ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Boleň, Ovsák.

OVSÁK: Tak kamarád, zase sme na rade.

BOLEŇ: Len nech je noc pekná. Rád konám túto službu.

OVSÁK: Ani ja sa od nej neodťahujem, veď ju konám pre blížnych.

BOLEŇ: Tak rád sa dívam na spiacu obec. Po ťažkej dennej únave všetko odpočíva. Či je nie radosť bdieť nad kľudom a pokojom spoluobčanov?

OVSÁK: Dobre veru urobil ten náš veliteľ, že založil sbor.

BOLEŇ: Veru mnoho osožného sa už urobilo za tie dva roky. Striekačka v poriadku a môžeme sa s ňou bárskde postaviť. Hadice nové. Radosť je s tým pracovať.

OVSÁK: Veru so starými neurobili by sme nič.

BOLEŇ: A obec na to ani tak mnoho nedala. Jurko vždy vedel kdesi peniaze šikovne vypriasť. Veru málokde majú takého starostlivého človeka.

OVSÁK: A chudák, iba nepríjemnosti z toho má. Koľko mu niektorí naubližovali. Tí bohatí hlaváči mu vždy nejaké prekážky robili a robia.

BOLEŇ: A práve oni by sa mali najviac tešiť z hasičstva a ho podporovať. Oni by najviac pocítili hrozný účinok požiaru.

OVSÁK: Slepí sú tí v svojej pýche.

BOLEŇ: A čože ešte tí. Tí mu len slovom ublížiť môžu — ináč nie, ale Obuch. — Ten mu celý život zničil.

OVSÁK: Veru ho ten trafil na pravom mieste.

BOLEŇ: Chudák. A to všetko len preto, že má šľachetné, dobré srdce.

OVSÁK: A čože má Obuch z toho. Zničil životy dvoch ľudí. Veď i jeho Marienka je ako bez života. Vydať sa nechce za nikoho a dom Obuchovie — ostal pustý. Jurko bol by si už pravda i domácnosť založil a s väčšou chuťou by sa pustil do gazdovstva. Ale i tak si rúče robí s matkou svojou.

BOLEŇ: Škoda je ich oboch.

OVSÁK: Ale najviacej to obanuje sám Obuch.

BOLEŇ: Veď počuť, že v posledné časy rád vysedúva v krčme.

OVSÁK: A to je zle.

BOLEŇ: A nie je ani div. Doma ho neteší nič. Ani gazdovstvo, ani tie junce, na ktoré bol taký pyšný. Zišiel by sa tam mladý gazda, ktorý by rozumne a s novou silou viedol jeho gazdovstvo. A takého mu Marienka neprivádza.

OVSÁK: Môhol sa smieriť s Jurkom.

BOLEŇ: Nepoznáš starého. Jurko sa už neraz o to pokúsil — nie raz mu vyšiel v ústrety. Veď má Marienku veľmi rád, ale všetko ostalo daromné.

OVSÁK: Veď že sa vraj Jurko s Marienkou potajomky schádzajú.

BOLEŇ: Nebolo by čudné. Obidvaja sú mladí a radi sa videli, veď sa už-už sobrať mali a prišlo do toho hasičstvo. Ľudia, ktorí sa milujú — túžia po sebe a chcú sa aspoň na chvíľočku shliadnuť a slovo lásky si šepnúť. Mne je ich veľmi ľúto a Jurkovi by som vždy len to najlepšie žičil.

OVSÁK: Ba či len nakukne dnes sem? Má dozor nad strážou.

BOLEŇ: Príde určite i viackráť cez noc. Vieš, že je v službe veľmi presný. Prišiel by i v najväčšom nečase — nieto, keď je noc taká krásna.

OVSÁK: Veru krásna. A ten vetrík ako príjemne povieva. Dnes bude príjemná služba. Ba koľko už bude hodín?

BOLEŇ: Čo chvíľa pôjde hlásnik s desiatou.

Jurko. Predošlí.

JURKO: No chlapi — ste na mieste?

OVSÁK, BOLEŇ (Postavia sa do pozoru a zdravia.)

BOLEŇ: Brat veliteľ, hlásim, že sme stráž nastúpili. Nič zvláštneho sa dosiaľ neprihodilo.

JURKO: Dobre kamaráti. Som rád, že ste na mieste. Boli ste vždy ochotní a netreba vás nútiť k dobrej práci, ako tak mnoho iných ľudí.

OVSÁK: Veď to konáme pre blížneho.

JURKO: Tak je. Pracujeme pre dobro a blaho ľudí. Pracujeme pre tých, ktorí nás nenávidia a ktorí nám život i prácu len ztrpčovať vedia, ale heslom našim je: „Miluj blížneho svojho, ako seba samého.“ (Za javiskom čuť hlásnika trúbiť 10-tú.) Už je desať.

BOLEŇ: Div divúci, i ponocný dnes vyšiel, akiste zvedel, že i ty budeš von.

OVSÁK: Veru zriedka kedy on vyjde i to len, aby sa ukázal a zase zapadnul ako mesiac za oblak. Ale pred Michalom, keď sa blíži sýpka, hlási, že celú obec zobudí. I na samé poludnie by trúbil.

JURKO: Dajte mu chlapci pokoj. Nezapodievajte sa s ním. Svoju povinnosť si končte a budete mať svätý pokoj. (Čuť už celkom na blízku trúbiť druhý kráť, Jurko, Boleň, Ovsák sa utiahnu do popredia v ľavo.)

Mišo. Predošlí.

MIŠO (vystúpi v huni s halapartňou z ľavého úzadia. Hovorí ticho — ale postupne mu hlas silnie.): Krč ma chytá od zlosti, keď tade mám prejsť. Už to dlho ani nevydržím, ako sa v mojom panstve rozťahujú títo potulujúci sa ľudia. — A že vraj strážiť. Jaj, taká potupa. Porazí ma od hnevu — porazí. Ach (tichšej), kebych vás mohol pri niečom dopadnúť, alebo vás hlivieť nájsť, ale paroma. Čert sám dáva pozor na nich. Ani si to len nezadrieme, len ti stráži celú noc. Leje sa, neleje sa — oni na mieste. I keď fúriky budú s neba padať — oni prídu (smeje sa — posmešne). Blázni — že sa im to len chce. (Naraz vážne) Jaj a mňa porazí. Ta preč — chytro preč. (Odíde.)

BOLEŇ: Počuli ste ho?

OVSÁK: Ako ho hnetie, že sa naň nespoľahneme, že sami držíme stráž.

JURKO (vyjdúc do popredia): Inšie ho trápi. Prv nik nevedel, či je von cez noc — či doma sedí. Dnes to vieme. To ho bolí. Nechajte ho ale chlapci — je starý a ťažko je takému človekovi byť stále na nohách. (Za kulisňou zahúka.) — Nie ste prvý raz na stráži. Viete, akú dôležitosť stráži pripisujem. Ona môže zachrániť obec od zlého tým, že bdie, je pripravená na všetko a chytro môže zakročiť. Preto si žiadam od stráže veľkú presnosť vo vykonávaní služby. Buďte presní aj vy — dajte si na tom záležať. Keď už niečo robíme — urobme to dokonale. Keď už máte tú noc stráviť bez odpočinku — nech je to nie bez úžitku. Buďte na mieste a bdelí. Oči a uši majte otvorené. Nedajte sa mýliť tichosťou, ani z miesta odstrániť nepohodou. Zlý človek a nehoda prichodia zradne — práve v takéto časy. Úloha vaša nie je ľahká, ale keď si ju skončíte svedomite — odídete ráno spokojní s vedomím, že ste vykonali čosi pre celok, šľachetného pre odpočívajúcich blížnych. Celá obec je sverená vám i mozole všetkých občanov — preto pozor! Jestli by ste niečo spozorovali, dáte signál a pripravíte striekačku k odchodu, aby bolo všetko hotové. Teraz choďte do strážnice, pozrite, či je všetko v poriadku. Vráta odomknite a zatvorte ich len na závoru — tak sa má vždycky.

(Odchádzajú. Odomknú strážnicu — vyberú lampáš a zasvietia.)

JURKO: A doneste mi knihu stráží. (Sadne si na lavicu.)

BOLEŇ (Donesie knihu i lampáš.)

JURKO (do nej vpíše dátum a meno): Polož ju na miesto a prezrite hadice, ssavice — rebríky, či je všetko na svojom.

BOLEŇ (vojde do strážnice.)

Jurko sám.

JURKO (na lavičke): Aká je pekná tá noc. Tak pôsobí na človeka. Ani sa mi domov nechce. Zahrúžiť sa do toho posvätného ticha noci. Ach, tak dobre to padne. Ani únavy necítim po ťažkej dennej práci — len na dušu, na myseľ prichodí akási zmalátnelosť. Cítim čosi — čosi, ale sám neviem, čo je to. Nie som sám svoj. Čosi bôľneho sa sem vkráda — bôľne, ale príjemné. Ako by som bol (vstane) mladíkom — tak to pôsobí. Ach — ale čo sa mi robí, veď som v službe. (Strmšie.) Jurko, si mužom? — Som hasič — v službe, v službe lásky k ľudstvu, k blížnemu. K tomu ľudstvu, ktoré mi zničilo celú budúcnosť, ktoré ma nenávidí a život môj neznesiteľným robí, ktoré ma vyvrhlo z vlastnej domácnosti, z objatia mojej Marienky. Pre toto ľudstvo pracujem a dnes si utrhám na odpočinku. (Sadne.) Ale nie — nie. Veď je ľudstvo nie zlé. Srdce človeka je dobré — stvorené k láske, len okolnostiami a vlivom iného stáva sa zlým. To len niektorí nevedia stavať, len rúcať vedia i budovu najšľachetnejšiu i skutky najľudskejšie. Nie každé — len niektoré srdce také tvrdé. Ale nie každé — nie — veď ani jej nie. (Skočí, rezko) Ale nech rúcajú, nech ničia a búrajú — my stavať budeme budovu lásky a šľachetnosti. Do práce, do služby: Za cieľom. (Zarazený, smutne) Ach, ale ona — ona. Prečo mi len prichodí na um i teraz v službe. A či ju snáď tá bajná noc vyvolala zo srdca do umu, k mysli? Či som omladnul? Ach, Marienka (obrátený k Obuchovie domu) ty spíš a nevieš, že kto bdie nad tebou a kto na teba myslí. Akí šťastní sme už mohli byť, ale otec — tvoj otec. — Ach, to hasičstvo. Ale či sa ho zriecť, či ho nechať teraz, keď sa najlepšie vyviňuje, keď rastie. Nie. Veď mi je Boh svedkom, že som nikdy pri hasičstve nemyslel na vlastné záujmy, ale že som, len dobro obce chcel. A hľa, ako som trestaný. (Veselšie.) Trestaný? — ale i šťastný, veď práca na poli ľudskosti konaná sa mi darí. Svedomie mi je čisté — bohaté. A Marienka — tú mám tiež — mám ju v srdci — odkiaľ mi ju nevezme nik.

Boleň, Ovsák. Predošlý.

BOLEŇ, OVSÁK (vyjdú von. Lampáš nechali dnu slabo svietiť.)

BOLEŇ: Brat veliteľ — pri náradí sme našli všetko v poriadku.

JURKO: Dobre, kamaráti. Obíďte teraz obec — ja tu ostanem ešte na chvíľku.

BOLEŇ, OVSÁK (Odídu každý v inú stranu.)

Jurko, potom Marienka.

JURKO: Áno, tu ostanem, veď mi je tu tak dobre, bôľno a predsa tak sladko. Áno, tak príjemne bôľno. Nedbal by som, čo by tá noc večne trvala. Ale — preč blúznenia. Idem pozrieť i ja, ako je dnu — budem spokojnejší. (Odíde do strážnice a tam rozosvieti svetlo.)

MARIENKA (ide z ľavého úzadia, pokradomky, bojazlivo. Pozerá na strážnicu.): Ach, ako dlho som čakala, kým odídu tí dvaja — a teraz, keď sú preč, vošiel do strážnice i on. Keby len nebol tam dlho. Dočkám ho tu — veď ma snáď (obzerá sa) — nik neuvidí. (Odhodlane) A keby aj, pre Jurka som vstave všetko pretrpieť. Roztrhli nás, ale srdcia naše patria k sebe, žijú spolu. Zrieknem sa všetkého, sveta, majetku i života, ale Jurka — nie. On ostane mojím, mojou túžbou i nádejou mojou. Len keby vyšiel. Tak rada by som bola s ním a povedala mu všetko — čo cítim, čo ma bolí. Túžim za chvíľkou, v ktorú mu budem môcť povedať, že žijem len jemu — jemu jedinému. — Dva roky ma už mučia — dva roky trhajú moje srdce, ale márne — ja sotrvám pri ňom. Keby len vyšiel. Ale — (počúva) ktosi ide. Nesmú ma tu vidieť — musím sa schovať. (Uchýli sa do úzadia za roh strážnice.)

Hrčka, Duda.

HRČKA (vyjdú z prava): Ani by som nebol myslel, že tak svedomite budú konať svoju povinnosť.

DUDA: A to tak každú noc rovnako v čase i nečase — už dva roky.

HRČKA: Je to od nich pekné. A ako múdre si pri tom vedú. Pozri — jeden obchádza dedinu a druhý je tu pripravený ku všetkému. Ľaľa, svieti si dnu.

DUDA: Stavali sme sa proti tomu, ale priznám sa ti — už sa mi to páči. Len čo je pravda.

HRČKA: Nie len páči, ale — poviem ti i ja pravdu — idem si teraz spokojnejšie ľahnúť, lebo viem, že mi je stav strážený — a to dobre.

DUDA: Nuž veru nie ako pri Mišovi.

HRČKA: Tomu je škoda i tú sýpku dávať.

DUDA: A tú striekačku ako si opatrujú. Teraz je veru dobrá.

HRČKA: A videl si, ako vedia s ňou narábať? Ľaľa minule, keď cvičili, za amen ju pripravili a striekali.

DUDA: Počuj — škoda bolo ubližovať i Hronskému.

HRČKA: Ba ešte i teraz mu ubližujú.

DUDA: Hja, keď sa hanbíme dať na javo, že sa nám to páči. Sme tvrdohlaví.

HRČKA: I Obuch by už mohol byť inakší — rozumnejší.

DUDA: Veru — čo robí, pre seba zle robí. (Preč do ľava.)

Jurko, Marienka.

JURKO (vyjde zo strážnice.): Čo oči vidia, srdce uverí. Presvedčil som sa a som spokojný. Všetko je v poriadku a kľudne si môžem sadnúť (sadne si) a kochať sa v kráse noci. Myšlienky svoje voľnejšie môžem rozpustiť a môžu zaletieť i ku spiacej Marienke mojej. Ó, (vzdychne) Marienka.

MARIENKA (od chrbta — skloní sa nad neho): Tu som, Jurko môj — voláš ma a ja prichodím.

JURKO (skočí): Ty — ty tu —. Marienka, ako prichodíš sem? A či je to len sen?

MARIENKA (žartovne): Keď si ma volal — či nie? Mám odísť?

JURKO (drží ju za ruku): Nežartuj, Marienka moja. Tu ostaneš, ale mi povedz, ako si sem prišla? (Sadne.)

MARIENKA (prisadne): Letela holubička za holúbkom milým, tak som zašla i ja za šuhajkom snivým.

JURKO (s bôľom): Marienka, ty žartuješ — a mne je v duši mojej tak smutno. (Skloní hlavu a opre sa o koleno.)

MARIENKA (vrúcne): Juríčko, i mne je smutno, veď za to som sem prišla. Zvedela som, že máš dnes službu a vykradla som sa z domu, aby som aspoň chvíľočku s tebou mohla byť, teba vidieť, aby sa srdcia naše na chvíľku spojily a v boľastiach si uľavily. Tak dlho som čakala na tento večer a teraz trpezlive očakávala, až odíde odtiaľto stráž.

JURKO (zodvihne hlavu, milo): Ach, Marienočka, ako som rád, že si prišla, aký som ti povďačný. Povedz, čím sa ti odmením a kedy, keď otec tvoj nechce obmäkčiť srdce svoje.

MARIENKA: Jurko (chytí ho za ruky): čuj ma — rozpusť a zanechaj hasičstvo a otec bude k tebe, ako prv a my budeme šťastní. Oprobuj.

JURKO (skočí): Marienka — i ty? Ani ty ma nerozumieš, ani ty nechápeš krásu a užitočnosť hasičstva? Marienka (odvráti sa, s bôľom) ranila si ma veľmi. Trpel som, ale s radosťou s vedomím, že ty ma chápeš, že v očiach tvojich i ja i skutok môj je statočný, že súhlasíš vo vnútri svojho dobrého srdca so šľachetnou prácou, konanou pre dobro ľudstva, pre dobro spoluobčanov. A ty takto? — — Marienka — — —

MARIENKA (ide k nemu, objíme ho): Jurko, odpusť — nechcela som ti boľasť spôsobiť. Nemyslela som to tak. Mať mi radila, aby si to len na čas, len čo by sme sa sobrali — to nechal. Potom by si mohol zase pokračovať.

JURKO (smierne): Nie, Marienka. S veľkými vecmi sa kupčiť nedá. Ztratil by som kľud duše a spokojnosť svedomia. Hanbiť by som sa musel pred sebou, pred občanmi a pred spoluhasičmi, že som krásne idee ľudskosti predal, zbabele opustil. Ja verný ostanem čistému, nepoškvrnenému štítu hasičstva, verný práporu, ktorý shromažďuje pod sebou všetkých ľudí dobrej vôle. Zachovám si česť, svedomie a zachovám i teba, Marienka, v srdci svojom.

MARIENKA (pritúli sa): Tvojou som a tvojou ostanem. (To povie len polohlasno.) Odpusť Jurko, že som bola taká slabá a prijala radu matkinu. Nežiadam a nechcem, aby si pre mňa odstúpil od konania dobrého skutku. Ľúbiš sa mi práve taký, aký si teraz, hrdina, bojujúci so sobeckosťou, pýchou a nadutosťou. Ľúbiš sa mi v mužnej sile. (Pevne.) Bojuj a zvíťazíš. Nech je nenávisť potupená tebou, tvojimi zásadami ľudskosti. A ja, keď ťa budem mať takého, budem šťastná i v nešťastí.

JURKO (chytí jej ruku): Ďakujem ti, Marienka. Dodávaš mi silu k vytrvalosti, tepla do chladnej duše. Áno, robíš ma šťastným v nešťastí. (V diaľke čuť hlásiť 11.)

MARIENKA: Ide hlásnik, nesmie nás tu zazrieť. Žaloval by otcovi.

JURKO: Ako mi je pri tebe dobre. Odídeš a tu zase ostane pusto. Nechoď ešte.

MARIENKA: Musím, Juríčko môj. I otec pôjde domov — musí ma nájsť doma. Už ide hlásnik. S Bohom Jurko. (Odbehne v ľavo. Hlásnik hlási.)

JURKO (pokročí za ňou): S Bohom, (tichšie) Spi sladko. (Utiahne sa, že ho Mišo nevidí a hľadí za ňou.)

Mišo. Predošlý.

MIŠO (vystúpi z prava slabo sa tackajúc, hovorí bľabotavo): Dobrý chlap, len čo je pravda. Človek pri ňom i užije — nie ako druhí. Hej Obuch, za vás i do ohňa. Ale si prihnul — má na dnes dosť. Mohol by sa už tiež pobrať domov — ako ja, Ale, nech si užije - má za čo. I ja by sedel ešte pri ňom — verabože hej, ale služba je služba. Svoje hodiny musím odhlásiť. (Rozmýšľa) A veru môhol som sa ešte pobaviť — bolo by sa mi ešte ušlo, Obuch platí. Ale — tí — tí (zlostne ukazuje na strážnicu) — pre tých nemôžem. — Ale keď vartujú oni — nuž ja som si len môhol ešte. Nech vartujú — a načože sú? A ja (akoby sa chcel vrátiť) — ale nie — ľahnem si. Ale im aspoň zahlásim, nech vedia, že som tu. (Trúbi.) Tak a teraz svete dobrú noc. (Preč v ľavo.)

JURKO (vyjde do popredia): Dobrú noc, Mišo — dobrú noc. Na dobrých ľudí je obec sverená. No, ale nech si len ľahne — s ním, alebo bez neho všetko jedno. (Čuť hlasy) Zase ktosi — iste Obuch. Vôjdem radšej do strážnice — nech sa nestretneme. (Vôjde tam. Z prava ide Obuch, drží ho Zvara.)

Obuch, Zvara.

OBUCH (podnapitý): Ja môžem, ja vždy môžem, lebo som Obuch a mám poldruhej oktávy a junce — viete — kmotor — tie — nuž —

ZVARA: Hej, tie čo ste mal, ale už predal.

OBUCH: Ale poriadok urobím, prisám zemi — urobím. Zničím ho, zničím toho niktoša a ju vyženiem ta do služby, nech — — —

ZVARA: Pst, kmotor. Tichšie, sme pred strážnicou, dnu sa svieti, iste je tam niekto z nich.

OBUCH: Tichšie — ja Obuch, ktorého je každý trinásty strom? Kričať budem, hej kričať, nech zvie celý svet, že ich zničím, celú tú čeliadku — zdrúzgam. Neostane nik — nik — len —. (Tichšej) Len my ostaneme, kmotor.

ZVARA: Tak im treba.

OBUCH: Hej, zvedia oni — bisťu Bohu zvedia. I ona vie —. (Odchádzajúc) Ale Obuch si môže dovoliť — má z čoho, i každý večer. Ktože také junce — (už z úzadia sa obráti a hrozí päsťou) Eh, len počkajte. (Preč v ľavo.)

Jurko, Boleň, Ovsák.

JURKO (vyjde von, hľadí za nimi): Úbohý človek. Nevidí, že sa ničí — (s povzdychom) — a aj zničí. (Sadne na lavičku.)

BOLEŇ (z prava): Tu som, brat veliteľu — všade ticho, všetko odpočíva. Ovsák ešte neprišiel?

OVSÁK (z ľava): Tu som už i ja. Nečuť ani v tú stranu života. Všade pokoj.

JURKO: No (vstáva):, tak sa vzdialim i ja. Nechám vás. Len buďte bedliví. S Bohom! (Preč do prava.)

BOLEŇ, OVSÁK (zdravia ho v pozore.)

Boleň, Ovsák.

OVSÁK: Videl si ho?

BOLEŇ: Koho — Obucha?

OVSÁK: Aký bol docenganý — sotva sa držal na nohách.

BOLEŇ: Tak to robieva teraz vždy. Opíja sa každý večer a robí doma peklo.

OVSÁK: I teraz kričal, že vyženie Marienku do služby.

BOLEŇ: To sotva urobí, ale chudina má sa doma horšie, ako v službe.

OVSÁK: A že zničí Jurka i nás všetkých.

BOLEŇ: Pýcha hovorila z neho a trúnok — nič inšie. A nevidí v svojej nadutosti, že sebe škodí a svojim najbližším.

OVSÁK: Môhol by sa už raz spriateliť s hasičstvom, najmä, keď vidí, že je to obci osožné.

BOLEŇ: Sobeckosť nikdy nepozná všeobecné dobro a pýcha iba peklom dýcha. Kde je namyslenosť — tam sa šľachetnosti nikdy nedarí; kde bujnie burina a bodľačie, tam užitočná rastlinka nevypučí. Srdce nadutosťou preplnené nepripustí ani najmenšiu iskierku lásky k bližnému. Tak je i u Obucha.

OVSÁK: Veru ten lásky nepozná.

BOLEŇ: Na tvrdom orechu si buďto vyláme niekto zuby, alebo sa jadro v ňom zkazí a nedonesie nikomu úžitku. Ale (čuchá) necítiš nič?

OVSÁK: A čo by som mal cítiť. Iba zdravý vzduch letnej noci.

BOLEŇ (spokojne): Tak sa mi zazdalo, akoby som — a zase — (vstane) akoby niečo tlelo.

OVSÁK (veselo): Snáď si len nemyslíš, že opaľujú kdesi kačku, alebo hus pre nás?

BOLEŇ: Nežartuj! Z dolnej strany donáša vánok zápach ohňa — to ma znepokojuje. (Pozerajú tam. Kmitne sa plamienčok.)

BOLEŇ, OVSÁK (skočia): Čo to?

BOLEŇ: Poďme. (Pokročia v ľavo a blysne, ale viacej.)

BOLEŇ: Oheň!

OVSÁK: Horí!

BOLEŇ (zvrtne sa): K práci! (Obidvaja zakričia ešte „Horí“. Boleň vezme zo strážnice trúbu a trúbi „horí“. Ovsák pracuje v strážnici, odkiaľ čuť búchanie a vŕzganie vrát. V úzadí sa s času na čas blysne. To sa prevádza na spôsob bengálskeho ohňa — alebo iným práškom tak, že sa nasype väčšia, menšia hrbka prášku a zapaľuje. Ovšem musí sa to vopred zkúsiť.)

Jurko, predošlí, hasičia, ľud.

JURKO (pribehne): Čo sa stalo?

BOLEŇ: Na dolnom konci. (Vzplanie zase väčší plameň.)

JURKO: Pre Boha — okolo Obuchovcov. Marienka! (Za kulisňou čuť už jednotlivý krik. Ukáže sa i prvý hasič, ktorý ešte oblek zapína.) Chlapci do práce. Striekačku von — rebríky pripraviť a za mnou. Ja idem vopred. (Na javisku väčší ruch — najmä v strážnici. Pribehujú hasičia, čuť, akoby vytískali striekačku a tiež i hlasy hasičov. Dvaja-traja hasičia vynášajú zo strážnice rebríky. Za javiskom vždy väčší a väčší krik a ten sa prenesie do ľavého úzadia. Časom vzplanie žiara. Čuť výkriky žien. Cez javisko prebiehajú ženy ta i zase nazpäť, volajúc: „Poďme vynášať domov“, „chrániť svoje“ a iné. Od požiaru čuť povelku: „Vodu daj“, a zase Jurkov hlas: „Hasičia sem, rebrík hore — Cievar do prava — Strechu dolu — Chlapci — len smelo!“ a podobne. Na javisku ostal Boleň strážiť.)

MIŠO (pribehne a srazí sa so ženou): Kde horí? (Odbehne.)

ŽENA: To vy máte vedieť. (Odbehne. Čuť hlasy: „Už sadá“. Jurkov hlas: „Ešte raz, chlapci smelo.“ A zase iní: „Pozor“ a na to hlboké, až dojemné: „Joj, Bože!“ To zavolajú mnohí. A zase jednotlivé hlasy: „Lekár“, „Vody“.)

BOLEŇ: Čo je tam?

HASIČ (pribehne): Chytro nosítka.

BOLEŇ: Čo sa stalo?

HASIČ: Veliteľ padol — leží. (Za javiskom: „Lekár“, „Chytro“.)

BOLEŇ (utekajúc do strážnice): Pre Boha, nebezpečne?

HASIČ (nesie nosítka): Neviem — nemôže vstať.

BOLEŇ: A oheň?

HASIČ: Klesá. Prišli sme v čas. (Uteká — a ešte z úzadia volá) I Marienka omdlela. (Za javiskom čuť: „Nosítka, nosítka“, „Tu sú“, „Sem s nimi“.)

BOLEŇ: Hasne už. Nevidno už nič. Dobre sa držali. Ale veliteľ ranený a snáď ťažko. Už idú — už ho nesú.

(Na nosítkach nesú Jurka hlavou vopred bez prilby. Za ním ženy.)

JURKO (slabo): Tam ste ma mali nechať. (Stene) Jaj —

HRONSKÁ: Nemožno Jurko. Lekára treba — len chytro domov.

JURKO: Chcem vidieť…

HASIČ: Zastavme sa. (Zastanú na prostried javiska a položia nosítka. Hasič od nôh ho zodvihne trochu, aby videl k požiaru.)

BOLEŇ (stojí v pozoru.)

ŽENY: Hasne už — nevidno nič. (Ustupujú ku strážnici.)

JURKO (ukazuje rukou): Hasne. (Ruka mu klesne.)

HASIČ (ktorý ho drží): Omdlieva.

JURKO (Pevným hlasom): Len smelo chlapci! (Vystre ruku a hlasom slabším) Marienka! (Ruka klesne a slabo) Hasne. (Hasič ho tak drží kľačiac pri ňom, až opona padne.)

Opona