ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poviedka

Dobre vám mládencom po mestách, najmä keď nevyčerpané vrecko dovolí pustiť sa do hlučného prúdu. My dedinskí či s plným, či s prázdnym vreckom, postavení na „chlebovej postati“, poddaní sme často nemoci nazvanej „dlhá chvíľa“. „Dobrá bolesť, čo dá pojesť,“ odpoviete nám príslovím, posmešne dvíhajúc plecia. „A predsa zlá,“ dupneme my nohou podľa Gallilea. Najbezpečnejším liekom v tejto nemoci býva dobrý sused, ktorý nás prekvapuje svojím príchodom vtedy, keď nás pri úplnom zdraví bolia všetky údy, pri zdravom rozume nevládzeme chopiť niť riadnej myšlienky, ale presadúvame bez cieľa z kúta do kúta.

Moja „dlhá chvíľa“ vďaka dobrému susedovi Knožkovi trvala krátko. Často ku mne zachodil, a predsa jeho príchod mi bol vždy vítaný. Musím ho riadne predstaviť, z mojej strany zaslúži všetku šetrnosť. Nízka, zhrbená postava, nerozlučiteľná s obšúchanou šubkou, už sedem krížikov tlačilo jeho plecia; vždy hladko pričesané šedivé vlasy splývali až na plecia, modré oči (lenže tú modrotu už trochu slnce vyťahalo), zakryté hustým obočím, bojazlivo vyzerali zo svojho úkrytu, navrchu stlačený nos tvoril pri spodku svojou rozšírenosťou ústam ochrannú strechu. A tie ústa bez zapekačky ani myslieť: vidieť, že si zaľúbila ľavý kútik, tam mala svoje dobre utlačené miestečko.

Do izby vchádzal s hlbokou poklonou. Keď som mu ponúkol stolec na sadnutie, šuchol po ňom rukou, aby mi ukázal svoju čistotymilovnosť. Vpravde nie jeho šubka od stolca, ale môj stolec od obšúchanej šubky bol v nebezpečenstve.

Naše rozhovory začínali sa pri denných udalostiach a končili sa rozprávaním o jeho živote. Posledné mi bolo najmilším, lebo naivnosť jeho rozprávania ma presviedčala o pravdivosti rozprávaného. V taký čas mu oči svietili novou žiarou, zasmiať sa ani za svet, najsmiešnejšie veci musel som počúvať s vážnou tvárou. Môj sused nepoznal žart. Kedykoľvek sa mi krivili ústa na smiech, hotový na odchod, siahol po svojom klobúku, a stálo ma mnoho odhovárania, kým sa dal udobriť. Konečne ostal, bedlivo pozorujúc, či na mojej tvári nezbadá nejaký posmešný výraz. Bol žiarlivý na svoje dobré meno a vážnosť, ktorú požíval medzi spoluobčanmi; preto „nikto si nebude robiť z neho posmechy“.

„Čím dlhšie človek žije,“ rozkladal mi vážne, „tým viac skúsi, ale terajšia mládež sa nerada učí zo skúseností starších, neuctí šediny.“ Knožko mal vo svojich šedinách zvláštne zaľúbenie.

„Pravdu máte, pán sused,“ potvrdil som jeho slová. Musel som mu nadať do „pánov“ kvôli obšúchanej čiernej šubke; v tej požiadavke sú naši dedinskí čiernoodenci veľmi prísni. Knožko uspokojivo pokýval hlavou.

„Mnohí si myslia,“ pokračoval, „že skúsenosť je pečený holub, ktorý letí každému rovno do úst. A predsa musí človek otvárať oči po svete, aby niečo skúsil, ba často i trpké pilulky prežierať.“

„Či sa vám mnoho zlého prihodilo?“ spytujem sa, stavajúc na odiv svoju sústrasť, i keď, pravdu povediac, moje otázky chceli Knožku len povzbudzovať do ďalšieho rozprávania.

„Čiže mnoho zlého? Od mladosti do starosti žil som v trápení, a to ani nemohlo byť ináč,“ doložil so vzdychom, „otec ma preklial!“

„Váš otec? Vlastný otec?“

„Môj vlastný otec. Už dávno hnije v zemi. Bol som šuhaj na ženenie, matka nedovládovala, otec mi dával najavo, že je tu čas, aby ma oženili. Áno, mňa aby oženili. Mali hotovú nevestu, susedovie Katku; jediná dcéra bola akoby stvorená pre mňa, ich dom susedil s naším, od malička sme spolu rástli, ale práve preto som sa hrozil tej myšlienky. Neviem, prečo mi bola protivná. Rodičom som odpieral pod zámienkou, že ešte dosť času; oni vraveli, že im je na spech, smrteľný človek nepozná svoju hodinu. Nakoniec som vyslovil bez obalu svoju protiveň proti zamýšľanej neveste. Neviete si predstaviť zhrozenie nad tým, že pri voľbe chcem ja rozhodovať.“

„Vy ste mali pravdu,“ skočil som mu do reči.

„Mal a nemal,“ odvetil, „mňa sa to týkalo, mal som byť zviazaný na celý život, mne prišlo rozhodovať. Ale čo môže rozhodnúť mladý chasník, ktorý ešte nevidel starosti. Tí v práci ošedivení to lepšie poznajú.“

Umĺkol som pred týmto dôvodením.

„Nastali ťažké časy,“ natáčal s rozťažkaným srdcom, „za matkinými prosbami hrmeli otcove hrozby, všetko bolo metaním hrachu na stenu, zatvrdený nemohol som popustiť. Otcovský dom stával sa mi peklom na nevydržanie. Odhodlal som sa, že odídem na vandrovku. Matka plakala, otec preklínal, a keď som si napriek všetkému pozbieral svoje veci, vyprevadil ma z domu s tým slovom: ,Bodaj si nikdy nemal dobrej ženy!‘“

Keď preriekol roztúženým hlasom posledné slová a oči mu zavlhli slzou, prichodí mi so zahanbením vyznať, že mi bolo do smiechu, ale pohľad na zarmúteného a slzavým okom bedlivo pozorujúceho starca zahnal mi všetok smiech.

„Odchádzal som z domu otcom prekliaty, matkou oplakaný. Zátvrdlivosť nedovolila mojim slzám voľne tiecť, ale bolo mi čudno okolo srdca. Zanechaný sám na seba mal som vstúpiť do neznámeho sveta, medzi cudzích ľudí.“

„Veru, krušná to práca,“ ubezpečoval som Knožku, že i ja viem oceniť vážnosť jeho podniku.

„To ešte nebolo nič,“ odtušil mi povzbudený. „Teraz vandrovať a vtedy, je nebo a zem. Celý deň brodiť po blatných cestách a večer vysilený ľahnúť na tvrdú lavicu.“

„To sa i teraz prihodí,“ zmenšoval som jeho zásluhu.

„Ľahko súdiť, kým nedopoviem,“ odsekol mi trochu namrzený, „na tej lavici, kde by si ustatý lepšie pospal ako kráľ v hodvábnych perinách, musíš spať ako zajac; možno ľudia kujú proti tebe zradu a zajtra ti oblečú vyšnurovaný kabát, opášu šabličku, pripnú ostrohy a tebe ani dva životy nedostačia, aby si doslúžil vojenčinu.“

„Pravda!“ prisviedčal som.

„Tak vidíte, v ustavičnom strachu cestoval som do Miškovca. Prácu som našiel u nejakého Kuruca Jánoša. On so svojou manželkou a jedinou dcérou Boriškou nažívali si veľmi pohodlne. Majiteľ domu a vinice mal všetko, čo mu len srdce zažiadalo, chýbalo mu len vtáčie mlieko.“

„To nepotreboval, miškovské víno mu bolo náhradou,“ zagustíroval som si na jeden pohárik.

„Mali sme ho dosť, lebo mne sa dostávalo tej povinnosti s majiteľom ochutnávať v pivnici vínko.“

„Hádam ste niekedy i pod čiapkou doniesli domov?“ prehodím so smiechom.

„Božechráň,“ odpovedal celkom vážne. „Poriadny človek sa nesmie spraviť opicou. Vždy počestne, najmä v cudzom svete, bolo mojím pravidlom. A keby nie otcovej kliatby, mohlo mi byť dobre.“

„Čo nepoviete!“ stával som sa pozornejším.

„Veru kliatba. Majster Kuruc miloval ma ako svojho syna; zo schválnych narážok som badal, že by ma radi spárili s Boriškou.“

„Páčila sa vám?“

„Hm! Dievča ako kalina, čierne oči svietili ako dva žeravé uhlíky. Vyhýbala mi, nič prirodzenejšieho, rodičia jej povedali, čo ju očakáva, a Boriška sa hanbila, myslel som si. Niečo zadudrala pomedzi zuby, z čoho som vyrozumel len slovo ,tót‘. Aha! Už ma chce dráždiť; sme blízko pri láske.“

„Vy ste boli celý figliar, pán sused,“ pochválil som ho.

„Mladá krv; za mladi sme všetci rovní. Porovnával som ju so všetkými známymi dievčatami; nemala páru. Čožeby tie modroočky proti čiernookej? Modré oko je studená hlbina, do ktorej radi pozeráme, čierne je horúci plameň, do ktorého stačí raz pozrieť, aby nám srdce stálo v ohni.“ Posledné slová celkom takto nevypadli; dosť na tom, niečo bolo na veci.

„Ona chce dráždiť, ja musím tiež. Keby tých čiernych očí nebolo! Tie ma udržali v príslušnej vzdialenosti. Rodičia povzbudzovali, už som bol na skoku, že prenesiem všetko zo srdca na jazyk — zasa tie čierne oči. Začal som rozmýšľať, či z toho pohľadu nehovorí nejaký tajný milenec. Akokoľvek musím vyzvedieť. Za súmraku vyšuchla Boriška do záhrady, ja za ňou; ukryla ma široká jabloň. Chodila ľahostajne medzi hriadkami, tu odtrhla kvietok, tam vyšklbla burinu, ale čím ďalej, tým väčšmi vzďaľovala sa od domu rovným smerom k zadným dvierkam. Dobehli sme takmer razom, ona k dvierkam a ja k blízkemu kroviu. Poklepala, zvonku zabrnkli ostrohy, otvorila dvierka a v nich ako maľovaný obraz v ráme objavil sa vyšnurovaný husár. Vídal som ho chodiť pod naše obloky. Boriška sedela ako na ihlách, keď začula ostrý zvuk ostrôh, placho hľadela okolo seba a keď nikto nepozoroval, zvedavo vyzerala von oblokom. Všetko viem. Keby som bol husárom!

,Dávno som ťa nevidel, Boriška,‘ čujem vojenský hlas a vidím, ako jej husár poštipkáva líčka.

,Či je od nedele tak dávno?‘

,Veru dávno, lebo neviem, čo sa u vás robí.‘

,Nič sa nerobí, len mi dnes matka povedala, že by nebolo od veci prísť pod čepiec.‘

,Dočkáš dva rôčky.‘

,Nedovolia, otec veľmi náhli; má už mladého zaťa. Vieš, toho odkundesa.‘

„Svrbela ma dlaň, pán môj; o mne bola reč, zo mňa si vystrája posmech.“

,Vari toho skrčeného Slováka? Porúbem ho na paprikáš!‘

„Už ma pálili podošvy, len že vyskočím a päsťou zatvorím tie bezbožné ústa, ale načo? Kvôli bláznivému dievčaťu, ktoré oslepili blýskavé gombíky? Rozum dohromady…“

V noci som nemohol spať. Otcova kliatba znela mi v ušiach. Ak si vezmem Borišku, tam moje domáce šťastie. Boriška, husár a skrčený Slovák: opovrhnutý vlastnou ženou a nenávidený jej milencom — utešené výhľady. Nesmie tak byť, otec ma preklial, ale jeho duch vystríha pred nebezpečenstvom, otvoril mi oči, vidím pred sebou priepasť, vyhnem jej.

Rozhodnuté; idem preč. Načo udávať príčinu? Som slobodný. Nechceli ma pustiť, odhovárali, prosili, Boriška nikdy nebola ku mne taká láskavá. Odišiel som.

Kam ísť? Do sveta nie, potrebujem svojich, srdce si nikde tak neoddýchne ako doma. Všetko urobím, čo budú žiadať. Vezmem si susedovie Katku, ona je proti falošnej Boriške anjel.

Otec mŕtvy, matka opustená vdova, Katka za mužom: to ma doma vítalo. Matke odľahčilo, a keď spomínala, že otec túžil po mne na smrteľnej posteli, odľahčilo sa i mne. Chytil som sa do práce, práca sa darila, veď som nechodil darmo po vandrovke. A tak som osviežený vkročil do kruhu dedinskej mládeže.

Oblečiem vyšnurovaný kabát, vo tri rady gomby, kordovánky len tak vržďali, nabok vtlačím operený klobúk, dohánový vačok za pás. Takého ma dosiaľ nevideli. Bolo šepkania; dievčatá zbíjali hlavy dovedna: „Šu-šu, tu-tu Janko Knožkovie“, a keď som jednu vyviedol do hry, ostatné zeleneli od závisti.

Prišiel čas pomýšľať na ženbu. Nič ľahšieho. Môžem si preberať ako v planých hruškách. Preberal som, prebral som.

„Váš otec odvolal kliatbu,“ preruším trápnu prestávku, „a to na smrteľnej posteli.“

„Odvolal,“ prerečie s povzdychom. „Ľudské odvolanie je slabé, pán boh neodvolal. — Zapáčila sa mi Dorka Matúšovie, do hry ako páper, do roboty ako oheň, všetci mládenci za ňou pozerali. Ja som len bokom žmurkal, ona porozumela, zapálila sa ako fakľa.“

„Strýko Ďurko,“ vravím ku strýcovi, „pôjdeme na pytačky, matka potrebuje pomoc.“

„Vari hen do Miškovca?“ spytuje sa strýc.

„Čo nás po Miškovci,“ vysvetľujem mu, „v dedine máme dosť hodných dievčeniec.“

„Tak pôjdeme od domu do domu,“ prehodí v žarte.

„Do domu, do Matúšov,“ odpoviem vážne.

Strýc vyvalil oči. Rozhovor utíchol. Po malej prestávke preriekol: „Kam pôjdeme? Nepočul som dobre.“

„Do Matúšov, strýčko!“ odvetím zadivený.

„Už prišiel rad na teba? Čímže ťa vábili?“

„Mňa nevábili,“ odvrknem urazený. „Dievča sa mi páči.“

„Dobre, syn môj, môžeme ísť,“ bral ľahostajne klobúk. Spočiatku tvrdý odpor, teraz ľahostajnosť zrádzali ma od kroku. Musí byť niečo vo veci. Mňa vábili? Či sadnem na lep? Hádam zasa nešťastná myšlienka, otcova kliatba.

„Hýb sa, Janko!“ napomínal ma strýc, keď pohrúžený v myšlienkach zabudol som na jeho vyzvanie.

„Počkajte, strýčko; lepšie si rozmyslím,“ váham s odchodom.

„Načo rozmýšľať? Páči sa ti!“ tvrdil urputne.

„Mne sa páči, ale či to bude dobre? Poraďteže mi, vy ste skúsený človek; viem, že mi nechcete zle.“

„Pravdu máš, nechcem ti zle,“ sadol strýko, podoprúc bradu palicou, pohľadom ma vyzýval k otázkam.

„Prečo sa vám Dorka nepáči?“ spytujem sa.

„Že je vetrom podšitá.“

„Nikto ma ešte na to neupozornil, každý ju chváli.“

„Neupozornil, lebo si ešte len nedávno prišiel. Spýtaj sa ktoréhokoľvek z mládencov, dá ti vysvetlenie.“

„Mládenci áno,“ zasmejem sa, „lebo ani jedného nechce.“

„Už nechce, ale chcela každého. Matka vie naháňať ryby do siete, ale nevie ich udržať.“

„Azda sú to len ženské povedačky.“

„Vidím, že máš vôľu, nepotrebuješ cudziu radu; čo si vezmeš, to budeš mať.“ Strýc odtiahol bradu z podopretej palice, dupol ňou na zem, hotovil sa na odchod.

„Nepôjdeme, strýko,“ zľakol som sa. „Náhla práca nebýva dobrá.“

Strýkova tvár sa vyjasnila, uspokojený šiel domov. Dorka sa mi páčila, tým tvrdšie mi padlo moje rozhodnutie. Nesľúbil som jej manželstvo, ale ma pálili tie ohnivé pohľady, ktoré som na ňu upieral a ona možno porozumela. Preč všetky hryzenia! Ja, prvý švihák v obci, mám poberať, čo iní nechali? Nič z toho nebude. Obchádzal som ju, ona to cítila, lebo môj nevdojak zablúdený pohľad videl smutné klopenie jej očí.“

Starý Knožko vzdychal, mlčky dosvedčoval, že strýkova rada nebola dobrá. — Vo fajkách vyhaslo, pripravili sme ich na nový pôžitok, a občerstvený prvým vypusteným dymom pokračoval:

„Strýko dochádzal častejšie, tajne kuli s mojou matkou. Mne medzitým prešla všetka chuť na ženbu, bolo mi hádam súdené ostať starým mládencom. Oznámil som matke bez obalu svoju mienku, netušiac, že ju privediem do plaču.

„Mala som nádeje,“ vravela pohnutá, „ale nádeje klamú.“

„Či som vám zlým synom, matka moja?“

„Zlým si nebol, keby si dobrým zostal.“

„Ničím som vám neublížil.“

„Keby si bol na mojom mieste,“ vzdychala, „uznal by si.“

„Netrápte sa tak veľmi,“ tešil som ju. „Chcem vám poľahčiť nakoľko len možno.“ A vskutku s dvojnásobnou pilnosťou krútil som sa okolo domácnosti.

„V práci mi poľahčuješ, keby si i srdcu. Roky mi dochodia, smrť je istá, len hodina neistá. Chcela som ťa ešte za života prikrášliť, aby mi ostatný okamih bol ľahším — a ty? Nechceš mi to dopriať.“

„Doprajem, matka moja. Netrápte sa, mám svoj rozum, nezahyniem vo svete.“

„Ty nezahynieš, ale ja hyniem. Teraz na staré kolená, keď by som mala zažiť pokoj. Vieš, koľko som pri tebe vystala, naplakala sa za tebou, a ty predsa neuznáš.“ Matka sa pustila do plaču.

Kto by odolal materinským slzám?

Plakal som s ňou a prisľúbil som, že sa čoskoro ožením.

Obdivujem mužov, ktorí sa nevedia oženiť. Vyhovárajú sa, že taký vážny krok potrebuje vážneho rozmyslenia. Pravda, lenže keď človek pri ženbe najvážnejšie rozmýšľa, vtedy najľahšie zabije capa. Tak som pochodil, vypočujúc náhodou matkin rozhovor so strýkom.

„Janko mi prisľúbil,“ rozprávala matka, „Len koho teraz vybrať?“

„Ľahká vec,“ prehodil strýko. „Strojný šuhaj si nájde ženu; i tá, i tá,“ nepamätám viacej mená, „vďačne pôjde za neho.“

„Ani jedna sa mi neľúbi,“ odporovala matka. „Ale, švagre, najlepšie bude tak po starej známosti. Vaša Katka je hodné dievča.“

„Nedbám, len dievčaťu nechávam slobodnú vôľu, a tá, neviem, ako povie.“

Strýkova Katka by nešla za mňa? Poznám ju od malička, drobné stvorenie, jedna nemoc ju podávala druhej, rodičia ju maznali a vychovali na svojvoľnú hlavičku. Teraz, pravda, vyrástla zo všetkej nemoci, ale v dome držala rozhodné slovo. Jediným cieľom bolo získať túto svojhlavú dievčicu pre seba.

Predtým zriedkavé návštevy u strýkov stávali sa častejšími. Milá Katka na mňa ani dobre nehľadela, pri mojom príchode sklopila oči a viac ich nepozdvihla. Rodičia radi by nás nechať samotných, veď viete, mladí ľudia si majú pred svadbou niečo povedať, keby Katka nebola mala už hotovú zámienku vzdialiť sa z izby. Jej spurnosť ma dráždila tým viac, keď sa po dedine rozniesol chýr o mojich záletoch, k čomu mnohí dodávali, že veru z toho žita múky nebude.

,Paroma nebude!‘ myslel som; uvidíme, kto zvíťazí. Návštevy vystali, tým horlivejšie som sa oddal zábave a vykrúcal každú do radu, len Katku nie. Vedel som vám vykrúcať. Dedinskí mládenci sa pri mne stratili, ani jeden z nich nebol v Miškovci. Mnohé srdiečko mrelo za mnou, mnohé líčko horelo ako fakľa pri mojom pohľade, mnohá rúčka sa chvela v mojej ruke. Nápadné bočenie od Katky vzbudilo u iných mnohé nádeje a tie im dávali smelosť dôvernejšie sa správať ku mne. To ma tešilo. Chcel som Katku pohnevať, a ona sa hnevala.

Strýko zbadal premenu, ale netratil nádej a svojím častým chodením k nám mal ma presvedčiť, že staré priateľstvo ostáva nenarušené. Rozhovor narážal tak, aby v ňom Katka zaujala hlavné miesto. Moja kyslá tvár ukazovala — vedel som sa pretvarovať — pretrhnutie zamýšľaného manželstva. V domácnosti strýko zúril, dcérina tvrdohlavosť križovala jeho úmysly; samovládna dcéra stratila svoju moc, stala sa popoluškou čakajúcou na vyslobodenie. Všetko bolo pripravené: pomsta vyplnená, túžobne očakávajúci rodičia, túžobnejšia dcéra, len jeden krok a Katka mi s radosťou vletí do náručia.

Nešťastný krok. Bolo to v piatok, keď som Katku vypýtal. O dva týždne bola svadba.“

Sused Knožko rozmýšľal, či rozprávať ďalej svoje príhody. Vedel som, že jeho manželstvo nebolo šťastné, lebo pri manželkinej smrti mu žičil celý svet. Jedno mi bolo záhadné: ako sa mohol ten vážny, statočný muž dostať do domácej škriepky?

„Každý človek s radosťou spomína na svoju svadbu,“ začal som zďaleka, „len vy tak trpko hovoríte o svojej.“

„Má to svoju príčinu; svadba bola pekná, tichá. Ale po svadbe!“ zavzdychol môj sused.

„Niet domu bez dymu,“ tešil som ho príslovím.

„Ten dym rezal oči a ohňa sme si sami nakládli. Veď vám aj to rozpoviem. Môj klobúk uchytila Katka, tá moja Eva. Podávala mi sladké jablko, zahryzol som do neho. Hladké reči, horúce bozky omámili mi rozum.“

Sused zmĺkol, azda sa hanbil za slabosť, ktorej tak mnohí podliehajú. Rukou pohladiac šedivé vlasy, pokračoval: „Katke sa nepáčilo, že domácnosť riadila moja matka; najprv prehovorila mňa a ja s celou svojou výrečnosťou oznamoval som Katkine dôvody nevoľnej matke. Vedela tak krásne hovoriť. Matka urobila synovi kvôli. Ale viete, ktorá žena nestojí pred ohniskom, stáva pri dverách. Moja matka, vlastná matka stávala pri dverách a zo dvier cez prah je len jeden krok. Srdce mi pukalo, slova som nemohol preriecť, veď moje reči pomáhali vytisnúť matku z jej práva. Tá dobrá duša nemohla vydržať; slabé telo popustilo. Vyčítal som Katke. Bol čas, aby som preriekol slovo. Neočakávané vystúpenie proti svojvoľnej žene — keď môj šľachetný strýko jej chytal stránku — malo za následok dočasné rozlúčenie manželov. Nechala ma. Sám ako prst opatroval a doopatroval som matku do hrobu. To ma bolí,“ rozprával trpkým hlasom. „Katke som nemohol zabudnúť ani vtedy, keď sa vrátila. Manželský pokoj bol porušený, nebolo jednej mysle, jednej vôle a čo najväčšie, láska prestala. — Tá otcova kliatba!“