ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z poezie A. S. Puškina

Preložil Janko Jesenský

Vydala Matica slovenská

1937

Knižnica Slovenských pohľadov XLVI

Puškinov význam

Sto rokov sa už sklonilo nad rovom tohto básnika a nevšedný je osud jeho mena, jeho života i diela. Nevšedný v samotnom Rusku predrevolučnom i porevolučnom, nevšedný v europských literatúrach. Ani jeden ruský básnik nezapôsobil natoľko na dušu pokolení ruských v svojom čase, ale ešte väčšmi v rokoch po svojej smrti v druhej polovičke 19. storočia, a okrem neho máloktorý tak všestranne a bezvýhradne vplynul do europských literárnych obzorov. Puškin svojou postavou stvoril v ruských dejinách medzník prelomový dvoch etáp, zdvihnúc v svojom diele a svojím pôsobením duchovné dedičstvo storočí predošlých, premenil ho v svojom čase na prameň oživujúcich síl a podnetov práce, ktorá mala premeniť najmä duchovný výzor ruského svetadiela. Puškinovo meno teda stojí dnes v historii ruského národa ako meno kriesiteľa-veštca a budovateľa, inšpirátora mohutného ruského rozmachu. Duchovný život ruský 19. storočia, rozmach literatúry, ale vôbec i kultúrno-národný má svojho obrodzovateľa a pôvodcu v Puškinovi, v jeho smelých, podmanivých poukazoch a vyzvaniach, v jeho geniálnych vyzdvihovaniach všetkého typicky ruského, teda niečoho bezpečného, na čom možno budovať a čím sa možno v práci riadiť a posmeľovať. Puškinov zástoj je priebojný s každej stránky, je postavou rusých dejín, ktorá i životom svojím, teda v tom i stanoviskom k otázkam svojho času a k ľuďom svojho obdobia, a konečne i svojím dielom vysoko vyčnieva medzi rovesníkmi.

Životné osudy Puškinove sú nie menej zaujímavé a významné, ako jeho diela. Ba pri Puškinovi možno hovoriť o tvorcovi, ktorý svoje dielo životom vykupoval a svojou životnou púťou vybojovával miesto a právo svojim dielam. Puškin je z básnikov, ktorí svoje dielo stavali ako protest proti životným priehradám a slobodu putnajúcim zákonom, ale tento protest svojím životom zdôrazňovali a o jeho vážnosti a pravde svedčili. Je pravda, že básnik svojím dielom tvorí si svet svojej duše, prenáša do svojej poézie predobrazy snenia a túžob, teda takých síl, ktoré v praktickom živote nikdy nenachodia, ani nenájdu splnenia, ale Puškin je z básnikov, ktorý svojím dielom tvoril predobraz života aj v praktickom svete uskutočniteľného, sveta krajšieho a dokonalejšieho ako bol ten, ktorý dobrovoľne i nútene musel prežiť od r. 1799 do 1837 v Moskve, v Petersburgu, Kišineve, Michajlovskom, Boldine, na Kryme a na mnohých miestach cárskeho Ruska. A vari pre takéto vlastnosti svojho diela i života stal sa Puškin takým významným a priam nepostrádateľným spolutvorcom dejinného vývinu ruského. Mužné stanovisko, nekompromisne bránené všade na každom mieste a v akýchkoľvek okolnostiach, priamočarosť a neochvejná láska k spravodlivosti spôsobily mu vari všetky životné trpkosti, ale práve týmito vlastnosťami víťazil nad svojím okolím a týmito črtami napojené jeho dielo prebíjalo sa k svetlu mocnému, osvecujúcemu nielen pokolenia mu súčasné, lež vedúce a orientujúce i generácie neskoršie. Tvoril on skutočne obraz nového sveta, mal vlastnosti ozajstného tvorcu, ktorý dáva nielen výraz svojej doby a svojich prežití, ale preniká do ciest minulosti a dešifruje ich pre určenie smeru budúceho vývinu.

Čaroval i zastrašoval svojou osobnosťou. Jedných vábil jeho nezávislý duch, jeho rozlet, rozmach — druhých poburoval. Jeho úsudok triafal do podstaty a mnohých si tým získaval ako ukazovateľ cesty, ale mnohých znepokojoval, lebo búral ich neživotné krámy. Stretal sa s každým zoči-voči, preto mal oddaných priateľov a ctiteľov, no práve pre takéto vlastnosti mnohých znemožňoval a demaskoval. V najnebezpečnejšej pre seba situácii neutekal, naopak, vedel najsť východisko a nebol by sa podrobil ani presile, ani bezpráviu, aj keby ho to malo stáť hlavu. Niekoľko rokov prežijúc vo vyhnanstve pre literárnu činnosť proti Alexandrovi I., náhle je zavolaný novým cárom Mikulášom I. do Moskvy. Sviežo bolo po rátaní sa s dekabristmi a na otázku cárovu, či by sa bol zúčastnil na povstaní, keby bol býval v sídelnom meste, Puškin otvorene priznáva, že hej, že len neprítomnosti môže ďakovať, že tiež neputoval na Sibír. Ale táto otvorenosť bola príčinou, že celý jeho život bol viazaný Mikulášom I. a že nevychodil zo siete žandárov a že ani jeden jeho rukopis nevyšiel na svetlo bez zvláštnej, mimoriadnej cenzúry samého cára, v skutočnosti však náčelníka žandárov — Benkendorfa. No boril sa s týmito prekážkami; slúžiac cárovi a Rusku, cárom bol sputnaný, a ktože dnes už vysleduje všetky nite intríg a prejavov zlej vôle, ktoré dostaly básnika pred osudný výstrel?

Prometejský odboj básnikov vyznačil mu v diele jeho nehynúce miesto, jeho borba o nový život, vlastne o vyšší a spravodlivejší svet, zreteľná je ako víťazstvo z jeho diel, ktoré je odkazom aj po sto rokoch vzácnym a nedostižným. No prichodí tu, najmä po sto rokoch, do úvahy celé jeho dielo, všetkých druhov, od lyriky intímnej a básní lyricko-epických až k novelám, románom a básňam, ktorými vyjadroval ruské národné motívy a spracovával ich v priam symbolické výrazy a znaky duchovného bohatstva. Od raných rokov, keď už ako lyceista písal nadšením sršiace ódy a apostrofy na rozličné príležitosti a osobnosti ruského života, badať v tóne jeho prác nepretržite stupňovanú pieseň duše, túžiacej objať svojím nadšením a poznaním celý svet a vesmír, preniknúť každý, i najdrobnejší prejav života. Odprvoti pohľad Puškinov vyznačuje sa jasnosťou a zreteľnosťou, hĺbkou, ktorá riadi jeho kroky a rozlety ako v drobnej lyrike, i v básňach veľkých koncepcií. No popritom ako nie menej významná a charakteristická črta ukazuje sa v celom jeho básnickom odkaze vyrovnanosť človeka, rátajúceho i najťažšie prežitia spokojným pohľadom do zákonov stvorenia. Neutiekal sa nikdy k nejakému ospravedlňovaniu osudu alebo k reptaniu na nevyspytateľné poslanie človekovo na tejto zemi, hoci vidieť na každom jeho riadku smútok, ťažko prepojený krvou poznania.

Dostával sa k takémuto povzneseniu a trpezlivému pohľadu na dejstvo sveta z hlbokej viery k človeku a k zákonom prírody, stvorenia, z hlbokej viery, ktorú čerpal nielen z minulosti a z bedlivého študovania duchovného vývinu ľudstva, ale i z bezprostredného pozorovania, z úzkeho spolužitia s ruským prostým človekom a s ruskou prírodou. K ruskému mužíkovi, k prostrediu ľudovému obracal sa Puškin nie ako zvedavý inteligent, vzdelaný svetovou kultúrou (svedectvá o jeho vzdelaní nám dokazujú, že bol jedným z najvzdelanejších ľudí svojho času), ale pre akési nerozlučné priateľstvo duchovné so zemou a jej úkazmi a bohatstvami. Jeho láska k ruskej zemi a ľudu viedla ho ku koreňom jednak bytnosti ľudu, ale zároveň poznávaním duše ľudu odkrýval pramene svojej poézie, otváral nové nezbadané možnosti rozvoja ruskej kultúry a umenia, lebo čerpal nielen krásu rodného jazyka z neporušených, storočím cibrených a čistených žriedel, z ľudových rozprávok, povestí a piesní, ale aj životnú múdrosť a vieru prostého človeka, poznanie o večne novom a premenlivom zákone jestvovania.

Nie je to len sentiment a túžba po nenávratne minulom detstve, že sa Puškin natoľko viazal k svojej pestovateľke Arine, od ktorej čerpal múdrosť rozprávok a ľudových piesní, ale je to hlboký pomer básnikov k írečitým prameňom ruskosti. Arina mu bola mostom, ktorým sa spájal z oblasti vysokej umelej kultúry s oblasťou prvotnej ľudovej tvorby piesňovej, tradične ruskej. V detstve vzdelaný na francúzskych spisovateľoch, presiaknutý cudzou vzdelanosťou, dopĺňal a vlastne nadobúdal v mužnom veku to, čo tak trápne zanedbala jeho výchova. V tomto, možno povedať, bytnostnom priviazaní k ruskej zemi a ľudu mal Puškin kotvu, ktorá mu nedovolila odplávať do nevlastných vôd, kde by zahubil svojho genia. Nedovolila mu podliehať móde svojho času, manýram spoločnosti, do ktorej pôvodom patril, ale duchom bojoval proti nej. A bojoval proti vláde a systému vlády svojho veku práve pre ono bytnostné priviazanie k ľudu, v lepšom osude a živote ktorého videl a očakával uvoľnenie tvorivých síl ruského ducha. Pre toto svoje poznanie, ktoré v jeho tvorbe vyrástlo na ideál životný a založilo budúcnosť a slávu i nesmrteľnosť jeho menu, prešiel Puškin utrpením svojich rokov mladosti a pre toto poznanie taký nerovný, ale hrdinský boj viedol v rokoch mužných, možno povedať, temer proti celému Rusku svojho obdobia, no najmä proti aristokracii a vláde.

Ale Puškin nebojoval len na jednom fronte. Stojac v opozícii proti vládnucim kruhom i v časoch, keď sa to podľa biografických dát vidí inakším, rozoznával ako národný básnik, kde je jeho úloha, keď mu prišlo brániť Rusko pred osočovateľmi. V tridsiatych rokoch viedla sa proti Rusku nielen politická, ale aj literárna kampaň, a to v súvislosti s poľským povstaním v zime z r. 1830 na 1831. Vtedy sa proti Rusku ozvali nielen poľskí, ale aj mnohí nemeckí (Chamisso, Grillparzer, Lenau, Platen, Kerner, Uhland) a francúzski (Delavigne, Béranger) básnici a literáti. Puškin v tomto položení, pre ruského cára iste nežiadúcom, ale aj pre celý ruský národ ťažkom, sám odvrátil hlasy neprajníkov a svojou básňou Klevetnikam Rossii určil hranice sporu, ktorý v ten čas videlo Rusko proti revolúcii poľskej. Klevetnikam Rossii je vyhrotená skôr proti stránkam, ktoré neboly zainteresované v spore rusko-poľskom, ako to vidieť okrem toho ešte z dvoch básní v tomto čase a s takýmto zamerením písaných, a to sú Pered grobniceju sviatoj a Borodinskaja godovščina. Puškin teda lásku k vlasti vyjadroval nielen protestom proti nespravodlivej vláde nad osudmi ruskej zeme, čím bojoval za slobodu všetkých, ale keď prišla situácia, kde by bolo Rusko utrpelo na svojej vážnosti, vtedy bez hnevu proti ktorémukoľvek národu cudziemu bránil svojich. Táto vlastnosť, posudzovaná svojho času s hnevlivým zaujatím, predstavuje nám nevšedného ducha, povzneseného nad záujmy chvíľkové a neupadajúceho do poblúdenia pri náhodilej príležitosti, lež vážiaceho historickú dôležitosť každého problému v časovom rozpätí, vždy súdi podľa nadčasových príkazov a povinností. Veď koľká vyrovnanosť, chladnokrvnosť, na popritom koľké sebavedomie badať z tohto prejavu národnej hrdosti!

Puškin vyjadroval týmto národným dôrazom spoločnú vôľu ruského sveta po utvorení mocného celku, a to sjednotením všetkých síl a premožením, prekonaním a zošľachtením vlastností ruského národa. Malo sa to stať zošľachtením a vlastne ovládnutím tých vlastností a chýb, ktoré doteraz znemožňovaly také jednotné mocné vystúpenie. Náš básnik od rokov svojej mladosti, len čo sa slobodným, kritickým okom mohol rozhľadieť po svojej vlasti, analyzoval duchovný a kultúrny stav spoločnosti ruskej a úlohy ruského človeka. Od Kavkazského zajatca, Cigánov rozvinoval myšlienku zhodnotenia, rozpoznania kladných i záporných síl ruskej spoločnosti a ruského človeka. Dospel v tomto poznávaní k prvému syntetickejšiemu úsudku v Eugenovi Onieginovi, v básni-epopeji, ktorá mu nielen získala meno slávneho básnika, ale ho postavila i v duchovnom formovaní ruského celku na popredné miesto. Hoci pre súčasných čitateľov nebola táto báseň jasným svedectvom hodnôt národných a videli v nej skôr bajronovskú náladu a výraz chandry, ruského to spleenu, jednako v neskorších rokoch, najmä v rokoch osemdesiatych, jej pôsobenie sa zhodnotilo ako výsostne kladné. Bol to Dostojevskij, ktorý svojou rečou v lete roku 1880 pri slávnostiach odhalenia Puškinovho pomníka určil miesto Eugena Oniegina v ruskej literatúre a jeho poslanie v národnom preporodení ruskom.

Dostojevskij rozlíšil v Onieginovi dva svety ruského národného obzoru a rozoznal ich na protivných sebe typoch Eugena a Tatiany. Eugen predstavuje typickú postavu, tragickú pre ruskú spoločnosť a národnú situáciu, najmä typ ruského inteligenta-bludára, jeho nepomer, či vlastne nepravdivý, neživotný pomer k ruskej spoločnosti, jeho strojenú, neúprimnú, iba simulovanú europskosť, jeho odtrhnutie od zeme, ľudu, jeho priam zbytočnosť v oblasti ruského života a jeho existenčných záujmov. Lenskij hynie rukou Eugenovou len z chandry, bez nejakej hlbšej, zásadnejšej príčiny, bez podstatnejšieho konfliktu, a tuláctvo Eugenovo je bezcieľnym ponevieraním sa človeka, žijúceho len náhode a náhodou. Naproti tomu kladným typom je Tatiana, predstavujúca vlastnú ruskú dušu, prvotný prameň čistej náboženskej prostoty a viery, neporušený hlas národnej ruskej istoty. Epos mal niesť meno tejto hrdinky, a nie Oniegina, lebo ona je hlavným činiteľom tohto veršovaného románu, v jej osobe sa všetko rieši a dostáva svoj smysel. Tatianu pokladá Dostojevskij za apoteózu ruskej ženy a z jej postavy, že, milujúc Oniegina, ale vydatá za druhého, ostáva svojmu mužovi verná, dôvodí Dostojevskij vlastnosť typicky ruskú, najmä morálnu silu: nebudovať šťastie vlastné na nešťastí druhého, osobné výhody nezískať na škodu bližného.

Keď aj v takejto podrobnej analýze, v takýchto dôsledkoch, vyčítaných z umeleckého diela Puškinovho, vidíme priveľký dôraz, kladený na morálnu hodnotu spomenutých dôkazov, a keď chápeme, že Dostojevskij k takýmto podrobným vývodom prišiel i vplyvom situácie, v ktorej sa nachodila ruská inteligencia v 80-tych rokoch 19. storočia, a že on, analyzujúc Puškinovo dielo, robil tak s ohľadom na duchovné potreby svojho času, jednako trafil tu na podstatné vlastnosti a hodnoty nášho básnika. Apoteózou ruskej ženy nie je v jeho diele len Tatiana, ženy s takými duševnými kvalitami a s rovnakým postojom k otázkam mravnosti, čistoty a vernosti nachodíme v Poltave, v Dubrovskom, v Bachčisarajskom fontane a v jeho drobnej lyrike na mnohých miestach. Iste je táto apoteóza ženy zároveň apoteózou lásky a krásy, a tie prelesti maly v Puškinovi svojho básnika, nadšeného a hlbokého. Môžeme to povedať o vlastnostiach jeho lyriky a jeho úctu k duchovnej kráse a čistote ženskej lásky môžeme poznávať v jeho diele aj vtedy, keď poznáme jeho Gavriliadu, teda tienistú stránku v jeho poznávaní ženských a ich zástoja v jeho živote.

Onieginom siahol však Puškin i na typického predstaviteľa ruskej, keď nie priam choroby, tak nedostatku, a to predstaviteľa slabého mužského popri duchovne mocnej žene. Na prípade Eugena a Tatiany načrtol symbolický zjav, ako sa ruská mocná žena tratí, hynie pri charakterove slabom, manýrovom a nepodnikavom, apatickom mužovi. Táto dvojica stala sa historickým znázornením v ruskej spoločnosti, spomenutého zjavu typov mužských a ženských, veď až do konca 19. storočia zjavuje sa osudová zámena tejto Puškinovej dvojice u Lermontova (Hrdina našich časov, dvojica kňažná Mary a Pečorin), u Turgeneva (Šľachtické sídlo, dvojica Líza a Lavreckij, a v Rudinovi Natalia a Rudin), u Gončarova (Oľga a Oblomov) a pod. V spracovaní Puškinovom analýza je vykonaná so zrejmým umeleckým dôrazom syntézy, ktorá má lepšie vyniknúť z osvetlenia jednotlivých stránok ruského problému duchovného a mravného.

V jeho diele na celom rozsahu je zrejmý tento dôraz na syntézu, na riešenie ruských, eminentne ruských otázok v celej šírke. Puškin rozoznal, keď len analýzou v Onieginovi, ruské náchylnosti ku krajným rozpätiam osobnosti, myšlienky a práce. Dve krajnosti ruskej duše — apokalypsa na jednej a nihilizmus na druhej strane (Berdiajev) a nedostatok usmierenia a usmernenia, nedodostatok strednej cesty, syntézy dvoch krajností za jedinou absolútnou výškou a pod jednotným pracovným plánom, trieštily ruské sily a bránily vlastne určeniu typologie ruskej kultúry, jej prináležnosti do oblastí kultúr. Z týchto antinomných rozporov vyplýval boj o vydobytie pravdy životnej, bolestné vzmáhanie sa spisovateľov, duchovných predstaviteľov na výraz všetko objímajúcej a vyslovujúcej istoty, múdrosti a vyrovnania so svetom i s vlastným vnútrom. Svet kultúry ruskej, priďaleko položený od hlavných duchovných prúdov Europy, ale najmä od stredomorskej stredovekej fluktuácie duchovnej, priostro odhraničený od spoločného pôvodu europskej kultúry, postavený na rozhraní Europy a Ázie, nevediac kam typologiou svojej kultúry patrí, dosahoval iba niekedy, v niektorých epochách a niekoľkými svojimi predstaviteľmi onoho renesančného vyrovnania, kým celok národný zmietal sa medzi krajnosťami svojej prírody a prirodzenosti.

Historická postava cára Petra Veľkého zasiahla mocou do civilizačnej premeny ustrojenia ruskej zeme, urobila prvý krok v snahe zapojiť Rusko do europského dejstva a urobiť z Ruska spolutvorcu spoločného majetku a činiteľa spoločného vývinu. Práca Petra Veľkého našla svojho pokračovateľa v Puškinovi. Veľký obdivovateľ Petrovej reformy, poznajúc dosah jeho zásahu do ustrojenia ruskej civilizačnej oblasti, vyzdvihol v svojom čase zásluhy Petrove a postavil ich na patričnom mieste v historii ruskej. Uznal ich za dielo sjednotenia a prebudenia ruských síl zo stavu nečinnosti k výbojnému rozvoju a, vyzdvihnúc jeho prácu pred súčasným pokolením, začal uvedomele pracovať na podobnom povznesení Ruska v duchovnej oblasti. A Puškin bol od čias Petra Veľkého prvým krokom v nadväzovaní na tradíciu práce Petrovej a stal sa v duchovnej oblasti tým, čím bol Peter v oblasti civilizačnej. Puškin uviedol do duchovného ustrojenia ruského povedomia sily a zdravého svetonáhľadu, utriedil hodnoty národného života a otvoril nové pramene tvorivosti ruskej zeme. Proti spoločnosti, zmanýrovanej, blazeovanej, preberajúcej cudzie zvyky do svojho, do ruského života, povzniesol Puškin význam ľudu a ruskej zeme, tradície na prvé miesto a proti vládnúcemu vo vysokých aristokratických kruhoch cudziemu jazyku uviedol a ukázal krásu rodnej reči a bohatstvo duševné, plynúce z jej hodnôt. Motívy prostonárodného tvorenia, piesní, povestí a rozprávok, vyzdvihol on v umeleckom spracovaní (Rozprávky) a pre budúci vývin ruskej slovesnosti on položil základ sblíženia ľudovej oblasti tvorivej s oblasťou vyššej umeleckej tvorby. Čerpanie tém z ľudového prostredia bolo od čias Puškinových novým obohatením a rozšírením materiálu ruskej literatúry. Práce Puškinove na témy z ruského prostredia znamenajú príklon ruskej literatúry nielen k témam domácim ešte viac ako doteraz, ale sú ony prejavmi, ktorými Puškin označil ruské prostredie ako jediné, v ktorom ruský spisovateľ môže rozvinúť svoj talent, ruská kultúra z neho môže jedine vyrásť na útvar svojský a Rusko iba svojou zemou a duchom svojich dejín a geniom svojej zeme môže sa stať v Europe samostatným, odlišným svetom, ktorý bude mať svoje osobitné znaky kultúrne, a stane sa vlastne len vtedy vládcom suverénnym a mocným pätiny zemegule. Len potom sa budú ostatné národy zapodievať Ruskom, keď bude vládcom východu, keď si uvedomí svoje historické poslanie, keď teda ovládne predovšetkým seba samé, svoje problémy a povinnosti.

Najmohutnejšie vyjadril Puškin svoje básnické videnie takéhoto poslania Ruska v Medenom jazdcovi. Je to najsamprv mohutná apoteóza diela cára Petra, diela, symbolizovaného Petrohradom a jeho novým zástojom, pre budúce veky iným, ako bol zástoj Moskvy, miznúcej v sláve pred budúcou slávou severnej stolice Ruska. Záplavou, povodňou Nevy symbolizoval básnik živelný zásah Petrov, ktorý zmietol staré poriadky a formy, aby mohol vystaviť nové. V Eugenovi, ktorý v básni trúchli nad tým, že mu vlny odniesly domček, kde bývala jeho láska Paraša, symbolizoval zasa svet a či vrstvu spoločnosti, reptajúcu na reformy, ba preklínajúcu ich účinok, lebo stratila to, k čomu bola citove priviazaná a ľpela na tom ako na svojej láske. Keď im okolie premenily násilne Petrove reformy a prišli niektorí o svoje osobné šťastie, pominuli sa v poblúznení, nevidiac širší význam pôsobenia Petrovho zásahu. Keď sa však odvážili reptať a postavili sa proti vôli a práci veľkého reformátora, zastrašil ich mohutný ohlas jeho mena a zjavu, ako je Eugen v Medenom jazdcovi pokorený dupotom kopýt bronzového koňa, ktorý sa odtrhol od pomníkového podstavca a s bronzovou postavou Petrovou cvála za ním. Dupotom konských kopýt, ktorý sa vždy ozýva ulicami Petrohradu, symbolizoval básnik nevymazateľné stopy Petrovho diela, najmä jeho morálnu silu a prevahu nad ruským prostredím, ktoré jeho účasť v dejinách ruských nemôže zatajiť, ani vyhodiť z pamäti, naopak, keby sa kto chcel postaviť proti jej významu a pamiatke, zastrašený je zjavom veľkého jazdca. V pohrebe Eugenovom na osamotenom ostrove symbolizuje zánik onoho starého sveta a stavu pomerov pred reformou, pomerov, ktoré boly vytisnuté z popredia a dožily svoje jestvovanie iba kdesi v úkryte, kde nemaly nijakého ohlasu.

Medený jazdec svojou umeleckou kompozíciou, sugestívnosťou štýlu a hĺbkou patrí medzi vrcholné prejavy básnického genia Puškinovho. I proroctvo, vyjadrené touto básňou, sa v 19. storočí postupne vyplňovalo, čo jej len dodalo významu, a následkom toho i jej umelecká krása bola bližšia a srozumiteľnejšia. Ňou okrem toho vyjadril Puškin stanovisko ruské aj západnej Europe, najmä tým národom, ktoré r. 1831 boly povstaly proti Rusku, a dal im pádnu odpoveď víziou budúceho, rastúceho a mohutnejúceho slovanského východu.

Puškinova schopnosť vnikať do najhlbších otázok ruského života a ruských dejín, do ruskej duše a hovoriť za ňu slovom hlbokým a vystihujúcim pravdu, rozšírila sa u Puškina na schopnosť vžívať sa i do duše iných národov a vystihovať jej charakteristické zvláštnosti, — slovom, pochopiť v podstatných vlastnostiach ducha druhých národov. Táto schopnosť Puškinova stala sa mimoriadnym a geniálnym prejavom ruskej povahy a nadania. Že Puškin vedel vyjadrovať duchovné a národné zvláštnosti pováh iných národov, spracovávať ich témy duchovné spôsobom práve takým dokonalým ako príslušník onoho patričného národa (Faust, Don Juan, Mozart a Saliero), to pokladal Dostojevskij za schopnosť typicky ruskú a vyvodzoval z toho dôsledky o poslaní ruského genia vo všeľudskom mravnom obrodení. Dôvodil, že poslanie ruského človeka je všeeuropské a všesvetové. Byť stopercentne ruským, v celom rozsahu ruským, možno že to znamená zároveň byť bratom všetkých ľudí, všečlovekom. (Dnevnik za 1880 god. Avguat.) Dostojevskij svojím ocenením Puškina po temer polstoročnom odstupe od smrti básnikovej shrnoval poznatky osudu Puškinovho diela, ako sa ono v ustrojení ruskej spoločnosti a duše prejavovalo a potvrdzovalo v svojej pravdivosti. Závažnosť výrokov Dostojevského spočívala i na tom, že on na diele Puškinovom sám svoje dielo predstavoval a svoje vlastné poslanie v ruskej literatúre a spoločnosti staval na patričné miesto, určujúc si pomer k odkazu a duchovnému dedičstvu Puškinovmu. Sám díval sa s úctou na Puškinovo dielo a možno mu bolo východiskom životné a duchovné vyrovnanie, apolínske ujasnenie a triezve zváženie všetkých problémov a že v Puškinovom stanovisku videl východisko a smysel ruskej práce. Svojmu pokoleniu aspoň rečou na slávnostiach moskovských hovoril o takomto východisku a smysle.

Spomínať Puškina po sto rokoch, a to spôsobom takým úprimným a srdečným, ako sa to robí, znamená nielen úctu mu prejavovať a velebiť ho za dielo, patriace dnes celému ľudstvu, ale ešte viac znamená pamätať a sprítomňovať si jeho boj za slobodu a spravodlivosť ľudskú. Znamená pripomínať si cestu genia básnického za vymanením človeka z pút zhubných náruživostí a neuvedomelých pohnútok konania na ovládnutie všetkých síl a na ich využitie pre povznesenie ideálov ľudstva, jeho túžob, aby sa mohlo priblížiť ku kráse.

V ruskom prostredí tento renesančne hrdý a neústupný duch, krásou priblížený všetkým pokoleniam a vekom, znamená v minulosti nástup k víťazstvu. Svojím dielom víťazil nad súčasným mu pokolením a učil ho víťaziť nad chybami vlastnými. Tým ho uvedomoval k poslaniu vyššiemu, k rozšíreniu vlády ducha nad ruskou zemou a národom, čo bolo už predzvesťou víťazenia nad europským horizontom, keď v polovičke 19. storočia ruský národ silou fyzickou i duchovnou začínal rozhodovať o osudoch Europy a usmerňovať i vplývať na jej vývin.

Vznešenosťou svojho rýdzeho umenia pozdvihol Puškin celé Rusko v šír i diaľ, krásou ho podmanil a stvoril mu slovo budúcnosti. Svojím básnickým slovom, sviežim a čarovným i pre terajšie pokolenia, spájal všetky kraje ruského sveta, chladný sever i teplý juh, perspektívu západu i hrozné diaľavy východu. Ukázal veľkosť a rozmanitosť ruských oblastí, naplnených takým neporovnateľne pestrým bohatstvom úkazov, ktoré chcel zošľachetniť a povýšiť.

Pre svetovú poéziu jeho dielo, najmä lyrika, je večne živým, sladkým a nadšenie i lásku budiacim slovom, ktoré hovorí nielen o kráse pominuteľných prežití, ale je i hrdým pohľadom do večne ľudských tragédií, výrazom, smierujúcim smrteľný osud človeka s nesmrteľnými zákonmi jestvovania.

Stanislav Mečiar

Tieto preklady Janka Jesenského Z poezie A. S. Puškina s doslovom Stanislava Mečiara vyšly nákladom Matice slovenskej roku 1937 ako XLVI. sväzok Knižnice Slovenských pohľadov, ktorú rediguje Dr. Andrej Mráz.

Vytlačil Kníhtlačiarsky úč. spolok v Turčianskom Sv. Martine.