Panská nemoc

Ani neviem dobre, prečo ju menujú panskou? Je pravda, po dedinách sa nebárs vyskytuje, lebo… Nie, že by tam bolo menej skutočných nábobov, pánov, ale menej sa tam sedí. Ženy, holubičky naše zlaté, dbajú, aby im chlapi priveľa nevysedávali v krčmách a v spolkoch, ženú si ich domov, aby sa starali o domácnosť, gazdovstvo a v miere nie menšej, ak je na to ešte dostatok činorodej energie — aj o zachovanie rodu.

Mám na mysli nemoc, zvanú sedavou, či má to byť vlastne iba neduh. Národ to nazval „zlatou žilou“, veda hemoroídami a majiteľ ich nikdy neprekĺňa po mene, lež kadejako, svraštiac pritom svoj „ciferblat“. Ani by som sa nemusel priveľa už rozpisovať o tomto neduhu „panskom“. Uhádneš, milý čitateľ, kde to asi je na ľudskej kostre. Aby si neprišiel do pomykova, pokúsim sa to — nakoľko to unesie moralistické ucho zhýčkaného dneška — naznačiť trocha určitejšie.

Na juhopolárnej časti ľudského tela, tam, kde sa končí vlastne pokračovanie hltana a chrbtová kosť stráca svoje estetické pomenovanie, je „výfuk so špérklapňou“, okrúženou najjemnejšími sliznicami. Je to zrejme hygienický tunel. Škoda, že si vyvolily práve také zakryté miesto a neestetické, čo aj vysokodôležité v ľudskom ústroji! Koľká to irónia, že o tomto mieste spomínaš len v nadávkach a želaní, aby ti kto urobil dobrú službu, keď ho pozveš, aby ťa bozal…!

Tu, hľa, milý čitateľ, zrodí sa u ľudí, čo majú sedavé povolanie, neduh, hemoroídy, čiže „zlatá žila“, či čosi podobného, ako sú kŕče na nožných žilách. I tu krvné cievy sa zduria, čert vie prečo, keď ich nik nedráždi, človek slušne s nimi zaobchodí, niekedy aj vykúpe. Odrazu vynoria sa ti okolo výfuku uzly, hrče; výfuk začne úžasne svrbieť, potom krvácať a pokazí ti celkom náladu. Však si všimni v úradoch, najmä starších pánov-byrokratov, akí sú mnohí napaprčení, hoci ich nik nedráždi. Všimni si ševcov, krajčírov starších, ako prskajú, keď im načas nesplatíš účet. To nie pre nevyrovnaný účet, ale že ich hnevajú hemoroídy.

Ono, hm, v byrokracii sa vlastne aj hodnostný stupeň upravuje podľa množstva hemoroíd. Kto má viacej hemoroíd, nárokuje si lepšie platené miesto, lebo si to vyslúžil a zaslúžil. Otvorene sa to takto nepovie, ale sa to cíti. Keď zas svetom zahrmia revolúcie, vtedy sa mladí chasníci vrhajú na starých, aby ich „vysotili zo sedla“, ako sa vraví. Hovorí sa, že toto je snaha, elán o zachovanie života; človek vraj sa má drať, tlačiť i cez mŕtvoly, nehľadieť na nič, na nikoho, lež prebíjať sa a ulapiť sa zas dobre v sedle. Títo chasníci zatiaľ ešte nemajú zlata ani vo výfuku, ani v kešeni, ale dočkajú sa ho tu i — tam. A potom zas ich budú iní vykurovať z hniezda. Toto je vraj životodarný ruch, ktorý treba podporovať.

Zaujímavé je, že voly a somáre nevedia, čo je to „zlatá žila“, vari takej ani nemajú. Nepotrebujú ju ku kariére, lebo sú iba volmi a somármi. Za mladi boly juncami, ale na starosť, ako každý junec — iba volmi ostaly.

Táto „zlatá“ pliaga často zaviní nemilé roztrpčenosti, lebo kto ňou trpí, nebýva veselý, nebaví ho nič na svete. Stále myslí, ako by sa zbavil potvorstva. Neodporúča sa vymenúvať za diplomatov takýchto ľudí.

A o tomto sa nepíše v občianskych novinách. Literáti nikdy nerozberajú vo svojich škrabaniciach tento veľký trest na ľudskom plemene. Básnici síce počarbú veľa neočesaných, mľandravých básní, zneužívajúc tak trpezlivosť papiera a nekritických čitateľov, ale aby ktosi napísal ódu na zdravý výfuk, na ešte zdravší zdržiak v ňom, alebo aby preklial plutokratickú metlu sediačky pracujúcich más, na to sa básnici dneška, ani minulosti — otvorene dosiaľ nepodobrali. Prečo? Preto, lebo sme tu príliš zaťažení predsudkami uondenej, falošnou pretvárkou nalíčenej ľudskej spoločnosti, ktorá sa vie, ako chceš, pretvarovať, ale u lekára skuhre a narieka, ako ju zlý osud tresce so „zlatou“ žilou. A ešte nevyšiel zákon, ako toto „zlato“ zrekvirovať. Rád by sa ho zbavil každý, ale nechce ho nik.

Keď tak čítam tie rozličné bolestínske básne, i našich básnikov niektorých, a románové camraniny, kde autor v nedostatku potrebnej fabuly zapĺňa stránky papiera jalovým lyrizovaním, nevdojak schodí mi na um, že ponad toto všetko jestvuje jedinečne príjemný zdravý pocit. A to je mať zdravý výfuk a môcť si jeho pomocou v nebeskej prírode, v tráve, či v lesíku, poriadne uľahčiť. Zbaviť sa pri vtáčom speve a cvrlikaní svrčkov neestetickej príťaže a zabudnúť na úžasné a stále za tebou sa plaziace memento: „Prach si i ty a prach ostane z teba.“ Myslíš, čitateľu, že sa mýlim? Oj, nie. Však nie, kolegovia „zlatníci“!? Len to priznajte otvorene.

Tu sa stretávame s farizejstvom, falošnou morálkou, ktorá neodôvodnene znemožňuje, aby sa o takýchto šťastných momentoch v ľudskom živote básnilo, písalo a čítalo. Iba ak toť, surrealisti, že by „automaticky“ píšuc, aj o tomto písali? Nie, oni písať nebudú a vtedy nie sú dôslední, lebo svoj perový a urnový produkt kontrolujú a nadskutočník nemá, nesmie svoje myšlienky kontrolovať. Napokon, veď aj načo že by? Veď čin, ktorý ja tu odporúčam literárne verne podať i pre širšiu verejnosť, je holá skutočnosť. Ale by sa rozhodne vďačnejšie čítal než nedonosený básnický produkt.

Lekári to majú trochu lepšie. Oni si aj o tomto probléme veselo popíšu v odborných časopisoch. Dajú tomu latinské pomenovania a môže to bežať. Povedia ti, že taký výfuk, ako tu mám na mysli, je „ad anum“; hľadaj ho, ty nelatinák negramotný! Koľko zím si chodil do obecnej školy?

Jazdci nepatria do tejto „plutokratickej“ spoločnosti. Oni zlato nenosia vo výfukoch, ani ich kone. To vari preto, lebo každý jazdec musí pracovať i svojimi sedadlami, či juhopolárnou čiastkou svojho tela, či ako mám srozumiteľne nazvať onú časť tela, na ktorej aj sedávame, ktorá by mohla byť v proporciách menšia, na ktorú sme v detských časoch dostávali výprask z rúk odborne školených „pedagogov“.

Táto plutokratická nemoc je úžasne nevyberavá, povedal by som, že pridemokratická, lebo tak isto navštevuje mužov, ako aj nežné pohlavie. Aspoň tak mi to povedali nedávno na klinike. Dámy sa ňou nepochvália verejne. Ona je tu pozostatkom z časov francjozefovských, máriatereziánskych. V dnešnom politickom režime fašisticko-osiarskom je demokracia kacírovaná. Sú tu všetky dobré predpoklady, že rovnako bude kacírovaná i táto demokratická panská nemoc.

A jesto proti tejto pliage kadejakých mastičiek! Oj jé! Jedna drahšia od druhej a jedna horšia od druhej. Naši starí tatkovia nepoznali zlatej žily, ani mastičiek proti nej a dožili sa vysokých vekov. Nám neostáva, než odísť s neduhom k odborníkovi, aby sa na vec podíval a rozhodol, čo a ako ďalej. Musíme mať i v tomto smere nejaké odporúčanie od osoby, ktorá sa už „pochválila“ so svojou zlatou žilou. Znám prípad, kde sa istý kolega v kancelárii vypytúval spolupracovníkov, ako je to s tým, či oným lekárom, či sa ten tomu dobre rozumie a čo ordinuje, aké má kto skúsenosti s ním a podobne.

— A jejej, len choďte, kolega; už tam bol toť môj sused Mirko, a dobre pochodil!

— Kde bol a ako pochodil, há?

— U doktora Vlada Dobehala. „On je přes tý věci“, ako sa u nás hovorievalo. Má svoju metódu, s ňou vylieči všetko našup. Mirko mal úžasne tvrdú stolicu, čiže „veľmi hustý prípad s náramne riedkym behaním“. Nič nepomáha. A vyrástly mu cez týždeň hemoroídy vari ani nie zlaté, lež briliantové. Mirko už si nevedel rady. Odporúčal som mu Dr. Dobehala. Šiel a o dva dni už aj behal. Dobehal mu jednoducho krivákom vyrezal revoltujúce hemoroídy, odstránil ich s tela a pacient je zas chlap…

— A bez bolesti, reku?

— No, to sa vie, že bez, — znie odpoveď. — Len oné: Mirko si pred operáciou vzal silné prejímadlo, a to už tri hodiny vopred. A výfuk, mrcha jedna rebelantská, nie a nie spustiť. Ohlásil sa iba o dve hodiny po operácii, a to vo veľmi tvrdej forme. Trochu mu jazvu rozkrvavilo, ale že ju mal pevne sošitú dratvou, vydržala nápor a dnes je chlap na nohách. Lekár počítal s tým, že nápor bude silný, a preto aj silnejšie ranu zašil.

Kamarát sa rozhodol, že teda pôjde. Pravdaže, na nemocenskú. Kdeže by platiť lekárovi tisíc korún za dôležitý výkon! Stačí toť 7 alebo 14 korún; aby nestučnel odrazu. Je odborník, teda patrí mu štrnásť koruniek, čo nech si zinkasuje v Nemocenskej poisťovni. Ono, hm, keď i tento honorárik prihlási na zdanenie, nuž ostane lekárovi iba toť nejakých Ks 3.50. Spomínam si, že hodinár, čo sa mi podíval do hodiniek, trochu ich pretrel kefkou a prskol oleja do ložísk koliesok, započítal si Ks 20.— a bol s tým menej zamestnaný než chirurg čo aj s nepatrným zákrokom. Ale o tomto vari neradno písať, to sem nepatrí. Hodiny nepatria do chirurgie ani do výfuku.

Nuž išiel ten zdatný občan k lekárovi, Vladkovi Dobehalovi. Doma sa rozlúčil s rodinou, čo, reku, ak by čo by? Čert nespí! Žena nech sa hneď po jeho smrti vydá a nájde si muža lepšieho, než bol on atď. Penzička nejaká by tu tiež bola a o ostatné nech sa už sama postará. Svet je veľký, je sa nám kde rozťahovať, nech si aj táto „vrchnosť“ poradí, keby muž zatrepal paprčkami!

Bolo treba ísť do posádkovej nemocnice, lebo ten lekár bol narukovaný. V posledných troch rokoch ustavične sa rukuje, to nebodaj preto, lebo je vojna, či sú vojny a budú vojny. Pred ordinačkou čakal zástup vojakov i civilov. Lekár kdesi meškal úradne, bol on totiž šéflekárom a v rangu vtedy najvyššom. Dovolili nášmu pacientovi vojsť do čakárne, kde bolo i niekoľko vojakov, a to ako zo zdravoslužby, tak aj pacientov. Ošetrovateľky-sestričky ich obväzovaly. Pacientovi nášmu prikázali sadnúť si. Saniťák, čo ho volali Paľkom, vraví:

— Ráčte si sadnúť, pán plukovník…

Návšteva mrká okolo seba, na seba, či to jemu patrí, či čo? Nakoniec sa ošíva, že „veď ja nie som plukovník“.

— To nič, — odpovedá Paľko, — ale hemoroídy iste máte už aj na generála!

Ten Paľko bol viselec. On už poznal pacientov svojho šéfa.

Lekár dlho nechodil. Bol vraj na ministerstve. Sestričky ošetrily všetky kaliky, obviazaly, čo im aj civilného prišlo ta na ošetrenie, a ostával iba náš pacient, ktorý sa menoval… povedzme, že Juro Frzoň. Služba trvala do 14. hodiny, či pracuješ alebo nie. Ordinačkou prebehlo niekoľko lekárov, dôstojníkov sanitnej služby. Všetci sa spytovali na doktora Dobehala, na ktorého aj Frzoň čakal. Ale on neprichodil.

Tu sa Frzoň z dlhej chvíle spýtal ošetrovateľky, ktorá bola náhodou najbližšie k nemu, odkiaľ je. Odpoveď znela, že z Drieňového.

— A jejéj! — zhíkne Frzoň. — To je tam, kde nemajú na kostole vežu a pán farár si na ňu sbiera kontrolovaním panenskej a mládeneckej nedotknuteľnosti snúbencov pred sobášom.

— Jejéj, nože nám to povedzte, pán obršt, — kričí personál, — ako to tam má ten šikovný pán farár? A nie je to náhodou iba žart, stalo sa to a či sa ešte len má stať?

— No, že asi budete asistovať, keď ma ten váš pán šéf bude rezať, tak vám to poviem: V Drieňovom, ako aj na okolí páni farári s kancľa vyhlasujú ohlášky a označujú snúbencov ako „poctivý mládenec a poctivá panna“. A ono s poctivosťou mládenca to bolo všelijaké, zpravidla ako pri sedemročnom kohútovi. Niekedy sa aj dievča vykoľajilo a farár sa blamoval s ohláškami. To ho dohnalo k zriedkavému opatreniu, milí poslucháči moji. Keď prišli snúbenci na faru o ohlášky, pýta sa ich prevelebný pán tatík:

— Slobodní, prosím, alebo poctiví?

— Poctiví ako slovo božie, — hlásia snúbenci.

— Ja vám to síce verím, lebo ináč by som vás mohol ohlásiť iba ako slobodných, a nie poctivých. Ale viete čo? Složíte tu záruku, kauciu, a to podľa svojho majetkového stavu, povedzme, Ks 1.500.—. Ak sa dokáže po sobáši, že ste naozaj poctiví a že nebolo nič medzi vami nepoctivého, kauciu vám vrátim, ináč, ak sa nový svetoobčan či občianka — prihlási v termíne kratšom, než je zvykom, kaucia prepadá na vežu. Viete, že náš kostolík nemá veže, nuž takto azda s božou a mládeže našej pomocou, hoc aj nie priam najšľachetnejšou, vybudujeme si aj vežu…

— Nuž tak, priatelia, — končí Frzoň, — počul som, že veru v Drieňovom už čoskoro budú stavať vežu. Item, nasbieralo sa.

Ale vtom prišiel lekár, šéflekár Dr. Vladko Dobehal. Chlapík strednej výšky, vlastne i v tejto výške trochu skromnejší, ale zato hustý. Len sa zdalo, že nie je dobrý vojak, lebo nenadáva. Frzoň sa mu ohlásil a predstavil. Vzal ho hneď na parádu do svojej operačky. Tam mu prikázal, rozumej, ten lekár Frzoňovi, aby sa vyzliekol, vyliezol na operačný stôl, kde má tak naštimovať svoju juhopolárnu časť tela, ani čoby pískal na celý svet.

Frzoň, starý vojak, veru nehľadel napravo, ani naľavo, ako že nehľadel ani ošetrujúci personál, a poslúchol.

Lekár, dobrotisko, podíva sa odborne do výfuku a ani si pritom neodpľul. Majú to tí naši lekári čudné žalúdky! Frzoň čakal, že teraz sa už začne rez, a nezačal sa. Lekár vraví, že toto ešte nie sú hemoroídy, ale iba afekcia, ktorú treba liečiť teplým kúpeľom a mastičkou. O týždeň sa má pacient znova ukázať.

Veľké bolo prekvapenie na službe i v rodine, keď sa Frzoň zjavil nie krivkajúci, lež veselý.

A začal usilovne kurírovať afekciu na výfuku, ako lekár kázal. O týždeň sa ukázal lekárovi. O dva znova, lebo afekcia neustávala voľákosi. Vše tam niečo prasklo na sliznici. Vlastne sliznica mu praskala stále. Tu lekár lapil sa inej metódy, začal do výfuku vrážať novokainové injekcie. Prvú ranu — pichnutie — bolo cítiť, ostatné už nie. Lekár myslel, že sa mu pacient skotúľa s operačného stola, omámený množstvom tohto narkotika, a ono zatiaľ nič. Pacient sa držal ani starý kozák. Iba čo pred prvým štuchnutím injekčnej ihly zaťal zuby a poriadne zabohoval. To preto, aby necítil bolesť. On ju síce cítil, ale nadávka mu ju uľahčila. Je to už tak; keď si my Slováci zaoceľujeme tých slovenských tristobohov, čo nám Česi nechali (jedného nám vzali), hneď je nám ľahšie. Prišli na to už akiste aj lekári, a preto kážu trpiacim pacientom bohovať pri striekaní injekcie.

No zatým lekár určil ináč. Povedal, že ten cecok, čo sa Frzoňovi utvoril na konečníku z nabehnutej krvnej cievky — vyreže, lebo on, mrcha, robí tam neplechu, a preto výfuk čiže sliznica na ňom praští. Slovo sa stalo skutkom. Jedného dňa pobrúsil si lekár svoj šachterský krivák a odfikol Frzoňovi cecok. Bez bolesti ako pre lekára, tak aj pre pacienta, ktorý o tri hodiny po rezaní išiel výsledok skúšať do klubu, k preferansu. Vydržal pritom sedieť až tri hodiny. Toto bolo svedectvom pre lekára — a Frzoň sa tým netajil ani v klube, že ten doktor rozumie svoje remeslo. Treba však priznať, že tak asi o dve hodiny prihlásily sa bolesti v miestach, kade pochodovala injekčná ihla. Ale to tak má byť, čo aj cítiť riečicu na výfuku.

O nejaký čas bol Frzoň na nohách a vystatoval sa pred priateľmi, aké je to pohodlíčko, keď človek žije v dobrom pomere s dvorným „zlatníkom“, doktorom Vladom Dobehalom, ktorý vie tu najlepšie, ako stúpiť na krk hydre, čo ničí sedavých pracovníkov v národe, kántriť „zvyšky starej demokracie domníchovskej“. A to nie ležať po operácii 14 dní s nohami vysoko vystretými do výšky, nad posteľnú peľasť! To bývalo za franc-jozefa, ale nie už dnes. Lekárska veda pokročila; len teraz bude dobre národu. Ale zle bude „horolezcom“ a kadejakým personálnym komisiám v úradoch, keď nebudú môcť spočítavať zamestnancom hemoroídy do šarže a do postupu. Zatiaľ stačí, keď si Hlinkovým gardistom a nadávaš na boľševikov.

Lenže človek mieni… výfuk mení. To je vám strašne rojčivý živel! Ubehlo pol roka a výfuk začal robiť nezbedu zas. Ako obvykle a nedisciplinovane. Najprv sa ohlási úžasné svrbenie a potom… No, nik si nepraj, kto to nepoznáš! Bolo treba bežať k Vladkovi doktorovie, aby to zreparoval. I reparoval, a to injekciami. To nie sú už hemoroídy, zlatá žila, ale zápal, tak isto nepríjemný a ťažko odstrániteľný. Vraj žiť riedko i všetko robiť riedko, čo z riedkeho pochodí. Nič korenistého, soleného, paprikového… eh, pardon. Nie tak, toto Frzoňovi nezakázal Vladko Dobehal, lež ktorýsi iný vrač, čo hrá na srdci. Dobehalovi takéto jedlá nijako neprekážajú a azda aj preto ich on nezakazuje pacientom. Ale jedno radí, a to podľa starého ľudového pravidla: „Keď to máš dobré, neškrab si to!“

Medzitým bolo po jednej vojne, a to s Poľskom, a ostaly vojny ďalšie, cezpoľné, po ktorých nám nič, ako národu, lebo si ich bez súhlasu národa vypovedali páni — hlaváči tisovsko-tukáčsky. Vypovedali Sovietskemu sväzu, Amerike, Anglicku, skoroby celému svetu, ale biť sa nešli na fronty. Ta ženú národ krv prelievať. Paraziti! „My to zatiaľ máme dobré, len si to nesmieme škrabať.“ Aj doktor Vlado Dobehal sa vrátil do civilu a tam reparuje výfuky trpiacemu ľudstvu. Frzoň, pretože mu výfuk inklinuje k takýmto nezbednostiam, občas zachodí k Dobehalovi „na intabuláciu“, ako sa vraví. Onehdy prišiel s výfukom veľmi „rozparcelovaným“, takže nastala pre Dr. Dobehala vážna úloha „skomasovať“ na južnom póle všetko, čo bezočivý neduh rozdrásal. Hej, a on to skomasoval! Vintabuloval Frzoňovi toľké množstvo novokainu ta, že by bolo azda stačilo aj pre slona.

— Nie je vám nič, nekrúti sa vám hlava? — pýta sa funiaceho pacienta, ktorému už naozaj nezáležalo, čo sa mu deje medzi sedadlovými svalmi a na výfukovom horizonte.

— Nič, pán doktor, iba ak toť trochu sa mi hlava myká naľavo. Vari ste boli prištedrý pri intabulácii. Ale to nič, len veselo ďalej!

— No, ak naľavo, skrúťte ju napravo a bude dobre! — radí lekár. A pomáhal pacientovi s operačného stola.

Frzoň sa oblieka a funí ešte väčšmi a oceľuje lekárovi takého a onakého ministra. Ale to len tak, aby sa nepovedalo, lebo však intabuláciu mal za sebou. Poďakoval sa a sľúbil, že dodatočne bude si výfuk ešte i doma natierať kunerolom, viksom, či akou to masťou, lekárom predpísanou.

— A ráčte sa ukázať o desať dní, — vraví lekár.

— No, síce ja nie som rak, pán doktor, aby som sa račil, len raky sa račia, ale ak ste taký zvedavý na môj výfuk, prídem. Všetka česť vašej energii, pán doktor, obdivujem ju!

— No a čo, aká energia? — pýta sa lekár. — Nič zvláštneho!

— Energia, s akou vydržíte dívať sa a kurírovať také ohavné miesta človečej kostry. Je pravda, ktosi to musí tiež robiť.

*

Potom, keď sa výfuk zas prihlásil na intabuláciu, Frzoň iba zatelefonoval zdvorile Dr. Dobehalovi:

— Intabulujete dnes, pán doktor? Môžem prísť? Kedy? O 16 a 1/2 hodine? Dobre! Že tam už nebude pacientov? Neverím! Ale prídem. Ďakujem.

Prišiel a zas odišiel. To jest, vyčkal, kým pred ním celý rad pacientov prešiel lekárovou ordinačkou.

Raz tiež takto odišiel z ordinačky Dobehalovej po veľmi tuhej „intabulácii“. A bežal, ako zo zvyku, do klubu, na partičku preferansíku. Cestou stretol sa s dámou, manželkou priateľa lekára, ktorá si po korze šnoruje s malou dcérkou v kočíku. Pozdraví sa, ako sa patrí, a keďže mal do činenia so ženou lekára, doktorkou filozofie, dcérou lekára a trochu i samostatne medicínu študovavšou, priznal sa jej, odkiaľ ide a akou tortúrou prešiel práve pred chvíľkou. Ona to rozumela a netajila sa s družným prejavom sústrasti. Potom začal obdivovať jej malú dcérku, v kočíku sa na neho usmievajúcu. Vtom však, div divúci, odrazu začaly bolieť miesta, ktorými doktor intabuloval injekcie do Frzoňovho výfuku. Bolesť sa stupňovala rýchlym tempom. Frzoňovi bolo do zúfania. Chcel sa niekam skryť, kde by azda bolesť poľavila. Nechápal, prečo sa tak deje a prečo bolesť prichodí sotva polhodinu po nasadení injekcií? Netajil sa s bolesťou ani pred touto dámou, ona to pochopila a želala mu družne čím skoršieho uzdravenia.

Ale aj tento lekár je rozmarný. Stávalo sa, že Frzoň si šiel po intabuláciu k nemu, ako by na hotové, a nič. Doktor sa podíva do výfuku a ohlási:

— Dnes neintabulujeme, až tak o desať dní. A basta!

*

Bude vari na mieste soznámiť čitateľa aj trochu s čakárňou tohto lekára. Je malá, nestačí na príval pacientov obojeho pohlavia. Nemá u seba nijakého personálu, nemá „kostolníka“, čo by dvere otváral príchodiacim. Tu si pacienti navzájom ochotne vypomáhajú. Jeden otvorí druhému, keď zazvoní. Vstupujúci, ak je slušný, aj sa poďakuje, inak vlezie ani slon, mysliac si zrejme, že je to povinnosťou niekoho z prítomných, aby mu otváral. Dr. Dobehal je slobodný, neženatý, a preto ten nedostatok personálu. Je zaujímavé, že on nikdy pacientov neškolil na podobné vzájomné úsluhy. Tu je pravá internacionála, lebo tu sa schodia príslušníci všetkých nácií, aké len obývajú hlavné a sídelné mesto Slovenska — Bratislavu. Všetko kabátoši alebo nohavičiari, po východoslovensky rečeno. Všetko páni a panie — kolegovia v neduhu, v panskej nemoci, robotníka tu nevidíš. Len máloktorý z nich má veselú tvár, keď sedí a čaká, kedy príde naň rad. Každý trpezlive znáša neblahý osud, o ktorom sa pri stoloch nevraví, v novinách nepíše, ale trpia ním zástupy.

Ale raz nastal prielom do tejto idyly. V čakárni Dobehalovej ostal iba Frzoň a s ním vari šestoro mladších-starších dám. To je vedľajšie, ako vznikol rozhovor v tejto nedočkavej spoločnosti, ale nebude od veci, keď z neho čo-to uvedieme aj na papier:

— Malá je toto čakárnička, malá! — vraví istá pani.

— Nestačila by mu ani na desať štvorcových metrov široká.

— Mal by sa oženiť: hneď by tu bolo živšie, — namieta zas iná. — Hľa, tieto kaktusy by maly už kvitnúť. Chodím sem už roky a nemôžem sa dočkať, kedy sa mu rozkvitnú kaktusy.

— Ťažko im rozkvitať, keď ich nik nepolieva. Keby bola žena v domácnosti, mala by ich na starosti.

— Alebo von vyhodila. Nevravte tak! — napomína iná ženská. — Čo vy viete, čo by sa všetko stalo! A čo, ak by dostal zlú ženskú? Veď je to riziko dnes ženiť sa! Zlá žena skazí aj muža. Vieme, ako to chodí.

Vtom zazvoní a vstúpi do čakárne nejaké fešné dievča, zaklope na dvere ordinačky. Lekár bleskorýchle otvorí a vpustí dievča do čakárne, ztadiaľ do svojho bytu. O chvíľku dievča odišlo, pričom zas muselo prejsť čakárňou. Toto ženy v čakárni pohlo na ďalšiu kritiku.

— No, nemá zlé gusto! Tá by obstála! Tú by sme mu dopriali za ženu! Z očú jej vidno, že je samá dobrota…

— Ale, čo, veď je to vari z jeho rodiny! Kdeže by s ňou ženiť sa? Iba ak by pápež dovolil…!

— A čo ak je luterán a nedrží s pápežom?

— Dajte pokoj, radšej nech sa nežení. Potom by mi bol rozčúlený, dakedy napajedený, vpálil by mi injekcie nie dosť galantne a na to by som iba ja doplácala. Radšej sa uspokojme, dámy, aj s malou čakárňou, len nech nám ostane tým starým dobrým lekárom Dr. Vladko Dobehal, — rozumujú baby.

Dohodnuté, ako jednohlasné usnesenie. Zápis sa o tom nerobil. Hlas ľudu — je hlasom božím. Zdá sa, že Dr. Dobehal si váži pacientov a kvôli nim sa nežení. Hja, náš zákazník — náš pán!

Dosť! Končím. Dalo by sa pokračovať, ale načo? Nik ti to dnes neuverejní. Pre stolové priečinky neoddá sa písať. A tlmočím predsa city celých tisícoviek trpiacich ľudí na túto „panskú nemoc“. Ostane z tohto iba „šepkanda“.