ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nebola to iba náhoda, lebo už od pätnástich rokov po ničom inom som netúžil a pracoval som len k tomu cieľu. Všetky moje badateľské výkony neboly ničím iným, než výsledkami uvedomelej, namáhavej prípravy k veľmi tvrdej, svedomitej práci, ktorej som zasvätil celý svoj život.

Narodil som sa niekoľko míľ južne od norského hlavného mesta Oslo; keď som mal tri mesiace, presťahovali sa rodičia do hlavného mesta, kde som bol vychovávaný a chodil do školy. Roky školského vzdelania, v Norsku obvyklého, uplynuly mi bez zvláštnych príhod; do ľudovej školy som chodil od šiesteho do deviateho roku a potom do osemnástich rokov som študoval na gymnáziu. Keď mi bolo štrnásť rokov, zomrel otec. Starší bratia sa rozišli do sveta starať sa o seba, a ja zostal som u matky sám. Na jej prianie venoval som sa štúdiu lekárstva. Matkina hrdá nádej, že zo mňa bude lekár — zámer, pre ktorý som sa ja sám nikdy nenadchnul — nemala sa uskutočniť. Keď mi bolo pätnásť rokov, prišly mi do rúk knihy sira Johna Franklina, slávneho anglického cestovateľa a badateľa. Nadšené vzrušenie, s ktorým som ich čítal, rozhodlo o mojom pozdejšom živote. Zo všetkých tých statočných Angličanov, ktorí už po 40 rokov bez váhania obetovali majetok, odvahu i podnikavosť nespočitateľným, smelým, ale neúspešným pokusom premôcť Severozápadný prieliv, nebol nikto statočnejším, než sir John Franklin. Jedno jeho vypravovanie, v ktorom opisuje zúfalý ústup jednej z jeho výprav, upútalo ma mocnejšie než všetko, čo som kedy predtým čítal. Tri týždne, plné úzkosti, musel on a jeho malá družina zápasiť s ľadom a búrkami o život; jedinou ich potravou bolo niekoľko kostí, ktoré našli v opustenom indiánskom tábore, a konečne nezbývalo im nič iného, než zjesť svoje kožené boty, kým opäť dostali sa k predným strážam civilizovaného sveta.

Podivné je, že práve opis týchto útrap, ktoré on a jeho ľudia zažili, najviac ma zaujal z jeho vypravovania. Vzplanula vo mne podivuhodná ctižiadosť, podstúpiť tiež podobné utrpenia. Iste sa tiež vo mne prebudilo mladistvé vzplanutie, plné nadšenia, ktoré sa tak často dáva zvábiť mučeníctvom, a výskumné cesty v krajinách večného ľadu maly byť mojimi krížovými výpravami. I ja som chcel trpeť pre vznešenú vec, hoci nie na žhavej púšti ani cestou do Jeruzalema, ale na ľadovom severe, cestou za novými objavmi v neprebadanej polárnej krajine.

Tak či onak, cestopisy sira Johna Franklina rozhodly o mojom povolaní. Tajne — lebo by som sa ani nebol odvážil zmieniť sa matke o takomto zámere, ktorý by jej iste bol z tej duše protivný — som sa rozhodol, stať sa badateľom v polárnych končinách.

Ba ešte viac, začal som sa tiež hneď pripravovať na toto povolanie. V Norsku vtedy ešte nebolo organizovaného športu, takého, aký je dnes všade pre pestovanie tela. Jediné dva druhy športu, ktoré sa pestovaly, bol futbal a lyže. Hoci futbal sa mi neveľmi hodil, zúčastnil som sa v tomto športe preca, lebo už vtedy pokladal som si za povinnosť svoje telo všelijako otužovať a k vytrvalosti cvičiť. Lyžovanie som však pestoval so zrejmou záľubou a s ohromným nadšením. Kedykoľvek som mal pri školskej práci voľnú chvíľočku, od novembra do apríla, ponáhľal som sa von do prírody, pochodil na lyžiach vŕšky i hory v okolí Oslo, cvičil som sa, aby som čím lepšie vedel zdolávať ľad a sneh, a tužil som si svaly pre budúce veľké dobrodružstvá.

Vtedy bolo všeobecným zvykom, mať v zime okná domov dôkladne zatvorené, nuž pokladali ma teda za novotára a takrečeno za blázna, keď som aj v najtuhšej zime spával pri oknách dokorán otvorených, nedajúc sa nijako odvrátiť od toho. Moja matka mi preto starostlive dohovárala, ale uspokojila sa, keď som jej povedal, že mám rád čerstvý vzduch. V skutočnosti však vykonával som tým len časť svojho svedomite pripravovaného programu otužovacieho.

Keď som v osemnástich rokoch získal maturitné vysvedčenie z gymnázia, vstúpil som podľa matkinho priania na univerzitu a študoval som lekárstvo. Ako všetky matky, do detí zamilované, bola i moja matka presvedčená, že som vzorom pilnosti. V skutočnosti však som sa zaoberal učením viac než ľahostajne. Smrť, ktorá nás o dva roky neskôr od seba odlúčila — bolo mi vtedy jedenadvacať rokov — ušetrila ju pred zarmucujúcim objavom, že sa moja ctižiadosť brala za celkom iným cieľom a že som na štúdiách, ktoré si ona tak vrúcne priala, urobil len veľmi žalostný pokrok.

Nesmierne sa mi uľahčilo, keď som skoro potom odišiel z univerzity a celou dušou sa oddal snu svojho života.

Najprv však bolo treba, aby som ako všetci ostatní mladí Norovia, vykonal svoju vojenskú povinnosť. Učinil som to rád, nielen preto, že som chcel byť verným občanom svojho štátu, ale tiež pre to, že som cítil, že by mi vojenské vychovanie mohlo znamenite poslúžiť ako ďalšia príprava k môjmu povolaniu. Bol som však s jednej stránky k vojenskej činnosti celkom nespôsobilý, o čom moji kamaráti väčšinou nemali ani tušenia. Bol som krátkozraký, vada, ktorá sa síce časom znenáhla strácala, ale dodnes nezmizla úplne. Keby bol vyšetrujúci lekár prišiel na túto vadu, nebol by som býval na vojnu odvedený. Na šťastie, nikdy som nenosil okuliare, hoci som ich mal predpísané.

Keď prišiel deň lekárskej prehliadky, aby sa zistilo, či som k vojenskej službe spôsobilý, bol som odvedený do úradnej miestnosti, kde za stolom sedel šéf-lekár s dvoma asistentmi. Bol to starší lekár, a jako som na svoje veľké prekvapenie rýchle poznal, zaoberal sa veľmi rád ľudským telom. K prehliadke som sa musel, pravda, sobliecť do naha. Starý pán sa na mňa podíval a hneď začal hlasite chváliť moje vyvinuté telo. Bolo zrejmé, že osem rokov svedomitého treningu nezostalo bez výdatného účinku. Riekol mi: „Mladíku, kde ste to len získal tak nádherné svaly?“ Vysvetlil som mu, že som od detstva pestoval šport a veľmi pilne a nadšene sa otužoval. Starý pán bol mojou telesnou zdatnosťou tak zaujatý, že vidiac v nej zrejme čosi neobyčajného, zavolal zo súsednej izby niekoľko dôstojníkov, aby si aj oni prehliadli tento div. Nemusím ani pripomínať, že som sa ocitol v smrteľných rozpakoch, súc takto nahý verejne vystavený na odiv sveta.

Príhoda mi však prospela. V nadšení nad mojimi svalmi, zabudol ten dobrý, starý doktor úplne prehliadnuť moje oči; bol som teda uznaný za schopného a začal sa môj vojenský výcvik.

V Norsku zaberá vojenská povinnosť len niekoľko týždňov za rok, mal som teda kedy pestovať naďalej cvičenia, ktoré som si sám určil pre svoj budúci život. Čo sa pri tom raz prihodilo, len že ma život nestálo a priviedlo ma temer do horšieho nebezpečenstva a námahy, než ktoré ma neskôr čakaly v polárnych krajinách.

Toto dobrodružstvo som zažil, keď mi bolo dvaadvacať rokov, pokúšajúc sa len niekoľko míľ od Oslo vykonať akúsi malú polárnu výpravu. Na západ od mesta sa tiahne príkry horský hrebeň, korunovaný náhornou rovinou asi šesť tisíc stôp vysokou. Táto náhorná rovina sa prestiera na západ skoro až k pobrežiu Atlantického oceánu do okolia mesta Bergenu a odtiaľ klesá tak príkro, že po svahu vedú len dva bezpečne schodné chodníky. V lete vyhľadávajú túto planinu len laponskí pastieri, pasúci tam potulné stáda sobov. Usadlého obyvateľstva tam nebolo; jediným prístreším v okruhu mnoho míľ bola chatrč, ktorú si zriadili títo pastieri na ochranu pred búrkami a dažďom za chladnej jesene. Pred zimou schádzali Laponci do údolia a hore zostala pláň úplne opustená. Nikto nepamätal, že by sa bol niekedy človek odvážil preraziť onou náhornou rovinou v zimnej dobe od východného konca, od horského dvorca Mogenu až k dvorcu Garenu na západnom pobreží. Ja som si umienil, že sa o to pokúsim.

Vybral som si jediného sprievodcu a navrhol som mu spoločne sa odvážiť na pokus. Privolil, a na vianočné sviatky sme vyšli z Oslo. Na lyžiach sme rýchle postupovali, premáhajúc sneh a skoro sme došli k dvorcu Mogenu. Tam sme si v poslednom domčeku odpočinuli, v poslednom, pretože sme sa domnievali, že je posledný, ktorý na svojom výlete vidíme. Bol to pekný domček s jedinou miestnosťou, v ktorej sa tiesnil starý sedliak so ženou a s dvoma ženatými synmi, ktorí tam tiež mali svoje ženy. Boli to, pravda, preúbohí sedliaci.

Za onoho času nechodievali tam ešte turisti ani v lete, nuž by sme ich boli kedykoľvek, v každej ročnej dobe, veľmi prekvapili; že sme však prišli v zime, to vôbec nemohli pochopiť. Nemuseli sme dlho prosiť o nocľah, boli to ľudia pohostinní; urobili nám miesto na zemi pred pecou, kde sme sa zabalili do spacích vriec zo sobej kožušiny a výborne sme sa vyspali. Ale ráno snežilo a z púheho sneženia vyvinula sa potom riadna snehová fujavica; osem dní vystrájalo to nepekné počasie a vytiahnuť päty z domu, na to sa nedalo ani pomysleť.

Naši hostitelia boli by, pravda, radi vedeli, čo nás asi zaviedlo až k ich odľahlému obydliu. Keď sme sa im sverili, že máme v úmysle prejsť náhornú rovinu a preniknúť až k pobrežiu, zpočiatku nám ani neverili a potom boli o nás veľmi starostliví. Všetci traja mužovia poznali tú pláň veľmi dobre a vystríhali nás čo najdôraznejšie, aby sme sa ani nepokúšali v zime ňou prejsť. Dosiaľ vraj sa na to neodvážil nikto a vôbec mali náš zámer za neuskutočniteľný. My sme sa však preca nedali odradiť, aby sme v ceste pokračovali; odprevadili nás teda deviateho dňa až k úpätiu náhornej roviny na konci ich údolia a ukázali nám, kadiaľ sa vystupuje. Starostlive sa s nami rozlúčili a my sme vytušili, že sa boja, že nás už nikdy neuvidia.

My sme si, pravda, so svojím podnikom nerobili nijakých starostí. Nám sa vec zdala nadmieru jednoduchou. Planina bola len asi 72 angl. míľ široká, i rátali sme, že pri svojej obratnosti a pri svojich lyžiarskych skúsenostiach, ako i za počasia len trochu priaznivého, prejdeme tú trať najviac za dva dni. Podľa toho výpočtu sme sa tiež vyzbrojili, teda veľmi nedostatočne. Okrem lyží a palíc, mali sme po jednom vreci na spanie zo sobej kože, ktoré sme niesli na chrbte. Stanu sme nemali. Každý z nás mal ešte jedno malé vrecko s potravinami a jednu liehovú lampku. Toto vrecko bolo zabalené do vreca na spanie. Z potravín mali sme iba trochu suchárov, niekoľko tabuliek čokolády a kúsok masla — veľmi malé porcičky, práve tak na osem dní. Mali sme i vreckový kompas a papierovú, celkom obyčajnú mapu.

Na pláň sme sa dostali bez ťažkostí. Hore sme síce nenašli úplnú rovinu, ako sme sa domnievali, bola však pre našu potrebu ešte až príliš rovná; nebolo totiž na nej nijakých charakteristických vyvýšenín, aby sme sa mohli nimi riadiť. Videť nebolo nič, iba nekonečný rad malých zemných vĺn, ktoré sa od seba nelíšily ničím.

Smer cesty sme si riadili kompasom. Cieľom pochodu pre prvý deň bola pastierska chatrč, ležiaca asi uprostred planiny. V tejto ročnej dobe nie je denné svetlo v Norsku silnejšie, než šero, ale riadiac sa kompasom, postupovali sme bez ťažkostí a skoro večer sme chatu našli.

Radosť z tohoto objavu bola však naozaj veľmi krátka, lebo sme zistili, že dvere a okná chaty sú zabednené a otvor komína že je prikrytý ťažkými doskami. Boli sme namáhavým výkonom denného pochodu veľmi unavení, vietor sa opäť zdvihol a teplomer ukazoval -23 °C. V tomto stave bola veru nadľudská práca dostať sa do chaty a potom ešte vyliezť na strechu a odkryť otvor komína, aby sme mohli naklásť ohňa. Odniesli sme to obidvaja veľkými omrzlinami prstov a môj druh bol ešte dlho potom vo vážnom nebezpečenstve, že príde o prst.

Na šťastie našli sme však v chate trochu dreva; ale bolo treba ešte veľmi dlho trpelive čakať, kým nám to niečo pomohlo. Kto niekedy skúsil zakúriť v studenom komíne pri 20 °C pod nulou, ten pochopí, aké ťažkosti sme museli prekonávať, kým komín opravdu poriadne zatiahol. Studený vzduch sa kladie na oheň ako vlnená prikrývka a dusí ho, a treba veru rozdúchať veľmi živý plameň, kým teplo vytisne stĺp studeného vzduchu v komíne. Pri tom bola, pravda, malá chatrč čoskoro plná dymu, ktorý nám vnikal do očú a do krku a bol nám nadmieru nepríjemný.

Keď však konečne oheň veselo vzplanul a my sme povečerali, cítili sme sa naozaj veľmi blažene. Potom sme sa na laviciach pri stene, vedľa ohnišťa zabalili do svojich vriec a spali sme znamenite.

Ale ráno sme videli, že skutočné ťažkosti sa ešte len začínajú. Vietor, ktorý sa už včera odpoludnia zdvihol, vial dosiaľ a sneh sa včuľ sypal v ťažkých hustých chumeľoch. Búrka bola tak silná, že by bolo naozaj bláznovstvom odvážiť sa von; nezbývalo teda než dočkať pri ohni, kým sa búrka vyzúri.

Prekutali sme teda chatrč a mali sme šťastie: objavili sme vrecko žitnej múky, ktorú si tam niektorý z pastierov nechal. Pretože nám už bolo jasné, že musíme vlastných zásob čo najviac šetriť, urobili sme si z múky riedku polievku, variac ju v železnom kotlíku nad otvoreným ohňom. V chate sme posedeli dva dni a zatiaľ sme sa živili len touto riedkou polievkou z múky. Nemohli sme, práve, riecť, že je bohvie ako výživná alebo veľmi chutná.

Keď sa tretieho dňa búrka trochu utíšila, rozhodli sme sa, že sa opäť vydáme na ďalšiu cestu na západ, aby sme došli do Garenu. Museli sme však dávať veľký pozor na smer, pretože na západnom pobreží boly preca len dva sostupy, a keďže boly na niekoľko míľ od seba vzdialené, museli sme sa hneď určite rozhodnúť pre jeden z nich. Keď sme si vybrali, vydali sme sa na cestu.

Neboli sme ešte ďaleko, keď začalo znova hustejšie snežiť a teplota stúpala. Aby sme si zaistili smer, museli sme sa častejšie dívať na mapu. Ale mokrý sneh, padajúci na tenký papier, zmenil ho čoskoro v kašu; potom sme sa riadili už len kompasom, dokiaľ vôbec bolo možné.

Noc nás prekvapila skôr, než sme sa dostali na kraj planiny, i nezbývalo nám, než prenocovať práve tam, kde sme zrovna boli, pod sírym nebom. Málo chýbalo, a túto noc boli by sme si odpočinuli na veky. Keď sme rozvinuli spacie vrecia, vybrali sme z nich vrecúška zásob a položili sme si ich k nohám. Vedľa nich sme zarazili svoje „drievka“ ako znamenie, aby sme vrecká ráno opäť našli, keby ich azda sneh cez noc zasypal. Noc sme strávili nadmieru nepohodlne. Mäkký sneh sa nám na šatách roztopil a šaty dôkladne zvlhly. Keď sme zaliezli do vriec, premenilo naše telesné teplo túto vlhkosť v pary, takže sa úplne premočilo i vnútro spacích vriec. Bola to veľmi smutná skúsenosť. Ešte za šera som sa prebudil polozmrzlý a cítil som sa tak nedobre, že som už nemohol usnúť. Konečne ma napadlo vstať a napiť sa trochu alkoholu z lampky vo vrecku zásob, aby sa mi zase upravil obeh krvný.

Vyliezol som z vreca a hmatal som potme okolo seba, až som zachytil lyžiarske palice, a potom som hľadal vrecko s jedlom. Hrôza prehrozná! Nemohol som ho nikde najsť. Keď sa rozodnilo, dali sme sa obidvaja do hľadania, nemohli sme však najsť ani jedno ani druhé vrecko. Dodnes sa mi nepodarilo nájsť rozumné vysvetlenie, kam sa asi tie vrecká s potravinami podely. Vec však bola nepochybná — vrecká boly preč.

Naše postavenie nebolo už len nepríjemné, bolo veľmi nebezpečné. Keď nenajdeme čo najskôr prístrešie a potravu, musíme pravdepodobne zmrznúť. S týmto nebezpečím pred sebou usilovali sme sa znova dostať sa ďalej na západ a dúfali sme, že ešte pred večerom dospejeme k západnému okraju náhornej roviny.

Ale šťastie nám dosiaľ neprialo. Opäť začal padať sneh, snežilo tak husto, že sme nevideli na niekoľko krokov pred seba. Nezbývalo nám teda, než sa obrátiť a pokúsiť sa, aby sme sa vrátili cez celú planinu, odkiaľ sme vyšli. Prešli sme však len niekoľko míľ novým smerom a prekvapila nás zase noc.

Boli sme premočení, naše vaky boly samá voda. Stále snežilo. Keď sa sotmelo, došli sme k malému pahorku, ktorý sa zdvíhal nad planinou. Ľahli sme si do závetria, pretože sme si mysleli, keď budeme pred vetrom krytí, že azda strávime noc aspoň trochu znesiteľne. A naozaj sme sa presvedčili, že sa nám v novej polohe podstatne ulevilo. Ja som si umienil ešte niečo iného. Vyhrabal som si do snehu chodbičku, nie omnoho širšiu ako moja hlava, vliezol som si do toho tunela hlavou napred a spací vak som vtiahol za sebou. Skoro som si blahoprial k tak skvelej myšlienke, lebo som takto vôbec unikol všetkým nárazom vetra.

V noci sa naraz prudko ochladilo. Vlhký sneh, naviaty do mojej jaskynky a pred jej vchod, začal včuľ mrznúť. O polnoci som sa prebudil; ležal som na chrbte, pravou rukou som si kryl oči, dlaň bola obrátená hore — ako takto často ľudia spia, keď im svieti slnko do očí. Mal som kŕče vo svaloch a pudove som sa snažil prevaliť sa na bok, ale nemohol som sa hnúť. Bol som priamo zamrznutý v pevnom ľadovom balvane! Zúfale som bojoval, aby som sa vyslobodil, ale bez akéhokoľvek úspechu. Volal som na druha, ten ma, pravda, nemohol slyšať.

Chytila sa ma hrôza. Zdesený som si myslel, že tiež on zamrzol vo vlhkom snehu, ktorý napadal cez noc, a že ho postihol ten istý osud ako mňa. Keď nenastane ihneď obleva, musíme asi obidvaja v svojich strašných ľadových rakvách zamrznúť.

Skoro som prestal volať, lebo som nemohol zhlboka dýchať. Pochopil som, že musím byť kľudným, keď sa nechcem vydať v nebezpečenstvo, že sa udusím. Neviem, či preto, že skrovná zásoba vzduchu v mojej uzavretej jaskynke bola už celkom vyčerpaná, či azda z inej príčiny, skoro som upadol v tuhý spánok, ktorý sa temer podobal bezvedomiu. Keď som prišiel k sebe, začul som slabé zvuky. Môj sprievodca teda preca len nebol uväzneným. Včera večer nenasledoval môjho príkladu a nezahrabal sa ako ja, pravdepodobne preto, že bol úplne vysilený a teda tak úplne ľahostajný k všetkému, že nebol schopný, aby ešte napínal svaly, a vôbec mohol pracovať. Ale práve táto vec zachránila život nám obidvom. Keď sa prebudil a videl, že je v snehovej púšti sám a sám, a márne na mňa volal, jal sa ma horlive hľadať po stope, ktorá by ho doviedla tam, kde som. Bola len jedna jediná a na šťastie zazrel, ako niekoľko chlpov vreca zo sobej kože vyčnievalo z môjho väzenia. Hneď začal hrabať rukami i lyžiarskymi palicami, aby ma z väzenia vyslobodil. Potreboval k tomu celé tri hodiny.

Rýchle ubývalo našich síl. Bolo ešte šero, keď ma vykopal, ale obidvaja sme boli príliš rozčulení, aby sme boli mohli pomýšľať na ďalší odpočinok. Obloha bola dosť jasná, aby sme sa boli mohli riadiť hviezdami; i neváhali sme sa vydať na ďalšiu cestu. Boli sme už zase dve hodiny na pochode, môj sprievodca stále napredku — ale naraz zmizol, ako by ho zem bola pohltila. Vytušil som, že zapadol do niektorej snehovej jamy a pudom súc vedený, hneď som sa ho jal zachraňovať. Vrhol som sa na zem a zachvíľu som začul volať: „Nehýbaj sa! Spadol som do trhliny.“ Zrútil sa do hĺbky 30 stôp, na šťastie dopadol však naznak, takže vak, ktorý mal svinutý na chrbte, pád zmiernil. Rozumie sa, že sme sa hneď vzdali pokusu pokračovať v ceste ešte pred svitaním. Potom sme sa opäť vydali na ďalšiu púť — tak sa zdalo, že beznádejnú.

Už štyri dni sme boli bez jedla a tá slabá, múčna kašička, ktorú sme dva dni pred tým zjedli, nám mnoho sily nepridala. Nebolo už ďaleko do úplného vyčerpania posledných síl. Jediné, čo nás ešte držalo, že sme si nezúfali, bolo to, že sme mali dosť pitnej vody. Hore na pláni bolo mnoho malých jazier, spojených riečkami, a z tých čerpajúc vodu, mohli sme si aspoň ňou naplniť žalúdok.

Na večer došli sme k malej búde, plnej sena. Okolo búdy boly stopy lyží. Tento objav nám dodal novej odvahy a novej mysli, lebo dokazoval, že už nie sme ďaleko od obývanej končiny. Rástla v nás nádej, keď vydržíme len ešte chvíľu ďalej tiahnuť, že už snáď zajtra najdeme prístrešie i potravu. Seno poskytlo nám príjemné lôžko a tú noc sme prespali, zahrabúc sa hlboko do neho.

Druhého dňa ráno som vyšiel pred chatu, aby som sa porozhliadol po kraji. Môj sprievodca bol tak vysilený, že sa zdalo, že nie je ničoho schopný, nechal som ho teda na sene odpočívať a sám som sa vydal po lyžiarskych stopách. Trmácal som sa tak asi hodinu, potom som v diaľke spatril akéhosi muža. Bol to asi sedliak, ktorý na rannej obchôdzke prezeral oká, nastrojené na snehové sliepky. Zavolal som na neho, hlasno a zvučno; zdesene sa obzrel a ja som s hrôzou videl, že uteká ako besný; prchal predo mnou, čo mu nohy stačily. Títo osamelí ľudia sú hrozne poverčiví; v skutočnom nebezpečí sú veľmi statoční, ale vymyslenín svojej fantázie sa boja. Bolo videť, keď ma spatril, zpočiatku si myslel, že som strašidlo, ktoré na tejto nehostinej pláni vystrája svoje kúsky.

Zavolal som ešte raz a vložil som do toho volania všetku úzkosť svojej duše. Z môjho hlasu sa iste ozývalo krajné zúfalstvo, lebo tentokrát sa onen muž preca zastavil, a po malom váhaní sa pustil ku mne. Vysvetlil som mu, čo sa s nami stalo a pýtal som sa ho, kde sme. Dalo mi veľa práce porozumeť jeho odpovedi, ale i keď sa mi to konečne podarilo, nechcel som veriť svojim ušiam, že sme sotva hodinu cesty od onoho sedliackeho obydlia nad Mogenom, odkiaľ sme pred ôsmimi dňami nastúpili svoju neblahú cestu.

Táto zpráva ma znova posilnila, i ponáhľal som zpäť k svojmu druhovi. Tiež jemu dodala táto zvesť nových síl a čoskoro sme bez zvláštnej námahy schádzali údolím k známemu nám domku. Zaklopali sme na dvere a vstúpili sme dnu. Zarazilo ma, ako nás privítali — vysvetlil som si to však, keď som sa potom podíval do zrkadla. V jednej miestnosti pracovali — ženy priadly, mužovia vyrezávali z dreva. Podívali sa síce na nás prívetive, ale ich krátky pozdrav znel cudzo a zvedave. Bolo zrejmé, že nás nepoznávajú. Nie div, lebo, ako som sa potom presvedčil, narástly nám husté fúzy, okolo očí sme mali tmavé kruhy, líca boly vpadlé, a kedysi svieža, červenohnedá barva obličaja sa zmenila v hrobove žltú zeleň. Iste šla z nás hrôza. Naši hostitelia nám vôbec nechceli veriť, že sme tí istí dvaja mladíci, ktorí od nich pred ôsmimi dňami odišli. Nemohli v nás obidvoch, vyziablych strašidlách, najsť pražiadnej podobnosti s drievejšími hosťami… Konečne sme ich preca presvedčili a potom dávali najavo až dojemnú starosť o nás. Pobudli sme u nich niekoľko dní, najedli sme sa a vyspali a keď sme nadobudli nových sil, rozlúčili sme sa s nimi, mnohokrát im ďakujúc, a šťastne sme sa vrátili do Oslo.