Hrôza

Vlahej noci pozvoľna pribývalo.

Dámy zostaly v salóne villy. Mužovia, sediac každý o sebe, alebo súc koňmo rozkročení za dvermi na záhradných stoličkách, fajčili v kruhu okolo okruhlého stola, na ktorom boly rozstavené taniere a malé sklenice.

Ich cigary zažiarily v hustnúcej tme po chvíli jako oči. Niekto práve vypravoval strašlivú udalosť, ktorá sa včera prihodila: dvaja chlapi a tri ženské utonuli v rieke v bezprostrednej blízkosti a zrovna pred očima pozvaných hostí.

General de G… prehodil:

— Áno, to sú veľmi dojimavé reči, ale nie sú hrozné.

Hrôza, to staré slovo, znamená ďaleko viac, jako strach. Strašná príhoda, jako na pr. táto tu teraz, dojíma, rozrušuje, zmätí: neuvedie však do šialenosti. Aby sme zažili hrôzu, k tomu je potrebné viac, jako duševného pohnutia a viac než pohľadu na strašnú smrť — k tomu je treba buď tajemného zachvenia, buď abnormálneho pocitu, mimo všetkej prirodzene stojácej bázne. Človek, ktorý umiera, bárs i za tých najdramatickejších okolností, nerozbudzuje hrôzy; bojište neni hrozné; krv neni hrozná; najstrašlivejšie zločiny sú zriedka kedy hrozné.

Poviem vám dva osobne prežité prípady, ktoré ma naučily poznať to, čo sa volá hrôzou.

*

Bolo to za války roku 1870. Prejdúc Rouenom stiahli sme sa k Pont-Andemeru. Vojsko počítajúce okolo dvadsaťtisíc mužov — dvadsaťtisíc mužov docela popletených, zmätených, rozptýlených, demoralisovaných a úplne vysílených — odchádzalo sriadiť sa ku Havru.

Zem bola pokrytá sňahom. Nadchodila noc. Od včerajška nikto nič nemal v ústach. Ustupovalo sa rýchle, lebo Prussy neboli ďaleko.

Celý ten normandský kraj, sivo namodralý, tu i tam poškvrnený stínami stromov, ktoré rástly okolo statku, rozprestieral sa pod čiernym, ťažkým a osudne vypadajúcim nebom.

V tichom úsvite zory nebolo očuť nič iného, len zmätený, mdlý, avšak predsa ale odmeraný hluk kráčajúceho vojska, nekonečný dupot, ku ktorému sa primiešavalo len nejasné klinkanie vojenských misiek a šablí. Vojaci sklonení, až ku zemi shrbení, špinaví a roztrhaní vliekli sa dlhým utrmácaným krokom, spiechajúc sňahom.

Koža dlaní lepila sa k oceli na kolbách, lebo v tú noc strašne mrzlo. Každú chvíľu som videl nejakého gardistu odhodiť boty, a radšej kráčal bosý — toľko boľastí im spôsobovala obuv; a v každej šlapaji zanechával stopu čerstvej krvi. Po nejakej chvíľke usedal na poľnú medzu, aby si za okamih oddýchol, ale už nevstal. Každý z mužov, ktorý si sadol, bol odsúdený k istej smrti.

Oh, koľko, sme zanechali za sebou takých ubohých a vysilených vojakov, ktorí sa domnievali, že ihned pôjdu ďalej, jako si len trochu zotavia svoje omrznuté nohy. Sotva že ustali v pohybe, sotva že v ich premrznutom mäse prestala prúdiť temer už zmrznutá krv, srazilo ju nepremožitelné stuhnutie, pribilo ju k zemi, zatvorilo im oči, a v sekunde premohlo ten ľudský ustatý organismus. A tak zachádzali pozvoľna, s čelom opreným o kolená ani sa nesrútiac k zemi, lebo jejich členky a údy pozbyly ohybnosti, ztvrdly jako drevo, nevládajúc sa už ani nadvihnuť ani uložiť k zemi.

A my ostatní, niečo silnejší, postupovali sme stále, premrznutí až do kostí, udržujúci sa v kroku len silou daného pohybu… a tak sme kráčali nocou sňahom, potácajúc sa za onou zmrzlou ríšou smrti, zdrvení zármutkom, porážkou, beznádejou, udržovaní v krutom odpore len mrzkým pocitom opustenia, konca, smrti a zmaru.

Spatril som dvoch četníkov, ktorí držali za rameno malého podivného mužíka, starcu bez fúzov, na ktorého pohľad bol opravdu prekvapujúci.

Hľadali dôstojníka, lebo si mysleli, že lapili špióna.

Slovo „špión“ jako iskra prebehlo tlupou, takže okolo staríka soskupil sa celý kruh ľudí. Jakýsi hlas zkríknul:

— Zastreliť ho!

A všetci tí vojaci, ktorí klesali vysilením, držiac sa na nohách len preto, že sa mohli opierať o svoje flinty, boli všetci zachvatení tým šialeným a zvieratským púdom hnevu, ktorý ženie tlupu do najkrvavších bitiek.

Chcel som prehovoriť; bol som vtedy majórom a velel som praporom; ale v tej chvíli neznali veliteľov, boli by v stave zastreliť i mňa.

Jeden z četníkov mi povedal:

— Už tri dni ide za nami. A každého sa vypytúva na naše delostrelectvo.

Obrátil som sa k mužíkovi:

— Čo tu robíte? Čo chcete? Čo idete za naším vojskom?

Koktal čosi v naprosto nesrozumiteľnom nárečí.

Bola to opravdu veľmi podivná osôbka, s úzunkým tylom, s potmehúdnyma očima, a tak smutne stála predo mňou, tak zničene, že som bol do cela presvedčený, že je špión. Zdal sa byť veľmi starým a zoslabnutým. Kosom pozrel na mňa s pokornou, hlúpou a zaroveň lstivou tvárou.

Vojaci soskupení kol do kola kričali na nás:

— Ku stene s ním, ku stene!

Riekol som k četníkom:

— Ste mi zodpovední za väzňa?

Ani som nedohovoril, keď som bol odstrknutý a v nasledujúcej sekunde som videl, jako rozzúrení vojaci schvatli mužíka, hodili na zem, kopali ho, potom ho zavliekli až k ceste, a temer odhodili ku stromu. Padol v tú chviľu polomrtvý do sňahu.

A v tom okamihu bol na ňom vykonaný súd. Vojaci strelili naňho, znovu nabili pušky, opäť vystrelili s brutálnou, desnou zúrivosťou. Temer sa bili o to, že na koho teraz pripadne výstrel, a ustavične strieľajúc defilirovali pred mrtvolou tak, jako sa defiliruje pred truhlou pri výkope.

Tu ale naraz zavznel vozduchom výkrik:

— Prusi! Prusi!

A ja v tú chvíľu som očul, jako sa naplnil celý obzor obrovským hlukom zmätenej armády, ktorá sa dala do behu.

Panika spôsobená výstrelmi na toho neznámeho nešťastníka, zmätla i tých, ktorí strieľali. A všetci, ani sa nepresvedčiac o položení, že strach vyšiel vlastne od ních, dali sa na útek a zmizli v tme.

Zostal som na mieste len sám s dvomi četníkami, zadržala ma totižto služobná povinnosť.

Vzali to rozbité, beztvárne a zakrvavené mäso.

— Musíme ho prezreť — hovorím.

A podal som jednomu z četníkov škatuľku voskových zápaliek, ktoré som mal vo vrecku. Druhý zas zažal svoje. Stál som medzi oboma.

Četník, ktorý sa prehraboval v tele, vravel:

— Má modrú blúzu, bielu košeľu, nohavice a páru bôt.

Prvá zápaľka zhasla; zapálili druhú. Vyvrátiac obe vrecká, riekol četník:

— Nôž s kostenou črienkou, poskladaný vreckový ručník, tabakierka, kus motúza, kúsok chleba.

Zhasla druhá zápaľka. Zapálili tretiu.

Omakajúc mrtvolu zo všetkých strán, riekol na konec četník:

— Nič nemá viac u seba.

Riekol som:

— Vyzlečte ju. Najdeme snáď niečo na holom tele.

A aby oba vojáci mohli vyzliekať telo, uchopil som sám sirky a svietil som. Díval som sa naň, pri rýchlom zhasínaní a novom zažihaní zápaliek, jako mrtvolu po kuse svliekajú, a jako na konec úplne obnažili ten beztvárny balík zakrvaveného mäsa ešte teplého, ale bez života.

A tu náhle jeden z ních riekol:

— Tisíc striel, pane majore… veď je to ženská!

Nie som v stave povedať, jaký podivný a pálčivý pocit úzkosti mi rozochvel srdce. Nemôhol som tomu uveriť, a kľaknul som do sňahu pred touto bezforemnou massou, a poznal som opravdu: bola to žena!

Oba četníci zarazení a skleslí, čakali, že podám o tom svoju mienku.

Ale ja som mlčal, premyšľal a posudzoval.

A tu brigádnik preriekol zvoľna:

— Snáď mala syna u delostrelectva a nemajúc o ňom zprávy, šla ho hľadať.

A druhý riekol:

— Tak akosi to bude.

A ja, ktorý som videl a prežil vo svete veci veľmi strašné, vypukol som v hlasitý plač. A z tvári do tvári tejto mrtvej, tú ľadovú noc, uprostred onej čiernej nivy, pred tým zakrvácaným tajemstvom, pred tou neznámou zabitou ženou, pocítil som prvý raz, čo znamená slovo: „Hrôza“ — — —

A ten samý pocit som prežil laňského roku, keď som vyšetroval jednoho z pozostalých, ktorí sa vrátili z Flattersovej výpravy: jednoho alžirského strelca.

Znáte podrobnosti toho ukrutného dramatu. Ale je tu predsa jedna, ktorá vám sotva bude známa.

Plukovník tiahol sudánskou pušťou, ohromným územím Touaregov, ktorí v tom nesmiernom piesočnatom Oceane rozprestierajúcom sa od Atlantického mora až k Egyptu a od Sudanu až k Alžíru náležia k pirátom, podobným tým, ktorí pustošili kedysi dávno more.

Vodcovia, ktorí viedli oddiel, patrili ku kmeňu Chambaa a Onargla.

Jednoho dňa rozstavili tábor v šírej púšti, a Arabi hlásajúc, že prameň odtiaľ neni ďaleko, odišli hľadať vodu so všetkými ťavami. Jedon muž upozornil plukovníka, že sa tu chystá zrada; Flatters ale tomu neveril, a sprevádzal vodcov i s inžiniermi a lekármi a temer so všetkými dôstojnikami. Všetci boli zavraždení u samých prameňov, a všetky ťavy boly pochytané.

Náčelnik arabskej komissie Onargla, ktorý zostal na bojišti, ujal sa velenia pozostalých zbytkov špahiov a strelcov, a nariadil ústup zanechajúc na mieste celú batožinu a všetky potraviny, lebo nebolo velbludov, ktoré by ju odniesly. Dali sa teda na cestu v tej púšti bez stínu a bez hraníc, mučení pálčivým slnkom, ktoré žiarilo od rána až do noci.

Jeden kmen prišiel oznámiť, že sa podáva a priniesol datle. Boly otrávené. Skoro všetci Francúzi pomreli, a medzi nimi i poslední z dôstojníkov.

Zostalo len niekoľko špahi, medzi nimi jazdecký poddôstojník, Pobégun, a niekoľko domorodých strelcov z kmena Chambaa. Mali so sebou ešte dve ťavy. Jednu noc zmizli i títo a s nimi dva arabi.

Teraz zbadali pozostalí nešťastníci, že im nič iného nezbýva, jako oddať sa druh na druha; a preto hneď, jako zpozorovali krádež oboch veľbludov, a zistili útek oboch arabov, vzdialili sa jeden od druhého ďalej jako na výstrel, a dali sa takto osamotení na pochod mäkkým pieskom, pražení ostrou páľou slnka. A tak šli celý deň, a keď došli k niektorému z prameňov, pil z neho jeden za druhým, aby tak každý od najbližšie vzdialeného vyrovnal rýchlo svoju vzdialenosť. A zase šli takto celý deň, skúmajúc z kroka na krok v tom ohnivom a plochom priestranstve malé kotúče piesku, ktoré z diaľky naznačovaly jednotlivých mužov postupujúcich púšťou.

Ale jednoho rána odbočil náhle jeden z kráčajúcich a blížil sa ku svojmu susedovi. Zastali všetci, zvedaví čo to.

Muž, ku ktorému kráčal vyhladovaný súdruh, neutiekol, ale vrhnul sa na zem a namieril na neho puškou. Keď už myslel, že ho má na dostrel, vystrelil. Protivník nebol trafený, a kráčal bližšie, načo podobne zacielil, a zastrelil kamaráta na mieste.

A tu pribehli všetci ostatní z celej končiny, aby si uchvátili niečo z koristi. Ten totižto, ktorý strelil, rozsekal telo a delil ho. Načo sa znovu rozstavili do radu títo nesmieriteľní druhovia, aby sa zase sišli pri najbližšom výstrele. Celé dva dni trávili takto z rozdeleného ľudského mäsa. A keď sa neznesitedelný hlad dostavil znova, ten ktorý bol zastrelil prvného, strieľal opäť. A zase rozsekával jako rezník mrtvolu, a podával z nej po kuse svojim súdruhom, sebe ponechávajúc len určený diel.

A tak sa pokračovalo v tomto ľudožrútskom pochode neustále.

Posledný francúz, Pobégun, bol zastrelený neďaleko prameňa, práve deň predtým, jako prišla pomoc.

Rozumiete už teraz, čo ja nazývam Hrôzou?

Hľa, to nám vyprával jeden večer general de G…