ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Andrej Guoth: Básnický odkaz

Slovenský spisovateľ

1954

Dvadsaťpäť rokov minulo od smrti básnika Andreja Guotha. Za toto štvrťstoročie vyrástli jeho literárni vrstovníci (Milan Pišút, Andrej Plávka, Andrej Kostolný, Ján Čaplovič, Rudolf Brtáň a nedávno zomrelý Kazimír Bezek) a našli si pevné miesta na rozličných úsekoch nášho literárneho života. Predčasná smrť zapríčinila, že z tvorby Andreja Guotha zostalo iba malé torzo. Pravda, torzo, nedokončená pieseň, ktorá sa stále prihovára čitateľovi melódiou nedopovedanosti a láka nás opäť sa k nej vracať. Lebo ako veľké dielo umelca očarúva svojou hĺbkou myšlienky a monumentálnosťou stavby, tak i malý zlomok, mnohokrát prvotiny, majú svoje čaro v úprimnosti citu a smelom náčrte veľkých perspektív, ktoré nebolo možno dosiahnuť. Guoth nám dal príklad na tento druhý prípad. Jeho život bol krátky, jeho dielo neveľké, i keď sny boli smelé a perspektívy odvážne. Básnik Andrej Guoth sa narodil 12. mája 1906 v Liptovskom Mikuláši ako syn garbiarskeho robotníka. V spomienkach svojich vrstovníkov žije ako štíhly blondín, nenápadnej, tichej povahy, no plný tvorivej sily, smelých umeleckých plánov a svetonázoru silne poznačeného myšlienkami pokrokovými a sociálnymi. Verše začal písať ako tercián, prvé práce uverejnil ako kvintán. Mnohostranná bola jeho činnosť v študentskom hnutí, najmä v samovzdelávacom krúžku, ktorého bol začas i predsedom. Pôvodne chcel ísť študovať práva do Prahy, ale v poslednej chvíli sa rozhodol pre filozofické štúdium v Bratislave. Ako poslucháč bratislavskej filozofickej fakulty redigoval časopis „Svojeť“, z ktorého sa snažil urobiť tribúnu mládeže, vyrovnávajúcej sa s umeleckými a sociálnymi otázkami svojej doby. Tvorivý rozlet mu znemožnila zákerná tuberkulóza. Bol prinútený prerušiť prácu a odísť na liečenie do Nového Smokovca. Rozličné pocity sa miešali v Guothovej duši tu v Tatrách, v týchto horách zomierajúcich básnikov, ako sa o nich hovorí: Túžba žiť i stále konkrétnejšie obrysy dostávajúce vedomie neodvratného konca.

Zomrel 9. augusta 1929 u rodičov v Liptovskom Mikuláši.

Literárne bol činný nepretržite. Od svojich počiatkov až do smrti uverejňoval básne, novielky a iné literárne útvary v rozličných súčasných časopisoch. (Svojeť, Nový rod, Slovenský denník a i.). Roku 1930 vyšiel v redakcii E. B. Lukáča výber z jeho veršov, nazvaný „Na rozlúčku“, s úvodom Andreja Kostolného, ktorý doplnený o niekoľko básní, zabudnutých a roztratených po časopisoch, tvorí tento jeho „Básnický odkaz“.

Neraz sme počuli hovoriť o Guothovi ako o slovenskom Wolkrovi. No zhoda je tu viac formálna. Obaja zomreli mladí, uprostred započatej práce, ba i v rovnakom veku. Tá istá choroba ich vyradila zo života, v tatranských sanatóriách obaja hľadali uzdravenie. Ale kým Wolkrovo dielo, vďaka organizovanejším pomerom v českom robotníckom hnutí a vyhranenejšej situácii v tábore českých pokrokových kultúrnych pracovníkov, stalo sa klasickým odkazom našej socialistickej kultúry, Guothove literárne práce zostali torzom, prejavom talentu, ktorý predčasne zamĺkol, hoci sa od neho dalo mnoho očakávať. Wolker späl svoje literárne úsilie s úsilím robotníckej triedy a ani osobné pocity, vyvolané chorobou, nepremohli tento zámer, ba stupňovali ho. Guoth žil v menej šťastnom prostredí. V ideovom zmätku dvadsiatych rokov zostával postupne sám a čím ďalej tým viac dorážali na neho vplyvy, volajúce po nacionalizme, idealizme a subjektivizme. Že sociálny cit, láska k človeku, k životu a pokroku žili v ňom, je fakt. No pod vplyvom choroby a bez ideovej pomoci zvonku pomaly slabli. Obaja, i Wolker i Guoth, vyznali svoju lásku k svetu, Wolker sa nazval básnikom, „jenž miloval svet a pro spravedlnost jeho šel se bít“, Guoth vyznal: „Som to ja, ktorý som miloval celý svet niekdy, a teraz v žalári skrytých rúk sotva už nôtim“. Zomierajúci Wolker počul už dunieť víťazné kroky robotníckej triedy, Guoth ledva rozoznával jej obrysy. Wolker teda zomieral ako jeden z kolektívu — Guoth zomieral ako jeden v kolektíve. A v tom je veľký rozdiel medzi nimi.

Keď sa dnes, dvadsaťpäť rokov po básnikovej smrti, v nových spoločenských pomeroch pozeráme na tvorbu Andreja Guotha, zdá sa nám ako puk, ktorý sa nerozvil v ružu, alebo iskra, ktorá sa nerozhorela v plameň. A predsa táto tvorba znamená určitý svojský tón v našej poézii. Nejedna kniha jeho súčasníka už zanikla v nepretržitom prúde literatúry a zostalo iba meno, názov, ako svedok niekdajších umeleckých snáh a ambícií. Veľká časť Guothovej lyriky je svieža a živá ešte i dnes. Ak by sme chceli hovoriť obrazne, nazvali by sme Guotha huslistom, ktorý bol povolaný hrať v orchestri vášnivú, azda i revolučnú symfóniu života, no nestalo sa tak, a jeho husle hrali tiché, dojemné sólo. Mladé, šťastnejšie pokolenie má možnosť vidieť v týchto veršoch úprimné city človeka, jeho horúcu lásku, túžbu tvoriť, pracovať a žiť. A nie v poslednej miere na kontraste medzi básnikovou tragikou a svojím žitím, plným nadšenia a elánu, poznávať širokú škálu poézie života.

Milan Kraus