Návrat

Rozsudok na súde padol Padychovi do vedomia ako samovrah do vody. Voda sa zavlní, zabúri, zrobia sa kruhy, rozrastajú sa ku brehom a potom už dosť, voda je tichá a v jej zrkadle nad každým nešťastím smeje sa bez citu mesiac.

Padychovo vedomie sa vzbúrilo, avšak kruhy sa rozrastaly vždy viac a nenávisť bola natoľko veľká, že ich hnala cez každú možnú hať.

Zamieril od súdu priamo do krčmy. Boli tam niekoľkí známi, sedeli pri mokrých, páchnucich stoloch, prežúvali tabak a pľuvali veľkými oblúkmi na hnilú dlážku. Starí kopaničiari, rozžuvaní a vycicaní hladom a ťažkou prácou, takže z nich zostaly len húžvy na suchej šiji a kostrbaté kosti rúk.

— Pochválen… — zamrmlal Padych a prisadol k nim. — Hej, krčmár, dajteže nám každému deci! — volal a len potom sa spýtal: — Čo budete piť?

— Čože sa rozhadzuješ?

— A či si toľko zarobil?

— Čo budete!? — vyhriakol znova Padych nedočkavo.

— Nuž… tak slivovicu.

Vypili najprv spoločne a potom len, svierajúc prázdny pohárik v ruke a bijúc ním do stola, Padych zahučal:

— Ej veru, zarobil som, dosť som zarobil, na moj’ veru. Však práve idem… od súdu. Pošlú mi na krky exekúciu.

Husté obočia chlapov sa vypäly vo vysokých oblúkoch a temer všetci odrazu sa začudovali:

— A?

— Nevravže!

— A to kto?

Padych, plný zjavného hnevu, dal najprv znova naplniť poháriky a potom zo seba horko-ťažko vypľúval hrmotné slová:

— Kto? Ktože iný, ako Šulgan, krčmár. Boha mu! Mali sme tam, pravda, akúsi dlžobu… nuž ale… veď človek nie je taký, že by nezaplatil!

Schytil slivovicu a razom ju vylial do hrdla.

— Ej veru, Šulgan je vták! prisvedčuje jeden z nich. — Chce skoro zbohatnúť.

— Aj zbohatne… — vykrikuje Padych, — každý zlodej skoro zbohatne. Veď keby to bolo za pijatyku… tá naša dlžoba, ani by som nič nevravel. Nech zažaluje. Ale za múku, za cukor, dáke to plátno… však zima bola dlhá a žrať sa musí!

Zlosť zaliala mu vnútro a nemohol vypovedať súvislého slova. Pred očami ako strašný film letela mu jeho čierna bieda. V minulom roku koncom zimy zavalilo ho v hore drevo a poriadne ho dodrúzgalo. Celé leto preležal, kým žena sama ten kus políčka obrábala, aby bolo aspoň pár tých zemiakov v chalupe, a prišla zima. Posbieral svoje zgniavené telo a myslel si: aspoň dáku kopu šindeľkov doma nastrúhaš, židovi do Čadce. Ale kdeže! Robota mu unikala zpod rúk, a jeden jediný vozík šindľov, ktoré predsa len nastrúhal, zďaleka nestačil na zaokrytie potrieb. Bolo treba ísť k Šulganovi, ktorý mal krčmu i sklep, ktorý mal múraný dom a na bruchu ťažkú zlatú retiazku. Šulgan nie je hlúpy. Šulgan dobre vie, koho si poznačiť kriedou na dverách svojej krčmy, aby si tieto čarbaniny preniesol a zapísal večer s istými zmenami do knihy dlžníkov. Šulgan darmo nehostí žandárov a notára a darmo nepozná pánov v meste. Vie dobre, čo si môže dovoliť a koľko dať komu na knižku zo svojich pivníc, aby, keď príde čas, všetko sa mu vrátilo v znásobenom počte. Tak i Padycha živil svojou stuchnutou múkou a drahým cukrom v dobe, keď u nich ani len na soľ nebolo a keď bieda cerila svoje zuby z každého čierneho kúta chalupy, dobre vediac, kedy ho ako dlžníka zažalovať.

— Peňazí nemám, a zaplatiť vraj musím. To taký rozum páni majú, — rozhorčoval sa Padych, ktorému vzbúrená krv ihrala v každej žilke. — Akiste mi kravu soberú, až príde exekúcia.

— Čoby kravu, — hovorili gazdovia akosi všetci odrazu, no Padych sa nedal utíšiť.

— Ja dobre vidím Šulganovi do žalúdka, — pokračoval trpko, až sa mu slová viazaly v ťažké uzly. — Prečo ma nezažaloval už v zime? Azda z ľútosti, aby sme mali aspoň trochu mlieka? Oh, nie je on taký milosrdný! Ja viem… to aby sme kravu v zime kŕmili… a na jar, na zelené si ju už vezme sám.

Reč bola ťažká ako olovo, a predsa v nej bolo toľko bezmocnosti, žiadna viera ju nenadnášala vyše nosa, a zapáchala tým odvekým potom, v ktorom sa biedne rodili a biedne zomierali ľudia na Kysuciach.

Padych sa pobral s chlapmi z mesta domov.

Bol február, sneh ležal ešte všade dookola a mrazy, prichodiace v dlhých nociach ako zvučný zvon, dokonale sputnaly zelenú vodu rieky, ktorá sbierala so strmých strání a shrbených chalúp všetku biedu a žiaľ tohto kraja. Niesla ich do Váhu, na Dolnú zem, kde čierne záhony rozsýpajú sa pod pluhom ako práchnivý pniak, kde na bujných lúkach pasú sa tučné a rohaté voly a kde ľudia jedia biely chlieb. To aby na Dolnej zemi vedeli, že sú ešte na svete Kysuce, kde každým rokom búrky a prívaly strhujú, odnesú chudobné záhony, kde nerastie žito ani dobre raž, kde sú zväčša len ženy, bo chlapi musia ísť do Francúzska, Kuby, Kanady a Argentíny, a kde sa bieda topí v denaturovanom liehu…

Roztratili sa chlapi po kopaniciach a Padych zostal sám, šiel hore dedinou a minul kostol. Za kostolom — Šulganova krčma, Šulgan práve stojí na podstení a zlomyseľne sa usmieva. Priamo do očí, čert… bodaj ho porantalo!

Chodníkom s cesty odbočil ku svojej kopanici. Šikmé papršleky slnca olizovaly žíznivo sneh. Kĺzal sa v krpcoch po zdlávenom chodníku a nečujne klial. Bieda sa naň navalila sťa ozrutná hora, ktorej nemožno vyhnúť, rozmliaždila ho, črviaka bezmocného, svojou ťarchou a teraz sa nepohni, lež a od zeme sa pozeraj, ako si ľudia vo svete žijú! Keď vkročil doma do izby, udrel ho do tvári ťažký vzduch, že až na prahu zakolísal. Na zemi sedelo malé dievčatko, hralo sa s bábkou zo špinavých handier a Kača, jeho žena, sedela pri okne a priadla ľan.

— Nuž ako? — spýtala sa, keď zavrel dvere. Neobjímala ho rukami, objímala ho očami, v ktorých, hoci nesmelo, predsa len horelo čosi živé, čo muselo byť zabité hneď prvým slovom odpovede:

— Odsúdili!

Jej objímajúce oči zamžikaly, zastrely sa hmlou a po peknom líci skotúľaly sa jediné dve slzy. Bolo ich dosť, bo na Kysuciach sa neplače, plačú len stareny slepými očami, plačú len detské oči od trachomu…

*

Ešte sa jarné vetry nerozduly po úbočiach, na poľanách i v grapách ležal ešte vždy februárový sneh, keď do dediny prišiel akýsi agent.

— Sháňajú chlapov do Francúzska! — letel chýr dedinou ako ľahučké páperie, ako nádejná pesnička, ako pohádkový vták ohnivák, nazeral do slepých oblôčkov chalúp, ani keby hľadal choroby tohto kraja a skúšal pulz, čo tak slabo bije.

Kde aký chlap, všetci sa pobrali k richtárovi, aby sa dozvedali čo je pravdy na tej sľubnej veci, a aby skúmali tvár agenta, aby z nej vyčítali dávno pochované nádeje, ako číta cigánka osud z hocakej dlane.

Bola to pravda.

Agent, mávajúc chlapom pred očami rôznymi papiermi, na ktorých vážne sedely okrúhle pečiatky úradov so štátnym znakom, predkladal každému ružové informácie, každé slovo vypľúval zo seba ako zlatý frank a postavil pred chlapmi Francúzsko ako vrch bieleho chleba, z ktorého treba len odkrojiť a jesť…

Chlapov bolo málo, boli dávno roztratení po šírom svete a z tých, ktorí tu zostali, mnohí sa neodhodlali. A zatiaľ severné Francúzsko ležalo dobité vojnou, ľudia sa ťažko preberali z mrákot a hladní, otrhaní, so vzbúreným povedomím, nadžganí krivdami — vztýčili hlavu.

Chceme ľudsky žiť!

Kto v baniach kope, kto obnovuje rozbité závody a vyrovnáva granátmi rozstrieľanú zem, pričom z tohto mora ľudskej biedy, poníženia a krívd má sa znovu zrodiť veselý tanec vrchných pár tisícov — ten nesmie nikdy na to pomyslieť, aby ľudsky žil!

Na Kysuciach ani nevedia, čo je to ľudsky žiť. Oni by len chceli, keď už majú tú strechu — hoc aj ošarpanú — nad hlavou, aby mali okrem zemiakov aj trošku múky. Viac netreba. No kameň kopaníc je hluchý k týmto smiešnym želaniam a rany, ktorými gazdovia križujú zem, vychádzajú naprázdno.

Padych sa rozhodol, že pôjde do Francúzska. Pozrel svoje ruky, široké a mocné, a bolo treba priznať, že takým rukám škoda zaháľať.

— Tak som sa dal zapísať, — hovoril žene, keď prišiel.

— Len či to tu sama uvládzem, — odpovedá v obavách Kača, smrkajúc plačky do záponky. — Teraz práve, keď Šulgan sa na nás tak vyvŕšil. Odvedú nám kravu… a čo potom?

— Akosi bude, dá pánboh, — posmeľuje ju Padych. — Vládala si teraz… po celý rok, uvládzeš, i keď ma doma nebude.

Tým bolo všetko spečatené.

Lehota bola krátka a Padych sa začal pripravovať na cestu. Keď ho stretávali známi po dedine, vraveli mu:

— Ako ti tam len bude, Štefan? A nebojíš sa?

— Čoho by som sa bál? — odpovedal sebavedome. — Lepšie žiť v cudzine, ako doma zdochýňať od hladu.

Bolo mu tak dobre, lebo sa stal na krátky čas stredom pozornosti, ľudia ho zastavovali, vypytovali sa na Francúzsko a on, ani keby tam už bol, odpovedal im slovami agenta, ružovými a sladkými ako cukrík.

Doma sa o jeho odchode veľmi málo vyprávalo. Kača potajomky poplakávala, keď jeho doma nebolo, a keď prišiel, v najlepšom prípade sa spýtala:

— Povedz, Štefan, peniaze nám pošleš?… Nezabudneš na nás? Bude nám tu zle!

Slovami lásky sa nehovorí tam, kde je bieda. A hoci mal Padych ženu ružovú ani jarné zore, neoblapil ju, nepobozkal, nepriblížil sa, nepohladkal, ale s akýmsi mrakom pod čelom, ako všetci na Kysuciach, vravel:

— Pošlem. Hovoria, že sú tam dobré zárobky a že je tam lacno.

Skoro nato spal poslednú noc so ženou. Bolesť rozlúčky nasiala Kači do srdca lásky. Jej biele ruky i stehná objímaly ho vo vybuchujúcej vášni, stuhnuté v kŕči sťa zmrazené konáre stromov, a v kútiku duše sedel jej plač. Štefan však bol už dávno neprítomný a jeho myšlienky potulovaly sa k neznámym svetom, videlo sa mu, ako pracuje na ľahkej robote, je sobota a on čistý, vymytý, s výplatou vo vačku kráča do kantíny na pohár piva. Má dokonca už aj nový širák…

Tak Štefan Padych, ktorý nesmel vedieť, čo je to ľudsky žiť, šiel za prácou do Francúzska. Tam, kde už státisíce Poliakov, Negrov a Talianov preklínalo svoj osud. Tam, kde už na poliach zas začala rásť raž, pohnojená kostrami státisícov neznámych vojakov, na ktorých ktosi tak skvele zarobil…

*

Keď na úbočiach medzi pokriveným borievčím začala prepichovať zem zelená trávka, keď deti po dlhej zime po prvý raz začaly vyháňať teľce a kravy, Padychova Kača lúčila sa s Ružanou.

— Čože len teraz budeme robiť, — zalamovala ruky nad hlavou, — čože len s nami teraz bude!

Krava, ktorú Šulgan za úradnej asistencie vyvádzal sám z chlieva, zavadila raticou o prah a potkla sa. Obrátila svoje neprítomné, trpiteľské oči na Kaču a bolo vidno, že nechápe nič. Kača sa na jej ostrý chrbát navalila všetkou svojou váhou a zlomila sa na ňom, previsla ako klas.

— Ružana naša, živiteľka jediná!… — nariekala Kača, nebadajúc ani, že sa jej v nohách pletie malá Veronka.

— Choďže, hí! — trhol Šulgan retiazkou, a krava vykročila. A ešte akosi cez rameno, aby to všetci prítomní počuli, zahučal:

— Neraz som Štefanovi tvojmu hovoril: Ty, Štefan, zaplaťže svoju dlžobu, lebo ja sám pre teba vyjdem na psí tridsiatok, pod exekúciu — a Štefan predsa sa asi s grajciarom neukázal. Ja… tomu ja nie som na vine!

Kača sa podlomila v kolenách, zaplakala a sviezla sa na zem. Baby, ktoré sa prizeraly exekúcii, ľutovaly ju a vravely:

— Nebeč, Kača, to ti nepomôže. Však… pánboh ho potrestá, skupáňa naničhodného.

Vykonaly tým svoju povinnosť a rozišly sa.

— Pánboh ho potrestá! — plávalo Kači podvedomím. Ona však akosi príliš jasne cítila nesmyselnosť týchto bežných utešení a zrazu bolo jej všetko ľahostajné. Čo to pomôže, keby aj hneď prišiel na Šulgana boží trest, oheň, smrť, ošklivá choroba či iná pliaga, keď Kačina maštaľ zostane pustá a prázdna? Veď celý život tu — to je ani sosna, bleskom rozťatá, dažďom zošľahaná, snehom polámaná, a teraz, keď odcudzili Ružanu, to sťaby tej sosne odlomili posledný konár…

Horko bolo Kači prehĺtať minúty v hluchom dome.

Od Štefanovho odchodu nebolo žiadnych udalostí. Dni kráčaly nečujne v priestore i čase, vyplnené mlčaním a prácou, a vŕšily sa v pravidelných vrstvách míňajúcich sa týždňov. A keď bolo tých týždňov najmenej šesť, spomenula si Kača, že Štefan je už dávno preč, v cudzej krajine, a hoci je Francúzsko od Kysúc ďaleko, pošta sa vozí na okrídlených kolesách.

Kača nečakala list, v ktorom by Štefan uisťoval ženu svojou láskou. Tunajší ľudia nevyužívajú poštu k takýmto účelom.

— Som už tu, vodí sa mi dobre, pracujem, zarábam, odkladám, pošlem — takýto list píšu chlapi zo sveta domov svojim ženám, ktoré si odvykly byť nedočkavé. Bo svet je ťažký.

Takýto list čakala konečne i Kača.

Vychádzala pred dom, oči zakrývala pred slnkom a vyzerala poštára.

— Nenapísal mi Štefan z Francúzska? — pýtala sa vždy častejšie, čím viac doliehala ťarcha biedy na jej bedrá.

— Nepíše, Kača, nepíše! Akiste si už druhú našiel, — odpovedal s úsmeškom poštár. Ten úsmešok nebol mienený zle, bo ľudia tu neostria svoje slová vedome, aby nimi druhého zráňali. Súcit je možný len tam, kde jedným je dobre a druhí trpia. Na Kysuciach však všetkých zalialo more biedy a trápenia a každý ho na svojom mieste hlce plným dúškom, aby sa udržal hore.

Každý stará sa len o svoju biedu.

Kača po takých poštárových odpovediach prichádzala do izby, zvrátila sa na posteľ, zalomila rukami a ležala mŕtvo, ticho ani v bezvedomí. Malá Veronka zprvoti blížila sa k nej, ťahala ju za záponku, dvíhala jej ruku, šteklila pod pazuchou, keď však videla, že mama sa nepohne, vracala sa ku svojej bábke.

A Štefan nepísal.

Raz večer, keď hustá tma pohltila všetky hviezdy a keď vietor niesol sladký zápach zeme cez dedinu, vracala sa Kača s vyšného konca domov. Na každom kroku prichádzal jej Štefan ná um, každý vzdych jej pripomínal, že nepíše, že snáď zabudol, či je chorý, bola celá v zajatí neprajného osudu, a márnivé povetrie, ktoré vdychovala, stávalo sa v hrudi ťažkým ako kameň.

Keď už minula Šulganovu krčmu, z ktorej sa na cestu sypalo špinavé svetlo, počula po hradskej ľahký krok. Čierny tieň približoval sa vždy viac a ona, napínajúc zrak, poznala, že je to muž.

— Dobrý večer! — pozdravila spešne. Bo na Kysuciach zdravia ženy mužov.

— Dobrý… zamrmlal ledabolo. Potom však v akomsi údive sa zastavil uprostred cesty, po ktorej bolo počuť len rýchle šuchotanie Kačiných krpcov. Cítila v podvedomí, ako sa jej do chrbta opierajú jeho zraky, cítila, ako ešte vždy stojí na ceste — a teraz už behom pustila sa k domovu. Bojazlivosť nepoznala, a predsa tento tieň neznámeho muža sputnal ju pavučinou tajného chvenia a obavy.

V duši jej skrslo čosi, taká iskierka malá, o ktorej nevedela, odkiaľ sa vzala, a v tú noc dlho cítila, ako zem napuchá novým tehotenstvom a ako radostný vietor z dolín objíma pod oknom stromy, čo nasiakly cez deň sladkou miazgou.

Nad ránom ešte počula, ako sa dedinou rozlieha opilý krik a spev.

Na druhý deň, keď Kača pod strieškou pri stajni rúbala hrčovitý pniak, prišla k nej tetka Kašubová na besedu.

— Rúbať pniak ženskej ťažko, — hovorí, aby začala reč.

— Ťažko, — potvrdzuje Kača novým zamáchnutím sekery. Sekera zostala trčať v dreve a peň sa nerozštiepil.

— Počula si dnes v noci ten krik?

Kašubová má zrejme na srdci akúsi ťarchu; treba sa podeliť, aby bolo ľahšie.

Kača neodpovedá. Nevie, či sa jej to len prisnilo, počula spev i krik a teraz už nemôže rozpoznať sen od skutočnosti.

Tetke je ťažko na duši a pokračuje:

— Všetci chlapi prišli ráno opití domov. Môj starý… bodaj ho porantalo!… vyvalil sa mi priamo na posteľ tak, ako prišiel.

Kača na nej spočinula ľahostajným pohľadom. Čože jej tam do chlapov, čo oni vystrájajú! Nech si aj krky dolámu. Len keby ten peň chcel povoliť…

— A vieš, kto ich napojil?

Kašubová za žiadnu cenu nechce odbočiť od započatej reči.

— Nuž kto?

— Michal Valenčík.

Kača vrástla nohami do zeme a ruka zostala mŕtvo spočívať na porisku. Jej udivenie vykvitlo jediným tlmeným výkrikom:

— Michal?…

— Michal! — opakuje znovu Kašubová.

— A veď odišiel do Ameriky!

— A už sa vrátil… Tak sa vraj rozhadzuje… a peňazí má vraj toľko, že sa nám o toľkých vari ani nesnívalo. Starý mi hovoril. Ešte dosiaľ na posteli zdochýňa… hlava sa mu ide rozskočiť, ožranovi.

Kača si nemôže túto vec srovnať v hlave. Pred piatimi rokmi odišiel Michal do Ameriky. A ešte predtým, spomína si Kača, neraz prišiel k nej pod okno na zálety, hviezdy vášnivo horely na temnom nebi. Michal naliehal: — Kača, vezmem si ťa, bude nám dobre. Uvidíš. Povedz slovo…

Kača však — bohvie prečo — mlčala.

A potom už zavrela okno.

— Za päť rokov toho veru mnoho nezarobil!, — vracia sa skutočnosti a obracia sa ku Kašubovej.

— Sám veru nie, — priznáva táto, — ale… hovoria… po strýkovi dedil veľké bohatstvo, po Privarčákovi, pánboh mu tam daj ľahké odpočinutie… Toho si ty nepoznala, ten bol roky a roky v Amerike. To on tam Michala dostal.

— On… — opakuje ani v snách Kača, a po hlase poznať, že tomu neverí.

Dosiaľ nemôže zabudnúť, ako jej Michal pred svojím odchodom zastúpil cestu a vravel: Ty, Kača, ak mi v Amerike bude zle, nezabúdaj… ty si tomu na vine!

Vtedy však bol Michal ešte neskúsený chlapec.

Po ceste prešiel poštár.

A Kača sa pýta:

— Nič?

I na tom jedinom slovíčku sa jej zlomil hlas, ani keby vopred vedela, že poštár odvetí:

— Nič!

Zamžikala očami a pritisla k nim svoju usmolenú záponku. Bolo jej náhle čohosi žiaľ, cítila, ako jej z rúk vykĺzlo všetko, v čo verila, dúfala, čím žila, a vo vnútri kdesi, pred nevidomými očami zakrúžila jej nekonečná bieda.

Nemala ani pochopu o tom, že vo svete kdesi v tej chvíli môžu stroskotávať parníky, horieť fabriky a vybuchovať bane…

— A čože je so Štefanom, že nepíše? — pýtala sa Kašubová viac sama pre seba.

Kača stiahla záponku so zarosených očí a pozrela sa priamo na susedu. V tých očiach bol odrazu zožieravý blesk. Oheň v nich plápolal ako vatra. A boly plné hnevu.

Proti komu?

Keď Kašubová odišla, posbierala Kača drevo a vrátila sa do izby. Na zemi sedela malá Veronka, hojdala v náručí bábku a tíšila jej nečujný plač:

— Mlč, malá, mlč, navaríme ti kašičky…! Kača sa usmiala, prehrabala v peci popol a založila na oheň.

Jej povedomie plávalo v snách. A celý deň bola v zajatí neznámych pocitov, ktoré vtisly zvláštny výzor jej bledej tvári. Utrpenie osihotených týždňov, zlá bieda prítomnosti a budúcnosť, v ktorej nebolo výhľadu na lepšie dni, somkly Kaču v železný kruh.

A z kruhu von nevyjdeš.

Štefan…

Štefan hovoril: pôjdem do Francúzska, aby nám bolo ľahšie. Ubudne jeden hladný gágor v chalupe. Zarobím a pošlem. A Kača, keď už ináč nemohlo byť, vložila celú nádej do Štefana. Pýšila sa ním, že je chlap, do sveta ide. A v kútiku duše živila malú iskierku, že ona už akosi z tých zemiakov vyžije, Štefan že peniaze pošle a ona u Šulgana dlžobu vyrovná… a kravu si vezme nazad. Iskierka zhasla. Je tma.

A ešte čosi dnes. Michal Valenčík sa vrátil. To ten, ktorý sa jej pred odchodom vyhrážal. Hľa… dobre mu je.

Kača si odrazu spomenula na včerajší večer. V tom okamihu znovu pocítila, akoby sa do nej silou-mocou oprely dve neznáme oči, dva žeravé drôty, ktoré ju bolestne prepichovaly. Teraz si bola istá, že to on bol. Striasla sa v akejsi predtuche… a prudko otočila hlavu ku dverám.

V izbe, v kúte stál… dlhý tmavý tieň.

Vrhla ho polica z dubového dreva.

Bo už prichádzal večer.

*

Len vtedy, keď izba sa naplnila čiernou tmou a Veronka zaspala na posteli bez večere, s bábkou v náručí, cítila Kača, že sa niečo musí stať, že musí odvaliť ten ťažký kameň, ktorý sa v tomto okamihu navalil na chalupu.

Vyšla von z izby a zastala na preddomí. Tma bola hustá. Len kde-tu zažmurkaly slabo ožiarené obloky chalúp po úbočiach. Pri jednom dome zabrechal pes. Hneď nato rozhlaholil sa hluchý priestor divým štekotom ostatných psov a ich zavýjanie preskakovalo od vrchu k vrchu. Skoro však zamrelo.

Vrátila sa do izby. Pred svetlom zakadenej lampy utiahla sa tma za obloky. V peci doháral slabý oheň.

Sedela dlho pri stole, do dlaní složila hlavu, v ktorej nebolo nič okrem ťažkej a mátoživej tmy.

Tichučko, ticho, tichšie, než si vie kto predstaviť, otvorily sa do izby dvere. Práve tak nečujne sa zavrely.

Stál tu, divoký, s očami neistými, a vlasy mu tiekly zpod širáka ako pramienky smoly po čele.

— Kača…!

Vyslovil jej meno ticho, akoby sa bál narušiť túto zakliatu mŕtvotu vecí.

Strhla sa v zľaknutí, obrátila k nemu svoje trpiteľské, no dosiaľ krásne oči, a nič nechápajúc, uronila z úst:

— Prečo si prišiel?

— Pozrieť… odpovedá nezvykle pokorne. Sadol si za stôl, priamo oproti Kači. Bola ešte vždy krásna, táto vychudnutá žena, v jej líci sedelo bojazlivo dvadsaťpäť zahriaknutých jarí a okolo tváre vinul sa zlatý vlas. Také vence zo zlatých kvetov ovíjajú deti madonám na božích mukách v poli…

— Dobre je ti, Kača, teraz so Štefanom?

— Odišiel do Francúzska.

— Počul som.

Sklonila hlavu a v očiach sa jej zablyšťaly slzy.

— O všetkom som sa dopočul, — pokračuje Michal. — Viem i to, prečo odišiel. Že vám Šulgan kravu vzal, to tiež viem.

— Dopytoval si sa?

— Tak… sami ľudia mi vraveli.

— Darmo rečí narobíš. Povedz… prečo si prišiel?

Vsunul ruku do náprsného vačku.

— Počula si… dnes v noci? Všetkých chlapov som napojil. To aby si spomenuli, aký som išiel a aký som sa vrátil.

Začal sa chvastať. Vytiahol z vačku hŕbu pokrkvaných bankoviek a rozhodil ich po stole.

— Vyber si, Kača.

— Čo to robíš? Povedz predsa: prečo si prišiel?

— Chcem, aby si si vybrala. Koľko potrebuješ!

Kača vstala a bolo jej, ani keby ju po celom tele viazali putami. Chvastúň! — pomyslela si a znova, zarytá v mlčaní, sviezla sa na lavicu.

Vonku, v hustej tme, zvlnila sa ťahavá pieseň s harmonikou.

Započúval sa na chvíľku, potom sa usmial a vravel:

— Chlapci idú na zálety…

Neodpovedala. Čosi ju ovalilo po hlave neviditeľným drúkom.

— Kedysi som i ja takto chodil, — spomína Michal mäkkým hlasom, a Kača nevie pochopiť, kdeže sa odrazu našiel ten tón.

— Za tebou som chodil… pamätáš? Ale len pod oblok. Do komory si ma nikdy nepustila. Bol som ti…

Nedokončil. Mávol rukou a trpko sa zasmial.

Kači sa v hrdle zachvieva utajovaný plač. Je tak ľúto čohosi. Srdce sa ide rozpuknúť ako zrelý plod.

Michal vstal, stiahol širák hlbšie do čela, v kútikoch úst zachvel sa mu akýsi tajomný, zlý úsmev a prehrabujúc sa v bankovkách, vravel:

— Viem dobre, koľko ti treba.

Oddelil hromádku peňazí, potisol ju pred Kaču a ostatné zas tak ledabolo ako franforce starého papiera vpichol do vačku. Bolo v tom čosi bezbožného, nezvykle furiantského.

— Zaplať Šulganovi dlžobu a kravu si vezmi domov. Povieš, že ti rodina požičala.

Kača nečuje, nevidí. Slabá, bojuje ťažký boj.

— A ty, Michal, nevyzradíš nikomu?

Miesto odpovede pristúpil k nej, privinul ju k sebe akýmsi skúseným, hladkým pohybom rúk a vpálil jej na pery žeravý bozk.

Zapadly za ním dvere…

Prudkými krokmi rozrážal tmu a potkýnal sa o korene. Poľana mlčala uvzate ako človek, ktorý prehĺta krivdu. A Michal sa poberal dolu k dedine, vo vnútri rozradostnený a jasný. Kedysi takto chodieval od Kače, s mrakom na čele. Choď, Michal, choď, ja ťa nechcem! — hovorievala mu vtedy. Chlapci ho vysmievali: žiadna frajerka ho nechce! A dnes, dnes už je ináč. Dedina naň pozerá ako na zázrak. Obnovujú sa dávno zabudnuté histórie o Amerike. Chlapci z pol dediny ju znajú. A vracali sa nazad, preniknutí naftou pensylvánskych žriediel, pokrytí prachom baní z Ohia a poznamenaní krvou chicagských bitúnkov, aby tu na zahriaknutých kopcoch zversky a bez smyslu prehajdákali posledný dolár. Tak sa vrátil i Michal ako tisíce iných, aby ubité smysly rozpútal po vášnivej búrke neľudského obžierania…

Peniaze predsa vzala, mršinka, — hučalo mu radostne v mozgu ako šum jarných vôd, bežiacich potokmi do Kysuce. — A pekná je, na moj’ veru!

*

Kača sa dlho nemohla rozhodnúť, čo robiť s peniazmi. Pálily ju v ruke, kedykoľvek sa už-už rozhodovala ísť k Šulganovi, a zas ich odkladala do akejsi starej knižky, ktorú skrývala v polici.

Na myseľ vkrádala sa obava, čo povie Šulgan, až mu zrazu prinesie takú hŕbu peňazí, a bála sa ľudí, že ju donesú do rečí. Keď si však pripamätala príhodu jedného z posledných dní, bolo jej horko v ústach, prehítala sliny i rozpačitosť a ocitala sa razom na pokraji rozhodnutia.

Nedávno, keď už nemala iného východiska, pobrala sa do Šulganov po trochu múky a fľašu petroleja.

— Peniaze máš? — spýtal sa strmo Šulgan.

Nemala peňazí.

— Čo ste vy za ľudia? — rozčuľuje sa a kričí krčmár, zahlušujúc tak svoje zlé svedomie. — Bez peňazí nedám ani len za mak. Aby si mi zas do sveta vykrikovala…

Kača, zdrvená týmito slovami úžerníka, stojí ani stena.

— Môžeš ísť, — kričí Šulgan, — darmo čakáš. Na moj’ dušu nedám!

A preto, keď si teraz Kača pripomenula túto hanbu a pokorenie, rozhodla sa, že dlžobu zaplatí. Zaplatila i s úrokmi a zanechala v krčme Šulgana s otvorenou papuľou stáť, odvádzajúc si domov svoju kravu.

Vydýchla po prvý raz zhlboka a zaliala ju radosť. Hoci bol už koniec apríla, zbadala sa, že čuje na hruške pískať prvého škorca, a len teraz si povšimla húšťavu pod hôrkou, kde vykvitaly prvé prvosienky.

V tých dňoch za tmavých večerov, keď čierne mračná putujú po oblohe nízko a bez cieľa, keď chalupy v potokoch a po úbočiach opradené sú pavučinou mokrej hmly a klzké chodníky sa nikde nezačínajú a nikde nekončia, prichádzal potajomky, chránený tmou, Michal ku Kači.

Sadol za hrubý stôl, sňal širák s hlavy, hodil do kúta na lavicu, a vtedy bolo vidno, ako jeho skrvavené oči rozmokly nekonečnými nocami, ako hlas zachrípol v šialenom kriku všetkých okolitých krčiem a čelo sa rozťalo hlbokými brázdami, v ktorých sedel zlý mrak.

Raz, keď prišiel ku Kači, dosiaľ omámený hazardom minulej noci, pristúpila k nemu, položila mu ruku na rameno a pozerajúc sa mu mäkko do strhaných očí, spýtala sa:

— Povedz, Mišo, prečo ty tak robíš?

Stiahol jej ruku s ramena, stisol ju v oboch dlaniach, akoby chcel dodať viery svojim slovám, a odpovedal:

— Prečo? Lebo ťa… mám rád!

Kača sa bojazlivo strhla, zamihala očami a nechávajúc svoju ruku v jeho žeravých dlaniach, vravela:

— Netáraj, Mišo, do sveta. Vieš, že som… žena.

— A Štefan… bohvie, či príde, — zabŕda Michal do Kačinej bolesti. — Odišiel, striasol sa biedy a zabudol.

Dnu, až v najskrytejšom kútiku Kačinej duše zachvieval sa plač. Michal však nedal mu vybuchnúť. Pritiahol Kaču ešte bližšie a posadil ju vedľa seba.

— Ešte keď som bol doma, žiaden sa za mnou ani neobzrel. A dnes si kúpim v krčme celú dedinu. I chlapci ma vtedy vysmievali… a dievky do komory ma nepúšťaly… A dnes? Dnes by som sa mohol odrazu ženiť s hociktorou…

— Nuž a? — pýtala sa napochytre Kača.

— Nechcem! — a neskoršie ešte dodal: — Vydala si sa, Kača…

Pritisol ju mocne k sebe a ona sa v náručí zachvela ako kvet. Jej duša, zaliata novou pohodou, preniesla sa ponad hate predsudkov a zvyklostí sťa biely obláčik v ružovom opare rána.

Na okno zabubnoval dážď. Bolo počuť, ako náhle povstavší vietor metá vodu na sklo.

— Prší, — vravela Kača.

Vstal a vyšiel von. Keď otvoril dvere, bolo počuť čľapkanie vody. Vrátil sa, zašúchal chytro ruku o ruku a vravel:

— Neprší, leje! — A akási víchrica sa dvíha.

Mlčala. Pozrela sa naň zhlboka a do tvári sadla jej akási bojazlivosť.

Michal k nej pristúpil blízučko, blízko, oblapil ju silnými ramenami a hlas sa mu neznámym pocitom zachvel:

— Kača, však, do tejto pohody… ani psa nevyženú?

Neodvetila ani slovom, len hlavu sklonila na jeho rameno a ruku mu ovinula okolo šije. Od tej doby Michal často prichádzal za čiernych nocí do Kačinho domu. Bol inakší ako všetci ostatní, bol inakší ako Štefan. Cítila to podvedome svojím sedliackym srdcom, keď ju bral za ruku, keď ju hladkal po vlasoch a líci a keď ju pritískal na svoju širokú hruď. Štefan tak nikdy nerobil. Štefan nikdy nehovoril o láske. Ťažká sekera, ktorou za dlhé roky zarábal horký chlieb, okyptila i jeho reč, ktorá sa neumele viazala ako ohnivká ťažkej, škrípajúcej reťaze.

Raz v noci, keď vietor prechádzal v mäkkuškých papučiach od vrchu k vrchu, vravela Kača Michalovi:

— Ty, Michal, myslím, že… je zle.

Obrátil sa s boka na chrbát, ruky založil za hlavu a ľahostajne sa spýtal:

— A čo má byť?

— Veď vieš…

Zasmial sa cudzím hlasom a mlčal.

— Čo na to povieš?

Znovu sa zasmial smiechom, ktorý mu z úst plápolal ako franforce, a slová boly preniknuté zle utajovanou radosťou, keď vravel:

— Budem mať teda syna!

Nad ránom vstal a odišiel. Brieždenie zastalo ho na ceste, po ktorej sa uberal k mestu. Z blízkych gráp vyletúvaly kŕdle vrán, ktoré prežehnávaly nebesá čiernym krížom.

Onedlho vedela celá dedina, že Kača zaplatila dlžobu Šulganovi a kravu že si zas odviedla domov. Baby prežúvaly túto udalosť v bezzubých ďasnách, a nad všetkými, ktorí klebetili, visela jedna nerozriešená otázka: Odkiaľ vzala peniaze?

To bolo tajomstvo, ktoré bolo treba rozlúštiť. Nik sa však neodvažoval napadnúť touto otázkou samotnú Kaču. A ona sama s nikým nehovorila.

Od tých čias, čo Michal pomohol Kači peniazmi, aby ju požehnal novým a ťažším krížom, zjavoval sa zriedkakedy v dedine. Ľudia vyprávali o jeho chvastúnskych kúskoch neslýchané zvesti, ktoré sa niesly od úst k ústam a narastaly každou hodinou ako strom, ktorý vystiera konáre s roka na rok vždy širšie.

Kača sa zožierala svojou vlastnou hanbou, skrývala sa pred ľuďmi a kopala svoje záhonky uvzate, odpovedajúc len na pol slova okolo idúcim ľuďom, ktorí ju pozdravili v práci.

Krajom išlo leto a veselá pieseň. Kača však hrbila sa pod neznesiteľnou ťarchou vlastnej výčitky, ktorá sa jej zrazu videla oveľa ťažšia ako tá povodeň biedy, z ktorej vyšla. Výčitky boly tým ostrejšie, čím viac narastala doba od poslednej návštevy Michalovej, a Kača nevládala ani odhadnúť veľkosť hriechu, ktorého sa dopustila. Mala naň jediné meradlo, ktoré poznala v kostole z kázní farárových, falošné dosť, aby ju pripravilo o rovnováhu.

Jedného dňa stretol ju na ceste pred domom poštár. Kača na ňom spočinula ľahostajným pohľadom.

— A od Štefana už písmo nečakáš? — pýtal sa s úsmevom.

Potriasla mlčky hlavou.

— Nuž teda — tu ti je písmo!

Podal jej list s modrou francúzskou známkou. Vidno — cudzia ťažká ruka rozbehla sa po obálke a na zadnej strane poznačila zpiatočnú adresu Štefanovu.

Zašla do domu a roztrhla obálku.

— Tak a tak, — sdeľuje Štefan prostredníctvom cudzej ruky, — máme už akési nešťastie spolu. Dokaličilo ma v bani pri výbuchu, hneď keď som prišiel. Mám rozmliaždenú pravú ruku. A v tvári ma už ani nepoznáš. Bol by som ti už dávno napísal, no sám rukou nemôžem ani pohnúť a v nemocnici tu nebolo ani jedného z našich, čo by vedel po slovensky napísať. Len teraz jeden prišiel, má rozbitú nohu. Dlho tu už asi ležať nebudem, tak koncom leta, hádam, ma vyšikujú domov…

Kaču tá zpráva podťala ani strom. Zachytila sa stola a sviezla sa na lavicu, biela v tvári a bez ducha.

Nechápala, že Štefan je dokaličený v líci a ruku že stratí, jej v mysli utkvelo práve to druhé: — … tak koncom leta, hádam, ma vyšikujú domov…

V prázdnej hlave jej hučal obrovský splav. Štefan sa vráti domov. Štefan, ktorý bez dlhých rečí vzal na ramená batoh a vydal sa do sveta, aby vyviedol svoju rodinu z biedy, Štefan sa vráti domov a nájde doma ženu skurvenú cudzím chlapom. Dobre si gazdovala, povie a bude biť, lebo na celý život už nič iného nepozostáva…

Kača stojí nad priepasťou a je jej strašne. Hlavou sa jej pletú čierne myšlienky, sputnávajú ju ako pavúk do sietí a mátožné zjavenia blúdia ubitou dušou, zavliekajúc ju do barín bez východiska. Na poludnie ešte navarila obed, nasýtila Veronku a poslala ju na dvor ihrať sa. Potom sa s lavice sviezla na zem, zalomila ruky a zmeravela ako zmrznutá vŕba nad vodou. Slová modlitby topily sa v bezmyšlienkovitom priestore a boly prázdne ako údery kladiva na plný sud.

Odpoludnia išla k nej tetka Kašubová na besedu. Po dedine letel vetrom chýr, že Štefan písal domov, a bolo treba vyzvedieť tajomstvo listu.

— Mamka sú doma? — pýtala sa tetka Veronky.

— Doma, — odvetilo dieťa slovom i belasými očami.

Kašubová stisla kľučku a chcela otvoriť.

Nešlo to.

Potiahla dvere nasilu k sebe. Trochu sa pootvorily. A keď s napätím všetkých síl mykla dverami, zbadala, že cez prah, zlomená na poly, leží Kača.

Slučka, pripravená na kľučke dverí, zadrhla jej hrdlo.

Kašubová vybehla, hlúpa, pred dom a plná úžasu v tvári i očiach kričí na všetky strany:

— Pomóóoc!

Pribehli ľudia a odrezali Kaču s povrazu.

— Nevisí ešte dlho, — vravel ktorýsi chlap.

— Chytro, baby, vodu! — volá druhý.

Doniesli vodu a začali ju kriesiť. A keď jej začali uvoľňovať šat, tu Kašubová, ktorá jej sťahovala sukňu, prešla jej po živote suchou rukou.

Natiahla do seba cez zuby vzduch a zjajkla:

— Veď ona je… samodruhá!

Kača, vrátená proti svojej vôli životu, vyhýbala ľuďom a rada by vyhla i sama sebe. V jej očiach rástol so dňa na deň strach a ona chodila po dome s nevidomými zrakmi. Po celý čas šuškala dedina o jej hriechu a súdila jedine ju, nenachádzajúc druhého vinníka. Začalo sa povrávať i o Šulganovi, a táto pletka videla sa dosť pravdepodobnou, bo mohla ľahko rozriešiť i otázku náhleho zaplatenia dlžoby, ktorú si dosiaľ nik nevedel vysvetliť. Keď Kača počula o tejto novej klebete, striasol ju hnus, a Šulgan niekoľko klebetníc zažaloval, aby po svojom spôsobe zúčtoval s dlžníkmi.

Poštár doniesol Kači nový list od Štefana.

— Viem všetko, Kača, ako si gazdovala. Ľudia mi všetko napísali. Na ich klebety však neverím. Sám sa presvedčím, až prídem. Prídem na budúcu nedeľu. Čakaj ma pri stanici.

Teraz už bolo Kači všetko ľahostajné.

Vedela: príde a sám sa presvedčí. Potom bude súdiť.

A zrazu jej bolo tak akosi žiaľ, nevedela čoho, plač tisol sa do hrdla a do očí a ona ho nezdržiavala. Veľké slzy lialy sa po bledom líci. Plakala nad sebou, nad Štefanom, videla ho teraz tak dobrého, a plakala i nad Michalom, ktorý dva razy skrížil jej život, aby zahubil ju i sám seba.

Po tomto druhom liste po dedine vyprávali:

— Štefan písal Kači, že jej pošle peňazí na krstiny, — a usmievali sa so zjavnou škodoradosťou. Už ani nespomínali Michala Valenčíka, ktorý údajne v Žiline búril po baroch a nočných krčmách, aby utopil posledný kúsok rozumu v tomto šialenstve, a ktorý sa už dlho v dedine neobjavoval.

V nedeľu popoludní vybrala sa Kača z domu na stanicu. Pod bielym čepcom oddane žiarily veľké sivé oči a na tvári spolu s úsmevom jagalo sa slnce.

Hneď popri ceste bežala železnica. Koľajnice hrialy sa na slnku ako dva hady. A tuto je zastávka, v záhradke kvitnú krvavé klinčeky a pri každej ruži na zelenej žŕdke blyští sa veľká sklená guľa.

— Skoro príde vlak? — pýta sa Veronka.

— Skoro.

Po ceste prechádzajú ľudia. Pozerajú na čistú, žiariacu Kaču a ich zraky svážajú sa s pohŕdaním na jej život, ktorý sa ešte dosť nebadateľne vypína zpod záponky.

Zjavil sa biely obláčik dymu, veselý, kaderavý, a zo zákruty vyrútil sa vlak.

Zastal.

Kača sa pozerá po všetkých zelených vagónoch — vagóny sú čisté, jagajú sa v žiari dňa — a nikoho nevidí.

Ľudia vystúpili, dočkali, kým sa vlak pohol, kým zadychčal bielymi obláčkami dymu a pary a prešli zvoľna a v hlučnom hovore cez koľajnice na cestu.

Kača stojí s Veronkou sama. Len na samom konci, tam, kde bol posledný vagón vlaku, stál ktosi obrátený chrbtom… to však nemôže byť on…

— Otecko neprišli?

Kači sa zadrhuje hrdlo.

— Poďme!

Vzala Veronku za ruku a obrátila sa s ňou k ceste. Už prešly koľajnice, už sa v ľahučkom vetre zdvíha prach za každým ich krokom, a v ušiach, v hlave, v celom tele hučí, šumí, vzpína sa nejasný zvuk. Hneď ako víchrica, hneď ako voda a hneď zas ako kroky… tiché kroky za nimi… a Kača sa ponáhľa, Veronka vedľa nej preberá nôžkami a v hlave vždy len hú — hú — hučí… Zrazu počula svoje meno:

— Kača!

Tichučko, ticho prebehlo: okolo hlavy? hlavou? srdcom? Či to vietor sa na plocho otiera o listy javorov ako mačka?

A znovu, teraz už silnejšie:

— Kača!

Zastavily sa. Obzrela sa.

Stojí pred ňou, jeden rukáv prázdny, tvár zjazvenú strašnými ranami, nos so širokými otvormi dokaličený, a pozašívané pery nijako nemôžu zakryť žlté zuby. Chcel by sa usmievať, a vie, že pred tým úsmevom ona i on vybuchli by v plač a Veronka že by sa rozrevala na ceste ako každé iné dieťa, ktoré postrašia…

V jeho očiach je preto strach, mihajú sa v zjavných obavách a — zdá sa — chcely by kohosi uprosiť, aby mu verili, aby mu verili, že on je Štefan Padych, ktorý sa takto vracia z Francúzska…

Veronka plače a nepriznáva sa k oteckovi. Kača však potlačila smrteľný úžas, prehltla slzy, čosi jej navrelo v ústach a mlčí.

Bolo to také strašné…

Vykročili.

Kača išla ani slepec. V hlave hučí ešte vždy úžasný víchor. Hľa… tuto je Štefan, ktorý šiel do sveta, aby zachránil rodinu pred hladovou smrťou, a nie je to jeho vina, že prichádza dodrúzganý a zbitý na nepoznanie! Vracia sa k žene… a ona si nosí život naplnený cudzou láskou ako pobehlica… možno, že práve vtedy s tým druhým počala, keď vynášali z bane dokrvavené Štefanovo telo… A Kača, hoci vie, akou biedou, bolesťou a obeťami sa prehrýzla k tomuto dňu, Kača cíti: teraz, práve teraz musí sa mu vrhnúť k nohám, objať jeho kolená a na celý svet zúfale, kajúcne kričať: Odpusť!

Štefan úkradkom zachytil Kačin prosiaci, verný pohľad. Jeho zrak — jediné živé v strašlivo zjazvenej tvári — sviezol sa po jej líci až tam, kde sa začínal klenúť cudzou láskou požehnaný život.

Pomyslel si: Tak je to predsa pravda!

Táto myšlienka však vzopäla sa ako kôň, ktorý už nemá sily. Veď… Pravda, škodoradostní ľudia písali mu dopis až hen do Francúzska… na, tu máš… krava je zas doma… ale sa ti pritom aj žena skurvila… To písali zlí ľudia. Či môžu oni súdiť… alebo i on: či môže súdiť? Vie on, koľko sĺz sa vylialo z tých očí, čo na jeho zohavenú tvár tak verne pozerajú? Pozrel na Kaču znova, stála na ceste zasypaná slnkom, ktoré sa blyšťalo v niekoľkých slzách. Bola krásna… tak kysucky zdravá a krásna, Štefan to cítil citlivým srdcom mrzáka, a čosi ho zabolelo.

Mal Kaču rád. Dnes mal by ju sto ráz radšej… duša však kričí žalostne sťa zranený vták.

Kači sa zdá — Štefan uvzate mlčí a za chvíľu začne biť. Tak by si priala, aby bil, na srdci by odľahlo. Padla by mu k nohám: Odpusť a bi!

Rozplakala sa. Chcela mu rozprávať o všetkých tých mesiacoch biedy a zúfalstva, uponíženia a bôľu, nemala však slov a zajakala sa medzi slzami nesrozumiteľnými zvukmi. Pohladil ju po tvári. Nespýtal sa, prečo plače, či nad sebou, či je jej strašne z neho, dokaličeného, ktorý má byť naďalej jej mužom… (veď by ho mohla jej odpoveď zabiť)… a preto sa mu srdce v hrudi bolestne stislo, zrak sa rozmočil a hlas sa nalomil, keď sa nesmelo spýtal:

— A Kača, povedz… budeme zas tak… ako predtým?

Zastavila sa na ceste a verné oči roztvorila dokorán do svojho boľavého vnútra. V nich nakrátko — ako keď kvitnúci malinový ker sa zachveje — mihol sa štastlivý, vďačný úsmev.

— Až doma… všetko… ti poviem!

Pobozkala ho na zjazvenú tvár, vzala ho za ruku a vykročili.

Na vetve hvízdal vták.