ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rozprávka

Ďaleko od sveta odlúčené leží Bukovie. Jako vlastne táto dolinka k tomuto menu prišla, po dnes ešte nikto nevie. Tých 5 — 6 starých, zvetrelých a krpatých bukov, čo v tejto dolinke sa nachodia, sotvy daly název dolinke, iba žeby pred dávnymi, dávnymi časy celé toto okolie bolo bukami porastlé bývalo; no, o tom ani tí najstarší ľudia známosti nemajú. — Kto to vie?

Mohutné, na tisíc metrov vysoké a skalnaté vrchy obkľučujú túto dolinku so troch strán a len jedna strana, ačkoľvek tiež horou zatarasená, poskytuje predsa východ do sveta. Úbočia vrchov sú jedlovinou porastle, ktorá však vždy vyšej je redšia, až konečne na dve tretiny vrchov celkom zmizne a len malému a krpatému kroviu zanechá miesto, medzi ktorým rozsiahlé pastviny sa rozprestierajú.

Medzi skaliskami a jedlovým prepletajú sa na všetky strany chodníčky a úzke cestičky, ktoré ale všetky v jeden smer sa tiahnu, a síce ku štvrtej, menej vysokej strane údolia, kde do jednej v poriadku držanej cesty, — skoro hradskej — vplynú. Táto zase vedie vrchom hore a cez temeno dolu do prostranného údolia a ďalej do sveta šíreho. Toto je jediná páska, ktorá Bukovie s jeho 8 — 10 chalupami so svetom spojuje. Každý obyvateľ Bukovia túto cestu pri najmenej štyrikráť za svojho života prekoná, a síce: keď ho čo nemlúvňa ku sv. krstu nesú; keď čo dospelý do stavu manželského vstupuje; keď čo starec a práce neschopný po žobráckej palici a kabele siahne a na posledy, keď ho nesú na večný odpočinok do cmitera, vzdialeného 2 hodiny za vrchom.

Pomimo toho nájdu sa ešte aj niektoré dietky, ktoré raz do týždňa túto cestu konajú, by vo vzdialenej škole sebe dajaké vedomosti nadobudly; za niekoľko rokov raz jeden-dva mladíci tiahnu so spevom, — alebo i plačom — ku assentírke; a zriedka kedy dajaká žena dačo do mestečka na predaj nesie, alebo ide dačo kúpiť. Ináče Bukoviak do sveta nevystúpi; nemá v ňom čo hľadať. Že tá cesta cez vrch je vždy v dobrom poriadku, je zásluhou panstva, ktoré vozí cez celý rok tadeto drevo, šindel a uhlie, ktoré veci dorábajú Bukoviaci v horách.

Na vrchu, hneď vedľa cesty, stojí malá, jednoduchá a dlhým vekom zašlá už káplnka. Jednoduchá zvonku a jednoduchá i zvnútra. Jediný drevený oltárik, nad ním obraz Matky Božej, po bokoch dvaja anjeli od staroby už šediví a spráchnelí a dva drevené svietniky. Toto je celé vnútorné zariadenie káplnky. Zápach plesniviny a vlhkosti panuje v nej na miesto vône kadidla a voskových sviec.

A predsa je veľmi často navštevovaná, nielen od Bukoviakov, ale aj od obyvateľov všetkých okolitých dedín a ľazov, bo znie povesť, že kedysi bolo toto miesto posvätné a obrazu Matke Božej privlastňuje obecenstvo ešte i do teraz divotvornú moc. Na deň Matky Božej prichodí sem i kňaz pobožnosť odbavovať, a vtedy putuje kde-kto z hôr k tomuto tichunkému posvätnému miestu.

Pred káplnkou je z dosák zhotovená predsieň, aby boli pútnici chránení pred nehodami času aspoň čiastočne. Túto dali shotoviť každoročne sem dochodiaci turisti, bo nielen toto tiché miestečko, ale i Bukovie býva navštevované od ních, pre jeho čarokrásnu polohu, pre jeho tichosť a mier, pre jeho čistý vzduch a aj pre jeho zbožných obyvateľov, ktorí zachovali svoj ráz od pravekov a húževnate sa ho pridŕžajú.

O tom všetkom svedčia popísané dosky predsiene káplnky. Nájdu sa tu mená znamenitých, svetochýrnych mužov, umelcov a hercov; mnohé básničky, veršíčky a prípovede; jak kto v akej nálade sa nachodil, lebo po čom túžil, na čo myslel atď., tak to napísal. Ale aj nemotorné písmeny mozoľných rúk sa tu hojne nachodia s dodatkami v jednoduchej, prostej próze.

Jeden takýto nápis znie:

„Dnes idem do Ameriky. Opatruj vás Boh všemohúci všetkých vo spolok! Ja mám tohoto starého sveta až po krk dosť. — Písal Bartolom Ražný.“

Prečo mal Ražný tohoto starého sveta až po krky dosť, to chcem rozprávať.

Ach, ten Bartolom!

Keď by mu bol voľakto pred pár rokmi hovoril: „Ty pôjdeš do Ameriky;“ — bol by on chvíľku načúval, sa zamyslel a konečne do smiechu dal. On, do Ameriky?! ach, čo vám napadá; nikde na svete nemôže byť, ani niet, peknejšieho a lepšieho miesta, ako Bukovie. A ja do Ameriky? Vy blázni! Skorej by musel náš potôček hore horami tiecť, nežli by som ja odtiaľto preč išiel.

Takto by bol hovoril a bol by sa chutno zasmial, ako to vtedy bolo jeho obyčajou. A v tom čase mal on aj príčinu sa chutno smiať!

Kol do kola nebolo nikde tak sviežeho chasníka, ako on; plný zdravia, sily a prekypujúceho života. Kde jaká práca sa pre neho naskytla, veru pochytil na hrubšom konci a neprestal, dokiaľ ju nevykonal; kde sa dalo dačo zarobiť, doista bol aj on tam, a kde v nedeľu a vo sviatok — ruvanica bola, aj tam bol on, ale jakživ nikto neočul, že by Bartolom bol dostal, ale ani to, že by bol dakomu naozaj ublížil. On rozdal síce vždycky niekoľko buchnátov, ale vždy len s rozumom; krv nikdy nepustil, ani to u nikoho netrpel.

No, mladosť, radosť! — Svätúškom Bartolom nebol, ale poriadny čeľadín a každý ho mal na široko-ďaleko rád. Aj tí, ktorých vybuchnatoval, už na druhú nedeľu s ním zase koľky hrali a s ním spievali a boli ako by sa nič nebolo stalo.

Zo všetkých ale najradšej ho mala jeho už obstarlá mamička a — bukovského mlynára dcéruška Anička. Jeho matka ho od detinstva už tak mala rada, že zabudla niektoré z jeho chýb trošku obrúsiť a Anička ho mala zas na toľko rada, že ani jednu z týchto chýb nezbadala. A keď by aj bola zbadala? Veď Bôže môj, ani jeden človek nenie bez chyby a veď časom aj tá najprekypujúcejšia krv ostydne.

Nejaký čas nikto nebadal, že ten neohrožený Bartolom a tá tichá Anička, jeden druhého radi majú, až konečne to tetka Beta zo súsedov jaksi zňátrila.

Bartalomova matka síce už dávno pozorovala, že jej syn si vydobil náklonnosť Aničky, — ona by sa azdaj ani nebola čudovala, keď by si on bol trebárs i dajakú princeznu naklonil, — a Mlynárovie zase keď už to boli sa dozvedeli, nehovorili nič, bo uznali, že veru dievča, ktoré za mericu zlatníčkov do vena dostať nemôže, nemôže si ani veľa preberať a najhlavnejšou vecou ím bolo: pracovitosť, usilovnosť a dobré zdravie a to Bartolom všetko mal.

Tak tá vec bežala svojou cestou, bez všetkej závady.

Tu sa ale stalo, že Mlynárovie Jožko, jediný to syn, ochorel a keď konečne i lekár hovoril, že nedá ani fajku tabaku za jeho život, nastala premena.

Jožko síce hneď nezomrel, ba ešte niekoľko mesiacov polihoval, ale predsa už jeho istá smrť narobila galamuty medzi milencami.

Otec, mlynár, mal už dávno svoj plán hotový. On mal v úmyslu celý mlyn aj s prípadnosťami Jožkovi odovzdať, a tento zas mal Aničke veno dať. Ale človek mieni a Pán Boh mení! Keď Mlynárovie videli, že veru Jožko na tomto svete už viacej mleť nebude, začali sa postarávať, ako by to ozaj dopadlo, keď by Anička všetko zdedila. A tu vykuknul klinec z vreca!

Na mlyne bolo už od viac rokov pár stovák intabulovaných. Ešte z doby „zlých časov“. Mlynárovci už dačo boli splatili, ale väčšina toho dlhu ešte trčala. Jožko, tiež usilovný chlapec, bol by aj to ostatné zmazal, ale Anička? — Je pravda, mohla dostať tiež dobrého a usilovného muža, ale keď tento nebude mlynárstvu rozumeť, či vymele toľko, ako by bolo treba? — Tu by jedine pomohlo to, žeby nastávajúci zať zo pár stovák so sebou priniesol. A toto veru Bartolom nemal. Kdeže by ích chudák nabral! Je pravda, on bol usilovný, pracovitý a pekný groš vedel zarobiť, ale veď on musel nielen seba, ale aj starú matku živit a šatiť, domčok v poriadku držať atď., kde že by on teda došiel k pár stovkám? — A veru, vzorom sporivosti on nebol.

Takto si hútali Mlynárovci. A raz aj hovorili k Aničke: „Počuj, dieťa, tie galamuty s Bartolom budeš musieť zanechať. Jožo umre a mlyn pripadne tebe. Vieš, že je dačo na ňom prischlé, a to ani ty, ani Bartolom nevymažete. Musíš, hádam, za takým šuhajom pozerať, ktorý by toľko priniesol, čo by to zmazať mohol. Potom už dovediete tak hospodáriť, aby ste v Božej vôle vyžili; ináče nie.“

„Bartolom by bol priam na to súci,“ — odvetila Anička, — „on vie a chce aj pracovať —“

„To je pravda,“ — skočil do reči otec, — „on pracuje aj za dvoch, ale — — peňazí nemá.“

„Ja druhého nechcem!“ odsekla Anička.

A od tejto doby nikto viac od nej inšiu odpoveď neočul, iba: „ja druhého nechcem!“

„Vidíš, starká,“ — hovoril častejšie mlynár k svojej žene — „máme opravdivý kríž s týmto dievčiskom; mali sme zavčasu prekaziť to milkovanie a teraz by bolo všetko v poriadku.“

„Je pravda, tatko“ — prisvedčovala žena — „ale kto vie, čo sa ešte môže prihodiť. Veď Anička sa ešte ani dnes, ani zajtrá vydať nemusí. Ešte rok-dva môžeme aj my pracovať. A kto vie, časom sa môže medzi milencami voľačo pritrafiť; niekedy aj jedno slovo rozvedie zaľúbených a možno, že snáď aj sami dačo príhodného nájdeme, keď hľadať budeme.“

Mlynár sa uspokojil s touto radou; viac ani o tom už nehovoril. Bolo by aj zbytočným bývalo, to vedel. Tým usilovnejšie ale hľadal dajakú príčinu; no, márne; nenašiel žiadnu.

Medzitým zomrel Jožo a bol pochovaný. O krátky čas na to, zaľahla mlynárka do postele a teraz ostalo všetko na ramenách otca a na pleciach Aničky. Tu bol najvyšší čas, aby došla posila do domu. Darmo dohováral otec, Anička len vždy hovorila, že veru ona druhého nechce. Príčinu na roztrhnutia ani mlynár, ani jeho priatelia, ktorých o to bol požiadal, nenašli. Teraz už častejšie bolo vo mlyne očuť sváry a kázne; sem-tam i nadávky, ale všetko márne. Anička len hovorila:

„Ja za druhého nepôjdem!“

Konečne riekla mlynárka: „Darmo je všetko, starý; už jej hlavu neprekrútime; ona je ako posedlá za tým Bartolmom. Nechaj jej vo mene Božom jej vôľu. Kto vie, k čomu to bude dobré!“

„Ja nedbám už,“ odvetil on, — „ale nie je to v poriadku. Bartolom nemá ani groša.“

„To sotvy“ — hovorila žena — „ale veď vždy sa ani to netrafí, aby jeden priniesol to, čo potrebuje. Dakto má veľký prínos a za pár rokov je po ňom; druhý neprinesie ani babky a predsa zgazduje.“

„Keď by človek len mohol aspoň na 5 rokov pred seba vidieť!“ vzdychol mlynár.

No, do budúcnosti hľadeť, mlynár nevedel, ani sa nenaučil; a preto za pár dní povolil a zavolal Bartoloma k sebe.

Na krátko to odbavili. „Keď budete pracovať, budete aj mať; keď nie, nuž tak poručeno Bohu; nie to moja vina“ — hovoril mlynár.

Bartolom ale prikývnul hlavou. „No, rozumiem, tatko. Nemajte strachu; uvidíte, nájdem k tejto sekere porisko.“

A o mesiac bola svatba.

Nemálo sa mlynár začudoval, keď po svatbe Bartolom na stôl očítal tri sto zlatých, ktoré behom šesť rokov zgazdoval, bárs aj nikto to netrúfal a hovoril:

„Tatko, toto dajte na dlh; keď Pán Boh pomôže, ostatné zarobím!“

A hneď na druhý deň dal sa do práce. V mlyne ho teraz nebolo treba; to trochu meliva mohol obstarať i otec. Bartolom šiel, ako doposiaľ do hôr a pracoval s dvojnásobnou silou. A neskoršie, keď bolo viac meliva, dal sa doma do práce, ani vyučený mlynár.

Teraz videl starý mlynár, že veru lepšie pochodil, ako keď by bol jak bohatého zaťa dostal, a viac nebanoval.

Behom dvoch rokov vyplatil Bartolom všetky dlhy a teraz stal majetok čistý. Včuľ si Bartolom trošku oddýchnul. Cez celé dva roky nebol ani v krčme, ani vo spoločnosti. No, už teraz aspoň v nedeľu si zašiel pobesedovať, alebo v koľky zahrať. Nik mu to nebránil, bo opäť celý týždeň pracoval, až sa prášilo a iskry lietaly.

Doposiaľ ešte nikdy ani zlé slovíčko medzi rodinou nepadlo. Každý videl, že jeden každý pracuje, čo len môže, že viac už ani nedovede. Všetko išlo v dome ako na povrázku a Božie požehnanie sa dostavilo samo od seba.

A starý mlynár bol ozaj už pyšný na svojho zaťa, a ku svojim známym hovorieval, že ako dobre on to vyhútal: „Nehľadel som na peniaze, ale na ruce a ešte o jeden-dva roky bude môj zať najbohatším na Bukoví. Dlžoba je zaplatená, voľačo zemičky prikúpime a obidva statôčky spojíme.“ —

Čo najviacej celú rodinu tešilo, to bol malý Ondriško; buclatý chlapček, ako váloček. Priam teraz započal sa na nôžky stavať a sem-tam voľačo blabotať.

Tu naraz vypukla strašlivá nemoc na Bukoví — osýpky. Hneď v tomto, hneď zas v druhom dome položili dakoho do postele; mnohého z nemocných priviedli do zeme; niektorých strašne zohyzdily a nechaly ďaľšiu dobu krpateť; máloktorých len trošku podráždily.

Jak dobre bolo, že malý Ondriško ešte nemohol po vonku sa túlať a s druhými deťmi batoliť; bol by sa iste nakazil. A aby ho z domácich voľakto teraz von, alebo do súsedov odniesol — ani za celý svet!

A predsa o dva týždne začal stonať. Horúčosť a zimnica sa ustanovila, a o 2 — 3 dni sa ukázaly aj osýpky. Odkiaľ že ích dostal? Kto že ích priniesol?

Vo dne starý mlynár a Anička, v noci zase Bartolom a stará mlynárka, ktorá bola už dávno vyzdravela, opatrovali s tou najmožnejsou péčou dieťa; nezameškali ani minútky pri obkľadoch a pri podávaní liekov, a triasli sa všetci nad tou myšlienkou: „keď zomre?!“

No, nezomrel; Pán Boh ho ponechal na tomto svete. Osýpky minuly, nezanechaly ani stopy po sebe a Ondriško sa už chápal z postieľky. Bolo že to radosti vo mlyne!

Ale tá radosť netrvala dlho. Chlapček vyliezol z postieľky, ale Anička ulahla. Teraz na ňu došiel rad. Bartolom sa zľakol, ale predsa išiel do práce; až mu raz Anička v horúčke povedala, že má viacej radosti v práci, ako v opatere svojej ženy; potom ostal doma a so všetkou nežnosťou a láskou, ktorej je len muž schopný, opatroval svoju ženu. Však mu tá robota neutečie.

On ju nielen opatroval, ale aj tešil, a aby ju trošku rozveselil, vypravoval jej všelijaké rozprávky a žarty.

A za dva týždne osýpky začaly podsichať a na tele Aničkynom utvorila sa tvrdá kôra. Smrť teda aj od tejto postele odtiahla. Všetci sa tešili s toho, len Anička nie. A prečo?

Sotvy sa kôra začala lúpať a odpadávať, bolo jej prvé, do zrkadla nazreť. Ej, ale sa zhrozila! Jej tvár bola až k nepoznaniu zohyzdená! A toho sa ona najviac obávala. Skoro by bola do mdloby padla.

„Včuľ sa ti už nebudem ľúbiť! Bartolome, ja za to nemôžem!“

„Ale, Anička, ako môžeš len na takú myšlienku prísť?“ tešil ju Bartolom. „Pán Boh to dopustil, a — veru ja ťa tak mám aj budem mať rád, ako aj pred tým; to môžeš byť istá.“

A hovoril pravdu. Jemu ani nebolo napadlo, žeby to mohlo aj ináče byť. Ale ona nemala od tejto doby pokoja; a vo dne aj v noci prenasledovala ju tá myšlienka, že veru Bartolom sa len tak stavá, aby ju nezarmútil; ale ona to aj musí uznať, že to inače byť nemôže; už ona nenie taká, ako bola pred tým.

Keď bola celkom vyzdravela a aj tá posledná šupka jej odpadla a ona sa s tou zohyzdenou tvárou v zrkadle videla, reptala proti vôle Božej: „Prečo som len nezomrela? Bolo by o mnoho lepšie bývalo.“

„Ale nebuď blázon!“ dohováral jej Bartolom. „Keď už som ti toľko kráť hovoril, že žiadna zmena sa v našej láske nestala, tak to už môžeš uveriť.“

Ona uverila, ale len na chvíľku. Čo chvíľa zase len pochybovala.

On sa nepremenil ani potom. Ale ona sa stala celkom inakšou a čím ďalej, tým horšie to s ňou vypadalo. Ani pol roka to netrvalo, už bola tak premenená, žeby ju nikto nebol poznal. Pred tým tichá, pokojná a spokojná, teraz ale vždy hášterivá, svárlivá a nespokojná, ba často i skoro ku nevystátiu dudravá žena sa s nej stala, ktorá každý krok muža zle posudzovala, každé slovo zle vykladala a všetko, čokoľvek robil, na zlé obrátila. Tá neblahá myšlienka, že on ju teraz už neľúbi, opanovala jej celý rozum, celé srdce.

Keď išiel do roboty, hovorila, že ide preč, aby ju nemal pred očami; keď ostal doma, hovorila, že keď ho už ona neteší, ani robota ho neteší. Keď išiel do kostola, hľadela za ním dokiaľ len mohla, či sa s tou, lebo onou nesijde. Pred tým bola rada, keď v nedeľu odpoludnia išiel sa trošku rozveseliť; teraz ale nemal sa od peci ani pohnúť.

Toto trápilo Bartoloma vždy viac a viac; najviac ale preto, že si nebol ničoho povedomý čo by len podozrievať mohlo. Každá miera sa raz naplní, a čo viac to prekypí. Aj Bartolomovi toho bolo už konečne veľa a raz začala opravdová zvada medzi nimi.

Po prvej nasledovala i druhá, aj tretia a konečne ani neprestávaly sváry a zvady, a ktorý deň vystaly, ten sa mohol červenou kriedou napísať, ako v kalendáre sú sviatky popísané. Konečne sa tak zabudla, že mu riekla, že došiel k nej ako žobrák s pinklíčkom, a teraz že len z jej žije a troví.

Bartolom zbľadnul. Zuby sa mu zaryly do pyskov, ale opanoval sa; nič neodvetil, ale odišiel z domu rovno do krčmy a tam zalieval svoj žiaľ. Z jeho ženy stala sa Ježibaba!

Keď došiel domov, zase mu hovorila, že chodí za druhou. Tu sa už aj starý mlynár do toho vmiešal. „Deti, deti, prestaňte už raz; to nevedie k dobrému. Majetok upadne a vy s ním. Anča, maj rozum, Bartolom je riadny muž, neposudzuj ho!“

To bol olej na oheň. „Áno, vy tomu rozumiete; ja sa nedám oklamať. Ten žobrák.“

Bartolom odišiel zase.

Nastávajúcu nedeľu išiel do kápličky a pojal so sebou aj Ondriška. Tam si sadnul, dieťa objal, vybozkával a plakal, ako malé decko. Konečne sa domov vrátil, a keď sa jeho žena zase vadila a chlapca sa pýtala, s kým tam bol tatko? — tu sa Bartolom sobral, vzal modlitebnú knižku do vačku a — odišiel.

Bol večer, Bartolom domov neprišiel. Ani ráno ho ešte doma nebolo; ba už bol zas večer a Bartoloma nič. Teraz sa mlynár začal popytovať po ňom. Nik ho nevidel, iba s chlapcom v kaple. Bolo aj utorok poludnia a Bartoloma nič.

Keď by to bolo do opravdy, že sa dakto od jedu rozpučí, Anča by sa bola už sto razy aspoň na tisíc kusov rozletela. Zúrila ani hromobitie tak nie. No, beda bude tomu lumpovi žobráckemu, keď prijde!

Tu na poludnie prijde posol z mesta, ktorý každý týždeň raz na Bukovie dochodil, aby lebo listy, rozkazy a iné objednané veci doniesol, alebo odniesol. Tento vojdúc do mlyna, ihneď sa pýta, kde je Bartolom.

„Čo ho peklo vie, kade chodí!“ odvetila žena.

„No, ja vám poviem, kde je. Na ceste do Ameriky.“

Jako hrom z čistého jasna, taký účinok mala táto novina. Žena zbľadla. Ale len na chvíľku.

„Do Ameriky!“ vykríkla, „doista s nejakou flandrou! Flandre sú mu milejšie, ako jeho žena!“

Potom ale začala nadávať, klnúť; hneď zase bedákať, plakať a tak zúrive si počínala, že posol za dobré uznal, čím skorej sa vytratiť.

A tak to trvalo niekoľko dní. Potom ale sa pomaly uspokojila a začala sa zôkol-vôkol vypytovať, ktorá ženská chýba. Ale darmo; z celého okolia nechýbal okrem Bartoloma nikto, a tak musela uznať, že darmo ubližovala a nadávala Bartolomovi. Voľačo sa v nej pohlo, ako by ľútosť, ale to dlho netrvalo; zlosť, žiarlivosť a hanba prevýšily všetko.

„Nech si išiel, kam chcel; čo ma po ňom. Ja sa aj bez neho obídem,“ hovorievala.

*

A tak uplynulo už 5 rokov, čo Bartolom odišiel do Ameriky, a malý Ondriško už povyrástol a chodil do školy; vždy na 3 dni ho mamka vypravila, a keď bol doma, musel už dačo aj pomáhať pri dome. Hja, keď by už bol raz toľký, bolo by ináče! Anča nestačila všetko porobiť; starý mlynár ale už nevládal, a jeho starká, no, tá už bola odbavená; tá sa už sotvy hýbala.

Tu sem-tam predsa povzdychla Anča a začala plakať, že vraj, ako je ona opustená. No, starý mlynár mal vždy hotovú odpoveď.

„Sama si len vina! Nik to nezapríčinil, len ty s tvojou žiarlivosťou. Keď by si bola s mužom ináče zachodila a ho toľko nesekirovala, bolo by u nás dnes celkom inakšie! Ja som ti to dosť často hovorieval.“

Ale čo po tom teraz! Už sa to nedá napraviť! Bartolom je preč, a ani toľko času nemá, aby aspoň pár riadkov napísal žene. Len kmotrom písal zo dva razy, a jeho mamke, ktorá ale už bola odumrela a tak ani list už nedostala. Ale ani len pozdrav neposlal svojej žene, ani literky o nej!

A to ju už bolelo. Predsa musela mu ona ukrivdiť, keď s ňou tak opovrhuje.

Tu raz došiel Ondriško zo školy. Navečeral sa a išiel spať. No, najprv sa pomodlil. Keď odriekal už celú modlitbičku, pridal ešte zo svojho: „a za tatíčka tiež!“

„Čo to hovoríš?“ Skríkla jeho mamka. Ona bola tak zatvrdlá, že dieťa doposiaľ ani neučila za otca sa pomodliť.

„U strýcov, kde nocúvam, tam sa tiež deti modlia za tatíčka,“ odpovedal chlapec.

„A čo ťa po tom?“ vyhŕkla Anča.

„Aj ja sa budem za môjho modliť,“ dodal trucovite chlapec, a odriekal celý Otčenáš.

Keď bol hotový, stará mamka pristúpia k nemu, pohladkala ho a hovorila: „Veď Ondriško, tvoj otec nie je zomretý.“

„A kdeže teda je?“ Spýtal sa zadiveno chlapec. Toľko rozumu už mal, že vedel pochopiť, keď tatko nezomrel, že voľačo nie je v poriadku.

„No, v Amerike je,“ povzdychla babička.

A od tohoto času Ondriško len o Amerike rozprával, o tej sa mu v noci sníva, o tej sníva aj vo dne, keď sedí pod pecou, alebo na lavičke pred domom. „Až bude väčší,“ hovorieva, „pôjde aj on za tatkom do Ameriky.“

Od onoho večera, kde sa Ondriško za tatku modlil, aj Anča často myslí na Ameriku. Ondriškove slová maly na jej srdce väčší účinok, ako sto rozumných dohovárok. Tá maľunká ľútosť, ktorá v nej bola, rástla deň odo dňa vždy viacej a viacej. Ona si počala predstavovať jejích predošlý život, a musela uznať, že veru ťažko sa prehrešila oproti Bartolomovi. Začala poznávať, že jej nekonečná a bezmierná žiarlivosť bola zbytočná a nemiestná. Jeden každý človek v okoliu ľutuje nie ju, ale len Bartoloma, ani jedna duša nenie, ktorá by voľačo na neho vedela povedať. A teraz ľutovala; ale „psom tráva, keď kone zdochnú!“

Konečne sa sobrala a išla k pánu farárovi na radu, a prosiť ho, aby za Bartolomom písal.

Tento jej predovšetkým pripravil peknú kázeň, ako majú nažívať pospolu kresťanskí manželia, ona mu musela sľúbiť, že už bude inakšia, ak by Bartolom prišiel, a potom sa jej pýtal, že či má adressu.

„Tej nemám,“ odvetila smutno, „on mne ešte nepísal, ale kmotrovia majú.“

„No, mám i ja. Bartolom mne každý rok raz píše; vždy sa dopytuje na celú rodinu, najviac na jeho dieťa. Teda môžem písať hneď.“

Sadnul a písal. Keď bol hotový, hovoril: „Tak 4 — 5 týždňov musíš čakať, než odpoveď dojde.“

Ale Anča už po dvoch týždňoch bola netrpezlivá. A každú nedeľu si zaskočila do fary, bárs aj to bolo ďaleko. Ale vždy darmo. Už 8 týždňov minulo, a odpovede nič. Bola celá zúfalá. Jej nádej klesla už na posledný stupeň. Či snáď už zomrel?

Tu naraz zavolal ju pán farár sám do fary. Odpoveď došla.

„Dojde domov?“ vyhŕkla rozradostnená žena.

„Nedojde!“ odvetil kňaz, „počúvaj!“

Teraz jej čítal odpoveď. Ani vo snách mu vraj nenapadne domov ísť, kde nie očistec, ale opravdové peklo zažil. V Amerike má aspoň pokoj svätý. Keďby domov prišiel, jak dlho by to trvalo, čo by žena zase nezačala žiarliť? On jej sľubom neverí. A potom, čo by on, žobrák s pinklom, mal hľadať u bohatej mlynárky? V Amerike si on dosť zarobí a nemusí cudzý chlieb jesť a nikomu byť na ťarchu. Atď. V tomto smysle bol celý list.

Tu aj to posledné zrnečko nádeje vyschlo v srdci Ančinom. K tomu ešte dodal pán farár:

„Ty tak dobre vieš, ako aj ja, že Bartolom váš majetok vyplatil, a nejakú roličku prigazdoval. A ty si mu nadala do žobrákov, ktorý ničoho nepriniesol. Vidíš, to je teraz tvoja odmena!“

Anča ani nevedela, ako sa z fary dostala von. Nevedela ani, ako sa dostala ku kapličke Matky božej. Celou cestou jej len v ušiach znely výčitky Bartoloma, a slzy ju len že nezalialy.

Pri káplnke klesla; už nevládala ďalej. Ľútosť sožierala útroby a čím bola väčšia ľútosť, tým viacej rástla i túžba po mužovi. I padla na kolená a pozdvihnúc ruku hore, prísahala, že bude inakšou a skrúšene sa modlila.

No, ďalej sa nemohla modliť, bo prišli iní ľudia do káplnky. Vstala a pomaly sa vytratila von. Ale doma nič nehovorila, akú odpoveď dostala z Ameriky. Bola ustatá, utrápená a musela si ľahnúť.

Takto v posteli mala dosť času hútať a premýšľať. Tu naraz vyskočí s postele. Už to má! Keď to nepomôže, tak nepomôže nič. Čože, keď by tak Ondriško písal pre otca? Toho má najradšej, a tomu k vôli doista dojde.

A keď bolo po večeri, a starí už boli na odpočinku, zavolala Ondriška, dala mu papier, a Ondriško musel písať, ako mu ona diktovala. Ale mu predkom hovorila, že nesmie nikomu ani slovíčka hovoriť o tom, čo bude písať. Ani len babke nie! Ondriško sľúbil.

Ona diktovala:

Milý tatko! Všetci školáci majú tatku, len ja nie. A tak teda Vám píšem, že aj ja by som chcel mať otca, ako aj druhí majú. A mamka tiež nemajú tatku, a preto vo dne v noci plačú a nariekajú, že ľutujú, čo sa stalo, a že to už bude ináč, keď by ste došli domov. Milý tatko, poďte domov, aby sme neboli takí opustení na tomto svete! Ja Vás prosím, prijdite čím skorej. Pozdravujem a bozkávam Vás, a som až do smrti Váš poslušný syn, teraz ako sirota,

Váš Ondriš.

Ešte raz Anča prečítala list, zaobalila a Ondriš musel aj adressu napísať, ktorú jej bol pán farár dal. A zajtrá, keď pôjde Ondriš do školy, musí list na poštu odovzdať. Či to pomôže?

*

Bartolom si po svojom príchode do Ameriky ihneď našiel prácu pri jednej píle, ale hodne ďaleko od prístavného mesta, až tam, kde mohútne pralesy sa započínajú. A pracoval mnoho. Niektorý týždeň viacej zarobil, ako dvaja iní. Večer, keď sa do baraku navracia, je taký, jak by ho len bol vodou oblial, pot mu jarkom tečie, ale potom aj celú noc spí, ako kus dreva.

Ale často stane sa, že náhle odhodí sekeru a tam ten, buď blúdi po pralesoch, alebo sedí v krčme a pije; niekedy aj dva-tri dni. Potom zase stane na svoje miesto — otrhaný až hrúza pozreť.

„Ten musí mať voľačo za golierom!“ pohovárali jeho spolupracovníci medzi sebou. „Kto vie, prečo sem utiekol?“

Jeho predstavení ale tak robili, ako by si ani ničoho nepovšímli. Veď takého robotníka nikde nenájdu, a keď aj 2-3 dni strečkuje, doženie to v práci dvojnásobne. Ba majú ho ešte pri tom radi, bo Bartolom vždy uposlúchne; nenie tej ťažkej práce, do ktorej by sa bez reptania, bez ostýchania nepustil. Čo ho tlačí, na to sa ho nikto nepýtal. Načo aj? Čo koho do toho?

Aj dnes priam stojí Bartolom pri píle. Ťažké klady navaluje a odvaluje, jako dáke holoviny. Vždy tu museli byť dvaja, a hľa, Bartolom dostačí sám.

„Daj pozor,“ ozval sa piliar, „aby si si dačo neutŕžil; vyšmikne sa klada a beda hotová!“

„A čož ma po tom,“ odvetil Bartolom, „skôr lebo neskôr; raz to i tak bude.“

Medzitým rozhovorom priniesol jeden sluha poštu a odovzdal pánovi. Ten prezerá listy a hovorí:

„Je tu list pre Bartoloma Ražný; to si, hádam ty?“

„Som. Odkiaľ že je ten list?“

„No, odkiaľ že by bol, z Europy!“

Bartolom vezme list do ruky, prezerá, ale to písmo nepozná. Otvori ho a číta. Sotvy dojde do polovice, ruky sa mu začnú triasť, a pred očami robí sa mu hmľa. Keď bol hotový, složil písmo a hovoril:

„Ja dnes už nepracujem.“

„Čo ti napáda,“ odvetil pán, „teraz, keď najpilnejšia práca?“

„Nedbám: ráčte si tento list prečítať, to môj synak písal.“

Pán — Čech — prečítal. „A čo chceš urobiť?“ pýtal sa potom.

„Zajtrá idem domov; moje decko nemá ostať tak, ako pes, ktorý nemá pána. A keď to zase aj tak bude, ako bolo, dačo pretrpím; aspoň zo pár rokov, pokým môj Ondriš nebude samostatným, vytrvám.“

„Ja sa nepýtam, čo bolo pred tým,“ hovoril pán, „ale keď je to tak, ja ťa držať nebudem. Môžeš ísť; otec má povinnosti oproti deťom a v týchto ho nik prekážať nesmie. Aj ja by som tak urobil. Večer si dojdi pre peniaze; si prepustený.“

Bartolom sa poumýval, očistil, obliekol do najlepších šiat a spakoval batoh svojích vecí. Večer išiel pre peniaze. Bárs aj časom lumpoval, predsa pol druha tisíca mal zgazdované.

Na druhý deň ráno dal „s Bohom!“ a už aj išiel.

O pár týždňov kráča samotný muž v mesačnej noci hore vŕškom ku káplnke bukovskej. Tichúčka noc bola, dačo málo sňahu napadnutého, ale pokoj posvätný zôkol-vôkol.

Pri káplnke stane. Čosi ho pri srdci bodlo. Chvála Bohu, zase doma! Očúva, nič sa nehýbe; rozhladí sa, a pred ním v kotline leží Bukovie. Oči mu zvlhly. Hľadá a už aj našiel; pohľad jeho utkvel na mlyne. „Či už spia? Doista, veď bude polnoc! O čom ozaj snívajú?“

Než by sa ale domov pustil, vojde do káplnky, padne na kolená a skrúšeným srdcom sa modlí, aby teraz už bolo lepšie, ako predtým. A až sa pomodlil, obrátil svoje kroky k domovu.

Už stojí pred mlynom. Hrobové ticho všade, ale slabunké svetlo kmitá sa v chyži. Bartolom sa prišúchal až ku oknu a nazre núter. Čo vidí? Jeho žena kľačí pred posteľou a modlí sa. Chvíľku na ňu hľadí, a razom zaklope. Žena skočila uľaknutá a skríkla: „Kto to!“

„Anička otvor!“

„Pane Bože! Bartolom!“

O minútku neskôr boli si manželia v tuhom objatí. Ani slova nehovorili ani jeden, ani druhý; ale ích srdcia sa našly, a to bola reč tajná síce, ale vážnejšia, ako všetky mluvy jazyka.

Vstúpili do izby. „Odpusť, Bartolom! Nikdy viacej,“ prosila žena.

„Zapomínam!“ odvetil on a objal ju ešte raz.

„A kde je Ondriško?“ pýtal sa ďalej.

Ona mu ukázala. Za pol hodiny bola polievka na stole a manželia sedia pri nej, v prostriedku ale Ondriško, ktorý pozerá hneď na jedného, hneď na druhého, a vypytovaniu niet konca-kraja.

Od tejto noci počínajúc vtiahlo opravdove šťastie do bukovského mlyna. Ani zo začiatku manželstva nebolo lepšie, ako teraz.

Starý mlynár ešte dožil, že jeho nekdajší mlyn stal sa najbohatším statkom na Bukoví, ako to bol prorokoval.