ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Košárička, Anička sedia a šijú. Lovecký a Kubo.

LOVECKÝ: (Ťahá Kuba spoza otvorených dvier.) Tak, tak, sem sa, sem, poctivý a radostný mládenče.

KUBO (spoza kulís maznavým hlasom): Ale ja nejdem!

LOVECKÝ: No len poď, tu ťa vrelé náručia očakávajú. (Ku Košáričke.) Viete, susedka, on je trochu pyšný, nechce ísť hocikam, medzi hocijakú chasu. No len poď, Kubko, nieto tu nikoho. (Vtiahne ho. Kubo vstúpi, vyobliekaný, s hlúpou tvárou.)

KUBO: A ľaľa, však sú tu tieto dve!

LOVECKÝ (bokom): Ledva som ho sem doviedol. (Odfukuje a utiera si pot.)

KOŠÁRIČKA: Vitaj, Kubko. Ach, prečo si len taký pyšný, že sa k nám nechceš ukázať!?

KUBO: A čo ja viem.

KOŠÁRIČKA: A doma zdraví sú? Čo robia tvoja mamka?

KUBO: A čo ja viem.

LOVECKÝ: Vidíte, on o také maličkosti ani sa nestará; on má myšlienky len na hospodárstvo; do toho je ako by pálil! Však, Kubko?

KUBO: (Smeje sa hlasne a sprosto.)

KOŠÁRIČKA: Ach, Bože môj, veď i vidno na ňom, že je taký starostlivý. Len akosi u nás neukazuješ sa, Kubko. To musíš k nám smelo chodiť.

LOVECKÝ: Ó, on je smelý, ani by ste neverili, susedka. Ale on tú smelosť neukazuje, len keď je treba. Pravda, Kubko? (Potľapká ho po pleci.)

KUBO: Aha, ver’ tak (neohrabane sa vystatuje), ja sa ani husára nebojím. A vera sa nebojím… a viete, ja sa nebojím.

LOVECKÝ (radostne prikyvuje): Ukáž, ako sa ty vieš postaviť?

KUBO: Takto, hľa! (Urobí pozitúru.^[14]) A takto mu pozriem do očú…

LOVECKÝ (radostne): Môj žiak! No hľa, Anička, ten to vie. To som ho ja tak naučil. Hí, mordié,^[15] keď sa on takto rozkročí! (Komicky rozkročí sa, Kubo ho napodobňuje a robí za ním) A takto vypne prsia! (Urobí, Kubo tiež za ním). A potom takto bokom pozrie na človeka. (Urobí, Kubo za ním tiež). Neni toho mládenca, čo by sa mu vyrovnal — a veru ani Paľo nie.

ANIČKA (popudená): Hen tá nástraha!

KOŠÁRIČKA (prísne): Ticho! Čo je to!?

LOVECKÝ (sladkavo): No len sa pobavte. Ja zaskočím toť za Bečelom. (Odchodí s Košáričkou tajnú radu vedúc; Kubo berie za nimi.) Nie, nie, ty zostaneš tu, Kubko; zabávaj hen Aničku, však ty to vieš, hahaha! (Potľapká ho po pleci. Preč.)

Košárička, Anička, Kubo.

KOŠÁRIČKA (vráti sa, láskavo): Ale veď si sadni, Kubko, sem k obloku (zavedie ho, Kubo si sadne) a rozprávaj nám. Čo tam u vás nového?

KUBO: A čo ja viem.

KOŠÁRIČKA: Nevieš nič takého? A čo si robil včera, kde si bol?

KUBO: Na peci.

ANIČKA (hlasno sa zasmeje).

KOŠÁRIČKA: Na peci? A čo si tam robil?

KUBO: A čo ja viem. Spal som. A ty, Anča, dáš mi už ten ručníček?

ANIČKA: Čo, aký ručníček?

KUBO: No však moja mama ma sem poslali, že aby som išiel k vám na vohľady, aby som si sadol a rozprával a počúval. Potom, že mi dáte chleba a nejaké koláče, a vy mi nič nedávate. A ty že mi dáš ručníček.

KOŠÁRIČKA (zbadá sa): Ach, no, no, hneď, Kubko, hneď. Veď my sme sa ťa nenadali. Ale však ti hneď čosi dobrého prinesiem.

KUBO: No nech je toho len hodne a dobré.

KOŠÁRIČKA: A si hladný veľmi?

KUBO: Pravdaže som; ani som doma nič nejedol, aby som mohol u vás veľa jesť.

KOŠÁRIČKA: No len si poseď! (Preč.)

Anička, Kubo.

ANIČKA: A aký to chceš ručníček, načo ti bude?

KUBO: A čo ja viem. Ty, Anča, moja mama povedali, že či pôjdeš k nim za nevestu?

ANIČKA (rozhorčene): Povedz si ty Kubo, tvojej mame, že moja mama povedali, že nepôjdem.

KUBO (prepukne v radostný smiech a tlieska rukami): To som rád, to som rád! Ty by si jedla potom s nami makové buchty, a mne by málo zostalo. Hahaha!

ANIČKA: A ja mám makové buchty veľmi rada, ja by som ti ich všetky pojedla.

KUBO: Ó, to radšej buď u tvojej mamy, vieš! Ja ťa k nám nechcem… A ten ručníček mi dáš?

ANIČKA: Dám, dám, aj maku doňho.

Košárička, Anička, Kubo.

KOŠÁRIČKA (nesie chlieb a na tanieriku vajcia; položí na stôl): No, Kubko, sadni si bližšie a jedz.

ANIČKA: Ale mamička, on chce aj trochu maku, aby ste im poslali.

KOŠÁRIČKA: Dám ti aj toho, no jedz. (Núka ho.)

KUBO (dobre si poobzeral veci): Ja to nechcem.

KOŠÁRIČKA: A prečo?

KUBO: A čo ja viem. Ja to neľúbim.

KOŠÁRIČKA: No len okoštuj, Kubko. Počkaj, zavoláme i tvoju mamku k nám. Choď, Anička, a povedz im, že keby prišli.

ANIČKA: Idem, mamička, a pošlem ich. (Paľko kýva jej cez oblok, čo len ona zbadá, a ona dáva posunkami odpoveď, aby dočkal. Bokom.) Ale však tak rýchlo neprídem; nech sa s ním mamka bavia. (Odchodí.)

KUBO (schabre sa^[16]): Ale nie, Anča, ty buď len tu; alebo ja idem napred.

ANIČKA (zostane).

KOŠÁRIČKA: A prečo, Kubko? Len si ty poseď, však ona príde hneď.

KUBO: Ó nie, ja tu nebudem; ja idem domov. Moja mama pečú makové buchty, a ona by mi ich zjedla. (Vezme klobúk a ponáhľa sa preč.) Vy ste mi nedali makových buchát, ani my nedáme vám. (Preč.)

Košárička (udivená), Anička.

ANIČKA: Vidíte mamička, za takého chceli by ste ma dať. Čo tam po jeho bohatstve, keď budem pri ňom svetu za posmech.

KOŠÁRIČKA: Dcérka moja, mladý je ešte, vyrastie z toho, a ty budeš pri ňom šťastná.

ANIČKA: Nebudem, mamička a preboha vás prosím, nenúťte ma zaňho, lebo ja nepôjdem.

KOŠÁRIČKA (ironicky): Ty zaňho nepôjdeš! Nuž a za koho by si takto išla?

ANIČKA: Poviem vám bez okolkov. Paľkovi som sa sľúbila a len s ním mi bude dobre. Sľúbil, že dnes príde k nám. Už nedbá, či budete naňho zlá.

KOŠÁRIČKA: Ale, dievča, to nemôže byť! Ty, bohatého Košárika dcéra, išla by si za Paľa! Veď čo by povedala rodina, čo celá dedina? Jeho otec bol taký gazda nikde nič; vyšiel svojím darebáctvom na mizinu, potom u nás slúžieval, a ty by si išla za takého žobráka. Nie! To nebude nikdy! Ja som ťa sľúbila Bečelovcom, a chcem, aby si išla.

ANIČKA (s plačom odvráti sa; bokom): Ó, srdce nevyzvedá minulosť, ono prítomnosti bije!

Predošlé, Štefan, Paľko (sviatočne vyobliekaní).

KOŠÁRIČKA: Čo, Štefan, vy dnes nerobíte?

ŠTEFAN: Nie. V mojom trampotnom živote hádam tiež môžem mať raz za deň pokoja a prípadne i radosti.

KOŠÁRIČKA: Odpočívať môžete i tak, ale načo sviatočne vyobliekať sa i s Paľom?

ŠTEFAN: Nuž, aby ste porozumeli, gazdinka, ja prišiel som s Pavlom do príbytku vašeho, aby som zvedel vašu vôľu a aby som vyhovel žiadosti Paľkovej, dľa ktorej mám Aničku od vás preňho vypýtať.

KOŠÁRIČKA (udivená): Pýtať ako pýtať; ale či dostanete, to je iná otázka.

ŠTEFAN: Na vôli vašej je dať, a na vašej vôli tiež i nedať. Ak však chcete, aby Anička šťastná bola, tak neváhajte. Som starým služobníkom vášho domu, Anička vyrástla pod mojím dozorom a ja som sa na ňu najviac staral; preto myslím, že i ja môžem mať pri jej vydaji slovo. Pamätáte, že umierajúc, muž váš zveril vás, prosiac, na mňa, a ja som sa vás i zajal. Tento mládenec, Paľko, je synom váženého, však nešťastného otca a rodiny, ktorá bohatá bola niekedy, no upadla pre klamstvo iných, majetok odcudzili iní, nespravodlivo, falošne — i toť váš sused, ktorého teraz Boh na dietkach tresce! Nezostalo mu nič, iba ruky pracovité a statočnosť; no i to dobrý majetok. Preto dajte ju zaňho.

KOŠÁRIČKA: Nad starosť vašu väčšia bola starosť moja o ňu. Je to dieťa moje a ja si s ním rozkazujem. Nebožtíka nechajte na pokoji, nech si tam spočíva. A že by som ju za Paľa dala, toho neurobím. Nedám ju. Sľúbená je inému a za toho musí ísť. (Hrdo odvráti sa).

Predošlí, Lovecký.

LOVECKÝ (vstupuje, nezbadajúc, kto je tam): Kubko, Kubko, radostný môj Kubko, radostnú novinu nesiem ti… (Zarazí sa). Ach, nazdal som sa, že budete sami, vlastne, že s Kubkom sa milo bavíte, a toto, hľa, máte návštevu. Tuším pytačky. No, no, vysoko rúbete.

ŠTEFAN: Do toho vás nič. Dajte si pozor, aby vás neudrel íver.^[17]

LOVECKÝ (pohŕdavo): Mne veru nezáleží na vás. Ale ste mohli inokedy prísť a nezavadzať nám tu.

ŠTEFAN: Nepískajte, ešte ste nepreskočili! (Ku Košáričke.) To teda odpoveď vaša, gazdinka. No prepáčte, ak sme vám boli nevhod. Ale nešťastie Aničkino bude vaším dielom. Poď, Paľko; však teba Boh neopustí.

(Košárička s Loveckým odvrátene zhovára sa. Štefan, Paľko odchodia. Anička ich vyprevádza.)

ANIČKA: Ani ja ťa neopustím, Paľko. Neboj sa, ja nepôjdem za neho.

PAĽKO: Ale keď ťa prinútia…

ŠTEFAN: Nájde Boh prekážku ich plánom. Čo sa krivo zakladá, to padne — uvidíš. Zbohom! (Preč všetci traja.)

Lovecký, Košárička.

LOVECKÝ: Čo si len myslia. Ba vinovatá by ste boli, susedka, keby ste sa tejto dobrej a výhodnej príležitosti nechytili. Však nech vám poviem: už to ide najlepšie. Bečelová je tomu tak rada, ako žobrák krajciaru, a Bečela, no, no, je trochu ešte zatvrdilý, ale však on upustí. To jest, o jednu stovku sa jednáme. Len vy buďte neústupná.

KOŠÁRIČKA: Veď som, a prísne ju strežiem; ale neviem, či dodržím. Dievča mi nechce o ňom ani počuť, a bojím sa, že zaňho nepôjde.

Predošlí, Dora.

DORA: Nič sa nebojte, gaždinka. Však som tu ja, stará Dora.

LOVECKÝ: Áno, áno, tu je stará Dora.

DORA: Počúvala som všetko, a je tomu pomoc, nebojte sa. Počaríme im všetkým.

KOŠÁRIČKA: Veru, Dora, počar, a vytrhni ma z tejto starosti.

DORA: Vytrhnem, pomôžem, len sa k tomu musím prichystať. Doneste mi kus slaniny, za slamienku tej ražnej múky, čo ste teraz namleli, potom mi dajte jednu plachtu, čo ona na nej líha, jednu sukňu a jeden ručník od nej. To je pri tom potrebné, a ja to už spravím.

KOŠÁRIČKA: Dobre, Dorka, dobre, hneď ti to všetko donesiem. (Preč.)

Lovecký, Dora.

LOVECKÝ: Ty striga stará, však už nebudeš viac obkrádať.

DORA: Ný, podívajmeže sa naňho! Kto viac cigáni, ty, či ja? Kto ocigánil aj nebožtíka a kto vodí Košáričku za nosom a kto sa chce sem vodrať? Ty, či ja?

LOVECKÝ: Čuš, staré rešeto!^[18]

DORA: A tu keď sa človek poctivo živí, už vraj kradne. Ale len mi nedaj pokoja, uvidíš, že ti to pokazím!

LOVECKÝ (nastrašený): Nie, nie! Dorka, veď ja len žartujem.

DORA: Poviem každému, že si Košáričku oklamal počarením.

LOVECKÝ (nastrašene): Prosím ťa, Dorka, nerob to.

DORA: Aj Košáričke poviem, že len jej majetok chceš.

LOVECKÝ (vzopne ruky): Preboha ťa prosím, Dorka, nehovor jej to, a neškoď mi. Dám ti zlatku — piatku — desiatku. Len buď ticho!

DORA: No tak teda dobre. A teraz kto klame? ty, či ja?

LOVECKÝ: Ja.

DORA: A kto kradne?

LOVECKÝ: Ja, ja, všetko ja, len buď ticho.

DORA: A kto je staré rešeto?

LOVECKÝ: Ja! A ty si pekná, mladá, roztomilá Dorka. (Utiera si pot.)

Predošlí, Košárička.

KOŠÁRIČKA (donesie žiadané veci): Tu máš, Dorka, všetko som ti doniesla. Choď a čar. A toto pre teba. (Osobitný uzol^[19] jej dá.)

LOVECKÝ: Áno, choď, a ukáž svoje majstrovstvo a múdrosť.

DORA: Dobre, gazdinka; teraz ich už nikto nerozvedie a nerozdvojí, len rýľ a motyka. (Bokom.) No, už bude večera. (Nahlas.) Tak je to isté, gazdinka, ako že som tu bola. (Preč.)

Lovecký, Košárička.

KOŠÁRIČKA: Len keby to dobre obstálo!

LOVECKÝ: Nič sa nebojte, susedka. Však už je všetko dobre pripravené. Len aj vy musíte byť neústupná, silná.

KOŠÁRIČKA (ľútostivo): Ach, ja úbohá stvora, čo môžem ja urobiť, veď som len slabá žena. A i to hospodárstvo je veliké, i na to mať starosť. Ani neviem, kde mi hlava stojí.

LOVECKÝ (bokom): Tu najlepšia príležitosť vyjadriť sa. Všetci na nebi i na zemi pomáhajte mi. (Nahlas.) Treba si vziať hospodára do domu, susedka.

KOŠÁRIČKA (nevinne): Ó, na cudzieho sa zveriť nie je hodno, a rodiny takej nemám.

LOVECKÝ: No nie cudzieho.

KOŠÁRIČKA: Snáď ešte!

LOVECKÝ: Áno, áno, ešte ste v najlepších rokoch!

KOŠÁRIČKA: No, na to ja už nemyslím.

LOVECKÝ: Ó, a ja by som vám vedel povedať.

KOŠÁRIČKA (s nedôverivým smiechom): Ešte čo! A koho takto?!

LOVECKÝ (poobzerá sa): Nepoviete nikomu, ale nikomu? Pozrite na mňa.

KOŠÁRIČKA: Nie, nepoviem nikomu. Však komu by na tom záležalo!

LOVECKÝ (blíži sa k nej): Ale nikomu nepovedať! No pozrite na mňa. (Chytí ju za ruku.) My by sme si pristali.

KOŠÁRIČKA (zahanbí sa, chce sa vymknúť): Ale ešte čo!

LOVECKÝ: Krajšieho páru na svete by nebolo!

KOŠÁRIČKA (poddáva sa): Ale tak hneď to byť nemôže.

LOVECKÝ (s pátosom): Horím za vami. (Objíme ju.)

KOŠÁRIČKA (položí mu ruku na plece): A ja za vami.

LOVECKÝ (s väčším pátosom): Zbláznim sa za tebou!

KOŠÁRIČKA: Ach, umriem pre teba.

LOVECKÝ: Moja! (vrelo sa objímu).

KOŠÁRIČKA: Môj!

LOVECKÝ: Tak teda len ohlášky.

KOŠÁRIČKA: Ale najprv Aničku von z domu.

LOVECKÝ: O to sa už postaráme.

(Opona dolu)