Návrat

Ležím v posteli. Je tichá jarná noc. Dívam sa von do nej, akoby mala poslať ku mne niekoho s tíšivou rukou, aby ju položil na moje rozpálené čelo.

Keby som nevládal vstať a otvoriť mu, mohol by vojsť otvoreným oblokom. Vstúpiť do úzkej izby, medzi múry, ktoré ma škrtia, škrtia deň a noc. Ale neprichádza.

Je to už pätnásta noc, čo takto vytrvalo čakám, snívam s otvorenými očami. Noc oblokom načúva tíško tomu, čo hovorím. Cítim to, keď sa zapáli vo mne vášnivá túžba alebo zatrasie mnou myšlienka a ja padám, padám akoby privalený ozrutným balvanom, jej mocou a krásou. Vtedy sa zavše zachveje niečo v diaľke, tak ticho, akoby zo starej jablone na dvore bol padol list. Taká je jej odpoveď, tichá, jemná, a jej teplý úsmev volá, volá…

A ja otváram srdce a rozprávam.

Voľakde v diaľke ozvali sa kroky človeka. Blížia sa. Kladiem si ruku na srdce. Preto bije tak divo? On sa blíži? On, od ktorého čakám všetko vo svojom živote? Kroky sa vzďaľujú, bystro. Ktože mi povedal, že v noci nijaký vlak neprichádza, že daromné je moje čakanie?

Prečo by musel prísť vlakom? Keď dostal list, včera odoslaný, v ktorom som mu napísal, že len on mi môže pomôcť, len on ma môže vyslobodiť z tohto hnusného života a protivného hlivenia, či sa nevydal bez meškania na cestu, či necítil, že nesmie čakať na najbližší vlak, že každý deň bez neho je umieraním bez nádeje? Akoby som sa každého dňa ráno vždy znovu narodil, vždy s novým telom, aby bolo prebodané do večera sklamaniami a krvácajúc, zvíjajúc sa zmieralo v nepoznaných bolestiach.

Včera som poslal list bratovi, bratovi, ktorého vrúcne milujem a viem, že jeho láska vykoná pre mňa všetko. Včera? Tak sa mi vidí, že som ho už veľmi dávno poslal. Alebo tu bolo iba dnes? Voľačo sa pohlo v korunách stromov. Noc mi odpovedá. A žena pri mne sa obrátila v spánku.

Dívam sa jej do tváre. Kde som videl podobný úsmev? Kedy som videl tento úsmev ani divý, ohnivý prúd tekúceho železa, úsmev prechádzajúci v posmešný úškľabok a tuhnúci napokon v bolestnej grimase?

Dnes ráno. Už si spomínam. Rozprával som o bratovom príchode. O tom, ako túžobne ho očakávam. Dívala sa na mňa meravo, potom sa striasla s takýmto úsmevom. Alebo bolo viac bolesti v ňom? Neviem.

A povedala.

Tvoj brat je už päť rokov mŕtvy.

*

Zasa čakám. Je to už šestnásta noc. A neprichádza.

Nevie azda, že som bol chorý ešte pred treskúcou zimou, z ktorej vypučala táto omamujúca jar? Že celý rok som sa prevaľoval v ohnivej horúčke bez nádeje, bez nádeje… Keď si spomínam na čas svojej choroby, vraciam sa do tmy, v ktorej nesvieti nijaká myšlienka na cestu, priveľmi bolestnú. Vracia sa iba ozvena zúfalých výkrikov, ktorými som sa chytal života. Nie, vtedy som nemyslel na nikoho. Ani na neho nie, na svojho brata. Akoby bol býval vyradený z hry, ktorá bola mojím životom z postáv, ktoré vypĺňajú môj svet, stratený, akoby s ním ani nebol rátal. Akýsi sivý múr stál medzi nami. Neviem, kto ho postavil. Len som cítil, že on je za ním, i keď som ho nevidel. Ale nad múrom bola čierňava, desivá. Bál som sa jej. A preto som ho nevolal.

Ale teraz príde. Príde…

Čo mu poviem?

Koľko som o tom rozmýšľal, bože! Ale mám to premyslené presne.

Keď som sa zmietal v horúčke, len po tom som túžil, aby som vyzdravel. Teraz, keď som zdravý, iba jediná túžba striehne na každú moju myšlienku. Nemôžem sa jej zbaviť, taká je očarujúca, vábivá. Musí zvíťaziť nado mnou a ja sa jej s úsmevom poddám.

Vrátim sa. Po ceste, po ktorej som kráčal do sveta, vyhnaný násilnou vôľou môjho otca. Chcel mať syna pána. Poslal ma do kancelárskeho smradu, do väzenia medzi štyri múry, medzi vychudnutých, pokašlávajúcich, vyblednutých úbožiakov, ktorí s povýšeneckým úsmevom nosia svoje ligotavé jarmo. Ako by mohli vedieť takíto otroci, čo je to nabrať si do pľúc čistého vzduchu jarného rána a potom ako kráľ v jase vychádzajúceho slnka stúpať na zem, ktorá je len moja. Na zem, na ktorej orali otec a otec môjho deda. A stáť na nej, zapustiť nohy do mäkkej, rozsýpajúcej sa zeme, milovať všetko, všetko, i najmenší púčik, iba kamene nenávidieť a cítiť, ako si zrastený s ňou, že by si mohol vpustiť do nej korene a že je to krása tvojho života i jeho kliatba, lebo nemôžeš byť bez nej.

Vrátim sa. Bez milosrdenstva rozšliapem každého, kto by sa mi chcel postaviť na odpor. Vrátim sa na otcovskú zem. Dvaja vyhnanci, ja a môj brat, ktorým ulice veľkomesta museli byť cudzie, zastaneme spolu na svojej hrude. Kúpim si otcovský majetok, znovu si kúpim všetko, čo mi vybrali z rúk hlupáci, hlupáci, ktorí nevedia, že zem sa nemôže predať, nemôže sa spreneveriť tomu, kto ju ranil i láskal, že ona je moja i teraz a musí byť moja vždy. Brat príde a prinesie peniaze. Má veľa peňazí. A potom sa spolu vydáme raz zrána úzkym chodníkom na otcovskú roľu.

Vrátim sa. Budem sedliakom. Zasa sedliakom, nad ktorým stojí iba boh. Moja zem pod nohami, klenba božích nebies nado mnou. Kráľovstvo, v ktorom sú len dvaja. Boh, ja a nik iný.

Tu zostanem. Požehnaná myšlienka, čo ma sem priviedla. Požehnaný lekár, ktorý mi odporúčal tichosť, pokoj mojej rodnej dediny. Do mesta sa nevrátim. Nie, nie. Krv mi stúpa do hlavy. Zasa cítim podivný hukot v hlave. Ja neviem, ale zabije ma tá myšlienka, tá beznádejnosť, ktorá sa mi rozlieva po tele, zbavuje sily moje svaly a sadá mi na mozog. Nesmierne sa bojím chvíle, keď sa ľudia menia predo mnou v tône, príšery a celý svet je zahalený v podivnom, hmlistom závoji a len jedno musím cítiť, že som sám, že každý mi je nepriateľom, prenasleduje ma a ja musím bežať, bežať ozlomkrky, lebo je vystretá ruka, ktorá mi stisne hrdlo a zabije ma, zabije…

Už je zasa ticho. Tejto noci neozval sa ani krok. Nebudem plakať. Už som dnes plakal. Plakal som a objímal kolená svojej ženy a tak ju prosil, aby ma… aby ma nevzala späť do mesta. Tam umriem. Len tu môžem žiť. Cítim to a nik ma o inom nepresvedčí. Ale cítim i nenávisť, zúrivosť svojich nepriateľov, ktorí ma chcú odstrániť z rodnej dediny. Neviem, ale mám veľké podozrenie. Ešte je to len surové železo. Ale ak mi z neho dôkazy skujú oceľ, bude to šabľa alebo dýka.

Noc súhlasí so mnou. Počul som jej odpoveď, akoby bol zaprašťal konár.

Dnes som sa spýtal ženy, prečo k nám ešte chodieva lekár. Býva tu každý deň, a je to zbytočné, lebo ja som zdravý. Celkom zdravý.

Mlčala.

Vypočul som ich rozhovor. Čudne rozprávali. Nevedeli, že počúvam blízko starej lipy, pod ktorou stáli. Lekár hovoril, že je potrebná zmena prostredia. Azda to vraj zapôsobí na chorého a vráti ho k životu. Žena sa dívala na neho a jej oči boli plné sĺz. O kom rozprávali? A prečo plakala žena? Bol som si istý, že rozhovor sa bude týkať mňa. Mojej túžby. Ale ja nie som chorý. Kohože spomínali?

Čudní boli aj vtedy, keď som k nim pristúpil. Akoby sa boli zľakli. Vyjavení sa dívali na mňa. Bola to úzkosť, čo som zachytil v ich pohľade? A ja by som bol v nich objavil svojich nepriateľov?

Nie. Nemôžem to povedať ešte s istotou.

Pozrel som na ženu.

Či som myslel voľakedy na to, aká je krásna?

Odišiel som bystro. Ani som nepozdravil, len bežal. Niečo ma odpudzovalo, hnalo. Strach ma chytal, keď som pochopil jej oslnivú krásu. Viem, že myšlienku človeka možno uhádnuť z jeho tváre. Na jej tvári bolo napísané čosi príšerné.

Včera pred poludňajším vyzváňaním prechádzal som sa po hradskej medzi voňavými lúkami. A tu som uzrel zmiju. Ležala v prachu, v žiari horúceho slnka, zvinutá, striebristo lesklá, krásna.

Aj od tej som utekal. Lebo keby sa k nej priblížil človek, mohla by ho uštipnúť.

*

Je to už dvadsiata noc. Ľudia už posiali a brat ešte neprišiel.

Ale príde.

Moja zem je tiež obsiata. Div som nezahrdúsil toho kmína, keď ju oral. Akoby boli brázdy otvárali rany na mojom tele. Žena ma chytila za ruku. Ale zakričal som, aby vedel, že nie dlho bude jeho. Že je moja. A že nechcem, aby v tomto roku rodila. Mala ležať úhorom. Chcel som ju ušetriť bolestí, aby raz, keď príde čas, rodila pre mňa radostne.

Sedliak nič nepovedal, len robil ďalej s odpornou nevšímavosťou. A predo mnou zasa sa zjavil ten hmlistý závoj, teraz už tvrdý ani sieť. V ňom som sa zvíjal, metal a iba teraz prišlo vyslobodenie.

Teraz je jasno predo mnou, ako je jasná noc. A ja som pokojný a tichý, ako je pokojné a tiché všetko vôkol mňa. Moje rozhodnutie sa zmenilo v skalu. V skalu, ktorú môžeš rozbiť na tisíc kusov, zostane skalou a najmenší jej úlomok je taký tvrdý a nepoddajný ako ona sama.

Zajtra si vezmem otcovské zeme. A zabijem toho zlodeja, ak mi ich nedá.

Keď príde brat, hodíme mu niekoľko tisíc. Nech sa berie do pekla. A potom si vydýchnem. Budem mať svoj svet, svoje kráľovstvo.

Pred ženou mlčím. Naučil som sa mlčať. Lepšie, keď nebude vedieť o mojom rozhodnutí. Lebo teraz som si už istý, že aj ona patrí k mojim nepriateľom. K zloduchom, ktorí sú mi stále za pätami, vyškierajú na mňa zuby, smejú sa mi do očí a zvíjajú sa v besnom rehote nad mojou bezmocnosťou. Ale ja vám ukážem, vám všetkým, kto som.

Vypočul som jej rozhovor s podliakom, ktorý k nám chodieva a klame nás, že je lekár. Lenže ja viem, že nie je lekár. Je jedným z tých, z tých príšerných netvorov, ktorí ma chcú zahrdúsiť a démonickými úskokmi, s najrafinovanejšou vypočítavosťou chceli by ma zbaviť otcovských zemí a pripraviť i o život. Prikradol som sa k nim úzkostlivo, so zatajeným dychom, keď som ich zasa uvidel spolu. Dnes si dávali väčší pozor ako včera. Rozprávali sa celkom ticho a ja som zachytil iba slová a úlomky viet. Hovorili zasa o chorom. Nerozumel som im. Ale potom spomínali cestovanie. On povedal, že ten chorý musí čím skôr odcestovať. A tu som pochopil, že hovoria o mne.

Ale hneď som prezrel ich plán. Ani oni nie sú hlúpi. Vedia, že som ešte nikdy nebol taký zdravý a nikdy sa necítil tak pri sile ako teraz. Viem, že ma preto chcú donútiť odcestovať, lebo v mojej neprítomnosti sa im ľahšie podarí okradnúť ma o otcovské zeme. A keby som sa protivil, nahovoria mne i svetu, že musím preč, lebo som chorý. Aká podlosť, aký ničomný úskok, diabolský plán.

Ja však všetko vidím. Nikdy ma na to nedostanú. Ani ten zloduch, ani žena. A keby mi žena stála v ceste, aj ju rozdrvím ako ostatných nepriateľov.

Len toho hmlistého závoja sa bojím. A tých príšerných netvorov, ktorí tancúvajú okolo mňa. Keby som sa mohol brániť, lapiť ich priesvitné ruky, ktoré vystierajú proti mne.

I to príde. Zbavím sa ich. A zastanem na otcovskej zemi ako víťaz.

*

Brat prišiel.

Ešte sme spolu neboli, ale viem už s istotou, že je v dome. Prišiel tíško, nebadane, nik ho nemohol spozorovať. Pocítil som, keď vošiel. Voľačo sa zachvelo v povetrí a videl som, ako zatvára za sebou dvere. Ale nehovorím o tom. Tí strašní duchovia, ktorí sa spriahli proti mne, skántrili by ho. Nik nesmie vedieť o jeho príchode.

Dnes som si chcel vziať otcovské zeme. Povedal som sedliakovi, ktorý ich zasial, že nestrpím, aby boli ďalej v cudzích rukách. Díval sa na mňa vyjavene a tak sa mi videlo, že mi nerozumie. Stál rozkročmo na našom dvore oproti mne a pozeral na mňa tvrdo, nenávistne. Ale prečo? Veď je vec jasná, spravodlivá. Moje je právo, moje sú zeme.

To ma nahnevalo. Rozkričal som sa. A keď on stál bez slova, nepoddajne, iba nenávisť mu sršala z očí, hodil som sa na neho. Chcel som ho zabiť. Ale pochopil som, že úbožiak je iba nástrojom. Vyššia moc zasiahla. Niekto ma udrel zozadu, a keď som padol, zviazali mi ruky.

A tak tu ležím so zviazanými rukami. Všetko som počul a precítil pri úplnom vedomí. Viem, čo sa stalo so mnou do chvíle, keď som padol na našom dvore a preniesli ma sem a hodili ma na posteľ ako kúsok handry. Každé slovo vrylo sa mi do mozgu a v tejto tmavej, zachmúrenej noci je okolo mňa podivné svetlo. Iba akoby niekto chodil v mojej hlave ustavične hore-dolu, hore-dolu. Je to strašné. A do zúrivosti dráždi ozvena jeho krokov.

Keby som nebol mal zviazané ruky, bol by sa hodil aj na klamára, ktorý vravieva o sebe, že je lekár. Bol by sa hodil na neho, keď tu bol a znovu sa rozprával so ženou a bolo mu jedno, že sa tu dusím a syčím od bolesti.

Musíte odcestovať, hovoril žene. Nesmie sa odďaľovať hodina odchodu. Keby chorý dostal…

Tu zmĺkol. Ale žena ho pochopila. Prikývla.

Odídeme.

Tak viem, že zajtra ráno máme odcestovať. Ale už sa nebojím. Je tu brat. Bol by som sa hodil na toho klamára, ktorý zmenil ženu v môjho najväčšieho nepriateľa, ale mal som zviazané ruky. Povrazy sa mi zarývali do mäsa a musel som plakať od bolesti, keď ma zovreli ani železná obruč. Ale teraz, teraz som voľný. Vyslobodil som sa. Cítim, aké sú napäté moje svaly, ako prúdi vo mne krv. A dýcham hlboko, akoby som čerpal z neznámych diaľav silu na to, čo vykonám.

Dívam sa na ženu. Uprene sa dívam. Balila veci, ktoré sme si doniesli z mesta. Tak sa mi vidí, že je už hotová s prácou.

Pred chvíľou bola pri mojej posteli. Schýlená nado mnou pozorovala môj dych. Chcela vedieť, či spím. Myslím, že bola pokojná, keď odišla.

A ja nespím. Moje ruky sú voľné a hladné ako moja túžba.

Prečo sa spojila so zloduchmi, ktorí bojujú proti mne? Prečo sa stala sama démonom, usilujúcim sa s neľudskou krutosťou pripraviť ma o môj život, o moje bytie? Lebo som videl zlovestný oheň démonov v jej očiach, záblesk desivej moci, ktorá je daná len nadľudským bytostiam. A videl som, keď ma obklopil ten hmlistý závoj a keď ma zviazali moji nepriatelia, ako sa zmenila s nimi aj ona. Naraz akoby sa bola celá premenila v oči. A chvíľu som videl len príšerné, vpadnuté oči, hlboké a divé ani unášajúci vír a len potom ohyzdnú kostru a ruky kostlivca, ktoré siahali po mne. Ó… Taká je! Akú som ju vídal, to bola iba maska.

S netvorom som žil roky. Ona bola príčinou mojej choroby. Teraz už viem, že mi otrávila život. Po každej šťastnej chvíli ostal vo mne pocit trpkosti a beznádejnosti. Jed, ktorý primiešala ona. Zámerne ma ničila, zbavovala síl a snov. Stačilo jej slovo, po snení o voľnom, kráľovskom živote ostal tu iba omráčený a strachom sa chvejúci otrok. Zo snov zapálených túžbami po kráse — blen. Z ohnivého prúdu mojich myšlienok iba odporná mláka. Takto víťazila. Ale teraz každé jej víťazstvo vystupuje z tmy do popredia a ja sa dívam na svoju minulosť ako slnko, ktoré sa prebíja cez mraky a zlatom svojho svetla zalieva celú zem. Vidím svoj život. Vidím, že vždy vtedy ma zrazili, keď som dvíhal oči k výšinám. A padajúc z nich, omámený úderom, mohol som zachytiť iba jej úsmev. Čudný, nevyspytateľný úsmev, v ktorom bola i moja bolesť i jej výsmech.

Viem, že úder, ktorý mi teraz chystá, má byť posledný. Že chce rozdrviť krištáľovú vázu môjho života. Aby zhynul aj kvet do nej vložený, moje túžby, môj cieľ. Ale daromná je táto diabolská myšlienka. Moje ruky sú voľné a v nich nadľudská moc.

Zabijem ju.

A musím to urobiť sám. Sám sa musím oslobodiť, aby sme boli voľní. Ja a môj brat, ktorý čaká iba na chvíľu oslobodenia. Čaká, trasúc sa od nedočkavosti, možno tam v kúte, možno tu pri mne, možno v skrini pri obloku. Cítime vo vášnivom očarovaní večné volanie zeme, otcovskej zeme, ktorá chce rodiť len nám.

Čakám. S istotou, akú človek nepozná. Dravec čaká takto na korisť, ktorá mu nemôže uniknúť.

Čakám.

Sedí pri stole. Voľačo má v ruke.

Pred chvíľou sa zadívala sem. Nič zvláštne som nevidel v jej pohľade. Podozrivé je iba, že si nechce ľahnúť. Bojí sa?

Desné sú tie kroky v mojej hlave. Ten zloduch v nej zúrivo chodí hore-dolu, hore-dolu. Ako je možné, že ona to nepočuje? Trasie sa celá izba. Zovšadiaľ sa ozývajú kroky ani duniace údery. Vie o tom. Istotne vie, len sa nechce prezradiť. Je dohovorená s iným démonom. A čakajú iba na vhodnú príležitosť, aby mi mohli dať posledný úder.

Lenže ja budem bystrejší. A som mocnejší. Rozdrvím ich! Rozdrvím!

Hlava jej klesla. Čo je? Pretvaruje sa, či skutočne spí?

Vstávam. Blížim sa k nej. Nie, neľaká sa, nehýbe sa. Zaspala na stoličke.

Zaspala.

Dívam sa jej do tváre. A zvuk krokov umĺkol v mojej hlave. Zloduch sa stiahol? Cíti nebezpečenstvo? Je zasa jasno vôkol mňa? A ja som prišiel na spásnu myšlienku?

Nesmiem otvoriť oblok. I keď je tu dusno. Tisíce mojich nepriateľov by sa sem nahrnuli. Teraz sa rehocú za oblokom. Vidím ich štrbavé zuby a kostnaté ruky. Usmieva sa i tá, ktorá bola mojou ženou. Aký je to úsmev? Už som ho niekde videl. Kde som ho videl?

Je to výsmech. V ušiach mi znie jeho vyzývavý tón. Musí umĺknúť. Musí.

Už som celkom pri nej. Znovu cítim zlovestný hukot v hlave. Ale nie sú to kroky. Je to výstraha toho, ktorý zahaľuje predo mnou do hmlistého závoja celý svet. A čo je svet a čo je život? To, čo sa mi zjavuje v závoji, keď sa ním spútaný zmietam a zvíjam? Ale to čisté, jasné nebo, ktoré sa často stráca predo mnou, akoby išlo zapadnúť niekde ďaleko a nikdy by sa nemalo vrátiť? Čo je to pravé?

Jej tvár sa mení. Ó, ako som len mohol zaváhať. Vidím pred sebou kostlivca. Žijú len jeho oči. Príšerné oči. Oči, ktorých hĺbka musí byť bez dna, oči, ktorých moc ma zrazí a rozmrví vo mne skalu odhodlania. Nie, nesmú sa otvoriť. Nesmú. Lebo keď sa zadívajú na mňa, skameniem, i moja túžba, i môj sen.

Hmlistý závoj sa blíži. Musím. Už som chytil ten prízrak sediaci predo mnou. Za hrdlo som ho chytil. A stisol, mocne.

Je tichosť. A znovu jasno vôkol mňa.

Zvíťazil som.

Brat môj! Ohlás sa! Kde si? Nič nám nestojí v ceste! Otcovská zem volá! Poďme! Zastaňme na nej, ožiarení lúčmi vychádzajúceho slnka. Oráči, ktorí s pýchou kráľa položia ruky na pluh. Vráťme sa! My dvaja mocní, nepremožiteľní víťazi!