ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dedinská poviedka

Detské roky trávil som v Košanoch; obyvatelia mojej dediny dokázali, čím môže ľudská nerozumnosť a nedbanlivosť prispieť k znešváreniu krásnej prírody. Kde predtým zelená bučina chránila pôdu strmých briežkov, tam nerástla už ani trávička a len biele skaliny ukazovali svoje plešivé hlavy. Kde predtým tichý potôčik umýval nohy lepkavých jelší a snoval vôkol nich vence vonnej nezábudky, tam povodeň vyhĺbila siahové jarky, na brehoch ktorých osamotené kry pichľavého hlohu čakali najbližšiu povodeň, aby ich so základom preniesla pár siah dolu jarkom.

Smutné bolo okolie a smutná dedina: nízke domčeky, zo všetkých strán zaplavené štrkom, z roka na rok hlbšie upadali a za mojich čias sotva oblôčiky vyčnievali zo zeme. Len na konci dediny pod vŕškom postavený mlyn pýšil sa celosťou, veselo hrkotal akoby ozávod s hybkými jazykmi ženičiek, ktoré sa v ňom zhromaždili po práci.

Povolanie mojich spoluobyvateľov bolo roľnícko-ovčiarske a najžiadúcejšia doba roku bola im žatva a najradostnejší deň — Demitra. Vrchol ich túžob nevyčnieval nad hojnosť žita a syra. Rozumie sa, že v tejto spoločnosti ani moje túžby nemali vysoký vzlet, ale vzor som mal.

Každý deň okolo havránky zacvendžali nad dedinou spiežové zvonce. „Už idú valasi!“ kričali chlapci v radostnom rozochvení. Pred stádom oviec poskakovali útlonohé kozičky, veselo potriasajúc končitými bradami, za stádom podopieral sa o ostrú valašku valach. Celá to čierna postava, na hlave ligotal sa vymastený klobúčik, obrúbený karmažinom, na ľavom pleci visela čierna kabanica, ovesená vôkol hrdla na čierny remeň, vybíjaný lesklými krúžkami. Košeľa čierna, zamastená, nesiahala k drieku, ktorý obopínal úzky opasok, okrášlený štvornásobným radom mosadznej retiazky. Útle krpčeky, poviazané čiernymi návlakmi, priliehali k nohám. K tomu si primyslieť okrúhlu, vyhriatu tvár, pod nosom mladé fúziky, rýchly skok, prenikavé hvizdnutie na prste a máte môj vzor predstavený.

Dobrodružstvá valašského života zdali sa mi stáť na výške ľudskej možnosti. Podľa toho riadili sa aj naše detské zábavy; obrazotvornosť vedela si vytvoriť zo skál ovce a z vody žinčicu a i keď tu i tu skončila sa naša zábava údermi dávanými i prijatými, to všetko patrilo do rámca valašského života.

To boli zábavy len pre chlapcov; zábavy spoločné s dievčatami boli iného spôsobu. Detská myseľ vedela vynájsť hru, aby v nej malo oboje pohlavie rovnú účasť. Napodobnili sme život starších; obyčajne sme predstavovali odvod k vojsku. Dievčatá si podľa vôle vybrali z radu chlapcov svojich synov, ktorých mali oplakávať. Šli sme do mesta; po ceste matky čo najžalostnejšie vykladali, každá vychvaľovala svojho syna a keď nás odobrali za vojakov — všetkých bez výnimky, lebo len planých chlapcov neberú k vojsku, bolo naším príslovím — až vtedy začala sa hrozná lamentácia, zalamovanie rukami, objímanie hrdla, hlavy a mnoho ráz zbaláchali sme celú dedinu.

Býval som horlivým spoluhráčom a dbal som na to, aby sa naša hra čo najvernejšie podobala skutočnosti, ale najväčšmi ma držalo v napnutosti, keď dievčatá ohliadali sa vôkol seba, aby si podľa vôle vybrali svojich synov. Srdce mi hlasite klopalo, bola tam Anička Kôrkovie, stála v prvom rade; druhé si už vybrali, ona váhala. Mňa nechcela ani jedna. Stál som so sklopeným zrakom v trápnom očakávaní, rumenec hanby mi vystupoval na líca; tu zasmejú sa mi Aničkine čierne očká, chytí ma za ruku a poď do kolesa! Srdce prestalo trápením klopať — bilo radosťou, len tú som si žiadal.

Bolo vám to hodné dievča, dcéra jedného z majetnejších hospodárov, bystrá ako rybka, v každom kúte jej bolo plno, oči čierne ako trnky svietili radosťou, líčka červené na slncom pripálenej tvári — nebola to cukrová, ale živá krása — hrubý čierny vrkôčik metal sa jej po zelenom, okolo hrdla obviazanom ručníku ako lesklý had po zelenej pažiti. To dievča sa mi páčilo a ono ma malo rado; bol to nielen prirodzený súcit k nej, ale aj jej prítulnosť ku mne, čo nás spájalo. Jej prítulnosť mala svoju príčinu. Aká bystrá bola Anička na poli, taká ostýchavá v škole, akým veselým žiarom svietili jej oči v slobodnom, tak pokorne ich klopila medzi štyrmi školskými stenami. Školské učenie strpčovalo sladkosť jej života, roztratená myseľ nechcela sa dať sputnať smerom pána učiteľa.

Ja som bol jej pomocníkom; moje pery, z ktorých tak plynule čítala, boli jej otvorenou knihou. Len čo zahrmelo z úst pána učiteľa pre ňu to osudné: Anna Kôrková!, zodvihla sa a plachým pohľadom hľadela v moju stranu. Ak som na dôkaz porozumenia uprel na ňu svoj zrak, zaiskrilo sa jej oko a odriekala svoju úlohu tým poriadkom, ako som ja našpuľoval pery. Ale stalo sa, že pán učiteľ, sledujúc Aničkin pohľad, sa zrazu skrútil a videl moju horlivú účasť na veci, ktorá sa ma netýkala. Dostal som ja svoje a Anička svoje. To moje ma nebolelo, veď to bolo pre Aničku, ale každý úder na jej štíhly driek ma pálil na srdci.

Anička ma za moju ochotu odmenila rozličnými z domu do školy prinášanými darčekmi, ako boli oriešky, jabĺčka a niekedy po výročitom jarmoku i medovník. Pri hre som bol jej stálym párom, na to som si osoboval právo.

Skončil sa školský rok, Anička navždy opustila školu, prvý raz sa postavila v pestrej parte k oltáru do radu odrastených dievčeniec. Pozoroval som každý jej pohyb: sprvu klopila oči na knižku, badala, že je predmetom pozorovania; keď sa osmelila, vybehli jej očká nad knižku a nesmelým pohľadom merala svoje okolie, až udomácnená v kostole prehliadla celé zhromaždenie; mimochodom pozrela aj na mňa.

Srdce mi rástlo radosťou; netrpezlivo som čakal popoludnie, keď bude mládež zhromaždená na záhumní k zábave.

Na záhumní som stál medzi prvými; my deti sme už dávno spievali, behali, skákali, keď sa mládež rozdelila na dve strany, aby začala svoju: „Hoja, Ďunďa, hoja!“ Anička spievala s mládežou, nás, bývalých spolužiakov nechcela poznať. Nebolo to nič divné: vychodila školu, prijali ju medzi starších, robila len to, čo robil každý v jej postavení; ani som Aničke nezazlieval. Hra šla veselo; my deti sme s určitou úctou sprevádzali počínanie starších, i keď sa medzi nami našli aj roztopašní rušitelia pokojnej hry.

len sa tak ozývalo dolinou.

Mládenci stáli bokom a pozorne sledovali hry dievčeniec, tráviac čas vtipkovaním, za čím nasledoval hrmotný smiech. Medzi nimi sa vyznačoval Janko Košík; on bol hrdinom dňa. Predtým chudobná sirota, potulujúca sa v službe od hospodára k hospodárovi, stal sa minulého roku valachom. Služobný plat vynaložil na nové šaty, povetrie na salaši, syr a žinčica, možno aj nevážené mäso sfarbili jeho mladé líca do červena. Vykresal sa z neho driečny šuhaj. Stál v popredí mládencov; Aničke sa pozdával, lebo často švihla okom po ňom. Mňa to pálilo, ale dať najavo svoju nevôľu nejakým patrným znakom, zabraňovala mi ostýchavosť pred Ankiným pichľavým jazykom, ktorá mňa, svoju pravú ruku a nevyhnutnú pomoc dosť často štipľavo ohrdla, a teraz? Celý mesiac od skúšky, malá večnosť pre ňu, ona má právo stávať pri oltári! Sadol som si na pažiť; po chvíľke si posadali aj ustaté dievčatá; vzdialení mládenci nemohli začuť ich slová, lebo pohyblivé jazyky sa rozbehli: posudzovali.

Anička pilne načúvala rečiam starších — nebola dosiaľ skúsená v tom remesle, a tak sa neopovážila ani úsudok predniesť; a keď sa už trošku vyznala, hľadela svojimi poznámkami urobiť rozhovor živším. Ani sa mi nesnívalo, že by moja chatrná osoba mohla byť predmetom posudzovania; nepatril som k mládencom a i keď som sedel za Aničkiným chrbtom, nespozorovala ma, myšlienky jej lietali ďalej. Mrzelo ma, ale znášal som trpezlivo — o Jankovi nehovorila. Vtom Zuzka Kútikovie nahne sa bližšie k Aničke: „A tebe sa ktorý páči?“ aj mňa potiahlo bližšie. Anička zbadala za chrbtom pohyb, obzrela sa a videla ma; ubezpečená o mojom nezištnom priateľstve, spokojne odpovedala: „Najkrajší je Janko Košík.“ Uštiplo ma to ako vretenica. „Ver’ je to za chlapca,“ pokračovala Zuzka, „oči pekné, svetlé, líčka červené.“ Anička prisviedčala, ba na moje najväčšie pohoršenie ešte dodávala: „A ten klobúčik ako mu pristane, a tie krpčeky ako na nohy uliate; musí byť ľahký do tanca.“ Sotva dopovedala, zahučal huk, zapískal piskor gájd a rezkí chlapci podskakovali v kole. Ktorý zakýval prstom, k tomu sa vyvolená ponáhľala. Janko kývol a Anička rada poslúchla.

Zrodil sa vo mne prvý pocit žiarlivosti a s ňou spojenej pomsty. Ako ho zahanbiť? Chytiť za pasy, až by mu rebrá prašťali a šmiknúť ho o zem — ťahať za prsty, prevládaného potiahnuť za sebou, aby na smiech všetkej mládeže nosom zaryl do zeme — skvel by som sa v sláve hrdinu, keby bolo sily! — Čo sila nezdolie, prevládze lesť. Zamiešam sa medzi tancujúcich, hľadám príhodnú chvíľu, jeho pravú nohu pozdvihnutú v tanci zachytím svojou a on aký dlhý, tak sa prevalí na pažiť. Moja smelosť bola pri konci. Vidiac nebezpečnosť následkov, beriem nohy na plecia. Janko zbadal, že som to vykonal naschvál, a jeho bystré nôžky, čo dubce a bučky preskakovali, dupkali za mnou. V smrteľných úzkostiach hľadal som prechod zo záhumnia do záhrad, ale tŕňová ohrada vytŕčala svoje bodliaky proti mne. Nič to zato, radšej do tŕňa ako Jankovi do hrsti; napnem poslednú silu do skoku, napnutá sila a mocný úder Jankovej päste medzi plecia preniesli ma ponad ohradu. Spadol som na trávu, k môjmu uchu zaznieval z tamtej strany ohrady posmešný krik. Zodvihnem hlavu a vidím na tŕní zavesenú zástavu Jankovho víťazstva a mojej potupy: bol to zdrap z mojich nových nohavíc.

Čo Jankov úder začal, to otcovský výprask za potrhanie nohavíc dokončil. Anička sa mi stala protivnou. Pri spomenutí jej mena cítil som medzi plecami ťarchu Jankovej ruky a táto predstava vzbudila vo mne novú: zdrap nohavíc na tŕní a spomienka na rozdrapené nohavice štípala ma na chrbte nemilosrdne dlhý čas v podobe otcovského prúta.