Othello

Som už na javisku a počúvam potlesk, ktorým ma víta obecenstvo.

Potlesk trvá dlho. Stojím nepohnuto a čakám. V úžasnom napnutí a unášajúcej extáze ako skoro každý večer.

Dnes je premiéra a hrám Othella. Hrám? Nie. Ako vždy i dnes chcem žiť pred obecenstvom. Život divého, vášnivého blázna, benátskeho Maura, Othella. Začínam v druhom obraze prvého dejstva. Prišiel som s Jagom a fakľovým sprievodom do malej benátskej ulice a onedlho poviem prvé slovo v tomto svojom novom živote. Zachvieva mnou túžobné očakávanie, v ktorom som sa chystal dni a noci na túto chvíľu.

Keď sa ozve moje prvé slovo, musím zabudnúť na všetko. Ako už tisíc ráz vedela úloha vytvoriť zo mňa iného človeka, kráľa alebo pobehaja, smiešneho hlupáčika alebo titana úžasných myšlienok, i teraz zvíťazí nado mnou. Nepoznal som doteraz kompromis, neodstupoval som len, nestrácal sa iba na čas pred postavou, na ktorú ma pretvorila. Herec musí umrieť, aby sa mohla narodiť jedna z tisíc postáv, žijúcich s úsmevom alebo so slzami na javisku.

Ale dnes sa mi akosi nedarí zbaviť sa hneď herca Jána Dubského, aby na javisku žil len Othello sám. Zápasím so sebou. Zahnať chcem do úžasných diaľok seba, tú tôňu, ktorá je mi za pätami, trýzni ma a neopúšťa ani v najsilnejšej žiari reflektorov. Padajú bezvýznamné slová a v hľadisku je tichosť. Vari nik ešte necíti, že sú tu dvaja, že dvaja zápasia, Othello, divý Maur, a herec Ján Dubský.

Doteraz som zmieral, keď sa odohrala úloha a hra zmizla z repertoáru. A počiatok nového života iba vtedy sa zablysol vo mne, keď som po prvý raz čítal novú úlohu a predo mnou sa zjavila ako rodiaca sa z hmiel ešte neurčitá postava človeka, ktorý sa raz vtelí do mňa. Lebo som cítil, že po dňoch mučivého, ale aj omamujúceho vzrušenia stávajú sa jeho obrysy ostrejšími, že príde chvíľa, keď ten cudzí život vo mne víťazne zajasá a ruku herca Jána Dubského, ktorá sa stiahla s letargickým gestom, nová sila stisne v päsť, cudzie myšlienky opanujú jeho mozog, cudzie sny sa budú pred ním hmýriť a závratná krása iného ducha stvorí z neho Hamleta, Cyrana alebo Fausta…

A potom herec Dubský, keď im poslušne a pokorne odovzdal svoj život, po tisíci raz, ale nie naposledy — umrie.

Akí hlúpi sú ľudia, ktorí vravia, že človek môže nosiť naraz dva rôzne životy v sebe, nájsť si miesto vo dvoch svetoch, byť naraz zločincom a anjelom, titanom a zahriaknutým hlupáčikom, spojiť v sebe najostrejšie kontrasty, dva póly, sever a juh, beznádejné diaľky, srdce a vybrúsenú dýku. Ja som prežil tisíc životov, ale viem, že by bola vo mne vyhasla panovačnosť, ľstivosť a ukrutnosť Richarda III., keby som bol chcel byť hoci len na chvíľu veselým, bezstarostným Puckom.

Človek sa musí tisíc ráz narodiť a tisíc ráz umrieť, ale musí umrieť a znovu sa narodiť, aby mohol žiť iným životom. Z vírivého kaleidoskopu životov, ktoré som prežíval ako obor s oceľovými svalmi alebo ako odkopnutý slaboch, milenec alebo mních, mešťan alebo sedliak, zo storakého smútku a bláznivých rozkoší iba matný lúč tejto pravdy ešte svieti. V úseku tvorivej cesty na zemi, v ktorom požehnané a prekliate dni tvoria nepretrhnutú reťaz, je možný v tom istom čase len jeden život. To druhé je — hra.

Tak žil herec Ján Dubský vždy na javisku. Jeho druhý život, ktorý sa začínal v noci po odchode z divadla a končil sa v nasledujúci deň pred zrkadlom v obliekárni hercov, to bola hra.

Ale dnes…

Neviem.

Odriekam Othellove slová. Chodím po javisku s plamennou túžbou hľadajúceho. Chcem, aby sa Othello vtelil do mňa. Ponížene a pokorne umrieť, aby žil len on sám.

Strašné je, že čoraz mocnejšie cítim, že sme tu dvaja. On a ja, herec Ján Dubský.

*

Je po prvom dejstve.

Odstraňujú sa kulisy. Nebude ich treba. Otáčavé javisko sa pohne a zjaví sa už postavená scéna druhého dejstva, prístavné mesto na ostrove Cyprus.

Až teraz, keď búrajú scénu prvého dejstva, cítim, že benátska ulica, v ktorej Brabantio sľúbil svoju dcéru Desdemonu Othellovi, nestála tu len preto, aby vytvorila dokonalú ilúziu. Pripomína mi epizódu môjho života. Bola klamlivá ako prostredie vytvorené kulisami a krásna len pre toho, kto sa díva na ňu z diaľky.

Som od nej nesmierne ďaleko. Je dávnou minulosťou. Vidím v nej len krásu, i keď sa vraciam k nej ako k niečomu cudziemu, moje stopy sú dávno zaviate a úmorne ťažko si kliesnim cestu. Za to, že bola klamom, niekto už zaplatil. Za to, že bola krásou, zaplatím ja.

Bolo to šialenstvo, ako som vtedy miloval Máriu. Je to šialenstvo, keď vieš zabudnúť na všetko pre ženu, ktorej úsmev zasvietil do tvojho pochmúrneho života, pre ženu nedosiahnuteľnú ako najfantastickejší sen. Čo som bol vtedy? V Máriinom svete iba čudák, komediant, niktoš, ktorého pri prvej návšteve s podozrením premeriaval húf elegantných mládencov, čo ju obletovali. Bolo zrejmé, že ona i jej rodičia prijali ma s nedôverou.

Čosi nevýslovne kruté bolo v Máriinom svete, v ľuďoch, ktorí patrili k nej. Za maskou mrazivej dôstojnosti úzkostlivo skrývali seba, uzatvárali sa vo svojom svete, neprístupní, hrdí a hlúpi chránili ho proti votrelcovi, ktorý ich znepokojoval. Nemuseli sa usmievať, a predsa bol na ich tvárach výsmech, nemuseli ani hovoriť, lebo okolo nich hovorilo všetko. Hovorilo rečou jasnou, zrozumiteľnou a krutou, len blázon nemohol porozumieť reči peňazí, ktoré vytvorili tento svet. Keď som zasa prišiel, s údivom ma vítali, ale chlad prvej návštevy sa nestratil. Protivná im bola moja othellovská tvár, tvár herca, človeka neskutočného v ich živote, a vari im nesvitlo, že tento čudák zo sveta vzdialeného, opovrhovaného a neznámeho, pozoruje tiež hrdo, s úsmevom a opovrhnutím ich život, túto hlúpu hru v oslnivej scéne, ktorej chýbalo srdce.

Keď som sa však vracal do svojej samoty, strácal som istotu. Hrdosť bola iba maska, ktorú mi vzdor položil na tvár. Zúril som pre svoju bezmocnosť, keď zhasínala vo mne nádej, a zasa ožíval, keď sa mi podarilo zachytiť Máriin úsmev, a ja som cítil, že v izbe, preplnenej ulízanými a nenávidenými hastrošmi, sme len dvaja, my sami. A znovu som sa vracal k nej po nočných potulkách, na ktorých iba opilci a noční tuláci videli vo svetle pouličných lámp moju zmučenú tvár. Motýľ, slepo, vášnivo letiaci do ohňa, v ktorom zhorí.

V týchto dňoch chmúrnych a hmlistých, keď život bol komický i desivý tanec medzi kontrastmi, dvoma pólmi, nádejou i rezignáciou, prekvapila ma novina v divadle. Spočiatku sa iba pošuškávalo o nej, nič určité sa nevedelo. Ale klebety sa rozvírili i závistlivé narážky a ironické poznámky, a celú mašinériu reakcie na čosi nezvyčajné zastavilo iba rozhodnutie režiséra pri rozdeľovaní úloh. Hlavnú úlohu v hre, ktorá sa mala skúšať, zverili mne. Nevedel som, čo robiť od radosti, keď som prevzal rukopis. Čosi ma hnalo preč. Veď to nebolo ľudské, čo som pretrpel, a moja radosť bola divá ako moje bezsenné noci a moja bolesť. Bežal som ulicami, nerozmýšľajúc, prečo sa mi ľudia vystupujú, až na tretie poschodie do svojej maličkej izby, a potom tancoval na posteli, váľal sa po zemi, výskal a kričal vždy len to isté: Mária bude moja.

A prišli nové dni, plné vzrušujúcej krásy i úmornej práce v prípravách na najžiarivejšiu chvíľu môjho života. Vtedy som ešte nevedel o sile úlohy, ktorá má premeniť herca na živého človeka iného sveta, len hrať som chcel, oslniť, víťaziť, byť kráľom na javisku. Niekedy ma však chytila neistota, akási ďaleká, podvedomá, keď som stál pred zrkadlom a starostlivo nacvičoval gesto, jedno zo stvoriteľských slov, vlievajúc život do hmoty bez duše, do úlohy, ktorá sa mala stať živým človekom. A tu som sa zadíval na svoju bledú tvár v zrkadle. Či nie je ten duch živý a potrebuje iba hmotu, telo herca Jána Dubského, aby ho oživil, pretvoril na iného človeka a dal mu svoju moc a krásu?

Ale potom zmĺkla vo mne táto otázka. Nerozmýšľal som o nej. Nechcel rozmýšľať. Bolo tu na tisíce iných problémov a herec Ján Dubský stratil v ich víre cestu poznania. Chcel len hrať, a preto nepoznal, že postava, do ktorej vlieval život bez stvoriteľskej moci, nemôže žiť na javisku. Že v rúchu Hamleta, Macbetha, Harpagona bude žiť vždy len on sám s balastom svojho šťastia a svojich bolestí, len on, úspešne alebo bezočivo podvádzajúci obecenstvo, že je živým človekom, človekom, ktorý iba vtedy by sa bol mohol zrodiť, keby bol Ján Dubský umrel.

Deň pred premiérou zveril som sa Márii a jej rodičom. A pozval som ich na predstavenie.

Odmietli.

Zďaleka prišlo to slovo, z nebotyčných končiarov hôr. Akou hlúpou hračkou som zaútočil na kamenné brány ich sveta. Videli zo mňa iba torzo. Prečo som len chcel, aby sa zaskvel pred nimi celý môj život a videli aj môj svet? Zdalo sa mi, že padám do strašnej prázdnoty ako do priepasti a viem pritom, že až dosiahnem dno a roztiahnem sa s rozbitými údmi, zabil ma nadutý pohľad a povýšený úsmev.

Komedianti nie sú povolaní na vytvorenie historických chvíľ, v ktorých sa zbližujú svety. Smiešny je pajác akiste i vtedy, keď má zlomené srdce. Chvíľu som stál omráčený pred nimi. Potom som sa spamätal. Tu nemožno zasyčať nadávku, zarevať čosi bláznivo smelé, rozprávať o tom, že sa mi viaka od hnusnej komédie, v ktorej som statoval až podnes z ich milosti. Keď je úsmev mečom, ktorý chce prebodnúť tvoje srdce, musíš postaviť proti nemu zasa len meč.

A usmial som sa. S úklonom a úsmevom som odchádzal. Von, do ulíc.

Tam ma zastavilo zúfalstvo. Čo teraz? Všetko stratilo zmysel. Všetko, čo som robil pre Máriu.

Vtrhol som do čakárne pred kanceláriou riaditeľa divadla. Chcel som vrátiť úlohu. Bola to bláznivá myšlienka v posledný deň pred premiérou, po generálke, ktorá nadchla zasvätených prítomných. Vyšiel som a ticho zatvoril za sebou dvere.

A ozaj som robil všetko len pre Máriu? Zabudol som na herca Jána Dubského? Išlo tu len o človeka so srdcom zlomeným láskou, o človeka, akých je na tisíce, a to práve takých nešťastných, vášnivých a slepých? Ten nemôže byť zajtra komediantom, nemôže sa usmievať na javisku, ten nezabudne tak rýchlo, ten bude trpieť ako obyčajný človek, ktorému je daný len jeden život a len jeden sen.

Ale potom by som sa mal zastaviť. Neutekať tak rýchlo dolu schodmi. Vrátiť sa do riaditeľovej kancelárie s poníženou prosbou, že treba niečo urobiť, že treba premiéru odsunúť, treba sa zmilovať nado mnou a hodiť mu nazad všetko, ak ma nepochopí. Už som bol vonku na ulici a cítil som len jedno. Že sa nevrátim. Že sú moje kroky čoraz rýchlejšie, že je vo mne silnejší ten, ktorým mám byť zajtra na javisku. Že som už ustúpil pred ním, lebo vidím, s akou víťaznou silou sa blíži. Je silnejší ako moja bolesť, a keď sa zaskvie zajtra živý a obecenstvo stŕpne nad jeho krásou, môj malý život nesmie byť ani jeho tôňou.

A ten druhý večer herec Ján Dubský po prvý raz umrel. Toho, ktorému pokorne odovzdal svoj život, so strhujúcim nadšením oslavovalo obecenstvo aj potom, keď sa spustila železná opona. Ale keď sa utíšil potlesk a ľudia sa stratili z divadla, ožil znovu. A vedel, keď si trhal masku z tváre a hodil parochňu na stolík pred zrkadlom, že zabíja toho, ktorým bol, že sa vracia k nemu v matnom svetle lampy jeho tôňa, tôňa predchádzajúcich dní, život, ktorý v ňom umrel a znovu sa narodil. A utekal pred ním, pred oslavovaním, pred ľuďmi, ktorí mu prišli stisnúť ruku, neznámymi a nepríjemnými, rozplývajúcimi sa v gratuláciách a v úsmevoch. Utekal, i keď vedel, že je to beznádejné, že sa neoslobodí od svojej tône ani v tmavej, zachmúrenej noci, v ktorej chcel byť sám.

Keď som vyšiel z divadla bránou pre hercov, zastal som na chvíľu váhavo v úzkej, tmavej uličke. A tu som pocítil, že v tme sa ktosi blíži ku mne.

Bola to Mária.

Horúčkovite mi všetko vyrozprávala. Ako oklamala rodičov, aby mohla prísť na predstavenie. V jej očiach boli slzy, z jej slov hovoril údiv a láska. Načúval som ticho, ale bál som sa spýtať:

Miluješ mňa, Mária?

Nepatrí víťazstvo nad tvojím pyšným, krásnym svetom tomu, ktorý pred chvíľou zomrel vo mne? Ja nenosím v srdci ani lúč toho svetla, ktoré ťa ožiarilo v tento podivný večer. Po uliciach, tmavých a nekonečných, nekráča pri tebe hrdina oslňujúcej krásy, ale človek ustatý a smutný, obyčajný v šťastí a v utrpení.

Miluješ mňa, Mária?

*

Už sa začalo druhé dejstvo. Onedlho sa ozvú fanfáry. A Othello vstúpi na javisko.

Zloduch Jago, ľstivý a hnusný, preberá v tomto dejstve moc nad osudmi ľudí. A hrá sa so životom Desdemony, Cassia, Othella. Viem, že Othello je v tejto hre bábkou v jeho rukách. Ale to je život.

Bude však žiť Othello, keď pôjde za ním na javisko tôňa herca Jána Dubského. Človeka, ktorý musel zomrieť, keď chcel žiť, zomrieť pre svoj každodenný svet, pre ľudí, ktorí ho poznali bez líčidla, pre žobráka, ktorý postával na rohu jeho ulice, pre obchodníka, u ktorého kupoval pomaranče, pre bolesti, v ktorých horelo len jeho srdce, pre myšlienky, ktorých balvany mali iba jeho rozdrviť, pre svoju lásku, pre svoj život, ktorý bol hrou? Človeka, ktorý to už tisíc ráz urobil, ale pritom vždy cítil, akú podivnú melódiu má pieseň jeho života, akú mučivú a krásnu, ako sa zlieva v nej v súzvuku alebo v škrekľavej disharmónii ozvena hlasu tisícich strún duší iných ľudí, ktoré rozozvučala veľkosť, myšlienka, boh sám.

Je to veľmi jednoduché. Príšerne jednoduché.

Ale dnes ešte nezomrel herec Dubský. Ešte nevykúpil svojou smrťou Othellov život. Ešte je mocnejší jeho každodenný život. Ešte si ho drží v pazúroch život, ktorý bol hrou.

A vtína mu ich do srdca.

Vyslobodí sa?

Musí.

Utekať z minulosti a zastať váhavo, neisto v letiacich chvíľach prítomnosti.

*

Potom som sa oženil s Máriou. A boli sme šťastní.

Nie dlho. Nemožno prežívať naraz dva životy, žiť vo dvoch svetoch. Dokiaľ myšlienka na ňu zachvievala každou chvíľou môjho života, moje výkony v divadle boli matné, bez unášajúcej sily. Neuchvacovali. Boli iba hrou. Ale keď som sa už vzďaľoval od nej, opúšťal náš spoločný svet, náhlil sa do diaľav a vystupoval do výšin a svoj doterajší život videl iba ako odblesk slnca v kaluži, začal som žiariť, svietiť na javisku. A unášať a uchvacovať i chápať pritom, že tam je môj svet, v ňom sa musí odohrať môj jediný život zložený z mozaík tisícich drahokamov, lesknúcich sa a hasnúcich ako život a umieranie.

Pozoroval som tento prechod. Bol pomalý, ale matematicky presný. Osudové bolo tu iba to, že som sa mu nevzpieral a nepokúsil som sa zastaviť ho. Ba vedel som, že nik ma nemôže pripútať k jednému životu, nemôže presne určiť moje kontúry jednou postavou a jedna každodenná tvár nemôže vyjaviť všetko, čo je vo mne.

Keď sa začal náš spoločný život s Máriou, zázračne rýchlo som sa zbavil niekdajšieho samotárstva. Začali sme chodiť do takzvanej spoločnosti. Aj u nás sa obrátili všelijakí ľudia. Mária nemohla žiť bez lichotivých poznámok, stereotypných výkrikov obdivu a falošných úsmevov. Žiadala si spoločnosť mlčky, ale kategoricky. Mne pomáhala takto k úteku zo sveta, ktorý milovala. Zo sveta, v ktorom zavše v kriku rozpútaných hlupákov začalo čosi hovoriť vo mne: Čo tu chceš? Myslíš si, že si našiel to, čo hľadáš? Že si sa zbavil samoty, tejto kliatby svojho bláznivého života. Iba sa krčíš pod ňou, ale nesieš ju ponížene ďalej. Títo všetci žijú. Táto izba patrí do ich sveta. Pre teba je to iba javisko, na ktorom hráš. A hra je každý tvoj úsmev, každé slovo i gesto, a si herec zlý, mizerný! Či to nebadáš?

Mária mi pomáhala znenávidieť svet, ktorý mal patriť nám obom a zostal iba jej svetom. Pomáhala mi k úteku z neho znenazdajky, ale účinne. Bol som už ďaleko od nej, v srdci s podivnou radosťou, stále ma obživujúcou, s nepriateľským postojom k životu, v ktorom som ju každodenne stretával, v hre často nudnej, trápnej a hlúpej. Raz ma však zdesila jej dokonalosť. Nebola to iba rutina. Viac. Len iskra chýbala, len slovo, aby sa hra zmenila na život. A cítil som, že musím utekať pred takýmito chvíľami. Zachraňovať svet, ktorý som tak ťažko a bolestne našiel.

Jedného dňa som sa presvedčil o tom, že mi cigánila. Lož bola maličká, bezvýznamná. Pokúsila sa zatajiť ju, ale neobratne. Neprekvapila ma, nerobil som výstupy a nebol som sklamaný. Naplnilo ma to čudným uspokojením. Jej život je tiež hra. A tak hráme obaja.

V divadle mi prideľovali prvé úlohy. Ostatní herci sa so závisťou, ale s rešpektom vzďaľovali odo mňa. Iba dvaja mi boli i naďalej blízki. Ale veľkosť a samota patria k sebe. A ja som chcel byť veľký. Len túto túžbu som miloval a bol by som dal všetko, aby sa zmenila na žiarivú skutočnosť. Každý môj nový úspech bol vykúpený slzami, samotou a odriekaním. Celý môj život bol tu obeťou. Len ja som to vedel. Len ja som poznal skutočnú cenu závratnej kariéry. Musel som dať život za to, za čo iní núkali len slová, gestá a úsmevy.

Bol to život? Nebol to len klam?

Zavše, keď takto hútam, prekvapí ma táto otázka.

Odpoveď ešte nepoznám.

Ale cítim, že ju spoznám raz, keď život a hra budú mať tú istú tvár.

*

Pred dvoma mesiacmi večer po predstavení sedeli sme u nás pri čiernej káve. Nikde sa nám nechcelo. S Rybárom, hercom, s ktorým sme naraz podpísali zmluvu s riaditeľstvom divadla, kritizovali sme v mojej pracovni predstavenie. Mária sa zasa bavila vo svojom salóniku s Valachom, Rybárovým priateľom. Oboch som poznal už dávno. Boli naši každodenní hostia a bol som rád, že sympatizovala s nimi aj Mária.

A tu sa zrazu Rybár dôverne priklonil ku mne.

Pozoruješ tých dvoch?

Myslel na Máriu a na Valacha, ale nevedel som, čo chce s otázkou.

Si slepý, zasyčal s nenávisťou múdrych k hlupákom, veď tí dvaja sa majú radi.

Videl, že som prekvapený. Ale nemohol ustúpiť. Začal teda dokazovať. To osudné slovo prelomilo hrádze a cítil som, že sa valí proti mne prúd, ktorý ma strhne so sebou. Díval som sa na Máriu rozochvenú vzrušením. Odohrávalo sa v nej čosi mimoriadne. Nevídaval som ju takto. Je to chvíľa, ktorú som náhodou zachytil zo života predo mnou skrytého. Nepoznal som tento život. Bol mi ďaleký ako svet, v ktorom som opustil Máriu. A teraz vidím, že aj ona ho opúšťa. Uteká z neho. Či sa stretneme ešte? Veľmi náhlivo a osudne sa rozchádzajú naše cesty.

Toho večera som dlho nemohol zaspať. Mal som pred sebou Rybárovú tvár. Úškľabok človeka, ktorý nechápe, ako možno nevidieť v tomto prípade, úškľabok prezrádzajúci ľútosť i výsmech. Znovu a znovu sa zjavovala predo mnou tak jasne, že som videl každú jej črtu. Možno s takouto tvárou povedať pravdu? Ale Rybár bol herec! Hral aj vtedy, keď mi to povedal?

Tvár sa stratila, keď sa rozvidnievalo. Tuho som zaspal.

V divadle nás čakalo prekvapenie. Chystal sa Shawov Pygmalion, ale prvý režisér, ktorý začal hru skúšať, ochorel. Druhý režisér mal rozpracovaného Othella. Rozdali nám úlohy. Ja som mal hrať titulnú úlohu a Rybár ľstivého a falošného Jaga.

*

Tak som začal študovať Othella. I jemu som chcel pokorne odovzdať svoj život, keď príde čas a bude živý a mocnejší ako ja.

Prečo sme ešte i teraz dvaja na javisku? Prečo neožil Othello? Prečo je tu iba jeho maska, za ktorou nie je jeho duch? Prečo sú tu iba jeho slová a nie jeho utrpenie? Prečo tu krváca moje srdce a je tu živá a vášnivá iba moja bolesť? Prečo nechce mať herec Ján Dubský nič spoločné s ťarbavou, bezmocnou bábkou, ktorá sa mala stať Othellom?

Odchádzam z javiska. Blíži sa koniec štvrtého dejstva. Obecenstvo ešte počúva spev Desdemony, jej rozlúčku s Emíliou, a opona padá.

Mal by som sa vrátiť do obliekárne a znovu sa nalíčiť. Ale nepôjdem.

Ale skvele by som vedel napodobiť svojich priateľov, ktorí si práve teraz zdesene, ale radostne šuškajú v šatni: Dubský prepadol. Obecenstvo sa útrpne usmieva pri jeho deklamáciách. Pôjde do starého železa.

Nedopovedané vety, zamrazené úsmevy sú horšie ako ten najstrašnejší výkrik a rehot na plné ústa. Hrám mizerne. Viem to. Ale ešte ma môže zachrániť piate dejstvo.

Vtedy popoludní bola Mária veľmi nervózna. Počínala si však veľmi neopatrne. Niekoľko ráz sa spýtala, kedy pôjdem do kaviarne. Chodieval som do blízkej kaviarne vždy okolo štvrtej hodiny. Ale vracal som sa domov presne o šiestej, aby som sa mohol pripraviť na večerné predstavenie. Bolo už štvrť na päť, keď som jej oznámil, že odchádzam, a zarazilo ma, ako sa hneď upokojila. Pozoroval som ju v poslednom čase, ale bol to iba prvý moment, ktorý mohol vzbudiť podozrenie. Niekde sa chystá, niečo chce.

Nemyslím, že pozorovať Máriu by ma boli prinútili Rybárove upozornenia a výstrahy. Už vtedy bolo vo mne čosi z Othella a Rybárovými slovami dráždil a pokúšal Jago. Neprestajne mi dokazoval, že Mária je Valachovou milenkou a nik na svete mi neuverí, že o tom sám neviem. Prečo je mi to iba teraz jasné, že tu nedokazoval priateľ, ale herec, ktorý sa menil na postavu tragédie, človek, ktorý i v živote, práve tak ako v hre, stával sa zloduchom?

Pomaly som zostupoval schodmi. Keby som čakal na ulici pred bránou desať minút, mohol by som sa dozvedieť, kam ide. Lebo niekam ide. Chystala sa na odchod, prezradila sa, keď pozrela na skriňu, v ktorej bol jej ľahký jarný kostým. Ale nechcel som zvedieť pravdu.

Na rohu ulice som stretol Rybára. Nenašiel ma v kaviarni, preto mi prišiel v ústrety. Videl, že som vzrušený. Hneď ma začal mučiť protivnými otázkami. Priznal som sa mu.

Chytil ma za ruku. Jeho pohľad bol sugestívny. Vrátili sme sa.

Stáli sme na rohu ulice, keď Mária vyšla z domu. Nevidela nás. Mlčky sme šli za ňou. Kráčala s istotou, bez najmenšej opatrnosti. Na celej ceste sa ani raz neobzrela, či nejde niekto za ňou. Ako keby nebola predpokladala, že by sa mohol nájsť v tomto meste človek, ktorý by bol býval zvedavý na to, kam ide v tomto čase žena herca Dubského.

Viedla nás z vilovej štvrte najrušnejšími ulicami mesta a nezastavila sa ani raz. Priveľmi sa náhlila. Bála sa, že príde neskoro?

Vošla do pasáže. A tu zastala. Na niekoľko krokov od vchodu čakal na ňu Valach.

Dobre som ich videl. Bozkal jej ruku zdĺhavo, nekonečne zdĺhavo. Ona sa pri tom usmievala. Vytreštenými očami díval som sa na nich. Pri mne spokojne oddychoval Rybár, nadšený, že sa mu dôkaz vydaril. Ani teraz nechápem ešte, prečo som ho neudrel po tvári.

Potom sa pohli. Šli tak blízko pri sebe, že sa dotýkali. Díval som sa za Máriou. Lúčil som sa s ňou? Odchádzala niekam ďaleko, odkiaľ sa už nemohla vrátiť ku mne?

Keď zmizli v dave, vydali sme sa na spiatočnú cestu. Rybár ma odprevadil. Nebol spokojný. Mali sme sliediť za nimi, povedal. Mne sa hnusili takéto reči a surovo som zakričal na neho. Potom už mlčal. Bez slova sme sa rozišli. Ani ruku som mu nepodal…

Vrátil som sa domov. A čakal.

Mária sa vrátila pred šiestou hodinou. Zapýrila sa, keď ma uvidela. Na otázku, kde bola, mala prichystanú odpoveď.

Nebolela ma lož. To tiché šťastie, čo jej žiarilo na tvári, bolelo šialene.

*

Cítila, že jej neverím?

Ak to cítila, bola to pekelná hra. Ale či som tak nechcel sám, aby jej ako i môj život bol hrou?

A bol môj život ešte hrou? Nestalo sa tu niečo nepredvídané, niečo úžasné, čo som necítil ešte nikdy vo chvíľach, keď som sa nestal Othellom, zápasiacim so sebou ešte pred predstavením? Či tento divý Maur nežil už predtým, než som sa nalíčil a vzal na seba jeho čiernu masku, a nežil aj Jago sám, nie až vtedy, keď sme vstúpili na javisko, nielen v tej benátskej uličke, nielen na ostrove Cyprus, ale niekde inde ešte predtým, v inom živote?

Nielen Máriu som pozoroval, ale aj seba. Vedel som, že ma klame, a predsa som nebol o tom presvedčený. Pri dôkazoch, ktorými by bol pohotove poslúžil Rybár, mohla byť aj nevinná. Či som nechcel myslieť na to? A malo by mi byť ľahostajné, ako si počína Mária? Cítil som, že vtedy som sa jej mal postaviť do cesty, keď som ju po prvý raz videl s Valachom? A keď som bol vtedy zbabelý, teraz mi ostáva iba mlčanie?

Ale v tom mlčaní bolo čosi hrozivé. Nemlčal tu Ján Dubský. Mlčal tu Othello.

Ján Dubský už nežil? Zomrel i teraz pokorne, ako vždy, keď sa narodila postava, ktorou chcel byť na javisku? Zomrel aj teraz, aby jej odovzdal život a mohol vstúpiť do sveta na javisku, do jedného zo životov, ktoré si musel vykupovať umieraním, dať sa viesť inými myšlienkami, spaľovať sa cudzími vášňami, krásny, žiarivý, oslňujúci? Áno, znovu sa to opakovalo. Nič iné sa nestalo. Iba ktosi sa usmial nad touto zákonitosťou, nad presnosťou, s ktorou bola vypočítaná každá nuansa toho úžasného pochodu. A Ján Dubský umrel skôr. Othello bol už vtedy živý, keď kulisy, z ktorých mal byť vytvorený jeho svet, boli iba hromadou dosák a počarbaného plátna.

Už vtedy som bol Othellom. A preto som nemohol ďalej mlčať. Včera na javisku zvládla ma nervozita pri večernom predstavení. Mária sedávala vždy v treťom rade. Nevynechala predstavenie ani vtedy, keď som mal v hre iba bezvýznamnú úlohu. A pri mojom odchode do divadla povedala, že príde.

Vedel som, kde je. Darmo ma čakala pri bráničke pre hercov. Bola bledá, keď ma uisťovala, že som bol skvelý a že mi mnoho tlieskala s nadšeným obecenstvom. Zasmial som sa jej do očí. Zdesene pozrela na mňa. Moja bolesť, to bol oheň. Zapálila vo mne divosť, surovosť, hnus a šialenú zlosť.

Nebránila sa. Mlčala. Mlčala i potom, keď som prestal kričať:

Som to ja, Ján Dubský, alebo Othello z konca štvrtého dejstva?

Bol to život alebo hra?

Myslím, že už to viem.

Náhlivo sa blížim k chvíli, keď život a hra budú mať tú istú tvár.

Jednu som už videl.

*

Som znovu na javisku vo vrcholnom výstupe hry.

Othello má uškrtiť Desdemonu.

Je tma. Desdemona spí. Blížim sa k nej.

Nie ja sa k nej blížim. Tá bábka, ktorá nikdy nebola Othellom. Othello som bol ja. Ale len bol. Teraz to cítim.

Odriekam Othellove slová. Daromne.

S vášnivou krutosťou mám zavraždiť Desdemonu. S vášnivou krutosťou, ktorá vie zmeniť človeka na dravého zvera. Keď som to robieval na javisku, bol som vždy vrahom, či som mal v ruke dýku či meč, alebo sa pritisli iba moje meravé prsty na hrdlo niekoho. Bol to život, z ktorého som sa vracal popálený bolesťou a vzrušením.

Ale dnes…

Bábka to zahrá. Ale tá sa zrúti, keď ja zastanem.

A ja to neviem.

Mária je nevinná! Je to strašné, čo hovorím. Áno teraz je to strašné. Je nevinná. Nikdy nebola Valachovou milenkou. Všetko sa vysvetlilo! Všetko!

A vidím jasne aj tú druhú tvár.

Nemôžem zavraždiť Desdemonu. Lebo toto je hra. Veď ja som už prežil Othellov život. Kdesi hlboko, neznesiteľne ma páli znamenie jeho bolestí a vášní. Iba jeho smrť je ešte kdesi v diaľavách.

Zablyslo sa slabé svetlo reflektora.

Aká hrozná bola tma okolo mňa. A aké príšerné je to svetlo. Takto zasvietilo dnes popoludní slnko do našej spálne, keď som uškrtil Máriu.