Zabudni, milá, zabudni sľuby, v žilách mi chladne boľavá krv. Srdce, čo láskou ohnivou ľúbi, nevládze udrieť, jak bilo prv. Zabudni noci, zabudni rána, ohnivé pery, skropený zrak: nejde už páliť hranice Jána, odkvitol v poli červený mak. Ťažko je zvädnúť predčasne kvetu. Ťažko je neznať, čo vyjde z zŕn. Zlomenú vidím svoju už métu, nohu mi ranil priostrý tŕň. Ešte raz chcel by zľúbať ti ruky, ako keď bolas’ hosťom tu raz, za hruď ti stoknúť červené puky — Potom nech príde vraždiaci mráz… Stískam ti ruku, dávam ti s Bohom. Ruky sa chvejú, jak nikdy snáď. Odtrúbil hlásnik polnoci rohom: „Buď šťastnou, drahá, mal som ťa rád.“ Nový Smokovec 1929