ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Poznámky a vysvetlivky

Pri zostavovaní výberu z diela Tichomíra Milkina nám slúžili za podklad rukopisné texty, najmä materiál rukopisných básní, a texty uverejnené v rozličných súdobých časopisoch a almanachoch. Kým podstatou básnického oddielu okrem básnických epištol je rukopisná pozostalosť, všetky texty obsahujúce básnické listy a ukážky z literárnej teórie a kritiky boli uverejnené v časopisoch: Literárne listy, Slovenské pohľady, Tovaryšstvo a Katolícke noviny. Časť rukopisného materiálu sme získali z archívu Spolku sv. Vojtecha, ale hlavná rukopisná pozostalosť básnika bola uložená u básnikovej príbuznej, pani M. Donovalovej v Banskej Štiavnici, ktorej patrí vďaka za súhlas k vydaniu dosiaľ nikde nepublikovanej poézie.

V rukopisnom materiáli sa nachádzajú básne lyrické i epické, ľúbostné, náboženské i vlastenecké. Sú napísané na jednotlivých hárkoch zažltnutého, miestami už dosť zničeného papiera formátu 21 × 17 cm. Súbor je číslovaný podľa osemstránkových celkov od č. 13 až po 80. Okrem tohto neúplného súboru našiel som básne písané na rozličných nečíslovaných kúskoch papiera väčšieho i menšieho formátu. Zrod básní sa z veľkej časti dal ustáliť, lebo ich autor poväčšine datoval, a to od r. 1884 až po rok 1918. Chronológia však nie je súvislá; nájdu sa na jednej strane básne z rozličných rokov, z čoho možno usúdiť, že ich básnik datoval až dodatočne. Materiál nie je usporiadaný žánrovo. Vedľa seba sú básne čisto intímneho charakteru, popevky, improvizácie, ale i vlastenecké a náboženské verše a básne epické. Kvôli prehľadnosti sme usporiadali výber tak, aby tvoril istý ucelený systém, smerujúci od osobnej lyriky cez úvahovú a vlasteneckú poéziu až po epické básne. Takto je pohľad na dielo jasnejší a vnútorne logickejší. Prirodzene, nepublikujeme celý súbor, ale z každej žánrovej formy iba vybrané ukážky. Niektoré básne sú bez štylistických opráv, v iných je opráv mnoho, ba podaktoré sú v rukopise celkom prepracované, niekde celé slohy vyškrtané, poprečiarkované, iné na margu zmenené. Niekedy sú zmeny dvojaké: atramentom pôvodné a ceruzou dodatočné. Nazdávame sa, že dodatočné úpravy textu boli určené pre tlač. V niektorých básňach sa okrem dátumu uvádza aj miesto, kde boli napísané (Dojč, Šaštín, Brodské, Koválov, Búry, Piešťany, Korytnica, Mistríky, Donovaly).

Vo viacerých básňach je niekoľko náčrtov, ktoré dávajú nazrieť do alchýmie básnikovej tvorby. Tak v básni, ktorá sa začína veršom: Čo ma viaže k mistríkovskej dedine… iba prvý verš ostáva nezmenený, v druhej slohe tretí a štvrtý verš je zmenený takto: Pôvodne: Poďže vonka, nech ťa zbozkám na líčka, / nech ťa stisnem, duša moja, trošička. V prepracovanom znení: Poďže vonka, duša moja, trošička, / nech ťa zboskám na červené na líčka. V tretej slohe ostávajú nedotknuté prvé dva verše, ostatné dva sa menia. Pôvodne: Pusť ma milá, švárne dievča, pusť ma dnu, / veď som ja tu ver’ už nôcku ostatnú. V prepracovanom znení: Poďže, milá, duša moja, poďže von, / dávno ťa už čaká milý pod oknom. Preškrtnutá je posledná sloha, ktorá znie takto: Nepustím ťa do komôrky, veru nie, / vy ste spurní, my sme devy poctivé, / ale pyšťok na rozlúčku ti ja dám, / ak neprídeš, mladý pán, už nikdy k nám.

Na hárku 34 sa začína cyklus nazvaný Znelky ľúbosti s podtitulom Piesne, venovaný značke J. M., ktorú sa nepodarilo rozšifrovať. Prvá báseň je datovaná 1. XII. 1890, posledná iba rokom napísania 1891. Číslované sú od 1. do 49. Nie sú písané súvisle, medzi nimi nachádzame mnohé iné básne národného či náboženského obsahu. Z toho vidieť, že ich Milkin písal vo chvíľach „oddychu“ od „vážnej“ poézie alebo od kritickej činnosti. Vyberáme z nich 23 básní, prihliadajúc jednak na rozsah našej publikácie, jednak na to, že mnohé piesne sa svojím obsahom opakujú.

V prípade, keď sme našli v rukopise báseň, ktorá bola potom i uverejnená v niektorom časopise, pridržali sme sa znenia uverejneného autorizovaného textu. Nejde o podstatné zmeny, iba o jazykovú úpravu v zmysle vtedajšieho jazykového úzu a o niektoré lexikálne zmeny. Tak napríklad v básni Radosti moje… vo verši: s sebou aj teplo odviedli v Tovaryšstve II. str. 273 slovo odviedli je zmenené na odniesli. V básni Staval som… verš: a keď vše lkanie slávika znelo je zmenený v Tovaryšstve II., str. 271 na: keď klokotanie slávika znelo. V básni Pieseň verš: zaváňal vône vej zmenený (tamtiež) na: zaváňal vonný vej.

Vo vlasteneckých básňach, ktoré zaraďujeme do oddielu V úzkosti o národ, vychádzali sme z faktu, že väčšina básní s výrazne progresívnou, ba bojovnou tematikou nemohla byť za básnikovho života publikovaná a aj z tých, čo boli uverejnené v Slovenských ľudových novinách, boli niektoré cenzurované, preto pri výbere z nich rozhodoval ako smerodajný rukopis, upravovali sme iba pravopis podľa dnešného úzu.

Niektoré nadpisy básní v rukopise majú inakšie znenie ako uverejnené. Tak napríklad báseň označená v rukopise názvom Pieseň, v Tovaryšstve má názov Sen. Báseň Marginovi (KN 1901, č. 12) má v rukopise názov Je pravda… Balada Východná poviedka je uverejnená v SĽN 1913 pod názvom Neskúsené dievča — Túžba za blahom (turecká povesť) a i. Väčšina lyrických básní nemá zvláštny názov, ale preberá začiatok prvého verša za názov básne. Názvy nikde nemeníme, iba ich jazykovo upravujeme podľa zásad, ktoré vysvetlíme v Edičnej poznámke.

Básnické listy boli pod názvom Z listov uverejňované v Literárnych listoch na poslednej strane. Takmer všetky boli adresované Fr. R. Osvaldovi, iba niektoré z nich iným pracovníkom, združeným okolo LL (Sasinkovi, Blahovi, Irievičovi).

I. (LL 1891, č. 2, s. 23 — 24). List, v ktorom po analogickom obraze rozbúrenej prírody básnik podáva vlastnú charakteristiku 27-ročného kaplána v Radošovciach, nepokojného, sťažujúceho sa na samotu i nepochopenie. List sa dotýka aj intímneho života mladého teológa. List uverejnený v LL je Osvaldom opravenou verziou pôvodného, ktorý sa nám podarilo nájsť v rukopisných materiáloch. Oba listy sú svojím znením totožné až po verš 88: … veď ja som učil, ja ich bôľne vzdychať. Tu sa pôvodný list celkom mení. Je vlastne úprimnou spoveďou mladého muža staršiemu „bratovi“ kňazovi, ktorému dôveroval a od ktorého žiada vo svojich zmätkoch duchovnú pomoc. Ako dokument prinášame znenie pôvodného textu od verša 88:

Ja verím všetko, verím stále pevne,
som upevnil si vieru dostatočne,
lež pokým som sa túlal sem-tam umne
paprutím klamným mudroslovia, dotiaľ
mi zamrzol cit, vrelý pocit viery.
  Nuž čo tu robiť? Čo mi zhreje srdce?
Čo roztopí ho, ako granit tvrdé,
by zo žíl drsných stieklo čisté zlato?
  Už Puškin spieval v „Onegine“ umne:
že „s láskou Satan stvára žarty zvodné“
a kto mu padne skorej do osídiel
než básnik, ktorý ľúbi tak, jak nik nie.
  Richarde milý, Ty včuľ hodíš list môj.
„Sám diabol hádam diktoval mu všetko
a on sám kto je? Blázon spochabený?
Neverec, čo sa iba Bohu rúha?
Zatvrdlý hriešnik, čo sa zriekol neba?
snáď vyvrženec z pekla čertového,
poslaný ľudí zvádzať dolu k peklu,
snáď sám čert? — Pane Kriste, prežehnaj že! —
fuj! nehodno je čítať jeho šiale!“
  Ó, nenie pravda, ja som čistá láska,
ja neviem zle chcieť, neviem spraviť krivdu
a spokojný by som bol vtedy celkom,
len keby našiel na zátiší tichom
hniezdočko malé a v ňom holubicu
hrkútajúcu láskou večne sviežou
jak TjaňaTaťjana milá v Puškinovej básni.
  No ja som ľúbil stvoru Byronovu,
čo k mužovi sa vinula vše v noci
a o ňom si posnívala slastne,
a objímajúc manžela si svojho,
jej ústa iné meno šepotali.
Ja ľúbil devu — vyhasnutý vulkán
a len niekedy ona zahorela —
no dopustila so sebou sa kochať
a dopustila každému to prajne! —
Nehodná bola mojej lásky ona,
tej vrelej lásky, chladná ako kameň,
tej čistej lásky, otvorená iným,
no hodna bola podľa svojej krásy!
Lež každej veci býva koniec predsa —
— hovoria ľudia, aspoň ja som počul —
nuž koniec mala aj tá moja láska.
Nuž koniec aj list môj musí mať niekde.
A kde? Hja, ľahko je to uhádnuť ver,
kde koniec lásky, tam je koniec listom.
Vy blaženejšie žite, než ja žijem!

Narážku na citové útrapy mladého muža nájdeme aj v iných listoch. Napr. v liste Osvaldovi zo dňa 10. XII. 1890 svoje sny či vzruchy komentuje takto:

Nežiadal som ja s touto kráskou, nie ver
až do priepasti slasti načrieť smelo,
nie, nikdy ani v mysli rozputnenej!
I pred seba som vzal si vyhnúť vhode.
Lež kým som ja sa stránil od Charybdy,
do Scylly som sa durkol krkolomne.
Ach, iná žena mne krásou roztopašnou
zas omámila srdce, až som zastonal.

Aj túto časť úprimného vyznania dokladá básňou:

V korisť som ja padol kráse,
Tvojej kráse, dievčatko…

Uvádzame ju vo výbere pod záhlavím Znelky ľúbosti.

Všetky tieto vyznania majú rovnaké zakončenie: pokorné priznanie sa k vine a prosbu, aby priateľ neposudzoval prísne priateľove sny a nepokoje.

II. (LL 1892, č. 1, s. 14 — 15). List vychádza z obrazu prírody a zamýšľa sa nad problémami súdobého národného života. Je výzvou k práci pre blaho ľudu.

III. (LL 1893, č. 1, s. 32). Vtipná básnická spoveď o duševnom stave básnika v porovnaní s vážnym realistickým postojom Osvalda.

IV. (LL 1894, č. 5 — 6 s. 82 — 84). Opäť výpoveď o vlastnej životnej situácii, predstavenej v kontrastoch optimizmu a pesimizmu, spestrená vtipnou príhodou o sobáši dvoch starkých.

V. (LL 1895, č. 5, s. 66 — 68). List zaujímavý ako filozofická diskusia o zmysle života, ale aj kritický pohľad na účinkovanie a morálku vyššej cirkevnej hierarchie. Milkin sa tu predstavuje ako človek, ktorý sa hlboko zamýšľa o problémoch duchovného života, nič si nezľahčuje, preto je jeho život plný pochybností, prehier, ale aj nádeje.

VI. (LL 1897, č. 6, s. 91 — 92). Kabinetná ukážka Milkinovho pozorovacieho umenia, krásneho vzťahu k prírode, ale aj jazykovej virtuozity, obdivuhodne orientovanej v botanickej terminológii.

VII. (LL 1897, č. 1, s. 16 — 17). Dokument o Milkinovej práci na Katolíckom spevníku, kritika doterajšieho znenia Spevníka zo stránky ideovej i umeleckej. Práve tento list vyzdvihol J. Škultéty v nekrológu za Jánom Donovalom. Pozri J. Š. Vôňa domoviny, Bratislava 1973, s. 308 — 309.

VIII. (LL 1901, č. 4, s. 51 — 52). List sa dotýka kultúrnych pomerov na Slovensku začiatkom nášho storočia, najmä však vzťahu Vajanského k hlasistom a naopak. Pritom Milkin s uznaním hodnotí význam Vajanského, avšak kriticky jeho spor s mladými. Od hlasistov zasa žiada objektívnejšie hodnotenie práce „otcov“. Týmto problémom sa zaoberá Milkin aj v recenzii Vajanského Kotlína v LL 1902, č. 2.

Dodona — v gréckej mytológii posvätný háj s Diovými dubmi.

IX. (LL 1892, č. 6, s. 98 — 99). Frankovi Víťazoslavovi Sasinkovi, keď po štyridsaťročnej práci berie sa naspäť do vlasti. List vyjadruje radosť nad tým, že Sasinek po desaťročnom pôsobení v Prahe (1882 — 1892), kde bol kazateľom, vracia sa na Slovensko. Súčasne je kritikou kultúrnych pomerov na Slovensku.

Olymp — myslí sa martinské kultúrne centrum.

…my do vĺn Volgy vliať sa nechceme… narážka na iluzionistický panslavizmus a nekritické konzervatívne rusofilstvo, príznačné pre martinské kultúrne kruhy.

Edičná poznámka

Pri zostavovaní tohto vydania sme mali na zreteli jeho poslanie: oboznámiť našu verejnosť s dielom básnika a kritika Osvaldovej družiny, ktorého podstatná časť nebola dosiaľ nikde publikovaná. No súčasne sme sa pridržiavali zásad komentovaného vydania, aby sa oň mohol oprieť každý, kto sa v budúcnosti bude Milkinovou tvorbou zaoberať. Text sme upravovali po jazykovej stránke opatrne a citlivo, najmä tam, kde boli gramatické nedôslednosti a chyby. Presne sme však zachovávali autorov štýl i slovníkové osobitosti.

V texte Milkinovej poézie nájdeme slová, ktoré dnes alebo vypadli zo slovnej zásoby jazyka, alebo majú vyslovene nárečovú podobu. Tieto slová a výrazy nechávame nezmenené. Napr. sumenie (svedomie), poblesk (pablesk), tunáka (pre rým, tu), doluká (dolu), bár, bárs (hoci), tmíkavý (chvejúci sa), žízeň (smäd), kropka i kropľa (kvapka), lastovka (lastovička), brúk (chrobák), šúst (zhnité lístie), klčkať (kývať sa), unyle (ochabnuto), kriesnuť (kriesiť), činčor (spev sýkoriek), zeď (múr), druždiť (druzgať), nehodník (nehodný človek), prestatý (prešlý), zmretý (mŕtvy), milosť (vo význame ľúbosť), milostný (ľúbostný), sebský (sebecký), sklam (sklamanie), skvet (podst. meno od skvetať), kýp (prekypovanie), podujem (podujatie), zúr (zúrivosť), bzuk (bzučanie), prôvod (sprievod) atď.

V texte vecnej prózy nájdeme také slovníkové osobitosti: vida (idea), pochop (pojem), snílko (rojko), ráz (charakter), jedno (jednota), celo (celok), slovový (slovný), značenie (význam), líčenie (zobrazovanie), manýr (maniera), protiva (kontrast, protiklad), vnútropravdivý (psychologicky pravdivý), vidový svet (svet ideí), poslediteľná myšlienka (myšlienka jasná — ktorú možno sledovať), ťah (črta), šovén (šovinista), učebci (učenci), peň (gram. termín, kmeň), výpravka (rozprávanie, fabula), slaviansky (slovanský), romanticizmus (romantizmus), bernolácka škola (bernolákovská) a i. Ponechávame ich v pôvodnom znení.

Do Milkinovho slovníka v časti kritického textu sme zasiahli iba zriedkavo, a to iba tam, kde Milkinov archaický výraz možno bez posunu významu a obmeny štýlu nahradiť súčasným slovom. Napr. mluvnica — gramatika, mluvnický — gramatický, renesans — renesancia, prednáška, tu vo význame predstava; Vo vecnom texte sme nahradili aj niektoré zastaralé slová a zvraty, ako napr.: poneváč — pretože, neni — nie je, užívať (slová) — používať, snadno — ľahko, stejný — rovnaký, bezvadný — bezchybný, poézia to dopúšťa — pripúšťa; to sa Hviezdoslav nikdy nedožije — toho sa nedožije; básne vážia — zavážia a pod. V kritickom texte všade vypisujeme skrátené slová slov., — slovenský. Slov. pohľady — Slovenské pohľady, Lit. Listy — Literárne listy; Kat. nov. — Katolícke noviny a podobne.

Pokiaľ ide o úpravu textu poézie, pri uverejnených básňach nebolo treba veľa zásahov. Czamblov gramatický systém, ktorý bol platný pre vtedajšie vydania, sa neveľmi líšil od dnešného gramatického systému, až na pravopis. Väčšie opravy bolo treba urobiť v rukopisných básňach. Jazyk v Milkinovej tvorbe je síce vycibrený, a ako sme videli v teoretických úvahách, básnik kládol na jazykovú správnosť veľký dôraz, no vo veršoch nájdeme mnohé nedôslednosti aj proti vtedajšiemu kodifikovanému úzu. Tak sa vyskytujú nesprávne tvary, ako napr. pádové koncovky: z riase namiesto z riasy, búre namiesto búry, na stebli namiesto na steble atď. Predložky a predpony nie sú správne použité, interpunkcia nie je dôsledná, čiarky za vetami sú veľmi často vynechané a kvantita v rukopisných básňach je občas nesprávna. Tak Milkin píše: svojích, mojím (dat.), ních atď. V týchto otázkach sme zachovávali dnešný pravopisný úzus.

Hlavné zásady, ktoré sme mali pri úprave textu, možno zhrnúť do týchto bodov:

Pádové otázky upravujeme podľa dnešného pravopisu okrem prípadov, keď nesprávny pád je úmyselne použitý kvôli rýmovému efektu, napr. tvar niadry upravujeme na ňadrá, ponechávame však v rýmovej pozícii: až rozvlnené stíchli ňadry… tak ďalej vlákno činov priadli; vír vlasí upravujeme na vír vlasov, búrnych vášeň výbuchy — vášní výbuchy; gen. pl. hlupství — hlupstiev, očičky — očičká (v rýmovom postavení ponechávame), strelov — strelou, prsá — prsia, slze — slzy, víchre — víchry, strážom — strážam, paňú — paniu, v dlaniech — v dlaniach, z palmí — z paliem…

Vokatív ženského rodu typu matko, ženo upravujeme na -a, ponechávame iba v niekoľkých prípadoch, kde je to potrebné pre rýmovú zhodu (dievčino — nevinno, stvoro — skoro, dcéro — šero).

Dialektické tvary typu tebä, käde, väže, z niekäde upravujeme podľa dnešného pravopisu, ponechávame iba pre rýmovú alebo asonančnú zhodu (mäd — pozberať). Tvary príčastia minulého a futúra vyšiol, prišiol, našiol, ukiaže upravujeme na vyšiel, prišiel, ukáže atď. Rovnako upravujeme podľa dnešného pravopisu dialektické podoby: riastla, skovaj, veznem, krú (pre rýmovú zhodu ponechávame), zťato (odtiaľ, stade), choj (choď), veľmo, perny (pery), v sred (vstred), nahaj (nechaj), v ňútri (vnútri), prez most (cez most), sňah (sneh), andel (anjel) a pod.

Tvary 3. os. pl. vzoru súďa, svieťa, bráňa upravujeme na súdia, svietia, bránia; neurčitok slovies mreť, trpeť, zreť upravujeme na mrieť, trpieť, zrieť, črieť a pod.

Niektoré podst. mená používa Milkin v inom rode, ako je ustálené dnes. Napríklad: ten beľ namiesto tá beľ, rúška namiesto rúško, ten kader namiesto tá kader, upravujeme podľa dnešného úzu.

Prídavné mená typu bystrie, zelenie, zbúrenie (vlny zbúrenie) upravujeme na bystré, zelené, vzbúrené.

Tvary zámena ako jich, jim, jimi, vyskytujúce sa v rukopisnom materiáli upravujeme na im, ich, nimi. Tvar jimž, ktorý básnik používa na začiatku verša v jambickej stope, ponechávame upravený na imž, ako je to aj v Hviezdoslavovom slovníku. Zámená jaký, jaké, jaká, príslovky jako, jakoby opravujeme na aký, ako, akoby atď. Ponechávame jak, pretože si to vyžaduje rytmický charakter verša najmä v jambickom postavení. Citoslovce, oh, ah, hah upravujeme na och, ach. Zvolanie o u Milkina bez kvantity meníme na ó.

V predložke k sme našli v rukopisnom materiáli viac podôb: ku, ko i gu. Upravujeme všade podľa dnešného úzu k, ku.

Pre rýmové efekty sa básnik neraz dopúšťa aj gramatickej deformácie, ktorú nebolo možné upravovať, pretože by sa tým porušil rytmický obraz alebo rýmová zhoda veršov. Napríklad rieknuť namiesto riecť, úsťatá — pre rým láska tá, úsťat — ustať), nemôž’ namiesto nemožno, nezhlode namiesto nezhlodá (pre rým jak líška v nehode… jak červ dub nezhlode), kvetie namiesto kvitne (pre rým: klín matičky rajom je v svete, kde blaho a spokojnosť kvetie), kypnú — kypia, nepriateli namiesto nepriatelia (vám bliašky zlaté naši nepriateli / na krídla dali, by ste sa v nich skveli).

Na začiatku verša sa vo viacerých prípadoch vyskytujú stiahnuté tvary zámena môj, tvoj, má, tvá. Ponechávame z hľadiska zachovania rytmu básne.

Časté sú skrátené tvary zvratného slovesa si ako príklonka k slovu: ušlas’, tys’, čos’, kebys’, prečos’, keďs’; ponechávame ich, lebo sú funkčne zaradené do skladby vety kvôli rytmu verša.

Vo vecnej próze zastarané tvary: je-li, nenie-li upravujeme na ak je, ak nie je, ak nájde a pod.

V poézii sa častejšie vyskytuje infinitív na -i; kvôli rýmovej zhode ho bolo treba ponechať (vlasti — klásti).

V rukopise je vokatív málokedy oddelený čiarkou. Nahradzujeme interpunkciu v otáznikoch, výkričníkoch a dvojbodkách podľa dnešného pravopisného úzu.

Pri všetkých týchto úpravách sme sa riadili zásadou ponechať štýl, slovník, slovosled, väzby podľa autorovho znenia a nezasahovať do osobitostí jeho slohového vyjadrovania. Vychádzali sme z princípu, že zvláštnosti jazyka, slovníka, skladby sú úzko späté s osobným založením autora, ale aj s charakteristickými črtami doby, v ktorej jazykový prejav vznikol.

Ján Sedlák