ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V čase, ktorý slávny český spisovateľ Jirásek nazval „temnom“, vyskytujú sa silné povahy, ktoré v jednej ruke vysťahovaleckú palicu alebo putá väzenia a v druhej ruke trimaly pero a písaly a vydávaly na Slovensku knihy obsahu náboženského i svetského. Jedným z týchto mužov bol Daniel Krman (1663 — 1740).

Nitran Matúš Michalovič Sečenský bol pisárom u Jána Amosa Komenského, keď tento slávny český vychovateľ v Šarišskom Potoku usporiadoval maďarské školstvo. Tým vycvičil sa toľko vo správnom písaní českých spisov, že na konci sedmnásteho storočia napísal spis: „Světlonos český, cestu do češtiny ukazující, to jest ukázání sumovní, jak se jazyk český má právě čítati, vyříkati a psáti: zpravený pro národ slovenský v uherské zemi bydlící, z něhož v jednom týdni Slovák vtipný a soudný můž se naučiti česky čítati, slova rozeznávati a psáti, a z pulerování svého jazyka se porozkochati.“ A k tejto knižke napísal Krman svoje verše ako predmluvu, z ktorej poznávame jeho vedomie slovanské:

„Chvála budiž tobě, náš předobrý Bože, z tak velikého dobrodiní, že neklesl náš i dokonce jazyk — náš jazyk obzvláštní, starodávný dosti, slovanský, jenž jazyků plodná jest v světě mátě jiných: český, chorvatský, ruský, polský i moravský, bulgarský, srbský jsou z něho, jsou i jiné.“

V sedemnástom storočí takéto povedomie slovanské naozaj prekvapuje.

Okrem neho vyniká v osemnástom storočí ešte druhý Slovák, Matej Bél, narodený v Očovej vo Zvolene roku 1684 a zomrelý v Bratislave roku 1749. Vyše tridsať rokov účinkoval v Bratislave ako rektor gymnázia. Jeho cieľom bolo sobrať všetku látku k dejepisnému a zemepisnému výskumu Uhier, aby mohol napísať čím úplnejšiu vlastivedu. Precestoval preto Uhry počnúc od Bratislavy až po Sedmohradsko, prehliadal mestá, skúmal archívy, sbieral datá. Na kráľovský rozkaz cisára Karla všetky uhorské župy mu v tomto ohľade pomáhaly. V rokoch 1735 — 1742 vyšlý v Amsterodame štyri sväzky jeho veľkého diela pod názvom: „Notitia Hungariae novae historico-geographica“, ostatok zostal v rukopise. Jeho učenosť bola vtedy známa po celej Europe. Menovali ho „magnum Hungariae decus“ (veľká ozdoba Uhier) a táto ozdoba Uhier bol — Slovák! Ako smýšľal o svojej reči materinskej, to dokázal tým, čo napísal v predmluve k Doležalovej mluvnici reči československej roku 1746. Vraví tam, že naša reč československá v ničom neostáva za vážnosťou španielčiny, za pôvabom a hladkosťou francúzštiny, za silou angličtiny, za bohatstvom a dôrazom nemčiny, za mäkkosťou a ľubozvučnosťou taliánštiny a za veliteľskou prísnosťou maďarčiny.