ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podali: Samuel a Ludevít Reuss, tiež Ludevít Gál z Gemera, Samuel Šípka z Turca. Rozkladá P. Dobšinský.

Kde bol, kde nebol, bol raz jedon kráľ, a ten kráľ mal jednoho chlapčeka. Matka tohoto chlapčeka bola už zomrela, a kráľ si vzal druhú ženu, a tá mu bola veľmi zlá macocha. Tento chlapček naveky sa len zpytoval otca o jednom obraze čo za pecou visel, že kdo je to na tom obraze namaľovaný? a kdo to mohol byť taký pekný? Ale mu otec nikdy nič nechcel poviedať len ho vždy s tým odpravil: veď ti poviem keď vätší budeš.

Milý princ odrástol, a na ten pekný obraz sa len naveky čudoval. Až raz keď mu otec veľmi dobrej vôli bol, opýtal sa ho: „Ale otec, povedzte že mi už raz, kdo je to odmaľovaný na tom obraze, čo za tou pecou visí?“ — „No,“ povie mu otec, „to bola tvoja nebohá mať a volala sa Zlatou Pannou. Keď som ja taký bol ako si ty teraz, vtedy som sa s ňou oženil, lebo jej páru na svete nebolo a bál som sa že mi rod vykape. Teraz i ty to istô urobiť musíš, aby mi rod nevykapal a kráľovstvo po tvojej smrti bez potomka neostalo.“

To počula aj stará macocha a hneď sa ponúkla, že mu ona ženu vyhľadá a že mu s tou dobre bude. Ale milý kráľovič nechcel ani počuť o tej žene čoby mu macocha poradila, a zrovna sa vyslovil, že sa on neožení dotedy, kým takú peknú ženu nedostane ako jeho mať dakedy bola. Dosť ho otec nahováral, že takej viac nebolo ani nebude; dosť ho macocha namietala žeby si len tú vzal čo mu ona poradí, kráľovič sa len nechcel a nechcel ženiť.

Na veľa už potom dal kráľ všetkých svojich radcov doviedna svolať, aby sa s nimi o tom poradil, na aký spôsob by jeho synovi to dievča vyhľadať a za ženu dať mohli. I sošli sa tedy radcovia z celého kráľovstva a radili sa o tom od rána do večera, ale nič poradiť nemohli. Radili sa zase na druhý i na tretí den, až naposledy na tom sa uradili: že rozpošlú poslov na všetky strany sveta, takô peknô dievča vyhľadať. Poslovia sa hneď na druhý den rozišli a blúdili hore dolu krajinami; až naposledy všetci o rok nazpet sa vrátili, s tou novinou, že o takej panne nikde ani chýru ani slýchu nepočuli.

Čože tedy bolo robiť? Kráľ musel zase svojich radcov dovedna svolať, aby dáky druhý zpôsob poradili, akoby to peknô dievča vynajsť mohli. Poschodili sa radcovia z celého kráľovstva a radili sa teraz o mnoho za ďalší čas ako prv, ale veru na ničom sa usjednostajniť nemohli. Napokon keď sa už tak dlho radili a jedon to druhý to narádzal, stál hore jeden šedivý starčok, ktorý za ten celý čas nič nebol poviedal, a začal takto hovoriť: „Vidím že sa už na ničom uzniesť nemôžte, a vidím aj to, že až teraz nášmu kráľovi dobrú radu nedáme, tak nielen on do zármutku upadne, ale naša celá krajína do neštestia príde. Lebo keď tohoto ostatnieho princa neoženíme, tak s jeho smrťou celý kráľovský rod vykape, ktorý už tak dlho a šťastlivo nad nami panuje, a naše kráľovstvo bez kráľa ostane. Dlho som rozmýšľal, akoby sme my to najkrajšie dievča na svete pre nášho princa vynajsť mohli, a zavše som len na ten jeden zpôsob prišiel, ktorý vám teraz rozpovedať chcem. Viete ak velikô a slávno je naše mesto a po celom svete známo, a koľko cudzených ľudí každý deň ces naše mesto prejde, ktorí z ďalekých a do ďalekých krajín putujú. Dajme my všetky studne v meste pozatvárať a pod prísnou pokutou zakázať: aby žiaden mešťan cudziemu človeku nedal vody sa napiť; ale každého do kráľovského domu upravil, kde jednu studňu otvorenú necháme a ku nej vartu postavíme, ktorá sa povyzpytuje každého, či dakde o tej krásnej panne nechyroval.“ — Táto rada sa i samému kráľovi najlepšie páčila, a hneď kázal všetko tak urobiť, ako tento šedivý starec radil.

Dlho to trvalo pri tomto poriadku. Veľa ľudí sa stavilo v kráľovskom dvore pri tej studni, ale ani jeden čoby len dáky chýr bol počul o takej kráse. Dakedy po troch rokoch prišiel jeden cele zaprášený a uhorený pútnik do toho mesta. Musel byť už veľmi smädný, lebo si hneď v prvom dome vody pýtal, aby sa mu dali napiť. Ale mu tu odpovedali, že jim je to zakázanô a studne že sú v celom meste pozatvárané, aby len šiel do kráľovského dvoru, že iba tam dostane vody piť. Milý pútnik už od smädu nedovladoval a tak len pomaly liezol, až i doliezol do kráľovského paláca. Ledva do vrát vstúpil, tu videl na prosried dvora studňu a okolo nej varta. Ešte zďaleka volal, aby sa mu pre Boha dali napiť, lebo že už ďalej od smädu nevládze. Varta hneď ako videla cudzeného človeka, nabrala do pohára vody a dala sa mu napiť; a hneď sa ho len to zpytovala, že či dakde nevidel alebo nechyroval dáku takú krásnu paničku, čoby jej na svete páru nebolo? — „Ej akožeby som nechyroval, odpoviedal tento, veď som ja už celý svet od kúta do kúta pochodil a tak viem o všetkom čo kde na svete znamenitého jesto. Aj o takej kráse znám, keď dakdo na ňu pozrie, hneď od divu omdlieť musí.“ — Tu ho hneď strážníci ulapili za ruku, a prosto ho viedli ku samému kráľovi, aby tam rozpoviedal čo a ako vie.

Kráľ sa ma veľmi zaradoval, lebo už počínal pochybovať, žeby sa dakde taká krása nachodiť mohla akú hľadali. Naraz dal aj syna zavolať, aby i pred týmto rozpoviedal, čo zná o tej velikej kráse. „Najjasnejší králi, začal pútnik rozprávať, pravda je že som ja už celý svet z kúta do kúta pochodil; ale som ešte nikde o takej kráse nechyroval, ako je Mahuliena Zlatá Panna; lebo je ona taká pekná, že keď človek na ňu pozrie, už čoby to priam kdo bol, či starý, či mladý, priam od tej krásy omdlieť musí. Ani mladému princovi neradím o ňu sa uchádzať, nie tak za to, že je to odtiaľto veľmi ďaleko, kde málo ktorý človek zajde; ale sa bojím, aby tak nepochodil, ako už mnohí bohatí kráľovia a princovia pochodili. Bo kädenáhle dajeden na ňu pozrel, už od krásy omdlel, tak že ho chorého domov odniesť museli, a ona potom za žiadneho takého nechce ísť.“ — Ako to mladý princ dopočul, nemal viac pokoja, a chcel sa ešte v ten den pustiť na cestu. — „Nie tak, syn môj,“ povedá mu kráľ, „ale počkaj ešte; naber si peňazí na cestu a vezmi vojska so sebou koľko len chceš, aby sa ti na ceste dač zlého neprihodilo; a tento múdry človek, keď ho pekne popýtame, tiež pôjde s tebou, s nim ju najskorej dostanete.“ — A začal pútnika prosiť, aby tiež išiel s jeho synom pre tú svetskú krásu. Pútnik zprvu nechcel ísť, ale na veľa prosieb kráľových poviedal, že pôjde; ale aj to len tak, ak princ nikoho viac nevezme so sebou, a jemu to prisľúbi, že čokoľvek mu na tej ceste prikáže, to všetko na vlas zachová. — Tak sa usrozumeli a na druhý den sa pustili samy dvaja s princom na cestu.

Idú oni idú pustými horami starými cestami, idú dlho, ďaleko; až raz v jednej hore noc jich zastihla. Blúdili blúdili po tej hore, kým neprišli k jednomu domčeku v ktorom sa svietilo. Vnídu dnuká, tu najdu jednoho starca za stolom sedieť a knihy písať. Poklonia sa mu, ale ten jim nič neodpovieda. Stoja dlho pri dveroch, že jich azdaj prevíta, keď si dopíše; ale ten nič, len píše a píše ďalej. Naši cestovníci sa už zunovali stáť a tak povie ten pútnik: „No kdeže mi tu nocovať budeme, keď nám ani tak ani tak neodpovieda?“ — „Ej veru si mi len poliehajme, už ako je koľvek,“ povie princ; „veď nám tento starec aždaj nič neurobí.“ — Tak si oni len poliehali; princ zaspal; ale pútnik spať nemohol.

Pred polnocou prídu tri toho starcovo dievky, čo ako vrany^[1] vo dne po svete lietaly. „Otec, či tu dakdo nenocuje?“ zpýtajú sa ho. — „Ej ba veru nocuje,“ odpovie starý; „ale len rozpráväjte, kde ste dnes chodili a čo ste počuli.“ — „Ej veru nebudeme, mohli by nás títo pocestní dopočuť.“ „Čože by počuli, veď spia; a čo aj počujú, oni lahodne o to stoja. Tak rozpráväj ty najstaršja, kde si bola pres den a čo si počula?“ Tu začne tá najstaršia: „Bola som ja dnes v širokom, ďalekom svete, a tam som počula že jeden princ Mahulienu zlatú pannu hľadá, jako niekdy jeho matka bola; a kdo to povie nach naraz po členky zkämenie.“

„Kdeže si ty moja druhá dcéra dnes lietala? a čo si počula?“ opýtal sa otec. — „Lietala som ja ďalekým širokým svetom a počula som, že keď ten princ pôjde pre tú Mahulienu zlatú pannu, príde na rozcestia; a z tých ciest bude jedna skalnatá a bahnatá, druhá čistá a dobrá. Tak že keď on pôjde po tej dobrej ceste, nikdy ku tej Zlatej Panne nepríde; a keď pôjde tou zlou, že sa môže s ňou sísť. A kdo to povie nech sa naraz po kolená na skalu obráti.“

„Kdeže si ty moja tretia dcéra lietala? a čo si počula?“ zase sa opýtal otec. — „Lietala som ja ďalekým širokým svetom a počula som tam, že ten princ tú Mahulienu Zlatú Pannu nedostane, ak jej naraz do očí pozrie keď sa prvýraz s ňou síde. Ale akby prvý den len po kolená, potom na druhý den len do pása na ňu pohľadol, a iba na tretí den do oči sa jej prizrel, tak že ju dostane. A kdo to povie, nech sa naraz po pás na skalu obráti.“

Starec si to všetko pozapisoval, a pútnik to všetko vypočúval.

Ráno sa princ zobudil a tak vstáli oba hore a šli ďalej. Nezadlho prídu na rozcestia. Tu povie pútnik: „Najjasnejší princ, touto planou cestou pôjdeme.“ — „Ej ba touto dobrou pôjdeme,“ povie princ, „veď sme sa už dosť natárali pustými horami starými cestami. Chvala Bohu, keď sme už len na lepšiu cestu prišli“ — a hneď sa zabral tou lepšou cestou. Ale sa pútnik pustil tou planou, a tak sa aj princ nezadlho na tú vrátil, lebo mu samému otupno bolo.

Šli zase dlho. Princovi sa už bola zunuvala tá planá cesta, neraz sa chcel nazpet vrátiť; ale ho ten kamarát vždy napomínal, aby len šiel, že už skoro dojdú k Mahuliene. Tak len raz vindú na jeden vršek, tu vidia zďaleka väže toho mesta kde Mahuliena Zlatá Panna bývala. Princ sa naraz rozveselil a stúpal rezko ďalej. Prišli do mesta, tu on chcel prosto ku kráľovi ísť a tú Zlatú Pannu vidieť. Lež ho pútnik upomätoval na to čo mu ešte doma sľúbil, že ho vo všetkom poslúchať bude; a tak nešli priam ku kráľovi, ale si v jednom hostinci chyžu najali, a tam spali až do rána.

Ráno keď hore vstáli poviedal Pustovník princovi. „No hľaďže, teraz pôjdeš ku Zlatej Panne kädenáhle do kráľovského paláca vstúpiš, opýta sa ťa varta: Čo tam chceš? Ty jej smelo odpovedz, že si prišiel Zlatú Pannu vidieť. Hneď ťa prosto pred ňu zavedú. Ale že sa zadrž, keď si chlap. Nesprobuj jej prosto do očí pozrieť; ale ako ona bude stáť na jednom povýšenom mieste, tak ty zpusť oči na zem, a len po jednom schodíku hore pozeraj, až jej uvidíš nohy po kolená, a potom zastaň a ďalej nepozri. Bude tam i stôl prikrytý a na ňom za tanier polievky a pohár vína. Sadni si potom ku stolu, nikomu nič nepovedz, ale odjedz tak asi tretinu z tej polievky, odpi asi tretinu z toho vína; vstaň a nikomu zase nič nepovedz, len prídi domov. Vykonaj všetko ako som ti poviedal, lebo ináčej zle pochodíš.“ — Nášmu princovi sa to veľmi divno videlo; ale nesmel proti tomu ani slovu poviedať, lebo znovu bol prisľúbil, že svojho priateľa vo všetkom poslúchať bude. Šiel do paláca, varta ho ku Zlatej Panne zaviedla, pozrel na niu až po kolená, odjedol z tej polievky, odpil z toho vína, nikomu ani slova nepoviedal a vrátil sa domov. Pútnik ho za to veľmi pochválil, že sa tak dobre zadržal.

Na druhý den ráno poslal zase princa do paláca, a prikázal mu aby zase všetko tak urobil ako včera, len to doložil, že už teraz smie až po pás na Zlatú Pannu pozrieť, pol taniera polievky odjesť a pol pohára vína odpiť. Ako mu prikázal, tak sa stalo a princ sa navrátil veľmi výtešený domov.

Na tretí den ráno poslal ho zase Pútnik do paláca, rozpoviedal mu i teraz ako čo má urobiť, a na jeho veľkô potešenia i to doložil: že jej už teraz smie aj na tvár pohliadnuť, ale len pomalu vždy vyššie a vyššie, a že už môže za plný tanier polievky zjesť a za plný pohár vína vypiť. Ale mu aj prihrozil, aby teraz dobrý pozor dal na seba; lebo že od toho všetko závisí ako sa teraz držať bude, ak nechce tam zakapať.

Princ tašiel a milý priateľ dlho pozeral za nim; lebo sa bál, že túto ostatniu a najhoršiu zkúšku nevystojí. Náš princ príduc do paláca, postaví sa pekne pred Zlatú Pannu a začne pomaly po schodíkoch vždy vyššie pozerať. Mahuliene Zlatej Panne začalo ho ľúto byť, bo si i ona myslela že teraz nevydrží, a že škoda bude takého pekného šuhaja. Ale princ pozeral vždy len pomaly vyššie a vyššie, až jej videl nohy, potom driek a na posledok i tvár. Akonáhle jej na tvár pozrel, ona sa zarazila, začala sa potáckať; i jemu sa hlava zatočila, a málo chybelo že už z nôh nezpadol, ale sa veru len pochlapil, postavil sa mocne na nohy, šiel ku stolu, zjedol za pĺný tanier polievky a vypil za pĺný pohár vína. A to ho veru dobre posilnilo. — Podtým časom prišla aj princeska k sebe, zbehla po tých schodíkoch dolu, pribehla k nemu a začala ho objímať.

V tom ale vkročil do tej izby jej Otec — Kráľ Ptákov, a veľmi sa zadivil, čo sa to v jeho dome deje. Mladý princ i seba i ju vyhováral a rozpoviedal Kráľovi; kdo je on, čo je on, a načo on sem prišiel. A že veď už vystál čo mal vystáť, a tak aby mu ju len dal za ženu. Kráľ dlho nechcel, lež napokon len privolil: „Dobre, povedá, dám ti ju, ale sa nikdy viac nesmieš k tvojim rodičom navrátiť“. — To sa princovi nevidelo; Mahulienu Zlatú Pannu tiež nechcel utratiť, a tak privolil ku všetkemu. Svadbu hneď urobili, a on ostal tam bývať v kráľovskom paláci. Aj toho svojho priateľa dal z hostinca k sebe došikuvať a chcel aby i ten s nim spolu v paláci býval; lež tento neprivolil. Že si, povedá, len tam blízko neho najme jednu chyžku, aby mu vždy pri ruke bol, keď by ho na voľač potreboval. Tak bývali za jeden čas všetci spolu, a mladému princovi sa ani nesnilo k otcovi sa navrátiť.

*

O jeden čas mu to predca na um prišlo, žeby dobre bolo aj otca vidieť, čo ten doma robí bez neho; a čím ďalej na to myslel, tým sa mu to vätšmi žiadalo. Aj si on veru umienil, že aknáhle kráľ dobrej vôli bude nuž mu to prednesie. Raz bol kráľ veľmi veselý, azdaj by celému svetu bol k vôli urobil. Tu ho začal náš princ prosiť, že aby ho domov k jeho rodičom pustil. Dlho sa kráľ zpieral, ale na ostatok mu už len privolil. Hneď sa porobili prípravy na cestu. Princ aj s Mahulienou Zlatou Pannou aj s tým jeho priateľom sa odobrali od kráľa, posadali si do koča a šli.

Idúci prídu raz na smraku zase ku tomu domčeku, kde ten starec býval, čo tie knihy písal. Princ povie: „Ale či my zase tu nocuvať budeme, veď my môžme aj ďalej ísť?“ „Ej veru mi len tu zostaneme,“ povie ten Pútnik, „veď je už noc.“ — A tak vníšli dnu: Starý i teraz len tie knihy písal, a oni si poliehali spať. Princ zaspal, Zlatá Panna zaspala; ale Pútnik načúval.

Pred polnocou prídu tie tri divky Starcovo, čo ako vrany pres den po svete lietaly, opýta sa najstaršia: „Otec, či tu dakdo nespí?“ — „Ba veru spia, tí pocestní čo vonehdá,“ vravel Otec. „Ale len rozpráväj, kde si dnes bola, a čo si počula?“ Tak začne tá najstaršja: „Bola som ja dnes v ďalekom širokom svete a tam som počula, že ten princ tú Zlatú Panna Mahulienu dostal, a už sa s ňou domov navracuje; Ale že on sotva s ňou domov dojde. Lebo tá jeho macocha, to je Ježibaba, a pošle mu naproti veľa vojska ho uvítať, aj jeden pohár vína, z ktorého keď sa napije, hneď ho na kusy roztrhá. A kdo to povie nech sa hneď vyše pása zkämenje.“

„Kdeže si ty moja druhá dcéra dnes lietala a čo si tam počula?“ opýta sa Otec. — „Lietala som ja ďalekým širokým svetom a tam som počula, že ten princ s tou Zlatou Pannou ani tak domov nedojde. Lebo keď sa aj nenapije z toho pohára, ale už bude domov dochodiť, pošle naproti nemu macocha jednu paripu, na ktorú keď si vysadne, tá paripa hneď s nim do mora skočí. A kdo to povie, nach naraz po hrdlo zkämenie.“

„Kdeže si ty moja tretia dcéra lietala a čo si tam počula?“ opýtal sa Otec. „Lietala som ja ďalekým širokým svetom a počula som tam, že toho princa aj s Mahulenou Zlatou Pannou ešte len doma najvätšie nebezpečenstvo očakáva. Lebo keď už príde domov a bude s tou svojou paňou spať, tedy tá jeho macocha pošle jednoho Draka, ktorý o polnoci z pece vylezie a milého princa i s Mahulienou na márne kusy roztrhá. A kdo toto vypovie, nach naraz celý kämeňom ostane.“

Starec si to všetko pozapisoval, a Pútnik to všetko vypočúval.

Ráno naši pocestní vstáli hore a pobrali sa ďalej. Idú idú ces jednu pustatinu už neďaleko domu dochodia, tu sa kúri pred nimi prach na ceste, keď bližej prídu vidia že jim to veľa vojska v ústrety ide a na predku jeden jazdec s pohárom vína, ktorý keď ku princovmu koči dobehol, zosadol z koňa a podal mu ten pohár vína. „Tu ti,“ povieda, „náš kráľ a tvoj Otec posiela pohár vína, lebo vie že si na tejto pustatine vysmädnul, a tak aby si sa občerstvil.“ Princ ledva veril kedy pohár k ústom priloží taký bol vysmädnutý; ale v tom priskočil ten jeho priateľ: „Hop! povedá, ty si mne prisľúbil že ma vo všetkom poslúchať budeš; nepi teraz z tohto pohára! Radšej ho daj tomu vypiť, ktorý ti ho doniesol.“ — Dosť tu mladý princ, že veď mu azdaj nedá od smädu zhynúť, ale Pútnik neprivolil. A tak musel to víno ten vypiť, ktorý ho doniesol; a toho naraz na kusy roztrieskalo. — „No vidíš takto by si ty bol pochodil“ poviedal Pútnik a princ sa mu nemohol dosť naďakovať, že ho od smrti ochránil.

Šli ďalej; už neďaleko mesta dochodili: tu jim vedú naproti krásnu paripu. „To ti, povedá, náš kráľ posiela, aby si si už trocha porajtoval a tak pred neho do mesta prišiel.“ — Princovi sa už bolo zunovalo toľko v koči sedieť, a tak rád bol že si bude môcť rajtovať. I hneď by bol na tú paripu vysadol, ale mu to Pútnik nechcel dopustiť. Tu sa princ už i nahneval na neho, a začal mu dohovárať, že mu je, vraj, vždy iba na závade. Lež Pútnik neodstúpil od svojho. „Radšej, povieda, daj tomu na tú paripu vysadnúť, kdo ti ju doviedol.“ Sotva sa to stalo, už sa paripa rozbehla a aj s tým čo na nej sedel do posried mora skočila.

Tak prišli domov. Starý kráľ syna s veľkou radosťou si uvítal, aj macocha sa veselá a vďačná ukazovala, aj celô mesto sa radovalo, že sa jim princ aj so Zlatou Mahulienou šťastne prinavrátil. Svadba bola ešte v ten deň veľmi veliká, na ktorej všetko jedlo, pilo, a skákalo od velikej neslýchanej radosti. Sám jediný Pútnik sa nebars tešil, ale rozmýšľal, na aký zpôsob by i z toho ostatnieho nebezpečenstva princa a Mahulienu vyslobodiť mohol.

Po hostine keď už princ s Mahulienou sa mal uložiť, prosil Pútnik princa: aby si neľahol spať so svojou ženou, ale aby jeho pustil do tej chyže nocovat, že by sa ničoho nebál, že to všetko tak na dobrô vypadne. Princ by sa nič nebol obmýšľal, k tomu privoliť; ale ako tá macocha počula, čo Pútnik prosí, hneď sa obrýkla; „Že čiby takému a takému svetskému bludárovi dovolil so svojou ženou v jednej chyži nocovať?“ — Ale princ povieda: „Že prečo nie? že veď mu krem toho len on ku nej dopomohol a už veľa raz mu živôt zachránil?“ — A tak sa princ inde uložil a Pútnika nehali so Zlatou Pannou v jednej chyži spať. — Ale ani stará macocha nezaháľala: lež čo nikdo nevedel postavila do bočnej izby stráž, aby naveky ces kľúčovú dierku hľadela a na Pútnika dobrý pozor dala, čo ten tam bude robiť. Milý Pútnik ani oko nezadžmúril, ale vzal ostrý paloš do ruky a čakal čo sa bude robiť. O polnoci sa tu bok z pece vyvalí a otiaľ sa vyrúti dvanásťhlavátý Drak prosto na Mahulienu ktorá tuho spala, že ju zožerie. Pútnik všetke sily dovedna posberal a na Draka sa oboril; hlavy mu poztínal, telo na kusy rozsekal, a po hnátoch von oblokom vyhádzal do jednej uličky käde nikdo nechodil. Potom krv zo steny zoškrabal, košeliu si vyzliekol a do tej krv zo zeme posbieral a von oblokom do tej uličky vyžmíkal. Keď už takto všetko bol popratal, tu sa poobzeral, že či ešte dakde dačo z tej krve neostalo. Všetko bolo čistô, iba Mnhuliene jedna kvapka krve ostala na líci. Pristúpil k nej a tú krv jej z líca dolu zlizol. V tom ale ako to robil, varta v druhej izbe sa prebrala, ktorá dosiaľ tiež tuho spala, a hneď krik urobila, že ten Pútnik Zlatú Pannu boskáva. Na ten krik sa ľudia z celého paláca sbehli, pribiehla i stará macocha, a milého Pútnika kázala poviazať a do rána do temnice vsadiť.

*

Ráno hneď žalovala na neho, že čo ten Princov verný priateľ urobil, že vraj v noci Mahulienu Zlatú Pannu boskával. Na to princ z prvu ani nepodbal, ale na veľa keď tá macocha neprestala na Pútnika zle vraveť, a ešte aj Mahulienu potvárať, kázal nad ním súd držat, a ten súd ho uznal za hodného smrti. Hneď sa urobily prípravy, že ho pôjdu vešať a už ho von z temnice pod šibenice viedli. Tu si náš Pútnik vyprosil, aby mu ešte na ostatok dovolili s princom sa poshovárať. Princ naraz k nemu pribiehol a Pútnik mu začal vykladať: „Vidím povieda, či mi tak, či tak zkapať. Chcem aspon v tvojich očach ako nevinný zomrieť. Či znáš keď sme ta idúc u toho Starca v tom pustom domčeku nocovali; ty si spal, ale ja som nespal. Pred polnocou priletely tri Starcovo dievky a takto sa s Otcom dovrávaly, najstaršia poviedala: Bola som ja dnes v ďalekom širokom svete, a tu som počula že jeden princ Mahulienu Zlatú Pannu hľadá, jako niekdy jeho matka bola. A kdo to druhému povie, nech naraz po členky kämenom ostane.“

Ako to poviedal, naraz po členky skämenel. „Tá srednia vravela: Lietala som ja ďalekým širokým svetom a počula som tam, že keď ten princ pre tú Zlatú Pannu pôjde, teda že príde na rozcestia, a keď sa tou dobrou cestou pustí, nikdy k Mahuliene nepríde, ale ak sa pustí tou planou, tak sa môže s ňou sísť. Ale kdo to povie, nach sa naraz po kolená na skalu obráti.“

Ako to poviedal Pútnik, hneď po kolená zkämenel.

„Najmladšia z nich hovorila: Lietala som ja ďalekým širokým svetom a tam som počula, že ten princ tú Zlatú Pannu nedostane, ak jej naraz do očí pozrie, keď ku nej príde. A dodala, že kdo to povie, aby sa naraz do pása na skalu obrátil.“

Ako on to dopoviedal, priam do pása kämeňom ostal.

„Vieš ty potom, hovoril ďalej Pútnik, že sme nazpet idúc zase do toho domčeku prišli; ty si spal aj so Zlatou Pannou, len ja som nespal ale počúval. Pred polnocou priletely zase tri Starcovo dcéry a takto sa shováraly, najstaršia vravela: Lietala som ja ďalekým širokým svetom, počula som tam, že ten princ s tou Zlatou Pannou už domov ide, ale sotva príde; lebo jeho macocha mu pošle naproti pohár vína, z ktorého keď sa napije, hneď ho na kusy roztrieska. A kdo to za mňou povie, nech vyše pása zkämenie.“

Sotva to dopovedal, už Pútnik vyše pása zkämenel.

„Tá druhá hovorila: Lietala som ja ďalekým širokým svetom a počula som že ten princ ani tak domov nedojde. Lebo keď by sa z toho pohára nenapil, teda mu tá macocha pošle paripu, ktorá s nim hneď do mora skočí, ako si na niu vysadne. A kdo to povie, nach naraz po hrdlo zkämenie.“

Ako to dopoviedal, hneď po hrdlo zkämenel.

„Tretia z nich poviedala: Lietala som ja ďalekým širokým svetom, a počula som že toho princa ešte len doma najvätšie nebezpečenstvo očakáva. Lebo keď bude s Mahulienou spať, teda sa vyrúti Drak na nich a jeho aj s ňou zožerie. — Tak vidíš,“ vravel ešte Pútnik, „ja som ti to poviedať nemôhol, ale som ťa od zlého vyvaroval; a naposledok som aj toho draka zabil; povyhadzoval som ho von oblokom do tej uličky kde málo kdo chodí. Tvoju Zlatú Pannu som neboskával, ale keď som jej chcel ostatniu kvapku krve čo z toho Draka na niu frkla zlíznuť, bo to bola krv jedovitá a bola by sa jej do mesa prežrala, tak sa vtedy stráž prebudila a mňa poviazala. Ale vieš ty čo? tá tretia dcéra Starcova naposledy aj to dodala, že kdo tebe toto všetko rozpovie, ten aby naraz celkom zkämenel.“

Ani to dobre nedopoviedal, už sa celý na kämenný stĺp obrátil.

Všetkým ľuďom čo to počuli, slzy v očach hraly. Sám princ sa hodil na ten kämenný stĺp a plakal tam na ňom, že ho iba na silu potom dakedy od neho odtrhli a dnu do paláca doniesli. Od tých čias býval na veky smutný a niak sa nedal rozveseliť. Macocha mu viac ani na oči nesmela, lebo by ju priam bol dal zmárniť, Starý kráľ nezadlho zomrel, všetko kráľovstvo prešlo na syna, ale on i s tým ešte len smutnejší bol. Raz už potom mala Mahuliena prísť do pôlohu. V noci pred pôrodom sa nášmu kráľovi prisnilo, aby vzal to ďieťa čo sa mu narodí, na poly ho rozťal a tou krvou ten kämenný stĺp polial, a sám aby sa vrátil dnu a modlil sa. Len čo sa mu ten syn narodil, nepoviedal on nikomu nič, ale vzal dieťa, tašiel k tomu kämennému stĺpu, dieťa si na poly rozťal, kämeň jeho krvou polial a bežal dnu a kľakol si na kolená a tak sa modlil. Ako sa tak modlí, klope mu dakdo na dvere. Obzrie sa, a tu ten jeho priateľ živý ako predtým, a to jeho dieťa tiež živô a zdravô nesie na rukách. Tu kráľ hore stál, bežal ho obímuť, a tak sa obímali a od radosti spolu plakali. Potom šli ku Mahuliene i tej rozpovedali čo ako sa stalo; a tak ešte len potom bola radosť nad radosti akej ani predtým ani potom viacej nebolo. — Ja som pravda tam nebol, ale som počul, aj to ešte, že žijú i podosiaľ všetci spolu ak nepomreli.^[2]