ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na prostried Bosotína stál nízky, ale pekný a priestranný dom. Akonáhle ráno slnce zpoza hory vyskočilo, hneď zasvietilo na ten dom, lebo bol obrátený cele proti východu. Na oblokoch boly zelené okenice a pred oblokmi stály dva rozkonárené javory, pod ktorýma bolo vidno neveľkú dubovú lavičku. Na druhej strane bola záhrada a v záhrade rybník, čistý ako kryštál, plný pstruhov, ktoré za muškami tu i tu vylučovaly sa až hen nad vodu.

V tomto dome bývala pani Bosotínska, vdova už na tretí rok, ktorá od toho času, ako jej muž zomrel, sotva tri razy zasmiala sa.

Práve zvonili na poludnie. — Pod oblokom na lavičke došívala pani Bosotínska ružové šaty; len pár štychov potrebovala ešte urobiť a boly by bývaly hotové.

Neďaleko nej sedelo dvoje detí, Štefanko a Milka, na pohľad jedno druhému tak podobné, ako jahoda jahode. Žltasté husté vlásky liskly sa im obom ako zlato; veľké, belasé oči jasaly sa im ako nebo; plné zdravé tváričky červenaly sa im obom ako ruže. Kto by ich bol videl, bol by sa nazdal, že jedno druhému z oka povypadúvaly — a nebolo divu, lebo boly dvojčatá. Ach, ale duše, tie maly celkom rozdielne; lebo Štefan bol veľmi samopašný a neposlušný, Milka samá tichosť a povoľnosť.

Milka odložila ihlu a pozdvihla v ruke biely ručník, do jehož rožka práve dovyšívala červeným pamukom rozmajrínový venček a do prostried venčeka písmeny Š. B. — „Maminka,“ povie, „nože pozrite, či som dobre vyšila Štefankovi tieto litery?“ — Matka, pozrúc na prácu, pochválila mladú ševkyňu: „Ej, veru dobre podarilo sa ti to vyšiť a Štefanko ti za to pekne zaďakuje.

„Maminka, ale počujete?“ ozval sa v tom chlapec.

„Čo, syn môj?“

„Na poludnie zvonia, a ja by som jedol!“

„Hneď, syn môj, hneď; len týchto pár štychov ešte urobím. Môžeš za ten čas Zuzke povedať, aby rozložila ohník.“

Ale chlapec hodil peknovlasou hlavičkou — oj, tak mu to nepristalo! — a riekol: „Ja neidem; nech vám ide ten, komu šaty šijete. Mila, choď!“

Matka pozrela na Milku a táto nečakala na rozkaz, ale skočila hneď vyplniť vôľu matkinu.

Slúžka v kuchyni rozložila oheň — a matka nechala šaty nedošité a hotovila obed; lebo jej Štefan nedal pokoja.

Chlapec za ten čas bavil sa na dvore so striebornou lyžicou: uviazal si ju na cverničku a štrngal ňou o kameň; že vraj na poludnie zvoní, aby dávali jesť.

O chvíľku bol obed hotový. — „Štefanko, poď, už je na stole!“ zavolala matka oblokom a chlapec odhodil lyžicu a vbehnul do izby. „Nuž a tú lyžicu čože si tam nechal?,“ spýta sa ho matka. — „Vráť sa mi pre ňu, syn môj; vieš, že vláča sa cigáni.“

Na dvore hrabala kvočka; kuriatka boly po dvore rozídené, skoro každé inde hrabalo. V tom kvočka zakvoká — a kuriatka všetky do jednoho poslúchly, každé ztrepotalo krýdeľkami, aby čím skorej k materi dobehlo. Ach, ale ten Štefan, zase len nedbal na matkin hlas, a riekol, že on už vraj nevráti sa na dvor.

Matka chcela sama bežať pre lyžicu, bo práve nazerala do dvora cigánka zpoza uhla; ale Milka, zvyknutá z očú čítavať vôľu matkinu, v okamihu pobrala sa pre ňu a riekla: „Neproste sa mu, mamička moja; veď ja idem sama.“

Toto boly prvé počiatky Štefanovej neposlušnosti; ale boly to aj prvé počiatky jeho vlastného nešťastia a materinho zármutku.

„Nebolo dňa, ba nebolo temer hodiny, čo by sa nebola hnevala pre jeho neposlušnosť. Dosť ho ona prosila, dosť ho ona napomínala, dosť ho ona aj bila; ale to všetko nič neosožilo. Neraz bolo by jej srdce puklo sa od žiaľu, keby nebolo bývalo Milky, ktorá jej vždy hľadela pripraviť radosť a potešenie.

*

Na dvore pásly sa po tráve husy: šesť maličkých babuliek (húseniec) štebotalo si natiahnutými hrdielkami, akoby boly opytovaly sa niečo matere, akoby boly prosily starú hus, aby im rozprávala, a stará hus tu i tu zagagotala, ako čoby im bola odpovedala.

Dvorom bežal Štefan, rozháňajúc palicou, matka zavolala naňho: „Števko, ale že mi nerozplaš tie húsatká!“ — Števo nie žeby bol poslúchnul, ale ešte náročky rozbehnul sa a malé húsatká naháňal po dvore, že len tak pišťaly od strachu. Viete dobre, že staré husy nerady majú dačo takého a že svoje mláďatká vždy si bránia. I teraz zasipí stará hus hnevom a skočí do Štefana. Štefan v strachu nevie, čo robí, zdvihne palicu a pác! nevinnú hus po nohe, že jej naraz odvisla. Bol by ju vari tam dorazil, keby Milka nebola pribehla a hus z popred neho uchytila.

Húska naša mala nohu niže kolena celkom zlomenú. Matka hovorila, že nebude z nej nič, že ju musia zarezať, aby aspoň dlhšie netrápila sa. — V tom zapišťaly na dvore maličké babúlence, akoby boly matičku vyvolávaly — a Milku zalialy slzy. — „Ach, mamička moja drahá, ktože tieto maličké vyvodí? I tie pohynú, keď starej nebude. Zkúsim šťastia: zaviažem jej nôžku, azda sa jej srastie.“

Matka sa odvrátila a utrela si slzu. Keby ste vedeli, čo to bola za slza? Bola to slza radosti nad dobrým srdcom Milkiným; ale spolu aj slza žalosti nad smrťou mužovou, bo panej Bosotínskej prišlo na um: „A ktože vyvodí vás, deti moje, keď otca nemáte? Pravda, vy máte aspoň matku; vy máte aspoň mňa! ach, ale pre mňa je to tým ťažšia vec!“

Tu zase obrátila sa k dcére: „Zkús že teda, zkús, dievka moja, keď tak chceš; azda sa ti liečenie podarí!“ A dobrá mati nemohla zdržať sa, privinula dobrú dcéru k srdcu i vyobjímala, vybozkávala si ju.

Milka hneď bežala do súsedov k čižmárovi, vypýtala si kus lipovej kôry a opatrne pouväzovala do nej húske zlomenú nohu, aby nehýbala sa jej. — Dlho sedávala potom krivá hus pri rybníku na zelenej tráve, keď nemohla sa pohnúť. A malé húsatá veselo štebotaly si okolo nej, pokojne pásavaly sa okolo nej; lebo nevedely, čo matičke chybí; nevedely, že jej nožička je zlomená. Neborká húska, krem toho boľasťmi strápená, bola by azda zdochla od hladu, keby Milka nebola mrvievala každý deň pred ňu chlebíček.

Raz maličké húsatá hraly sa po rybníku: vše zanorily sa do vody, že ich nebolo vidno aj za pol otčenáša, vše zase cele na druhom mieste povytŕčaly hlávky a ponad vodu čerstvo jedno za druhým plávaly. Tu zdvihne sa krivá hus a čosi kamsi zagagoce v rybníku pri húsatkách. Ach, bola že to radosť pre našu Milku, keď ju takto videla plávať a potom aj prvý raz na nohách stáť. Nazdala sa, že zlaté hory pred ňou vstávajú, keď si ešte krívajúc, ale vyviedla húsence z rybníka a radostne gagotala okolo nich. A veru aj mala čo radovať sa, bo húske srástla sa noha dokonále; trebárs i potom vždy napadúvala na ňu.

Pri krivej husi boli by sme na Števka aj pozabudli. Čo že myslíte, či on to ľutoval, že husi nohu zlomil? Či on potom bol lepší a poslušnejší? Neľutoval ten veru, ešte stal sa hlavatejším a neposlušnejším!

Starí ľudia vravia, že kto si neposlúcha rodičov, učiteľov a starších, tomu nikdy nevodieva sa dobre a že ho kedy-tedy Pán Boh potresce. A to je aj pravda!

Nášmu Štefanovi matka prihrážala každý deň, aby na kraj rybníka nikdy nešiel; lebo že ľahko môže sa mu pošmyknúť noha, a keď dnu padne, že ľahko môže sa aj utopiť. Ale Štefan na to alebo nič nedbal alebo si myslel, že ho to matka len tak straší, aby dal pokoj husiam, ktoré najviac len v rybníku bavievaly sa, alebo — čo najskôr tak bolo — len nechcel poslúchať.

Poberie sa vám on ráz s gebuľou, ktorú, Boh vie, kde bol dostal, ku rybníku, že bude pstruhy tráviť. Hodí jeden kus do vody a o chvíľku pribehne pstružisko ako ruka, uchytí hodenú otravu a zmizne. Ale netrvalo to dlho, milý pstruh zase na vrch vody vyšiel, dva-tri razy trepol chvostom a bolo po ňom, zostal ležať na vrchu vody ako kus dreva.

Števo obchodil okolo vody, premýšľajúc, ako by ho mohol von dostať. Nebol síce veľmi ďaleko od brehu, ale predsa netrúfal si dočiahnuť ho. I bolby azda odišiel a pstruha tak nechal, ale na nešťastie zazrel vrbičku, dnu do rybníka nachýlenú. „Čo?“ pomyslel si, „jednou rukou chytím sa o túto vŕbu a druhou dolapím pstruha!“ Ako si pomyslel, tak aj urobil. — Už ho držal za chvost; ešte trocha natiahol sa a mal ho celého v ruke. Ale v tom odlomil sa mu konárik s vŕby a on ani nezvedel, len keď i so pstruhom vo vode zčľapotal.

Krivá hus so svojími húsatmi plávala práve po rybníku. Táto čľapotom Štefanovým sostrašená zagagoce a vyletí na breh. Malé húsatká ako zbadaly, že zostaly samotné vo vode, začaly sa tiež driapať na breh a pišťať z celých hrdiel.

Dľa svojej obyčaje Bosotínska šila aj teraz pri obloku. I pozre von, čo tie húsence tak pištia — a hľa, pre veľkého Boha, čo že vidí? Štefan, jej neposlušný syn, trepoce sa vo vode. I beží von ako bez duše; chce ho ratovať — ale ako? V strachu nevedela, čo si má počať, len kričala a božekala, čo jej hrdlo stačilo. — Na jej krik posbehúvali sa súsedia. Štefana vyhodilo ešte raz nad vodu, ale v tom ho voda zase zhltla.

Bosotínska omdlela — a Milka, ktorá tiež bola pribehla, tá zalamovala rukama, volala, nariekala; ale to nič nespomáhalo, lebo jej braček bol voľakdesi pod vodou. — Ešte raz rozkolembala sa voda a Štefanove vlasy plávaly na vrchu. Ako guľa skočil za ním súsed rybár a chlapca na breh vyniesol. Živého? Ach, veď ani len nehnul sebou a nadutý bol ako bubon.

O chvíľku došiel lekár; pozrel na Štefana, chytil mu ruku a pokrútil hlavou, ako čo by sa mu nebol páčil. Milka ani oka nespustila s lekára, ako by mu bola chcela z tvári vyčítať, či jej braček ešte ožije. — Lekár nezaháľal, trel mu ruky i nohy i všetky údy, obracal ho s boka na bok, zkusoval jedno i druhé: ale všetko nadarmo. Konečne mu podložil pod nos dákusi skleničku. Bolo vidno, ako Štefana trhlo a striaslo a on otvoril oči.

Pomyslite si, koľkú radosť mala Milka, ktorá predtým nesmierne radovala sa už zo srastenej nohy husinej, keď teraz videla, že jej braček žije! Ako bez seba bežala k matke, tiež už z mdloby prebratej, a jednostaj od radosti volala: „Žije, mamička moja drahá, žije náš Števko, žije môj dobrý, drahý brat, žije!“ A matka bežala k synovi, aby si ho živého objala.

„Len ticho!“ pohrozil lekár. „Ešte je nie von z nebezpečenstva; teraz on potrebuje pokoj a teplú posteľ.“

Čokoľvek lekár kázal, všetko plnili na vlas a onedlho bol Štefan zase úplne zdravý.

I zariekol sa svätosväte, že nikdy viacej nepôjde ku rybníku a sľub svoj i plnil; lebo vraj keď človek raz popáli sa, potom bojí sa už aj iskričky. Ale čože bolo z toho, čo len k rybníku nešiel! Ach, keby len bol sa zariekol, že nikdy nebude neposlušným; keby si len bol umienil, že vôľu matkinu na veky vyplní; — ale — to neurobil.

*

Neminulo pol roka, čo náš Števko k sebe prišiel, keď tu raz odišla matka do súsedného mesta po práci a jeho len s Milkou a dievkou nechala doma.

„Deti moje,“ prihrážala im odchádzajúc, „nevýndite že mi z izby ani na krok, pokiaľ sa nevrátim. Štefanko, nechoď že mi nikde! A ty, Zuzka,“ — obrátila sa k slúžke — „ty že daj pozor i na deti i na dom! Vieš, že tí cigániskovia vždy sa vláčia hore-dolu, ba že vraj včera aj komedianti prišli, a tí obyčajne mávajú lipkavé prsty.“

Matka odišla. Štefan, ako by ani nebol počul jej napomenutie, hneď začal obzerať sa po oblokoch a dverách. „Zuzka,“ povie, „nože mi choďte pre jabĺčko do komory; ja som lačný.“

Slúžka netušiac nič zlého, ide do komory a chlapec v tom okamžení vyskočí von dvermi. „Tu vám ja v izbe sedeť nebudem, ako mních!“ — povie a poď, už ho nebolo.

Zuzka ztŕpla hneď, akonáhle Štefana v izbe nenašla. Hľadala ho po všetkých kútoch v dome; pochodila i po súsedoch, kde myslela, žeby mohol byť; ale on dobre vedel, kde má sa odpratať, aby ho nenašla.

Už chýlilo sa k večeru a Štefan ešte neprichodil domov. Od Dunaja — od juhu — sháňaly sa husté oblaky; tu i tu zajasalo sa nebo. Zuzka v strachu vyvolávala Štefanka sem i tam; ale o ňom ani slýchu, ani chýru. Konečne zotmilo sa docela a blýskať ani neprestávalo sa. Ťažké hrmenie ozývalo sa od hôr, ako čoby stocentové skaly váľaly sa z Tatier dolu.

„Jaj, Bože môj, kdeže ten bude?“ bedovala slúžka za každým, kedykoľvek zajasala sa izba od blesku a obloky ztriasly sa od hromu. „Jaj, Bože môj, len načo som ho poslúchla a do tej komory šla!“

Búrka čím ďalej tým väčšmi blížila sa, už aj zalialo sa; hustý dážď cedil sa ako z cievok a potoky vôd hučaly zo všetkých strán. Pôverčiví ľudia bežali na vežu a zvonili, že to vraj búrku zastaví. V tom zprašťalo, zvony zamĺkly a na ulici bolo počuť krik: „Veža horí; ľudia bráňte, do veže udrelo!“ Bola by iste celá dedina zhorela; ale na šťastie vtedy najtuhšie pršalo, a sám Pán Boh oheň zalial.

Našej Zuzke už teraz neprichodilo ani Milku samotnú nechať, ani Števa ísť hľadať; lebo strašne bolo len predo dvere vykročiť. I poručila ho Pánu Bohu, kľačiacky modliac sa, a potešila sa tým, že azda do daktorého domu ukryl sa pred búrkou a že na ráno príde.

Už len zďaleka bolo počuť hučanie hromu, oblaky popretrhávaly sa nad Bosotínom; ale prostred dedinou hučala voda ako Dunaj a čím ďalej tým väčšmi rástla. — Milka zaspala; dobre, aspoň nevedela, čo sa robí. Ale utrápená Zuzka nemohla ani oka zažmúriť a čo aj trochu zdriemla, hneď zase trhla sa, lebo snilo sa jej, že vidí Štefanka, ako ho voda vlečie dolu dedinou; ako ruky vytŕča a na ratu volá, ako topí sa a hynie.

Raz predsa svitlo. Po búrlivej noci býva obyčajne jasný deň; tak bolo aj teraz. Krásne vychodilo slniečko, akoby bolo chcelo pomeriť sa s ľuďmi, že včera večer ukrylo sa im za tak čierne chmáry. — Zuzka hneď bežala hľadať Štefanka od súseda k súsedovi, z domu do domu; pochodila celú dedinu, poprezerala všetky kúty; ale Štefana nikde nenašla, ani jej o ňom nikto nič nevedel povedať. Utrápená Zuzka nemohla si ani ináč pomysleť, kremä že voľakde utiahol sa pred búrkou a dažďom, kde ho potom voda zastihla a odvliekla.

Už bolo slnce vysoko, keď pani navrátila sa z mesta. Prvá jej otázka bola: „Kdeže sú deti? Či nestalo sa vám nič?“ — Ach, a čože mala úbohá Zuzka odpovedať?!

„Opusťte mi, pani drahá, odpusťte; nemyslela som, že za ten čas z izby ujde.“

„A ktože ušiel?“ zvolala prestrašená pani.

„Ach, Štefanko, Štefanko ušiel ešte včera, keď som mu išla do komory pre jabĺčka, a od tých čias nemôžem ho nikde nájsť. Už som zbehala celú dedinu, spytovala som sa každej živej duše; ale mi nikto o ňom nič nevie povedať, len že ho vraj pred večerom videli s komediantskými chlapci a nevedia, kde by sa bol potom podel.“

„Teda ku komediantom choď, tam bude, tam musí byť!“ skríkne trochu potešená matka. „Ale počkaj, sama idem; pre Pána Boha, kdeže by sa bol mal podeť?“

Ani si len nesadla, ani len nesložila sa z cesty; ale bežala rovno v tú stranu, kde komedianti bývali.

„Štefanko, Štefanko, syn môj drahý, kdeže si mi?“ volala ešte z ďaleka; ale Štefanko neozval sa, lebo ho tu viac nebolo. Komediantskí chlapci prisviedčali, že hrali sa s ním včera; ale že Števko ešte pred búrkou odišiel od nich a že keď ho niet doma, že ho bezpochyby voda dakde zachytila a odvliekla.

Na to Bosotínska nebola ani pomyslela a posledné slová komedianti povedali tak chladno, tak neútrpne, že nemohla sa zdržať, aby nepustila sa do hlasitého nariekania: „Ach, dieťa moje drahé, už som ťa vychovala! Ach, keby som len nebola šla do toho mesta, keby som len doma bola zostala; nikto, nikto nebol by ťa vytrhol z mojích rúk! Teraz azda dakde pod koreňom zamytý ležíš! Ach, dieťa moje, syn moj drahý!“

Neďaleko nej stáli dvaja obstarní komedianti. Akúsi premenu bolo poznať na ích tvári; ale pri posledných slovách Bosotínskej hneď zase vzpamätali sa a boli spokojní.

I hneď rozposlala Bosotínska ľudí obidvoma brehmi vody, aby každý nánes prebrali, aby každý i najmenší kríček a koreň poprehliadali, každú hlbinu poprezerali; ale Štefana nebolo nikde; Pán Boh vie, v ktorom chotári stavil sa. Neborká matka ani len jeho telo nemohla statočne pochovať. A chudera sestrička Milka mohla si oči vyplakať, keď o všetkom počula.

Od toho času Bosotínska takmer neprestávala plakať. Teraz len cítila, ako syna rada videla, pritom všetkom, že nechcel ju poslúchať a že ju často hnevával. Teraz len videla, ako jej je smutno a pusto bez neho.

Hej, Števo, Števo, neposlušný Števo! načože si svojou neposlušnosťou toľkého žiaľu narobil matke, ktorá ťa tak veľmi rada videla? Načože si, načo proti jej príkazu ušiel?!

Chuderka mati, bola by sa vari celkom utrápila, keby nebola mala Milky, tej dobrej a poslušnej Milky, ktorá ju nikdy nenahnevala, ktorá poslúchala, ktorá i teraz usilovala sa, aby mamičke tým viac mohla byť po vôli.

*

Pominuly celé dva roky, a o Štefanovi ešte vždy nebolo nič počuť. Ľudia si len to vraveli, že ho voda dakde zamyla, kde už aj to jeho telo zhnilo.

Ale prišla jaseň. Hora pomaly žlkla a pŕchla. Po strniskách svobodne pásly statky aj hyd. I Milkina krivá hus vyvodila dvanásť mladých húsat, bielych ako sňah, tučných ako cesto. A do Bosotína prišli zase komedianti, aby zabávali ľudí na dlhých večeroch.

Raz k večeru sedela Milka pri obloku. Statok vracal sa s poľa; tam cvendžaly spiežovce na krásnych voloch, tu hrmely zvonce na tučných ovciach, i kravičky bučaly cestou. Milkine húsky vchádzaly tiež do dvora. Nebolo ich len dvanásť; trinástu darmo vyzerala Milka.

„Maminka, stará hus nám chybí!“ zvolá a skočí od stola. I beží hneď na dvor, prezerá ich ešte raz a vskutku starej krivane len nieto a nieto! A Milka by ju nedala za všetky ostatné, len preto, že ju sama vyliečila. Vyzerala si ju sama, posielala ju hľadať na všetky strany, ale milej husi len nebolo a nebolo. Medzi hľadaním zotmilo sa a tu čože bolo robiť? Nechali všetko tak až do rána.

Milka nespala celú noc, bo vždy len na ztratenú hus myslela. Toľké časy ju opatrovala, tak ju rada mala, a teraz nemilo Bohu jej zmizla! Ráno už bola na nohách, keď brieždiť začalo.

„Len kde sa moja hus podela, len kde sa moja hus podela?“ opakovala ustavične — keď tu zrazu počuje zagágať! „Čo to?“ Ach, ztratená hus priletela do dvora — a čo to má na hrdle? Dákysi ručník, či čo? „Maminka, maminka, hus je tu a má dákysi ručník na hrdle!“

Matka pribehla hneď a obidve boly v okamžení okolo husi a ručník jej s krku odviazaly. Ale kto vypovie ích strach i radosť keď na ručníku videly červeným pamukom vyšitý rozmajrínový venček a v prostriedku písmeny Š. B.

„To je Štefankov, to je môjho bračekov ručník, ten som ja vyšívala!“ vykríkne Milka.

„Áno, to je jeho ručník! Š. B. to je Štefan Bosotínsky,“ dosvedčí matka. „Ach, syn môj drahý, kdeže si mi? Ale odkiaľže tá hus doletela sem? Kdeže tá hus bola? Len to, len to keby sme vedely!“

Na to pribehne súseda a hovorí: „Miluška, či ti je hus doma? Pred chvíľkou práve takú videla som vyleteť z komediantskej búdy.“

„Z komediantskej búdy?“ zvolá radostne matka. „Tam teda musí byť aj môj syn, alebo aspoň musia vedeť, kde túto šatku vzali.“

I veru bežala hneď aj so súsedou, sotvá dýchať stačila, ku komediantom. „Kde ste tento ručník vzali?“ vraví — „kde ste tento ručník vzali? Povedzte mi, ak ste z Pána Boha; ten ručník mal sebou môj syn, ktorý ztratil sa pred dvoma rokmi, práve v tom čase, keď ste vy tadiaľto chodili!“

Komediant zbľadnul ako stena. „Ten ručník — ten ručník,“ — hútal a zajakal sa — „ten som ja nikdy nevidel.“ — Ale v tom bolo počuť z bočnej izbičky volať: „Maminka, maminka, tu som; vysvoboďte ma!“

Ako bez seba skočila Bosotínska do bočnej izby. Ach, tu sedel jej syn Štefan s poviazanou hlavou, takmer nebol ani na poznanie!…

Komediantov polapali; dosvedčilo sa na nich, že už troch chlapcov boli ukradli.

A keď si matka oplakaného syna domov doviedla, hneď musel rozprávať, ako a čo povodilo sa to s ním. I veru rozprával:

„Napriek vášmu príkazu, mamička moja, ušiel som pred dvoma rokmi z izby. Bohdaj by som to nebol urobil, lebo ma Pán Boh hrozne potrestal za túto moju neposlušnosť. Len čo vybehol som zo dvora, nadhodili sa mi do cesty komediantskí chlapci. Tí mi ukazovali všeliaké kunšty: hneď sa prelamovali, hneď na rukách chodili, hneď kolesá lámali, hneď skákali, a mne páčilo sa to veľmi.

„Pod k nám,“ povedia mi; „naučíme aj teba.“

Išiel som, bo som si myslel, že to všetko naučím sa za chvíľku; ale mi starý komediant povedal, že ma len na druhý deň budú učiť. V tom pustil sa dážď, blýskalo sa, hrmelo, len mi tak vlasy na hlave od strachu stávaly. Hods by som bol rád, už viac nemohol som ísť domov, musel som teda tam nocovať.

Ráno, keď som sa prebudil, našiel som sa na voze, ktorý práve z dediny pohýnal. Akýsi starý chlap sedel so mnou vo voze. Chcel som kričať, ale tento vytiahol ručník a zapchal mi ústa. Tak som sa viezol, sám neviem, kde.

Večer sme prišli do mesta, mne celkom neznámeho. Tu starý chlap začal ma učiť na povraze tancovať; tu ma začal prehybovať a všeliak trápiť. Zpočiatku spieral som sa; ale brezovec, ktorým mi chrbát často až do krve popretínali, naučil ma povoľnosti. Neraz mi v taký čas prišlo na rozum, že som doma neposlúchal matku a tu cudzích ľudí musím poslúchať.

Tak sme chodili z dediny na dedinu, z mesta do mesta a ja musel som sa prelamovať, musel som s odvážením života po povrazoch tancovať a môjmu mučiteľovi, ktorý sotva že mi dal najesť sa suchého chleba, musel som peniaze zarábať.

Asi pred týždňom boli sme v jednom veľkom meste. Povraz priviazali na vysoký dom a mňa voľ-nevoľ vypravili po ňom stúpať. Už som bol vyše polovice; ľudia mi tľapkali na chválu, ale v tom vyšmykne sa mi noha a ja som padnul — krv liala sa mi cícerkom z hlavy, a k tomu ešte vyzauškovali ma.“

Tu odviazal si šatku a hlava mu dosiaľ bola poprebíjaná.

„Predvčerom v noci došli sme sem. Ale nevedel som, kde sme, čo sme; lebo ma z domu nevypustili ani na krok. Nevedel som dosť prenačudovať sa, čo je to, že ma teraz tak zatvoreného držia. Tu donesie jedna cigánka hus na predaj. Hus mi bola známa a keď ju ku mne do izby pustili a prizrel som sa jej lepšie, ako na jednu nohu napadúva: hned som poznal, že je to hus Milkina, ktorá bola dakedy aj to zradila, že som do rybníka padol. Ale kde sa tu vzala? Na tom som si lámal hlavu, bo nevedel som, že sme v Bosotíne.

Už poručeno Bohu, pomyslel som si, ja tú hus pustím a priviažem jej tento ručník na hrdlo; azda ho pozná ten, komu dostane sa do rúk. Ako som si pomyslel, tak som aj urobil a — dobre! Hus veselo gagotajúc pustila sa na krýdlá a uletela preč z komediantského osídla. O chvíľku na to počul som váš hlas, maminka moja, a ozval som sa vám.

Ach, odpusťte že mi neposlušnosť moju, odpusťte. Od týchto čias budem poslúchať, čokoľvek mi prikážete.“

Tu hodil sa pred matkou na kolená, ručičky proti nej sopnul. Nuž a matka? — Tá dobrá a láskavá matka objala a pobozkala najdeného syna a riekla: „Dosť si vytrpel, syn môj, že si ma nechcel poslúchať; ja ti odpúšťam, len mi teraz buď dobrý!“

Teraz pristúpila i Milka, padla mu okolo hrdla a všetci traja rozplakali sa od radosti.

Odtlačeno zo „Zorničky“ r. 1846.