Patetická symfónia

Už ma opustili všetci známi a príbuzní, ktorí si pokladali za povinnosť vyrušovať ma ešte i v poslednej chvíli pred koncertom. Po záplave hlučných a zbytočných slov zanechali ma tu nešťastného a unaveného.

V orchestri hučia všetky nástroje. I obecenstvo zaujalo už svoje miesta. Ja čakám iba na zavolanie. A potom zaznie po prvý raz pred obecenstvom moja Patetická symfónia.

Ako som túžil po láske vtedy, keď som ju začal komponovať. Aj o tom som Glazunovovi písal, ako si žiadam účasť priateľov na svojej práci. Všetku lásku celého sveta ako najžiarivejší úsmev do mojej samoty, do môjho smutného života. Len tak sa mohla stať táto symfónia mojím najväčším dielom.

Milý je môj brat Modest a dojímavý k slzám, keď sa stará o mňa. Akoby chcel jemnými krokmi vstúpiť do môjho života vtedy, keď niečo potrebujem, niečo hľadám. A ako mi chce vyhovoriť mnoho, mnoho vecí, ktoré ma nevýslovne trápia.

On bude stáť pri mne! A rozumie mi! Jasným pohľadom sa díva na moju tvorbu i na môj život.

Od neho pochádza i názov tejto symfónie. Chcel ju pomenovať Tragickou. Potom ju počul celú. U Tanajeva v Moskve som ju hral nemotornými a ťarbavými prstami, a keď som dokončil, zadíval som sa na neho. Tu musel pochopiť, že táto symfónia je môj život. A môj život nebol tragický. Keď sa raz bude ktosi dívať naň, či už spoza mrakov a či celkom zblízka, možno si ľahučko vysvetlí tajomstvá i diaľky, ktoré sa rozprestierali medzi mnou a ľuďmi. Tragický môže byť osud tisícov. Tragika býva skoro každodenná. A Modest vie vari lepšie ako iní, že môj život nebol každodenný. Bolo v ňom niečo mimoriadne, čudácke a veľké. Život, o ktorom sa muselo rozprávať s pátosom, a nie každodennými slovami.

Ešte ma neprišli zavolať!

Už by som bol rád po tomto koncerte. Prípravy na toto prvé predvedenie mojej symfónie privádzali ma do zúfalstva. Niektorí členovia orchestra sa otvorene postavili proti nej. Orchester doteraz nie je jednotný. Zápasia v ňom rozličné náhľady. Viem, že mám medzi členmi aj nepriateľov. Jednému z nich vykĺzla na poslednej skúške poznámka. V celej symfónii je vraj máločo patetické. Ale je to uplakaná a ufňukaná skladba.

Povedal to nahlas. Tak, aby som to počul. Či ju bude inakšie chápať dnešné obecenstvo?

Či pochopia, že prostriedkami umelca prehovorí k nim smutný človek, ktorý zastal a díva sa naspäť na svoj život? Ale nebude hovoriť len o svojom živote. Videl viac. Videl aj svoju cestu k hrobu.

Áno, bude hovoriť aj o svojej smrti.

*

Doznieva potlesk, ktorým si ma privítalo koncertné publikum. Stojím už pred dirigentským pultom. Preletím zrakom celý orchester. I jeho členovia sa dívajú na mňa. Niekde je to priateľský pohľad a díva sa na mňa vyjasnený človek, niekde vidím i zachmúrenú tvár, cítim i nepriateľa. Tak sa mi vidí, že orchester nie je jednotný ani v rozhodnej chvíli, keď pôjde o úspech symfónie, alebo o jej pád. Je jasné, že v orchestri má César Cui viac obdivovateľov a priateľov ako ja.

Jedno! Teraz rozkazuje moja taktovka!

Odklopal som začiatok. Je tichosť.

Molovým akordom, hlbokými tónmi prvej časti začína spoveď svojho života Piotr Iľjič Čajkovskij.

Veľký bože, ty, ktorý všetko vieš o našej malosti, o kliatbe našej lásky a nenávisti, ty vieš aj to, že som chcel milovať všetkých ľudí.

A nemohol som.

My, ľudia, sme zlí. Semeno zla je zasiate v nás, zlí sme, krutí a úlisní. Ľudí, ktorých by sme mali milovať, vieme naplniť strachom, predesiť a odohnať od seba svojou krutosťou a vypočítavosťou. Nechceme to popierať. Nielen sami to vieme o sebe. Vedia to o nás aj mŕtve veci.

Spomínam si na mystický večer v Majdanove. Izbu, v ktorej som sedel, osvetľovala lampa a dvere do susednej miestnosti boli otvorené. Okolo mňa bola tichosť, mlčali mŕtve predmety, mlčala skriňa, posteľ i stôl. Ale zo susednej izby ozval sa kedy-tedy podivný zvuk. To nebol črvotoč. To sa mŕtve veci zhovárali. Oznamovali si svoje prekvapenie i príčinu, pre ktorú sa báli človeka, i keď mu slúžili. Poznal som s istotou, že sa báli, lebo keď som preniesol svetlo do susednej izby a sám som tam zostal s ním, zmĺkla táto a rozprávala, nariekala, stenala a plakala tá opustená izba. Ľudia vedia svojou blízkosťou predesiť aj mŕtve veci. Naplniť ich strachom, aby sa človeka báli. Ako by sme nepredesili aj iného človeka?

Ja, pútnik osamelý na ceste životom, našiel som aj ľudí hodných lásky. Miloval som ich a oni mi pomohli priblížiť šťastie k môjmu životu. Boli slnečnými lúčmi mojich dní a vrátila by sa krása do mojej samoty, keby sa dalo snívať o ich návrate. Keby raz vošiel ku mne zasa Apuchtin a znovu by som mohol počúvať z jeho úst jeho verše a keby sme si so Šilovským mohli robiť nové plány na cestu po Európe.

Odišli. A sú veľmi ďaleko… Priatelia, ktorých som miloval.

A teraz bývam často sám. Skoro vždy sám. Smutná je samota. I moja je krásna len vtedy, keď tvorím.

Pri práci na tejto symfónii prijímal som v slzách jej dary radostné. Aj vo chvíľach, keď omámený svojou tvorivou silou, zastal som kdesi vysoko, aby som pocítil najkrajší závrat a pritom aj najčistejšiu prítomnosť ducha. Boli však dni, v ktorých som sa vracal do nej so zúfalstvom a zlosťou, disharmonické akordy trvali do sprotivenia dlho. To preto, lebo som nemohol milovať všetkých ľudí.

Ani oni mňa!

Tak boli chvíle v mojom živote, keď ma zahnal do mojej bolestnej a trpkej samoty korbáčom svojich slov jediný človek, ktorého nenávidím.

*

Podivný bol César Cui v každom svojom počínaní voči mne. Keby bol býval z kritikov, ktorým možno hodiť do očí, že nerozumejú veľkým a svätým veciam mystéria tvorenia, bolo by sa azda dalo vysvetliť aj to, prečo útočí na mňa pri každom prvom predvedení mojich diel. Nerozumie ma, príliš ďaleká je mu moja tvorba. Ale Cui sám je tvorivý umelec. Prečo vždy škriekal, hrešil a nadával, keď sa ozvala moja hudba? Prečo ma kvákal, prečo zatínal pazúry do mňa? Dobre viem, že nenávidel všetko, čo som stvoril, uškŕňal sa, keď sa spomenulo moje meno. Rozpitval s povýšenou iróniou každú moju skladbu a každou chcel dokazovať vždy len jedno: Čajkovskij nie je umelec! Čajkovskij je blázon!

Robil to vždy zámerne a vždy vtedy, keď som zamieril vyššie?

Pre neho som trpel. A bál som sa ho. Kdekoľvek som bol, predesil ma svojou blízkosťou. I keby bolo bývalo medzi nami na milióny vierst, vedel som, že strachu z neho sa nezbavím. A že sa nestratí z môjho života.

Cui! Neznie to meno tak ako škrek podivného vtáka?

I teraz tu sedí medzi obecenstvom a počúva moju symfóniu s úsmevom. Má také suverénne postavenie medzi ruskými hudobnými kritikmi, že málokto sa odváži nesúhlasiť s jeho mienkou. Ostatní kritici vyčkávajú, čo napíše Cui, aby mu potom horlivo prisviedčali.

Ja znovu myslím na to, že César Cui žije preto, aby mi pôsobil bolesť. Aby švihal nado mnou korbáčom a učil ma veriť v moc svojej nenávisti.

Nikdy som necítil tak prenikavo jej osteň ako teraz. A nikdy nebolel tak ako naposledy.

Lebo možno naposledy cítim bolesť, ktorá patrí minulosti ako moje utrpenie. Možno naposledy.

*

Po smrti túžim. Po pokoji.

Skončiť tento život.

Prejemná je inštrumentácia tejto časti. Časť má niekoľko tém a znázorňuje môj vnútorný boj. Boj so sebou samým.

Nečakané a nevítané sú dni, ktoré prichádzajú za sebou. Moja samota stáva sa len bolestným a trpkým údelom. Učí ma obracať sa k nebu. Učí ma poznávať, že neraní len človek César Cui, závistlivý a márnomyseľný. Raní aj život sám.

Čím bol môj život?

Nebol zápasom. A mal ním byť. I ja som sa mal pustiť do boja o svoje šťastie. Človek Čajkovskij mal sa postaviť proti človekovi, ktorý mal meno vtáčieho škreku. Postaviť sa proti životu samému, tvrdo, so vzdorom a neľútostne. Nebyť o nič lepší k ľuďom, ako boli oni k nemu. A vybojovať si svoje šťastie.

Len či sa dalo moje šťastie vybojovať? Bez ohľadu na to, aké veľké víťazstvo by malo byť jeho cenou. Či sa dalo?

Iba so sebou som zápasil. A tento zápas ukázal na hĺbku priepasti, ktorá sa otvárala medzi človekom Čajkovským, trápeným túžbou po šťastí, a umelcom, zabúdajúcim v horúčke a v omámení tvorenia na to, po čom túžil človek.

Blíži sa však chvíľa, v ktorej i najťažší vnútorný zápas skončí sa mierom v duši.

Lebo umelec Čajkovskij i človek Piotr Iľjič majú len jednu spoločnú túžbu. Skončiť tento život.

*

Už odznelo Andante, vyjadrujúce moju neskrotnú vášnivú túžbu po nebi. Orchester je v úžasnom vzrušení. Fortissimom sa ozýva výkrik: Nechcem žiť! Nechcem žiť!

Je to môj výkrik. Len či porozumie obecenstvo, prečo volám smrť tak túžobne? Či sa ma spýta niekto, prečo chcem umrieť?

Roky sa pripravujem na odchod z tohto sveta. Možno s myšlienkou na odchod rodí sa aj myšlienka na túto symfóniu. Chcel som ju dokončiť prv, než príde hodina lúčenia. A tak som chcel, aby z mojich skladieb bola najmocnejšia v kráse. Aby bola vrcholným dielom mojej tvorby.

Je dokončená. A je mi celkom jedno, čo bude súdiť o nej obecenstvo a kritici. Vo mne už žije len túžba odísť.

A tá sa nevrátila len dnes večer do môjho srdca od chvíľ, keď som komponoval túto časť. Nielen v tento čudný večer, keď dirigujem svoju symfóniu sám. Túto túžbu poznajú všetci moji príbuzní. Je taká silná, že sú bezmocní proti nej. Darmo ma prehováral Modest. Darmo ma presviedčali ostatní súrodenci. Daromný bol aj úsmev môjho milovaného synovca Boba. Nemohol som počúvať reči, že musím ďalej tvoriť a ďalej žiť. Prečo ma nevedia pochopiť?

*

Je pravda, že som celkom zdravý a niekedy sa cítim ako dvadsaťročný. Pritom kdekoľvek sa ukážem, oslavujú ma. A predsa som presvedčený o tom, že tento život mi už dal všetko. V nijakom inom ruskom meste, ba možno nikde inde na svete neoslavovali umelca tak nadšene ako mňa v Odese. Dožil som sa toľkých pôct a vyznamenaní ako máloktorý z mojich rovesníkov. Ktovie, či by moja cesta viedla ešte vyššie!

Tak cítim, že je to už vrchol! A že nemám tu už čo robiť! Keby som zostal nažive, žil by som nadarmo a zbytočne dlho.

I Cui myslel na to! Brutálne a surovo raz povedal:

Čajkovskij je staromódny! Prežil svoj čas…

Že by som bol už dlhšie žil, ako bolo treba? V týchto slovách je iba jed.

Len či nie je v nich aj omrvinka pravdy? A vo svojom boji proti mne či nemal vždy pravdu César Cui? Či predsa len on neznamenal všetko a z nás dvoch ja som bol bezcenným človekom? A tak, ako sa díval na mňa, na môj život z piedestálu opovrhnutia, tak sa díva na mňa zvysoka i teraz, ako utekám pred ním? Sú pravdivé jeho slová a ja som zbytočný a nepotrebný v živote už dávno, veľmi dávno?

Pred ním utekám! Apuchtin zomrel, Šilovskij zomrel. Strašne sa bojím samoty. Samoty, v ktorej nebudem mať priateľa. Nič krásne. Len jed človeka, ktorého meno sa podobá škreku neznámeho vtáka.

A čo hovorí človek, ktorý ako tieň sledoval umelca v celom živote? I jeho výkrik znel v bláznivom fortissime prvej vety! I on volal: Nechcem žiť!

I on je hotový vrátiť sa domov.

A domov nie je tu na zemi. Domov človeka je v nebesiach.

Život však dáva a berie boh.

Chcem, aby mi môj vzal. A túžim po tom a prosím, aby som mohol tak umrieť, ako umrela moja matka.

*

Moja matka Alexandra Andrejevna bola krásna. Mal som štrnásť rokov, keď zomrela, ale cítim to i teraz, že za tou krásou skrývalo sa tajomstvo. Znepokojujúce smutné tajomstvo, ktoré som videl len neskoršie, z diaľky, len s bolestnými skúsenosťami a smútkom, ktorý tak často zalieval moje oči slzami. Bola druhou ženou môjho otca a mohla byť jeho dcérou. Čakala ešte niečo od života vášnivo a túžobne, a nechcela pochopiť, že všetko je pre ňu skončené. Iba teraz viem, že boli iste chvíle v tom utajovanom, neznámom živote, v tom druhom živote mojej matky, keď sa musela dívať na svoje okolie, na tváre, ktoré sa zjavovali pred ňou s odpornou pravidelnosťou, ako na mreže väzenia a nič nemohlo byť mocnejšie v nej ako túžba vyslobodiť sa. A potom odísť niekde ďaleko, kde by sa nemusela dívať vždy len na zachmúrené nebo s mrakmi, obťažkanými snehom, odísť do vysneného sveta, plného svetla a lesku, kde by sa s pokorným údivom a hladným úžasom dívali ľudia na jej vädnúcu krásu. Ale vyslobodiť sa vtedy z Votkinska, osady blízko Uralu, kde sme vtedy žili, preklenúť priepasť medzi skutočným svetom a svetom snov dalo sa iba dúhovým mostom fantázie a iba na okamihy. I túžby sa vracali ako vtáky, ktoré nedosiahli výšiny. Vo Votkinsku trvala zima osem mesiacov a Petrohrad bol na tri týždne cesty.

Po rokoch, keď nás naša cesta životom po nebezpečnej zákrute zaviedla do Moskvy, zmenila sa moja matka. Zmenil sa aj život okolo nej. Zmizlo z neho mnoho, čo ho robilo krásnym, a všetko, čo ho robilo bezstarostným. Nemala okolo seba zástup služobníctva. V Moskve sme boli chudobní. Musela pracovať sama. A takú vysilenú, nezvyknutú na telesnú prácu, vzala cholera, choroba chudobných. A predsa jej odchod si nemožno vysvetliť tak ľahučko a prosto. I tu bolo tajomstvo. Smutné, znepokojujúce ako poznanie, že v jej živote sa už nič nezmení. Že bude vždy taký, aký je, dni jednotvárne budú prichádzať a odchádzať tak, ako keby sa bol jeden z nich zastavil, lebo zajtrajšok prinesie zasa len to, čo dal včerajšok a všetky dni budú mať vždy len tú istú tvár. Videla, že niet vyslobodenia. A to bolo strašné! Možno v takej chvíli spýtala sa boha tak, ako je zvykom tam, kde zúri mor, či chce, aby ďalej žila, alebo je už čas, aby skončila svoj život! A napila sa vody, z ktorej pochádzala nákaza?

Možno tak urobila. Neviem. Ale svoje tajomstvo vzala so sebou do hrobu.

Vidím pred sebou jej tvár vo chvíli, keď ju položili do rakvy. Ležala v nej so stisnutými perami. Akoby bola chcela povedať: Nie, neprezradím!

I ja som na odchode.

A keď odídem, či vezmem i ja so sebou svoje tajomstvo?

Allegrom con grazia začína sa druhá časť.

Umierajúci má spomienky. Díva sa nazad na svoj život a myslí na to, čo by sa mohlo vrátiť z toho, čo bolo krásne.

Téma vznikla v majdanovskej aleji. Pod šírym nebom. Nech som bol kdekoľvek, nebo ma vždy spájalo s mojou drahou vlasťou. A tú by chcel umierajúci ešte vidieť. Šíru krásnu Rus.

Nie je to žiadosť vyslovená pateticky. Kdekoľvek ma zaviedla moja cesta cez hranice, ochorel som vždy na túžbu po domove. A všade som túžil iba po návrate, či to bolo vo Francúzsku či v Nemecku a či v Anglicku alebo za morom v Spojených štátoch. Ó, áno, i uprostred najväčších osláv mohol sa očakávať záchvat, že Piotr Iľjič zbledne a už sa nepreberie. A nebude už môcť hovoriť o ničom inom ako o Rusku a o svojej šialenej túžbe po domove.

Teraz sa však chystá na návrat do pravého domova. A ťažko sa lúči. V každom prípade, keď opúšťal Rusko, lúčil sa s rodnou zemou bolestne. A teraz odchádza veľmi ďaleko od nej a nikdy sa nevráti. Rozlúčka je ešte ťažšia. A pred ňou rád by videl ešte súmrak nad šírou, nekonečnou, nádhernou ruskou stepou, súmrak, keď sa rýchlo stmieva a ľudia na zemi menia sa na tiene. A ešte kdesi v diaľke oheň, ktorého svetlo mocnie tak, ako sa tma blíži. A vari tanec okolo ohňa, divý, vášnivý tanec, a potom tma, ktorá všetko, všetko zahalí.

*

Obecenstvo sa hniezdi po skončení druhej časti. Očakával som prekvapenie, možno i odpor. Ale nudu a prejavy netrpezlivosti?! O chvíľu však je znovu zdvorilá tichosť. Prechádzame k tretej časti.

Ani táto časť nie je patetická. Je to zmes tarantely a pochodu. Umierajúci spomína ďalej.

A spomienky prichádzajú i vracajú sa, odkiaľ prišli. Ako keby to boli postavy vystupujúce z tmy na svetlo a len čo sa na nich svetlo zablysne, už sa vracajú do tmy, do zabudnutia. Len prostými slovami dalo by sa o nich rozprávať. Prostými, ale veľkými a pre každého človeka rovnako krásnymi.

Nikde som nezažil toľko radosti a šťastia ako v slnečnom Taliansku pod jeho azúrovým nebom. Často som býval jeho hosťom po napnutých a vyčerpávajúcich dňoch príprav na prvé predvedenie svojich diel. Našiel som tu vždy pokoj a duševnú rovnováhu aj potom, keď som doma nemal úspech, aj po najostrejších útokoch Césara Cuiho. Tu všade sa smiali na mňa ľudia i slnko a všade na každom kroku sprevádzali ma ohnivé melódie tarantely.

Boli to krásne dni! Nemožno ich zabudnúť. Vyliečený vracal som sa z Talianska domov.

I teraz sa vyliečim zo svojich bolestí. V mojom novom domove, kde sa chystám, nájdem svoj pokoj.

Len sa viac nevrátim.

*

Orchester je nervózny. Cítim, že ho celkom neovládam. Ľadový chlad a protivné správanie sa obecenstva pôsobí aj na hudobníkov. Tak pozorujem, že sa boja toho, čo sa blíži. Štvrtá a posledná časť symfónie je taká nezvyčajná a neočakávaná, že nervozita obecenstva celkom iste stúpne.

Lebo doteraz hovorila symfónia len o mojom živote. Teraz bude hovoriť o mojom umieraní a o mojej smrti.

Je koniec spomienok. Koniec i lúčenia. Zaznel prechod k štvrtej časti.

Som iste bledý, lebo sem-tam sa zadíva na mňa niektorý z členov orchestra. Bledý ako smrť. Či nestojí na mojom mieste kostlivec a nediriguje on za mňa?

Všetko na zemi sú putá. Teraz to cítim, keď znie téma na odchod. I úsmev, i priatelia, i myšlienka, nad ktorou plačeš vo chvíli, keď sa zablysne v tebe, taká je krásna, i láska. Či budem mať silu roztrhnúť ich a odísť.

Niet inej cesty? A niet možností vrátiť sa.

Z tmy, do ktorej sa dívam, približuje sa ku mne znovu tá, ktorá mi dala život. Ona ma povedie cestou k smrti. Moja matka.

*

Čo mi zostalo i v tejto ťažkej hodine z mojej matky a čo bude moje aj vtedy, keď budem umierať, to je jej bolestný úsmev a v jeho svetle jej tvár a ruky. Podivne krásne boli jej ruky. Každý ich pohyb, každé nervózne, odmietavé, zúfalé gesto nebolo len reakciou na to, čo sa odohrávalo v jej duši, tie ruky, to bola duša sama. Nevedeli tajiť, zapierať, pretvarovať sa, nevedeli byť inakšie ako moja matka. Uvádzali ju do rozpakov, zrádzali ju a obviňovali, keď sa jemne zatriasli, vystreli sa alebo kŕčovite stiahli a hovorili o tom, o čom sama nemohla rozprávať. Pre chlapčeka Petrušu nebolo krajšej chvíle, ako keď ho tie ruky láskali. Lenže práve z ich ľahkého záchvevu pocítil niekedy, že mať, ktorá ho láska, nemyslí na neho. Usmieva sa, a nie jemu patrí tento úsmev. Pre toto chlapec nesmierne trpel. Cítil, že jeho mať sa stýka s neznámymi diaľkami a on nadarmo vystiera za ňou ruky. Uniká mu s úsmevom na tvári a nepatrí mu v takejto chvíli.

Tiché a mlčanlivé boli tie ruky aj vtedy, keď som ich videl posledný raz. Krásne boli, biele, skoro priesvitné. Ale mlčali. Tak ako ústa. Ani ony neprezradili tajomstvo mojej matky.

*

Adagio lamentuoso, znie posledná časť.

Pútnik už prešiel svojou cestou. Stojí na jej konci. Na jeho tvári sú ešte stopy sĺz, prebdených a preplakaných nocí. Odvracia sa od sveta, ktorý opustil a slnce ho zalieva. Do slnečného jasu ako do nádherného plášťa oblieka sa pred vstupom do nového domova. A tu zmĺkne aj najdivšie fortissimo výčitiek a žalôb, aj najdisonantnejší výkrik ubitej duše. Umierajúci sú tichí a pokorní. Adagio.

Len Bob vedel, že finále má byť adagio. Môj milovaný synovec.

Prečo som mu to povedal? Len preto, lebo nikoho nemám tak rád ako jeho? Starý blázon! Či to mohol pokladať za vyznamenanie?

Čudák, povedia. Extravagantný čudák. Vysmieva sa všetkým komponistom, ktorí pokladali za potrebné rozozvučať vo finále všetky nástroje fortissimo. Vari je väčší čudák ako umelec. Alebo sa bál, že Cézar Cui zopakuje svoju skvelú poznámku, ktorú povedal po prvom predvedení štvrtej symfónie. Tá sedela. Aj bez tejto symfónie sme vedeli, že pán Čajkovskij, ak sa mu tak páči, vie nemenšiu lármu vyvolať v orchestri ako ktorýkoľvek iný skladateľ!

César cui!

Nech je zabudnutý vo chvíli, keď sa blíži pokoj. Nech je zabudnutý a nech je mu odpustené.

Nech je v duši mier. Umierajúci sú tichí a pokorní!

I v orchestri zhasla posledná iskierka vzrušenia. To, čo počúvame, je hymna pokoja. Stretávajú sa v nej nebesá i zem.

A ja vidím seba.

Chcel som pri tejto hudbe vidieť seba. A svoje ruky zložené ako ruky mŕtveho človeka.

A viem, keď budem tam, kde vidím teraz seba, budem už dávno po chvíli, v ktorej sa človek vyslobodil z utrpenia tohto sveta. Lebo byť umelcom, to boli slzy a muky. To už ja, tichý a pokorný pútnik, budem kráčať k výšinám. A budem vedieť, že moja smrť bola víťazstvom. A stala sa životom.

Ó, otvor sa, brána večného pokoja a večnej krásy.

*

Obecenstvo, zvyknuté na hrmotné zakončenie každej symfónie, je prekvapené, že finále sa skončilo adagiom. Nevie si vysvetliť, prečo opúšťa dirigent orchester práve vtedy, keď sa očakávala zmena, výbuch v orchestri a prechod do fortissima.

O chvíľu sa naplní miestnosť pri koncertnej sieni. Prichádzajú príbuzní a priatelia s prejavmi radosti a s gratuláciami. Trasiem sa ešte vždy od vzrušenia. Prečo mi podávajú ruky a prečo ma chcú bozkávať? A prečo čakajú všetci na to, či sa ozve ešte potlesk obecenstva?

Som bledý ešte i teraz a nekonečne unavený. Údy ako z olova. Najradšej by som to povedal každému a nevidel nikoho blízko seba. Ale mlčím a usmievam sa.

Prítomní hovoria o symfónii. A spomínajú mienku obecenstva. Je krásna, iste, poznamenáva ktosi z intímnych priateľov. Ani kritici ju nehanili. Ale ani nechválili, zamieša sa iný. Kritiky a referáty možno očakávať v znamení akejsi neistoty.

A ja myslím na to, že títo všetci by mlčali, keby vedeli, ako málo ma zaujíma mienka kritikov. Ťažko by ma mohli pomýliť. Viem, že veľká časť obecenstva ma neporozumela. Prijala symfóniu s nevysvetliteľným odporom. A ja predsa viem, že je mojím najmocnejším dielom.

Prečo musím o tom rozmýšľať? A prečo som predsa len zvedavý na to, čo povedal o symfónii Cui? — Nie, nechcem už na to myslieť. Nebudem už trpieť pre neho!

To všetko sú len putá.

Treba sa z nich vyslobodiť. A ísť ďalej.

*

Skoro všetky referáty o prvom predvedení Patetickej symfónie prezrádzali rozpaky tých, ktorí ich napísali. Nehanili, ale ani nechválili.

Je noc. Som sám. A myslím na svoj odchod.

Roky som sa pripravoval na smrť. Či mi povie táto noc, aká bude cesta k nej?

V ušiach mi znejú slová môjho synovca a vidím jeho úsmev. Keď je niekto zdravý a svieži, ako môže hovoriť ustavične o umieraní a o smrti?

Vtedy som mu neodpovedal.

Nič však neviem tak iste ako to, že som skončil svoju úlohu na zemi.

Zajtra odovzdám všetko do rúk božích. A viem, že boh rozsúdi tak, ako sám po tom túžim.

A potom už príde koniec rýchlo.

*

Vychádzame z Alexandrovského divadla. Som v spoločnosti priateľov svojho synovca Boba. Sú mladí, a preto sme všetci veselí a šťastní.

Krásny je Petrohrad v noci. Mal by som chuť prechádzať sa teraz celú noc. Je však koniec októbra. Noc býva už veľmi studená, ale predsa len môže byť krásna. Mladí sa mi smejú. Chcú jesť a zabávať sa.

Vstupujeme do reštaurácie, kde nás dobre poznajú. Chceme sa tu navečerať.

Sadáme si. A naraz práve tu, v tej chvíli, uvedomujem si, aké zbytočné je toto všetko. Krásne je sedieť tu s mladými ľuďmi, počúvať ich smiech a žartovné reči, a predsa je to svet, s ktorým som sa ja už dávno rozlúčil. Musím ďalej!

Čašník sa díva na mňa. A spytuje sa, čo budem piť.

Vodu z Nevy, odpovedám.

Zarazený pozrie na mňa, i všetci, ktorí sedia okolo stola. Hneď však vysvetľujem zdvorilo, že v Petrohrade je mor. Neservírujú vodu z Nevy, iba vody minerálne.

Opätovne ho žiadam, aby mi priniesol vodu z Nevy. A už kričím a som celý červený. Mne samému je tento trápny výstup protivný. Ale je mi celkom jedno, že som vzbudil pozornosť všetkých hostí reštaurácie a že sa môj krik nikomu nepáči.

Čašník sa vracia a nesie vodu. Vypil som ju na dúšok.

Nik mi nevyrazil pohár z ruky. Veď i keby mal priniesť smrť, žil som dosť.

Strašné, zašepkal ktosi blízko.

Teraz už nech je tak, ako ty chceš, pane bože! Všetko je v tvojich rukách!

*

Ležím v posteli. Premohla ma choroba. Cítim, že umriem. Tak, ako umrela moja matka.

Zjavujú sa predo mnou postavy mojich najbližších. Len ako keby som sa díval na nich cez závoj. Poznávam Modesta. Vedie kohosi. Je to lekár.

Nechcem ho. Nechcem, aby sa pokúsili uzdraviť ma! Môj život je vec božia a moja. Som slabý a nekonečne unavený. Z celého môjho života cítim únavu v tele. Ale je to znak toho, že sa blížim tam, kde je môj domov.

Bojovať by som mal o svoj život, ak by som chcel ešte žiť. Ale môj život nebol zápasom. Dostal som od neho veľkosť a slávu. Boh chcel tak, aby som videl, aký je to malý dar, keď človek nedostal k nemu šťastie, po ktorom všetci rovnako túžime.

Smutné je moje tajomstvo. Ale v duši je už pokoj.

Postavy, ktoré boli blízko, náhlia sa zrazu do diaľok. Nieto z nich už návratu?

To, čo počúvam ešte, je hudba. Je krásna. Adagio.

Znovu znie finále symfónie. A je tu finále života. Pútnik zastal na konci svojej cesty. Zhodil putá. Je voľný, oslobodený. A odvracia sa od tohto života.

Nie, pred ním nie je úplná tma. V diaľke je svetlo. Slabučké, ale jasné ako hviezda, jediná hviezda v tmavej noci. A hudba znie. Znie i potom, keď pútnik prestúpi bránu nového života. Počúvajte ju, mať moja! Znie tíško… Adagio. A je krásna… Krásna…