ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hej, Slováci, ešte^[4] naša slovenská reč žije, dokial naše verné srdce za náš národ bije; žije, žije duch slovenský, bude žiť na veky — hrom a peklo, marné vaše proti nám sú vzteky! Jazyka dar sveril nám Bôh,^[5] Bôh náš hromovládny, nesmie nám ho veru vyrvať na tom svete žiadny! I nechže je kolko ludi, tolko čertov v svete, Bôh je s nami: kto proti nám, toho Parom zmetie. A nechže sa i nad nami hrozná búra vznesie, skála puká, dub sa láme a zem nech sa trasie: my stojíme stále, pevne, jako múry hradné — čierna zem pohltni toho, kto otstúpi zradne! Slova od Sama Tomášika, ev. far. v Chyžném v Gemeru.

Nitra, milá Nitra, ty vysoká Nitra! Kde že sú tie časy, v kterých si ty kvitla? Nitra, milá Nitra, ty slovenská máti! čo pozrem na tebe, musím zaplakati. Ty si bola niekdy všetkých krajin hlava, v kterých tečie Dunaj, Visla i Morava. Ty si bola sídlo krála Svatopluka, keď tu panovala jeho mocná ruka. Ty si bola svaté mesto Methodovo, keď tu naším otcom kázal božie slovo. Teraz tvoja sláva v tôni skrytá leží: tak sa časy menia, tak tento svet beží! Slovenské spevy č. 123

Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú, zastavme sa bratia veď sa ony ztratia, Slováci ožijú. To Slovensko naše posial tvrdo spalo, ale blesky hromu zbudzujú ho k tomu, aby sa prebralo. Už Slovensko vstáva, putá si strháva, hoj, rodinka milá! hodina odbila, žije matka Sláva! Ešte jedle rostú na Kriváňskej straně, kto jak Slovák cíti, nech sa šable chytí a medzi nás stane! Jan Matúška 1844 při přechodu slovenských studujících z Prešpurku do Levoče.

Krásná je ta řeka, řeka Vltava, kde jsou naše domy i vlast laskavá. Hezké je to město to město Praha, v kterém bydlí naše rodina drahá. Co že nám do řeky, co nám do města; ach, nám vykázána k vyhnanství cesta. Nevzali jsme sebou nic, po všem veta! Jen Bibli kralickou, Labyrint světa. Tatry, vy přijměte nás v té úzkosti, u vás chceme žíti i složit kosti. Kollárovy Zpěvanky

Hej, hore háj, dolu háj, horem hájom chodník; môj otec bol dobrý, já musím byť zbojník. Hej, já musím byť zbojník, to krivda veliká; nepravost u pánov, pravda u zbojníka! Hej, pravda u zbojníka, čo zná krivdy s vami; a keď jim niet lieku, márni jich guliami.

Hej, pod Kriváňom, tam je krásny svet, tam rostú chlapci bystrí jako kvet. Pod Kriváňom slunko svíti, tam každý má vesel býti: Pod Kriváňom, pod Kriváňom, pod Kriváňom… (Zpívá se v českých školách.)

Kto za pravdu horí, v svatej obeti, kto za ludstva práva, život posvetí, kto nad krivdou biednych slzu vyroní, tomu moja pieseň slávu zadzvoní. Kto si stojí v slovu, čo priam shrkne svet, komu nad statečnost venca v nebi niet, koho dar nezvedie, hrozba neskloní, tomu moja pieseň slávu zadzvoní. Keď zahrmia delá, orol zaveje, za slobodu milú, krv kto vyleje, pred ohnivým drakom vlasť kto zacloní, tomu moja pieseň slávu zadzvoní. Pán Bôh šlachetnosti nebe vystavil, večné on pre podlosť peklo podpálil, kto ctí pravdy božskej, božské zákony, tomu moja pieseň slávu zadzvoní. Karel Kuzmány, ev. superintendent v Turč. Sv. Martině.

Všetci sme Slovania tam od sňažnej Tatry, Rus, Poliak, Illyr, Čech, to sú naši bratri. Hej, píše nám to Kollár, Šafarík i Mladen (Jungmann), hej, Slovanstvo nezruší na tom svete žiaden. Nech nás učia maďarčinu mondokovať ústy, predsa bude naše srdce len slovensky hústi. Hoj, len tá reč je milá, čo učila matka, hoj, vernému Slovanu v ústech jeho sladká. Mora od Čierneho k studenému Baltu národ náš rozsiahly obydlenia mal tu. Hej, že, vy sňažné Tatry, Krkonoš i Urál — hej, Slovan svoju zem si na veky tu oral. Nech nás učia tu nemčinu handrkovať ústy, predsa bude naše srdce len slovensky hústi a t. d.