ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Marienka sama.

MARIENKA (upravuje stoličku a dáva na ňu vankúš.): Tak, aby mu bolo mäkko. (Obzre sa po izbe) Čo by som mala ešte pripraviť? Len aby sa mu tu páčilo, keď po dlhej chorobe prvý raz zase vkročí do tejto izby. Všetko by som mu chcela po vôli urobiť. Ešte tieto kvety na stôl.

Hronská. Predošlá.

HRONSKÁ (z prava): Už si, dieťa moje? Je všetko na mieste?

MARIENKA: Myslím, že už, tetuška. Neviem, čo by som mala ešte urobiť?

HRONSKÁ: Chudák Juríčko, po dlhých týždňoch poshovára sa zas s ľuďmi. Bude-že rád.

MARIENKA: Veď mu to bolo hrozné. Toľký čas v posteli ležať a ani sa nepohnúť, ani sa porozprávať. Ja som ho vždy tak ľutovala a veru tetuška nie raz len-len, že som sa mu neprihovorila.

HRONSKÁ: Aj mne tak bolo, ale, keď je tak naložené. Lekár prikázal úplný kľud. Zakázal hýbať sa i shovárať sa mu.

MARIENKA: A už vstal?

HRONSKÁ: Prebudil sa už a len chce hore, Jano mu pomáha a oblieka ho.

MARIENKA: Len mu vari nevyzradí, že aké prekvapenie chystáme preň?

Obuchová. Predošlé.

OBUCHOVÁ (z dverí): Tu ste? (vôjde) A Jurko je už hore?

HRONSKÁ: Je.

MARIENKA: Janko ho oblieka.

OBUCHOVÁ: A vy ste už hotové? Už sa ma boli opytovať, že kedy by mohli prísť.

HRONSKÁ: Veď už len čosi prichystáme. (Odbehne v pravo.)

MARIENKA: Však i vy prídete — mamička?

OBUCHOVÁ: Prídem, dieťa moje, ako by som neprišla. Otec — vieš — iste nepríde a či sa nesvedčí práve nám pozdraviť Jurka po chorobe — a preukázať mu vďačnosť? Celá obec ho spomína, iba náš otec nie. Divný to človek.

HRONSKÁ (nesie koláče. — Posledné slová začula.): To už starí ľudia vždy takí. (Ponúka) Ale okoštujteže z nášho.

OBUCHOVÁ: Ale čože mi dávate. No —. Aké pekné. Ďakujem. Iba protiveň robí v dome. Ale je celkom inakší (potajomky) od toho ohňa, ani čo by to on nebol. Neviem, stvora moja, čo sa to len s ním stalo?

MARIENKA: Ach, veď keby sa len zmenil, aby bol, ako niekedy dávno — dobrý i ku Jurkovi.

OBUCHOVÁ: Sotva — sotva, dieťa moje. Tvrdá to hlava. Ale idem. (Odchádza) — nuž za chvíľku by mohli prísť?

HRONSKÁ: Oj, hej. Za chvíľku bude už Jurko tuná. Ale povedzteže mi, kto to má prísť?

OBUCHOVÁ (už vo dverách): Že vari rychtár, Hrčka, Duda, Zvara a neviem kto ešte. Ale už idem. S Bohom si ostaňte.

HRONSKÁ: S Bohom.

MARIENKA: To ich veru hodne príde.

HRONSKÁ (napráva obrus): Nech len prídu, Jurko bude rád. Ale skočím pozrieť, ako sú ďaleko s obliekaním. (Zo dverí) Ty ešte priprav čo treba.

Marienka sama.

MARIENKA: Toľko ľudí. A aj Zvara, Hrčka. Tí, čo proti nemu toľko štvali a i môjho otca proti hasičstvu poburovali. Dnes prídu ďakovať. Dva roky ťažkej práce bolo treba pre nich, aby nahliadli, že Jurko len dobre chce pre obec a pre občanov. (Smutne) Roztržky sa vyrovnávajú a všetko pôjde kľudným životom zas ďalej. Len nás už viac nik nespojí. My dvaja to musíme odtrpieť celým životom. Otec je tvrdý — on nepopustí i keď vidí, že nemá pravdu. Ach, Bože, jak mnoho žiaľu i radosti doľahne na človeka v jednom okamihu. Jurko vyzdravel, vyviaznul z ťažkej choroby. Občania mu ďakujú za jeho obetavú prácu, uznávajú, že mu krivdili. Aký to radostný pocit. A predsa príde do tej radosti i žiaľ. Neuvidí otca medzi občanmi, na ktorom mu najviac záleží. — Príde — a ja ho mám privítať. Ó s akou radosťou by som ho vítala cez celý život v spoločnom príbytku našom. (Vzdychne) Ale — porúčeno Pánu Bohu. — Už idú. (Otvára dvere.)

Jurko, Janko, Hronská. Predošlá.

HRONSKÁ (ešte za javiskom): Len si merkuj Juríčko. — Pomali.

JURKO (vo dverách, radostne): Marienka! Ty tu? Mať mi vravela, že si doma.

MARIENKA: Veď je tak. Ja som i tu doma i doma-doma. Či ma nechceš?

HRONSKÁ: Sem si Juríčku, sem na mäkko.

JANO (podopiera s jednej strany Jurka, s druhej strany má Jurko palicu.): Len pozor! (Marienka chystá vankúš) Tak.

JURKO: Ale kamarát, aké strachy? Veď som ja chlap. Čože mi chybuje, keď ma dievča miluje?

MARIENKA: Hľaďme že ho. A že vraj chorý. Po besoch mu rozum chodí.

JURKO: Veď som ja už dávno nie chorý. Už ste ma dávno mali z postele vyhnať, ale ste robili so mnou, ako s pančiatkom.

JANO: To tie ženy vždy také.

JURKO: Kamarát, nech ťa Boh chráni dostať sa do ich rúk.

HRONSKÁ: Len sa rúhaj. Ty nevďačníku.

MARIENKA: To je odmena, že ste ho ošetrovaly. Druhý raz ho nebudete.

HRONSKÁ: Veru by som ho nechcela.

JURKO: No veď by som si už ani ja nechcel hnáty lámať.

HRONSKÁ: Pobavte sa deti. Ja odbehnem do kuchyne. (Preč.)

JANO: A mňa tiež prepustíte. Musím sa obzrieť po práci. (Odíde v ľavo.)

Marienka, Jurko.

JURKO (kričí za odchádzajúcim): Janko, ale nie že na dlho, lebo ma tie ženy umučia.

MARIENKA (podopre si boky): Pozrime že ho, iba na žartoch by sa choval. (Milo, nakloní sa k nemu) Ale som rada, keď žartuješ, lebo to mi hovorí, že si už blízko k uzdraveniu. (Sadne si k nemu na stoličku.)

JURKO: Ja som sa vždy dobre cítil, keď si bola pri mne. Ani tie najväčšie boľasti som necítil, keď si ty sedela u lôžka môjho. I keď som medzi životom a smrťou kolísal, bolo mi sladko, lebo ty si ma ošetrovala. Povedz, kedy sa ti len za všetko odmením — kedy?

MARIENKA: To čo som urobila je veľmi málo, Jurko môj. Nemohla som predsa tetušku nechať, aby za celé týždne deň a noc meškala pri tvojej posteli. Niekto ju obmeniť musel.

JURKO: A ja som taký šťastný, že ten niekto si bola práve ty. Ďakoval by som ti, ale to je málo.

MARIENKA: Nemáš za čo ďakovať. Čože je to k tomu všetkému, čo si ty pre nás urobil. Pre koho, že si bol chorý, či nie pre nás?

JURKO: Ja konal som len svoju povinnosť. Urobil som len to, čo by bol na mojom mieste bárskto druhý urobil.

MARIENKA: Lenže by sa ten druhý nebol vydal v nebezpečenstvo.

JURKO: Možno, že som bol prihorkokrvný. Zdá sa mi, že tam i srdce povedalo svoje slovo. Marienka — ty v plameňoch — nuž čo bolo robiť, či neodvážiť sa všetkého — i života?

MARIENKA: Jurko — bol to ale hrozný okamih. Ja som zazrela, ako si stál nad ohňom, trhnul si rohom — videla som, ako si letel — viacej nič. Bola som v mdlobách.

JURKO: Úbohá. A ja som o tom nič nevedel. Ani počas choroby ste mi o tom nehovorily. Nič, nič ste mi nepovedaly. Bolo to hrozné.

MARIENKA: Lekár nariadil. Čo nám bolo robiť?

JURKO: Svojou mlkvosťou ste ma temer umučily. Veď až do dnes neviem, čo sa po ohni stalo.

MARIENKA: Nič sa nestalo. Oheň bol hneď zahasený hasičmi. Len ty si nám chcel zomrieť. Chcel si nás tu nechať. (Pritúli sa) Ako by si sa bol na nás na všetkých hneval — i na mňa, Jurko môj.

JURKO (objíme ju): Na teba, Marienka?

MARIENKA: Veru dlho si ležal v ťažkej horúčke a lekár nedával nám žiadnej nádeje. Veru si nám narobil strachu — mamičke i mne.

JURKO: Musíte mi to odpustiť — nechcel som — to len horúčka. Nuž trpeli sme všetcia. Mne len tvoje láskyplné oči hovorily, že mám ešte teba. (Pritúli ju.)

MARIENKA: Jurko môj, pravdu hovorily.

JURKO: Ale, Marienka, čo otec? Ešte vždy taký — tvrdý — neústupný? Povedz.

MARIENKA: Ešte. Zdá sa, že sa nezmenil nič. Je síce tichší a keď hovoríme o tebe, počúva zo strany vždy s takým záujmom, ale na teba sa ešte nikdy neopytoval — ani o tebe nehovoril. Ale mne nebránil ani slovom sem chodievať. Divný človek. Ale sa nehnevaj naň — Jurko môj.

JURKO: A prečo by som sa hneval?

MARIENKA: On je príčina nášho nešťastia.

JURKO: Mýliš sa. Nie on. Bohatstvo a zlí priatelia ho sviedli. Nie, nehnevám sa naň.

MARIENKA: Aká som rada, že si taký dobrý. Len aby si už bol zdravý.

JURKO: Budem. Veď mne je už dávno nie tak zle, ako si to vy myslíte. Zdravý som už úplne a na nohu sa už tiež opriem, pozri (vstane, urobí krok-dva) — ide to ťažko síce, ale predsa.

MARIENKA: Pre Boha — nevstávaj — urobíš si niečo. Šanuj sa. (Pomáha mu sadnúť.)

Hronská. Predošlí.

HRONSKÁ (vbehne): No akože Juríčko? (Stranou Marienke) Už idú.

JURKO: Ale dobre, mamička moja — dobre. Veď mám vás dve — a vy ma milujete — ostatný svet ma môže i nenávidieť, nedbám.

HRONSKÁ: I ostatní ťa milujú, Jurko — všetcia.

MARIENKA (bola pri obloku): Celá obec. (Ide do kuchyne.)

JURKO: To asi nie, veď mi mnohí podkopávajú nohy.

HRONSKÁ: To predtým — teraz už nie. Uvidíš, že nie.

JURKO: Ťažko veriť. (Čuť kroky) Ktosi ide. (Klopú.)

Starosta, Zvara, Hrčka, Duda. Predošlí.

HRONSKÁ, JURKO: Voľno. (Vôjde starosta, za ním ostatní.)

STAROSTA: Pán Boh vám daj dobrý deň.

JURKO: Pán Boh daj.

HRONSKÁ: Vítajte-že nám, vítajte.

HRČKA: Ale sa nás nenaľakajte.

DUDA: Lebo nás ide.

HRONSKÁ: Dobrých ľudí sa moc vmestí. Nech sa vám len páči.

STAROSTA: A už je Jurko chvála Bohu hore. (Podáva mu ruku) Ako, že sa cítiš, ako?

JURKO: Teraz už dosť dobre, keď som z postele von, ale tam bolo všakovak. (Podáva ruku i ostatným.)

ZVARA: Veru je to ťažko.

DUDA: Toľkéto týždne.

HRČKA: Veru to gazdu omína a najmä v čase zbožných robôt.

JURKO: Ej, veru ťažko padá také leňošenie.

HRONSKÁ (usporiadala stôl, sotierala prach.): Ale nech sa vám páči oprieť sa u nás. Veď by ste nám spánok odobrali.

STAROSTA: Len sa s nami — prosím vás, neustávajte.

DUDA: Poshovárame sa s Jurkom veru i takto.

JURKO: Nech sa vám len páči, posadajte si.

HRONSKÁ: Juríčko, mohol si vari i ty trocha ku stolu medzi nich.

JURKO: Dobre, mamička — pomôžte mi. (Dvíha sa.)

STAROSTA, DUDA (skočia a pomáhajú.)

HRČKA (preloží stoličku ku stolu.)

DUDA: Takto prísť — mladý človek o silu.

STAROSTA: A pre nás.

HRČKA, ZVARA: Veru pre nás — pre obec.

JURKO (sedí): Ale prečo priatelia moji?

STAROSTA: Keby nie tvoja, Jurko, odvaha, bola by dnes u nás bieda.

OSTATNÍ: Veru bieda — a aká.

STAROSTA: Ty vieš, ako sú husto u nás domy stavané.

ZVARA: A všetko pod slamou.

STAROSTA: Bol by blčal celý dolný koniec.

HRČKA: Veru nech nie ty —

DUDA: A tvoji hasičia.

STAROSTA: Zachránil si nám obec a my sme ti povďační. Prišli sme ti ďakovať i za to, že si u nás hasičstvo založil. Ale ďakovať za toľkú namáhavú prácu je málo.

ZVARA: Toto ti veru nikdy nebudeme môcť splatiť.

HRČKA: Tak je.

DUDA: Nikdy.

JURKO: Priatelia moji, zveličujete celú vec. To, čo som urobil, bol by každý z vás urobil.

STAROSTA: Neviem, či by v niektorom z nás bolo toľko odvahy.

JURKO: A potom, sám ani ja nebol by som nič vykonal. Pomáhali mi hasičia a len s ich prispením sa dalo zachraňovať.

STAROSTA: Pravda je, držali sa všetcia chlapsky. Pracovali zo všetkých síl.

HRONSKÁ (donesie víno, pečivo): Nechže sa vám páči.

DUDA: Akože k tomu prídeme, že nás hostíte?

HRONSKÁ (nalievajúc): Dobrých ľudí vždy treba pohostiť.

JURKO (vezme pohár): Priatelia, bez okolkov. Na zdravie vám všetkým.

STAROSTA (vstane): Na zdravie Jurkovi Hronskému, nášmu ochráncovi.

HRČKA, ZVARA: Nech ho Pán Boh živí.

DUDA: A žehná jeho prácu hasičskú pre dobro obce. (Štrngajúc pijú.)

JURKO: A potom — čo som urobil — urobil som z povinnosti. Mne, ako hasičovi kázala povinnosť boriť sa s dravým živlom a chrániť, čo sa zachrániť dá i za cenu života.

STAROSTA: Nevykrúcaj Jurko, nie a nevyhováraj sa ani na povinnosť. Časté požiare nás učia, že boriť sa s ohňom je povinnosťou každého. To, čo si s hasičským sborom urobil za dva roky, nás tešilo a presviedčalo, že je v hasičstve zdravé jadro, ale čo ste vykonali nedávno pri ohni u Obuchov — nás omračilo a ver — i zahanbilo.

ZVARA: Veru takú obeť sme nečakali.

HRČKA: A ešte sme proti vám i brojili.

DUDA: Veru, hanbiť sa môžme.

JURKO: Čo bolo — už sa minulo. Každý má svoje náhľady. No, mne je to najväčšou odmenou, keď uznávate dobro a potrebu hasičstva.

STAROSTA: Áno, uznávame všetcia.

OSTATNÍ: A chceme hasičstvo napomáhať.

JURKO: Dobre urobíte. A ja vám už vopred ďakujem. Čo dáte na hasičské ciele — sebe dáte. Šťastlivá obec, ktorá o svoje majetky vie pečovať dobrým hasičstvom.

STAROSTA: Nuž príjmi Jurko našu vďaku, ako vďaku celej obce za tvoju prácu, obetavosť a za prácu všetkých hasičov. Zabudnite na všetko, čím sme vám prácu znepríjemňovali a robili vám príkorie. Nie len Obuch, ale celá obec ti má byť a aj je a celému sboru vďačná, bo zahnali ste od nej biedu.

OSTATNÍ (kričia): Tak je, sme vďační. (Vstanú a pochytajú poháre) Sláva hasičstvu!

DUDA: Ale kde je Obuch, iba ten tu chybuje.

Obuch. Predošlí.

OBUCH (otvoril dvere počas „Slávy“, ale pre krik ho nebolo počuť. Teraz vôjde): Tu je i on. Nechybuje — nie je horší od vás.

VŠETCI (zarazení): Obuch — prišiel.

OBUCH: Áno prišiel. Prišiel som, aby som s Jurkom oslávil deň, v ktorý on premáhajúc chorobu — prichodí zase medzi nás. (Podáva Jurkovi ruku.)

JURKO (radostne): Vítajte ujček, teraz je moja radosť úplná.

HRONSKÁ: Vítajte u nás Obuch a sadnite že si. (Privítajú sa.)

OBUCH: Nechcem sedieť, ale uľaviť si chcem (hovorí vždy pevne a rázne. Hronská ide do kuchyne pre pohár), lebo ma tlačí. Ubližoval som človekovi šľachetnejšieho srdca, než som ja. To ma prihnalo sem — k nemu, k Jurkovi, ktorého šľachetnosť porazila moju pýchu.

(Za kulisňou sa ozve jednoduchý, ale mohutný spev.)

(Spieva sa ako: „Nestískaj mi šuhaj rúčku…“ ale pomali a vážne.)

(Môže sa spievať i pieseň: „Kto za pravdu horí…“ 1. a 4. verš.)

(Keď začnú spievať vstanú všetci prekvapení — niektorí pozerajú oblokom.)

VŠETCI: Kto to? Čo to?

OBUCH (panovite): Pst! Ticho! (Počúvajú spev.)

(Po speve.)

JURKO: Kto to spieval?

OBUCH: Poprosil som hasičský sbor, aby ti prišli zaspievať — a oni mi to urobili k vôli.

OSTATNÍ: Hasičia?

JURKO: Prosím vás — zavolajte mi ich dnu. (Vybehne Obuch) Ach, aké milé prekvapenia mi prináša tento deň. Najprv vy občania, potom ujček Obuch a teraz moji bratia, spolubojovníci — hasičia. (Vôjdu hasičia v uniforme, 14—20, dľa toho, aké je javisko a zastanú: polovica z jednej strany — druhá polovica zo strany druhej. Medzi nimi ostane stôl. Vstupujú dôstojne. Zdravia len veliací.)

Hasičia, Boleň, Obuchová, Hronská, Marienka. Predošlí.

BOLEŇ (tiež v rovnošate. Predstupuje z pravej strany, lebo Jurko sedí na ľavej.): Drahý veliteľu náš! Tvoj sbor hasičov, skromných pracovníkov pre dobro ľudstva ťa pri tvojom uzdravení pozdravuje, so želaním, aby ťa Bôh dlhé roky živil pri zdraví — čo nášho veliteľa, za ktorým sme hotoví pre bližného i životy v obeť klásť.

HASIČIA: Sláva nášmu veliteľovi.

OBUCH: A dovoľ ešte niekoľko slov i mne. I ja ti privolávam: nech ťa Bôh živí. Ale chcem tu povedať aj iné. Slová moje patria hasičstvu aj celému svetu. Neviem mnoho hovoriť, poviem len to — čo cítim. Ja v svojej pýche nevedel som, čo je zlé a dobré. Nedávno videl som s nadľudskou silou pracovať ľudí, ktorí za to nedostali nič. Tú svoju prácu konali že vraj z lásky k bližnému. Z tej lásky sa morili — i životy obetovali, len aby tomu bližnému slzu s tváre sotreli a biedu i núdzu od neho odohnali. Toto ste konali vy. Vy hasičia mne. Borili ste sa s ohňom len preto, že ma považujete za svojho blížneho. Mňa, ktorý vás v svojej pýche za nič nemal. Dnes i ja chcem mať blížneho, i ja chcem byť osožným človekom a urobiť niečo pre ľudí. Brojil som proti vám — v zaslepenosti. Dnes — uznávam, že som zle robil a ničil som vec osožnú a peknú. Dnes uznávam, že konáte službu šľachetnú a ľudstvu potrebnú. Ale od dnes i ja chcem konať dobro a boriť sa s vami proti zlu a proti biede (slávnostne a hlasnejšie) pre lepšiu budúcnosť ľudstva a z lásky k blížnemu. Keby som bol mladý, stal by som si medzi vás k hasičstvu — ale žiaľ Bohu, my starí sme už nepotrební a hasičom byť nemôžem.

JURKO: Môžte i v starobe. Dobrá rada starších je často viac hodná, než najväčšia ochota mladého. — Môžte, ujček.

OBUCH (radostne): Môžem — príjmete ma? Nuž týmto (podáva ruku Jurkovi) vstupujem medzi vás do sboru i ja.

HASIČIA: Prijímame.

STAROSTA: I ja chcem pracovať s vami. Príjmite aj mňa.

HRČKA, ZVARA, DUDA: I nás príjmite.

HASIČIA: Príjmeme.

JURKO: Vítaní sú všetci. Naša služba žiada sily všetkých a voláme k práci všetkých ľudí dobrej vôle.

OBUCH: A ešte niečo. Oheň ma naučil byť múdrym a patrným. Chcem na budúce prispieť hasičstvu i peňažite, lebo pravda je: „Púšťaj chlieb svoj po vode a po čase ho nájdeš!“ Čo dám na hasičské ciele — to sebe dám — a niekedy, ako by som to našiel.

JURKO (vzrušený): Ujček, priatelia, dnešný deň je pre mňa dňom radosti. Prekvapili ste ma a do zabudnutia zatlačili všetky nepríjemnosti v práci a ťažkosti v chorobe. Predo mnou stálo vždy heslo „Láskou bližnému“ a toto som chcel uviesť do nášho života. Zdá sa mi, že sa mi to podarilo. Bratia, videli ste prácu konanú za dva roky — konajte ju ďalej. Staňte sa obci i okoliu požehnaním. Priatelia (k občanom) pomáhajte toto dielo konať. Tu máte mužov, ktorí chcú bojovať s odvekým zhubcom — to krv vaša — vaši synovia, buďte na nich hrdí a pyšní. Podajte si ruky všetcia a budete šťastní. Šťastní, ako ja dnes. Som mladý, ale nedbal by som v tom šťastí umrieť, aby mi z neho zajtrajšok niečo neukradol (Tieto slová povedal už tichšie. Počas tých slov vyšly zo dvier Obuchová, Hronská a za ňou vo dverách nakukuje Marienka.)

OBUCH: To nie. Si mladý, musíš žiť, aby si vykonal, čo je ti uložené. Jurko (hľadí do dvier) vidím tu i moju dcéru, ktorá ťa ošetrovala. Viem a vie i celá obec, že sa milujete. Ja vo svojej pýche som vám zabraňoval. Si chorý a to nám dovolí robiť ináč, ako je vo zvyku. Jurko — jestli miluješ moju dcéru tak, že s ňou svoj život spojiť môžeš — ja ti ju oddávam. (Ide po ňu. Chytí ju za ruku a vedie pred stôl.) A vás v prítomnosti týchto priateľov zasnubujem. (Jurko už prv vstal a urobil krok pred stôl, teraz ju vezme do objatia.)

JURKO: Marienka!

MARIENKA: Jurko! (V náručí.)

HRONSKÁ (z pravých dvier).

OBUCHOVA (z ľavých dvier zídu sa na strane Marienky. Objímu sa a zavolajú): Deti naše.

VŠETCI: Sláva snúbencom! Sláva hasičstvu!

(Za kulisňou trúbia „pozor“.)

Opona.

Koniec.

Poznámka: Keď padla opona v III. dejstve, môžu sa šikovne postaviť, ako stáli — pristúpi i Mišo — ovšem sriadeno, oponu hore, zapália bengálsky oheň a dať to ako živý obraz, ktorý by vyzeral takto: