Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
Jozef Hollý:
Kubo
Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Katarína Mrázková, Dorota Feketeová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 191 | čitateľov |
Obsah
Dvor u Košáričky, ako v I. dejstve.
Štefan (sám).
ŠTEFAN (sedí na zemi a nakúva kosu; kúri zo zapekačky): A s takým poriadkom, čo by to tam! Ona samá frnda,[20] chodí ako pávica, cigánok a rozličných odkundesov plný dom — kosa i s kremeňom čo by to kdesi! A ty rob, kremeňovatý kremeň! Sotva, že zažmúril oči, už sa vydávať, už svadby vystrájať. Pekná to smutná vdova, ocieľkovatý kremeň! Ale také sú všetky. Joj, Bože! Keby on tu bol! Kremeň s ocieľkou, však by ste sa…
Štefan, Košárička.
KOŠÁRIČKA (posmešne): Čo hubujete, Štefan?
ŠTEFAN (zlostne odvrkne): Nič!
KOŠÁRIČKA: Čo robíte?
ŠTEFAN: Nič!
KOŠÁRIČKA: A čo vám je?
ŠTEFAN: Nič!
KOŠÁRIČKA: To sú tri nič, hahaha! (Vráti sa späť do izby.)
Štefan (sám).
ŠTEFAN (Hľadí za ňou zlostne): A na teba by sa zišiel bič — kremeňovatý kremeň! Ale ak to takto pôjde, ujdem z tohoto miesta, kde sa čarodejnice cigánske a diablovi ľudia upelešili. (Vstane, hodí kosu na plece.) Len upína, len pripína, len uväzuje, len priväzuje (napodobňuje) a oblizuje sa; samé hostinky, tu pletka, tam klebeta (rozhadzuje sa na všetky strany, tak že brnkne kosu do Kuba, ktorý od zadu od brány vstupuje), kremeňovatý kremeň s ocieľkou!
Štefan, Kubo.
ŠTEFAN (obráti sa): A ty čo tu chceš, čo sa sem vláčiš?
KUBO (smeje sa mu do očí): Hahaha, nič!
ŠTEFAN (rozľútený): Mordie s kremeňom! I ty sa mi budeš posmievať?! Pakuješ sa mi!
KUBO (smeje sa radostne): Nejdem, ja sa budem ženiť.
ŠTEFAN (prekvapený, podoprie si boky, výsmešne): Ty sa budeš ženiť! Oh, oh, Kubko sa bude ženiť. Eh, kremeň aj ocieľka! Kde mám ten remeň? (Odpasuje remeň.) Dám ti ja ženy! A kto ti to povedal?
KUBO: Moja mama, aj otec, aj vaša baba, aj Lovecký mi to povedali, a pôjdem za vašu Anču! Viete!
ŠTEFAN: Ty, Kubo, ak ťa Paľo dostane, ten ti všetky kosti doláme.
KUBO (smelo, vyzývavo): Nedoláme! Ja sa nebojím. Však mi ujček Lovecký aj tato, aj mama povedali, aby som sa ho nebál!
ŠTEFAN: Len sa neboj!!
KUBO: A vera sa nebojím! A čo bol aj husárom. A ja sa husára nebojím, viete!? Ja sa postavím takto a pozriem mu do očú, a takto hľa ho šibnem bičom.
Predošlí, Lovecký.
LOVECKÝ: Tak, tak, si hodný šuhaj. (Potľapká ho.) Len vždy tak hovor a neboj sa! (Bokom.) Vidieť môjho žiaka… A vy, Štefan, choďte na rybníky orať pod raž.
ŠTEFAN: Až sa mi bude chceť.
LOVECKÝ: Ako? Vy sa protivíte rozkazom vášho gazdu?
ŠTEFAN: Čo za gazda, aký gazda? Ja pán, ty pán!
LOVECKÝ: Ešte i posmievať sa budete!? A viete, že od včerajška ja som tu pánom? Teda ako vám pán píska, tak budete tancovať! No vedzte to, že dom tento volá sa od včerajška nie dom bohatej Košáričky, ale bohatého Loveckého a Košárička bude sa volať o mesiac Loveckou. Hľa, sem kukni, žobrota! (Vytiahne papier.) Tu je čierno na bielom!
ŠTEFAN: Tak teda, sem to prišlo. To ste vy preto chodili! Mordie s kremeňom!
LOVECKÝ: A tento, hľa, páru nemajúci mládenec bude mojím synom! (Potľapká Kuba.) Tak ver’!
ŠTEFAN (nahnevane): No, bodaj tam hrom páral takého otca so synom! Zbohom sa majte! (Preč.)
Lovecký, Kubo.
LOVECKÝ (sladkavo): Tak, Kubíčko môj, len sa drž, neboj sa nikoho, však si ty hodný šuhaj. Čo chvíľa budeš mať aj ženu. Ichuchu!!
KUBO: Ichuchúú! Hahaha!!
(Vonku počuť volanie: „Husári idú! husári idú!“ a dvaja mládenci vbehnú, volajúc: „Husári sú tu!“, a zase odbehnú.)
LOVECKÝ: Choď, Kubko, podívať sa. Staň si do prvého radu, aby všetci tí husári ťa videli. Choď, choď.
KUBO: Idem; ale sa ich báť nebudem. Ja im ukážem, že sa ja husára nebojím. Však budem mať ženu (odchodí, šibajúc bičom) a veru sa nebojím! (Preč.)
LOVECKÝ: Tak, tak, len sa tam smelo postav! (K obecenstvu.) To je radosť, taký mládenec.
Lovecký, Bečela (spešne vyjde z izby Košáričkinej), Košárička, Bečelová.
BEČELA: Ponáhľam sa za tými husármi. A tak teda by sme boli na poriadku. Vy, susedka a už svatka moja, choďte to oznámiť na faru, že podvečer prídeme.
LOVECKÝ: Ja pôjdem s vami, susedka!
BEČELOVÁ: Nie, vy nechoďte! Nemusíme to s takým hlukom robiť; preto i večerom pôjdeme, aby nás dedina nevidela.
BEČELA: A ohľadom podelenia zostaneme tak, ako sme sa uzhodli.
LOVECKÝ: Ako sme sa podelili!? Ja tú stovku ešte požadujem!
BEČELOVÁ (vpadne mu do reči): Vy nemáte čo požadovať; buďte radi, že vás oženíme; pravda, svatka?
KOŠÁRIČKA: Ó, nie; ja mu to doprajem; však bude pre mňa.
LOVECKÝ: Vidíte! A bezo mňa by ste nič neboli vykonali.
BEČELA: Ale nič. Nechajme vec tak s Pánom Bohom! Však pre takú maličkosť už nerozídeme sa! No, už utekám! (Preč.)
Košárička, Bečelová, Lovecký.
BEČELOVÁ (radostne): Chvalabohu, že to už dokonáme.
KOŠÁRIČKA: I ja som tomu už rada!
BEČELOVÁ: To verím, svatka. Aspoň prídete zase pod čepiec.
LOVECKÝ: A ja hádam pod pantofľu.
BEČELOVÁ: Len pod hodnú keby vás strčila.
KOŠÁRIČKA: Však sa mu zíde, lebo je šelma veliká.
BEČELOVÁ: Je ver’! Ako toho nášho Kuba vycvičil.
LOVECKÝ (pyšno): Hja, ver’ každý to nedovedie! Ale ja som si dal záležať na chlapíkovi a som ho aj sporiadal. Však ste sami videli, že je to chlapec až na zbláznenie! Ako sa vie postaviť, ako si on kráča, ako on všetko robí — ach, radosť nad radosti! A to všetko moja zásluha! Všetko! Ale čo to za hluk! (Načúvajú; vonku hluk, lomoz, Kubo kričí za kulisami: „Mamo! Mamo!“)
Predošlí, Kubo (vbehne ustrašený, za ním dvaja husári so šabľami, potom mládenci, deti i chlapi a ženy).
KUBO (schová sa za Bečelovú): Mamo — mamo — zabijú ma! (Schová sa pod lavicu; husári ho vyťahujú.)
BEČELOVÁ (bráni Kuba): Preboha! Nechajte mi môjho syna! Čo sa stalo, čo vám urobil?
HUSÁR: Ale tento trup,[21] keď sme rajtovali[22] v pokoji, vybehol oproti nám a vrešťal, že sa on husára nebojí, a šľahol bičom koňa nášho pána kapitána; ten sa splašil a zhodil pána kapitána, takže sa veľmi uderili. Ale, ty huncút, však ťa naučíme nebáť sa husára! Obesíme ťa! (Ťahá ho spod lavice.)
KUBO (zúfalo kričí): Mamo, jój, mamo!
BEČELOVÁ: Nechajte ho, prosím vás!
HUSÁR: Nenecháme; musí s nami ísť pre výplatu! (Zoberú ho a odídu; zástup za nimi. Kubo kričí: „Mamo moja, mamo!“)
BEČELOVÁ: Bože môj, čo to s ním bude! (Odchodí tiež.)
LOVECKÝ: Nebojte sa, svatka, však to napravíme. (Odchodí s Bečelovou.)
Košárička (sama).
KOŠÁRIČKA: Bože, čo to len bude! Teraz sa mi to celé neľúbi. Sprostý je a sprostým zostane, a moje dieťa bude tiež len na posmech. A teraz ho potrescú, snáď i zatvoria, a to všetko len zarmúti mi dievča. Ó, nie, neurobím ju nešťastlivou. Ak tá vec zlý konec vezme, tak nedám ju zaňho. A ja?! Nuž ja zrieknem sa vydaja. (Vzdychne si.)
Predošlí, Kapitán, Paľko, Anička.
KAPITÁN (Paľko ho vedie, kapitán naňho sa opiera): Ďakujem ti, syn môj, ďakujem!
PAĽKO: Sem, pán kapitán, na lavičku nech sa vám páči. Uderili ste sa veľmi?
KAPITÁN: Veru áno, syn môj, tu na koleno. (Sadne si.) Ale bolo by bývalo horšie, keby si nebol koňa chytil.
PAĽKO: Hej, „Beluš“ ma hneď spoznal, keď som ho okríkol, a hneď zastal.
KAPITÁN: Ale čí je to syn, ten nešťastlivý mládenec, čo mi to koňa splašil?
PAĽKO: Je to richtárov syn a je sprostý.
KAPITÁN: Však preto ho príkladne dám potrestať, aby sa naučil poriadku.
ANIČKA: Najlepšie by bolo, veľkomožný pane, keby ste si ho so sebou zobrali a tam ho niekde zatvoriť dali, aspoň na dva roky!
KAPITÁN: A to prečo mu žiadaš taký prísny trest, dievka moja?
ANIČKA (naivne): A preto — však nech vám to Paľko povie. (Zahanbená, odvráti sa.)
KAPITÁN: Hovor, Paľko, čo táto zamlčuje?
PAĽKO: Nuž, blahorodý pane, vec sa má tak, že toť Aničku matka a celá rodina núti, aby za toho sprostého mládenca išla. A ona nechce ísť.
KAPITÁN: A prečo nechce ísť, či má iného rada?
PAĽKO: Áno, pán kapitán, ona má iného rada, a za toho ju toť matka nechce dať.
KAPITÁN: A kohože to má ona rada, Paľko?
PAĽKO: Nuž, pán kapitán, ona má rada — ale však nech to radšej sama povie.
ANIČKA: Nech len povie Paľko všetko.
KAPITÁN: Teda vyhovárate sa jeden na druhého; tak sa nič nedozviem. Povedzte vy, gazdiná, celú vec.
KOŠÁRIČKA: No, keď to mám ja povedať, teda to poviem. Ona má rada jeho a on má rád ju.
KAPITÁN: A prečo im teda bránite? Vari sa vám ten sprostý lepšie ľúbi?
KOŠÁRIČKA: On sa mi neľúbi, ale je bohatý veľmi.
KAPITÁN: No keď je bohatý, teda mu obrežem rohy; dám ho pokutovať aj na — tisíc zlatých.
KOŠÁRIČKA: Ó, Ježiš Mária! To ho nechcem, to ho nechcem!
KAPITÁN: Teda dáte Aničku za Paľka?
KOŠÁRIČKA: Dám, dám!
ANIČKA (radostne objíme matku): Ó, moja zlatá milovaná mamička. To som rada, to som rada!
KAPITÁN: Tu predo mnou dajte im požehnanie.
ANIČKA a PAĽKO (podajú si ruky a kľaknú pred matkou).
KOŠÁRIČKA: Nech vás Boh žehná, deti milé. Milujte sa i naďalej tak a (plačom) opatrujte ma na moje staré dni.
PAĽKO: Nebojte sa, mamička, my vás všetkým dobrým obsypeme.
KAPITÁN: No ale, Paľko, poď, zaveď ma dakam do domu, nech si obzriem nohu, nakoľko som si jej ublížil. (Vstane a podopiera sa o Paľka.)
ANIČKA: Sem, sem, pán kapitán! (Otvorí dvere na izbe.) Tam budete mať pokoj. (Vstúpi s Paľkom a kapitánom.)
Košárička.
KOŠÁRIČKA (sama): Dej sa vôľa Božia; i takto to bude dobre! Toľký trest! Kdeby on vzal peniaze? Hneď by predával z môjho majetku. A ja? Nuž budem tak budem ako doteraz. Ale kapitána poprosím, aby nepokutoval toho Kuba; i tak sú s ním nešťastliví. Áno, áno, idem ho poprosiť.
(Odchodí.)
Košárička, Bečelová.
BEČELOVÁ (vráti sa s plačom): Kubo môj! Bože môj! Tak ho tam obstali všetci a trýznia ho! Bože môj!
KOŠÁRIČKA (zastane a potešuje ju): Nelamentujte svatka, nič sa mu nestane.
BEČELOVÁ: Eh, dajte pokoj! (Rozhorčene.) A aká svatka, čo za svatka? To ste ho vy tak naučili, aj s tým Loveckým!
KOŠÁRIČKA (urazená): Že my sme ho naučili? Ešte čo! A načo je taký sprostý!?
BEČELOVÁ (tiež urazená): Kto?! Môj Kubo sprostý!? Ba vy ste hlúpa basa!
KOŠÁRIČKA: Ja som hlúpa basa?! Ty naničhodnica bláznivá!
BEČELOVÁ: Ty si bláznivá, blázniš sa za Loveckým… Aj tá tvoja dcéra!
KOŠÁRIČKA: No a načo nás chceš teda?
BEČELOVÁ: Ja vás chcem? Vy chodíte za nami ustavične!
KOŠÁRIČKA, BEČELOVÁ: stanú si naproti sebe, neskôr priklonkujú sa a posunkujú; jedna cez druhú, zlostne:
KOŠÁRIČKA: Ba vy chcete —
BEČELOVÁ: A vláčiš sa každý deň!
KOŠÁRIČKA: — a vyžierate ma.
BEČELOVÁ: Chcela by si sa vydať, bláznica —
KOŠÁRIČKA: A ešte aj majetok —
BEČELOVÁ: — pekná vdova!
KOŠÁRIČKA: — chceli by ste mi vydrapiť —
BEČELOVÁ: Po cigánkach chodíš —
KOŠÁRIČKA: — nenásytní!
BEČELOVÁ: — aby ti čarili!
KOŠÁRIČKA: Áno, už vám —
BEČELOVÁ: A tá tvoja fiflena —
KOŠÁRIČKA: — na bubon príde majetok!
BEČELOVÁ: — nech si nemyslí —
KOŠÁRIČKA: Pôjdete žobrať!
BEČELOVÁ: — že pôjde za môjho Kuba!
KOŠÁRIČKA: — z domu do domu!
BEČELOVÁ: Však je to len také chúďa.
KOŠÁRIČKA: Íha! Veľké strachy! A čo je tvoj Kubo?
BEČELOVÁ: A čo je tvoja dcéra?
KOŠÁRIČKA: — taký tĺk sprostý!
BEČELOVÁ: Taká, ako mati!
KOŠÁRIČKA: Bude za pecou sedieť! Áno! Áno! Tak!
BEČELOVÁ: Áno! Áno! Tak!
Predošlé, Bečela, Lovecký.
BEČELA: Ale ženy, prepánaboha, čo robíte?
LOVECKÝ: Tuším ste dostali na jazyky pípeť, keď tak kričíte.
KOŠÁRIČKA (zlostne): Oh nie! Vy ste mali pípeť, lenže si ho choďte inde stŕhať, ku mne nie! Nebude z toho nič.
LOVECKÝ (prekvapený, naľakane): Čo nič — ako nič? Švagre, čo to, ako to?
KOŠÁRIČKA: Tak, že ja nedám do toho domu dieťa moje trýzniť, bičovať. (Loveckému): A vy si choďte tiež inam hľadať.
BEČELOVÁ: Ani jej nepotrebujem!
BEČELA: Keď tak, teda tak. Nemysli si, daromnica, že o teba stojím. Spánombohom! (Odchodí.)
LOVECKÝ (zadŕža ho): Ale veď počkajte!
BEČELA: Nečakám! Urazili ma.
LOVECKÝ (zúfalo): Nie švagre, preboha vás prosím!
KOŠÁRIČKA: Choďte si len, nemáte tu čo hľadať!
LOVECKÝ (ku Košáričke zúfalo): Susedka, prosím vás, miernite sa.
KOŠÁRIČKA (rozhorčene): Ja sa mierniť? Taká háveď.
BEČELOVÁ: Poď, starý, preč, lebo jej ešte niečo urobím. (Odchodia.)
LOVECKÝ (zúfalo): Švagre, počkajte. (Košáričke:) Láska moja (trasie ňou), Evička moja, mierni sa!
KOŠÁRIČKA (zlostne): Choďte i vy a nepokúšajte.
LOVECKÝ (zmätený): Kto?! Ja — ty — on — my — vy — oni?!
KOŠÁRIČKA: Všetci. (Odchodí do izby, Bečela s Bečelovou von bránou.)
LOVECKÝ (beží za Košáričkou, potom za Bečelom, a tak behá od jedného miesta k druhému.) Počkajte — neodchádzajte — miernite sa, — Evička — švagre — láska moja — Kubo — Kubo! Ach, dom mi padá na hlavu! (Za Bečelom.) Švagre, spustím už tú stovku, len napravte! Bože môj! (Klesne na lavičku.)
(Opona dolu)