ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poučný obrázok zo života

Manželia celého mestečka v slabých okamihoch, totiž, keď sa s drahými polovičkami pohašterili, vychvaľovali v každom ohľade pani Haluškovú. Ženičkám sa táto jednomyseľnosť nepáčila, a preto s celou výrečnosťou, vlastnou tomuto pohlaviu, odkrývali slabé stránky vychvaľovanej. Nedarilo sa im — mužská zaťatosť všetko zlé obracala na dobré. Čo robiť? Stĺkali hlavy do hŕby, všetky boli presvedčené o mnohom zlom, čo zbadali pri Haluškovej, mužskí predsa týmto dôkazom zostali neprístupní, a presvedčiť mužov bola hlavná vec.

Pani Halušková mala dve dcéry, súce na vydaj, zle nesmel o nich nikto hovoriť, lebo ich držanie bolo naozaj panenské. Mladí šuhajci sa radi točili vôkol Julky a Marky, boli zbehlé v tanci, ba ani v kráse neboli posledné. Mamky zabraňovali svojim synkom vyvádzať dcéry pani Haluškovej, ale podľa príslovia, že zakázané ovocie najlepšie chutí, všetky príkazy boli hádzaním hrachu na stenu.

Najhoršie bolo s pani Kolesárkou; jej švárny syn Ďurko bol do Julky zaľúbený až po uši a všeobecne sa povrávalo, že si ju vezme. Pani Kolesárka o ničom nevedela, lebo pani sestry tú tajnosť neprezradili a len ju zboku merali podozrivým pohľadom.

Dlho to nemohlo zostať v tajnosti, šteklivé jazyky boli v nebezpečenstve, že pani Kolesárka sa dozvie nejako zboku a ony budú potvárané z klebetárstva. Táto možnosť a túžba po vyzvedení pravdy pohla susedu Škrivánkovú prísť veci na koniec úprimným vypytovaním.

Zišli sa obe na ulici, idúc po práci.

„Dobré ráno vám, pani sestra,“ volá zďaleka Škrivánková.

„Ďakujem pekne,“ odpovie Kolesárka, „či ste dobre spali?“

„Keď sa človek celý deň umorí, sladko si pospí. Kamže sa tak ponáhľate?“

„Len sem do sklepu,“ ukazuje na blízky sklep, „nakúpiť všeličo k remeslu.“

„Veď len má človek tých starostí,“ vzdychla si pani Škrivánková, „a keď sa ešte také stane, čo pri deťoch každý očakávame.“

„Neviem, čo myslíte, pani sestra, nám sa nič také nestalo.“

„Či nie je ten svet zlostný?“ podotkla Škrivánková s nábožnou tvárou, „každý vraví, že má byť u vás svadba.“

„Hádam sa môj starý žení! Každý večer chodí k Rífke Steinerovej, bodaj ju aj s pálenkou porantalo!“

„O vašom Ďurkovi hovoria,“ nadštrkovala Škrivánková ďalej.

„To mi je novina,“ zasmiala sa pani Kolesárka, „a kohože si berie? Už by som sama rada vedela.“

„Povrávajú, že Julku Haluškovie.“

„Ale, tú opicu?“ skríkla rozpálená Kolesárová, „radšej nech si povraz kúpi na hrdlo, ako takto sa zahrdúsiť.“

„Predsa som dobre hovorila, že to nemôže byť pravda. Už sa len nehnevajte,“ odišla uspokojená Škrivánková.

Pani Kolesárka len skromnú čiastku svojho hnevu vyliala v rozhovore na Julku, ostatný si nechala, aby sa pod ním potila Ďurkova štica.

„Nuž ty naničhodník,“ oborila sa pani Kolesárka hneď z dverí na Ďurka, „ešte aj toho posmechu som sa musela dožiť?“

„Čože sa vám robí, mamka?“ spytoval sa zdrevenený Ďurko, odťahujúc opatrne hlavu od matky, aby sa mu nemohla nanosiť do štice.

„Teraz ma stretne Škrivánková,“ pokračuje rozhorčená matka, „a tu sa dozviem, hneď ma malo poraziť, že môj Ďurko pokukáva za Julkou Haluškovie a z toho, vraj, onedlho má byť svadba.“

„Už si sa len dozvedela, klebety a samé klebety,“ zahučal starý Kolesár.

„Klebety! Či sú to klebety?“ nechávala pani Kolesárka trpezlivosť pre tento neočakávaný odpor, „ešte nás bude svet pre nejakú daromnicu otrepávať? Ty že sa mi viac neopováž ani len bokom pozrieť na to dievčatisko, lebo ti všetky vlasy vytrhám,“ klepala synovi na čelo nahnevaná matka.

„Čo je mnoho, to je mnoho,“ vstal od stolca otec, „prečo je mladý? Aby sveta užil a nejakú poriadnu ženu si vyhľadal, a Julka sa podala na svoju matku.“ Pani Kolesárka ho chcela v reči pretrhnúť, lebo jeho slová boli pre ňu najväčšou urážkou, ale manžel sa nedal mýliť a pokračoval rozkazujúcim hlasom: „Ja budem so synom rozkazovať.“

„Rozkazuj mu, aby každý večer chodil s tebou do krčmy, všetok zárobok s kamarátmi na jarmoku nechal.“

„Či už bude raz koniec?“ skríkol nadurený muž.

„Nebude,“ stála pevne na svojom manželka, „všade sa len hanbiť, najprv za otca a teraz za syna. Matúš Sýkora, v rokoch mladší od teba, už je dávno richtárom, a ty pre nešťastné hrdlo do nijakého úradu sa nemôžeš dostať. Či to nie je hanba? Sýkorová sa v kostole vystiera v prvej lavici a ja dobre od hanby nezhorím, len po kútoch sa musím ponevierať. Rozkáž synovi, nech i on na posmech sveta vyrastie.“

To bolo viac, než Kolesár mohol zniesť. ,Najlepšia odpoveď by bola palica,‘ myslel si, ,ale počkaj, potrescem ťa väčšmi.‘

„Aby si vedela,“ hovoril naoko pokojne, „čo by si sa na smolu rozliala, nestane sa ti po vôli, Julka Haluškovie bude mojou nevestou, v mojom dome mi nik nebude rozkazovať.“ Pán Kolesár si s uspokojením vykrútil fúzy.

„Je tu strachu,“ zasmiala sa pani Kolesárka násilne, „máš dosť peňazí na svadbu, aj Haluškovú založíš grošom, a toho bude iste potrebná.“

„Keby bola taká márnotratnica ako ty,“ odpovedal manžel, „ale ona, keď ty kmotričky kávičkou a koláčikmi častuješ, pekne-krásne doma sedí, pradie, tká, šije. Darmo sa vysmievaš.“

„Nevysmievam sa, boh ma toho chráň,“ spravila smiešno-vážnu tvár, „viem, že má plátna nie plné truhly, ale celé stohy, a dcére na vydaj prihotovenú jednu sukňu a jednu hlavnicu.“

„Čo na tom?“

„Akože čo na tom? Veď som aj ja tu. Oddávna sa na to strojím, ako Julku Haluškovie novými perinami obdarujem, do nových šiat pristrojím, budeže mať radosti, lebo, chudera, budú to jej prvé nové šaty, dosiaľ len obracala, prevracala, prešívala.“

„A predsa je v nich strojná,“ pretrhol ju netrpezlivý manžel, „ale ty budeš aj v aksamiete len strašidlom.“

„Do jablka,“ pokračovala manželka, nedajúc sa pomýliť týmto nápadom, „strojí sa už pán richtár dať isté dva úpisy spolu na tristo zlatých, aby mu ich Halušková vyplatila.“

„To je lož!“

„Aj iný dar dostane,“ pokračovala s posmechom, „kmotor Kačička jej spomenie tú lúku, založenú u neho na dvesto zlatých, čo je medzi bratmi hodna sto zlatých.“

„Či neudrie hrom do toho prekliateho jazyka?“

„Po srsti ti hovorím, čo ma obkrikuješ? Ty si vybral nevestu, ja som s ňou spokojná. Dávno sme rozmýšľali čo ako. A to tebe veľmi dobre napadlo.“

„Aj tebe ľahko napadne, ale na chrbát,“ prevravel Kolesár, keď mu bol výsmech priostrý.

„Daj tomu pokoj, veď sa pekne radíme,“ vravela pokojne istá, že manžel hrozbu neuskutoční „môžeme sa pozhovárať, vieš, ako sme si predkladali, že si Ďurka oženíme tak, aby aj nám na starosť bolo dobre.“

„Dobre by nám mohlo byť, keby si mi hlúpymi rečami život nekrátila.“

„Horkýže krátila, inšie nám ho kráti. S otcovským domom sme zdedili dlžobu, nič sa nevyplatilo, ba niečo pribudlo, ako vravíš, na zlé časy,“ Kolesárom mimovoľne trhlo; „keď nevesta pár zlatých donesie, nemusíme sa obávať, že nás vyženú z domu pre dlžoby. Ty si hlava, vieš premyslieť, vieš rozkazovať, ja poslúcham, lebo viem, že len Julka Haluškovie nás oslobodí od tejto starosti,“ dokončila satirickým hlasom.

Manželovi udrelo do hlavy, začal rozmýšľať, ale keď videl, že by ho myšlienky ďaleko viedli, odpásal zásteru, obliekol kabát a bez slova odišiel preč, obveseliť trocha zarmútenú myseľ.

Kolesárka víťazným pohľadom odprevádzala odchádzajúceho manžela, inokedy bolo by zahrmelo pár daromníkov, ktorí zanedbávajú prácu a idú za hrdlom, teraz ani slovo. Súboj vyhrala ona a vynašla heslo proti pani Haluškovej. Jej chudoba, dlhy a k tomu založená lúka boli zbrojou proti nepoddajným manželom.

Dobre od radosti z kože nevyskočila, ale radosť užívaná v samote nie je úplná, ona musí von z domu. Na ulici stretla Škrivánkovú, pridružila sa k nim Kačičková, len tak znenazdajky sa prilepila Trhanová. Kolesárka im oznámila vec pod podmienkou, že ju udržia v tajnosti, dôvernice tým istým spôsobom ju oznámili ďalej, až sa dostala do uší samej pani Haluškovej.

Ťažko padlo pani Haluškovej počúvať o nej roztrusované nepravé chýry. Dosť hľadela urobiť prietrž klebetám svojím utiahnutým, bezúhonným životom, ale bolo to nemožné. Kým svet len ju otrepával, ešte prešlo, v utrpení bola skúsená, mnoho sa od mladi trápila; teraz však aj jej dve milé dcéry chceli by šťastia pozbaviť, a to materinské srdce nemohlo preniesť.

Najnovší Kolesárkou roztratený chýr neminul cieľ. Mladí ľudia, matkami vyučení, nápadne sa stránili Haluškovských dcér. Ako tu pomôcť? Halušková vedela, že za našich čias je chudoba najväčšou prekážkou vydaja. Dlho rozmýšľala, kým sa jej podarilo niečo vymyslieť. Zatvorila sa do komory, a čo tam robila, o tom okrem boha a nej nikto nevedel.

Muselo byť všetko v poriadku, lebo Halušková veselo pozdravovala svojich známych a svojim dcéram vydávala robotu.

„Julka, Marka, strojte sa vyriadiť komoru!“ rozkazovala pani Halušková.

„Načo zase, mamička?“ opovážila sa nadhodiť Julka; „len nedávno sme ju riadili.“

„Keby som ťa nepoznala,“ odvrkla nevrlo matka, „myslela by som, že sa ti nechce, vieš, že čistota je prvé pravidlo v dome.“

„Veď nedbám, keď rozkážete; poď, Marka, povynášame truhlice na dvor.“

„Ak by ste samy nevládali, blízko je suseda Škrivánková, ona vám pomôže.“

Dcéry odišli — matka ostala robiť prípravy, aby to šlo bez prekážky.

„Čože je v tej truhle, mamička?“ pribehla zadychčaná Julka, „nedávno sme ju ľahko vyniesli, a teraz ani pohnúť.“

„Keď sa z truhly nič nevyberá,“ odpovedala pokojne matka, „len vždycky pridáva, musí oťažieť. Vieš, že som nedávno odložila pár nových kusov plátna.“

„Či by plátno tak zaťažilo? Veď je ťažká ani železo!“

„Povedz radšej ako zlato alebo striebro, ale ticho!“ pozrela tajuplne na dcéru, „na vydaj a po vydaji nebude vám na škodu. A teraz bež po susedu Škrivánkovú!“

Julka odbehla, zanechajúc matku v uspokojenom úsmeve.

V pani Škrivánkovej pribudla výdatná pomoc a predsa nie dostatočná na vynesenie truhlice, musela pomáhať aj pani Halušková. Vyhriata tvár Škrivánkovej zvedavo sa nahýnala k vrchnáku vynášanej truhly, len niečo môcť zahliadnuť, aký to poklad! Pani Halušková nemusí byť taká chudobná, ako ju robila Kolesárka. Čo, chudobná? Bohatá. Ktorá v meste má také ťažké truhly? Len čo je v nich?

„Ďakujem za pomoc, pani susedka,“ ďakovala Halušková a utekala do ďalšej práce, „chcem sa vám odslúžiť!“

„Vďačne aj na druhý raz,“ odpovedala Škrivánková, ale nechcelo sa jej pohnúť z miesta, musí sa niečo dozvedieť. Aha! tu je Julka, aj tá vie o hospodárstve.

„Prídem vám vďačne aj na večer pomôcť,“ prihovárala sa Julke, pristrojená na odchod, „takú ťarchu samy neuvládzete. Čo len máte v tých truhliciach?“

„Všeličo, tetka!“

„Vari staré železo?“ pokúšala Škrivánková.

„Kde by sme to nabrali, náš otec nebol kováčom.“

„Tak to musia byť dukáty.“

„Bárs by boli,“ odpovedala Julka nakrátko.

„Nuž čože je?“ spýtala sa zrovna.

„Niečo plátna,“ odvetila Julka, keď nemohla vyhnúť rovnej odpovedi, „sme dve dievčence, zíde sa nám.“

„Samé plátno to nemôže byť, plátno nehrkoce.“

„O inšom neviem, len to, že nám to vraj bude aj na vydaj aj po vydaji potrebné.“

„Tak sú peniaze; strieborné, zlaté,“ takmer vykríkla pani Škrivánková od radosti. Mimo obyčaje na rozlúčku Julku bozkala. Prečo nie? Môže jej byť nevestou. Aká sa jej zdala byť pekná Julka v tom okamihu, ani opísať nemožno; nebude v stave nájsť jej Jankovi krajšiu ženu. Ona má čierne oči, aj Janko, dosiaľ nezbadala, že černosť Jankových očí zahráva do žlta. Vysoká, štíhla postava, práve ako Janko, keby mu hlava na pleciach trochu nakrivo nesedela. Tá krásna, jasná reč, ani Jankova; nie v pondelok, keď je trochu zachrípnutý, ale ta ďalej v týždni.

Čo si raz pani Škrivánková namyslela, muselo sa stať. Tak sa aspoň o sebe domnievala, a pani sestry ju v tom často utvrdzovali. Že sa jej mnohé nevydarilo, kto za to môže? Dobrá vôľa bola! — Po rozlúčení s Julkou stála pevne na tom, aby svojho mladého Škrivánka spriahla s Julkou do jedného manželského páru. A bol vám to za škrivánok; v nedeľu večer, keď nádejná mládež s preplnenou hlavou na vrcholci svojej rozkoše nepratala sa do kože a preto robila kŕčovité pokusy vyskočiť z nej, jedným slovom: tancovala, Janko Škrivánok bol z tých, ktorí nielen nohami, ale aj opitými výkrikmi dávali najavo pocit svojej blaženosti. Podobným spôsobom chodieval po polnoci domov, robiac zbytočným úrad hlásnika, a následok toho bola pondelková chrípka. Pani Škrivánková v taký čas dokazovala neohraničenosť materinskej lásky. Zhľadúvala chladné obklady na rozbolenú hlavu, bazové, lipové kvety na rozladené hrdlo; lieky obyčajne neosožili, ale dobrý glg rezkej drožďovky bol istý liek.

Takto chcela dobrá suseda oblažiť Julku, a to parnou rýchlosťou. Pani Halušková, to bolo isté, oboma rukami siahne po ponúkanom šťastí, len syna treba nakloniť.

„Už ste zasa pri sklenke,“ búrila do chyže vstupujúca Škrivánková pokojne zdravkajúceho otca i syna.

„Keď sa gazdiná nestará o raňajky, musíme sa postarať my. Drhneme sa prácou, musíme aj niečo užiť, lebo človek nemá inšie zo sveta, len čo zje a vypije,“ rozumoval starý Škrivánok.

Inokedy bolo by podobné rozumovanie začiatkom hádky, teraz prešlo nahladko, Škrivánková nechcela prúd svojich blažených výhľadov pokaliť domácim svárom.

„Poviem vám novinu,“ volala veselým hlasom.

Ani otec, ani syn, zahrúžení v raňajkovaní, neukazovali zvedavosť. Škrivánkovú to nemýlilo.

„Našla som nevestu,“ pokračovala.

„Nijaká novina, počujeme ju každý deň,“ ohlásil sa Škrivánok, „vidí sa mi, že už ani nemáš inšie na starosti.“

„Len ticho, starý, dosiaľ som žartovala, teraz vám hovorím naozaj, dievča ako malina, a pritom —“

„To je pekná novina, synku! Či pôjdeme skoro na pytačky?“ smial sa starý Škrivánok.

„Už zasa posmechy, len nech ti za hrdlo nepadnú.“

„Veďže nás netráp,“ pokračoval starý v dobrom rozmare, „ošediviem od zvedavosti.“

„Nuž Julka Haluškovie,“ vyriekla víťazným hlasom.

„Vidím, že si rozum potratila. Nedávno si nám ju hnusila a dnes vychvaľuješ!“

„Nevedomosť hriechu nečiní,“ ospravedlňovala sa, „dnes som sa presvedčila, že to boli klebety, čo svet povrával o Haluškovej.“

„Má peniaze?“ spytoval sa starý s chvatom.

„Má, a mnoho!“

„Kto ti povedal?“

„Ťažkala som, nosila som, videla som.“ Ostatné bolo priluhané, ale nezapálila sa.

„To je hrôza na jeden deň.“

„Rozumom človek všetko vyzvie,“ odpovedala s uspokojením, „a ty, Janko, maj sa rezko okolo dievčaťa, viem, že sa ti Julka páči.“

„Mne je všetko jedno či Julka či Marka,“ znela významná odpoveď.

Vskutku Jankovi bolo všetko jedno; keď iní mládenci, poslušní rodičovským rozkazom, stránili sa Haluškovských dievčat, Janko Škrivánok vyvádzal hneď Julku, hneď Marku.

Všeobecne padlo toto zrušenie zmluvy zo strany pani Škrivánkovej.

Všetečné jazyky neušetrili rušiteľku. Povrávalo sa, že pán Škrivánek veru stojí na slabých nohách, keď sa Janko utisol na tie chudobné kostolné myši. Matky vidiac, ako Janko vyznačuje Julku a Marku pred ich dcérami, tvrdili, že mu ony svoje dcéry odopreli. Pani Halušková videla Jankovu ochotu, ale o šťastí, že by Janko mohol byť jej zaťom, ani nesnívala, možno si nežiadala.

Škrivánková nezniesla tieto útržky, a tak tajnosť, ktorú dosiaľ starostlivo skrývala, musela na svetlo. Najprv zďaleka nahrávala, pozdejšie určite vyrozprávala tajomstvo nedôverujúcim jej pani sestrám.

Vo verejnej mienke nastúpil čiastočný prevrat; ženská spoločnosť sa rozdelila na dve stránky. Matky majúce synov odvolali svoj zákaz, matky majúce dcéry, navzdory všetkej určitosti slov pani Škrivánkovej, chceli v platnosti podržať predtým roztratené chýry.

Najhoršie bolo s pani Kolesárkou, muža previedla na svoju stranu proti Julke a teraz ho má získať pre Julku. Uznať pred mužom svoju chybu bolo strašné, ale prepásť vhodnú príležitosť na výhodné oženenie Ďurka bolo strašnejšie. Že nemotorný Janko Škrivánok sa nemôže merať s jej švárnym Ďurkom, rozumelo sa samo sebou. Dlho obchodila, aby mohla rozhovor obrátiť na svoj milý predmet. Kolesár, pamätlivý nedávnej kázne, ktorej sa mu dostalo pri podobnom rozhovore, stával sa nevrlým, len čo prišla reč na Ďurkovu ženbu, a na utíšenie nevrlosti nezameškal poctiť svojou návštevou Steinerov hostinec.

Čas rýchle bežal, Škrivánková oznamovala blízke pytačky a za nimi svadbu, už aj jedálny lístok bol všeobecne známy. Kolesárka nesmela odkladať.

„Mužík môj,“ prihovárala sa sladkým hlasom svojmu manželovi, „hádam len toho Ďurka oženíme.“

„Zas tá stará nôta, či chceš zvadu začínať?“ odvrkol Kolesár.

„Nie tak, nie,“ hladkala ďalej, „mám sa ti vyspovedať.“

Kolesár vyvalil oči, vidiac manželku takú neobyčajne pokornú, a v prekvapení uviazlo mu slovo v hrdle. Nastala prestávka. Kolesárka bojovala so sebou.

„Musím ťa prosiť za odpustenie,“ pretrhla mlčanie.

„Čo… čo?“ divil sa Kolesár.

„Veľmi som ti ublížila a vidím, že pre moju tvrdošijnosť nemôžeme Ďurka oženiť.“

„Len to isté hudieš; hádam pri tejto spovedi dostane sa mne poriadneho rozhrešenia,“ stával sa manžel nevrlým.

„Prosím ťa za odpustenie, či mi odpustíš?“

„Vďačne odpúšťam, len daj pokoj ženbe,“ odmietal Kolesár v obave, že sa tá pekná pesnička zle skončí.

„Až mi neodpúšťaš, odpustíš mi vtedy, keď sa so mnou dôverne pozhováraš o Ďurkovej ženbe.“

Kolesár obmäkčený touto neobyčajnou odpoveďou, privolil všetko: „Kohože si už vyhľadala?“ spýtal sa.

„Ešte len hľadám,“ ohradzovala sa Kolesárka, „ponúkajú nám Zuzku Kukučkovie, ale tá si na jeseň sobáš nevykuká, z toho nič nebude.“

„Prečo by nebolo?“

„Matka má prislaný jazyk,“ odpovedala Kolesárka.

Kolesár si smrkol, pravdepodobne nenašiel vhodnú odpoveď na manželkino posúdenie. Kolesárku nemýlilo, pokračovala:

„Ponúkajú aj iné, ale ti je to všetko z jednoho krámu, jedna za osemnásť, druhá bez dvúch za dvadsať; ani oprať, ani ušiť, ani uvariť, len sa ustavične fintiť.“

„Tak sa nedohovoríme, Ďurka máme ženiť, a ženy niet.“

„Bude aj žena,“ odporovala Kolesárka sebavedome, „stane sa ti po vôli; najlepšie bude,“ pokračovala ostýchavo, „keď vypýtame Julku Haluškovie.“

„Kieho hroma! Ja nedovolím,“ prudko zvolal Kolesár.

„Prečo by si nedovolil?“ spytovala sa Kolesárka, ale vždy ticho, aby si vec nepokazila.

„Jej matka svetská dlžnica, či ja mám splácať ich dlhy?“

„To nie je pravda!“ uspokojovala manželka, „len klebetné jazyky navymýšľali.“

„Ani založená lúka, ani dlžobný úpis?“

„Ani jedno, ani druhé.“

„Už sme dohovorení, oženíme ho!“ skríkol Kolesár radostne.

Jedna prekážka premožená, manžel udobrený — ale druhá, ako sa zblížiť k pani Haluškovej?

„Ďurko môj,“ vravela na druhý deň Kolesárka svojmu synovi, „kohože si včera vykrúcal?“

„Ani nepamätám, bolo tam dievčeniec až hrúza,“ odpovedal Ďurko nechtiac, aby musel menovať aj Julku, ktorú navzdor zákazu predsa len vykrútil.

„Počula som, že si aj s Julkou Haluškovie tancoval,“ pokúšala matka.

Ďurko sa zapálil, matka videla, že zaťala do živého.

„Neboj sa, syn môj, veď to žiaden hriech poriadne dievča vykrútiť. Tak si ju vykrútil?“

„Len raz, mamička.“

„A čo si jej povedal?“

„Nuž, povedal som jej,“ zajakal sa Ďurko rozpálený ako fakľa, „že ju — rád vidím.“

„Čo na to ona?“

„Že ma aj ona.“

Matka v radosti vybozkávala svojho synáčika, prisľúbila, že Julka bude jeho ženou, ale on musí prostredníctvom Julky vyzvedať, či sa Halušková nehnevá.

Ďurko s radosťou vyplnil svoju úlohu. Neosožili ani neškodili hnevy a fuky Škrivánkovej, Ďurko a Julka sa stali jedným párom.

Julke sa u Kolesárov dobre vodilo, takmer ju nosili na rukách. Pani svokra samá úslužnosť a láska, nevestu si volávala: dievka moja! Pán svokor, keď sa s drahou polovičkou pohašteril, nešiel viac zaliať omrzenosť k Steinerovi, ale ostal pri Julke; tá vyrovnávala spory a zaháňala mraky z jeho čela. Jej veselý spev, ustavičná dobrá vôľa pretvorila omrzeného Kolesára na dobromyseľného spoločníka. O Ďurkovi niet čo hovoriť, on mal svoju Julku.

Keď minuli medové týždne, pani Kolesárka túžobne pozerala, či v Julkinej farebnej truhle nezasvieti niečo kovové. Či to bude od striebra, či od zlata — všetko jedno: okrem čistého šatstva a plátenných vecí nevyzrela nič. Ľahká potecha: stará Halušková nechce za života vydeliť svoje dcéry.

Smrť bola pani Kolesárke po vôli, pani Halušková zomrela. Julka neskúmala pozostalosť drahej matky, lebo jej najväčší poklad bol pod zemou — mŕtva matka, tej miesto, čo oprávnenej dedičky, zastúpila pani svokra a tá naspodku ťažkej, Škrivánkovou obdivovanej skrine našla — skalky a piesok. Nikomu sa nepochválila.

Tento poučný obrázok odporúčam ako neomylný prostriedok tým statočným, chudobným matkám, ktoré pre svoju chudobu nemôžu dostať dcéry pod čepiec.