ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Narodil som sa o tri roky pozdejšie, jako som sa narodiť mal. Ošidili ma teda o tri roky. To bolo tak. Môj otec bol panským poddaným pred 48 rokom, a vtedy bez povolenia panstva, poddaný ani oženiť sa nemohol. Keď môj otec „pýtal“ si povolenie, panský úradník urobil pred ním pravou rukou posuňok, akoby peniaze čítal. Tomu môj otecko až veľmi dobre porozumel, ale nemal čo čítať. Teda: „kto nemáš penez, pred pánov nelez,“ hovoria i v slobodnom kráľovskom meste Skalici.

Tri roky to trvalo, kým môj otec a mať nasgrbľali sto zlatých šajnov, ktoré potom „veľkomožnému“ odniesli a až keď sa presvedčil, že nechýba ani jeden, dal povolenie ku svatbe.

O rok pozdejšie bol som už na svete, ale keby panský úradník nebol býval lakomý na tú stovku, mohol som už pred tromi rokmi tu byť. Potom že nemá človek mať zlosť na panských pánov!

Už v kolíske som vždy vyvreskoval, keď úradník, či dráb k nám prišiel volať „na poriadku“, ba pľuval som i na ních, keď som mohol.

No netrvalo to dlho. Robota prestala, poddanstvo bolo zrušené ešte prv, nežli som sa behať naučil. Zato ale môj odpor proti „pánom“ neprestal. Dôkazom toho bolo, že keď mi môj krstný tatko priniesol raz z jarmoku kolky a guľu, negúľal som jako obyčajne sa robí, ale hádzal guľu kráľovi na hlavu a neprestal som, kým som ho nezrazil. Bol som teda anarchistom, ačkoľvek sa vtedy o ních nevedelo. Nuž tak. Neodpustil som im tie tri roky, o ktoré ma pripravili.

Avšak čo skoro musel som soznať, že neni som na svete len preto, aby som gule hádzal kráľovi na hlavu. Môj otecko mal so mnou veľké plány.

V našej dedinke bol istý človek, ktorý sa časom miesto krajčoviny zaoberal i vtĺkaním múdrosti do hláv odrastenejších detí. A tohoto človeka povolal raz môj otec do domu a dal mu rozkaz, aby i mňa vzal do prádla, že som už dosť veľký na to, aby som sa dačomu naučil. Obrátiac sa potom ku mne, dodal: „Pozri, tu je prút, a tu je lieskovica. Keď sa nebudeš učiť, nabijem ťa ako kus trúda a pôjdeš na panské robiť!“

Nie ta prvá, lež tá druhá hrozba pomohla. Ja na panské robiť? — Repu pleť, zemiaky okopávať, fazuľu oberať, a či snáď svine pásť? — To nikdy! — Radšej učiť.

„Pán majster“ prichodil k nám každý deň na hodinku. Tatko mali ešte od dávna uschovaný šlabikár so švabachovým písmom, čiernú drevenú tabuľku, a kriedu k tomu zaopatril majster sám. A dal sa ma učiť od I až po ostatnú písmenu.

U nás v dedine totiž v tých časoch nebolo školy a preto kto chcel svoje deti niečomu naučiť, musel to robiť sám, alebo zavolať krajčíra, ktorý platil v dedine za najmúdrejšieho človeka, a tomu sveriť svoje nádejné potomstvo. Učenie išlo ako voda, ovšem dľa starej metódy. Čo skoro som vedel odriekávať: „Rovná čiaročka, na vrchu puntíčok menuje sa i. — Dve rovné čiaročky u spodu sviazané, menuje sa u. — Krivá čiaročka s brúškom, menuje sa d“; atď.

Sotvy minula zima a ja som — vďaka praktickej metóde pána majstra a tatkovej lieskovice — už nielen celý šlabikár prešiel, ale už i v „Nebeklíči“ dokonale čítal. Na prvú zimu bolo toho dosť, riekli tatko a poslali ma kozy pásť.

Na druhú zimu musel som dohoniť, čo som v lete zabudnul a pán majster pustil sa so mnou do tajností počtovedy a učil ma malovať písmeny, potom slová a konečne i celé vety. Do vianoc bol som hotový so všetkým, čo pán majster vedel a otecko bol veľmi spokojný s ním i so mnou.

Poznal som to po tom, že mne kúpil na jarmoku prvé boty „habánky“ a majstrovi nameral dve putny zemiakov, pol kopy kapusty, mericu raži a dal mu na prídavok ešte i 25 grošov šajnu.

Mali sme obidvaja radosť, lenže u mňa dlho netrvala. Otec mal svoje plány.

Práve vtedy prišiel do dediny jakýsi starý, vyslúžený husár a pánstvo ho poverilo so zariadením školy v starej sýpke, ktorá od doby poddanstva vždy prázdnou bola. A chudák môj otec nechal si nabulíkovať, že len ten človek môže k voľačomu prísť, ktorý sa naučil maďarsky mondokovať alebo aspoň nemecky handrkovať.

A poneváč ten husár obidvoje vedel a aj učiť to chcel, dali ma tatko k nemu na maďarskú reč.

To mne ovšem po vôli nebolo. Ale čo robiť? Tatkova metla a husárova trstenica dodaly mi chuti. Prvý raz v mojom živote poznal som to slovo „musáj“ a jeho význam.

Musel som mať veľmi „otvorenú hlavu“ v mojej mladosti, bo v krátkom čase som nielen maďarsky vedel čítať, ale i všetky husárske jadrnosti nazpamäť naučil.

Tatko mysleli, že sú to samé modlitby, a mal nesmiernú radosť z toho, keď som začal „Kristušát, Máriát“ spomínať a „kuťaláncoš teremtette“ odriekávať. Avšak mimo školy a mimo domu nik ma neočul ani len jedno jediné slovíčko maďarské povedať. Neviem, či som sa hanbil alebo trucoval, dosť na tom, podržal som si moje vedomosti pre seba, pre školu a pre dom. Tak sa mi teraz pozdáva, že som bol vtedy už „panslávom“, keď sa o takých ani nechýrovalo. Čo koho vlastne aj po tom, čo ja viem, alebo neviem?

Nastalo leto a škola prestala. Odbavovaly sa husárske zkúšky, a síce takto: Husár učiteľ vzal niektoré dieťa, zašiel s ním k rodičom a tu v dome robil „ekzáment“. Keď s jedným bol hotový, vzal druhé, a tak po poriadku, až odbavil všetky.

Prečo to tak robil, dozvedel som sa až pozdejšie. On totiž bol tak zjednaný, že dľa toho, jak dieťa naučí, tak i plat bude brať. Od somára jeden zlatý šajnu, od dobrého žiaka jeden zlatý striebra a od každého dačo do kuchyne. Od nás dostal jeden zlatý striebra, pol kopy vajec a funt slaniny. Teda bol som dobrým žiakom.

Vráťme sa ku zkúške.

Keď sme k nám prišli, tatko mali už prichystanú fľašku slivovice a mamka napiekly báleše a plný tanier škvareniny upražily. To pre učiteľa. Ja som dostal kus chleba a tri pečené zemiaky.

Po odbavenej hostine nastala zkúška. Všetko išlo jako po másle; čítal som dobre a rýchle. Zaspieval som „čerebogár“ a bol by som i dačo inšie odrecitoval, ale v tom sa otvorily dvere a do izby vstúpil panský hajník, ktorý volal tatku do lesa na furmanku.

Myslel som, že je po zkúške, ale zmýlil som sa.

Tatko pýchou a učiteľ slivovicou nadchnutý, umienili si i panskému hajníkovi moju múdrosť dokázať a zkúška začala znova.

Ja ale — — ani muk! Nepomohlo nutkanie, ani prosby ani hrozby. Ani muk! To bolo mojím heslom. Tatko vzali lieskovicu a pohrozili. Ja zase ani muk! Učiteľ zaškriepal zubami, a ja — nič.

Bolo by to so mňou zle dopadlo. Ale „pán Boh Slováka neopustí, keď len troška vie po maďarsky.“ Vložil sa do toho sám hajný. Vytiahol z vrecka biely šesták, položil ho na stôl a hovoril vľúdnym hlasom: „Ten bude tvoj, keď mi prečítaš tento odstavec!“

To rozhodlo. Ja som vo svojom majetku ešte nikdy šestáka nemal, ba sotvy za rok raz-dva po šajnovom grajciare. A pekný biely bol veru! Koľkože pelendrekov a sladkého dreva zaň bude? Azdaj celá noša! — Teda s chuťou do toho!

Prečítal som nielen celý odstavec, ale celú stranu, až konečne hajník riekol: „Jó van, fiam! Bude z teba kňaz!“

Usmial som sa a — fuk so šestákom vo vačku. Hajný sa len usmial. Bolo po zkúške. Otec ma poslal von a oni zostali všetci traja pri poháriku.

V kuchyni musel som sa preobliecť do všedných šiat a hybaj s kozou za humny. Mamka zatiaľ odniesly moje šaty do izby.

Ledvy som čakal, až bude večer. Chutilo sa mi na pelendrek. No, však si večer doprajem.

Doma som hľadal svoje nohavice, vlastne len ten šesták vo vačku. Ale kto popíše moje ľaknutie, keď ani v jednom, ani v druhom vačku šestáka nebolo. Zmiznul ani gáfor. Dal som sa zo žiaľu nad ztratou nesmierného pokladu do náreku a bučal som, ako by ma drali.

„Čo je ti?“ pýtal sa zlostne otec.

„Šesták, môj šesták!“ zvolal som.

„A či tak!“ riekol otec. „A ty si myslel, že to bude tvoj? Horký že tvoj! Hajník si ho zase vzal, bo nemal na tabák. To bol len mädový motúzok!“

Zarazil som sa. Jedno jediné slovo vyhrklo zo mňa: „teremtette!“

A toto bolo aj posledné maďarské slovo, ktoré som vyriekol. Od tej doby nikto viacej nepočul odo mňa maďarského slova, a aby azdaj niekomu čítať nemusel, pri najbližšej príležitosti hodil som maďarský šlabikár do peci.

Neraz som dostal prútom, ba i lieskovicou, ale vytrpel som a — ani muk viacej.

Toto bolo príčinou, že som viacej do školy neišiel. Nestal som sa kňazom, ale — krajčírom. Odbavil som si vandrovku, vojančinu, oženil som sa, ale ani muk maďarsky.

Zanevrel som ako predtým na pánov, tak potom na maďarčinu. Avšak nezahálal som. Učil som sa všetkému, čo mi treba bolo, ale sám od seba, a — naučil som sa toho toľko, že som sa konečne stal — — — no načo sa chváliť.

Som panslávom a demokratom, tak ma aspoň nazývajú páni. A občania? Hm, tí hovoria: to chlap! —

Dľa ústnej rozprávky môjho priateľa, podávam to vám, ctení čitatelia.

Strýčko Ferdinand

Podozrivá nevesta#-K#

Schádzajú sa u mňa často rôzni ľudia, priatelia i nepriatelia. Tu príde babka s inserátom, že sa jej ztratila kočka, chlapčisko zas akési chce pomocou novín dostať miesto direktora v dákej továrne, pán farár by radi mali jedon článok uverejnený a priatelia majú zábavku. Raz sme sa tak sišli k večeru v dobrom súlade, pán J. mlynár, dr. N. a ešte dvaja a bola reč o úspechu inserovania. Tu vstane priateľ J., nedávnoženatý mlynár a povedá: „Vidíte, pánovia, ja som dostal ženu na anoncu.“ Poneváč sme poznali alebo aspoň počuli o jeho švárnej a bohatej žienke, zvedavo sme všetcia pozreli na neho a požiadali o vysvetlenie. On rozpovedal nám celú historku asi v tomto smysle:

*

Dôverne klepotal môj mlyn na šumiacom, vŕbami obrúbenom potoku, pôvabne rozprestieraly sa šťavnatozelené lúky v skalnatými vrchy ohraničenom údolí. Tam hore šumely v tichom vánku večernom temné jedle a cez ne kukaly večerné červánky dole na zatienenú zem.

Všetko tak ľúbezné, idyllické! — A predsa, ako som tak ležal pod lipou pred mojim domom, pozoroval som dosť smutným okom rudý západ slnka. Čože mi pomôže tento čarokrásny obraz, tento pohľad na zelenú lúku, tieto šumiace jedle, majetok tohoto klepotajúceho mlynu, keď mi ako damoklesov meč ono presvedčenie visí nad hlavou, že to ztratím skôr ako tri mesiace prejdu? Mlyn bol od časov môjho pradeda majetkom našej rodiny. Ja som ho bol zdedil po otcovi teprv rok pred vojnou, ale poneváč som musel vyplatiť tri sestry a poneváč som musel byť tri roky na vojne, za ktorý čas mlyn, vďaka maďarským úradom, len so ztratou pracoval a ja na vojne mnoho peňazí utratil, skoro octnul som sa tak vo veľmi neprajných pomeroch. Čo teraz začať?

Pravda, to nijako nezačína ako humoreska? Ale humor prijde posdejšie, to jest prišiel už ten samý večer v osobe istého starého známeho, horára Hvozdeckého, ktorý spokojne fajčiac svoju fajku, ubieral sa okolo.

„No, pán J., zase tak zasmušilý?“ oslovil ma prívetivo a veselo.

Jemu ľahko bolo byť veselo pri pohodlnej službe, stálom plate a peknej pensii.

„Nemôžem ináč pán horár,“ odvetil som. „Sú také pomery.“

Ostal stáť, zabafčil pár razy a potom začal: „Nemusíte hneď svesiť hlavu! Hrom do Vás, veď ste ešte mladý, silný, do sveta súci chlap! Najdete ešte inde niečo!“

„Ľahko sa Vám povie, pán horár! Je to dedictvo mojich otcov, tento mlyn — srdce mi ide puknúť, keď pomyslím, že by som sa od neho musel odlúčiť!“

„Teda Vám naozaj idú predať mlyn?“

„Nemôžem tomu zabrániť. Aby som sa tomu vyhnul, potreboval by som aspoň päťdesiaťtisíc korún. Odkiaľ ich vziať a neukrasť?“

„Hm — hm.“ Dýmil plnú minutu ako komín od fabriky. „Prečo sa neoženíte?“ opýtal sa potom naraz.

„Oženiť?“

„Ano — ženu s peniazmi — mnohý si tak pomôže.“

Posmešne som pozrel na neho a povedal: „Ženy s peniazmi nie sú tak časté ako Vaši paroháči, pán horár, a ani sa tak zaslepeno nehonia po zbankrotovaných mlynároch lebo obchodníkoch. Keby som aj chcel Vašu dobrú radu poslúchnuť, kde by som mal najsť bohatú ženu?“

Zase bafčil dlhší čas, kým vyrukoval svojou lacnou múdrosťou: „Dajte poriadnu anoncu do novín, že hľadáte ženu. Ženu s kapitálom, domácky a dobre vychovanú a tak ďalej — stáva sa tak často, a kto vie, snáď sa niečo zakúsne.“

Ešte sme hovorili o všeličom lež Hvozdecký odišiel, ale jeho návrh sa v mojom zúfanlivom srdci zakorenil. Do toho času som sa málo vážno zaujímal o ženbu, nehovorím, že by som sa bol ženským vyhýbal, ale… Len raz ako dobrovoľník som sa nešťastno zaľúbil a to trvalo dosť dlho. Srdco moje bolo teda volné, pokušenie veľké.

Už dva dni neskoršie poslal som inserát nadmieru opatrným spôsobom do administrácie istého väčšieho časopisu.

„Beztak nebude nikto tak hlúpy, aby sa na to chytil,“ myslel som si.

Ale už o pár dní nato držal som nedočkavo v ruke päť offert. Tri z ních ovšem mohol som hneď roztrhať, štvrtú som predbežne odložil na stranu a obrátil som vážne pozornosť na piatu.

Veľactený pane! Na Váš, ako dúfam čestne mienený inserát, Vám odpovedám, že som náchyľná soznámiť sa s Vami za udaným účelom. Som 23 rokov stará, úplne neodvislá, mám dvestotisíc korún majetku a myslím, že aj ináč som k svetu. Vyprosujem si odpoveď pod značkou O. S. 100 do administrácie.“

To bolo krátko a stálo za reč. Na môj pravdu, že stálo! Dvestotisíc korún majetku — a teprv dvadsaťtri rokov!

Bolo by to možné?

Keby to bolo bývalo naopak. — Dvestotisíc rokov stará a dvadsaťtri korún majetku, to už — ale tak!

Bol to nesmysel, ináč to ani nemohlo byť! Mladé dievča s dvestotisíc korunami nepotrebuje odpovedať na nabídku k sňatku. Iste tu bola voľajaká chyba v písme.

Alebo si niekto spravil zo mňa dobrý deň!?

Posledné bolo najpravdepodobnejšie. Bez otázky, hlúpy žart!

Ale tých dvestotisíc lákalo a oslňovalo.

Keby snáď predsa! Hm — keď už som v tom, teda vidzme! Keď je to žart, poručeno Pánu Bohu!

Posadil som sa a písal. Tiež náchylný — prosím o fotografiu, alebo osobné sídenie sa — najprísnejšia diskrétnosť, čestná vec a tak ďalej.

Odpoveď prišla obratom.

Veršík tento mňa síce upevnil v presvedčení, že mi chystajú pasť, predsa som sa ale rozhodnul, že dobrodružstvo zažijem. Bolo mi tiež nápadným, že pisateľka pozná rozkvitlú lipku pri Kamennom mlyne, ale tých dvestotisíc zvíťazilo.

V piatok o trištvrte na siedmu stál som pri rozkvitlej lipke, pozorne pozorujúc cestu k mestu.

„Dvadsaťtri rokov — dvestotisíc korún,“ mrmlal som si. Jestli to neni žart, iste bude to nejaká ohyzda s hrbom na chrbte alebo bude mať len jedno oko, alebo snáď len poldruhej nohy — och joj, joj!“

Nikto neprichádzal a ja som si sadnul na blízku lavičku, aby som vyčkal posledný termín.

Tu z čista jasna som počul za sebou veselý smiech a melodický hlas sa ozval: „Dobrý večer,“ a ja obzrúc sa, spatril som — nie, nespatril som vlastne nič, plával som v akomsi oceáne slasti a omámenia!

Predo mňou stála krásna mladá deva, v bielych letných šatách, modrooká, s plnými plavými vlasmi, štihlá a pevne urostlá, jedným slovom pravý anjel v ľudskej podobe, či vlastne v dievčenskej podobe.

Že to bola ona, o tom nenechávala biela ruža na jej plných prsiach žiadnej pochybnosti.

A kriplom tiež nebola, ani hrbatá, ani šmatľavá, ani jednooká!

Bolo to ale tým nápadnejšie. Lebo jestli to úprimne mienila, naozaj úprimne, teda — teda muselo niečo inšieho smrdeť v štáte Dánskom. Istotne prišla oná chyba v písme do platnosti. Dvestotisíc — snáď jej sbehlo o jednu nullu alebo snáď aj o dve nulle s pera viac. V tom páde bola ale podvodnica, — a tak nevypadala. Bola tak milá, úprimná, tak dobre vychovaná — zvláštne! Dievča ako ona aj bez haliera majetku nepotrebovalo k vydaju prostredníctvo novín. Vec musí mať nejaký háček!

Ovšem nebolo teraz na čase ho hľadať. Ani som teraz nemal k tomu chuti. Bol som ako omámený týmto sladkým stvorom, s ktorým som hneď bol pohrúžený do štebotavého rozhovoru.

Vysvetľoval som jej neskôr otvorene moje pomery. Prikyvovala len s úsmevom a povedala: „Jestli mňa budete vedieť milovať, môže byť skoro po Vašom nešťastí. Som bohatá a samostatná — len si neprajem, aby ste si mňa len k vôli peniazom vzal za ženu.“

Ja som jej prizvukoval, že teraz, keď som ju videl, zabudnul som celkom na podmienku mojej nabídky a len láska k pravde mňa priviedla na rozhovor o mojich neutešených finančných pomeroch.

Tak sa zdá, že sa jej toto zapáčilo a — dosť na tom, ešte ten samý večer sme sa dorozumeli. Olga Sadová dala mi hubičku a adressu, odprevadil som ju na nádražie a tackal som sa potom ani podnapitý domov.

Na druhý deň ráno vrátilo sa moje podozrenie dvojnásobnou silou zpäť.

Tak nádherná deva, tak bohatá — lebo potvrdenie som mal z jej vlastných úst — a ona odpovedá na nabídky k sňatku, hodí sa prvému namanuvšiemu sa na krk!

„Táto vec musí mať nejaký háček!“ opakoval som si stále.

Ale aký? Toto milené stvorenie stalo sa mi najvýš podozrivým. Škaredá nebola, ani stará, ani hlúpa, bez telesnej vady, naopak bola zosobnená krása a múdrosť a pravdepodobne aj dobrosrdečná — tu muselo byť šidlo v inom vreci.

Bár som už aj bol dosť zaľúbený, nemienil som len tak slepo vrútiť sa do nešťastia. Odcestoval som do Prešporka a dozvedal som sa.

Istý môj obchodný priateľ hu poznal dobre. Ostatne netušil cieľ môjho dopytovania sa.

„Bude asi prepjatá ženská?“ tázal som sa. „Namyslená, márnomyseľná, planá?“

„Ale vonkoncom nie. Milá a celkom rozumná deva!“

„Ale teda s nejakou — mm — minulosťou?“

„Ale prosím Vás — vysokovážená rodina s najlepším chýrom!“

Nevesta stávala sa mi vždy podozrivejšou.

„Mala asi mnoho zbožňovateľov, bola viac razy zasnúbená?“

„Zbožňovateľov a pytačov pravdaže mala, ale v sľuboch ešte nebola. Zdá sa byť vyberačná.“

„Mala snáď nešťastnú lásku? Prisahala snáď pomstu, že sa za prvého, čo stretne, vydá?“

„Ako len prichádzate na také streštené myšlienky? Jej najlepšia priatelkyňa chodí do nášho domu, sme preto celkom dobre informovaní. Ani reči o niečom podobnom!“

Bolo mi stále divnejšie. Dozvedal som sa inde. Darmo! Nebolo žiadneho zločinu v jej rodine, nič zvláštneho sa nevyskytlo, nič záhadného.

Miloval som ju viac a viac, pocit podozrenia bol ale vždy nesnesiteľnejší.

Nakoniec som sa vypytoval aj jej domáceho lekára. Povedal som pravdu a dal som sa ubezpečiť o jeho mlčanlivosti. Vyskytly sa v jej rodine nebezpečné choroby?

Nikedy. Rodičia aj starí rodičia boli zdraví ako ryba.

„A slečna Oľga neni snáď obťažená duševnou chorobou, lebo podobným?“

„Ničím, iba poriadnym mešcom peňazí,“ zažartoval doktor.

Zasmial som sa a išiel, ale moja snúbenica mi bola ešte záhadnejšou ako predtým.

Tak som bol konečne šťastným — a predsa aj neskonale nešťastným! Háček mi nedal nijako pokoja.

Konečne opýtal som sa jej samej, ako prišla na myšlienku, na moju nabídku v novinách odpovedať, keď predsa mohla mať mužov na každý prst, ale ona sa zasmiala a povedala: „To sa dozvieš až po svatbe“ a zavrela mi ústa hubičkou.

Dva mesiace pozdejšie stáli sme pred oltárom. Tak bohatá, tak čarokrásna, tak dobrá a šľachetná — a pomocou inserátu moja žena.

„Ale ten háček, ten strašný háček!“ myslel som si. „Možno, že je tak veľký, že sa môžeš hneď naň obesiť!“

Keď sme boli sami, bolo mojou prvou otázkou: „Teraz, Oľgo, utíš moju zvedavosť. Prečo si práve moju nabídku zodpovedala? Alebo nebola moja jediná?“

Usmiala sa v rozpakoch a odpovedala položiac hlávku na moje prsia: „Pravdaže to bola jediná, ty môj blázenku! A schválne som vybrala tvoju práve preto, že to bola — tvoja!“

„Ale veď si mňa ani nepoznala?“

„Myslíš si ty. Nebola som minulého leta dva mesiace u horára Hvozdeckého na letovisku? Tu som ťa často videla, keď si prišiel na dovolenú z vojny. Bol si tak pilný a starostlivý a tak pekný muž! Janko, já som ťa milovala už vtedy a nemohla som ťa zabudnúť. Ale já som sa ti nemohla ponúknuť, ani som nevedela, či už nie si viazaný. Tu prišiel pred niekoľko dňami horár k nám do mesta na návštevu. Prišla reč i na teba. On rozprával o tvojich ťažkostiach a že ti odporúčal anoncovať do novín. ,A pomyslite si, slečno,‘ povedal a zasmial sa srdečno, ,dnes to vskutku stojí v novinách! Len si prečítajte — nemôže to byť nikto druhý ako on!‘ Prečítala som a celú noc som ani oka nezažmúrila. A na druhý deň som ti písala. Hneváš sa preto?“

Svojmu hnevu dal som tuctom bozkov výraz.

Od toho času nebola mi už moja drahá, sladká Oľga viac podozrivou.

*

Pan J. dokončil. Bolo už tma. My zamyslení nad počutou historkou tíško sedeli. V tom sa otvoria dvere a pani J-vá vojde dnu. Pan J. sedel v najtemnejšom kúte. Ja som chytro skočil k pani J-vej a pozdraviac, povedám: „Pravda, milosťpani, hľadáte pána manžela, nenajdete ho, iba keď teraz dáte inserát do novín Vy. V tom ale pan J. sa ozval a žart prekazil. Milosťpani ale podotkla: „Ja už nepotrebujem, ale bolo by na čase, aby ste Vy sám už raz inseroval.“ — Hľa to mi veru ešte nenapadlo.