ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krčmár sám.

KRČMÁR (asi štyridsiatnik. Hundrúc): Čert aby vzal takieto kšefty. Krčma prázdna a ty hostinský môžeš si sám vypiť — čo máš (pije pivo). Ani tie poháre sa neodá čistiť (zahodí handru), veď človek ani len na tú handru nezarobí. Dnes — iba samé schôdze — tu v škole, tu v spolku a zase u rychtára a krčma prázdna. (Pije.) Eh, boly to lepšie časy niekedy. Prv — odbavilo sa to všetko tuná a bolo vždy dobre. Rychtára sme si vyvolili v krčme, o obecných veciach radili sme sa v krčme, prednášky — ak boly nejaké — boly v krčme, ba keď prišli ľudí proti trunku poučovať a navádzať i to sa odbavilo v krčme. (Pije.) Či sa nemohli i dnes tu sísť a poradiť sa? A veď to oni beztak tam neskončia — dorobia to len u mňa, ako obyčajne. U rychtára zasedá jedna rada a v krčme druhá. Čo tam ustália — to sa tu jednoducho zruší a je zase všetko v poriadku. Ani dnes nebude ináč (Pije.) Ľaľa — niektorí, zdá sa mi, už aj idú (ide ku obloku). Je to Obuch s niektorými — — a — idú rovno sem. (Odíde.) To sú naši ľudia — musím ich privítať (dopije z pohára) — ako sa patrí.

Obuch, Zvara, predošlý, pozdejšie Mišo.

OBUCH (päťdesiatnik, statný gazda. Vbehne nahnevaný a kričí.): Nie, to sa mi ešte nestalo. Žeby niekto protirečil mne. (Rozčúlený chodí po krčme.) Nie — to ešte nie.

ZVARA (ostáva pri veľkom stole): Hja, kmotor, taký je dnešný svet. — Dnes ťa mladý za nič nemá.

OBUCH (zastane, hrdo): Ale ja im ukážem. Bisťu Bohu — ukážem. Ja Ondrej Obuch, majiteľ gruntu o poldruhej oktávy a mne také dačo!?

ZVARA: Hjá, vidíte, dnes vám ani na ten grunt nehľadia, ale dajú pravdu takému niktošovi — čo nič nemá. (Sadne si ku stolu.)

OBUCH: Nuž ale ktože sa mi vyrovná — kto? V maštali dva páry býkov, ako by ich ulial a junce — čo som vypeľchal — kdeže im pára — ha?

ZVARA: Veď je tak, kmotor — vieme to všetcia dobre.

OBUCH: A dva domy. Jeden z múru, fiškáľ by mohol v ňom bývať. — A tak ma odbiť. (Sadá za stôl.) No, veď — no…

KRČMÁR: Vítajte pánovia. Čím vám môžem poslúžiť?

OBUCH (strmo): Čo máte? Dnes pijeme. (Udre na stôl.) Dnes mám guráž.

KRČMÁR (úlisne): Dnes je svet zlý, nie ako niekedy. Svojich najlepších ľudí si nevie vážiť. Čo vám mám doniesť — pán Obuch?

ZVARA: Vari si piva, kmotor — však?

OBUCH (kričí): Pivo — dnes? Keď mám guráž? Dnes platím. Nech zvie celý svet, že kto je Obuch. Každý trinásty strom v hore je môj. — Ale pivo — (ostro) nie. Víno — vína nám doneste.

MIŠO (starší už. Vkradne sa dvermi k Obuchovi): Ale ste im dali, dobre ste im rúbli. Tak im, nech vedia, ako sa majú okolo vás. A my — my pôjdeme za vami, za vami, gazda, i do ohňa.

OBUCH: Čo pijete — Mišo? — Sadnite si. (Krčmárovi) Hej, krčmár i Mišovi, ale tuhej.

MIŠO: Veď som im povedal i ja. Že vraj akýchsi fajermanov. Ale či to kedy svet slýchal?

ZVARA: A to všetko ten Juro Hronský porobil. Sedí ti to rok-dva vo svete a tak sa ti potom kohúti.

MIŠO: A poctivých ľudí za nič nemá.

OBUCH: A keby niečim vládol, ale tých pár zemičiek, čo mu otec zanechal — a protiviť sa mne — (udre sa v prsia) mne, Ondrejovi Obuchovi, ktorý na maštali chová — — —

KRČMÁR (pretrhne ho. Postaví fľašu vína a poháre a nalieva Mišovi pálenku.) Nech sa páči.

OBUCH (pokračuje): — ach — pijme (štrngnú — pijú) Ale prisám zemi nepopustím. Bude tak, ako ja chcem. Áno, bude, musí byť. To chcem ja — ja…

MIŠO (pretrhne ho): Akože. Koho budeme slúchať — vari jeho?! Za vami pôjdeme, gazda — všetcia.

ZVARA: Ide to do sveta, že vraj učiť sa gazdovstvu a potom ti donesie kadeaké novoty nepotrebné.

MIŠO: Nuž veru nepotrebné.

OBUCH: Veď mu ja zkrížim cesty aj s novotami (vypije). Veď mu ja posvietim (krčmárovi) nalejte ešte — až sa rozhliadne. A potom uvidí, s kým sa to pustil za pasy.

KRČMÁR (nalievajúc): A čo sa to vlastne stalo, priatelia moji? Čujem spomínať akési novoty. Čo je zase?

ZVARA: Ale Juro Hronský chce do obce akési hasičstvo zaviesť.

MIŠO (prisviedča hlavou): Hej, akýchsi fajermanov.

KRČMÁR: Pre Boha, ten človek ztratil rozum. Ešte to. — Nuž či ešte málo platíme…

OBUCH (do reči): A ja najviacej.

KRČMÁR: Treba nám ešte niečo? Ach, tie novoty — tie novoty. Priatelia, mňa iba ony na mizinu doviedly.

OBUCH (hrdo): Á — veď to tak nepôjde, ako si myslia. Tu som ešte (udre sa) ja a ja mám slovo, (rozohňuje sa) lebo mám grunt. Kto ho má toľko, čo ja — ha, kto? (pije.)

MIŠO: Ktože by? V celej okolici sa vám nevyrovná nik. — Nuž tak.

ZVARA: Kmotre — my si tu nemôžeme dať rozkazovať. V obci sme my pánmi a čo my chceme to musí byť. My všetcia potiahneme za vami. Len sa nedať.

KRČMÁR: Tak je, len sa nedať.

OBUCH: A veru sa nedáme.

MIŠO: Nie veru — nedáme sa.

Hrčka. Predošlí.

HRČKA (štyridsiatnik. Zadychčaný kričí už vo dverách.): Už to spravili. (Hľadá miesto.)

VŠETCI: Čo, čo spravili?

HRČKA: Nuž to —

VŠETCI: Ale čo?

HRČKA: Nuž tých hasičov.

OBUCH (skočí): Hi, strela okovaná sa im — ale bezomňa, bez môjho slova? Nuž a či nie ja mám najviacej? Poldruhej oktávy, každý trinásty strom v hore — nuž to nič? A bezomňa niečo? Ja som grunt a ja nesvolím. Nie — nikdy.

OSTATNÍ: A my tiež nie.

MIŠO: Nesvolíme. A načo že sú nám tí fajermani?

OBUCH: Nepotrebujeme ich.

KRČMÁR: Čo budú robiť?

HRČKA: Počúvajte len. Hronský im porozprával, že ako je to inde vo svete —

OBUCH: Ale u nás nie.

HRČKA (pokračuje): Že tam všade majú hasičov, ktorí hasia, keď horí.

OBUCH: Nuž a či my nehasíme, keď treba? A hasičov nemáme.

KRČMÁR: Ani ich nepotrebujeme.

MIŠO: Ľaľa, i voňahdy, keď v Kobzanovej horelo, boli sme všetcia. A veru, keby nie my, ani tých šesť domov okolo krčmy nebolo by ostalo. A ako nás počastovali. Pili sme, koľko sme chceli.

OBUCH: Krčmáru nalejte. I teraz budeme.

HRČKA: Potom im rozprával, ako si inde bedlia na striekačku a opravujú ju. A že sa učia s ňou narábať.

KRČMÁR (doniesol ešte jeden pohár a leje): Sú mi to, Bože, za kumšty, pumpovať vodu na oheň. Vie to každé babsko. Ešte sa i tomu učiť? Daromnice iba také.

MIŠO: Nuž a či si mi svoju nereparujeme? Veď i keď nechcelo z nej v tej Kobzanovej tiecť, ale keď som ju handrami pozapchával — prala až varuj. Ľaľa — veď krčmu iba ona oratovala. Keby nie naša už by bol krčmár tam býval.

OBUCH (vypije): Ale, pletky chlapi, pletky sú to. To iba mladíci čo vystrájajú. Ktože to videl? Naši starí otcovia to nerobili a bolo im dobre.

HRČKA, ZVARA: A my to tiež nepotrebujeme.

OBUCH: A potom, veď u nás už štyridsať vari šesť rokov nehorelo —

MIŠO (vpadne): Nuž, ľaľa, ako vtedy, keď ten hrom udrel do Mitorov. Ešte som bol iba chlapcom.

OBUCH: Nech si majú tam hasičov kde horieva.

KRČMÁR, ZVARA: Ale my ich nechceme.

MIŠO: My veru nie.

HRČKA: Nuž, ale keď už i obec privolila. Čo počneme?

OBUCH (nasrdený): Čo obec? Obec som ja a vy. Ja mám grunt a grunt platí. Tam sú jedni a tu sme druhí. Oni ustália jedno a my druhé a naše bude platiť, lebo ja som Ondrej Obuch a mám —

VŠETCI: Tak je.

MIŠO: To je to. My sme grunt a my rozkážeme.

KRČMÁR: Pán Obuch, ako by ste mi z duše bol hovoril. Ja vždy vravím, že len to je platné, na čom sa tu uradia, lebo naši otcovia za dávnych čias sa tu v tejto izbe, ktorá je pre každého, radievali a z tejto miestnosti obec našu spravovali. Nie ako teraz, že sa obec po kútoch schádza. Či nie za to postavili naši múdri predkovia krčmu do prostriedka obce, aby každému do nej rovnak ďaleko bolo? Tu sa má obec schádzať a nie inde.

MIŠO, ZVARA, HRČKA: Tak je, my sme v práve.

OBUCH: To je slovo. Chlapi — ukážeme im — kto sme. (Rozhnevaný.) Lebo mne nebude rozkazovať nik. Krčmáru, lejte a Mišovi primasťte. Dnes je náš deň.

MIŠO (vidí cez oblok): Pst! Idú — oni. I Jurko.

NIEKTORÍ (skočia a pozerajú): Idú sem.

OBUCH: Sem? Juro Hronský? (Skočí.) Hej, len teraz bude paráda. Tristo sa mu striel — veď ho ja vyhasím. Ja mu dám novôt — nech len — (v tom vkročí Jurko, za ním Boleň a Janko. Posadajú pri menšom stole.)

Jurko, Boleň, Janko. Predošlí.

JURKO (asi 28 roč. statný, lepšie oblečený. Vidieť na ňom, že bol v gazdov. školách.): Ale ujček, prečo ste taký nahnevaný a popudený proti tým novotám?

OBUCH (keď sa Jurko objavil, všetko utíchlo, ani čo by nebolo nič v reči. I Obuch sa odvrátil a tak odsekne) Lebo ani naši otcovia novoty nechválili.

JURKO (sadá ku malému stolu, kde druhí dvaja už sedia, tak, aby bol najbližšie ku Obuchovi.): Veď sú v niektorých novotách i tmavšie stránky, ale pozrite, hasičstvo je pre našu obec tak veľmi potrebné.

OBUCH (popudený): Ztrať sa mi i s tvojím hasičstvom. Ja nevidím žiadnu potrebu.

ZVARA, HRČKA: A akú?

KRČMÁR: Viacej platiť.

JURKO: Mýlite sa…

OBUCH (prudko): Mlč. Nechcem o tom ani počuť.

JURKO (kľudne): Povážte, aké škody môže zapríčiniť požiar našej obci. Nuž a či sa nemáme brániť?

OBUCH (tichšie): Jurko, divím sa ti. Bol si vždy taký tichý a rozumný šuhaj; mal som ťa rád. A — — nuž — veď vieš — poviem ti to do rovna, schádzal si sa s mojou Marienou a ja som sa tomu tešil. — Áno, priznám sa — nemal som nič proti tomu. Ale tá cudzina ťa zkazila a vidím, že si sa nič múdremu tam nenaučil. Divím sa ti. A uvažuj i ty — či sa my proti ohňu nebránime?

ZVARA: Či neideme hasiť, keď horí?

MIŠO: Ľaľa, i v Kobzanovej, ktože bol, kto?

JURKO (usmieva sa): Áno idú chlapi ku ohňu, keď niekde horí, ale čože tam robia? Iba krik. Jedni sa kryjú pred prácou, druhí hľadia čo môžu uchytiť a odnášajú domov a tretí kričia a búchajú bez rozumu, bez rozvahy jeden cez druhého, ale ani oni nepomôžu nič.

BOLEŇ: Veru tak to bolo zavše.

OBUCH: Nuž a ktože zahasí už potom ten oheň, ak nie chlapi?

MIŠO: A v Kobzanovej čo by sa bolo stalo, keď nie my?

JURKO: Veď aj oheň musí niekedy svoj koniec vziať, najmä keď už nemá čo horieť (ku Mišovi) ako aj v tej vašej Kobzanovej, kde iba šesť domov ostalo z celej obce.

JANKO: Pekná to záchrana.

JURKO: Keby tam boli vycvičení hasičia a dobré striekačky, zabránili by ohňu na začiatku a nie až na konci, keď oheň už beztak zanechal obec ožobráčenú. Hasičia pracujú rozvažite, na jeden rozkaz všetcia dovedna, ako ohnivka reťaze a nedelia si sily. Len spoločnou silou sa dá niečo urobiť. To je ten rozdiel medzi hasením. A kde sú hasičia, tam sú i dobré stroje, lebo si ich s láskou opatrujú, aby sa nemuseli pri ohni hanbiť.

BOLEŇ (stranou): Že myši z nej vyskakujú.

OBUCH: I my si striekačku opatrujeme, veď je naša dobrá.

ZVARA, HRČKA: Veru je — a aká!

KRČMÁR: Najlepšia v okolí.

JANKO (stranou): Keď nikde dobrej nemajú.

MIŠO: Ľaľa v Kobzanovej len s ňou sme ochránili krčmu.

JURKO (s výrazom žiaľu): Žiaľ Bohu len krčmu, i tú len tak, keď ste handrami poupchávali striekačku. Ale ani jeden gazda vám vďakou zaviazaný neostal. A predstavte si to ujček Obuch, ako je to dobre, keď sa môžete večer spokojne na odpočinok uložiť s vedomím, že dobrá stráž hasičská bdie nad vaším majetkom.

OBUCH: Ja nepotrebujem. Mne sa ešte nikdy nič nestalo a vždy idem spokojne spať. A konečne, či nemáme v obci dobrú vartu, ktorú si platíme (Mišo prikyvuje a už vopred ukazuje na seba) tuto Miša, nášho obecného hlásnika? Čo nám ešte treba?

BOLEŇ (stranou): Stráži ten, ale perinu v posteli.

MIŠO: No — prisám zemi — ešte vartu. Ale ste trafili. Myslíte, že to len tak — varta. Vartáš sa musí narodiť — ako som sa ja. Oči i po tme otvorené, uši musia všetko čuť — ako moje. A nebáť sa ani zlých ani dobrých duchov, lebo i okolo kostola a fary načim strážiť a tam sa všakové veci dejú. Hej — chlapi — s vartou si dajte pokoj.

HRČKA, ZVARA: I s vašim hasičstvom.

KRČMÁR: Len nám to na škodu.

JURKO: O akej škode hovoríte? Veď hasičom za prácu platiť nebudete, lebo hasič čo robí — robí z dobrej vôle a lásky k blížnemu. A čo obec na dobré vystrojenie hasičstva vynaloží — to sebe dá — a to sa jej pri prvom nešťastí nahradí.

OBUCH (rozčúlene): Nič nedám, nič nepotrebujem.

ZVARA, HRČKA: Veru nič nedáme, lebo my nič nepotrebujeme.

JANKO: Aká to hlúposť.

BOLEŇ: Ba až hriešna ľahkomyseľnosť.

JURKO: Zo srdca vám prajem, aby ste hasičstvo nepotrebovali nikdy, ale povážte — nevieme, čím nás zajtrajšok čaká a vždy je lepšie báť sa, ako ľakať sa; lepšie je vopred sa zaistiť, ako pozde trpko banovať.

JANKO, BOLEŇ: Tak je veru.

OBUCH: Nebudem banovať. U nás ohne nebývajú — a ani nebudú.

JURKO: Boh daj, by ste mal pravdu, ujček, ale si pamätajte, až raz bude, ostaneme všetcia žobrákmi.

BOLEŇ: I naše deti.

OBUCH (vyskočí): Čo, žobrák? Já — Ondrej Obuch, majiteľ gruntu — žobrák. Ty hej — ale ja nie.

MIŠO: Veru tak, a ešte vartu.

JURKO (tíši ho): Ujček Obuch, vy ste ma zle rozumeli. Máte veľké gazdovstvo, mnoho ste narobili usilovnou prácou, to si u vás všetcia vážime; nuž ale či vám je to imanie také ľahostajné, že o jeho bezpečnosť ani nedbáte. Príde oheň a zničí všetko, vašu prácu — vaše mozole. Pozrite, veď je to v záujme každého gazdu, každého roľníka, aby si majetoček zaistil, ochránil.

JANKO: Tak je a to chceme.

OBUCH: Ale ja nechcem. Ja si svoj majetok ochránim sám a nepotrebujem k tomu nikoho. Nie, nie a nechcem hasičov.

MIŠO: Ani ja vartu.

JURKO: Jeden človek je len slabý červík a nezmôže proti dravému živlu ničoho. Jedna šróbočka, alebo čiastka stroja, ostáva vždy len púhym kovom, ale mnoho súčiastok a šróbok dovedna oživne a vyvinie veľkú silu. I my jednotlivci, keď si spojíme sily, budeme pevní a odoláme i takému zlu, ako je oheň. Myslím, ujček, že nahliadnete a uznáte to za potrebné.

OBUCH: Nič neuznám. A dosť už rečí chlapče (vstane), lebo sa pozabudnem a dovedieš ma do nešťastia.

KRČMÁR, ZVARA (tíšia ho): Upokojte sa Obuch. Veď je nie hodno preto sa zlostiť.

MIŠO: Iba čo statočných ľudí pokúšajú.

HRČKA: Takéto nepokoje narobiť.

OBUCH: Takô čosi v našej dedine. I aby hrom do toho (udre o stôl), ale to tak nepôjde.

JURKO: Ale ujček — čo sa tu daromne hádame. Občania u starostu túto vec uvážili a uznali, že hasičstvo je pre obec veľmi potrebné, aby ochraňovalo naše majetky. I mladší chlapi a šuhajci naši pochopili, že je nemožno tak nečinne žiť, ale že sa treba chytiť práce. Chcú s láskou pracovať pre ľud, pre obec i okolie. Prihlásili sa už temer všetcia ku šľachetnej, kresťanskej práci. Táto vec je už vybavená obcou. Hasičský sbor založený a my nezmeníme na tom už nič. Musíme sa tomu podrobiť.

OBUCH (podráždený): Chlapče, chráň sa ma dopaľovať (udre sa v prsia). Ja Ondrej Obuch sa nepodrobím. Najväčší gruntomajiteľ (smeje sa) ha-ha-ha, ej a to už pri sám zemi synku nie. Robte si čo chcete a ja si budem robiť čo budem chcieť ja.

MIŠO, HRČKA, KRČMÁR: A my s vami.

ZVARA: Vidíte, kmotre, vidíte a toto všetko váš budúci zať robí.

OBUCH: Čo? Novotár mojím zaťom? Nikdy. Hej, mal som ho rád, ako vlastného, ale odteraz ho ani vidieť nechcem. Dvere na mojom dome sám si zatvoril a viacej sa mu neotvoria. (Dopije.)

JURKO (vstane): Ale ujček Obuch, prečo sa hneváte na mňa? Veď som vám nič zlého neurobil, ani slovom neublížil. Čo som začal, len pre blaho obce som urobil. Veď som tým nevykonal nič zlého. Netajím sa ani tu pred vami ostatnými (obráti sa k nim), že mám Marienku rád, nadovšetko rád, ale nevidím príčinu, prečo by sme sa nemohli i na budúce radi vidieť. Vy nebudete taký zlý, aby ste lomil vôľu jej srdca, ale —

OBUCH (rozčúlene): Mlč novotáru. Neznám ťa a znať ťa ani nechcem. Tvoje múdrosti si nežiadam. Obuch sa synku môj nedá (berie klobúk), lebo (už vo dverách; udre sa v prsia) každý trinásty strom je môj. (Preč.)

ZVARA, MIŠO, HRČKA (šomrajúc si berú klobúky): Veru sa nedáme.

JURKO (díva sa zadivene): Robte, ako je vaša vôľa.

ZVARA: Takieto novoty. (Preč.)

HRČKA: Na ťarchu obce. (Preč.)

KRČMÁR (stranou): A k mojej škode. (Ide za šenk.)

MlŠO: A ešte vartu. (Preč.)

JURKO (po ich odchode stojí uprostred javiska a hľadí za nimi.): Ťažko zohrievať pýchou zkrehlé srdce. (Obráti sa do predu) Bože, či zbujnie pýcha a sobectvo — či zvíťazí láska a šľachetnosť? (Ostane stáť a v tom opona padne.)

Opona