ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Osoby rozhovoru: pán farár Miloradič a sused Našinský; pozdejšie kmotor jeho Cudzoň.)

FARÁR (idúc pod večer z poľa, najde pod lipami pri kostole zunaveného Našinského sedeť a počne po obyčajnom pozdravení takto): Zkadeže, zkade susedko! tak ukonaný?

NAŠINSKÝ (utiera si rukávom košele pot z čela): Nuž z mesta, Ich Milosť! ešte máme trochu ovsíka tam pod Holicou a zlomila sa mi kosa, nuž som bol pre novú. Ale veru voliako i to železo dražeje; dal som za ňu o 5 groší viac, jako inokedy.

FARÁR: Ba tuším ste boli s dajakým processom v meste? Čože Vám to trčí za písmo z rukáva haleny?

NAŠINSKÝ: Oj, nech mä Pán Bôh chráni od všetkých processov! nikdá som sa s nikým nepravotil a veru na moje staré dni to nezačnem.

FARÁR: Nuž ale preca, čože to máte v rukáve?

NAŠINSKÝ: No veď to Ich Milosti veru nezatajím; tam na prievoze boli i voliaki traja kompani, šli potom so mnou až pod horu a tam sa odrazili do Hrabovian. (Vyťahuje papier z rukáva širice). Ej, boliže to za milí, hodní ľudkovia tí kompani! najmä jeden v takom sivom kabáte s okrúhlym klobúčikom; ten mi dal i toto (ukazuje papier), že vraj na pamiatku. Nechže prosím pozrú, Ich Milosť! čo je to? keď sú to drobné riadky pre moje staré oči.

FARÁR (číta na hlas): „Stanovy Matice Slovenskej“ Aha! to Vám dali tí kompani na pamiatku? A či Vám nepovedali zkade idú?

NAŠINSKÝ: Ba veru rozprávali, že vraj tam kdesi v Turci, tuším vo Svätom Martine boli; že tam s nimi bolo veľa tisíc všelijakých pánov a ľudu, a že inakšie ani nerozprávali, iba po slovensky; že vraj bola i veliká, chvojkami a kvietim okrášlená drevená búda na rynku mesta pred stoličným domom, a že tam mali kongregáciu, či už čo, keď ja sedliacky človek do toho nerozumiem. Ale tamto ten (pokazuje na kmotra svojho Cudzoňa, ktorý z poľa idúc blíži sa k lipám kostolným), ten bude viac o tom vedeť; ten si donáša všelijaké novinky „zo sveta“ a vrátil sa v pondelok domov.

FARÁR (kýva rukou na Cudzoňa): Susedko! poďteže na chvíľku sem!

CUDZOŇ (Po obyčajnom pozdravení): Čo rozkážu, pán farár?

FARÁR: Nič nerozkážem; sadniteže si trochu medzi nás! Pán kmotor Váš Našinský doniesol tu čosi z mesta, a viem že radi dačo nového počujete a že —

CUDZOŇ (pretrhne reč): Dačo nového? nuž ale nech je to i dobré, pan farár! lebo teraz i tak ničoho nepočuješ hriešny človeče, čoby ťa potešiť mohlo. Tu padá dobytok, tam na dolnej zemi vyschýnajú úrody, tuto zase —

FARÁR: No susedko! nepočínajteže zase Vaše každodenné žaloby! Svet pravda nebeží vo všetkom tak, jakoby podľa ľudských žiadostí našich mal bežať; nuž ale to bude dobré, čo teraz počujete. Ja aspoň tú novinku za radostnú považujem.

CUDZOŇ: Ej veďby to iba číry čistý blázon radšej smutné jako radostné noviny počúval.

FARÁR: Nuž teda, či ste po tieto dni nepočuli voľačo o Svätom Martine?

CUDZOŇ (trochu zarazený): O tom, čo „na bielom koni“ chodí?

FARÁR: Nie o tom Svätom Martinovi v novembri, ale o meste Sv. Martine v Turci.

CUDZOŇ: Ba počul som veru až priveľa; že vraj tam tí pánslavi diétu či čo mali a že chcú našu krajinu potrhať.

FARÁR (usmievave): No susedko, nemajte mi za zle! ale koľko slov ste včul povedali, toľko máte v tom — poviem to už len tak obyčajne — toľko máte v tom cigánstva.

CUDZOŇ: Mne to tak rozprávali v Omračanoch na hostinci; a veru tam bolo moc všelijakých hodných ľudí.

FARÁR: Dajte si povedať, susedko! a dosvedčím Vám, že všetko, čo tí Vaši „hodní ľudia“ hovorili, aj hodne zluhali. Po samom predku: či viete ozaj, čo to slovo „pansláv“ znamená?

CUDZOŇ: Nuž pravda že viem; pán slav je taký Slovák, čo chce sám byť pánom v krajine a mať svojho osobitného kráľa; tak mi to vysvetlili v Omračanoch.

FARÁR: No, veď Vám to pekne vysvetlili! (smeje sa) to už ozaj iba v Omračanoch tak blúzniť môžu. Počujteže tedy, susedko! najprv Vám poviem, že vo Sv. Martine nijakých panslávov nebolo; sami číri statoční Slováci z uhorskej krajiny našej boli tam shromaždení.

NAŠINSKÝ: Ej veru prosím, Ich Milosť! nechže to ráča i kmotrovi Cudzoňovi tak vyložiť o tých panslávoch, jako to mne tam vo včeliene vysvetlili.

CUDZOŇ: No veď Vy, kmotre! pravda naveky pán slavov zastávate; to máte z tých Vašich novín! ešte si oči kaziť a platiť za to!

FARÁR: Ba veru keby ste i Vy, susedko Cudzoň! naše slovenské knihy a noviny čítavali, azdajby ste nie len o našich národných, ale aj o Vašich hospodárskych a remeselníckych otázkach ináč súdili, jako máte v obyčaji. — No ale, vráťmeže sa k tým panslávom svätomartinským. Veliký náš slovanský národ má viacej menších a vätších kmenov, ktoré vlastnými ich menami rozoznávame. Tak menovite v našej uhorskej krajine máme tieto kmeny slovanské: Slovákov, Srbov, Rusov (alebo v obyčajnej reči Rusniakov) a Chorvátov; ale medzi týmito kmenmi uhorských Slovanov náš slovenský kmen počtom hláv svojich je najsilnejší, bo nás Slovákov sú skoro tri millióny, Srbov, Rusov a Chorvátov spolu dobre vyše millióna.

CUDZOŇ (s posmešným výrazom): Ejha! dajti mi Bože! že vraj „skoro tri millióny Slovákov“ — veď je to aj veľa ten millión!

FARÁR: Veru je to pekná rodinka jeden millión hláv slovenských; to je tisíc ráz tisíc: a tri millióny Slovákov môžem Vám takto predstaviť: pomyslite si tri tisíc rovne veľkých dedín a potom v každej z nich po tisíc duší slovenských, nužby všetkých tri tisíc dedín tri millióny obyvateľov malo. Však je to ver pekná rodinka! dobrá štvrtina všetkých obyvateľov uhorskej krajiny, a tu nehľadím na iných, už spomenutých Slovanov uhorských.

NAŠINSKÝ: Ale mne Ich Milosť aj o Čechoch, o Poliakoch a Slovincoch rozprávali.

FARÁR: Tak je! V rakúskej ríši sú ešte aj iné kmeny slovanské, menovite: Česi a ich pokrevní Moravania, Poliaci, Chorváti, Slavonci a Slovinci, tak že dobrá polovica všetkých obyvateľov dŕžavy rakúskej zo Slovanov záleží.

NAŠINSKÝ (ku kmotrovi): No kmotre! či Vám v Omračanoch na hostinci tí „hodní ľudia“ aj o týchto Slovanoch dač povedali?

CUDZOŇ (omrzle): Ale dajte pokoj! a nepretrhujte pána farára v reči.

FARÁR: Nuž vidíte, môj drahý susedko Cudzoň! my v Uhrách žijúci Slovania považovať sa môžeme podľa krve a reči Božím i ľudským právom za bratov; ba všetci ostatní Slovania, i čo v neuhorských krajinách ríše rakúskej, i čo tam v cudzozemsku, menovite v Rusku, v Prusku, v Sasku a napokon v Turecku žijú, sú podľa krve a reči naši bratia. Toto uznať a vyznať nie je nijaký zločin ani pred Bohom, ani pred rozumným a spravodlivým svetom. Veď veru ani Nemcovi nikto rozumný za zločin nepokladá, keď Švajciara, ba i Angličana v ohľade na rodinnú krev a pôvod reči svojím bratom volá; alebo keď Francúz Italiánov a Španielov, ba hen tam v Amerike i Meksikánov za svojich bratov uznáva, trebas pod rozličnými vládami žijú. Čo tedy nenie zločinom inde na svete, to nám Slovákom a Slovanom vôbec iba nerozum a zlomyseľná neprajnosť za zločin pokladať môže. — Ináčby to pravda vyzeralo, keby všetci Slovania jednu a tú istú vládu krajinskú mať chceli; toby bol ten „politický panslavismus“ — bo grécko slovo „pan“ (ale nie pán s dlhým „á“) znamená to, čo naše slovenské „všetok“ a tak tedy pansláv ten bude, kto chce všetkých Slovanov v jedno spojiť. O takomto ale v jedno-spojení pod jedným panovníkom Slovanstva, tedy o politickom panslavisme, to mi môžete na moju kňazskú statočnosť veriť, nikomu medzi Slovákmi, ba bezpečne tvrdiť môžem, nikomu medzi Slovanmi rakúskymi ani nesníva sa. My Slováci uhorskí (lebo aj v Morave žijú z čiastky Slováci), my máme pod berlou nášho najjasnejšieho cisára a kráľa, spolu s uhorskými Srbmi, Rusmi a Chorvátmi, sem aj iné uhorské národy počítajúc, našu uhorskú vládu krajinskú; Česi majú svoju zemskú vládu v Čechách, Poliaci v Haliči, Chorváti v Chorvátsku, a keď na cudzozemských Slovanov zrak obrátime, Rusi majú svoju vládu v Rusku, Bulhari a Čiernohorci v Turecku atď. Nuž či teda (pokračuje farár k Cudzoňovi obrátený) mohli v Sv. Martine byť panslávi? povedzte to na Vašu statočnosť, susedko Cudzoňovie!

CUDZOŇ (váhave a neiste): Nuž veď jako to človek pováži; jeden to tak, druhý zas ináč vysvetluje. Jako to pán farár povedajú, nuž pravda že v Sv. Martine panslávov nebolo a nedbám tedy, že tam boli sami statoční Slováci. Ale prosím za odpustenie pán farár! preca tu musím dvoje poznamenať.

FARÁR (pretrhne prívetive): Len von s tým, susedko! čokoľvek máte na srdci.

CUDZOŇ: Ráčili tam hore „uhorské národy“ spomínať; ja myslím, že uhorská reč iba jedna je, tam okolo Debrecína, a tak aj iba jeden „uhorský národ“.

FARÁR (k Cudzoňovi): Oj susedko, tu ste na veľmi chybnej ceste! Po samom predku Vám tu odpoviem, že vlastne žiadnej uhorskej reči nieto a Vy ste pod tými slovami „uhorská reč“ bezpochyby rozumeli reč maďarskú.

CUDZOŇ: Nuž áno tú, ktorou Uhria tam pri Debrecíne rozprávajú.

FARÁR: Dobre, dobre susedko! Ale počujte: to slovo uhorský môže sa rozumným spôsobom iba na krajinské sriadenie a zákony krajiny našej vzťahovať; všetci tedy obyvatelia tejto krajiny, menovite my Slováci, potom bratia naši Srbi, Chorváti, Rusi tu v Uhrách bývajúci, ďalej Maďari, Nemci, Románi alebo jako obyčajne hovoríme Olási — všetci sme Uhri, preto že v Uhorskej krajine pod tými istými zákonmi žijeme. Ale kto je Uhor, ešte preto nie je Maďar, lebo maďarské obyvateľstvo iba jednu čiastku uhorskej krajiny našej zaujíma, a verte mi, moji milí! že všetka tá záhubná nesvornosť, všetka tá žalostivá nenávisť medzi spolukrajanmi uhorskými ztadiaľ pochodí, že istí ľudia nechcú pochopiť a urobiť rozdiel medzi Uhrom a Maďarom a vždy do hromady miešajú politické slovo Uhor, a národný či jazykový názov Maďar. V politickom tedy smysle i my Slováci sme Uhri, v národnom ale ohľade nemôžeme byť a nie sme inšie jako Slováci; aj Nemec v Uhrách bývajúci je v politickom smysle Uhor, v národnom ohľade je Nemec; a tak tedy vidíte susedko Cudzoňovie, že vlastne uhorskej reči nieto, ale máme v Uhrách reč maďarskú, slovenskú, nemeckú, srbskú, ruskú, románsku či olahskú atď.

CUDZOŇ (krúti hlavou): Divno mi je to, divno!

NAŠINSKÝ (usmievave): Hádam divno pre to, že Vám „v rožku svitá.“

FARÁR: A vidíte, susedko Cudzoňovie! i tento prísny rozdiel nie len že nič urážlivého pre iné spolunárody v Uhrách nemá, ale radšej zárodok všestrannej úctivosti, a tak i smierlivosti a pokoja v sebe nosí; bo na tej svätej pravde spočíva: „každému svoje!“

NAŠINSKÝ (zdvihne klobúk): Dajže to a pomáhaj k tomu pán Bôh! Každému svoje! nuž bude svätý pokoj po celej krajine.

FARÁR: A teraz Vám tu ešte dačo poviem, moji drahí! Viete, že Slovák má od pána Boha neobyčajné dary k ľahkému naučeniu sa cudzích rečí. Naši horňo-trenčianski drotári, trebas od nikoho reči maďarskej vyučovaní neboli, tam v Debrecíne a inde po dolnej zemi pekne rúče svoje „drótoltašik assoňom“! vyspevujú a znajú sa dohovoriť s gazdinkami maďarskými; naši voziari handrkujú v Prešporku a vo Viedni po nemecky, až milá vec; prednejší zase z našich slovenských rodákov učia sa pri maďarskej a nemeckej reči ešte latinsky, francúzsky, taliansky atď. A to je dobre; bo „koľko rečí vie človek, za toľko ľudí stojí.“ Keď tedy svet nikomu za hriech nepokladá vedeť viacej cudzích rečí: prečože by to iba Slovákom, a vôbec Slovanom, za hriech pokladano byť malo, keď chcú sa oboznámiť aj s rečou slovanských bratov svojich, keď ich časopisy čítajú a ich znamenité knihy ku svôjmu poučeniu kupujú? Čo jednomu spravodlivé, to je i druhému slušné; túto našu literárnu slovanskú vzájemnosť už ozaj iba dokonály surovec alebo nevedomec jako „panslavismus“ zatracovať môže.

CUDZOŇ (k farárovi): Nuž ale, prosím pekne! prečože teda tých panslávov spomínajú a často i preklínajú, keď ich niet?

FARÁR: Hia susedko! veď istí ľudia znajú „od čoho muchy dochnú.“ Tí, čo našich najlepších mužov „panslávmi“ prezývajú, keď sú tak medzi sebou, iba smejú sa z toho, bo nikto z nich naozaj neverí, žeby títo naši mužovia boli politickí panslávi; keby to boli, isteby nechodili po slobode. Ale náš ľud začal sa pôsobením týchto mužov prebúdzať z tisícročného spánku svojho: začal cítiť, že je on tu v uhorskej krajine, kde Slovák od nepamäti ľudskej býval, vo vlastnom dome svojom a tak že mu nikto prirodzené práva jeho spravodlivosti skracovať nemôže. Ľudia tedy, národu našemu neprajní, vymysleli si tých panslávov jako strašidlo, aby mužov, za jeho práva, za jeho vzdelanie, za jeho dobrobyt pracujúcich, v nenávisť u vlastných rodákov uviesť a tak o dôveru ľudu pripraviť mohli, čo sa im, bohužiaľ! z čiastky podarilo. Z čiastky, hovorím; lebo rozumnejší sedliaci, remeselníci, obchodníci, mešťania, ktorí vedia vlastným rozumom pohnúť, ani týmto strašidlom panslavismu nedali sa vo svojej láske k národu a vo svojej dôvere k mužom národným pomýliť, znajúc, že všetky snahy a práce týchže mužov iba k dobrému našeho národa smerujú. Ale pravda tí duševní bedári, ktorí tam v Omračanoch, najmä pri pálenke, dajú si všelijakých ničomností, všelijakého luhárstva do hlavy natrúbiť, bez toho, aby podľa našeho porekadla „vlastným rozumom trochu pohli, jako krava chvostom“ a zpýtali sa sebä samých: či to môže byť pravda, čím ich podhuckávajú proti kriesiteľom národa a tak tedy proti vlastným dobrodincom, takíto, svoj rozum dolu vodou púšťajúci ľudia hospodárskeho, a zase bohužiaľ, že nekde i mešťanského stavu, tých domnelých panslávov za jakýchsi ľudožráčov a psohlavcov držia, proti nim vykrikujú nevediac čo, a dajú sa pekne rúče za nos vodiť ľuďom, ktorí keď ich proti tým panslávom nahuckali, iba smiech si robia z nich, že sa im to tak dobre „podarilo“.

NAŠINSKÝ (k Cudzoňovi): No, či to nenie smutné, kmotre?

FARÁR: Ba veru až veľmi smutné, najmä keď povážime, jak žalostivý bol pred tým stav slovenského národa našeho. Vy viete, moji drahí! z vlastnej zkúsenosti Vašej, jako to na Slovensku vyzeralo v časoch, žalostivú revolúciu roku 1848. a 1849. predchádzajúcich. Obecný ľud náš bol od celého sveta, vyjmúc daktoré šlechetné duše najmä z duchovného a učiteľského stavu, opustený a opovrhnutý, jakoby ani práva nemal chodiť po svetle Božom; pánštinu náležite zrábäť, s „foršpontami“ vo dne v noci vyčakúvať a hore dolu behať, pri tom ale i chatrnú roličku svoju jako tak obrábäť: to boly hlavné starosti jeho života, ktoré keď priťažko naň doliehaly, chcel sa potešiť — pálenkou! O dajakom duševnom pozdvihnutí, vyjmúc potešenie v chráme Božom, ani chýru ani slýchu v takom svete, ktorý už čítanie novín a kníh slovenských, trebas i tak vo veľmi chatrnom počte vychádzajúcich, za „zradu vlasti“ vyhlasoval; ba ešte len i tie malé deti, miesto toho, aby si najpotrebnejšie známosti do každodenného života školským vyučovaním sbieraly, na mnohých miestach trápily sa učením cudzojazyčných slov, ba nekde práve na prosto k nenávisti krve svojej popudzované, k vysmievaniu svôjho vlastného národa vedené boly. Takýmto jedom preniknuté vstupovaly potom do verejnosti života, hľadajúc márnu chválu sveta v hanení vlastnej matky svojej; a tak hnusné odrodilstvo na všetky strany bujne zrastalo, jako huby po teplom dáždiku. Ale aj u prosred žalostivej nákazy tejto zachovaly šlechetné duše posvätnú iskru čistej lásky k národu, na ktorej, po utíchnutí búrlivej doby rokov 1848. a 49., rozplápolal sa nový plameň lásky a oddanosti k milému národu našemu. Nasledujúce časy neboly síce ani nám Slovákom, ani iným národnosťam v Uhrách veľmi prajné; nuž ale tešili sme sa v nádeji, že keď i naši odporníci z vlastnej zkúsenosti poznajú: čo to znamená, vtískať národu reč cudziu, že budú i sami oproti nám spravodlivejší. Ale, bohužiaľ! i v tejto sladkej nádeji boli sme sklamaní; zaťatí neprajníci naši nič sa nenaučili a nič nezabudli! Národ náš počal od premien roku 1860. najšlechetnejšie snahy ku svôjmu znovuzrodeniu skutkom dosvedčovať. Jednotlivé, mladé i staršie osoby všetkých stavov, mužovia i spanilomyseľné ženské, všelijaké sbory a spolky, ba celé dedinské i mestské obce hlásily sa v posvätnom zápale za neodškriepiteľné práva svojeho národa; povstalo i toľko všelijakých, osvetu národnú statočne napomáhajúcich časopisov slovenských, že i sami protivníci naši zarazení boli vidiac, jako tá „slovenská žobrač“ na ceste k národnej vzdelanosti toľké peňažité obeti snášať môže; ba i cele nové slovenské školy v Banskej Bystrici a vo Veľ. Revúci pôsobením ducha tohoto povstaly. Nadovšetko ale naša premilená, drahá „Matica Slovenská“ spatrila svetlo Božie, aby všetky roztratené sily národné v jedno spojovala a duchom vzájemnej bratskej lásky posväcovala. Iné národy v Uhrách, a menovite naši spolukrajania Maďari sú pravda na všelijaké národné ústavy od nás bohatší; oni majú vysokú učenú spoločnosť či akadémiu, majú stále divadlá, majú hospodárske, zahradnícke a kupecké spolky rozličného názvu, majú všelijaké závody k pestovaniu spoločenského života: kasína, čitárne, spolky spevácke atď., ktoré statočné, ku vzdelaniu vlastného národa svojho smerujúce snahy i každý rozumný Slovák iba schvalovať musí, a tým viacej schvalujú ich sami Maďari. A to právom! Nuž ale keď je u jednoho národa cťou a chválou vzdelanosť národnú zakladaním a podporovaním takých ústavov napomáhať: čože nám naši, medzi nami žijúci odrodilci chcú to za zločin pokladať, keď sme i my k národnému životu precítili a keď i my zakladaním a podporovaním podobných ústavov národných sebe, krajine i svetu chceme byť užitočnejšími? čože najčistejšie úmysly naše očerňujú? čože poctivé namáhanie naše znevažujú? čože zákonné počínanie naše za rušenie pokoja, za „búrenie ľudu“ vyhlasujú? čože, keď ich zatvrdilé srdce nedá sa k nijakej obeti obmäkčiť, čože naše, na oltár vzdelanosti národnej složené, veru mnohému veľmi ťažké príspevky vysmievajú? či je to ľudskosť? či je to vzdelanosť? či je to kresťanstvo?

NAŠINSKÝ (k Cudzoňovi): No kmotre, či to nenie smutný obraz, to odrodilstvo, to zapieranie vlastnej krve?

FARÁR: Veru i mňa tá hnusota odrodilstva trochu rozhorčila, tak žebych skoro bol zabudol, čo mám ešte susedkovi Cudzoňovie na ostatné darebáctva odpovedať, ktoré mu tam v Omračanoch natrúbili. (K Cudzonovi) Povedali ste, susedko! že vraj „tí panslávi“ — už viete, ktoby bol opravdivý pansláv — diétu v Sv. Martine držali; nuž či viete, čo je diéta?

CUDZOŇ: Pravda že viem: krajinská kongregácia.

FARÁR: Pre mňa ju i tak môžete nazvať; lepší ale opis diéty tento je: diéta, po slovensky snem, je shromaždenie poslancov krajinských, aby o vydaní dobrých zákonov rokovali. Vo Sv. Martine tedy nemohlo byť snemu, preto, že tam neboli poslanci krajinskí a že tam ani reči byť nemohlo o politických otázkach krajinských.

CUDZOŇ (s výrazom málo utajenej radosti): Teda preca nemali tí Slováci práva, chodiť do Sv. Martina; a bárby ich boli tam rozohnali, jako mi to aj v Omračanoch rozprávali, že vraj dva regementy vojakov ta maširovaly a že i delá so sebou maly.

FARÁR (s výrazom hlasu prísnej vážnosti, k Cudzoňovi): No susedko! ja viem dobre, že Vy o národných otázkach našich ináče smýšľate, jako ja a tuto Váš kmotor Našinský; ja si vážim presvedčenie Vaše, ak je statočné, trebas ho za chybné držím; ale teda i Vy uctite statočné presvedčenie Vašich, ináče smýšľajúcich rodákov. A preto, ak ešte ďalej máme jako poctiví mužovia rozprávať, udržte sa od všetkých urážlivých rečí. My rodu svôjmu — a viete, susedko! že krev našu pristvoril nám Pán Bôh a toho nemôžeme oklamať, — my rodu svôjmu verní Slováci ani grobianstvom, ani kyjakom, ani valaškou, ale ani podkupujúcimi peniazmi nechceme za poctivé presvedčenie naše bojovať; my bojujeme iba mečom pravdy „na obe strany ostrým“, a tak i Vy, ak ste, jako verím, statočný a poctivý muž, počujte pravdu pokojne a robte si potom čo chcete.

CUDZOŇ (s patrnými znaky zahaňbenia sa): Veď som ja to tak zle nemyslel, pán farár! veď som i ja Slovák.

NAŠINSKÝ (vpadne mu čerstvo do reči): Slovák, Slovák, ale jaký? Či nepoznáte vlastný Váš parsún v tom obrázku, ktorý nám pred chvíľkou Ich Milosť pán farár o odrodilcoch predstavili? Nože si to kmotre môj! pripustite k srdcu a verte mi, že budete sa cítiť novým a iným človekom!

FARÁR: Pán Bôh uslyš! (K Cudzoňovi:) Čo ste ale tam o „dvoch regementoch vojska“ spomínali, to je čisté čistunké luhárstvo; ja som tam vojska nevidel, bo všetko šlo v najlepšom poriadku a pokoji. Nuž ale vojska nebolo ani treba, lebo Slováci boli dňa 4. a 5. aug. 1863. v Sv. Martine právne shromaždení; oni k tomu nie len od vysokých vrchností krajinských, ale i od samého Jeho Veličestva, císara a apoštolského kráľa našeho FRANCA JOZEFA I. povolenie obdržali.

CUDZOŇ: Nuž ale čože tedy tam chceli, keď vraj neboli panslávi a nechceli krajinu trhať?

FARÁR: Dobre, dobre susedko! že ste to ešte raz spomneli: to je tá tretia lež, ktorú Vám v Omračanoch do hlavy natrúbili, že vraj Slováci chcú krajinu roztrhať a že k tomu jakési prípravy v Sv. Martine robili. Hneď aj o tom prehovoríme; ale bych sa Vás po predku nečo rád opýtal susedko —

CUDZOŇ (pretrhne reč): Nech rozkážu, pán farár!

FARÁR: Vy máte vlastných päť dietok: jaké dieťa že Vám je milšie, či bystro-umné a dobre vycvičené, či tupé a zahlúpené?

CUDZOŇ: Ej, nech mä Pán Bôh chráni! ja ďakujem milostivému Pánu nebeskému, že mám dietky podarené.

FARÁR (vážnym, prenikavým hlasom): No vidíte, tak i naša spoločná matka, uhorská krajina, má sa z toho radovať, keď všetky jej dietky, rozumiem národy v Uhrách bývajúce, budú rozumné, vzdelané a náležite vycvičené, alebo jako ste sám jedným slovom udali, podarené. K tomuto, hľa, šlechetnému a vznešenému cieľu, ku vzdelaniu drahého slovenského národa našeho, všetky tie práce smerovaly, ku ktorým naši najlepší mužovia boli dňa 4. a 5. augusta 1863. vo Sv. Martine shromaždení. Tam oni založili Maticu Slovenskú, ktorá bude národu našemu cestu kliesniť ku vzdelanosti; keď ale národ náš bude vzdelanejším, stane sa i zámožnejším a tak na celý svôj zemský život šťastnejším, ak len Pána Boha a najsvätejších jeho zákonov tak ochotne pridržiavať sa bude, jako dosiaľ. — Keď Vy tedy, susedko Cudzoň, pána Boha prosíte, aby Vás od hlúpych a tupých dietok zachránil: jako statočný človek iste i za to Pána Boha musíte prosiť, aby to dieťa spoločnej matky našej, krajiny uhorskej, to dieťa, ktoré meno „Slovák“ nosí, nebolo tupé a zahlúpené. Čože Vám na to povie statočné srdce Vaše, o ktorom ja nikdy som nepochyboval?

CUDZOŇ (zblednutý chce ukryť slzu v oku): To je všetko svätá pravda, Ich Milosť! to nezapieram, ani zapreť nemôžem.

FARÁR (podá mu ruku): Pán Boh Vás utvrď a posilni v tejto pravde! Keď tedy uznávate, že i Slovák má nie len potrebu, ale i sväté, neodtajiteľné právo tak rozumným a vzdelaným človekom byť, jako ktorýkoľvek iný, v Uhrách bývajúci národ: nie len že nebudete na potom surové posmechy strojiť z tých mužov, ktorí pokoj, pohodlie a všelijaké prospechy svôjho života obetujú, aby drahému svôjmu národu slovenskému prvé chodníčky k tejto vzdelanosti, po tŕnistom ešte a kamenistom území kliesnili; — ale radšej i sám tieto ich poctivé práce slovom, skutkom i grošom Vaším podporovať budete.

CUDZOŇ (k farárovi): Nuž ale prosím ešte, Ich Milosť! či v tom Sv. Martine ozaj nič nebolo o tom roztrhaní uhorskej krajiny? nechže mi to ráča vysvetliť.

FARÁR: Všetky podobné rozprávky, že Slováci chcú krajinu potrhať a že k tomu vo Sv. Martine dajaké tajné prípravy robili, sú ohavné ľuhaniny takých ľudí, ktorí ani za mak občanskej statočnosti v sebe nemajú, a ktorí to na Slovákov utrhačne zvalujú, čoby sami najskorej urobili, keby mohli. Počujte len, jako naši mužovia pri zakladaní Matice Slovenskej pokračovali, a hneď Vám ohavná zlobivosť tých rečí v oči padne. Už od dávnych rokov pracovalo sa na tom, aby sme i my Slováci obdržali povolenie založiť spolok, jehož cieľ bude: cestu pripravovať ku všestrannej vzdelanosti slovenského národa. Viete to, susedko! že Slováci „nenosia sečku pod klobúkom,“ ale že sú od Pána Boha zdravým, bystrým rozumom obdarení, a že im dosiaľ iba na príležitosti chybovalo, znamenité dary svôjho ducha vybrúsiť, a potom ku zlepšeniu telesných i duševných okolností svôjho života vynaložiť. Nechcem síce a nemôžem tajiť, čo cirkev a škola, kde ju bohabojní a svedomití mužovia spravujú, za vzdelanie nášho ľudu koná, dobrotivý Hospodin nech len ich svedomité práce i ďalej požehnáva: ale potreby terajšieho sveta sú tak mnohé a všelijaké, že obyčajné, trebas chvála Bohu za našej doby značne opravené, — že, hovorím, obyčajné vyučovanie školské preca nevystačí tomu, kto chce s naším vekom ďalej pokračovať, a sväto-svätá pravda je, že rozumný človek do svojej smrti učiť sa neprestáva. Takýto spolok pre napomáhanie národnej vzdelanosti založili medzi uhorskými Slovanmi najprv (r. 1825.) bratia Srbi, dajúc mu meno Matica, čo srbsky (trebas tam i matka či kráľovna včelného klátu tento názov má,) toľko znamená, jako naše: dobrá matka, matička, preto, že ona všetky dietky svoje rovnako rada má a o ne sa stará. Príklad Srbov nasledovali potom tiež iní Slovania rakúski, menovite Česi (1830.), Chorváti a Rusi v Haliči (oba kmeny r. 1851.), Moravania (1853.) a najnovejšie pred nami Dalmatinci (r. 1862.). Po nás povstala Matica Ruská v Uhrách. Slovenská v Krajine, Štýrsku a Korutanoch r. 1864. Všetci títo Slovania državy našej pomenovali spolky, k podpore vzdelanosti svôjho národa založené, názvom Matica. Keď tedy ešte i toto meno daktorí z ohavných odrodilcov našich posmechu vystaviť chceli: tým iba svoju vlastnú nevedomosť pred svetom roztrubovali, a tak i posmech proti Matičke našej namierený padnul na ich vlastnú hlavu. — Ale abych sa vrátil k prvej reči, doložím: veliká, srdečná a spravodlivá bola radosť všetkých uprimných rodákov slovenských, že naše, tak často opakované prosby strany povolenia Matice preca už prajného rozhodnutia došly.

NAŠINSKÝ (pozdvihne klobúk): Chvála milému Pánu Bohu! Ale prosím ponížene, Ich Milosť, ja viem rozpamätať sa, že už i pred tou nešťastnou revolúciou r. 1848. a 49. o voliakom „Tatríne“ rozprávali, a že to mal byť tiež spolok pre vydávanie kníh slovenských; či tomu tak bolo?

FARÁR: Dobre, susedko, že to spomínate; ja som Vám chcel práve pospomínať nektoré dávnejšie pokusy založenia spolkov, ktoréby vzdelanosť národnú medzi slovenským obyvateľstvom rozširovaly. Najpamätnejšie medzi nimi bolo „Učené slovenské Tovarišstvo“ od Antona Bernoláka a Juraja Fándlyho založené, potom „Slovenská učená spoločnosť v okolí baňských miest“, ktorá spisovateľské sily mnohých učených mužov, medzi nimi ku pr. známych spisovateľov: Bohuslava Tablica, Juraja Palkoviča a iných, v jedno spojovala; pre tedajšie ale okolnosti časové pôsobenie spolkov týchto nemohlo v samom ľudu slovenskom žiadostivé korene pustiť. Nie menšej chvály a vďačnej pamäti zaslúžil si „Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej“, založený šlechetným Mart. Hamuliakom v Pešť-Budíne, ktorý dosť prácne mnohé krásne spisy vydal. Po zaniknutí spolkov týchto vždy ťažšie a nebezpečnejšie časy nastávaly pre národ slovenský; i len súkromné spolky slovenské v seminároch a pri školách boly zakázané. Nátlaky a krivdy zo strany neprajníkov našich boly tak citlivé, že roku 1842. zvláštne vyslanstvo slovenské, pod správou tedajšieho evanj. superintendenta Pavla Jozeffyho, viacej sto podpismi čelnejších mužov slovenských opatrenú prosbu složilo u trónu najjasn. panovníka, prosiac, aby Slováci proti nespravodlivým nápadom zaťatých odporníkov svojich hájení a pri prácach vzdelania svôjho národa ochraňovaní boli. Napriek prosbe tejto vždy nové a nové protivenstva hrnuly sa na verných synov národa slovenského, čo ale mravnú ich silu nezlomilo, lež radšej utužilo. Skvelým dôkazom nezlomenej sily tejto bol práve ten, od Vás pred chvíľkou spomenutý spolok Tatrín, ktorý síce vrchnostenského potvrdenia nedošiel, avšak preca ku prebudeniu sa ľudu slovenského veľmi blahodarne pôsobil, preto že v ňom boly všetky mladé sily národa spojené. — R. 1851. v mesiaci jún. podali nektorí učení Slováci, toho času vo Viedni meškajúci (medzi nimi i náš slavný J. Kollár a K. Kuzmány), prosbu, aby im povoleno bolo prípravné práce k založeniu „Matice Slovenskej“ podniknúť, a na rozkaz vyšších vrchností predložili hore spomenutí mužovia v novembri tohože 1851. r. i predbežný „návrh stanov Matice Slovenskej“. Poneváč ale v tom čase krajina uhorská ešte pod správou obleženosti vojanskej bola postavená, ktorá nijaké verejné shromaždenia nepripúšťa: na tie prosby dňa 9. mar. 1852. vyšla odpoveď c. kr. námestníctva v Uhrách, že „na tento čas“ práce k založeniu Matice povoliť sa nemôžu. O 9 rokov pozdejšie, totiž r. 1861. po večite pamätnom „národnom shromaždení“ v Turč. Sv. Martine, obnovily sa kroz národný výbor tohože shromaždenia prosby strany založenia „Matice Slovenskej“, ktoré, chvála milému Pánu Bohu! žiadostivého konca došly.

CUDZOŇ: Nuž a ktože dal, prosím ponížene! to povolenie k Matici Slovenskej? či slavná stolica turčianska o tom vedela?

FARÁR: Už som Vám pred tým na krátko pripomnel, že „prvé shromaždenie Matice Slovenskej“ držalo sa v Sv. Martine s najvyšším povolením Jeho Veličestva a tak tedy zákonne; nuž ale dodám ešte na Vašu otázku nečo o spôsobe povolenia toho. Prosby naše šly svojou zákonnou cestou nie k daktorej stolici, lebo slovenskí rodáci všetkých stolíc sú k tomuto spolku povolaní; naše prosby šly, hovorím, zákonnými cestami k najvyšším vrchnosťam krajinským, ktoré ich samému Jeho Veličestvu, najjasnejšiemu apoštol. kráľovi nášmu, k potvrdeniu predložily. A hľa! Jeho Veličestvo, uznávajúc rovné práva všetkých národov uhorských, ráčil najvyšším rozhodnutím od 21. augusta 1862. stanovy „Matice Slovenskej“ najmilostivejšie potvrdiť, a tak tedy všetky tie chýry, že sväto-martinské shromaždenie bude vojskom rozohnané, z hláv zlomyseľných utrháčov pošly.

CUDZOŇ: Nuž to je inšie! Veď sa mne to preca trochu divným zdalo, žeby sa reku tisíce a tisíce ľudí do Sv. Martina poschodily bez povolenia vrchnosti. To je tedy tá „rovnoprávnosť“, o ktorej teraz toľko píšu a rozprávajú, že i Slováci mohli si založiť svoju „Maticu Slovenskú“?

FARÁR (k Cudzoňovi): Susedko môj! založenie „Matice Slovenskej“ môžeme síce a musíme za radostný znak rovnoprávnosti národnej považovať; ale týmto jediným znakom neboloby národu našemu pomoženo. Význam a obsah národnej rovnoprávnosti o veľa je širší, tak žebych Vám o nej za viac dní rozprávať mohol. Nuž ale, keď ste to nadvrhli, susedko Cudzoň! aspoň hlavnejšie príznaky a požiadavky národnej rovnoprávnosti Vám tu sdelím. Vznešené učenie o rovnoprávnosti národnej má svoj základ v tom, čo Spasiteľ náš verným nasledovníkom svojim prikázal: „Čo chcete, aby Vám iní ľudia činili, tak i vy čiňte im“ — alebo v inom smysle: čo nechcete, aby Vám iní činili, ani Vy nečiňte im. Keď tedy iní naši spolukrajania milujú svôj národ a svoju reč materinskú: ktožeby nám mohol lásku k našemu národu, k našej reči materinskej za zločin pokladať, ak len základný ten, hore spomenutý, Kristom Pánom vyhlásený zákon kresťanskej spravodlivosti podvrátiť nechce? Keď iní naši spolukrajania k tomu pracujú, aby ich dietky prirodzeným spôsobom, t. j. vo školách materinskú reč majúcich, vychovávané boly: ktože nás môže zatracovať, keď žiadame: aby sme i my Slováci mali naše národné školy slovenské? Keď iní naši spoluobčania požadujú: aby sa im zákony a všetky vrchnostenské predpisy v ich vlastnej, im srozumiteľnej reči na známosť dávaly: či len Slovák nemá nič o tom v svojej materinskej reči počuť, čo sa v krajine robí? Keď iní naši spoluobčania dôrazne žiadajú, aby najmä pred súdom v ich materinskej reči s nimi sa jednalo, lebo že vraj „úradník je pre obyvateľstvo“ a nie na opak, obyvateľstvo pre úradníka: ktožeby mohol zatratiť Slováka, keď i on, znášajúc verne a ochotne rovnaké bremená krajinské, žiada si, aby verejnú správu a prisluhovanie spravodlivosti mal vo svojej materinskej reči? podľa tej zásady: „rovnaké bremená, rovnaké práva.“ Keď iní naši spoluobčania všemožne k tomu pracujú, aby sa do verejných úradov dostali, a to, bohužiaľ často i takí, ktorí reč slovenského ľudu našeho neznajú, alebo tak sa pretvarujú, jakoby ju neznali: ktože rozumný slovenským mužom našim moholby to za zlé mať, že uchádzajú sa o úrady verejné u prosred vlastného národa svôjho? Ktože bude mu vernejšie slúžiť: či opravdivý syn národa, ktorý spolu s ním raduje sa, a spolu s ním i žalostí, — ktorý potreby jeho zná a im i svedomité vyhoveť chce a či odrodilec, ktorému najviac iba o plat s úradom spojený ide, a ktorý ani za mak lásky a oddanosti nemá k národu, jemu každodenný chlieb dávajúcemu? Ktože tedy i obecnému ľudu slovenskému za zlé mať môže, keď na základe rovnoprávnosti národnej žiada si, aby medzi ním mužovia národu verní úradovali? Vidíte, moji drahí! toto sú tie najhlavnejšie požiadavky národnej rovnoprávnosti, ktoréby maly hlboko preniknúť do srdca obecného ľudu našeho; bo darmo je: „právo slúži pozornému,“ a keď my sami nebudeme k tomu hľadeť, aby vznešená, Jeho Veličestvom vyslovená zásada rovnoprávnosti národnej skutkom vstúpila do života, nuž nám bedákanie naše nič nepomôže.

CUDZOŇ: To je veru všetko pravda, Ich Milosť, svätá pravda, ktorú zatajiť nemôžem.

FARÁR: Pán Boh Vás utvrď v tom presvedčení, susedko! Ale ani u Vás neboloby dosť, presvedčenie toto v srdci nosiť; Vy ho musíte i skutkom dosvedčovať a zásade o rovnoprávnosti národnej vo verejnom živote cestu kliesniť. Bo verte mi, moji drahí! Krásna, požehnaná krajina uhorská iba potom bude šťastná, keď táto kresťanská zásada rovnoprávnosti bude v nej skutočne prevedená.

NAŠINSKÝ (zdvihne klobúk): Pán Boh daj čím skorej!

CUDZOŇ: No keď je tomu tak (zdvíha klobúk), veru pridám i ja moje srdečné: uslyš pán Bôh! Ale prosím ponížene, Ich Milosť, pred chvíľkou ráčili spomenúť „stanovy“ Matice Slovenskej: čože to slovo vlastne znamená?

FARÁR: Hneď Vám i to vysvetlím, susedko! Každej spoločnosti ľudskej treba istých poriadkov a predpisov, podľa ktorých by svoje záležitosti a práce spravovala. Takéto poriadky, ktoré všetkých obyvateľov daktorej krajiny bez výnimky zaväzujú, volajú sa, jako znáte, zákonmi; keď ale daktorá menšia a súkromá spoločnosť iba pre vlastných údov svojich predpisy strany zachovania poriadku vydá: tieto predpisy nosia meno stanovy, alebo i podľa názvu latinského štatúty. Rozdiel tedy medzi zákonmi a stanovami je ten: že zákon platí pre všetkých obyvateľov krajiny, stanovy ale iba pre istý spolok, všeobecným zákonom krajinským tiež podrobený; ďalej: k zachovaniu zákona môže sa každý obyvateľ krajiny i pokutami nútiť; ku spolku, stanovami spravovanému pristúpi ten, kto chce, dobrovoľne; ale keď raz pristúpil, potom ho i stanovy, v ohľade na jeho povinnosti ku spolku, práve tak prísne zaväzujú, jako zákony.

CUDZOŇ: Tak tedy nikoho nenútili, aby ku „Slovenskej Matici“ pristúpil?

FARÁR: Pravda že nie, ak len to nechcete za nútenie považovať, keď dakomu rozumnými dôvodmi a príčinami celú vec tak vysvetlím, že ju on sám uzná za spravodlivú.

NAŠINSKÝ: No, už som i ja doma; to sú tedy predpisy o poriadku v Matici Slovenskej, čo mi tí kompani dali?

FARÁR: Tak je, susedko! Keď už raz mužovia naši vedeli, že Jeho Veličestvo Maticu Slovenskú najmilostivejšie potvrdiť ráčil, svolalo sa prvé shromaždenie nového spolku tohoto na deň 4. a 5. augusta 1863. do Sv. Martina v Turci. K uloženému času tomuto sišly sa Vám do menovaného mesta tisíce a tisíce rodákov zo všetkých strán milej vlasti našej; mužovia duchovného i svetského stavu, učení i pospolití, mladí i starí, zámožní i chudobnejší, a to bez rozdielu náboženského vyznania, všetci ale s tým šlechetným úmyslom, aby pomáhali spolok založiť, k rozširovaniu osvety a vzdelanosti národa slovenského určený. Susedko Cudzoňovie! bol som, jako viete, i ja vo Sv. Martine, a vyznám úprimne a radostne pred Bohom i pred svetom, že to bol jeden z najradostnejších a najpamätnejších dní môjho, už veru dosť dlhého života; ba presvedčený som, že keby ste Vy sami boli vo Sv. Martine videli tieto húfy a zástupy sviatočne pristrojených rodákov a rodáček slovenských, a čo viac, keby ste boli videli tento šlechetný zápal za vec svätú a spravodlivú: istotne by Vaše statočné, iba blúznivými rečmi darobných ľudí na čas omámené srdce bolo sebe samému vyznalo: „Ej, čože bych sa ja mal za môj slovenský národ haňbiť, keď mužovia odo mňa vyšší a vzdelanejší radostne a hlasite priznávajú sa k nemu pred svetom?“ Susedko! videl som tam mužov, poctivé šediny na svojej hlave nosiacich, ktorí slzy vďačnosti k Bohu a radosti vylievali, že im poprial byť očitými svedkami tohoto „velikého dňa slovenského.“

CUDZOŇ: Ej veru, keď je tomu tak, Ich Milosť, už len i ja musím tie „Stanovy Slovenskej Matice“ prečítať; veď ešte raz opakujem, že i ja som Slovák a dobrý občan uhorský, jako ktokoľvek iný.

FARÁR: To sme i my všetci, čo sme boli vo Sv. Martine, a bezpochyby lepší a rozumnejší občania uhorskej krajiny, jako tí spráchnivelí, do predpotopnej doby sveta prislúchajúci mudrlanti, ktoríby radi voždy len panovať a ostatných spolukrajanov držať vo slepote a hlúposti, aby tak svoje Bohom dané práva poznať nemohli. My ctíme naše krajinské zákony, a chceme ich, jako dosiaľ, i na potom verne plniť; ale práve preto neodškriepiteľným právom žiadať môžeme, aby nás ostatní neslovenskí spoluobčania naši za svojich rovnoprávnych bratov uznávali, za jakých i my vďačne ich považujeme.

CUDZOŇ: Nuž a ktože preca riadil a spravoval to tak početné shromaždenie vo Sv. Martine?

FARÁR: Pri každom takomto ľudnatom shromaždení býva i kráľovský komisár prítomný, a síce k tomu cieľu, aby členovia spolku vo svojich rečiach nepúšťali sa do otázok, z medzí spolku vylúčených. Tak bolo i vo Sv. Martine; kráľovským komisárom bol pri tom shromaždení Matice Slovenskej vysoko-urodzený a veľkomožný pán Šimon Nemeš, podžupan slavnej stolice turčianskej, vážny to, šlechetný a spravodlivý muž, ktorého čistá, pekná reč slovenská hneď všetkých prítomných tak radostne prenikla, že mu hromovite „na slávu“ vyvolávali. Predbežnú správu shromaždenia viedol veľkomožný pán Ján Francisci, kráľovský námestnícky radca v Budíne, ktorý si o slovenský národ náš, a menovite o založenie Matice Slovenskej, nesmrteľné zásluhy vyzískal.

NAŠINSKÝ: Ale prosím ponížene, Ich Milosť, či je to pravda, čo mi tí kompani na ceste popod horu rozprávali, že vraj tento pán kráľovský radca sú ten istý pán Janko Rimavský, čo ho naša Ilonka pre tie krásne, od neho vydané „Poviedky slovenské“ tak vychvaľuje?

FARÁR: Je to ten istý znamenitý pán, susedko!

NAŠINSKÝ (hrdým hlasom k Cudzoňovi): Nuž čože už na to poviete, kmotre! vidiac, že takýchto vysokých pánov medzi spisovateľmi slovenskými máme? čiby to nebolo bláznovstvo, keby sme sa my sedliaci v širicách našich za drahú materinskú reč slovenskú haňbiť mali? Či sa vari ináč modlíte k pánu Bohu, jako po slovensky? nuž a keď sa nehanbíte Všemohúcemu Pánu Bohu primlúvať sa po slovensky: čožeby ste sa hanbili s biednym, smrteľným človekom, a čoby ten ktokoľvek bol na svete, slovensky rozprávať, keď on vie slovensky, čoby ste Vy hneď i daktorú inú reč vedeli?

FARÁR: Susedko Našinských! teraz ste povedali pravdy, za ktoré, ak (čo rád verím) z úprimného srdca pošly, zasluhujete, aby Vás Pán Bôh požehnal. — No ale, ešte ja musím o tom shromaždení sv. martinskom dokonať, čo som započal. Keď spomenutý kráľovský námestnícky radca, veľkomožný pán Francisci, jako dočasný správca národného výboru, ktorému starosť o založenie „Matice Slovenskej“ bola sverená, tým velikánskym húfom národa všetko jadrne a dôkladne vyložil, čo k uskutočneniu vrelých túžeb našich vykonalo sa: shromaždenie prikročilo k volbám úradníkov Matice Slovenskej, a menovite predsedníka či presidenta spolku, ktorému vrchná správa všetkých záležitostí spolkových prináleží. No susedko! teraz bych si žiadal reč a výmluvnosť anjelskú, abych Vám pravdive síce, ale najskvelejšie opísať mohol vyvolenie presidenta Matice Slovenskej; kto to nevidel a nepočul, tomu ja to darmo v slabej reči mojej opisovať budem.

NAŠINSKÝ: Veru i tí kompani najviac o tom rozprávali, jaká veliká sláva bola vo Sv. Martine, keď ten najdôstojnejší pán biskup ta došli.

FARÁR: Sláva svetská sem tam susedko, ak nenie šlechetnými skutky zaslúžená; ale práve preto, že Jeho Excellencia, najdôstojnejší pán biskup baňsko-bystrický ŠTEFAN MOYSES , šlechetnými skutkami svojimi takýto hlučný výraz všeobecnej lásky a úcty zaslúžil: bolo slavné uvítanie a vyvolenie Jeho za presidenta Matice Slovenskej patrným a čo najskvelejším potvrdením známeho porekadla našeho: „hlas ľudu, hlas Boží.“ ON je ten muž, ktorý nedbajúc na priazeň a predsudky sveta, postavil sa v čelo velikého vyslanstva slovenského, aby dňa 12. dec. r. 1861. Jeho Veličestvu, nášmu najjasnejšiemu apoštolskému kráľovi, najponíženejšie prosby verného národa slovenského predložilo a tak i založenie Matice našej možným učinilo; ON je ten muž, ktorý všade a voždy blaho a dobrobyt národa slovenského, z jehož krve pošiel, slovom i skutkom napomáha. Nie teda div, že jako vlny morské vyrazily sa z preplneného srdca city úcty a vďačnosti shromaždeného národa, volajúceho jedným hlasom v jednej mysli: „Otca našeho, Dobrodinca našeho chceme za presidenta Matice; a prosíme, prosíme, prosíme HO, aby nás láskavým prijatím toho úradu potešil.“ A znovu hrmelo medzi ľudom shromaždeným: „Prosíme, prosíme! Otca našeho za presidenta!“ A keď sa toto posvätné nadšenie trochu utíšilo, keď veľkomožný kráľ. radca námestnícký pán Francisci meno vyvoleného presidenta obecenstvu ohlásil: tu ste mali počuť to tisícnásobné: „Sláva! Sláva Mu! hurrah! živio! Mnogaja lieta! a jako všetky tie výrazy znejú, ktorými radosťou preplnené srdce kypí. Keď ale toto najhlučnejšie, z najuprimnejších hlbín srdca pošlé osvedčovanie úcty a radosti utíšilo sa: potom ste mali počuť, moji drahí! tú prenikavú, prevýbornú, krásnu reč slovenskú, v ktorej novevyvolený prvý president Matice Slovenskej ďakoval za toto osvedčenie dôvery a lásky „milého národa slovenského“, sľubujúc, že i napotom všetky svoje sily a schopnosti k jeho blahu vynaloží. A pod vedením Jeho Excellencie, pána presidenta biskupa MOYSESA , konalo a dokonalo sa potom prepamätné rokovanie prvého valného shromaždenia Matice Slovenskej tak svorne a jednomyseľne, v takom príkladnom poriadku a pri tak radostnom výsledku práce spolkovej, že ani najzúrivejší odporníci slovenského národa ničoho najsť nemohli, čímby sa boli na česť shromaždenia toho oboriť mohli; sami ale účastníci shromaždenia boli, a mohli aj byť, s celým behom vecí na najvyššie spokojní.

NAŠINSKÝ: Ale ešte bych jedno prosil, Ich Milosť, či je to ozaj pravda, čo mi tí kompani rozprávali, že vraj i sám náš najjasnejší kráľ tisíc zlatých Matici Slovenskej daroval? toby už preca bolo čosi mimoriadno, a ja som to ani veriť nechcel tým kompanom.

FARÁR: A preca tí kompani pravdu mali, susedko! Tak je, tak! najradostnejší obraz toho prepamätného dňa 4. aug. 1863. nechal som si nárokom na ostatok dnešnej rozprávky našej; obraz ten, keď shromaždeným údom Matice a zástupom národa oznámilo sa úradne: že Jeho Veličestvo náš najjasnejší apoštolský kráľ FRANC JOZEF I., uznávajúc šlechetné úmysly, z ktorých založenie Matice Slovenskej pošlo, ráčil jej pokladnicu najvyšším kráľovským darom tisíc zlatých r. č. poctiť. No susedko! to radostné vykrikovanie na Slávu Jeho Veličestva bolo tak hromovité a trvanlivé, že ani utíchnuť nechcelo, lebo ten dar peňažitý od Jeho Veličestva, nedošiel sám; on mal ešte i vzácnu spoločnicu cesty svojej, totiž novinu, že Jeho Veličestvo, uznávajúc skvelé zásluhy Jeho Osvietenosti, najdôstojnejšieho pána biskupa MOYSESA , o cirkev, štát a národ slovenský, Jemu hodnosť skutočného tajného radcu, s titulom „Excellencie“ spojenú, najmilostivejšie udeliť ráčil. Môžete si tedy pomysleť, jak radostne muselo byť celé shromaždenie k najhlučnejšiemu osvedčeniu vďačnosti nadšené, keď mu takéto, veru neočakávané noviny sdelené boly; môžete si predstaviť, jak hlučné a radostné jasanie z novu povstalo, keď jeden z najčelnejších mužov našich vznešeného pána presidenta Matice novým titulom „Vaša Excellencia“! pozdravil.

NAŠINSKÝ (k Cudzoňovi): No kmotre, či Vám ozaj v Omračanoch nerozprávali, že na Slovenskú Maticu neslobodno sbierku peňažitú robiť? Nuž ktože mi na potom zakáže dať čo chcem, čo dať môžem k podpore Matice Slovenskej, keď i sám Jeho Veličestvo náš najjasnejší panovník pokladnicu našej Matičky ráčil obdarovať?

FARÁR: Pravdu máte, susedko! Nuž ale o majetku Matice a spôsobe jeho vynaloženia budeme si na nedeľu rozprávať; dojdite po nešporných službách Božích do môjho včeliena. (K Cudzoňovi.) Susedko! tešilo by mä, keby ste sa i Vy k tejto našej rozprávke dostavili; aspoň budete dokonále vedeť: o čo sa vlastne jedná, akby ste na voziarskych cestách Vašich Slovenskú Maticu zase spomínať počuli.

CUDZOŇ: Ej veru dojdem, Ich Milosť! Veď je to všetko voliako ináčej jako som si ja myslieval, a mne padá belmo z očí. Tie moje deti! tie moje deti! Ej veru len za zdarné deti prosil som Pána Boha; nebudem už môjmu národu krivdu robiť, aby mä Pán Boh na dietkach mojich nepotrestal, že som vlastnú krev svoju, vlastnú matku svoju zapieral. — A teraz pokojný odpočinok, Ich Milosť! za dnešné poučenie budem Im vďačný do smrti!

FARÁR: Pán Boh Vás len sdržuj a posilňuj v dobrom presvedčení! (Rozídu sa.)