ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Osoby rozhovoru: pán farár Miloradič a susedia jeho Našinský s Cudzoňom sedia u včeliena vo farskej zahrade v chládku.)

FARÁR: No tak, moji drahí! kresťanskú povinnosť nedeľnú dokonali sme v chráme Božom pri nešpore, a teraz už môžeme zavčerajšie rozprávanie naše o Slovenskej Matici zavŕšiť.

CUDZOŇ: Ej, veď som sa ja už o tom všetkom narozmýšlal, Ich Milosť, čo nám to v piatok vysvetlovali. Darmo je! chybil som, chybil, že som daromné reči neprajných a nerozumných ľudí viac poslúchal, jako zdravý rozum a vlastné srdce svoje. No, majú mä videť v Omračanoch na hostinci; ak ale raz ešte ta dojdem, nuž im posvietim, jako zaslúžili!

NAŠINSKÝ (k Cudzoňovi): Mňa len to teší, kmotorko môj drahý, že sa moje proroctvo na Vás vyplnilo. Tu hľa! Ich Milosť sám pán farár sú svedkom, že som Vás nedávno zastával; to reku nemôže byť, aby taký zdravého rozumu a zdravého srdca človek, jako je kmotor Cudzoň, mohol sa dať dlho ničomným ľuďom za nosom vodiť; veď on reku preca raz pozná, kto chce dobre národu slovenskému, a kto iba pekné slová na jazyku, v srdci ale zradnú otravu nosí. No, či to neboly moje reči, Ich Milosť! o našom kmotrovi?

FARÁR: Tak je! to som všetko na svoje vlastné uši počul, a dalby Pán Bôh, aby všetci zavedení a omámení rodáci tak povolní boli k pravde, jako tuto Váš kmotor a môj sused Cudzoň; istotne by to nie len ku blahu našeho národa, ale i celej vlasti uhorskej poslúžilo. (K Cudzoňovi.) Vy ste sa, susedko! vždy len tým napínali: „ja som dobrý občan uhorský!“ už som Vám to v piatok rozložil a dosvedčil, že my, národu svôjmu verní Slováci tiež dobrí občania uhorskí sme, ba istotne lepší, jako tí kriklúni „o dobrom vlastenectve“; — teraz Vám, že to práve do reči prišlo, ešte poviem toto: avšak veru ten málo naorá, kto má tento lebo druhý úd tela, nech je to noha lebo ruka, pošinutý a toho následkom vyschlý a nevládny?

CUDZOŇ: Nuž čože by ten naoral?

FARÁR: Vidíte, práve tak je aj s našou krajinou; ona je telo a jej údy sú rozličné národy, ktoré tu v Uhrách bývajú. Nuž povedzteže mi: či môže krajina dobre orať, keď má jeden alebo druhý úd pošinutý? a čože je inšie zatupený, ohlúpený a ubiedený národ, jako pošinutý úd krajiny? Keď tedy slovenský národ z doterajšej nezaslúženej opustenosti svojej prebudil sa k novému životu, keď on svojím časom jako národ vzdelaný a zámožnejší postaví sa do šlechetného súbehu s inými spolu-občanmi svojimi: či tým sama krajina najviac nevyhrá? Ktorá krajina má že sa lepšie, či tá, kde vzdelanejší a toho následkom i zámožnejší ľudia bývajú; či tá, kde stá tisíce zahlúpených a preto i žobráckych ľudí po najkrásnejších čiastkach domoviny našej bedárčiť vidíme? Preto ešte raz opakujem: tomu ja nemôžem právo a meno dobrého vlastenca, dobrého občana uhorského prisúdiť, kto jeden alebo druhý národ vlasti našej v zahlúpenej tuposti udržať chce, lebo tým blaho celej krajiny, jako som tu hore dosvedčil, podkopáva. Slovenská ale Matica chce slovenskému národu z doterajšej, nezaslúženej opustenosti vzdelaním jeho ducha pomáhať, aby tento pošinutý úd vlasti našej okrial a vyzdravel; a tak tedy každý rodák slovenský i povinnosť dobrého vlastenca koná, ked! národu svôjmu, v tomto šlechetnom počínaní jeho, na koľko môže pomáha a tak i Maticu našu podporuje.

NAŠINSKÝ: No, kmotre! toto by mali tí „hodní ľudia“ v Omračanoch počuť, o ktorých ste rozprávali; azdaj by i im trochu „v rožku svitlo“.

CUDZOŇ: Veď im ja toho preca raz namerám, a síce tak „po lopatách“. (K farárovi.) Nuž ale prosím, Ich Milosť, nechže nám už teraz nečo o tých stanovách Matice Slovenskej ráča povedať.

FARÁR: Ja už vlastne tu nemám čo vykladať; pred sebou máte stanovy tlačené a všetko je v nich tak stručne a srozumiteľne rozloženo, že to každý zdravého rozumu človek i bez vysvetlovania pochopí. Nuž ale nečo si preca pospomíname; čítajteže, susedko! počiatok tých stanov Matice Slovenskej.

CUDZOŇ (číta na hlas): § 1. Slovenská Matica je jednota milovníkov národa a života slovenského, a jej cieľ: v členoch slovenského národa mravnú a umnú vzdelanosť budiť, rozširovať a utvrdzovať; slovenskú literatúru a krásne umenia pestovať a podporovať a tým i hmotný dobrobyt slovenského národa napomáhať a na jeho zvelebení pracovať.

FARÁR: No vidíte, moji drahí! v tomto jednom, a síce prvom článku stanov máte jadro všetkého toho, o čom sme minulý piatok rozprávali. Ale tuším ste dačo chceli povedať, susedko Našinský?

NAŠINSKÝ: To mi je trochu temné, Ich Milosť! čo tam sused o „mravnej a umnej vzdelanosti“ čítal; čože je v tom, prosím, za rozdiel?

FARÁR: Ja si to takto vysvetlujem, opravdu vzdelaný človek má nie len bystrým, osvieteným rozumom, ale i šlechetným srdcom vládnuť, aby dobré a Bohu i svetu milé skutky jeho vzdelanému rozumu boly primerané. Najnebezpečnejší človek je taká, jako hovoríme „vybrúsená a na všetky kopytá vybíjaná šelma“, t. j. človek, jehož rozum je síce vzdelaný a vycibrený, ale srdce má zanedbané a divé, ktorý tedy i bystrosť rozumu svojho iba ku zlým, nešlechetným cieľom nadužíva. Preto Matica Slovenská veľmi dobre žiada, aby národ náš bol umne (na rozume) i mravne (na srdci) vzdelaný.

CUDZOŇ: Ale prosím pekne, Ich Milosť! čože to rozumeli v tých stanovách pod slovami: že vraj Matica bude i „krásne umenia podporovať“?

FARÁR: Aby zemský život náš bol šťastnejším, nenie k tomu dosť, nevyhnutné potreby jeho, menovite pokrm, odev atď. zapraviť; k tomu načim i nektoré prídavky, ktoréby život náš ozdobovaly a nevinne rozveselovaly. Každé umenie, ktoré život náš ozdobuje a nevinne rozveseluje, jako ku pr. maliarstvo, rezbárstvo, hudba, spev atď. volá sa „pekným umením“ a čím vzdelanejší je človek, tým i vätšiu náklonnosť máva k pekným umeniam. Bez pekných umení môžeme síce byť i statočnými ľuďmi i dobrými občanmi; ale do radu opravdu vzdelaných národov nemôžeme sa počítať; a preto Matica Slovenská i túto stránku života pod svoju opateru vzala. Bárby sme len čím skorej mali ku príkladu, jako už iné národy majú, po mestách, mestečkách a vätších dedinách dobre sriadené spolky spevácke; ony by veru mocným boly sochorom k podvráteniu záhubného pijanstva, keďby mladší obyvatelia miesto učadenej krčmy nekde na krásnom trávniku pod slovenskými lipami nevinným spevom obveseliť sa mohli, ktorému by potom i starší ľudia radi načúvali.

CUDZOŇ: Nuž a koľkože treba, prosím, do Matice platiť?

FARÁR: Na to Vám odpovedajú obšírne články stanov 6. 7. a 8, o ktorých len toto v krátkosti poznamenám: Zakladateľom ten sa volá, kto ku cieľom Matice na raz 100 zlatých rak. č. složí; ktoby ale túto summu naraz vyplatiť nemohol, bude mu voľno skladať ju v ročitých čiastkach po 12 zl. tak ale, aby svoju príslušnosť za desať, jeden po druhom nasledujúcich rokov složil.

Riadnym členom je, kto na raz 50 rak. zlatých, alebo za 10 jeden po druhom nasledujúcich rokov po 6 zl. vyplatí. Za riadnych ale spolučlenov i tí považovaní budú, ktoríby ročne najmenej 3 zlaté rak. pokladnici Matice dodali, nezaväzujúc sa pri tom istú summu doplniť, alebo túto ročnú príslušnosť za dlhšie roky splácať.

NAŠINSKÝ: Nuž ale azdaj i viac môže dať na Maticu, kto chce?

FARÁR: Pravdaže! dobročinnosť na oltári národnej vzdelanosti nenie obmedzená, a tak i velikosť obetí pre Slovenskú Maticu je každému na dobrej vôli zanechana; tu hovoríme iba o nevyhnutnej povinnosti zakladateľov a riadnych členov Matice.

CUDZOŇ: Jabych len rád vedel, či tá Matica už ozaj dačo shromaždila, keď mi v Omračanoch iba to na veky húdli do uší: „Slováci sú samá žobrač: zkadeže by tí vzali tisíc zlatých, a nie tisíce a tisíce, jako založenie takého ústavu žiada“?

FARÁR: No veď i táto lež Vašich „hodných ľudí“ z Omračan bola kroz netušenú, a veru neočekávanú obetivosť národa slovenského dokonále zahaňbena. Pri tom prvom shromaždení vo Sv. Martine oznámilo sa, že Matica už v tento prvý rok života svôjho mala 441 zakladateľov a —

CUDZOŇ (zalomí rukama nad hlavou): Pre pána Jána! a tí by všetci dali po sto zlatých? Veďby to teda bolo výše štyricať tisíc zlatých?

FARÁR: No len počujte ďalej; okrem spomenutých zakladateľov má ešte značný počeť riadnych členov, totiž 431, z ktorých každý už alebo svojich 50 zl. složil, alebo za ustanovených 10 rokov, jako to jeho česť vyhľadáva, složí. Počeť ale všetkých osôb, ktoré vätšími menšími darmi peňažitými Maticu napomohly, dosahuje číslo 4.000, hovorím: štyri tisíce hláv, a celý už z čiastky hotový a z čiastky zabezpečený kapitál Matice Slovenskej vystupuje na sto tisícov zlatých.

NAŠINSKÝ: I pre Pána Boha! ktože by to bol pomyslel, že sa preca toľko dobrodincov Matice najde, a to v takomto, všelijakej trampoty a biedy plnom čase?!

FARÁR: Veď veru tento výsledok doterajších sbierok na Maticu, jako z jednej strany verných synov národa nevyslovne potešil: tak z druhej strany neprajníkov našich omračil a porazil, tak že ani nevedia „kam z konopí“, keď už ani tú „slovenskú žobrač“ spomínať nemôžu. — Ale moji drahí! to všetko nenie dosť k dosiahnutiu šlechetných cieľov Matice; preto i sbierky ešte na všetky strany trvajú, a každá obeť, čoby jako chatrná bola, v ohľade na celú pokladnicu Matice svoju platnosť má. Jedno jediné zrnko piesku nevidíme síce; ale keby boly tri millióny zrniek po hromade, koľko hláv slovenský národ v Uhrách má, toby už bola pekná hŕbka piesku!

CUDZOŇ: Nuž a čože je najmenej, Ich Milosť, čo sbieratelia pre Maticu prijímajú?

FARÁR: Najmenšia miera obetí pre Maticu Slovenskú bola na desať nových krajciarov ustanovena. Jako mňa to srdečne potešilo, keď som v tých popisoch, ktoré uverejňujú sa v novinách o pokroku sbierky na Maticu Slovenskú, videl a čítal, že i chudobní nájomníci, sluhovia, opustené vdovičky a iní, svoju každodennú živnosť v pote tvári hľadajúci ľudia vďačnú obeť na oltár vzdelanosti národnej položili; nuž veru to spravodlivá haňba pre tých, ktoríby značným darom pokladnicu Matice napomôcť mohli, ale z daromných a predpojatých ohľadov odťahujú sa.

NAŠINSKÝ: Tedy všetky takéto sbierky aj v novinách opisujú? A načo je to?

FARÁR: Má to svoje dobré príčiny, susedko! Nechcem tu spomínať prirodzenú slabosť ľudskú, že mnohí veľmi radi majú, keď ich meno verejne v novinách pochvalným spôsobom pripomínajú; pokážem radšej na to, že najmä v takých otázkach, kde sa o sbierku peňazí a spôsob ich vynaloženia jedná, verejné účty sú nevyhnutne potrebné, aby dôvera obecenstva rozkývaná nebola. Keď ale každý z novín vidí, že jeho či malú či veľkú obeť spolková pokladnica skutočne prijala, a keď potom i verejne oznámi sa, koľko z tých peňazí a k čomu vynaloženo bolo: nebudú môcť utrhačské hlasy dôveru obecenstva podkopávať, jakoby sa pri sbierkach na Maticu a pri šafárení s jej majetkom statočne a svedomite nepokračovalo.

CUDZOŇ: Veru pravdu majú, Ich Milosť! Aj mne tam v Omračanoch na tom hostinci rozprávali: „no veď vraj len dávajte na tú Maticu, nuž uvidíte, jako vás tí vaši pánslavi oplejú; keď budú mať silu peňazí v rukách, zutekajú Vám s nimi a bude — povšem“!

FARÁR: Nuž vidíte, moji drahí! Takých klamov užívajú nesvedomití ľudia, aby nektoré slabšie hlavy z ľudu nášho rozpaprali, popúdili a od podporovania Matice odstrašili. Ale verte mi, peniaze našej Matice sú v tak dobrých a statočných rukách, jak dobrá a statočná ruka človeka len byť môže.

CUDZOŇ: A ktože preca tie peniaze opatruje?

FARÁR: K tomu je zvláštny pokladník od Matice ustanovený, toho času muž tak výborný a šlechetný, že nič nežiadam od Pána Boha, jako to: aby Matica Slovenská vždy takých pokladníkov mala. Je to vysokodôstojný a veľkomožný pán Tomáš Červen, opát a kanonik v Baň. Bystrici, ktorý i sám na Maticu (posiaľ) dve tisíc zlatých daroval.

OBA SUSEDIA (s výrazom podivenia): Dvetisíc zlatých!?

FARÁR: Takýchto darcov viac bolo, a veru nemôžem zamlčať, abych Vám najhlavnejších dobrodincov Matice Slovenskej nepospomínal. Základ pokladnice položil muž, ktorého už nebolo medzi živými, keď Matica prvé svoje shromaždenie odbývala; bol to dvojejctihodný nekdy pán farár evanj. Nathanaël Petian, na Turompoli v novohradskej stolici, ktorý dve tretiny svôjho majetku v testamente obetoval ústavu, k napomáhaniu vzdelanosti slovenského národa, jako je naša Matica, slúžiť majúcemu. Táto „Petianovská základina“, pod ktorým menom ju i Matica vo smysle testamentu opatruje, pozostáva z 8,826 zl. 49 kr. a 96/100 hovorím: osem tisícov, osem sto dvacať šesť zlatých štyricať deväť krajciarov a devaťdesiať šesť stotín.

SUSEDIA: Pán Boh mu daj slávu večnú!

FARÁR: Druhý z dobrodincov, ktorý tiež prvé shromaždenie Matice nedožil, bol dôstojný nekdy pán Štefan Záhorský, vice-archidiakon a farár v Hájnikách, ktorý jednu šestinu svôjho, na viac tisíc zlatých vystupujúceho majetku Matici poručil, z ktorého poručenstva ona už 900, t. j. deväťsto zlatých prijala; v úradnom ale oznámení poručenstva toho pridané bolo, že suma táto skladá sa „prezatým“ t. j. že Matica ešte i viac očakávať môže.

SUSEDIA: Pán Bôh daj i tomuto šlechetnému dobrodincovi slávu večnú!

FARÁR: Uslyš Pán Bôh a daj, aby všetci verní a statoční rodáci, ktorí len jako tak môžu, i pri svojej smrti v ostatnej vôli na Maticu pamätali.

SUSEDIA: Dajž to Pán Bôh!

FARÁR: V rade ale živých dobrodincov Matice Slovenskej prvé miesto zaujíma Jeho Excellencia pán president biskup MOYSES , ktorý, trebas už hneď pri počiatku sbierky bol do počtu zakladateľov vstúpil, preca pri tomto prvom shromaždení dňa 4. aug. 1863. zase dva tisíce a jeden sto zlatých Matici našej veľkodušne daroval.

SUSEDIA: Živ nám HO a sdržuj Pán Bôh pri dobrom zdraví a čerstvosti ešte na mnoho rokov!

FARÁR: Na mnogaja, mnogaja lieta!! Z počtu čelnejšíeh dobrodincov Matice zvláštneho vďačného spomenutia ešte zasluhujú: Jeho Excellencia najdôst. pán biskup z Ďakova J. J. Strossmayer; vysokodôstojní a veľkomožní páni: Jozef Kozáček, opát a kanonik veľko-varadínsky, a Juraj Tvrdý, opát a kanonik nitriansky, jako i pán Ján Čipkay, statkár a mešťan v Brezne. Všetkým týmto hlavným dobrodincom, sem i vysokodôstojného a veľkomožného pána pokladníka Matice, opáta a kanonika Tomáša Červena počítajúc, prvé shromaždenie Matice svoju vďačnosť zvláštnymi poďakovacími prípismi vysloviť uzavrelo.

SUSEDIA: Nech ich všetkých Pán Bôh živí a požehná!

FARÁR: Uslyš Pán Bôh! a ja dodávam ešte k tomu: nech Hospodin sdržuje a požehná všetkých, ale všetkých dobrodincov Matice, počnúc od prvého do ostatného, od najvätšieho do najmenšieho, že svoju vernosť k národu a ochotnosť k napomáhaniu národnej vzdelanosti skutkom dosvedčili; a tak ešte raz: nech ich Pán Bôh všetkých živí a požehná!

SUSEDIA: Dajž to Pán Bôh! všetkých, všetkých!

FARÁR: Len dvoje bych Vám ešte rád pripomnel, čo sa peňažitého imania Matice dotýka —

CUDZOŇ (pretrhne): Azdaj práve Ich Milosť chceli rozprávať o tom, čo mne bolo na jazyku.

FARÁR: A čože to bolo?

CUDZOŇ: Či reku tie matičné peniaze i na interessy dávať sa budú, a komu?

FARÁR: Vo smysle 16-ho článku stanov má pokladník naloženo: kadenáhle shromaždila by sa v jeho rukách vätšia summa peňazí, jako čo bežné výdavky Matice potrebujú, zvyšok peňažitý do úrokovne vložiť; strany ale dávania peňazí matičných na interessy rozhoduje sám výbor matičny, po náležitom rozvážení a posúdení okolností prosebníka.

CUDZOŇ: Nuž a čibych na príklad i ja sám mohol z matičných peňazí pôžičku dostať, keby mä tak Pán Bôh dajakým nešťastím navštívil?

FARÁR: Toby žiadnej prekážky nemalo, akby len matičná pokladnica práve toho času mala peniaze, ktoré by na interessy dať mohla. Tu ale musím poznamenať, že Matica i jednotlivým osobám, i celým sborom, na pr. cechom, a obciam, peňažitú požičku pod istými nevyhnutnými výminkami povoluje. Prvá výminka je: aby matičné peniaze boly tak zvaným „spôsobom sirotčích kapitálov zabezpečené“, t. j. aby bola úplná istota a bezpečnosť jak pre kapitál, tak i pre interessy jeho, a sice istota, pošlá z majetku nemovitého, jako sú domy, role, lúky atď. Bez takéhoto rukojemstva — obyčajne ho voláme cudzím slovom hypothéka — nemôžu sa matičné peniaze nikomu vypožičať. Medzitým ale výboru matičnému naloženo je, aby pri pôžičkách zvláštny ohľad bral na obce, ktoré živelnými nehodami, ku pr. ohňom, krupobitím atď. škodu utrpely, a potom na také obce, ktoréby túto požičku k zakúpeniu dajakého obecenského imania vynaložiť chcely. Tak na príklad, keby naša obec to pastvisko kúpiť chcela, ktoré pánstvo predáva, mohla by sa u Matice strany pôžičky hlásiť, a keby boly peniaze práve pri rukách, bez pochyby jej prosba nebola by daromná. Nie bez príčiny dodal som tu slovo „bez pochyby“, abych Vás i na druhú nevyhnutnú výminku požičiek z kapitálov Matice upozornil. Samo sebou rozumie sa, že Matica Slovenská iba takým osobám, spolkom a obciam požičku prisúdiť môže, ktoré svoju lásku a oddanosť k národu slovenskému dosvedčily, a to síce nie púhymi slovami, ale skutkom samým. Ináč by to znamenalo nebezpečnú zbroj dávať nepriatelovi do ruky, keby Matica i také osoby a obce peňažitými požičkami mala podporovať, ktoré v odrodilstve svojom nič inšieho nemajú pre národ náš, jako posmech a utŕhanie; týmto pravda Matica požičku neudelí, čoby priam desatorakú hypothéku dávaly. — Na proti tomu ale už mnohé obce i jednotlivé osoby, z čiastky veľmi značné kapitály od Matice k užívaniu obdržaly, preto že z behu a pomerov ich života ani najmenej o ich láske a oddanosti k národu slovenskému pochybovať sa nemohlo.

NAŠINSKÝ: A to je všetko iba v poriadku.

CUDZOŇ: To som ja veru nemyslel, že Matica i neučeným osobám, alebo práve celým obciam pomáhať bude; to sú všetko veľmi pekné a užitočné poriadky!

FARÁR: A bárby to len chceli naši ľudkovia pochopiť, že keby Matica terajšími sbierkami svojimi stá tisíce zlatých nashromaždiť mohla, tým by sa i znamenitá studnica peňažitej podpory pre slovenské kraje naše otvorila. Veď i tak my Slováci dosiaľ nijakých ústavov nemáme, ktorými by sme si vzájemne v čas peňažitej núdze pomáhali.

NAŠINSKÝ: Ja som to veru nedávno na krštení u Rakytovškých spomínal; i tam sa to všetkým ľúbilo a potom sme spravili medzi sebou pri radostnom stole maličkú sbierku na Maticu; tuším 3 zl. a 20 kr. odniesli pán kostolník na počtu do mesta.

FARÁR: To veru bolo veľmi pekne od Vás, a bárby si naši rodáci pri každej radostnej príležitosti, jako sú menovite: svatby, krštenia (krstiny), úvodky, menoviny, hostiny na pamiatku posvätenia chrámu atď. i na drahú Matičku našu spomneli a takú peňažitú sbierku pri radostnom stole, jako Vy tam u Rakytovských, k podpore Matičnej pokladnice vykonali. To bude znakom opravdivej radosti kresťanskej!

CUDZOŇ: Nuž a na čože bude, prosím pekne! Matica interessy svojich kapitálov a iné peňažité dôchodky vynakladať?

FARÁR: O tom všetkom pojednávajú články stanov: 26, 27 a 30. Vo smysle týchto článkov hlavným účelom Matice je: dobré a lacné knihy slovenské vydávať a medzi národom rozširovať. Každý zakladateľ a riadny člen dostane po jednom výtisku kníh od Matice vydaných darom; keby ale Matica dajakú drahú knihu vydávala, menovite takú, ktorá viacej stojí, jako sú interessy kapitálu, kroz zakladateľov a riadnych členov složeného: dostanú takéto vzácne a útratné knihy v cene nižšej, ktorú výbor ustanoví. To všetko platí aj o dielach umeleckých, ktoréby Matica vydávala, jako sú na príklad obrazy, zemevidy či mappy atď.

NAŠINSKÝ: Ale prosím ponížene, Ich Milosť! tí kompani veľmi radostne rozprávali, že vraj vo Sv. Martine i to ustanovili, že Matica i chudobných kompanov bude podporovať, aby vysoké školy vychodiť mohli.

FARÁR: Viem susedko, že Vy „kompanmi“ voláte starších žiakov, a tak veru tí kompani pravdu mali. Vidíte, moji drahí! všetci tí mužovia, ktorí teraz na poli národnej vzdelanosti našej slovom, perom i skutkom pracujú, skoro bez výnimky z chudobného rodu slovenského pošli, bojujúc už v mladom veku svojom s mnohými biedami života, až sa dostali na miesto pôsobenia svojho. Kto z nich ku stavu duchovenskému pripravoval sa, ešte jakú takú pomoc našiel či v seminári, či v iných podobných ústavoch a podporách peňažitých; ten ale, kto chcel byť právnikom, lekárom, dajakým hospodárskym úradníkom, alebo práve umelcom, ku pr. maliarom, rezbárom atď., ten bol iba na svoju vlastnú silu a svoju biedu odkázaný. A preca vyznať musíme, že potrebujeme i mužov z chudobného rodu pošlých, ktorí by mohli podľa schopností a vedomostí svojich jakékoľvek úrady občianske, či pri stolici či v iných vrstvách služby krajinskej, zastávať. To bolo príčinou, že hneďky prvé shromaždenie Matice Slovenskej, k nárade Jeho Excel. najdôstojnejšieho pána presidenta, uzavrelo: aby z prvoročných peňažitých príjmov matičných jedna tretina bola k vydávaniu kníh slovenských vynaložená, dve tretiny ale upotrebené na štipendia pre chudobných, statočných žiakov bez rozdielu náboženského vyznania. Nuž a či viete, čo sú to tie štipendia?

NAŠINSKÝ: Hádam ročitá pomoc peňažitá do vysokej školy?

FARÁR: Dobre máte, až na toľko, že štipendia i menšie školy požívajú. Takúto peňažitú, od Matice ustanovenú pomoc dostávajú alumnea pri katol. gymnasiume v Baň. Bystrici, a pri novozaloženom evanj. gymnasiume vo Veľ. Revúci a krom toho viacej šuhajov slovenských na vys. školách študujúcich a už k istému stavu sa pripravujúcich so zvláštnym ohľadom na právnikov.

CUDZOŇ: No, už som doma! už veru tá jalovička pojde, čo mi nedávno priekupci z Mičinej 60 zlatých za ňu dávali; hneď budem riadnym členom Matice!

FARÁR (radostne): Sem ruku, susedko! že to urobíte!

CUDZOŇ (podáva ruku): Nech som dobrý, to tak bude; ba ešte i mojim dvom synom v testamente naložím, že sú povinní z toho, čo som pri pomoci Božej mojimi mozolmi sosbieral, jako riadni členovia po 50 zl. na Maticu složiť, a keď mi Pán Bôh ešte do smrti nečo požehná, i ja sám už jakú takú pamiatku v ostatnej vôli mojej Matici zanechám.

NAŠINSKÝ: Mňa síce Pán Boh synom neobradoval; nuž ale mám zaťov, ani my nedáme sa zahaňbiť.

FARÁR: Pán Boh Vás len utvrď v dobrých úmysloch Vašich. Abych Vás ale i ja v nich posilniť mohol, žiadal bych si teraz výrečnosť, do najhlbších hlbokostí srdca prenikajúcu; žiadal bych si lampu posvätného plameňa, abych ním Vaše srdcia rozpálil k obetivosti, ktorá i zaprenie samého sebä vyhľadáva. Uveďte si moji milí! v pamäť, že Vás matky slovenské, hneď pri vstúpení Vašom do života, srdečným požehnaním reči materinskej „Bôh ťa opatruj drahé dieťa moje“! Hospodinu odporúčaly; nuž a čiby ste mohli toto prvé požehnanie matkyno zaprieť? Rozpomeňte sa, že slovenské matky učily Vás modliť sa Pánu Bohu, podľa jehož najmúdrejšieho ustanovenia prišli ste na svet jako Slováci; nuž či by ste sa mohli opovážiť, hriešnym prstom ľudským siahať do poriadkov, od všemohúcej ruky Božej ustanovených, a zapierať krev svoju, ktorú Vám pristvoril Hospodin? A keď to, jako statoční ľudia, jako opravdiví kresťania nemôžete: čiby ste sa mohli teraz odťahovať od povinností, ktoré Vám už vďačnosť k matkám Vašim nakladá? Čiby ste mohli tvrdošijne zatvárať srdce Vaše citom lásky k tomu národu, u prosred nehož žijete a svoje práce konáte? Čiby ste mohli pravicu Vašu odtiahnuť od pomoci, keď drahá Matička naša volá: „pomáhajte môjmu drahému národu ku vzdelanosti a ku blahobytu; Bôh Vám to odplatí!“ A tak je, moji drahí! Bôh odplatí i tu najmenšiu obeť, ktorú by ste k podporovaniu drahej Matičky našej složili; odplatí Vám ju sladkým povedomím, že ste vydali znak statočnosti napriek všetkým zlomyseľným úsudkom zlého sveta; odplatí Vám ju žehnaním tých úbohých, v núdzi postavených žiakov, ktorých biedu obľahčovať pomáhate; odplatí Vám ju žehnaním všetkých úprimných duší, ktoré pôsobením drahej Matičky našej na ceste osvety a vzdelanosti pokročia. Takéto výhody, takéto prospechy iste zasluhujú obeť, čoby hneď so zaprením seba spojená bola, a presvedčený som, moji drahí! že ju ochotne prinesiete. Ja ale zaznačím si tento deň medzi radostné dni môjho života a ďakujem Vám srdečne, drahí susedia! že ste mi ho pripravili.

CUDZOŇ (ľúbajúc ruku farárovu, prenikavým hlasom): Ba my máme čo ďakovať Ich Milosti, že nás tak dôkladne a láskavé o našej povinnosti poučili.

NAŠINSKÝ: Pán Bôh zaplať Ich Milosti!

FARÁR: Idzte s Pánom Bohom a pozdravte sa! (Rozídu sa.)