ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Edo Drkota, — a či ako sa on sám menoval a podpisoval: Drkotay Ödön, — bol tu notárom. Bol to vyziablý, prihrbený a od nočných potulok až chorobne zblädnutý človek. Vo tváry bolo vidno štempel pijana a zbabelosti. Za to ale jeho manželka Gabriša, rodená Ribay de genere Omodé, bola pravý obor oproti mužovi. Vysoká, pritlstá, so širokými pleciami a mohútnými rukámi, podobala sa viacej dobre vyvinutej sedliačke, ako zemanke de genere Omodé. Len ten panský úbor svedčil o jejím postavení. Stred medzi manželmi tvorila jediná, asi 18ročná dcéra Anna. Útla, však pravidelne vyvinutá, pekných a príjemných ťahov vo tváry, tmavých vlasov a očí, vždy veselá, prívetivá a uprimná. Chodila vždy, k najväčšiej zlosti matkynej, jednoducho odiatá a skromno si počínala. Matka, ktorá vždy na parádu držala, jednostajne sa s ňou vadila.

Bolo to raz po obede. Pán notár rozvalil sa na diván, aby sa trochu prespal, avšak jeho drahá polovička mu toho odpočinku nedopriala. Žobrala na ňom peniaze. I domrzel sa Drkotay a rečie:

„Ani si človek po obede pospať nemôže! Bože, taký som utrápený a ty nemáš žiadného ohľadu!“

„A čo mám ja povedať,“ — odvetí podráždeno a hrdopyšne pani Gabriša, — „asnáď nechceš, aby som ja išla hladať peniaze? Ale od teba i to vystane!“

„Ale, kdeže vziať ťie peniaze? Mám ísť krasť, alebo žobrať?“ Pýta sa muž.

„Skutočne škandál! Potrebujem nový úbor, a on sa pýta, kde vziať peniaze. Ako by to bolo Boh vie čo, taký bagateľ, stovka! Veď azdaj nebudem chodiť, ako dajaká remeselnička, alebo podobná bagáž?“

„Bagateľ! Stovka, bagateľ!?“ — vyskočí s pohovky muž; — „vieš, že som už načal aj cudzie peniaze?“

„A to je dačo nového?“ s úsmeškom rečie ona.

„Oj, Bože! Práve teraz má priísť Dr. Horniak urgovať vydanie účtov a peniazí svojej sestry,“ zavzdychne notár.

„Tej hlúpej Žofky,“ — a notárka sa uškliabne, — „tej hlúpej husy? Neviem, na čo takým osobám peniaze. Veď to ani žiť nevie! Neni to ani žiadná intelligencia. Das ist ja ein Pöbel!“

„Ale, ženo! už 2000 zlatých som z jej peniazí — zdefraudoval!“ Pri tom prechodí izbou a na jeho notárskej tváry opäť zreť strach a smútnu bojácnosť.

„Pfuj, nemôžeš si odvyknúť ten sedliacky spôsob!“ rečie ona; — „snaď požičial a nie defraudoval?“

„Veru požičial, ale na večnú oplátku!“

„Naše čestné meno ručí za všetko! Ja som rodená Ribay z pokolenia slávnych Omodejovcov! K takým ľuďom hocktorý pansláv a la Horniak nemôže ani pristúpiť, to si pamätaj! Môj otec dal takých ľudí korbáčom vyšlahať, ak sa mu protivili!“

„Veď dva tisíc zlatých! — Dva tisice sú fuč. A mimo toho toľké malversácie!“ vzdychne notár.

Žena si stanula pred neho. „V ceľku nemáš žiadnej logiky. Tak úzkoprsého, bojácného človeka som ešte nikdy nevidela. Keď si už toľko vydal, o stovku viac, lebo menej, je úplne jedno!“

„Ale drahá Gabriška, majže už rozum! Veď je to priepasť, kam sa ženeme; veď ma zavrú! Čo že je to za tútor, ktorý sirotské peniaze kradne?“

„Eh, to už patrí k tomu postaveniu. Predsa nemôžeš zadarmo spravovať ten majetok. Ostatne už dosť! Ty vieš peniaze prepiť, prekartovať, cigáňovi hodiť, — ale pre domácnosť nechceš dať. — Potreba mi sto zlatých, počul si?“ pri tom dupne nohou, — „počul si?“

Umučený notár hodí jej ve zlosti svoju tobolku. „Tu máš! Ber si treba všetko! Nedbám, nech ma zavrú, no nech!“

Ona drapiac tobolku, otvorí ju a vyberá bankovky. „Vezmem si radšiej stopätdesiať, aby som pre každý grajciar nemusela k tebe chodiť.“ Potom mu tobolku vrátila.

On nazre do nej, počíta. „Veď si si 160 zlatých vzala! A ja som ích mal do kassy dať!“

„Ale duša moja, neboj sa nič, veď sa to všetko spraví, keď mi tetka zomre.“

„Len na to čakaj!“ odvrkne on. „Tá má dušu z juchty!“

„Pfuj! Nemôžeš to jemnejšie povedať? Priam ako chrapúň.“

„Čert jak diabol. Takto to dlho trvať nemôže!“ — to hovoriac, odíšol do kancellárie a buchnul dvermi. —

Drkotay mal pisára, — pomocného notára, — menom Árpáda Faludyho (jeho otec menoval sa ešte do nedávna Feigelstock), ničomného to človeka. Bol to relegovaný poslucháč práva, ktorý za peniaze bol hotový ku všetkému, čo si len človek žiadal. Na sto krokov bolo na ňom poznať žida — čachléra. Všade mal šňupák strčený; o všetkom všade chcel vedeť a všetko chcel použiť ve svoj prospech. Občanov huckal proti notárovi, notára proti občanom a v mútnom lovil. Nemohli mu ostať tajné malversacie notárové, vyňúral všetko a na tomto zakladal svoj plán ohľadom budúcnosti. Zamiloval sa totiž do slečny Anny, dcéry principálovej a táto mu mala dopomôcť k bezstarostnému živobití. Ako zať notára bol by sa stal pánom kancellárie a bol by mohol drať ľudí, ani nie šintár.

Keď Drkotay po výstupe s manželkou bol prišiel do kancellárie, bol už Faludy tam a prezeral písma.

Drkotay hodil vyprázdnenú tobolku do svojho stolíka a pozrúc na kalendár, povie:

„Amice, dnes odpoludňa o 3. hodine majú Hrabovci stanie ohľadom pozustalosti po rodičoch; vybavte to. Túto žiadosť ale pošlite nazpäť, nech ju podajú v maďarskej reči. A nota bene, ak príjde sem Dr. Horniak, povedzte mu, že som nie doma; nech ma inokedy navštiví.“

Toto hovoriac, notár odíšol.

Faludy vyškliabil sa za ním a spravil mu dlhý nos; potom hundral pre seba: „Nikdy som neslýchal takého farizea. Veď keďby takto bol!… Ty starý cigáň! No a ona? Ach, aký roztomilý párik! A tá její hlavička maková; celé mesto by sa splašilo, keďby ju dakde videli stáť v konopách!“

Po tomto monologu vybavil poštu a poslal dopisy po obecnom sluhovi na poštovný úrad.

Keď sluhu odbavil, zamyslel sa. „Čo to schoval ten starý do stolíka? Akýsi buďelár; to pozreme!“ A už aj otvoril stolík. Dlho nehľadal, tobolka bola v zadu zastrčená. Otvoril ju a vytiahne jakési písma. Prezerá a číta: „Zo Žofiných 26. marca 160 zl., 18. mája 200 zl., 30. mája 75 zl. — — Jaj, bodaj že ťa! No, krásne matematické cvičenia, kto by si bol myslel, že má takú záľubu v počtovede.“ — Číta ďalej, konečne zahundre: „Hm, hm! Tak je predsa súcejší človek, ako bych bol myslel. No, no, to musíme previzitirovať.“

V tom očuť vonku blížiacé sa kroky. Faludy rýchlo strčí tobolku do vnútornajšieho vačku svojho kabáta a odskočiac na svoje miesto, čaká. Dvere sa otvorily a dnu vstúpila Anna, dcéra notárova.

„To je už k zlosti s tým apom. Splaší celý dom pre tú nešťastnú tabatierku!“

„Ruky bozkávam, slečna Anna!“ zvolal Faludy a vyseknul hlbokú poklonu.

„Dobrý deň, pane Faludy! Pomyslite si, zase sa stratila tá nešťastná tabatierka.“

Faludy sa zasmial. „Zase bude zamotaná v šatke vo vrecku.“ Potom dodal rozpačite: „Snáď bude na stolíku!“ a pomáhal hladať.

Avšak už ju Anna najšla. „Sláva, tu je!“

Faludy zamrmľal ale pre seba: „To by bol skutočný špás, keby ja tú tobolku nemohol nazpäť položiť!“

Slečna Anna majúc tabatierku, chcela odísť. Ale Faludy tak sa zahľadel na ňu, že to bolo až nápadné.

Anna stanula: „Čo na mňa hľadíte? Čo Vás dnes tak zaujímam?“

„Dnes, iba dnes to badáte, slečno?“ odvetí Faludy a prosebne díva sa na ňu. „Ó, ja nešťastný a ja by som dal neviem čo za to, keď by ste to už dávno bola zbadala. Veď Váš obraz obživuje dušu moju; korím sa mu, zbožnujem ho, slečinko!“

„Ohó, to ste Vy ďaleko zašli pár slovami!“ odpovedala posmešno.

„Nemožno mi viac tľumiť city srdca svojho, keď pomyslím na na Váš šľachetný cit, na dobrotu a bohaté srdce Vaše; verím, že vzbudím súcitnú ozvenu v duši Vašej.“

Anna sa zasmiala na celé kolo. „Na, tak je to už pekné! Šľachetný cit, bohaté srdce, rytier, gytara, a tak ďalej. Hahaha!“

Faludy sa zarazil; cítil sa byť urazeným; potom sípavým hlasom odvetil: „Vidím, slečno, domnieváte sa, že máte pred sebou pisára. No nemyslite, že som z každodenných. I ja mám bohatý rod, i môj zástoj nebude menší než Vášho otca.“

„Aj apa hovorí, že ste svedomitý, usilovný a poctivý človek,“ odvetila ironicky, — „že je s Vami úplne spokojný a že sa môžete ešte i pekného postavenia dočakať.“

„Ach, čo je mi po všetkom, keď srdce moje v neistote sa zmietá!“ — odvetil s neistotou Faludy, a položiac ruku na srdce, padnul na kolena. Avšak ďalej hovoriť nemohol. Dvere sa otvorily a Dr. Horniak vstúpil. Zadiveno hľadí na skupinu.

„Moja úcta, slečno! Jak malebná to skupina! — Ináčej odpusťte, úplnou náhodou stal som sa svedkom tohoto romantického výstupu pána Faludyho.“ A obrátiac sa k tomuto, pýta sa: „Prosím, je doma pán Drkotay?“

To sa rozumie, Faludy skočil ihneď na nohy, vzal klobúk, popadnul akési písma a hľadel zmiznúť. Avšak predsa odpovedal: „Nie; príjďte indy!“

„Ba je doma!“ skočí do reči Anna. „Račte ďalej! Hneď ho zavolám!“ — V tom už aj odbehla. —

„Nepochopiteľný výjav!“ hundral pre seba ironicky Dr. Horniak. — „Netušene odvážlivý krok toho soka! A ona odíšla! — Prečo sa tak zapýrila? — Mám ísť? Nie, počkám. Však vie, že som tu sám, uvidím, či moja Annica príjde. — Dúfam, že je nevinná v tomto výstupe. Ak ma ráda má, vráti sa.“ —

Dr. Staňo Horniak bol okresným lekárom. Mladý ešte muž, ani nie 30 ročný, štíhlej postavy, plnej zdravej tváry, plavovlasý s modrými očiami, činil na každého príjemný dojem. Ľud ho zbožňoval, len panstvo mu vyhýbalo. Bol horlivým národovcom a preto za pansláva vykričaný, čo mu ale ani najmenej neuškodilo. Obzvláštne rôzne slečinky, na vzdor otcom-maďaronom túžobne pozeraly za ním. Avšak žiadná ho nemohla uloviť, lebo miloval už notárovie Anničku a vedel, že i ona opätuje jeho lásku. Preto ten monolog, ktorý tu samotný v kancellárii viedol.

Dr. Horniak mal sestru, ktorej po smrti rodičov, za tútora bol vymenuvaný notárius Drkotay; Staňo bol už vtedy plnoletý a pomocným lekárom v ktorejsi nemocnici. Táto sestra však stala sa už plnoletou, lebo vydala sa v tejže obci za staviteľa Felnera a tak požadoval Dr. Horniak a jeho švagor staviteľ od Drkotayho tútorské účty a deponované peniaze, ktoré on mal spravovať. Ako gazdoval Drkotay s majetkom Žofky, sestry Dra. Horniaka, už sme videli. Na naléhanie Horniakové, ustanovil dneskajší deň na rozhovor v tejto veci, ale bojác sa dajakého výstupu, chcel zmiznúť, ako Faludymu hovoril, ale dcéra Anna, ktorá o tom nič nevedela, prozradila ho, že je doma. A Dr. Horniak čakal. No, nečakal tak túžobne Drkotayho, ako Annicu, či sa ozaj vráti.

A vrátila sa.

Horniak pozrel na ňu zkúmavo a neisto. „Čo to bol tu za výjav, Annica?“

Anna sa zarazila, však ihned odpovedela: „Ten hlupák, dívaj sa, vyznával mi lásku.“

„A ty?“ pýtal sa netrpelivo Horniak.

„A ty — — a Vy sa pýtate?“ odpovedela Anna upreno hladiac mu do očí.

„Nie, Annica, odpusť, chybil som,“ — potešeno odpovedal Horniak, chytiac ju za ruku. „Ty si moja dobrá Annica. — A príjde pán otec?“

„Už som ho volala; keď je ti na súrno, prináhlim mu,“ — a už chcela aj ísť.

„Veď-že neutekaj! Či máš zas predčitovať mame dajaký nemecký román?“

„Ba že áno; je ti to len za pôžitok. Tie scény, tí železní hrdinovia! Každý chodí jakoby ražeň prehltnul, láme skaly, hrozí mečom! A tie jejích milé! Pijú kávičku sladkú ako mäd, vzdychajú a opierajú sa o svojích hrdinov ako fazoľa o palicu a dívajú sa do mesiačka, že radosť si jích predstaviť,“ — rozkládala s pathosom Annica.

„A tebe sa nepáči takový pútavý román?“

„Tie paličky na fazoľu?“

„Tí hrdinovia. — A jaký sa ti teda páči?“

Anna pozre šelmovsky Horniakovi do očí a ukazujúc rad radom jeho atributy, s úsmevom deklamuje: „Taký, ktorý má plavé vlasy, chrpavé oči, riedké fúzy, dlhé ruky a nožičky jako slámkahusár. Tak asi, jako si ty.“

„Ale má tá Annica dobré gusto!“ odvetí so smiechom Horniak. „No uznaj len!“

„Čo mám robiť?“ smeje sa Anna.

„A daj mi na to ruku,“ — rečie Horniak a chytiac ju, vrelo ju pobozkal. — „Moja ruka?“

„Tvoja!“ odvetí a milo sa mu díva do očí.

„Aj Annica?“

Táto sa mu vymkne, odskočí a šeptmo povie: „Apa ide!“

A v skutku, dvere sa otvorily a dnu vstúpil notár Drkotay.

„Pán doktor bol už veľmi netrpezlivý, už ťa dávno čaká,“ — prehodila Anna a poberala sa von. Nechcela byť pri rozhovore prítomná, bo cítila, že nepríjemné veci prídu na pretras.

„Sluha váš, pane Drkotay!“

„Vítajte pane Horniak! Čo dobrého Vas priviedlo? Neslýchaná horúčosť!“

Takto sa pozdravili, ale Drkotay si pri tom myslel: „Čert ho priniesol sem.“

„Odpusťte,“ — prerečie Horniak, — „prichádzam trochu unovať. Známo Vám, že sestra Žofia sa vydala za pána Felnera, ktorý naliehá každu chvíľu, aby její obnos vyzdvihnutý bol. Znáte ho, že je v podobných veciach neprístupný žiadnému dôvodu a že je nanajvýš nedôverčivý; prichodím tedy so žiadosťou, aby ste bol tak dobrý určiť dobu, kedy mám priísť, alebo pán Felner, záježitosť tú vyrovnať. Najlepšie by ovšem bolo, keby sa to stalo čím najskôrej.“

„Ako keby to len tak išlo,“ — odvetil so smiechom Drkotay; — „myslíte, že je to tak ľahko, ako pacientovi zaopatriť slávu nebeskú? To predsa neide tak ľahko, ako si Vy myslíte! Musíte dočkať, kým si ja uvediem záležitosť tú do poriadku.“

„Viem, ale výkaz o stave majetku môžete previesť ihneď. Celú záležitosť vybavíme za pár minut.“

Jakú odpoveď chcel na to dať Drkotay, nevedno, lebo ozvalo sa klopanie na dvere, ktoré prerušilo ďalšie vytáčky.

„Voľno!“ zvolal Drkotay. Avšak nemalo sa zľaknúl, keď sa dvere otvorily a vstúpil núter sám Felner. Teraz sa dostal medzi dva ohne.

„Dobré odpoludnia prajem, pane Drkotay! Servus Stášo!“

Drkotay nemilo prekvapený, podáva stoličku Felnerovi: „Račte sa posadiť. Pokladám si za česť, že tak vzácny hosť — — —“

„O prosím, prosím! Abych nebol zdlhavým, označím krátko účeľ svojej návštevy. To je — — áno, to je jasné,“ — prerušil Felner nemiestné komplimenty.

„Zajiste dajaké milé prekvapenie?“ vytáčal ešte raz Drkotay. Felner sa naňho zahľadel a chladným hlasom odvetil: „To práve nie, ale — —“

V tom sa smiešal do reči Horniak: „Bez pochyby v tej záležitosti, za ktorou som i ja prišiel?“

„Asi, asi;“ — odvetil Felner, — „Žofiu Horniakovú vzal som si za manželku. To je jasné! O pozostalosť po jej rodičoch nikto sa nestaral. Chcem vedeť, jako hlavne interessovaná osoba, v jakom stave nachádzajú sa tie záležitosti? Poneváč stáva sa všeličo: každu chvíľu čítať v novinách o defraudaciach, o bankrotoch, o nesprávnych manipuláciách, a t. ď. To je jasné!“

„Račte sa určite vysloviť, čo tým mienite?“ — podráždeno hovoril Drkotay, — „že som ja snaď tiež nesvedomite manipuloval s peniazmi Vašej — — —“

„To je jasné! Ani mi nenapadá!“ skočil do reči Felner. — „Chcem jednoducho dostať peniaze svojej ženy. Podujatia, do ktorých som sa pustil, vyžiadujú peniaze a ospravedlnia moje jednanie. Ráčte mi tedy vyplatiť, alebo tuná pánu Horniakovi 15 tisíc zlatých a 5 % úroky za šesť rokov. Robí to dohromady 19 tisíc 500 zlatých. To je jasné!“

Drkotay a Horniak smejú sa nad týmto výbuchom.

„Nuž, čo sa smejete?“ pýtal sa Felner.

„Odpusťte, pane Felner, ale to neide tak rýchlo,“ odvetil Drkotay — „peniaze môžete dostať, no nie hneď, lebo to trvá dlho, kým ich dostanem ja sám!“

„Ale to musí byť hneď; opakujem: hneď!“ nervósně zvolá Felner.

„Peniaze dostanete, lebo sú skutočne — vlastne budú v mojích rukách, ale nie toľko, ako si myslíte!“ chlácholil Drkotay.

„Čo sú to, pane, za táraniny? Máte či nemáte?“ — hlasno a s hnevom rečie Felner. — „Dáte či nedáte? A menéj? A koľko? — A kedy, a jako sa dozviem, koľko dostanem? Veď je to jasné!“

„Nekrič, milý brachu!“ chlácholil Horniak. „Pán Drkotay vydá účty, bez otázky, do grajciara; až po posledný halier, ktorý upotrebil na výchovu Žofky.“

„Aha, — účty!“ zamrmle Felner. „To je jasné! Teda účty! Sem účty! Soll und haben! Všetko bude v poriadku.“

Drkotaymu napadla myšlienka, s ktorou dúfal vec zakončiť, aspoň pro dnešek. „Ale pravda, veď som Vám ešte ani negratuloval k takej žene! Radosť, aké stvorenie! — Na to si zapijeme. Nech sa páči ďalej! I svojej panej Vás predstavím, bude veľmi rada! Ráčte prosím!“

To ale neúčinkovalo na Felnera; tak ako by ani neočul. „Účty chcem, to je jasné. Prosím Vás, účty, pane Drkotay!“

„Účty! Čo za účty? Ja som žiadnych neviedol.“

„Ahá, tu je!“ zkríkne huronským hlasom Felner. „To je jasné! To je prípad pre noviny! To je jasné!“

„Prosím ťa, chovaj sa tichšie a slušnejšie,“ — chlácholil Horniak.

Tu sa Felner naklonil k uchu Horniakovmu a pošeptal mu: „Ale veď ho to chcem len nastrašiť. Vidno, že nevieš s ľudmi zaobchodiť.“

Drkotay prechádzal sa po kancellárii. Potom stanul pred Felnerom: „Ale drahý pane Felner! Veď nehovorím, že bych účtov naskrze nebol viedol, len ích musím posbierať. Račte poshoveť aspoň — dva mesiace!“ —

„No to je predsa snáď mnoho! Dva mesiace!“ vložil sa do toho Horniak.

„No áno, dajme tomu 6 týžďnov; potom Vám ích predložím,“ — licitoval Drkotay.

„Nerobte si z nás bláznov!“ volá Felner; — „hneď… na mieste chcem! To je jasné!“

„Holá nemožnosť! Ľutujem veľmi! Musím predsa potrebné dáta sosbierať. To dlhšie potrvá. Ináče rád by som sa zbavil tej povinnosti, ale nemôžem, dobrý pane môj.“

„Teda zajtrá! To je jasné! Museli ste predsa zapisovať, čo ste vydali. Na doklady počkám. Teda zajtrá!“

„Zajtrá už? Bože môj! No dobre, nech že sa Vám stane po vôli!“ resignovane odvetí Drkotay.

„Tak, pane Drkotay, zajtrá prídeme zase, jestli je Vám to príhodné. A odpusťte, jestli sme vytrhovali!“ — teraz už zdvorile prehovoril Felner, vzal klobúk a paličku a ukloniac sa, odíšol.

Čo mal robiť Horniak? Tiež nasledoval Felnera.