ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dedinská poviedka

Tak spievali devy, vyprevádzajúce na sobáš mladú nevestu Marku Pršanovie a ona blažená sa nazdala, že pod dojmom prísahy musí jej puknúť srdce. Srdce takmer nevládalo preniesť lásku a vďačnosť, pocítenú k mladému zaťovi, teraz už manželovi, Jankovi Studených. Oči zabehnuté slzou rozkoše báli sa vyzrieť z úkrytu obočia, pravá ruka kŕčovite držala vyvolencovu pravicu, rozbúrené prsia nechceli prepustiť slová prísahy a len tichý šepot šuchotal okolo. Akoby nie? Janko Studených, syn prvého hospodára v obci, nevolil bohatstvo, ale volil si za ženu — chudobné dievča. Mladý zať Janko držal hlavu vysoko a svätosť okamihu nevládala zroniť jeho iskriace oči. Ohliadol sa vyzývavo okolo, videl svojich druhov a zatvorené ústa vyrážali nemú otázku: kto z vás dostane takú krásnu ženu? Z druhov letel pohľad na tvár prisahajúcej mladej nevesty; ako tam vyzývavo urážal, tak tu sa rozplýval v slasti. Bola krásna, Janko si ju zaľúbil, neosožili rodičovské prosby a hrozby. Povrávalo sa, že čiernooký šuhaj Ďurko Ondráš vnikol už predtým Markiným belasým okom do jej zápalistého srdiečka, ale Marka presvedčila Janka o nepravdivosti podobných chýrov, a on rád veril. Ľúbili sa, zobrali sa.

— — —

Medové týždne nechceli pominúť. Mladý manžel ako priviazaný nepohol sa od boku mladej žienky, tak dobre mu padlo na ustavičnú otázku: Marka, či máš ma rada? počuť odpoveď: Rada, rada, Janko môj! Horúci bozk býval potvrdením odpovede.

Mala ho rada; prenesená z chudobnej chyžky do rozsiahleho dvora, z nedostatkov života do pohodlia, každá čo aká márna túžba s ochotou vypĺňaná, za to všetko ďakovala Jankovi. Starí Studencovci ju na rukách nosili, i keď Jankov výber dopadol proti ich vôli, manželstvo bolo šťastné, Janko spokojný, blažený; čože ich napokon po peniazoch? Majú toho dosť!

Markina matka rástla od radosti, predtým len kmotrička, teraz sváčka; svojho zaťa volala náš syn Janko v istom očakávaní, že on ju bude volať „matkou“. Keď sa cudzinec spytoval na šťastného majiteľa úhľadného domu Studených, s pýchou vysvetlila: tam je vydatá moja dievka.

Jej manžel kvôli novému pokrvenstvu obetoval jeden z milých obyčajov: časté chodenie do krčmy. Zriedkakedy nazrel k Icíkovi, aby tam so svojím svákom alebo zaťom užil pohár vínka, aj to nie kvôli nápoju, ale aby čím častejšie v dôvernom rozhovore s novým pokrvenstvom mohol byť inými obdivovaný.

Všetko šlo ako po masle, nijaký mráčik nepokrýval nebo dvoch blažených rodín; ale — vraj — kde niet sváru, stará baba ho naseje.

Tetka Rapoška bývala so svojou jedinou dcérou Zuzkou v susedstve Studených. Opatrovala sa dobre, svojim mohutným rukám nedala hlivieť v záhaľke, jej bystrý rozum vedel rozoznať, kde kynie prospech a ohybný jazyk šťastne odrážal všetky útoky. Dvoje prenikavých očí smelo hľadelo do sveta; beda, keď sa čierne obočie pohlo, už poznala protivníkovu slabú stránku a sto ráz beda, keď stisla bezzubé ústa, takže končistá brada sa takmer dotkla nosa, prúd reči už nebolo možno zastaviť. Jej dcéra Zuzka nezdedila povahu po matke, ale po otcovi, a tá záležala v tom, že musela ostať nákovou pod matkiným mlatkom. Zlý svet rozprával, že si muža umučila, no to uveril len hlúpy človek, veď tak žalostivo, úctyplne spomínala svojho „drahého nebohého“. Ľudia nezávideli nevoľnej Zuzke, radšej ju ľutovali; ona však bola spokojná, keď prehrmelo ponad jej hlavu, hneď sa vyjasnilo zamračené nebo materinskej lásky.

Odrastená dcéra sa mohla vydávať, ale kam? Mládencov jej rovných nebolo, okrem jedného, a ten si vzal chudobnú, bohatá Zuzka mu nezišla na um. Opatrná tetka, keď aj napriek všetkej námahe nemohla prekaziť svadbu u Studených, naoko sa tvárila, akoby sa jej to nedotklo, susedský vzťah ostal srdečný, ale lepšie otvárala oči na veci, ktoré sa tam diali. A tu bolo ľahko vidieť, že maznaná Marka neodpovedá viac na Jankove otázky predošlou srdečnosťou, netúli sa k nemu, a mrzí ju, keď sa Julko vôkol nej trochu dotieravejšie točí. Tetka Rapoška to videla, sama napomáhala, uštipačne rozprávajúc o mladých manželoch, ktorí pre samé zaihrávanie zabudli na prácu a z bozkov ver’ nik nevyžije.

V srdci jej vrela pomsta.

Ako zničiť, ako roztrhať uzavretý zväzok? Šťastná myšlienka! Ďuro Ondráš býval Markiným milencom, keby mohla nakvapkať jedu náruživosti do jej srdca!

Pomaly do práce.

„Ver’ ti je dobre, Marka,“ vravela jej tetka Rapoška, keď Marka prišla k nim na posiedky, „každá ti môže závidieť.“

„Dobre, chvalabohu,“ odvetila Marka, „majú ma radi a ja mám tiež rada.“

„Poriadny muž, a to je hlavná vec, k tomu veľké hospodárstvo.“

„Všetko mám, čo som si žiadala.“

„Všetko máš?“ pokúšala tetka. „Iné si nežiadaš?“

„Čo by som si žiadala?“ zvedavo pozrela na tetku; „hádam som si všetko ani nezaslúžila.“

„Či si tak málo myslíš o sebe? Janko si ťa vyvolil, starí pristali, páčila si sa im. Tebe sa stalo dobre a Studenovcom lepšie.“

„Budem sa usilovať, aby boli spokojní a mne bolo dobre.“

„Pravda, tebe bolo dobre,“ dotierala tetka, „vždy na seba myslíš, a viem niekoho, čo nebol spokojný, keď si ty spokojne išla na sobáš.“

„Kto je to?“ spytovala sa Marka a ľahký rumenec zapálil jej líca.

„Vari nevieš?“ prikročila tetka k Marke a, nakloniac sa až k samému uchu, riekla: „Zabudla si Ďurka Ondrášovie?“

Marka sklopila oči, ruky jej odpadli a trasúcim šepotom prosila tetku: „Dajte mi s ním pokoj, on môže, bude šťastný, lebo je hodný šuhaj.“

„Tebe je veľmi ľahko o šťastie; myslíš, že každý tak ľahko zabudne ako ty? Prečo chodí s ovesenou hlavou a každý večer sa vkráda do nášho dvora, aby stade cez škáry plota mohol hľadieť do vášho dvora?“

Sotva tetka dopovedala, Marka sa schytila, zabudla svoje „Zdravá zostávajte“ a odišla domov.

Bolo po pokoji, bolo po radosti. V duši sa jej striedali obrazy minulosti: keď sedávala s Ďurkom na priedomí, starší ľudia s uspokojením na nich hľadeli, mladí so závisťou, chlapci závideli Ďurkovi Marku, dievčence Marke Ďurka. A večer, keď už všetko spalo, prikradol sa Ďurko pod oblôčik — dosiaľ rozozná tichý klepot na oblôčik, ona počula, matka nie — prikradla sa ku oblôčiku, tam stál Ďurko, ten milý Ďurko, boli sami a koho potrebovali? Nikto nevidel, ako mu podala svoju bielu rúčku, nikto nepočul, ako on rozprával o svojej horúcej láske a ona dovolila, aby na jej jahodové pery vtisol bozk…

Preč, myšlienky! Všetko musí byť zabudnuté! Jankovi to zatajila, ale ak vykričí zo sna svoje hriechy?! Nešťastná tetka, mohla na všetko zabudnúť, na Ďurka sa v kostole ani len nepodívala, a teraz už myslí na neho! Nešťastná spomienka!

Keď sa približoval večer, ťažko jej bolo vykročiť do dvora: možno Ďurko sedel v úkryte. Môže ho zbadať jej manžel; na seba nemyslela, myslela na Ďurka.

Tetka badala na Marke premenu; vedela, kde má svoj pôvod. Pod rozličnými zámienkami vábila Ďurka do dvora, on videl Marku, ona videla Ďurka.

V nedeľu popoludní bola burza. Mládež veselo tancovala, stárež usadená vôkol stola rozjímala o obecných záležitostiach, pretrhujúc svoje rozprávky častejším „Bože, daj zdravia!“, na čo, prirodzene, nasledovalo vyprázdnenie pohárov a skleničiek.

Sedel tam starý Studený s Pršanom v kruhu obecných predstavených, mladý ženáč Janko len tu i tu priskočil k stolu, aby z ruky svojho svokra vyprázdnil podávaný pohár. Marka stála medzi seberovnými mladými ženami; čakala na pozvanie do tanca. Mládenci veselo tancovali; sám Ďurko Ondráš nemal sa k zábave, hudba ho netešila, meravo hľadel pred seba a keď niekedy prezrel, hľadel v Markinu stranu. Marka zbadala, triasla sa strachom, žiadala si byť doma, a odísť nemohla, len jedno Ďurkovo slovo, či sa nehnevá.

Ani Ďurko nemal odvahy; dal si naliať: prvý pohár mu zobrazil prítomnosť ešte hroznejšiu, po druhom strašidlá bledli, začalo prebleskúvať slnko nádeje, tretí mu dovolil pozdvihnúť hlavu a dívať sa chvíľu na Marku, štvrtý ho postavil na nohy a on smelo volal Marku do hry.

Mládenci volávali mladé ženy do kola, ony na to prišli, a mladí muži za dobré vyzvŕtanie svojich polovičiek ešte aj vínom častovali, a tak, nenapadlo ani to, že Ďurko s Markou tancuje. V kúte však svietilo dvoje prenikavých očí, nad ktorými sa kŕčovite zvíjalo obočie. Bola to tetka Rapoška; pozorovala každý pohyb, nepočula od nich slova, nehovorili, ale videla stretávanie sa očí, rozpaľovanie líc. Hudba zmĺkla, ženské sa vracali na svoje miesta, mužskí hasili horúčosť z podávaných pohárov a vďačne prijímali prekáranie starších.

Ďurko vypil svoj piaty a vytratil sa z izby, Marku nebolo vidieť medzi spoločnicami, aj svietiace oči v kúte vyhasli.

Pod lipou, kam nedorážali zvuky škrekľavej hudby, stál ruka v ruke párik. On rozpálený držal v pravej ruke útlu rúčku svojej spoločnice, ľavou chtiac objať jej tesný živôtik, ona bledá zabudla jednu rúčku v spoločníkovej ruke a druhou bránila sa objatiu.

„Nezabudla si ma ešte, Marka?“ vravel on pritlmeným hlasom.

„Akože ťa zabudnúť,“ odpovedala šeptom, „nikdy, čo ma aj prísaha viaže.“

„Mne si skôr prisahala,“ pokračoval rozjarený, „a ja som prisahal tebe; či tá prísaha nemá platnosť?“

„Nespomínaj staré hriechy, Ďurko! Nemôžeme byť viacej svoji, už sme rozdelení.“

„A kto nás rozdelil? Plakal som sťa dieťa, dosiaľ sa za to hanbím, keď ťa ohlasovali, mal som zúfať, keď si šla na sobáš, a ty si bola veselá, nedbala si, že ťa u Studených nechcú, nedbala si na moje prosby.“

„Nežaluj, Ďurko, už preto trpím,“ nariekala Marienka; „trniem vo dne v noci, aby sa nedozvedeli, čo sa stalo medzi nami, a ty mi ešte vyhadzuješ na oči.“

„Žaluj sa,“ zvolal trpkým smiechom, „krivda sa ti stala, nechcela a musela si dostať bohatého muža, všetko, čo ti duša žiadala.“ Trpký smiech prestal, začal vážne: „Ja sa nebudem žalovať, že mňa ti nebolo ľúto, keď som sa zvíjal v bolesti, mám ťa, budeš mojou!“ Ostatné slová zo seba prudko vyrazil a náruživo Marku objal.

„Preboha, pusť ma! Mám muža, niekto nás môže pozorovať a ja budem nešťastná!“ úzkostlivo volala Marka.

„Musíš byť šťastná, nechcem ďalej znášať tieto muky.“

„Počkaj, Ďurko,“ spamätala sa Marka, „nedotieraj tak tuho, mám muža, ale teba milujem. V jednej dedine bývame, nedelia nás svety. Na konci našej záhrady je útulok, prídi ta, zídeme sa, pozhovárame sa, potešíme sa.“

„Mne je to málo,“ nechcel pristať Ďurko, „chcem ťa mať pri sebe, budeš mojou.“

Hlasné kýchnutie vytrhlo Marku z objatia; odbehla srňacím skokom.

Tetka Rapoška všetko videla, počula a na svoju najväčšiu zlosť kýchnutím pretrhla ďalší rozhovor. Ale mala dosť, plameň neutuchol, ona ho rozdúchala a musia sa na ňom popáliť.

Večierkom sliedila, aby zistila tajnú skrýšu zamilovaných. Dlho nadarmo. Marku hrýzlo svedomie, či má zasa zostať nevernou. Od Studených dostala všetko, ani vlastnú dcéru nemohli mať radšej, chýba jej len vtáčie mlieko. Keby toho Ďurka nebolo! Janko ho nevynahradí, už sa jej stáva protivným, z tých jeho perí akoby jed vyvieral, Ďurkove boli sladké ako med. Čo je po všetkom, keď milého nemôže mať aspoň kedy-tedy. Krátky rozhovor, stisnutie ruky, a keď najhoršie, krátke objatie nebude hriechom. To rozhodlo; Marka išla, Ďurko sa dostavil, tetka Rapoška všetko vedela. Často sa schádzali.

Markina matka vídala svoju dcéru často zamyslenú, dcéra nevyzradila príčinu. Kto povie, ak nie najbližší susedia? Šla k tetke Rapoške.

Zhovárali sa o všetkom, len o vlastnom predmete nie, musela skúmať a čakať, kým Rapoška nadpradie rozhovor v tomto smere, nesmie sa stať nápadnou.

„Zriedka k nám chodievate, Marka,“ začala Rapoška, „zhrdli ste, odkedy máte dcéru vydatú u Studených.“

„Božechráň!“ pokračovala Rapoška. „Studenovci môžu pánu bohu ďakovať, že dostali takú nevestu.“

„Máte pravdu, tetka,“ prisviedčala Pršanová, „ktoráže matka nechváli svoju dcéru? Tej nebolo páru v našej fare.“

Posledné slová boli pre Rapošku urážkou, aj ona mala dcéru a tá, podľa jej úsudku, bola ešte hodnejšia; ale premohla svoj hnev:

„Zdá sa, že jej nová hospoda veľmi neslúži, vidí sa mi trochu bledá.“

„Aj vy ste zbadali?“ spytuje sa Pršanová chvatom; „veľmi je bledá a nechce mi povedať, prečo. Vy neviete?“

„Chodím často do Studených, ale neviem. Videla som ju aj vyplakanú.“

„Vyplakanú? Či by moje dieťa plakávalo?“

„Nijaký dom bez dymu, my s mojím drahým nebohým, pán boh mu daj dobrú noc, sme veľmi spokojne žili a predsa prišlo tu i tu, že sme sa pohnevali.“

„Veď sa mladí len nehnevajú?“

„Čoby mladí. Keby starých nebolo, ale tí úžerníci každého vážia len podľa peňazí.“

Pršanová sedela ako na ihlách; vedela, kam Rapoška cieli. „Hádam jej nehádžu na oči chudobu?“

„Neviem veru,“ odpovedala celkom nevinne, mrknúc obočím, „ale zdá sa mi.“

„Tí bezbožní ľudia!“ vypukla Pršanová v hlasitý hnev, „môžu byť radi, že dostali hodné, poriadne dievča, a tu mi jej budú ešte na oči nametávať.“

„Len ticho, Marka moja,“ chlácholila Rapoška, „nezraďte ma, prosím; viete, to som vám, len vám povedala.“

„Ďakujem, tetka, že ste mi povedali; nikomu nepoviem ani slova. Dobrú noc vám!“

„Dobrú noc!“

Tetka ostala samotná, veľmi spokojná; vzbudila nedôveru medzi pokrvenstvom. Nenazdajky zdaril sa jej nový ťah.

Nechýbalo len v Jankovom srdci vzbudiť cit žiarlivosti.

Žartovným spôsobom rozprávala o ženách, ktoré udržujú svojich manželov v ustavičnej slepote.

„Mohla by som rozprávať zo skúsenosti,“ dokladala Rapoška.

„Vari ste sama boli taká?“ zasmial sa Janko.

„Ja nie, syn môj,“ zapierala vážne, „ale boli mnohé, ktoré čím väčšiu lásku ukazovali svojim manželom, tým nevernejšími sa im stávali.“

„Tomu je muž na príčine,“ odpovedal Janko s povedomím, akoby mu premôcť niečo také bolo čírou hračkou.

„Iste len muž,“ prisvedčila Rapoška, „keby len všetci muži neboli takí. Vy nevidíte tak hlboko do našej mysle ako my do vašej. Často len lichotíme a vy to beriete za dobrý groš.“

„Rád by som to videl.“

„Veľmi ľahko uvidíš.“

„Či by Marka mohla byť nevernou?“ spytoval sa zvedavo.

„Nevernou? Kto o tom hovorí? Ale by si mohla zahrávať aj s iným.“

„To by hneď bola nevernosť!“ volal rozpálený Janko.

Tetka významne mrkla obočím: „Ak ti aj to bude nevernosťou, dožiješ sa mnoho nevernosti.“

„S kým by si zahrávala?“ dozvedal sa.

„Ktovie!“

„Vy viete, musíte mi povedať,“ šepkal stisnutým hrdlom a mocne jej stisol ruku.

„No, len ma nezaškrť,“ odvrávala s úsmevom; „hádam si počul o Ďurkovi Ondrášovie?“

„To nie je pravda, som presvedčený; Marka mi povedala.“

„To je pravda, ja ti povedám,“ vrátila mu pokojne a pozorne hľadela na neho.

„Ako ma presvedčíte?“

„Choď večierkom do vašej záhrady až na samý kraj, schovaj sa do krovia a otvor uši a oči.“

Jankovi nebolo viac treba, zmarené nádeje obrátili jeho lásku na najväčšiu nenávisť, vyhýbal sa Marke a netrpezlivo rátal hodiny do večera. Dlho mu to trvalo, chcel sa presvedčiť o svojom nešťastí. Akí sme my ľudia! Keď pred nami svieti šťastie, ponáhľame sa uchvátiť ho, do predvídaného nešťastia letíme strmhlav.

Janko sedel vo svojom úkryte, napínajúc sluch, aby zbadal príchod zamilovaných. Šuchot padajúcich lístkov napínal jeho nervy. Krv vrela klokotom, srdce bilo, akoby chcelo hruď roztrepať. Pod Markinou nohou šuchlo na zemi rozsypané lístie, prasklo raždie plota pod Ďurkom — a zamilovaní stáli spolu.

„Povedala som ti, že prídem, a ty si mi neveril,“ vítala Marka s úsmevom Ďurka.

„Žartoval som; viem, že ma máš rada, a tak prídeš,“ odpovedal Ďurko uveličený Markiným príchodom.

„Či ma veľmi rád?“ spytovala sa, nechávajúc svoju ruku v Ďurkovej ruke.

„Čím častejšie ťa vídavam, tým väčšmi cítim, ako ťa mám rád. Ach! Tak mi je ťažko, že musíš bývať v tomto pekle. Načo si to urobila?“

„Už je po všetkom; darmo myslím, darmo plačem. A čím viac myslím, tým viac za tebou ľutujem.“

„Mohlo sa nestať, keby nebolo tvojej matky.“

„Moja nešťastná matka, čo ma urobila nešťastnou,“ prisviedčala s povzdychom Marka; zabudla, že neodporovala matkinmu návrhu, lebo ju zaslepilo Studených bohatstvo. Dobre si rozvážila, že s Ďurkom by žila v chudobe. Ľahká voľba. Ale teraz, obsypaná všetkým dobrým, myslela, že si nič nemusí odoprieť, ani hriešnu lásku.

„Musíme napraviť chybu,“ rozumoval Ďurko. „Keby len nevyzvedeli naše schôdzky.“

„Nik nevyzvie; Janko myslí, že ho milujem. Nemaj mi to za zlé — dávam mu svoju lásku na vedomie, čo mi je aj protivný.“

Krovie šuchlo, Janko ďalej nevydržal; hroziacou päsťou postavil sa medzi milencov, z očí mu sršali iskry, hroziaca päsť strhla z Markinej hlavy čepiec, nohami ho šliapal a žlčou priduseným hlasom volal:

„Keď som ti protivný, nenos ani čepiec! Preč z nášho domu!“ Viac mu nedalo hovoriť, len vystretá ruka tisla zaľúbencov von zo záhrady.

Oni zmeravení neboli schopní slova.

Janko ostal samotný; zakryl si rukami oči a plakal; malo mu srdce puknúť. Netrvalo dlho, prešiel si rukou po tvári a škodoradostný úsmev letel mu po nej. „Obanuješ, Marka, obanuješ,“ mrmlal medzi zuby a šiel do dvora.

Vyľakaní Pršanovci prijali naplašenú dcéru, ale slova z nej nemohli dostať. Vedomá svojej viny odrezávala plačom rodičovské otázky.

„Toho som sa musela dožiť,“ bedákala Pršanová; „už len povedz, nešťastné dieťa!“

Marka plakala.

„Však ti chudobu metali na oči tí bezbožní ľudia?“

„Chudobu?“ rozhorlil sa Pršan. „Uvidíme, komu svet uverí! Moja dievka nemusí bývať u Studenov. Máme ju ako vychovať.“

„Nikdy viac a čo by nám také vrece dukátov dávali, ako je sama,“ dotvrdzovala matka.

Marke prišla vhod matkina domnienka; v rýchlosti vymyslela bájku o sváre Studenovcov pre jej chudobu — a rodičia uverili. Vypravený voz priviezol domov od Studených Markino náradie.

Studenovci, rozdráždení Jankovým rozprávaním, div sa od hanby neprepadli do zeme. Chudobná nevesta nevernou zostať ich synovi, a predsa Janko bol jediným synom bohatých rodičov, za ktorým pozerali devy z celého okolia. To urazilo ich pýchu, zmierenie nebolo možné, a keď jazyk tetky Rapošky čím ďalej tým väčšmi rozpaľoval oheň, nasledovala myšlienka rozsobáša.

Manželstvo bolo súdne, pre príčinu „nepremožiteľnej nenávisti“, rozvedené.

— — —

Zasa bola svadba a dievčence zasa spievali. Mladá nevesta nešla pod vencom, pred oltárom sa triasla ako osika. Bála sa pána farára a pán farár rozprával hlboko do duše, z očí jej padali slzy, líca hneď bledli, hneď sa zapálili. Bola to Marka Pršanovie, pri jej boku stál Ďurko Ondráš.

Nevestina tvár sa vyjasnila až pri svadobnom stole; nepočúvala viac vyčitovanie svojich hriechov, ale slastiplným okom hľadela na podpereného mladého zaťa. Nemohla sa dosť nadívať na jej srdcom vyvoleného Ďurka. Podľa ľúbosti mohla načierať z prameňa lásky, má ho pri sebe, je s ním zviazaná, až ich rýľ a motyka rozdelí.

Medové týždne nechceli prestať; nielen mladý muž, ale aj mladá žena nemohla sa nasýtiť bozkov. Čo ju po práci? Mladý muž dostačí za oboch, a „kto chce peknú ženu mať, musí na ňu nakladať“. Ďurko nakladal; čím viac nakladal, tým väčšie boli Markine požiadavky. Veľtrhy stávali sa pre novú domácnosť opravdivým nešťastím.

Ďurko nad sily donášal svoje dary, Marku to neuspokojilo, ona žiadala viac. Zaslúžila si ich svojou vrelou láskou, a on neuzná.

U Studených to bolo inak, tam nehľadeli, či je to drahé, len či sa Marke zapáči.

Marka začala porovnávať predošlý život s terajším: tetka Rapoška mala pravdu, človek nevyžije z lásky. Lásky má, iného nemá, chudoba vyciera zuby z každého kúta, aj ten Ďurko tratí svoju dobrú vôľu, chodí zamyslený, iste ju neľúbi. Nevďačník!

„Juj, či to zima!“ volal Ďurko, vchodiac do izby; Marka sa robila hluchou, možno ani nepočula, myšlienky ju zaniesli preč. „Dobrý večer ti, Marka,“ dodával hlasnejšie.

„Už si prišiel?“ spytovala sa s kyslou tvárou.

„Ledva som sa prebrodil, snehu po kolená a vietor hádže ešte nový do tvári.“

„Načo si šiel!“ vravela viac s výčitkou než so sústrasťou.

„Človek sa musí hýbať, časy sú tvrdé a k tomu aj tebe nesiem niečo,“ odpovedal, ľúbostne pozerajúc na svoju žienku.

„Čo si mi doniesol?“ spytovala sa, nedvíhajúc oči od šitia.

„Krásnu stužku, budeš s ňou pekná na nedeľu.“ Pritúlil sa bližšie k Marke, ale ona láskavosť neopätovala.

„Načo znášaš také pletky? Hovorila som ti, aby si mi doniesol na novú sukňu, akú má Anka Galibovie.“

„Bolo mi na rozume, ale —“

„To si neoblečiem, čo ti je na rozume.“

„Aká si divná, Marka moja.“

„Vždy som ti divná,“ odpovedala úsečne, ukážuc mu chrbát, „keď niečo od teba žiadam.“

„Nežiadaj také, čo zo mňa nevystane,“ vravel trpko.

„Nevystane!“ zasmiala sa zlostne. „Zabudol si na svoje sľuby, keď si ma vábil od Studených?“

„Nesľúbil som ti viac, ako robím; a tých mi nespomínaj!“ zvolal rozhorlený Ďurko.

„Prečo nespomínať? Mrzí ťa, že som tu?“

„Mňa nemrzí, ale ty za nimi banuješ!“

„Mala by som za čím banovať!“ odsekla vzdorovite.

„Za ich bohatstvom?“

„Nielen za tým.“

„Za Jankom?“

„Pravdaže!“ ukradomky pozrela na Ďurka, či mu ozaj zasiahla do živého.

Hlboko ho ranila; schytil sa a poď von dvermi. Marku to sprvu tešilo, ale keď si dobre rozmyslela, že Ďurkovi darmo krivdí a ešte to jedno, čomu sa môže tešiť, jeho lásku, si prehrá, zľakla sa. Chcela za ním utekať, ale nohy jej nedali, pozerala von oblokom, o Ďurkovi ani chýru, ani slychu. Uľavila si tým v plači.

Ďurkovi bolo do zúfania. Kde sa potešiť? Mal mnoho priateľov, ale tí by mu robili výčitky a miesto hojenia ranu ešte rozjatrili. U Icíka bude spoločnosť, tam sú veselí chlapci, musí zabudnúť a svoj zármutok utopiť vo víne. Neváhal, nemal ani času, lebo Icík s vysmiatou tvárou vítal nevídaného hosťa.

„Dnu sa, Ďurko; dobre padne niečo na zohriatie. Čože vám doniesť?“

„Doneste mi vína!“ rozkazoval Ďurko, sadajúc za stôl, kde čakal s podopretou hlavou.

„Tu je, napite sa!“ šúchal si Icík ruky, keď nalial Ďurkovi z prineseného vína. „Víno je dobré, staré, mohli by ste ho báťom volať. Ale ľudia nevedia, čo je dobré; idú radšej k Abrišovi na dolnú krčmu a tam pijú kadejakú žbrndu, pravda, on dá lacnejšie, môže dať o polovicu, ale dobrota ani štvrtá čiastka.“ Ďurko nepočúval židovo táranie, ale uprene hľadel pred seba.

„Ďurko, vy nepijete,“ začal znovu Icík, nalievajúc do prázdneho pohára, „hádam lepšie pôjde vo dvojke.“ Doniesol nový pohár, nalial si z Ďurkovho a štrngol: „Na zdravie vaše, Ďurko, i tej vašej peknej ženičky, hehehe!“

„Dajme ženám pokoj,“ zamrmlal Ďurko.

„Veď len vašej,“ naprával Icík. „Všetky ostatné nie sú ani tieňom oproti vašej. Keď ju vidím na dedine, nezdržím sa, aby som za ňou nepozrel. Myslíte, že vám ju závidím? Božechráň, taký hodný muž ako vy zaslúži hodnú ženu.“

„Jedna taká ako druhá, nestojí to za nič,“ odmietal Ďurko chvály.

„Akože to vravíte? Ani jedna by to neurobila, čo ona pre vás.“

„Nerozprávajte hlúpe reči,“ odsekol Ďurko nevrlo, uštipnutý poslednou poznámkou.

„Vari sa na ňu hneváte?“ spytuje sa žid so smiechom, nedbajúc na zahriaknutie.

„Hnevám, nehnevám, vás do toho nič.“

„Dajme pokoj pletkám, načo sa dohadovať, radšej sa chyťte pohárika,“ nalieval žid znovu. „Aj so mnou tak býva, keď ma Rebeka trocha namrzí, nalejem si z toho starého, cítim, že mi nová krv behá po žilách, zabudnem na hnev a som dobrej vôle.“

Ďurko si pilne popíjal, cítil novú krv v žilách, zabudol na hnev. V hlave mu začalo pomaly vŕtať, pred očami sa mu mihali predmety, jazyk konal lámavo svoju službu. Prvý raz išiel Ďurko domov neistým krokom. Marka sa neohlásila, Ďurkovým príchodom prestalo ľutovanie. Vzdor na vzdor bolo heslom.

Muž prichádzal domov z veľtrhov bez darov, žena vítala muža bez prívetivosti. Icíkovo naučenie nepadlo do úrodnej pôdy: v starom víne bolo zabudnutie zármutku, zabudnutie samého seba — záhuba.

— — —

Prešlo pár rokov. Vrátil som sa do rodnej dediny, vítaný rodičmi, ktorí ma dávno nevideli. Mnoho som sa vypytoval, tak mnoho sa zmenilo. Mladé pokolenie ostarelo, nové dorastalo, oboje mne neznáme. Lipa vo dvore ostala tá stará, zelené lístie šuchotalo, kvet rozširoval svoju milú vôňu a včely svojím zvučným letom brnkali vôkol nej, lakotiac sladký med. Sedeli sme pod ňou a tešili sa, že sme zasa všetci spolu. Zrazu matka vyskočí:

„Tá daromnica mi zasa posiela pokušenie!“

„Koho to myslíte?“ spytujem sa udivený.

„Vidíš, syn môj, to otrhané dieťa, čo sa blíži k bráne?“ Videl som sedem alebo osemročné dievčatko, ako ostýchavo kráčalo k nášmu domu. Farbu šiat — ak z kusov bez ladu a skladu pozliepané handry môžem tak menovať — nebolo poznať, dávno ju zotrel čas, rozcuchané vlasy zakrývali tvár a neistý pohľad vyjadroval opustenosť.

„Iste nejaká sirota,“ prehodím k matke.

„Sirota za života rodičov,“ odpovedala nie bez trpkosti. Dievča sa blížilo, spod neučesaných vlasov vyzerali modré očká. Dávno som nevidel také oči, bola to modrosť najtmavšia. Pôvodne pravidelné črty tváre boli zmrzačené výrazom psoty, bledé pery sa sťahovali k plaču, okrúhla briadka sa kŕčovite trhala.

„Čo dobrého mi nesieš?“ spytuje sa ho matka mäkkým hlasom.

„Posiela ma moja matka,“ odpovedá dievča a vyťahuje niečo spod obrúska, pričom jej slzy vyhrkli z očí, „keby ste nám za toto niečo dali, že nemáme čo jesť.“

„To mám každý deň,“ obrátila sa ku mne matka. „Vie, že jej vždy niečo pošlem, a preto začína nadužívať moju dobrotu.“ A doložila prívetivejším hlasom: „Poď, dievka moja.“ Moja matka zavolala dievča do domu, niečo jej dala a ono sa poberalo preč veselším krokom.

„Čie je to dievča?“ vyzvedúvam od matky.

„Hrdá Marka Pršanovie,“ odpovedá mi, zahryznúc do spodnej pery, čo u nej vyjadrovalo nevôľu, „veľmi dobre sa vydala, jaj, nemohla obstáť, musel byť rozsobáš; u nás ani ináč nemôže byť. Vydala sa po druhý raz, pochvaľovala si, myslela, že jej budú z neba padať hotové koláče. Keď to nešlo, dobiedzala do muža, muž rozžialený chytil sa hrdla a nastal v dome hriech. Detí pribúdalo. Čím viac detí — vravia — tým viac požehnania; tu bolo viac hriechu. Koniec všetkého bol, čo si videl.“

„Nehoršite sa, matka moja, odpustite jej; aj pán boh odpúšťa,“ prosím za Marku.

„Pán boh odpustí, keď sa napravíme,“ končila matka rozhovor, zanechajúc nás pod lipou.