Útek

Otváram Bibliu pri pätnástej kapitole Skutkov svätých apoštolov. A dívam sa na spievajúce zhromaždenie.

Som v tejto osade len krátky čas, a predsa je mi známa skoro každá tvár, ktorú vidím na tomto zhromaždení. Blízke sú mi tieto tváre. Nikdy by som si nebol pomyslel, že si natoľko obľúbim baníkov z Petites Wasmes a toto podivné čierno-biele kráľovstvo, v ktorom žijem s nimi. Hľa — starček, ktorý je mi neobyčajne milý a často sa s ním porozprávam, prestal už spievať a díva sa na mňa pohľadom vyrovnaným a čistým, v očiach dievčaťa, sediaceho predo mnou, svieti posvätné očakávanie a všetci, ktorých spev sa vznáša vysoko i s tými členmi zhromaždenia, ktorí sa mlčky dívajú na mňa, pripravujeme sa na veľkú chvíľu, ktorá sa blíži. Na chvíľu, v ktorej zmĺkne spev zhromaždenia a ozve sa slovo.

A keď môj hlas zlomí tichosť, i vo mne sa uvoľní vzrušenie, ktoré sa ma zmocňuje vždy pred zvestovaním božieho slova. Budem myslieť iba na smäd žízniacich. Lebo všetci, ktorí ma chcú počúvať, žíznia. Žíznia po slove, ktoré nám môže byť potechou a posilou. A všetci znovu chceme počuť tú najkrajšiu zvesť pre človeka, že Ježiš nás miluje. Sú Vianoce. Blízka je nám myšlienka pokoja i lásky.

V poslednom rade poslucháčov objavujem neznámeho človeka. Nikdy som ho nevidel. Nie, neusmieva sa. Len na tvári má nejaký nepriateľský výraz. Nič jasné, samá tma. Je ešte mladý. Ale tak tu stojí, akoby ho nič nespájalo so zhromaždením. Akoby tu stál aj preto, aby povedal, že je inakší ako ostatní.

Znepokojuje ma. Je to cudzí človek.

Musí byť cudzí. Na chlapoch v našom zhromaždení vidieť, že sú baníci. Život baníkov je napísaný na ich tvárach. A uhlie píše zreteľne. Ním je napísané o týchto čiernych ľuďoch, aké je kráľovstvo, v ktorom žijú a aký je tento život. Ako ich vítajú každý deň ráno ozrutné komíny, charbonnage okolo šácht a čierna papuľa šachty, aby ich všetkých rovnako prehltla a vyvrhla ich iba večer, vtedy už, keď hore na zemi bude sa blížiť tá istá tma, v ktorej tí najväčšmi prekliati z jej obyvateľov pracujú celý deň.

Ale tváre toho mladého človeka nedotklo sa uhlie. Nenapísalo na ňu nič o jeho živote. Inakší je ako tí, ktorí stoja blízko alebo ďaleko od neho.

Iba jediný človek sa mu podobá v tomto zhromaždení. Sme tu dvaja, ktorí sú inakší ako baníci z Petites Wasmes.

Pieseň doznela.

Je tichosť.

A ja hovorím.

*

A ozvalo sa slovo: Tu mal Pavol v noci videnie: nejaký muž, Macedónec, stál pred ním a prosil ho, hovoriac: „Prejdi do Macedónie a pomôž nám!“

Text je krátky. Vyberám si kratšie texty, lebo viem, že ich ľahšie zvládnem. A vysvetľujem. Apoštol Pavol na ceste po Malej Ázii prichádza do Troady. A tam mal v noci videnie.

A potom rozprávam o Macedóncovi. A o jeho túžbe.

Nepripravoval som sa na túto kázeň. Ustálil som si iba myšlienku, ktorú som v súvise s týmto textom chcel zanechať v mysli svojich poslucháčov. Ale viem, že to nebola len náhodná myšlienka predstaviť si Macedónca ako robotníka. Musela byť vo mne, keď som začal svoju kázeň a vznikla vari z úmyslu priblížiť Macedónca a jeho túžbu mojim poslucháčom. A tí ma vrúcne počúvajú, keď im hovorím o túžbe človeka, ktorý sa im celkom podobal. O túžbe po poteche z evanjelia a poznaní jediného pravého boha. Ako volá Pavla do Macedónie zvestovať slovo božie. Na jeho tvári je únava, bolesť a utrpenie. To isté, čo vidieť na tvári baníka z Petites Wasmes. A predsa jeho nesmrteľná duša túži po pokrme božieho slova.^[1]

A tu som pozrel na neznámeho človeka. Naše pohľady sa stretli. Jeho pohľad bol vyzývavý. Akoby sa bol staval celou svojou bytosťou proti mojim slovám. Nenávisť bola v tomto pohľade, nenávisť, ktorá vrhala blesky. Môj pohľad sa spytoval: Čo tu chceš? Ale utekal som pred odpoveďou. Vracal som sa k svojej kázni. A nechcel som, aby ma pomýlil.

Hovorím o Ježišovi Kristovi. Že Macedónec dobre volil, keď od apoštola Pavla chcel počuť slovo o láske Ježišovej. Lebo Ježiš Kristus takéhoto človeka ako ten Macedónec, remeselníka alebo robotníka, uboleného, ustatého a utrápeného, miluje, posilňuje a potešuje. On sám je mužom bolesti. Pozná utrpenie človeka. I robotu pozná. Tridsať rokov pracoval v tesárskej dielni. Mohli ho volať aj synom tesára, hoci bol Synom božím.

Tu som sa zastavil. Znovu som sa chcel vrátiť k túžbe Macedónca po Ježišovi. Chcel som ju zanechať v srdciach svojich veriacich. Túžbu, ktorú Ježiš vyslýcha.

A predsa som pokračoval. A vydal som sa inou cestou. Neskoro som spozoroval, že som sa vzdialil od svojej pôvodnej myšlienky, keď som povedal:

I od človeka chce boh, aby Krista nasledujúc, v pokore prežíval svoj život na zemi. Aby sa neusiloval o veľké veci, ale sa učil z evanjelia byť tichý a pokorný srdcom.

Prečo som povedal tieto slová?

Znovu som pozrel na neznámeho človeka. A tak sa mi videlo, že má na tvári posmešný úsmev.

Keď som sa sklonil k modlitbe po skončenej kázni, počul som kroky odchádzajúceho. Nevedel som, kto odchádzal. Keď som však po modlitbe pozrel na miesto neznámeho, videl som, že bolo prázdne.

A predsa som musel i neskôr myslieť na neho. Musel som myslieť na neho, keď som sa modlil k bohu a prosil som ho, aby nás neuviedol do pokušenia.

Našli sa medzi mojimi veriacimi aj takí, ktorí si uvedomovali čudnú prítomnosť neznámeho človeka na službách božích. Ale nepoznali ho. Zazlievali mu, že odišiel hneď po kázni, ale nepomohli mi vysvetliť, načo prišiel a čo chcel na zhromaždení.

Nemyslím na neho.

*

Písal som dnes predsedovi Comité d’Evangelisation. V liste som vyjadril svoju najvrelšiu túžbu slúžiť ďalej Ježišovi Kristovi. Poprosil som ho, aby mi umožnili pokračovať tu v práci a aby sa rokovalo o mojej prosbe hneď na prvom zasadnutí.

A písal som aj bratovi Théovi. Okrem želania, aby v novom roku spočívalo na jeho práci božie požehnanie, napísal som mu aj o svojom živote. Posťažoval som sa, že nemám príležitosť vidieť obrazy nových majstrov, hoci po tom veľmi túžim. Spomínal som aj maličkosti, petites miseres de la vie humaine. Najviac miesta v liste zabrala však správa o mojej kázni o videní apoštola Pavla.

Podivné je, prečo sa vraciam k tejto kázni a prečo ma ustavične zamestnáva. Nie myšlienka, ktorú som chcel z nej dať svojim poslucháčom, nie túžba Macedóncova, ale to, čo som povedal vo chvíli, v ktorej som musel byť nezodpovedný a dostatočne sa neovládal. Len tak si viem predstaviť chvíľu, v ktorej som začal rozprávať o pokore. Prečo by som bol baníkom, ich matkám, ženám, dcéram hovoril o tom, aby sa neusilovali o veľké veci? Prečo by som bol chcel zlomiť krídla tým, ktorí možno ani nepomýšľali na zmenu vo svojom živote? A načo som im mal hovoriť, že v pokore majú prežívať svoj život? Veď sú to ľudia kráčajúci ustavične s tieňom smrti, pokorení najťažším bremenom, najťažšou robotou.

Nie, ja som vtedy seba neovládal. Lebo rozmýšľať sa dá o akejkoľvek myšlienke. Tak, aby myšlienka zostala myšlienkou. Myšlienkou, ktorú môže človek aj zahnať, a nik nemusí o nej vedieť. Ale ja som ju vyslovil. Prezradil som, o čom rozmýšľam.

Možno to nik nepoznal.

Myslím na úsmev neznámeho. On to poznal. Celkom iste.

*

Nepamätám sa dobre na kázne svojho otca. Ale pamätám si spôsob, ako kázaval. A viem o ňom, že dodnes sa svedomite pripravuje. Je známy kazateľ a pri vypracovaní kázne pomáha mu i hlboká viera a teologické vzdelanie. Mám pred sebou jeho príklad. Myslím na to, že povrchné by boli moje kázne, keby som sa nepokúšal zostúpiť do hlbín. I tak často cítim svoje nedostatky a znovu poznávam, že len dokonalou prípravou možno dosiahnuť cieľ, aby kázeň bola úchvatná a zanechala za sebou najsilnejší dojem.

Tak som začínal. A tak dôkladne som sa pripravoval na svoje kázne, keď som sa stal misijným kazateľom, že som každú vedel naspamäť. Aj naďalej som sa chcel takto pripravovať, získať si povesť rutinovaného kazateľa, ktorý sa vie pohotove vyjadrovať a nezanechá nikdy za sebou trápny dojem. Ale raz pri kázaní mal som otriasajúcu skúsenosť, na ktorú nikdy nezabudnem. Kázal som a mal som kázeň dokonale pripravenú. Hovoril som presne ako stroj, každé slovo, každá čiarka, každá bodka bola na mieste. A naraz som cítil, že som sa prestal zúčastňovať na výkone kazateľa. Kázeň pokračovala so strojovou presnosťou, zasa nechýbalo ani slovo, ani čiarka, ani bodka, len ja, akoby som bol vystúpil z tela kazateľa, nechal ho na kazateľni a postavil sa niekde ďaleko od neho. Pritom som pozoroval tisíce vecí okolo seba ako celkom iný a celkom cudzí človek a počúval pritom aj kázeň, počúval pritom aj seba. Ale nemohol som povedať, že človek, ktorého som počúval, bol by mi býval blízky. Tak som cítil, že mám s ním máločo spoločné, i keď som musel jeho výkon obdivovať.

Bolo to niečo celkom podobné rozmýšľaniu pri akejkoľvek mechanickej práci. Keď ponížime prácu, na ktorej sa má človek zúčastňovať celou svojou bytosťou, na prácu mechanickú, niečo v nás sa musí rozčesnúť. Kazateľom slova božieho robí ťa aj vzrušenie, bolesť i nesmierna radosť, všetko, všetko, čím sa zúčastňuješ i ty sám na tom, čo zvestuješ. A preto, keď máš slúžiť zhromaždeniu zvestovaním božieho slova, musíš zastať pred ním ako človek zmučený i posvätený vzrušením, bolesťou i radosťou. Pripraviť sa na kázeň! Ale príprava nech nie je ešte dokončená práca! Dokončí sa iba v posvätnej chvíli na posvätnom mieste!

A poznal som, že v kázni nesmiem hovoriť len ja. Len ja sám, moja múdrosť, moje vedomosti, môj cit pre formu a krásu. A vo všetkom, čím sa prihováram svojim veriacim, aby som bol viditeľný, oslňujúc veľkosťou svojej výrečnosti len ja, človek. Keď chceme, aby sme v kázni hovorili len my, ľudia, zabránime tomu, aby k našim veriacim prehovoril sám boh. Veľké momenty v kázňach kazateľov, veľké momenty, ktoré uchvacujú a strhujú, dáva chvíľa. Chvíľa veľká a požehnaná, keď nie erudícia kazateľa, ale veľkosť toho, ktorému slúžime, prehovorí našimi ústami. Chvíľa, ktorú nemožno pripraviť. Chvíľa, ktorá je len darom. Darom, ktorý sa dáva a prijíma.

Povedal mi to niekto? Už ani neviem.

Myslím na to a znovu a znovu sa vracia myšlienka, že to, čo som v kázni povedal o pokore, bolo odpoveďou na moje vlastné otázky. Na otázky, ktoré ma znepokojujú vo dne v noci!

Či by som mohol prijať takúto odpoveď? A mohol by som si myslieť, že mi ju dáva boh sám?

Ó, veď ja tak mocne a tak vrúcne sa prihováram k nemu, aby ma neuviedol do pokušenia. Lebo som slabý. Veľmi!

*

Nie!

Boh to nemôže chcieť!

To slovo o pokore povedal som ja. A povedal som ho preto, lebo ma stále zamestnáva, trápi a sužuje. Lebo niet dňa a niet hodiny, v ktorej by som sa nevracal k nemu.

Z otcovho rozprávania poznám kazateľov, ktorí kázali o tom, čo ich zamestnávalo tak ako mňa. Museli. Nevedeli to udržať v sebe. A prezradili takto nielen to, čo ich trápilo. Nielen svoju bolesť. Aj svoj hriech.

Spomínali takto kazateľa, ktorý ustavične kázal o láske. Poslucháč, ktorý ho počul po prvý raz, s obdivom a nadšením musel konštatovať, že málo kazateľov počul v živote tak úchvatne kázať, ale možno ešte nikto nepočul tak mocne a prekrásne hovoriť o láske. Tí, ktorí nepoznali jeho život, nechceli uveriť, že kazateľ vydedil svojho najstaršieho syna pre chybný krok v živote, obmedzovaním osobnej slobody utrápil svoju ženu tak, že schudla na kosť a kožu a sprotivil sa jej život. Jeho mladší syn musel si vybrať také povolanie, aké on pokladal pre neho za najlepšie. Ani ten však dlho neposlúchal, zmizol bez stopy a do dnešného dňa nemajú o ňom správy.

Otec však káže o láske skoro každú nedeľu. Neuvedomuje si, že si odcudzil svoju rodinu, neukazuje príklad lásky, nepokúsil sa zmeniť svoj život. Ale káže o láske, ustavične so zápalom a nadšením pre veľké veci božie, presvedčený iste, že káže správne.

I ja viem, že sa budem vracať k myšlienke pokory. Že si znovu budem kázať sám, ako v kázni o Macedóncovi, a poviem si znovu, že sa nesmiem usilovať o veľké veci, ale že sa musím učiť byť tichý a pokorný srdcom. A znovu sa pokúsim zlomiť si krídla, aby ma nikdy nevyniesli do výšin.

A predsa to nebude pokora, čo bude vo mne.

Videl to jasne neznámy človek. A keď vypočul moju kázeň, povedal mi jeho úsmev: Ani ty, miláčik, nie si taký, akým sa ukazuješ!

Nie, nie som taký! Ako by som aj mohol.

A musím byť taký! Ja verím, Pane! Pomôž mi! Chcem byť tvojím služobníkom!

*

Znovu napadol sneh!

Aj o tom som písal bratovi Théovi, že Borinage mi pripomína Brueghelove obrazy. Je krásne to čiernobiele kráľovstvo a nie každodenná je jeho krása…

Chcel by som namaľovať obraz, ktorý som už videl niekoľko ráz. Baníkov vychádzajúcich zo šachty. V tej chvíli, keď ich vyvrhne čierna šachta, čiernych ľudí do bieleho snehu. Aj to by som chcel vedieť, s akým pocitom vystupujú na zem, ako zapôsobí na nich vo chvíli, keď vyjdú z tmy na denné svetlo, tá úžasná bieloba, moc farby, jej oslnivá sila.

Ako som prišiel na túto myšlienku? Viem, iné by ma malo zaujímať. Možno tie city mojich veriacich, s ktorými sa blížia po dennej robote k svojim chalúpkam. Ako sa vracajú k deťom a ženám.

Aj na to myslím. Mám svojich ľudí rád. Ale dnes ma vábia farby a nemôžem sa vyslobodiť z ich čarovnej moci. Kontrasty: čierna a biela. Blúdil som po okolí Petites Wasmes a videl som podivné zarastené cesty, bodľač, tŕňové kríky hodné Dürerových rytín. A keď sa vraciam zo svojich potuliek s úžasnými panorámami pred sebou, čaká ma izbica skoro prázdna. Je v nej iba jediný obraz.

Je to lept, dar Théov. Jeune citoyen. Často ho obdivujem.

A viem, že to je môj hriech. Moja láska k obrazom. Ba viac, že sám chcem maľovať. A som si toho čím ďalej tým mocnejšie vedomý, že mám v sebe dar.

Ale toto som chcel zabudnúť. A pokoriť sa. Ukrutný je ten zápas, v ktorom strácam sily. A kto v ňom zvíťazí?

Farby, tie dnešné čarovné farby, zobudili vo mne túžbu tvoriť. A nikdy som vari necítil tak mocne, že zmyslom slova tvoriť je vykonať niečo nesmierne veľké, niečo, čo nie je dané každému, niečo, čo nie je dané inému.

Ako nejaké víťazstvo, tak cítim toto poznanie. Lebo môžem vyznať, že aj ja patrím k tým, ktorým je daná moc tvoriť.

A keď to vyznávam, viem, že priam surová môže byť pýcha, ktorá sa ukázala v tejto chvíli na mojej tvári.

*

Nevydržím to ďalej!

Ani najpokornejšími a najvrúcnejšími modlitbami som sa nemohol zbaviť pokušenia. A teraz už vidím jasne. Nebolo takej silnej pokory, aby zvládla túžbu človeka, ktorý sa chcel stať tvorcom.

Nezapriem v sebe človeka, ktorý sa usiluje o veľké veci. Už to poznávam. A nie som tichý a pokorný srdcom. Som spurný a vzdorovitý červ, ktorý padá do prachu len vtedy, keď narazí na múr. A pozná len pýchu! Pokoru nie!

Lebo sú len dve cesty: pokora a pýcha. A jednu si musím zvoliť. Pre božieho služobníka jediná cesta je pokora. Nielen pre neho. Pre všetkých malých a ponížených, ktorí chcú byť bohu blízki a bohu milí. Ale čo ja? Omámil ma vetrík, ktorý ma poláskal na mojich potulkách a prišiel zďaleka. Ja chcem maľovať. Tvoriť chcem! Za veľkými vecami nesie ma moja túžba! Akože je to, pane bože, s tebou a s nami? Hráš sa s nami, len hráš? Chceš, aby sme boli pokorní a dávaš do nás túžbu po veľkosti a pýchu?

Lebo vo mne je taká túžba. A je vo mne pýcha. Služobníci však musia byť pokorní. Tak, ako som kázal o tom svojim veriacim a žiadal to aj od nich, aj od seba.

Lenže ja to neviem. A nechcem byť zlým služobníkom. Nechcem inakšie kázať a inakšie žiť.

Odídem z Borinage! Už to viem. Opustím toto čierno-biele kráľovstvo, i keď bolo prekrásne a mal som rád jeho obyvateľov. To, čo dnes padá, kláti sa už dávno.

A nie dnes, možno ani nie zajtra, ale raz opustím i túto službu. Cítim, že to nie je ďaleko. A že to bude útek.

Nebude mi záležať na tom, čo si povedia ľudia! Len o to ide, čo si pomyslí Théo van Gogh o svojom bláznivom bratovi.

Ó, Théo je dobrý! On ma porozumie.

Myslím na to, ako by sa tváril neznámy.

Aj on začal búrať to, čo sa teraz rúca. Ale postaviť novú stavbu budem musieť len sám.

Je vo mne smútok. V oku slza, ktorá páli.

*

V tento večer sú na nebi ozrutné čierne mraky. Blížia sa a vzďaľujú. Niektoré z nich zdajú sa byť ťažké, akoby chceli padnúť na túto zem a rozmliaždiť ju celú. Kráčam popri chalúpkach, v ktorých sa už svieti. Zavše však zastanem. Nemôžem sa oslobodiť od myšlienky, že takéto mraky musia vzbudiť v každom človekovi pocit malosti a pokory.

Bože, šťastný je ten, kto sa vie pokoriť pred tebou!

Ja utekám pred pokorou. Ona zabila vo mne túžbu po veľkosti. To, čo si dal do mňa ty sám. Kto tvorí, musí ju mať v sebe. Aj pýchu. A v niečom sa musí podobať tebe. A robiť aj to, čo robí Tvorca všetkých vecí.

Utekám pred pokorou, Pane! Chcem, aby žila vo mne túžba po veľkosti a pýcha. Požehnaná pýcha, ktorá ma pozdvihne z prachu. Urobí zo mňa človeka, akého aj ty si chcel mať zo mňa.

Lebo ty si chcel, aby som bol inakší ako ostatní ľudia…

Musím byť nešťastný, Pane? Lebo pýcha je nešťastie. I túžba po veľkosti. Je to nešťastie vrchu. Osamelého.

Osvieti ho raz slnko tvojej milosti, alebo zvíri sneh na jeho končiaroch tvoj blesk?