ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Anička v robotných šatách, stojí pri putni vody, okolo nej z jednej strany Lovecký, z druhej Dora.

LOVECKÝ: Rozmysli si to, dievča, v takom majetku byť gazdinou!…

DORA (potiahne ju za ruku): Budeš ako princezná.

LOVECKÝ: A tá váženosť v dedine; každý si ťa uctí; čo si len zažiadaš, budeš to mať.

DORA: Aj červenú sukňu.

ANIČKA (ironicky, smiechom): Aj sprostého muža, hahaha!

LOVECKÝ: Aspoň tvoja múdrosť sa bude odrážať, ako slnko od mesiaca, ako svetlo od tmy, ako biela múka od čiernej múky, a tak ďalej a tak ďalej.

DORA: Joj, choďže — hlúpy, sprostý! Ale je bohatý. A kto je bohatý, ten je aj múdry. Môj Jozek — Pán Boh ho tam osláv — bol tiež taký nechápavý, a na starosť bol najmúdrejším cigánom. Keby som si to ja mohla voliť, ešte dnes do večera by bol môj.

ANIČKA (rozhorčene): Ale dajteže mi s ním svätý pokoj a choďte si každý svojou cestou. Kubo nebude mojím mužom nikdy. (Vezme putňu a zberá sa preč.)

LOVECKÝ (odchodí): Ja ti len toľko hovorím: rozmysli si to dobre. (Preč vľavo.)

DORA: A ja ti len dobre chcem. Bože! Však som u vás pečená-varená, a hovorím ti: vezmi si ho. (Odchodí za Loveckým.) Áno, áno, vezmi si ho a neobanuješ.

Anička (sama).

ANIČKA: Ani tvojej, ani tvojej rady ja nepotrebujem. (Podoprie si boky.) Ba čo si len myslia! Ja za Kuba! (Šelmovsky.) A či som ja nie hodná poriadnejšieho mládenca?! A tu to všetko len za Kuba a len za Kuba, matka hovorí len o Kubovi a ho vychvaľuje, Lovecký len o Kubovi, Dora o Kubovi, strynká len o Kubovi, babka len o Kubovi a čo ja viem kto a čo, celá naša rodina len o Kubovi… Hej, ale toto moje srdiečko zase len o Paľovi! Joj! (Udrie si na ústa.)

Anička, Paľo (prikradne sa jej za chrbát.)

PAĽO: Ale ozaj?

ANIČKA (prekvapená, splašená zhíkne): Nie! Ozaj, čo ozaj, áno ozaj, aké ozaj, komu ozaj??!! Čo to za otázka?!

PAĽO: Nuž povedala si, „že toto moje srdiečko zase len o Paľovi…“

ANIČKA (v rozpakoch, smiechom): Hahaha, nie je pravda, zle si počul. Ja som povedala, že — áno povedala som, že — hahaha! Zle si počul, ja som povedala, že toto moje srdiečko zase len — „spalo by“.

PAĽO: A ozaj spalo by?

ANIČKA (ešte smiechom): Joj, ale čo by spalo!

PAĽO: No teda načo to hovoríš?

ANIČKA (mrzuto): Ale choďže, ja to nehovorím, to je tak v pesničke!

PAĽO: V pesničke? Ako je? Zaspievaj mi ju!

ANIČKA: Ešte čo! Vari na tvoj rozkaz budem spievať. A ani ju neviem.

PAĽO: No teda spánombohom, idem hľadať inde, kto mi ju zaspieva. (Odchodí.)

ANIČKA: No počkaj teda, zaspievam ti ju. (Spieva.)

PAĽO: Pekná pieseň. Ale veď tam neni, že „srdiečko spalo by.“

ANIČKA: Ó, je, ó, je. (Recituje a na prstoch mu vyratuje slová.) Vychodí — slniečko — spoza — ostrej — hory — to — moje — srdiečko — za šuhajkom — (V rozpakoch zahanbená.) Ba neni — (Odvráti sa a zastrie si tvár.)

PAĽO: Teda ako, čo je to! Ako si to hovorila?

ANIČKA (plačom): Ale ja už neviem. (Veselo.) A keď mi nedáš pokoja, nič ti nepoviem.

PAĽO: Dám ti už svätý pokoj, len mi povedz.

ANIČKA: Ale istotne!

PAĽO: Istotne!

ANIČKA: Počuj teda! Všetci ma nahovárajú za Kuba! Ale ja nepôjdem, a nepôjdem, a nepôjdem, a nepôjdem!

PAĽO: Nechcú nám dať pokoja. (Spieva.)

ANIČKA: A neprestane ver’! Teda počúvaj takto to bolo. Včera bol u nás Kubo; prišiel i s mamou a mal nové šaty a nový klobúk a za ním perečko,^[3] ale, fuj, také škaredé. A toto tvoje sa ti ľúbi? (Vezme mu klobúk z hlavy a hladká perko.)

PAĽO: Áno, ľúbi, pekné je.

ANIČKA: Už nemám takých pekných kvetov… Teda, keď prišli, sadli si. No ja som si myslela: však ako ste prišli, tak aj odídete. Jeho mama sa uhostila pri obloku a Kubo si sadol k peci. Joj, tak som sa smiala, že sa k tej peci ťahá. Hahaha! Potom jeho mama začala rozprávať a mňa vychvaľovať, že takto, hen takto, a Kubo sa smial a hovoril „uhm“ a „ahá“ a „ohó“, a ja som sa tiež smiala, hihihí! A teba haňali, tak ťa haňali, že vraj si tulák.

PAĽO: Ja tulák?!

ANIČKA: Áno, tulák, ozaj; a mali aj pravdu.

PAĽO: Nie pravda!

ANIČKA: Nie pravda? (Čulo.) A kto to bol včera večer tak pozde v našej záhradke? A kto klopal na oblok? A koho psi naháňali? A kto preskakoval ploty, há? Vari Kubo? (Ťahá ho za šticu.) No už dosť… A keď ťa haňali, Kubo sa smial a ja som sa hnevala, až ma malo rozpučiť. Potom som povedala Kubovi: reku, Kubo, čo sa smeješ a vyšla som z izby. Čo viac hovorili, neviem; len keď odchádzali, velice sa kmotrenkovali s mojou mamou a Kubo sa smial. No nie je to smiešne, čo? hahaha!

PAĽO: Veru áno.

ANIČKA: A počul si, že Lovecký chodí za starou Dorou a dáva si čariť? Hahaha, starý blázon!

PAĽO: Ale som videl i to, ako stará Dora i k vám chodí a tvoja mamka sa s ňou ustavične radia.

ANIČKA: Čo nehovoríš? Vari moja mamka! Dobre! Tedy pôjdeš k starej Dore i ty i ja; keď oni, aj my! A ja jej poviem: „A ty, čierna cigánka, počar mi šuhajkovi!“ (Zbadá matku, ktorá ide.) Jój! mamka idú s Bečelovci! Schovaj sa, Paľko! Zbohom! (Oba preč.)

Košárička, Bečela, Bečelová.

BEČELA: Ja, čo sa mňa týka, som s tým uzrozumený, a ostatné ponechám na vás, na ženy.

BEČELOVÁ: Len to nechaj na nás, starý môj.

KOŠÁRIČKA: My to usporiadame.

BEČELOVÁ: Ale musím vám povedať, svatka, vy musíte každého vypovedať z domu, aby jej hlavu nepobalamutili.

KOŠÁRIČKA: Ó, veď k nám ešte nikto nechodí!

BEČELOVÁ: Ba teraz sa mi tak zazdalo, že som tu videla Paľa.

KOŠÁRIČKA: Neni možné! Ako by mohol bez môjho dovolenia a vedomia? Ale však sa jej opýtam, a vykarhám ju.

BEČELOVÁ: Nie, susedka, nechajte len tak; najprv sa prezvieme. Toť ja jej nesiem taký malý podarúnok.

BEČELA: No len jej to daj. Ženy na to idú ako ryby na červíka.

BEČELOVÁ: Choď, ty starý!

KOŠÁRIČKA: Ale prejdite k nám!

BEČELA: No choďte si len vy dve robiť klebety; ja mám ešte inde robotu.

BEČELOVÁ (odchodiac do izby): A keď budeš s Loveckým, povedz mu, aby sa dobre chytil do práce. Nech preukáže niečo. (Preč s Košáričkou.)

Bečela (sám).

BEČELA: Ženy majú vždy bystrejší rozum. Keď nemôže čert vyhútať nejaký plán, poradí sa ženy a tá ho vykoná. Môjho Kuba oženia a ešte ako dobre! Toť Košáričkin majetok, na ktorý si zuby ostria najbohatší mládenci, padne nám. (Mädlí si ruky radostne.) Len trochu oštary s Kubom, trochu sľubov a bude to. Lovecký, ten čertov syn, všetkými masťami mazaný, ten ho vyučí. A ja navádzam ho za odmenu, aby si vzal Košáričku; a Košárička len čaká otvorené chlapské náručie, aby doňho padnúť mohla. Jedno s druhým; áno, jedno s druhým pôjde to, pôjde. (Odchodí. Vstúpi Lovecký spešne, zvedavo.)

Bečela, Lovecký.

LOVECKÝ (sangvinicky,^[4] netrpezlivo): No, čo je? Ako je? Čo nového? Probovali ste už?

BEČELA: Inu, iba nič. (Tvári sa vážne.) Čo by bolo? Mám starostí plnú hlavu; prídu sem husári a ja im mám obstarať kvartiele. A o to, však sme sa s mojou starou poradili; nuž zostane to tak len, ako som povedal. A Košárička — ak len vy dobre vykonáte úlohu svoju — nebojte sa, bude vaša!

LOVECKÝ (netrpezlivo): Nie, švagre! To nemôže tak byť! Ako je Boh nado mnou, ukracujete ma! Ja som si to takto rozmyslel a už som to i podelil medzi nami. Ja si nechám dom, hen pláňavy dve lúky a ostatné vám, alebo, ak chcete, dám vám 7000 zlotých v hotovosti.

BEČELA: Ohó! Pritom mám i ja slovo.

LOVECKÝ: Lepšie to nerozdelíte a ja nepopustím.

BEČELA: Ale veď majetok je hoden 15 tisíc zlatých, a ty mňa chceš len tak vyhostiť. Akoby nič. Ja chcem 8000 a ty maj 7000.

LOVECKÝ: Ja nechcem. Akože by to bolo! Veď ja beriem starú a ty mladú.

BEČELA: Čert ako diabol, všetko jedno, a po vašom nebude, a spánombohom!

LOVECKÝ: Teda na polovicu.

BEČELA: Nie! Ale predsa, aby ste videli moje dobré srdce, niečo spustím. Však chcem mať 7800 zlatých.

LOVECKÝ: Srdca nemáte, švagre. O celých tristo zlatých ma ošialite.

BEČELA: Čo? Ja ošialiť?

LOVECKÝ: Nie! Ukrátite. Kde tu rozum, kde srdce je? Čo ja mám starosti s tým vaším Kubom, kým ho vyučím. Už je smelší, švagre, už sa tak nebojí. I Dora dosvedčí.

Predošlí, Dora.

LOVECKÝ: Pravda, Dora?!

DORA: Nech ša tu š tohoto miesta nepohnem, ak je to nie švatá pravda.

BEČELA: No, však tak dobre. Lebo to viete, že robiac za Kuba, robíte i pre seba. Majetok, ako viete, je po nebohom celý, ona tam nemá nič, iba vdovské právo a majetok je dcérin. No a ja, ak majetok dostanem, vlastne ak Kubo vezme si dcéru, nebudem od toho, že by som vám nedal! Pekne krásne po kresťansky — menšiu polovicu vám ponechám. Ale ak, iba nič, dcéru dostane iný i majetok pôjde s ňou; a vy, ak vám ľúbo, berte vdovu bez majetku.

LOVECKÝ: Ó, to Pán Boh chráň; ako by to bolo? To radšej zostanem v poctivom vdovstve nažívať. Mne, viete, ani o vdovu nejde, ale už o trochu toho imania.

BEČELA: Mne tiež nejde o Kuba a jeho ženbu, i mne ide o tie parcely. V susedstve mojich to leží, nuž reku medze sa vyhodia a bude sa dobre siať. A myslím si, keď nie ty, teda druhý, a mňa by to do smrti škrelo.

LOVECKÝ: To, to, švagre, mňa tiež až tak zima lomcuje, keď si pomyslím, že by mi vdovu, vlastne jej majetok, niekto pred nosom uchytil. To by bola moja smrť!

BEČELA.: Práve preto spoločnými silami musíme ísť. Vy zaujmete sa môjho Kuba a ja vás a bude dobre.

LOVECKÝ: O to sa nestarajte, švagre. Ja z Kuba spravím takého šuhaja, ako princ. Ale hen tá stará musí tiež pomáhať; viete, tej dôveruje.

BEČELA: Dobre, len si ju vezmite na pomoc. (K Dore.) Hej, Dora, čo chcem povedať, čo tam lezieš, čo ňúraš?

DORA: Nuž obzerám si, pán richtárko, že čo si mám vybrať ja. Vy ste sa podelili, a mne čo ostane?

BEČELA: Moja ochrana, Dora.

LOVECKÝ: A ja ti dám doživotné právo žobrať pri tomto mojom dome.

DORA: No, ja šom i s tým spokojná.

BEČELA: Dora, teda takto sme sa dohodli: Gazdina Košárička pôjde za Loveckého a môj Kubo vezme si jej dcéru. To ti hovorím, aby si to Košáričke tak počarila, ako to my chceme; rozumieš? Lebo ináče bude 25 palíc a dám ťa vyšupovať.^[5] (S Loveckým preč.)

Dora (sama).

DORA: Rozumiem, aj nerozumiem. Ale i to rozumiem, aby som na seba pamätala. Teraz tu niet nikoho, ja si niečo zarobím. (Žobre.) Gaždinka — dobrá — zlatá — dajte — dajte, dajte. Zlatá moja — gazdinka, (úzkostlivo vzdychá) kúsok chleba, múky — slaniny, som hladná — dajte — dajte, dajte — krajčiarik^[6] — Dore starej. (Načúva bokom.) Tuším si sa prepadla. (Nahlas.) Tetka, tetka — moja pekná, velice vás prosím — dajte kúštik chlebíčka, Pán Boh vám to odplatí.

Dora, Košárička.

KOŠÁRIČKA (prichodí radostne): Ach, tu si Dorka!

DORA: Tu gazdinka, a už tak dávno, už ma až oziaba.

KOŠÁRIČKA (smiechom): Však je leto.

DORA: Veď to — leto.

KOŠÁRIČKA (tajnostne): Dora, poď sem; pozri mi na dlaň, čo tam stojí?

DORA (odtiahne ju, pozerá dlaň): Všetko dobre!

KOŠÁRIČKA: Teda bude?

DORA (rozhodne): Bude, bude, istotne bude!

KOŠÁRIČKA: Tak je dobre, Dorka. Počkaj, hneď som tu. (Odíde do izby.)

Dora (sama).

DORA: Bude, bude, aj slaninka, aj peniažtek, aj múčka, aj šukňa. Ó, škoda jej bude, keď sa vydá; potom si už nedá čariť a ja sa nebudem dobre mať. A to ten Lovecký bude na príčine. (Hrozí.) Bodaj ho tam devla^[7] skárala!

Dora, Štefan.

ŠTEFAN (s bičom; je rád že prichytil Doru; nahnevane začne ju naháňať): I ty, striga čierna, však ťa devla skára teraz!… Teda tu si. Tak — sem mi ty chodíš a vynášaš a roznášaš klebety! Tak teda! Tancuj! (Šľahá ju po nohách, Dora vyskakuje.)

DORA (kričí): Joj, Štefanko, preboha vás prosím! Ja som už stará do tanca a nemám štíblet!^[8] Prosím vás! Nechajte ma.

ŠTEFAN (prestane): A čariť, to nie si stará, to vieš, strela ti hrmená i s ocieľkou! (Zase ju šľahá.) Ale tu vypustíš tú tvoju čiernu dušu.

DORA (žalostivo): Jój, Štefanko, keď vypustiť, teda vypustiť, ale čo budú tie moje deti robiť, veď sú malé, drobné.

ŠTEFAN (prestane ju biť): No len pre tie ti dám pardon.^[9] (Bokom so žiaľom.) Veď som i ja mal deti pekné, krásne, dobré; oh, ale mi ich Boh vzal. (K Dore s hnevom.) Ale budeš sa mi tu spovedať.

DORA (posmelená): A vari si ty kňaz?

ŠTEFAN: Či som kňaz, lebo nekňaz, do toho ťa nič; hovor, čo si tu robila?

DORA (nevinne): No nič! Prišla som si vypýtať kúsok chleba.

ŠTEFAN: A čariť čo! Ocieľkovatý kremeň!^[10]

DORA: Božeuchovaj, Štefanko. Veď čo som ja hriešna mohla vedieť.

ŠTEFAN: Dora, keď jej budeš čariť, povieš jej, aby Aničku dala za toho, koho ona bude chcieť, rozumieš?

DORA: Rozumiem; ale keď jej to tak na dlani nestojí.

ŠTEFAN: Kremeňovitý kremeň, povieš, či nepovieš?!

DORA: No, Bože! Vari mám cigániť?

ŠTEFAN: Povieš, či nepovieš? (Šľahá ju.)

DORA: Poviem, všetko poviem, len ma nebite! (Ku Košáričke, ktorá prichodí.) Gazdinka, ratujte ma od zahynutia. (Schová sa za ňu.)

Dora, Košárička, Štefan.

KOŠÁRIČKA: Čo sa tu robí?! Štefan, či nemáte rozumu?!

DORA: Chce ma zmámiť, zbičovať, rozsekať, zmordovať.

KOŠÁRIČKA: A to prečo?

DORA: Že nechcem cigániť. On chce, aby som vám ináč hovorila, nie ako vám na dlani stojí.

KOŠÁRIČKA: A čo, vari si ja dávam čariť? Čo myslíte, Štefan, že som taká sprostá ako vy?

ŠTEFAN: A načože sem chodí táto stará?

KOŠÁRIČKA: A čo vás do toho? Vari ku mne nesmie prísť hocikto?

DORA: A čo vy máte do mňa? Či sa ja poctive neživím? Ja nie som taký príživkár, ako vy!

ŠTEFAN: Gazdiná, nevidíte, že vás obkráda?

DORA: Ba ty ich obkrádaš! A ešte aj Aničku by chcel on vydávať.

KOŠÁRIČKA: Akým právom? O tú sa nestarajte; tú dám, za koho budem chcieť.

DORA: Tak, tak, za koho budeme chcieť.

KOŠÁRIČKA: A aby ste videli, že ja som tu pani, teda si Doru aj do izby zavolám. Poď, Dorka! (Odíde.)

DORA (k Štefanovi): A teraz kto je väčším pánom tu? Mňa si lepšie uctia, ako teba. Chcel by si ísť do izby, čo? ale ťa nepustíme! (S výsmeškami odíde za Košáričkou.)

Štefan (sám. Sadne si na lavicu.)

ŠTEFAN: Teda za moju starosť a usilovnú robotu takto mi odpláca. Však keby som ja nebol, už by dávno boli majetok na vnivoč priniesli. Ó, Bože, ba kedy sa jej otvoria oči a kedy zanechá už to prekliate čarenie! Ba kam to všetko len dovedie?! (Vstane, chce odísť.)

Štefan, Paľko, Martin, Jurko.

PAĽKO (s radosťou): Ujček môj, viete, čo nového? Husári sem prídu!

ŠTEFAN: Vari tí, čo husi pasú?

PAĽKO: Nie! Ozajstní husári; a ten regiment,^[11] u ktorého som ja slúžil; i ten kapitán, ktorého som obsluhoval.

ŠTEFAN: Hej, chlapče, to budeš mať radosti!

PAĽKO: Ba sto vôli by som mal zase s nimi ísť.

ŠTEFAN: Ale čo, neblázni sa už zase.

MARTIN: A ja by som s nimi tiež išiel.

JURKO: I ja by som sa zverboval!^[12]

ŠTEFAN: No, no, ešte aj mne dodáte k tomu chuti. Čo myslíte, že tam serguláty rozdávajú?^[13]

PAĽKO: Hej, dobre je tam!

MARTIN a JURKO: Keby nás len chceli, hneď by sme rukovali. (Spievajú):

PAĽKO: A ešte túto. (Spieva):

JURKO: Hahaha! Nuž Kubovi ju zanecháš, Paľko!

PAĽKO (podráždene): Nedopaľuj ma! Var’ by za takého sprostáka išla!

MARTIN: Sprosták! Však ho Levický už učí, aby sa nebál.

JURKO: Sám som videl a počul, ako ho cvičil raz. Hovoril mu: „Takto sa postav, Kubo, a takto pozri, a neboj sa ani husára.“

MARTIN: To na teba padalo, Paľko, lebo si bol u husárov; nuž teba aby sa nebál.

PAĽKO: Eh, čo tam po tom; nebude zo psa slanina a z Kuba nebude chlapina. (Spieva.)

JURKO: No, ale poďme ďalej k Aničke, azda nás pustia.

MARTIN: Eh, nepustia; ta len Kuba púšťajú.

PAĽKO: Nebojme sa, poďme. Zbohom, ujec môj, však zajtra prídem k vám!

ŠTEFAN: Zbohom! A príď.

MARTIN, PAĽKO, JURKO (odchodia a spievajú):

Štefan (sám, načúval piesni).

ŠTEFAN: Hej, dobre vám, mladí ste, bez starosti. Ešte neprelietla nad vami búrka rokov, zlosti ľudskej sklamania, ešte vždy bujaro hľadíte do sveta, mysliac si, že nieto prekážky, ktorú by ste neprekonali. Hej, čo z vás bude časom! Koľko hriechov popáchate, kým vám zošedivie hlava a či nestupíte na cestu, ktorú vám ukazuje toť sused a jeho náhončí?! Eh, hnusoba! Ach, krásna mladosť, krásna voľnosť! I ja som mal mladosť, však búrlivú a trudnú, a ešte trudnejšiu starobu. Ó, keby som, aspoň len teraz zažil trochu radosti, keby sa žiadosti moje vyplnili!… Ale čo! Prešlo všetko; prešla jar moja, prešlo leto, ide zima. Áno, i vonku ide zima, berie všetko, hynie všetko. Cítim, že i ja pôjdem a krásnej jari nedožijem viac; i mňa zoberie zima. (Spieva.)

(Opona dolu)