, on nechodil preto po dedine, aby sa prizrel k potrebám ľudu nášho, lež najvýš sťa inžinier, hľadal vo vašej záhrade a v obci úhľadnosť — krásu — symetriu!
ĽUDOVÍT (ktorý už bol v strachu, pre seba): Ha, ten furták! (Nahlas k Miluši.) Áno, osvietená grófka — symetriu!
MILUŠA (k Ľudovítovi): Aj, aj, pán inžinier, veru som veľmi zvedavá na vaše v tomto ohľade poznamenania; (ironicky) čo ste teda našli?
ĽUDOVÍT (pre seba): To už nevydržím! (Nahlas.) Nič, v záhrade dokonca nič — v záhrade je všetko v poriadku; naproti tomu v dedine som našiel —
MILUŠA (skočí mu do reči): Ale dajte pokoj, pán inžinier, ani v dedine ste nič nenašli.
ROHON: Ha, ha, ha, i ja to povedám!
ĽUDOVÍT (v rozhorlení): Kérem — to nerozumiem.
MILUŠA: Ale my rozumieme, (k Rohonovi) či nie, pán barón? (K obom.) Ha, ha, ha, veru sa vám obidvom smiať musím, že ste sa vy dvaja budapeštianski arszláni[142] do takého klepca tuná chytili.
ROHON (k Miluši): Ó, ja zo svojej strany večne chcem zostať v tomto oblažujúcom klepci ľúbosti, moja krásna Eržika! (Drží ju za ruku.)
ĽUDOVÍT (z pozadia k nemu): Sto striel, či sa blázniš?
MILUŠA (s úsmevom k Rohonovi): Veď už nedbám, môj milý Lajoško! Vidíte, ja som chcela iba vašu lásku na próbu postaviť, keď som vás tak divno, temer nezdvorile prijala: keďže ste sa ale nedali pomýliť mojimi úmyselnými kapricami, to mi je dôkazom, že ma opravdivo milujete — s radosťou vám dávam svoju ruku.
ROHON: Ó, moja láska je čistá ako krištáľ. (Bozkáva jej ruku.)
ĽUDOVÍT (Z pozadia mu šepce): Ale bláznivá, ty somár!
MILUŠA (k Rohonovi): No, budeže mať radosť váš dobrý apko, že sa jeho vrúcna žiadosť konečne vyplní!
ROHON: Ó, bezpochyby veľkú radosť, ha, ha, ha!
ĽUDOVÍT (zalamujúc rukami, pre seba): Veru, peknú radosť, nech boh zachráni! Nie, nie — musím predísť týmto balamutám. (Nahlas k Miluši.) Osvietená grófka! (Chce hovoriť, ale vtom sa ozve v pozadí javiska nasledujúci spev chorálny.)
CHÓR (piano):
Či zhora, či zdola, každý na mňa volá, akoby každému frajerôčka bola. (Pauza.)
ĽUDOVÍT: Čo je to?
MILUŠA: To už idú ženci k sláveniu tých obžinkov; počúvajte len, aký je spevavý ten národ slovenský! (Počúvajú a spev trvá vždy silnejšie.)
CHÓR CHLAPOV (v pozadí javiska):
Pole moje pole, rozdelenô v dvoje: v ktoromže je, v ktorom, potešenie moje?
CHÓR PANIEN:
Potešenia nemám, poteš ma, bože, sám, potešže ma takým, čo ho v srdci nosím!
(Pauza.)
MILUŠA (k Ľudovítovi): Nuž, pán inžinier, či sa vám nepáči ten spev slovenský?
ĽUDOVÍT (dojatý): Ó; krása, krása! (Pre seba) A to azda i ona spieva!
CHÓR (forte):
Potešenie moje, v ktorej si krajine? Dobre moje srdce za tebou nezhynie.
Grófka, Tomáš, ženci a žničky k predošlým.
(Grófka sťa žnica s klasovým vencom na hlave zjaví sa na javisku vedľa Tomáša, tento s národnou zástavou v ruke, za nimi stúpajú ženci a žničky, Miluša a Rohon si sadajú.)
ĽUDOVÍT: Ha, to je ona! Krása! Krása!
CHÓR ŽENCOV a ŽNIČIEK (stavajúc sa do dvoch radov, spievajú): Žatva milá, žatva, vitaj s novým chlebom! Už sme sa nažali tam pod holým nebom. ŽENSKÉ: Žali sme pšeničku od konca do konca: Ktorá z nás dostane švárneho mládenca? MUŽSKÍ: Komuže dnes, komu, dáme niesť zástavu? Tomu, čo jej podá svoju rúčku pravú. ŽENSKÉ: Ktorejže dnes, ktorej, uvijeme veniec? Tej, ktorú si vezme najkrajší mládenec. MUŽSKÍ i ŽENSKÉ: Páni naši, páni, otvárajte brány, nesieme vám darík, žencov pekný párik. Slyšte teda, panstvo, naše dopropriania: Nech mladému párku dá boh požehnania!(Prestanú.)
MILUŠA (k Ľudovítovi): Nuž, pán inžinier, čo poviete na to? Či sa vám nepáči ten náš ľud slovenský?
ĽUDOVÍT (hľadiac na grófku, ktorá sa usmieva): Ó, áno, osvietená grófka! Veľmi sa mi páči — ten dobrý, veselý ľud. (Pre seba.) Ach, kebych sa len s ňou samou mohol zhovárať!
GRÓFKA (snímajúc si veniec z hlavy, k Miluši): Tento vienok, milostivá hrabenka, vám teraz na dar podávame; je v ňom žitko a pšenica čistá, ako vy sama. Nech vám boh požehná z tej pšenice chutné koláče, a z toho žitka božieho chlebíčka; daj bože, aby sa ho dostalo i vám i nám všetkým! (Miluša prijíma veniec.)
ŽENCI a ŽNIČKY (spievajú):
Bože, vás požehnaj, všetko vám dobré daj! Daj zdravia i chleba, veď nám viac netreba.
MILUŠA (k žencom): Ďakujem vám, dobrí ľudia! Čo by sa i mne toho božieho chlebíčka nedostávalo, buďte istí, že vám sa ho dostane — vaša dobrá hrabenka (pozrie na grófku) vás v žiadnej potrebe neopustí. Zemským pánom preto boh viacej udelil, aby to s úbohým ľudom delili a v núdzi mu pomáhali, (ku grófke) či nie tak, moja milá dievka?
GRÓFKA (v zmätku): Ó, iste tak, milostivá pani! Ráčite byť k nám veľmi štedrá a dobrá ako kus chlebíčka.
ŽNIČKY: Sláva!
ŽENCI: Nech žije naša krásna žnička!
ĽUDOVÍT (celkom dojatý, stranou k Rohonovi): Barátom, toto je krásne, prenikavé divadlo!
MILUŠA (ku grófke): Nuž, moje drahé dieťa, ty si mi taký ťažký klasový veniec darovala; ako sa ti za to odmením? Teraz prijmi aspoň túto ružičku na ňadrá, je krásna ako ty sama, (dáva jej ružu) a tento z kvietkov upletený venček na hlavu, ktorý ti lepšie pristane nežli ten klasový. (Kladie jej venček na hlavu.)
GRÓFKA: Veľmi pekne ďakujem vašej milosti! Krásny to venček, to je pravda, lež čož’, keď mi skoro uvädne! (K Ľudovítovi.) Či nie pravda, mladý pánko?
MILUŠA (k Ľudovítovi): Aj, aj, pán inžinier, ona vás už musí dobre poznať, keď je k vám taká smelá.
ĽUDOVÍT (v zmätku): Nu áno — len tak z videnia! (Pre seba.) Ha, čo to za milé, krásne dievča! (Díva sa na grófku.)
MILUŠA (k Ľudovítovi): To je symetria, či nie pravda, pán inžinier? — (K žencom a žničkám.) Ďakujem vám ešte raz, moje deti! Prijmite tiež malinké dary odo mňa na pamiatku tohoročných veselých obžinkov. (Tratí sa medzi žencami a žničkami s Rohonom, rozdávajúc z tácky dary, idúc do pozadia.) Poďte len so mnou, dobrí ľudia! Tuná v záhrade pod lipami sú už prikryté stoly koláčmi a vínom, i gajdoš tam na vás čaká, poďte sa rozveseliť a počastovať na naše i vaše zdravie! (Zmizne s Rohonom a za nimi sa tiahnu ženci a žničky.)
Grófka a Ľudovít.
GRÓFKA: Nuž, mladý pánko, či nepôjdete tiež s nami k tým koláčom? (Chce íst za žencami.)
ĽUDOVÍT (volá za ňou): Ach, počkaj že, drahá moja! (Grófka sa obzrie.) Prečože si tiež nespievala pri tých obžinkoch?
GRÓFKA: Nu, prosím pekne, je neviem spievať. (Pospevuje.)
Neviem ver’ ja spievať, ja sa neučila, bo ma moja mati k práci len honila. (Chce ísť.)
ĽUDOVÍT: Ale nechoďže! Poďže sem, voľačo ti poviem.
GRÓFKA (obzrie sa, pospevujúc):
Poďže sem, poďže sem, voľačo ti poviem — Z toho povedania bude milovania.
ĽUDOVÍT (beží a chytí ju za ruku): Ale ozaj? Vidíš, ja som ťa celé popoludnie hľadal, duša moja!
GRÓFKA: Jaj, tak mi ruku stískate, mladý pánko!
ĽUDOVÍT: Ó, jak krásnu a útlu ruku máš, akoby si nikdy nič nebola pracovala; povedzže mi, ako ťa menujú, ty krásne stvorenie!
GRÓFKA: Jaj, pusťte ma, potom vám poviem. (Vymáha sa mu.)
ĽUDOVÍT: Nepustím. Či žijú tvoji rodičia?
GRÓFKA: Ach, nie, prosím pekne, ja som úbohá sirota.
ĽUDOVÍT: Chúďatko, a tak musíš tuná ťažko pracovať! Ó, ty si nie za žničku stvorená; ja ťa tak veľmi ľutujem, drahá moja; povedzže mi, či i ty mňa rada vidíš?
GRÓFKA: Ach, prosím pekne, načo by mne to bolo, keď ste vy taký vyučený pán, ja ale chudobná nevycvičená dievka! Ó, ja dobre viem, že si vy mňa nemôžete vziať!
ĽUDOVÍT (pre seba): Ach, škoda, škoda, že sa jej nedostalo lepšej výchovy! (Nahlas.) Teda ani z knižky čítať nevieš, moja zlatá duša?
GRÓFKA: No to! Čo si to zasa myslíte o nás Slovenkách, že nás za také sprosté držíte? My máme výborného pána rechtora; on nás len vie učiť z toho šlabikára! Ale len zo slovenského, prosím pekne, a z modliacej knižky; lebo povedal, že je to dosť pre chudobné dievča.
ĽUDOVÍT (stranou): Nešťastné, hlúpe predsudky našej krajiny! (K nej.) A či by si nemala vôľu ešte niečo viacej sa učiť odo mňa?
GRÓFKA: Ha, ha, ha, od vás? Azda veru chcete za kompana pristať k nášmu pánu rechtorovi! (S úsmevom.) Ó, vtedy bych i ja znovu do tej školy chodila, trebárs som už dosť vyrastená!
ĽUDOVÍT (smeje sa): Ha, ha, ha, až veľmi sa mi ľúbiš, drahá moja! Ja ťa opravdivo milujem; len mi daj aspoň jeden pyšťok. (Chce ju objať.)
GRÓFKA: Ale no, mladý pán! Budem kričať! (Kričí.)
ĽUDOVÍT (odskočí): Sto striel, aká si divoká! Choď už stadiaľto, bo voľakto sem ide.
GRÓFKA: Aha, tak ste sa, mladý pánko, uľakol! Nu, veď už nebudem kričať; a keď už raz tak rád bozkávate, tuná, bozkajte mi aspoň ruku! (Zjavia sa v pozadí Miluša a Rohon: Pst!)
ĽUDOVÍT (nezbadajúc svedkov): Ó, s radosťou, moja drahá! (Bozkávajúc jej ruky.) Ó, jak je sladká k bozkávaniu tá tvoja okrúhla ručička!
Miluša a Rohon k predošlým.
MILUŠA: Aj, aj, to je tu dačo originálneho! Nebola bych myslela, že vzdelaný mladý muž sedliackej dievke ruku bozkávať môže!
ĽUDOVÍT (odskočiac, pre seba): Sto striel, tí ma pekne prichytili!
ROHON (k Miluši): Ha, ha, ha, grófka! To je iste len zmierenie sa s tým poctivým ľudom slovenským a vyrovnanie stavu; môj dobrý priateľ už chce byť opravdivým rodoľubcom.
MILUŠA: Pekné rodoľubstvo, najkrajšie dievčatá rodu slovenského ľúbiť! (Ku grófke.) A ty, moja žnička, tak sa mi držíš tuná v panskom kaštieli?
GRÓFKA: Pekne prosím, ja za to nemôžem. Ten mladý pán ma nasilu tuná zadržal, svojou milou, svojou drahou ma menoval a ruku stískal, že ma on opravdivo miluje a znovu že ma vyučovať bude.
MILUŠA: Krásne, krásne! (Ironicky k Ľudovítovi.) Nuž, čože ju asi chcete vyučovať, pán inžinier?
ROHON: Ha, ha, iste dáke symetrické figúry!
ĽUDOVÍT (pre seba): To už nevydržím. (Nahlas.) Kérem — ja netajím, že som to dievča ľutoval, keď je taká zanedbaná sirota, a že sa jej lepšej výchovy nedostalo, čo by veru bola zaslúžila — a tuná ju nútia k sedliackym prácam.
MILUŠA: Ej, ej, teda vy ju chcete, pán inžinier, teraz emancipovať a dľa svojho vkusu si ju vzdelať? Nu, jestliže vás láska k nej tak nakloňuje a filozofia splnomocňuje —
ĽUDOVÍT (zarazený): Kérem, čo tým vlastne rozumiete?
MILUŠA: Je, nu, že si ju vezmete a spoločnicu života z nej vychováte.
ĽUDOVÍT (v zmätku): Dovoľte, grófka — ale keď mladý muž s dievčaťom trochu žartuje —
GRÓFKA (robí sa smutnou): Tak? Teda mladý pán len žartoval? A ja som myslela, že to naozaj.
MILUŠA (k Ľudovítovi): Vidíte, pán inžinier, vzbudili ste v mojom dome všeobecnú pozornosť: služobná čeľaď, ba i tí ženci si už šeptajú, ako ste sa za touto dievkou bláznili a ju zvádzali. To ale máte vedieť, že ste tuná nie v Pešti, lež na Slovensku, kde sú ešte nepokazené mravy. Už teraz žiaden mládenec na tú dievku nepozrie a ona zostane nevydatou, jestli jej vy česť nenavrátite manželstvom.
ĽUDOVÍT (s premožením seba): Ha, vy mňa teda nútite masku zložiť — lebo aby ste vedeli, grófka — ja som barón Kostrovicky Lajoš, a protestujem proti takému uníženiu svojej osoby! Keď sa vám, grófka, ľúbi toť za inžiniera (ukazuje Rohona) sa vydať, to vám slobodno; ale mne sedliacke dievča za ženu ponúkať, to deprekujem!
MILUŠA (so zadivením): Veru, pekné veci sa dozvedám! Mňa a celý dom takto za blázna mať, oklamať a zneuctiť! To ste sa výbornú etiketu v tej Pešti naučili, pán barón, (k Rohonovi) i vy, pán inžinier! Budem od vás žiadať zadosťučinenie za túto sotízu; (ku grófke) poď, dievka moja, už nás tu viac netreba — adieu, páni! (Odíde s grófkou).
ROHON: Vidíš, Lajoš, ako sme pochodili pri tom tvojom „kalande“.[143] Grófka sa teraz hnevá i na mňa — musím ju ísť prosiť, k nohám sa jej hodiť, ona je dobrá, snáď ti prinesiem radostné zmierenie a ona bude ešte tvojou! (Odíde.)
Ľudovít, neskôr Pišta a Orieška.
ĽUDOVÍT: Zmierenie? — Mojou? — Ani za celý svet. Teraz mi inšie neostáva, než dať zapriahať, a nikdy viac ma neuvidia múry tohoto jej pyšného kaštieľa! (Zamyslí sa.) Ach, ale tej krásnej Slovenky je mi opravdive ľúto; ó, keby tak bola vzdelaná, ako je krásna! Ha, tak nejaký chatrný domček v tichom romantickom údolí, krásnu záhradku, žblnkajúci potôčik a — — ale nie, nie, preč s týmito myšlienkami! Ona je sprostá, nevzdelaná sedliacka dievka — (Stojí.)
PIŠTA (v pozadí javiska s Orieškom): Veru tak, pán rechtor! Už ste po obžinkoch prišli, i bez vás to výborne išlo; (zjavia sa) ale toť je, hľa, (ukazuje Orieškovi Ľudovíta) osvietený mladý pán barón.
ORIEŠKA (s poklonami k Ľudovítovi): Ó, aké to šťastie, osvietený pane, že ja prvý, s hlbokou poklonou pozdraviť môžem v drahej osobe osvietenosti vašej nášho budúceho milostivého zemského pána!
ĽUDOVÍT (k Pištovi netrpezlivo): Kto je to a čo chce so mnou?
PIŠTA: Kérem, méltóságos báró úr,[144] to je tunajší pán rechtor.
ORIEŠKA (s poklonou): Na službu, osvietený pane, ja som tunajší školský učiteľ; a keďže som sa oneskoril k tým radostným obžinkom, pri ktorých moja dcéra Miluša ku cti vašej osvietenosti do slovenských krojov preoblečená a národnou partou ovenčená rolu žničky predstavovala —
ĽUDOVÍT (pretrhne ho): Čo to vravíte, že vaša dcéra?
ORIEŠKA: Na službu, moja dcéra Miluša. Ona je tuná milostivej grófky Eržiky spoločnicou; či nie pravda, že jej to výborne svedčalo pri tých obžinkoch?
ĽUDOVÍT: Výborne, výborne jej to svedčalo! (Prudko.) Ale beda vám, vy starý, ak ma klamete, že je to vaša dcéra.
ORIEŠKA: Ó, boh zachráň! Ja takého pána oklamať! Ó, veď to celá obec vie, i toť tento človek (ukazuje na Pištu) to vie.
ĽUDOVÍT (k Pištovi): Ty gazember, prečos’ mi to hneď nepovedal?
PIŠTA (so smiechom): Ha, ha, ha, nuž keď mi to osvietená grófka zakázala; (pre seba) zasa tí budú hrať komédiu, musím to ísť grófke povedať. (Odíde.)
ĽUDOVÍT: Teda vy ste otec toho dievčaťa? Ale veď mi hovorila, že je ona sirota.
ORIEŠKA: Ha, ha, iste len žartovala, osvietený pane!
ĽUDOVÍT: Tisíc hromových bleskov — už teraz chápem — to je na bielom dni! (K Orieškovi.) Ale vy nemúdry učiteľ, prečože ste si lepšie nevychovali, nevypolirovali svoju dcéru?
ORIEŠKA (zľaknutý): Preboha, azda sa nejakej nezdvorilosti proti vám dopustila, osvietený pane?
ĽUDOVÍT: To nie, ale keď je takých obecných manierov, nevzdelaná —
ORIEŠKA: Ha, ha, ha, ona sa iste len tak pretvarovala; bo vám povedať musím, osvietený pane, že je ona veľká figliarka; ona sama ten žart dnes ráno vymyslela a milostivá grófka s radosťou privolila, lebo i ona, prosím pekne, žarty ľúbi. Len sa trochu na obidve hnevám, pretože mi hneď neodkázali, že ste už tuná, osvietený pane; lebo dľa našej spoločnej úmluvy ja sám v svojej osobe mal som tie obžinky sťa regenschori dirigovať! — azda tak bezo mňa nedobre vypadli.
ĽUDOVÍT: Výborne vypadli! Ale čo to všetko od vás počúvam! Teda tá vaša Miluša je vzdelaná?
ORIEŠKA: A to ako, osvietený pane! Pri svojom chatrnom učiteľskom plate neľutoval som žiadnych obetí, abych svojmu jedinkému dieťaťu, keď nie inšie, aspoň dobrú výchovu obstaral. Veď je to jedinký, ale najväčší poklad, čo po mne zdediť môže; ja som síce chudobný ako Lazár, ale šťastlivý a hrdý, že som si takú dcéru vychoval!
ĽUDOVÍT (pre seba): Hm, tento človek sa mi ľúbi. (K nemu.) Krásnu dcéru máte, pán učiteľ! — Ale či vie i po maďarsky? Či je horlivá vlastenka?
ORIESKA: Ó, ja som jej predovšetkým lásku k národu svojmu slovenskému do srdca vštepoval; veď láska k národu je predmet pravého vlastenectva, osvietený pane! „Nech Rím, nech Atény skazu vezmú,“ povedal Cicero; a Themistokles, „Nech sa zrútia všetky bašty, domy, paláce a mestá, nech sa spustoší celá krajina, jestli len ľud — národ živý nezahynul, tak ani vlasť ešte nezahynula.“ A v tomto zmysle je moja dcéra horlivou vlastenkou — a ako taká ctí ona a miluje i susedný nám maďarský národ, s ktorým nás v krajine tejto tisícročnej sudby v priateľský zväzok spojili, a je za to: aby si Slováci i Maďari sväté práva spoločnej svojej krajiny uhorskej spojenými silami bránili, národnosti svoje vzájomne ctili, národnej vzdelanosti a osvety — bez ktorej blaho vlasti ani myslieť sa nedá — jeden druhému úprimne dopriali, a aby žiadnej nenávisti, žiadneho sváru medzi nami nebolo, iba chválitebného pudu emulácie — kupredu! Toto je politickonárodné vyznanie moje a mojej dcéry, osvietený pane!
ĽUDOVÍT (vo vytržení): Zmierenie, zmierenie! — Pán učiteľ. Ja som sa bol posiaľ odriekal toho poctivého ľudu, z ktorého lona i ja pochádzam; lež odterajška už i ja chcem byť úprimným jeho priateľom — ale dajte mi na závdavok tejto lásky za manželku svoju kaľavnú dcéru, ktorú ľúbim a od ktorej sa chcem učiť i národ svoj milovať.
ORIEŠKA (zľaknutý): Preboha, pán barón, ja som nie preto dcéru chválil — nerobte také žarty s chudobným človekom.
ĽUDOVÍT: Nie, nie, ctihodný muž, žiadne žarty s vami nerobím. Ja som Milušu ľúbil ako prostú žničku; a keďže sa teraz od vás dozvedám, že je ona vaša dcéra, vzdelaná a taká výborná vlastenka, ja ctím učiteľský stav a chcem vašu dcéru šťastlivú učiniť.
ORIEŠKA (pre seba): Preboha, ten nežartuje. Hm, to by bolo síce neslýchané šťastie pre moju dcéru — ale nie, nie, to byť nemôže —
Rohon, neskôr Pišta k predošlým.
ROHON (k Ľudovítovi): Barátom, viktória, zmierenie. Grófka Eržika sa udobrila a nevýslovne ťa ľúbi, hneď bude tuná.
ĽUDOVÍT: Ih, čo. Nepotrebujem ju. (K Orieškovi.) Nebojte sa, pán učiteľ, ja tú grófku nechcem.
ROHON: Ha, teda je tento muž otec Milušin?
ORIEŠKA (k Rohonovi): Na službu, pane, ja som tunajší učiteľ.
ROHON: Ó, vítam vás nastokrát, výborný muž! Sláva vám, že ste si takú kaľavnú a cnostnú dcéru vychovali! Ja som stoličný zememerač a jestli nepohrdnete mojou žiadosťou, teda sa teraz o ruku vašej krásnej dcéry uchádzam, lebo ju milujem až do zbláznenia; (kľakne) rozhodnite, prosím, nad šťastím života môjho!
ĽUDOVÍT (žiarlivo): Barátom, z toho nič nebude! (K Orieškoví.) Pán učiteľ, ja som sa prv o vašu dcéru hlásil, a ona mňa ľúbi, ja mám teda väčšie právo —
ORIEŠKA: Strela jasná, akú to komédiu so mnou hráte, pánovia! Pán zememerač, vstaňte, prosím! Veď kebych len vedel —
PIŠTA (pribehne hurtom k Ľudovítovi): Méltóságos uram,[145] starý pán barón, váš apko, práve sa priviezol; pani komorná mu všetko rozpráva, že vy grófku Eržiku nechcete, že len Miluši, jej spoločnici, kurizujete; a on sa hnevá, až tak fúka od jedu — že on Milušu z kaštieľa odpráši, vás ale že naučí poslušnosť —
ĽUDOVÍT: Ejnye, lánczos adta,[146] to budeme mať hroznú scénu! (K Orieškoví.) Pán učiteľ, ja vašu dcéru neopustím!
ROHON (k Orieškoví): Pán učiteľ, ja vašu dcéru milujem, mne ju dajte!
ORIEŠKA: Tisíc beťahov, veď sa pán barón prvej o moju Milušu uchádzal.
ROHON: Ten si musí vziať grófku Eržiku; pán otec ho k tomu prinúti.
ĽUDOVÍT: Nehnevaj ma! Ty vieš, že Miluša len mňa ľúbi, a nie teba, teda ty nemáš k nej práva, rozumieš? Ja idem rovno pred svojho apku a slávne sa mu osvedčím, že ja tú grófku nechcem. (Ide.)
ROHON (volá za ním): To nie je pravda! Ty ju chceš a bude tak, (Ľudovít sa hnevlivo obzrie) lebo ťa viaže rodinná zmluva; Miluša ale bude moja, čo bych priam život mal za ňu položiť.
ĽUDOVÍT (pri dverách): Barátom, čo chceš, abych ťa vyvolal na pár pištolí?
ROHON: Ó, ďakujem, ja nemám k tomu vôle, ha, ha, ha.
ĽUDOVÍT: Te gyáva![147] Zajtra o siedmej hodine, érted?[148] (Odíde.)
ROHON: Ha, ha, ha! Vidíte, pán učiteľ, musíte teda byť mojím sekundantom. (Chytí ho za ruku.)
ORIEŠKA: Jaj, dajte preboha s takým žartom pokoj! Nech nás od duelu pánboh zachráni!
ROHON: Ó, tento spor lásky bez zbrane skončíme; poďte len, pán učiteľ, hneď vám všetko vyrozprávam. (Odídu.)
(Premena. Sála ako spočiatku dejstva.)
Barón Kostrovicky a Capková.
KOSTROVICKY (sedí na pohovke s penkou v ruke, a Capková pred ním stojí). Nu, nu, nu, komorná, to vec prirodzená! Lež galiba táto môž’ byť napravená: Môj Lajoš myslel mať pred sebou Eržiku — keď však teraz pozná svú chybu velikú, že ho tá Miluša zo žartu klamala, keď falošnú grófky rolu pred ním hrala — CAPKOVÁ: Ó, veď sa mu ona sama už priznala, natürlicher Weise, keď už istá bola, že sa jej tá zlostná podarila rola: že mladý pán barón celky pobláznený grófky si nevšíma — porád kúru robí iba tej Miluši — KOSTROVICKY (vstane, lamentujúci): Toto sú nezdoby! V tej rechtorskej dievke takto sa oklamať! Toto je odplata mojich dobrodení! Ale sa mi nesmie viac ani ukázať pred oči škaredá táto nevďačnica: (k Capkovej) Nech sa hneď pakuje z tohoto kaštieľa — zderte jej ten ortieľ, pani komornica! CAPKOVÁ: Mit grössten Vergnügen[149] túto vec nemilú ešte dnes vykonám, gnädigster Herr Baron![150] KOSTROVICKY: Lež kde je môj Lajoš? Kde sa toľko baví? Musím mu vyklopať tú bláznivosť z hlavy — (K Capkovej.) Hneď mi ho priveďte! CAPKOVÁ: Na službu, Herr Baron! KOSTROVICKY: Ľúto mi je — ale nezaslúži pardon tá nevďačná dievka — musím ju oddialiť stadiaľto; bo jestli počal sa už šialiť môj Lajoško za ňou, jej tuná prítomnosť mohla by byť veru najvýš nebezpečná — Bo je ona ináč vzdelaná a driečna — A to vieme, aká bláznivá je ľúbosť! (Ľudovít prichádza.) Ha, tu je už môj syn!
Kostrovicky a Ľudovít.
ĽUDOVÍT: #Édes, drága apám![151] (Bozkáva mu ruku.) KOSTROVICKY (objíme ho): Servus, édes fiam![152] Ja na tvoju rátam poslušnosť! ĽUDOVÍT: Ó, ja ctím mojeho apušku — (Odhodlane.) Lež tej grófky nechcem! KOSTROVICKY: Viem, že za Milušku sa už tuná blázniš a robíš neriady; ale počuj, fiam, nebuďže pochabý, počuj svojho otca, ktorý ti dobre chce: Eržika je krásna, bohatá, vzdelaná, šľachtou a cnosťami bohate nadaná — ĽUDOVÍT: Édes apám, veď mňa ona sama nechce! KOSTROVICKY: To sa hneď ukáže — ona ťa chcieť musí — ĽUDOVÍT: Ó, pekne ďakujem! Ale mne sa hnusí taká vynútená láska; čo sa ale jej bohatstva týče a jej vzdelanosti, teda vám hovorím, že som krajšie cnosti u Miluše našiel: k založeniu ale rodinného blaha nepozerám na to, či má statky, hodnosť, diamanty, zlato: Lež viacej si prajem, aby sa hodilo radšej srdce k srdcu, nežli statky k statku. Ja len v pravej láske rozkoš žitia sladkú nachádzam! KOSTROVICKY (pre seba): Tisíc striel, čo sa porobilo tomu chasníkovi? (Mierni sa, nahlas): Pekne, édes fiam![153] O tvojich zásadách včuľ krásny pochop mám! Takýto maďarský hazafi horlivý, akým si sa predtým v reči ukazoval, takže bys’ bol azda všetkých ukrižoval Slovákov, a zrazu — nech sa svet zadiví — chceš si brať za ženu rechtorovu dievku, bez rangu, bez statkov, obecnú Slovenku; ha, ha, ha, veď sa ti vysmeje celý svet, že syn uhorského magnáša takú smeť z tej slovenskej zberby mohol zamilovať! Nie, fiam, to len sám musíš mi pripustiť, že ja takú hanbu nemôžem dopustiť na náš rod vznešený a kompromitovať tak celé zemianstvo uhorskej krajiny. ĽUDOVÍT: Ach, apko, či sme my azda dáki iní tvorovia na zemi nežli ten dobrý ľud? Či ho večne máme len zberbou prezývať a v nemúdrej pýche nad ním sa nadýmať, pretože nám prajný viac nadelil osud? Či nie je on náš ľud pracovitý, tichý? Ó, bár by sme sa už raz tej sprostej pýchy zbavili a toho záhubného bludu, že my nepatríme k slovenskému ľudu, trebárs z jeho krvavých mozoľov žijeme — A to vlastenectvom ešte menujeme, keď ho opúšťame v biede, v ktorej stone! Veru, je, apko môj, už čas zvrchovaný, aby sa už k nemu raz tí jeho páni naklonili! KOSTROVICKY (mierni sa): Jól van, jól van, édes fiam![154] Ja tieto zásady nijak za zlé nemám, (ironicky) lež ty to začínaš najprv s naklonením sa k švárnej Slovenke; jestli opusteným chceš rodákom svojim ozaj sa nakloniť, to môžeš i s grófkou Eržikou urobiť — Láska z teba vraví a nič rozumného. —
Capková a Rohon k predošlým.
CAPKOVÁ (vedie za ruku Rohona, ku Kostrovickému): Ako ste kázali, gnädigster Herr Baron, tu vám vediem pána baróna mladého vašeho Lajoška; istotne sa bál on sám predstúpiť pred vás; (k Rohonovi) lež strachu nemajte, mladý pán barónko! Váš dobrý Herr Papa všetko vám odpustí — ruku mu bozkajte! (Tisne ho ku Kostrovickému.) ROHON (protiví sa): Ha, ha, ha! KOSTROVICKY: Tisíc striel, tá bláznivá baba či z rozumu vyšla? ROHON (so smiechom): Snáď je zaslepená! CAPKOVÁ (k Rohonovi): Ale ja, Herr Baron? KOSTROVICKY (k Capkovej): Ó, ty sprostá žena, veďže sa mu lepšie podívaj do tváre, alebo si na nos zaves okuliare — (Ukazujúc jej Rohona.) No, či ho už vidíš? CAPKOVÁ (v zadivení): Natürlicher Weise! ROHON: Ha, ha, ha, ha, ha, ha! ĽUDOVÍT (k Capkovej): Ale netárajteže, do čerta, komorná! Ja som mladý barón! CAPKOVÁ (k Ľudovítovi): Vari vy, inžinier? Ba ešte ký parom! KOSTROVICKY: Amen, tá sa blázni! To mi ešte treba, napokon nepozná ani sama seba — Azda jej vínová zmútila sklenica oči, že naopak spatruje predmety. ROHON (k Capkovej): Choďteže sa vyspať, pani komornica, snáď ste v opilosti darobné klebety pánu barónovi do hlavy vtrúbila. CAPKOVÁ (k Rohonovi): Ach, um Gottes Willen![155] Aký to ku mne tón? (Ku Kostrovickému): Das bitte ich mir aus, gnädigster Herr Baron![156] Ja som pri rozume a nie som opilá, a všetko je pravda, čo som hovorila — Pán barón Lajoško miluje Milušu. ROHON: To ver’ nie je pravda luže na svú dušu!
Orieška, neskôr Miluša k predošlým.
ORIEŠKA (ku Kostrovickému): Osvietený pane, vyslyšať ma ráčte! Mojej dcére sa dnes preveliké šťastie tuná poskytuje; bo sa uchádzali dnes dva mladí páni naraz o jej ruku, prvý sa bol hlásil váš syn milovaný, pán barón Lajoško, väčšie právo má on — KOSTROVICKY (pretrhne ho): Ha, čo to počúvam — to je do rozpuku! CAPKOVÁ (ku Kostrovickému): Nun, was sagens’ dazu, gnädigster Herr Baron?[157] ORIEŠKA (pokračuje): Pretože ja ale nie som toho hoden vyznačenia, a tej držím sa zásady, aby si len každý hľadal seberoven: (k Ľudovítovi) Preto mi odpustí včuľ pán barón mladý, že od mojej dcéry košíček dostane — Neráčte za zlé mať, osvietený pane! ĽUDOVÍT: Sto hromov! KOSTROVICKY (k Orieškovi): Výborne, pán učiteľ milý, vy ste muž statočný, múdry, roztomilý! Ale ktorýže je ten druhý uchádzač o vašu Milušku? (Miluša príde.) ORIEŠKA (ukazujúc na Rohona): Toť pán zememerač! KOSTROVICKY (s radosťou): Vy? ROHON (držiac za ruku Milušu): Tak jest, pán barón! Všetko je v poriadku; a nech je už koniec raz tohoto zmätku: Tu stojí pred vami prvý pár šťastlivý! (Pokloní sa.) KOSTROVICKY: Bravo, pán inžinier, vy ste muž poctivý! Budete výbornú v Miluši mať ženu — I ja vám niečo dám k manželskému venu. CAPKOVÁ (ku Kostrovickému): Gnädigster Herr Baron sind sie denn im Wahnsinn? Was machens’ zum Teufel?[158] Veď je to váš pán syn! KOSTROVICKY: Teremtette, čo sa tejto babe robí? ORIEŠKA (k Capkovej): Ha, ha, ha, komorná, nerobte nezdoby! ĽUDOVÍT: Sto striel, čo to so mnou tuná vystrájate? Ste všetci blázni, či mňa za blázna máte? (k Orieškovi.) Teda táto panna (ukazujúc na Milušu) je snáď dcéra vaša? ORIEŠKA: Či nebadáte, že sa na mňa ponáša? ĽUDOVÍT: A kto je tá druhá? ORIEŠKA: Nu, sám uhádnite! ĽUDOVÍT: Ha, vari Eržika? ORIEŠKA: Len revanš vám dala, keď pri tých obžinkoch rolu žničky hrala, a namiesto nej vás táto (ukazujúc na Milušu) tu prijala falošná hrabenka — KOSTROVICKY (smeje sa): To je znamenité! ORIEŠKA (pokračuje): Do ktorej falošný barón (ukazujúc na Rohona) sa zaľúbil, švárnu ale žničku tento (ukazujúc na Ľudovíta) si zasnúbil falošný inžinier. KOSTROVICKY: Ha, ha, vy figliari, teda ste tu vlastne komédiu hrali! ORIEŠKA: A či to nebola osnova výborná? KOSTROVICKY: Ha, ha, teraz chápem, prečo tá komorná tak sa tu bláznila, dve na tri búchala! (Smeje sa.) MILUŠA (k Capkovej): Nun, was sagens’[159] dazu, pani komornica? Budete mi vari pri svadbe družica? CAPKOVÁ: Natürlicher Weise! (Pre seba.) Včuľ puknem od jedu! PIŠTA (pribehne k Ľudovítovi): Méltóságos uram! Milušu sem vedú! ĽUDOVÍT (k Pištovi): Hybaj, ty gazember! Čos’ mi nepovedal, že je to Eržika? PIŠTA: Kérem, veď som ja chcel: ale vaša milosť nechcela ma slyšať; — Nu, tých dvanásť palíc môžte mi včul vyťať — Keď len tá Slovenka našou už zostane, ha, ha, ha. ĽUDOVÍT: Ty furták!
Grófka, ženci a žničky k predošlým.
GRÓFKA (v národnom kroji kráča vedľa mládenca, ktorý zástavu nesie, ku Kostrovickému): Prosím, milosťpane, keby ste nám teraz dovoliť ráčili, že by sme pred vami veselo skončili tie naše národné obžinky slovenské! KOSTROVICKY: Výborne, výborne, ty dievčatko pekné! Ha, a jak jej svedčia tie šaty slovenské! Ty figliarka, už sa ani mak nedivím, že môj Lajoš zostal pre teba bláznivým! GRÓFKA (k Ľudovítovi): Bláznivým? ĽUDOVÍT (k nej): Ó, iste, hrabenka Eržika! (Kľakne pred ňou.) Čarovná moc krásy silná a veliká! (Kľačiac, drží ju za ruku.) GRÓFKA (pretrhne ho): Ach, vstaňte, pán barón, (s úsmevom) veď som ja Miluša! VŠETCI (sa smejú): Ha, ha, ha, ha! ĽUDOVÍT: Nu, nu, moja zlatá duša už mi všetko známe! Ha, jak som šťastlivý, že ma nepomýlil tvoj figeľ klamlivý: Už mojej ľúbosti storaké próby máš, len mi povedz teraz, či ma tiež rada máš tak ako ja teba? GRÓFKA (vrhne sa mu v náručie, on ju objíme): Ó, z celého srdca! KOSTROVICKY: A tak už môžete i od svojho otca dostať požehnanie, moje drahé deti! (Požehná ich.) Milujte sa verne, žite letá blahé! ĽUDOVÍT (objímuc otca): Ó, môj drahý otče, jak som ti povďačný! (K Rohonovi, podávajúc mu ruku.) Zmierenie, priateľ môj drahý a srdečný! (K Miluši, podávajúc jej ruku.) I vám, drahá panna, za vašu lekciu úprimne ďakujem: Slováci nech žijú! To nech nám bude dňom zmierenia sviatočným! ŽENCI a ŽNIČKY: Sláva Slovákom i Maďarom statočným! (Stoja všetci pohromade.) ORIEŠKA: Ha, tak už netreba vám tu sekundanta k súboju, lež radšej k plesu muzikanta: (Chytí husle.) Preto si ešte raz, Slováci, zahrajme, toto dobrodružstvo spevami oslávme! (Sprevádzaním hudby spievajú jednu lebo dve piesne národné, napríklad): 1. Sadla muška na konárik otriasala kvet: Načo si mi, moja milá, zaviazala svet? Ja som ti ho neviazala, viazal si si sám: Ktorému chcem šuhajovi moje srdce dám. 2. Široký jarčok, bystrá vodička, napoj mi ma milá môjho koníčka: Ver’ ja nenapojím, lebo sa ho bojím, keď som maličká! Tvoj koník vraný ostro kuvaný, pokopal by ma podkovičkami: Ja by nenarástla, za muž’ by nepošla medzi horami!
(Opona padne.)
[140] nem. To ide výborne
[141] z maď. levi
[142] z maď. levi
[143] maď. dobrodružstvo
[144] maď. Prosím, osvietený pán barón.
[145] maď. Pán osvietený.
[146] maď. Bodaj ho, sto okovaných.
[147] maď. Ty zbabelec.
[148] maď. rozumieš?
[149] nem. S najväčším potešením.
[150] nem. Najmilostivejší pán barón.
[151] maď. Milý, drahý môj otec.
[152] maď. Syn môj drahý.
[153] maď. Syn môj drahý.
[154] maď. Veď tak, veď tak, syn môj drahý.
[155] nem. Ach, pre pánaboha.
[156] nem. To si vyprosím, najmilostivejší pán barón.
[157] nem. Tak čo vy na to, najmilostivejší pán barón?
[158] nem. Milostivý pán barón, či nemáte zdravý rozum? Čo to robíte, do čerta?
[159] nem. Tak čo vy na to.