Rakva

Slnko zapadalo. Odkiaľsi zďaleka, ani bolestný vzdych, prihnal sa vetrík.

Chlapi na dvore sa pohli. Jeden územčistý, opálenej tváre, navlas taký ako ostatní sedliaci na okolí, s pohľadom bitkára, ktorého zlosť hotuje do ruvačky, premeral druhého. Ten sa odvrátil. Tvrdosť ocele bola v tom pohybe. Zdvihol hoblík a z hromady dosák, rozhádzaných po dvore, vytiahol jednu.

— Tak nedáš, — ozval sa sedliak, nechtiac porozumieť, že posledné slovo už padlo.

Nedostal odpoveď. Už dávno tu stáli a padli slová dobré i zlé. Súmrak sa skláňal nad nimi a kone, čakajúce pred bránou na sedliaka, boli netrpezlivé. A ten predsa po kroku znova zastal, nechápavo, akoby záporná odpoveď druhého bola iba stvrdnutou hrudou, pri ktorej musí mocnejšie stisnúť pluh, aby ju rozmliaždil a mohol ďalej.

— Veď vieš, že ti zaplatím, — pokúšal sa zasa, — otec tak náhlo umreli a doktor dal povolenie, aby sme ich už zajtra pochovali. Nesie ich veľmi. Tá by im bola práve dobrá. Otec boli chlap ako ty. Dobre by sa im ležalo v nej.

Stolár už hobľoval, akoby toho druhého ani tu nebolo. Ináč, znali sa. Sedliak bol zo susednej dediny a chodil s ním na konfirmačné vyučovanie. Preto si aj tykali. Nezabudli na bratstvo, v ktorom s posvätnou radosťou čistého detstva, ešte neubití životom, chystali sa na prvé prijímanie Večere Pána.

— Keby si aspoň povedal, pre koho ju robíš, — pajedil sa sedliak, márne sliediac po príčine, pre ktorú mu stolár nechce predať rakvu. — Čudák akýsi! Teraz musím pre teba, pre tvoje fanty, do mesta. Ktovie, či takú dostanem a či sa vrátim za vidna. Ale, — vyhŕklo z neho naraz, — prisámbohu, viac ti sem nikoho nepošlem. Zaslúžiš si, aby si skapal hladom.

— Povedal som, že ti spravím inú.

— Ale na to niet času, — odvrkol druhý zlostne.

— Tak choď svojou cestou.

— No, — nafúkol sa sedliak. — To ti nezabudnem.

Vyšiel z dvora.

Ostala tu tichosť. Ten cudzí i jeho krik zmizol v prachu, rozvírenom jeho vozom. Odhodil dosku a pristúpil k rakve. Položil na ňu ruku a taká mäkkosť bola v tom pohybe, akoby ju chcel poláskať. Ešte dnes dokončí prácu na nej a potom už nič mu nebude stáť v ceste.

Počul za sebou kroky. To vyšiel brat, s ktorým býval pod jednou strechou. Neobzrel sa. Načo? Mesiace žijú takto bez slova pri sebe, v nenávistnom boji, v ktorom zmiera to posledné, čo ich viazalo k sebe.

Nepohne sa. Načúva. Bratove kroky sú tvrdé, ťažké, kruté, po ktorých vytryskne krv. Srdce mu bije rýchlejšie, niekde v mozgu cíti tie kroky, vrezávajú sa mu do tela, raz zďaleka, tíško padajúce, ani kvapôčky dažďa zo strechy, ani šepkané slová pomsty, úlisne sa blížiace a zasa hrozivo blízke, akoby tie nohy, tie sprosté baganče, chceli ho zašliapnuť, stúpiť mu na hruď, zadláviť ho mocou zúrivej nenávisti.

Sadol si k rakve na zem a pokračoval v robote. Ozval sa podivný škrekot dreva a v ňom bolesť a zmierajúce túžby ďalekých lesov. Nohy vidí pred sebou, bosé nôžky chlapčeka, bystro poskakujúceho okolo neho, akoby stále tancovali, ľahučko, akoby sa ani zeme nedotýkali. Chlapček, s obdivom v očiach poskakujúci okolo neho, to bol voľakedy jeho brat. Roky obuli detské nôžky do bagančí, vybíjaných klincami, a vložili do duše chlapskú, tvrdú nenávisť.

Prečo? Veď za všetko ďakoval brat jemu. Keď sa vrátil z vojny, ako najstaršieho syna prigniavila ho povinnosť živiť matku vdovu i súrodencov. Nezaváhal. Rozpútala sa v ňom divá radosť z práce, radosť slobodného človeka, ktorý našiel cestu návratu do života. Roboty bolo. Konjunktúra pre sedliakov, z ktorých mnohí na okolí sa priam topili v peniazoch, hodila i jemu omrvinky z bohatej hostiny. I to stačilo. Dobrá povesť, že je statočný robotník a dobrý majster, chytro pochodila okolité dediny. Robil niekedy deň i noc, ale na konci prvého roku i starú ošúchanú rodinnú chalupu dal opraviť a pokryť plechom.

Prešli roky. Dni horúčkového chvatu vymenili iné, lenivo tiahnuce v diaľ. Zárobok bol, ale práve len na výživu. Nežaloval sa, nestrácal trpezlivosť, vyčkával. Šťastie sa dostavilo. Sestra sa vydala za bohatého robotníka z Ameriky, ktorý v chotári susednej obce kúpil za svoje doláre dvadsať jutár oráčiny, a vzala k sebe mať. Hneď sa im dýchalo voľnejšie. Boli sami, ale nie dlho. Obaja stáli pred ženbou.

Brat si vybral sedliacke dievča. Veď bol sedliak, parobčil ako ostatní mládenci. A tu sa práve rozišli ich cesty. Mladšieho škrelo, že starší je remeselník, ľahšie robí ako on, nekamaráti sa so sedliackymi mládencami, nosí sa ako pán a berie si dievča z mesta. S ním spolu rástla i nenávisť. Podvedome bola v ňom, keď po prvý raz vyšiel s kravkami na pole a začal orať na biednych otcovských zemičkách, začal večný zápas sedliaka s hrudou. A čím pevnejšie si ho pripútala k sebe zem, tým mocnejšie sa v ňom zakoreňovala nenávisť, zocelená tvrdosťou životného boja.

Matke sa nepáčila nevesta z mesta. Ale nič sa nedalo robiť. Svadby boli naraz a prvé dni nezaplašili nádej, že s novými obyvateľmi aj pokoj sa nasťahoval do rodnej chalupy. Neminul mesiac, a ozvalo sa prvé, ostré slovo medzi ženami, ktoré sa nezniesli a nevedeli sa nenávidieť s usmievavou tvárou. Hnev sa začal v spoločnej kuchyni, ale onedlho zavládol v celom dome. Začal sa boj dediny s mestom, sedliaka s pánom a s ním prišli aj dni hrozné, zúrivé slová, odporné nadávky, v ktorých sa už nič neskrývalo a po ktorých sa už nič nedalo očakávať. Chlapi sa spočiatku okúňali, nechceli sa zamiešať do nezmyselných hádok, do vreskotu žien, ale predsa prišla chvíľa, v ktorej sa postavili za ne a cítili, že je v nich tá istá nenávisť, ktorá delí svety, životy, srdcia ľudí. A nebolo tu nádeje, i keď sa zmierili, i keď si mladší brat postavil osobitnú kuchyňu, že pokoj bude trvalý. Hnev sa začal znovu a pokračoval s krátkymi prestávkami predstieraného pokoja, hnev dvoch svetov, stále narážajúcich na seba. A v tomto boji pomaly navykajúc naň, plynul ich život, rástli ich deti, vychované zasa len do nenávistného boja sedliakov proti popanšteným.

Obrat prišiel vtedy, keď zasiahla matka. Lenže neozvala sa v nej materinská láska, lež odpor k panskej neveste. Dom patril jej, a preto mohla urobiť koniec zvadám a hriechu. Riešila to tak, že vypovedala z neho staršieho syna. Nech ide so svojou ženou, kde chce. Je stolár, nepotrebuje gazdovský dvor a kravku si môže držať aj inde.

Nechcel tomu veriť. Vyhnať ho z otcovského domu, ktorý sám dal opraviť, pokryť a v ktorom živil matku i celú rodinu? Za toto ho vyhnať z dvora, po ktorom kráčal jeho otec, klesajúci pod tiažou života i nežičlivých rokov, z izby, v ktorej umieral a naposledy mu podal svoju mozoľnatú ruku, zo sveta, v ktorom vyrástol, žil, trpel a nevedel si život predstaviť bez neho? Vyhnať ho ani psa, túlavého žobráka odo dverí, z majetku, na ktorý má právo?

To chceli. A keď uvidel skutočnosť i jej škeriacu sa tvár, vypovedal ten strašný ortieľ nad sebou, pod mocou ktorého stojí ešte aj dnes: Živého ma z toho domu nedostanete!

Život šiel ďalej popri ňom. Akoby bol zastal a zastalo všetko okolo neho. Nič sa ho nedotýkalo z toho, čo vzrušovalo mysle a srdcia iných. Bol vylúčený z krás a utrpení dní a mesiacov čudáckeho života v nemej, apatickej bolesti. Žena ho neporozumela. Pred ňou boli iba starosti o výživu a strach z ťažších životných podmienok. On vedel, že ho nemožno presadiť do inej pôdy, nemožno mu vziať miazgu, ktorú zo života matky sal do seba, nemožno mu vziať jeho svet. A to bolo znova vzpruhou pre vzdor, čo prišiel po beznádejných dňoch. Nedá sa a bude tu stáť s večitým právom človeka brániť svoj život, ani strom, vzdorujúci víchriciam až do prvého úderu sekery, ktorá namieri na jeho najmocnejší koreň.

A tak, keď si vzal brat fiškála, vzal si aj on. Lenže nevedel dokazovať. Nemohla tu byť reč o vážnej obhajobe. Iba s úsmevom kvitovali jeho zúfalé úsilie presvedčiť sudcu pri výsluchu, že polovica chalupy patrí jemu. Keď vyšiel, uvidel na chodbe brata a víťazoslávny úsmev na jeho tvári. S tým úsmevom pred sebou pobral sa domov, ten ho strašil vo dne v noci, ten odplašil úsmev z jeho tváre aj vtedy, keď pritisol svojho chlapca k sebe. Pred súdom zastal zlomený, chvejúc sa pred chvíľou, očakávanou dni a mesiace s nádejou, ktorá nevedela zvíťaziť nad úsmevom brata. Vypočul slová rozsudku, akoby ho neboli prekvapili, iba vyslobodili z hroznej neistoty dní, v ktorých nevedel, čo si počať. Teraz už vie, že nemožno dúfať, nemožno žiť. Prehral právo na otcovský dom, prehral právo na život.

Nepozrel na brata. Vedel, že má na tvári ten istý úsmev. Ale keď prechádzal pri ňom, jeho sklopené oči zablúdili na bratove zablatené baganče. Tá noha ho chce rozmliaždiť. Tá noha, to je on, jeho brat. Tvrdý ako svet, ktorý nepoznal brata, vďačnosť, zablatený ako cesty človeka, nepoznávajúceho lásku a odpúšťanie. Načo tu ešte čakať? Fiškálovi povedal, že nebude apelovať. A keď prišiel domov, so sviatočnou vážnosťou pustil sa preberať medzi doskami, nepočúvajúc na ženin nárek. Čo povedal, to dodrží. Nik ho odtiaľto živého nedostane.

Po dedine sa roznieslo, že šalie. Sedliaci, ktorí sa radovali z nešťastia popanšteného, s ľútostivým pohľadom ho obchádzali a v rozhovore o ňom vždy častejšie sa ozývali slová súcitu. Vyzneli nahlucho, nemohli mu pomôcť. Tešili iba ženu, ktorá na plné ústa referovala o nich susedom, nachádzajúc v ich súhlase novú posilu svojej nenávisti. Bratova žena sa jej odplácala výsmechom, zvady znova rozvírili úlisne pokojnú hladinu dní. Len oni dvaja sa neozvali, akoby cítili, že už vybavili všetko medzi sebou a všetko si povedali.

Blížil sa deň, keď sa mal vysťahovať z domu podľa rozsudku súdu. Nestaral sa oň, veď bol už rozhodnutý. Odíde zo sveta, v ktorom vlastná matka a brat ho okradli o ovocie krvopotnej práce a zapredali ho. A odíde sám. Žena by mohla žiť aj inde, v chlapcovi je aj jej krv. Pre nich kúsok dvora a chalupy neznamená svet, bez ktorého sa nedá žiť. Pre neho všetko.

Zdvihol rakvu a opatrne ju vyniesol na pôjd. S úzkostlivým pohľadom sledujúc ženu, či nespozoruje, čo robí, vzal z dielne čiernu farbu i lak. Na pôjde bude pracovať ďalej kradmo, aby ostatný svet, ku ktorému patril už každý okrem neho, nezavadil ani myšlienkou o jeho poslednú robotu. Potom sa vrátil.

Večer prišiel ticho. Ľahli si. Onedlho počul pri sebe pokojné oddychovanie ženy a chlapčeka. Rozmýšľal. Leží v posteli, v ktorej umrel jeho otec. Tam v druhej, v ktorej spí žena, trápila sa pred dávnymi rokmi matka, keď ani sestry nebolo doma a každú noc musel vstávať, v údoch s bolestnou únavou po dennej práci, poslúžiť jej, ktorá mu dala život. Tam sa narodil brat, aj on, iba kolísky tu niet, z ktorej vyšli do sveta na vlastných nohách. Ale je tu stará šafáreň s tisícorakými tajomstvami pre detské oči, je tu stôl, okolo ktorého sedávali, a mešternica nad nimi, kde odpočívala Biblia, Spevník a kalendáre z dávnych čias. To všetko videlo trpký, robotou naplnený, za grošom sa trasúci, starosťami obťažkaný život, ktorého poriadok nezmenili roky a ktorý i pri svojej jednotvárnosti mal svoje slnečné chvíle. Akoby sa nič nebolo zmenilo, bolo tu ešte všetko, čo videlo šťastie i bolesti rodičov. Len toho tu niet už, a to práve bolí, čo vedelo ich dni pozlátiť krásou.

Tak cítil, že už nevydrží, že musí vstať. Opatrne vykĺzol z postele. Vzal so sebou lampu a vyšiel na pôjd.

Len jedného sa ešte bál. Bol vždy usilovným návštevníkom kostola, ale od vynesenia ortieľu nad ním nevynechal ani jedny služby božie. V kázňach hľadal slovo, len jediné slovo, ktoré by ho bolo uistilo o tom, že boh súhlasí s tým, čo chce urobiť, je to aj jeho vôľa. Ale márne ho čakal, márne, márne, ako otáznik, po ktorom neprichádzala odpoveď a človek cíti za ním iba pochybnosť, bezradnosť a neistotu.

Pustil sa do natierania pri blikavom svetielku. No nemohol myslieť len na prácu. Chcel utiecť pred spomienkami, a až teraz prichádzali húfne. Mechanicky nanášal farbu na čerstvé drevo a prekvapila ho myšlienka, akú hlavnicu mu dá žena pod hlavu a ako sa mu bude ležať v rakve vtedy, keď už nič nebude cítiť, nič z toho, čo ešte bolí, vyradený z hlúpej ruvačky, ktorú ľudské chvastúnstvo volá životným zápasom. Bolo by to podivné stretnutie s neznámym pocitom ľahnúť si do nej, ďalekým mŕtvemu, ďalekým živému, zastávka pred hranicou nového sveta, na ktorý sa dívaš zaslzeným pohľadom a vieš, že iba krok ťa delí od nej, iba krok, ktorý váhavo urobí raz tvoja noha, aby sa oslobodila od zeme, na ktorej ešte stojí.

Vymeral ju presne s rutinou odborníka, ako i všetky ostatné rakvy, ktoré robil na objednávku, bez myšlienky, či boli s nimi zákazníci spokojní. Ale nad touto sa zamyslel neraz, už bez trpkosti. Robil ju so zvýšenou pozornosťou, ako všetky veci pre seba, robil ju, akoby vyplácal účet, predložený mu životom, tvrdo a neústupne, neprosiac o milosť, o pozhovenie, a s láskou čudnou, umierajúcou už — k svojej poslednej robote. Musí byť dobrá! Musí!

Zahasil lampu.

Ľahol si do nej. Pomaly sa vystrel, zamrazený studeným dotykom mŕtveho dreva. Až teraz cítil únavu predchádzajúcich dní. Bol rád, že je sám, obklopený mŕtvou tichosťou, že sa môže dívať do tmy a nemusí sa báť ženinho preľaknutého pohľadu, ktorý zavše pristihol na sebe. Tak bude ležať raz, pod zemou, nehybne, dni, mesiace, roky, v zime, v lete, veky, až príde deň, keď zastane pred súdom božím. Odsúdi ho boh? Nie, nemôže byť taký nemilosrdný a bezcitný ako život, ktorého vírom strhnutý zastal pred týmto posledným východiskom. Nie, boh porozumie zúfalý krok človeka, ktorý stratil všetko a nemohol žiť v srdci s láskou, ktorá už nemala čo milovať.

Žena? Mal ju rád. Ale vráti sa k otcovi a bude žiť aj bez neho. A chlapec? Ani ten ho nezastaví. Voľačo mocnejšie tu bolo ako manželská a otcovská láska, voľačo hlbšie — láska k hrude. Sedliak sa v ňom ozval, pre ktorého život nie je životom, keď necíti pod sebou pôdu, ktorá je len jeho, sedliak i v šatách popanšteného, večitý sedliak, ktorého nemožno zabiť, skryť a zaprieť, ani jeho kŕčovitú túžbu zastať na svojej hrude mocne, ani strom, zapúšťajúc vždy hlbšie a hlbšie korene, a cítiť: ja som tu pánom.

Vydá sa svojou cestou. Nevstúpi, pravda, sám do rakvy. Položia ho do nej iní, azda tí, ktorí ho do smrti vohnali. Jedno. Vtedy bude už pokoj vôkol neho. Zdalo sa mu, že leží tu nesmierne dávno, akoby sa ho nebol dotkol čas, kráčal mimo neho. Dobre by bolo, keby nemusel vstať už nikdy, nemusel sa zapojiť do kriku a vresku letiaceho života, nemusel stáť v rade náhliacich sa do zápasu s tvrdosťou každodennej biedy. Hľa — tma, ktorú dosiaľ videl pred sebou, pomaly ustupovala, menila sa v šero. Zo šera vystupujú hmlisté postavy, nečujne kráčajúce k jeho rakve. S údivom ich pozoruje. Je to matka, sestra, brat. Čo ich priviedlo sem, teraz v noci, ako sa dozvedeli, že je tu, že tu sa skrýva so svojou bolesťou, tu sa pripravuje na večnú rozlúčku, na oslobodenie od ich nenávisti? Azda si myslia, že je mŕtvy? Preto tu stoja nad ním ani v poslednej minútke pred začiatkom pohrebu? Teda aspoň pohnúť sa musí, aby vedeli, že žije, že ich tu netreba, že priskoro by sa radovali jeho smrti. Ako olovené sú jeho údy. Nemôže sa pohnúť. Čo je s ním? Keby im mohol povedať aspoň slovo… Je to strašné… Je to strašné… Nemôže otvoriť ústa. Žije, a pochovajú ho. Nie, nie, nie, vzpiera sa v ňom všetko a s napätím všetkých síl chce vstať a skríknuť z plného hrdla, že žije… žije…

Prebudil sa. Brieždilo sa už, bol blízky východ slnka. Svetlo vstávajúceho dňa prenikalo do tmy škárami strechy. Vstal. Utrel si spotené čelo, ale musel sa chytiť hrady ako omámený. Bol to len sen. Ale otriasol ním, zlomil v ňom niečo, to cítil, keď náhlivo zamieril k dverám a stúpil na rebrík.

Ožiarilo ho slnko. Zažmúril oči, pomaly zostupujúc, cítil, ako mu vetrík láska tvár. V diaľke sa ozval rachot voza, z komínov sa kadilo, tu a tam vyletel žeriav k výšinám. Len u nich na dvore bola tichosť. Spí ešte všetko, alebo…

Brat stál pri rebríku. Z druhého boku žena. Ženine oči vyplakané. Hľadala ho a vie všetko. Ale ten, ten, čo tu hľadá?

— Keď tak chceš, — začal ticho brat, — môžeme do mesta k fiškálovi.

— Načo, — odsekol tvrdo.

— Pokonať sa. Ja sa ti vystúpim. Otcovský pozemok je široký. Zmestí sa na ňom i druhý dom. Na jar začnem stavať. Pomôžeš mi?

Pozrel na neho. Potom vbehol do domu. Vzal si klobúk. Keď vyšiel, brat ho už čakal.

— Ideme?

Prikývol a pohli sa.

Vyšli na cestu. Šli mlčky, hlboko oddychujúc, veď si už všetko povedali. Brat kráčal pri ňom. Hrejivý pocit šťastia rozlial sa mu v duši, keď načúval, aké tichučké boli jeho kroky, akoby cupkali pri ňom bosé nôžky chlapčeka, ľahučké, akoby sa ani zeme nedotýkali.