Cirkus

Na tvári, strhanej bolesťou, naraz sa rozlial pokoj. Bola už nehybná, ani z bieleho mramoru vytesaná, tajomná, ďaleká.

Tí, čo stáli okolo, riaditeľ, Marianna s mužom, Dlháň, August a poník Jimmy, sklopili oči. Ozvala sa v nich bolesť z biedy, čo sa škerila vôkol, bolesť, prichádzajúca vždy vtedy, keď do ich života zavítalo nemluvniatko alebo odchádzal dospelý, ktorý prehral svoj zápas o život. Aj v nich sa usmievala tá istá smrť, vedeli, že skončia svoj zápas podobne ako Červená Susy, niekde na hradskej, ďaleko od pomoci, alebo v cudzom meste, kde nebude pre nich súcitu a nestretnú pohľad bez opovrhnutia, s jasným vedomím, že ich uškrtí práve taký príšerný záchvat, aký skončil s ňou, už pokojnou a tichou.

Ako sa bála, že zomrie sama. A Dlháň pri spomienke vytrel si nemotornou rukou slzu z oka. Bála sa smrti v cirkusovom vozni. Bála sa, že príde k nej práve vtedy, keď ostatní v jase svetiel oslňujú svojím pochybným umením obecenstvo. Prenášali ju preto s posteľou vždy pred predstavením za oponu, odkiaľ mohla sledovať predstavenie, dívať sa cez škáru na poníka Jimmyho, ktorého matka nosievala ju ešte v lesknúcich sa šatách krasojazdkyne, a vidieť pyramídu, na vrchu ktorej stál jej syn.

Maličký, tak ho volala. Tak ho volali všetci. Maličký tu stál pred posteľou, mlčky ešte. Čakal na to, že sa zdvihne hlava, taká čudne pokojná, a zjaví sa na nehybnej tvári úsmev, ktorý bol jeho odmenou, radosťou, všetkým, čo mohol dostať od svojej matky. Nepoznal krásu života detí, ktoré sa usmievali na neho v cirkuse, keď robil kotrmelce a naháňal sa s Augustom. Vybral si svoj podiel z bolestí i radostí veľkých, s ktorými žil, za krásu bláznivého a opovrhovaného cirkusového života, plného lesku a čarovných chvíľ, ktorý ho obral o detstvo a urobil z neho iba číslo na programe večerného predstavenia. A teraz tu stál s desivou bolesťou v srdci, díval sa na ostatných, ako vážne pristupovali za sebou k mŕtvej a bozkávali ju na čelo, aby potom ustúpili do úzadia a nechali ho stáť samého pred posteľou, na ktorej ležala nehybne jeho matka. A maličký, i keď prešiel ohňom utrpení a skúšok, s ktorými ho život učil zápasiť ako chlapca, cítil, že sa otvára pred ním priepasť a že väčšmi sa bojí pozrieť na jej dno ako pohľadu zvrchu pyramídy a že nevie premôcť bolesť, ktorá mu stisla srdce a povedala mu nemilosrdne, že zostal sám.

Hodil sa na chladnúce telo svojej matky. Ostatní tu stáli, zamrazení pohľadom na plačúceho chlapca, so slzami v očiach. Prirástol im k srdcu, hoci nepatril k riaditeľovej rodine. Nepoznali jeho otca a vedeli, že matku priviedlo k nim sklamanie po veľkej láske. A tak vlastne chlapcovi ďakovali za to, že Červená Susy, atrakcia väčších spoločností, pridala sa k nim, aj za slnečné dni života, keď s jej produkciou na čele programu mohli sa zastaviť aj v mestách bez strachu, že bude na nich zvedavé iba obecenstvo z periférií. A nezabudli na tie časy ani potom, keď Susy bola už iba ťarchou pre chorobu, s ktorou daromne zápasila. Napokon vtedy už nahradil maličký to, čím bola ona pre spoločnosť, obratný v akrobacii, aj ako partner Augustov v žartovných výstupoch, medzi jednotlivými číslami.

— Čo s ňou? — spytovali sa druh druha. — Nemožno ju tu nechať, — zašepkal Dlháň.

— Ale ako ju prenesieš? — odvrkol ticho riaditeľ. — Vonku je plno ľudí.

Zívla na nich červená opona, za ktorou sa zhromažďovalo obecenstvo na večerné predstavenie, fádne, odporne, ako povinnosť, čakajúca na nich.

— A čo s ním? S chlapcom? Veď nemôže vystúpiť!

— Musí. Akrobacia je najlepším číslom a Augusta nemožno nechať bez partnera.

— Človeče, — zareval Dlháň. — Veď mu zomrela matka.

Druhý ho pritiahol k opone.

— Toľkým by som mal vracať peniaze za lístky, alebo dať im mizerný program, aby ma vypískali? Ja by som vďačne hladoval ešte dva dni. Ale kone musia dostať žrať.

To bol najpresvedčivejší argument. Stíchli všetci, uznávajúc, že riaditeľ má pravdu. Dohodli sa na tom, že nezavolajú lekára a o smrti podajú len ráno oznámenie. Marianna priniesla bielu plachtu a zakryla ňou Susy. Potom pritisla k sebe chlapčeka a bozkala ho.

— Budeš hrať, však, maličký? Pozri, i mama tu bude ešte. Naposledy sa bude dívať na teba.

Chlapec na chvíľu prestal plakať, ale nebolo už kedy vyčkať jeho odpoveď. Verklík, nahrádzajúci orchester, spustil úvodnú, pochodovú pieseň. Predstavenie sa začalo. Ale cíti, že všetko sa díva na neho. Aj riaditeľ, ktorý stál už v ošúchanom fraku pred oponou, chystajúc sa vystúpiť pred obecenstvo po skončení úvodnej piesne. Druhé číslo po drezúre koní robí s Augustom. Zotrel si slzy. Marianna mu pritisla na nos vreckovku, pričom žmurkla na riaditeľa. Tak sa vidí, že všetko je v poriadku.

Už hovorí riaditeľ k obecenstvu. Pristúpil k nemu August a chytil ho za rúčku. A bolesť bola znovu v pohľade všetkých, bolesť a uvedomenie si svojej nesmiernej biedy, ktorá ich prinútila zlomiť tak kruto chlapcovo srdce. Ale čo sa to s ním robí? S úžasom sa dívajú na neho. Maličký sa usmieva. Ešte má oči upreté na bielu plachtu, ktorá zakrýva mať, ale sa usmieva. Čudná je myšlienka, ktorá mu vyčarila na tvári priam šibalský úsmev. Maličký myslí na to, že keď začne hrať, blaznieť s Augustom, mama sa zdvihne ako zavše, bude sa na neho dívať a zatlieska mu, keď sa vráti za oponu po svojom čísle. A verí tomu, tak mocne verí, že by bol hotový udrieť päsťou do tváre toho, kto by chcel odohnať jeho úsmev a šťastie, ktorým sa mu znovu plní srdce.

— Poď, — šepká August.

Trošku ho zarazí svetlo. Ale hneď sa spamätá. A už srší zvyčajná cirkusová vtipnosť, lietajú žarty a obecenstvo sa smeje. Maličký robí kotrmelce, saltá z miesta a uškŕňa sa na Augusta. Ten sa ho usiluje napodobiť. Jeho groteskné pohyby, zúfalá nemotornosť vyvolávajú všade veselosť. Dobre je, vydýchli si za oponou. Číslo sa končí zasa len smiechom. August si myslí, že maličký ho pozoruje. Napne všetky sily, aby urobil salto po ňom. Ale padá na zadnicu a rehot je zväčšený jeho sklamaným pohľadom, ktorým zisťuje, že maličkého už dávno niet.

Ten stojí pred posteľou matky. Nik nevie, na čo myslí, ale slzy sú v očiach, keď vidia, že dvíha plachtu. Nie, nevstala. Má práve také zatvorené oči ako predtým. A je studená. I ruka, ktorá bývala taká horúca. Bože, tak je predsa len…

Prebehne číslo s poníkom Jimmym a ukážka z Dlháňovho eskamotérskeho umenia. A on stojí, stojí ešte stále a díva sa na chladnú, bielu tvár. Dlháň sa ho jemne dotkne. Cíti to, ale sa nepohne. Počuje prosebný hlas.

— Maličký, ideme…

Vie to, ale ako ísť, keď už niet nádeje. Ako ísť, ako sa ukazovať, ako sa usmievať na ľudí a ukláňať sa na potlesk, keď mama to nevidí? Keď už neotvorí oči, je studená, mŕtva… Načo?

— Ty, — chytí mocne obrovskú Dlháňovu ruku. — Myslíš, že mama ma vidí?

— Vidí, — odpovedal Dlháň. — Vidí…

A tak idú. Spoza opony pozorujú ich vytreštené oči. Najťažšie akrobatické číslo. Malomestské obecenstvo, nezvyknuté na mimoriadny výkon, od začiatku nadšene tlieska. Nevie, ako sa trasú srdcia akrobatov, prekvapujúcich smelosťou. Dlháň a maličký zaslúžia si potlesk. Skvele absolvovali svoje číslo. Najmä maličkému veľa tlieskajú. Ďakuje, ale sa neusmieva. Myslí na mamu.

Za oponou chytí ho Marianna a pobozká.

— Výborne, maličký!

Ale on sa jej vytrhne z rúk a beží k matke. Nie, neotvorila oči. Je po všetkom. Zomrela.

A iba teraz sa ho zmocní plač. Ostatní vedia, že márne sa zoskupujú okolo neho a márne láskajú ťažkými rukami sklonenú hlavičku. Musí sa vyplakať, a bude to dlho trvať. Tak beznádejne plače človek iba raz v živote. Ale čo s nasledujúcim číslom? Ešte má výstup s Augustom. Sprostý a surový. Nemožno ho však vypustiť. Počas výstupu pripravuje sa nasledujúce číslo.

— Maličký, musíš, — hovoria mu. — Veď už len raz, vieš…

Pohľad, ktorým odpovedá, vrýva sa do sŕdc.

— Vyhlás radšej prestávku, — kričí Dlháň.

— Obecenstvo je vo vare, — znie riaditeľova odpoveď. — Musíme ďalej!

A skutočne sa ozve veľký potlesk, keď vojde maličký akrobat a za ním potkýnajúci sa August. Číslo, založené zasa na Augustovej nešikovnosti. Maličký ukazuje s úžasnou ľahkosťou triky a akrobatické kúsky, ktoré má August napodobiť. Ak sa mu to nepodarí, môže ho maličký kopnúť. Obecenstvo, keď počúva podmienky stávky, smeje sa vopred. Iba maličký tu stojí s bledou tvárou, premáhajúc sa, aby nevybuchol v plač. A August vie, že toto číslo nepôjde už tak hladko ako ostatné.

Výstup, ktorý bol venovaný obecenstvu, tlačiacemu sa na miestach na státie, mal sa zakončiť Augustovým návrhom, že po doterajších nepodarených próbach pokúsi sa napodobiť maličkého za jeho chrbtom. Veľactené obecenstvo malo dosvedčiť, že sa to Augustovi podarilo, nato August, hoci zasa padol na zem, rýchle vstane, kopne maličkého a stratí sa.

Začali teda. Spočiatku kopnutia mal dostávať August. Čakal na ne s pohybom, vylučujúcim neporozumenie. Ale darmo. Maličký ho nekopol.

— Poďte von, — zasipel Dlháň spoza opony.

Ale August neposlúchol. Začali, teda musia niečo ukázať. Keď ho maličký nekopol, zakričal obecenstvu:

— Chce byť milosrdný. Myslí si, že bude mať príležitosť kopnúť ma aj druhý raz. Ale ja mu ukážem.

A smiech, ktorý sklamane utíchol, keď maličký nepokračoval, vybuchol znovu plnou silou.

Chlapec sa prebral po tomto výkriku a ukázal znovu trik. August mohol pracovať ďalej. V desiatich rôznych variáciách pokúšal sa ho napodobiť s rutinou a skúsenosťou starého cirkusového blázna, až udychčaný zastal, nepočujúc smiech. A tu vedel, že ďalej to nejde. Zastal teda pred maličkým a s nádejou zachrániť situáciu zareval mu do ucha:

— Bolo to dobré?

Maličký mal v očiach slzy. Ale August sa obrátil k obecenstvu s výkrikom:

— Hovorí, že to bolo dobré!

A znovu zakričal maličkému:

— Bolo to lepšie ako tvoje?

Pozrel na neho tak, že musel odvrátiť hlavu.

— Hovorí, že to bolo lepšie, — smial sa August na obecenstvo.

A tu malo prísť zakončenie. August vypučil brucho, prešiel sa niekoľko ráz pred maličkým smiešnymi, hojdavými krokmi, že sa ľudia znovu rehotali, až zastal a vyhlásil slávnostne:

— Tak ťa kopnem ja!

— Pozor, — zašepkal a kopol.

Maličký však pritom nepodskočil, ako robievali, aby ho noha len naoko zasiahla. Maličký v tej chvíli myslel na niečo iné. Na svoju matku, ktorá ho ešte predvčerom v dedinke, kde zastali, po čísle s Dlháňom, pobozkala.

— Krásne to vieš, maličký! Boh ti pomáhaj, — zašepkala a znovu ho pobozkala. Čudné to bolo, lebo ho mama nebozkávala. Povedala mu raz, že je už na to veľký. A on tak túžil po tom… Tak túžil. A teraz už nadarmo. Mama ho už nepobozká… Nikdy.

Vtedy ho zasiahla Augustova noha. A padol. Divné bolo, že len niekde sa ozval smiech. Poniektorí sa iba nechápavo dívali na smutnú dvojicu, ktorá skôr mohla vzbudiť súcit, ako rozosmiať. Aj August zastal. Zastali čaptavé nohy a ruky, veselo veslujúce, klesli. Vedel, že ublížil chlapcovi. A s ostatnými počúval jeho nárek divej, rozpútanej bolesti a zúfalstva.

— Mama… Mamička…

Bolo to trápne. Najmä pre tých, ktorí sa triasli za oponou. Ale obecenstvo bolo na vážkach. Patrí to k výstupu? obracali sa k sebe a s nepríjemným pocitom hniezdili sa na stoličkách. Ale chlapec plakal ďalej, akoby nechcel prestať, a tu s úžasom videli, že aj August sa skláňa k nemu. A nebol to pohyb komedianta, ale človeka, trpiaceho so svojím malým bratom. Nie, to už už nie je cirkus. Je to život.

— Či je s tým chlapcom? Prečo plače? — ozval sa niekto z obecenstva.

Akoby bol oheň zapálil. Ľudia sa pohli. A o chvíľu sa sypú nové výkriky:

— Vysvetlite, čo je s tým chlapcom?

Obecenstvo stojí skoro do chlapa a nervózne žiada odpoveď. Ohnivejší vyskakovali na stoličky a už reve všetko:

— Bijú ho, mordujú ho, — kričí vypasený strýko.

— Nedávajú mu jesť, — piští tetka v treťom rade. A už je vonku aj riaditeľ, aby bolo na koho nadávať. Kývne Augustovi a on vynáša chlapca na rukách. Potom prosí o ticho.

Maličký nevidí nič z toho, čo sa robí vonku. Ani to nechce vidieť. Ešte mu tečú slzy, ale sedí na Dlháňovom kolene a cíti, ako ho láska.

— Plač, maličký! Plač…

A je tak dobre pritúliť sa k Dlháňovi a plakať, skloniť hlavu na jeho širokú hruď a nemyslieť na nič.

Vonku sa tíši huk. Obecenstvo odchádza. Opona sa roztvára. Vchádza staršia pani a niekoľko pánov. Riaditeľ obskakuje okolo nich. Pani starostová, pán starosta a niektoré notability mesta prišli sa pozrieť na malého akrobata, ktorému dnes zomrela matka. Obzerajú ho, obdivujú ako nejaké malé, čudné zvieratko a šepkajú si čosi. Odvracia sa od nich, i keď vie, že o ňom rozprávajú. A tu nevidí mamu. Kde je, zaplače naraz. A vytrhne sa z Dlháňových rúk a beží. Nájde ju vo voze. A hodí sa na dlážku pred posteľou.

*

Na druhý deň podvečer po pohrebe Červenej Susy vydali sa znovu na cestu. Iba kruh, vysypaný pilinami, ostal tu po nich a v kúte cintorína čerstvý hrob.

Maličký sedel pri Dlháňovi, ktorý robil kočiša prvého voza. Boli už ďaleko od ľudí, vonku na bielej ceste, osvetlenej mesiacom, a z oboch strán šumeli stromy pieseň, ktorá im obom bola blízka. Dlháň si práve zapaľoval fajku a chlapec sa pritúlil k nemu. Pokoj bol na jeho tvári, pokoj bol tu všade vôkol. Pokoj bol i v Dlháňovom pohľade, upretom na nebesá, na tisíce ligotavých hviezd. Azda ten, ktorý tam býva, dá tomu chlapcovi stretnúť v živote takú veľkú lásku, že premôže nenávisť v jeho srdci. Nenávisť k svetu, ktorý mu nedal trpieť ako človeku, ale tak chcel, aby bol komediantom aj vtedy, keď mu zomrela mať.