ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poznámky a vysvetlivky

Pri zostavovaní výberu z diela Tichomíra Milkina nám slúžili za podklad rukopisné texty, najmä materiál rukopisných básní, a texty uverejnené v rozličných súdobých časopisoch a almanachoch. Kým podstatou básnického oddielu okrem básnických epištol je rukopisná pozostalosť, všetky texty obsahujúce básnické listy a ukážky z literárnej teórie a kritiky boli uverejnené v časopisoch: Literárne listy, Slovenské pohľady, Tovaryšstvo a Katolícke noviny. Časť rukopisného materiálu sme získali z archívu Spolku sv. Vojtecha, ale hlavná rukopisná pozostalosť básnika bola uložená u básnikovej príbuznej, pani M. Donovalovej v Banskej Štiavnici, ktorej patrí vďaka za súhlas k vydaniu dosiaľ nikde nepublikovanej poézie.

V rukopisnom materiáli sa nachádzajú básne lyrické i epické, ľúbostné, náboženské i vlastenecké. Sú napísané na jednotlivých hárkoch zažltnutého, miestami už dosť zničeného papiera formátu 21 × 17 cm. Súbor je číslovaný podľa osemstránkových celkov od č. 13 až po 80. Okrem tohto neúplného súboru našiel som básne písané na rozličných nečíslovaných kúskoch papiera väčšieho i menšieho formátu. Zrod básní sa z veľkej časti dal ustáliť, lebo ich autor poväčšine datoval, a to od r. 1884 až po rok 1918. Chronológia však nie je súvislá; nájdu sa na jednej strane básne z rozličných rokov, z čoho možno usúdiť, že ich básnik datoval až dodatočne. Materiál nie je usporiadaný žánrovo. Vedľa seba sú básne čisto intímneho charakteru, popevky, improvizácie, ale i vlastenecké a náboženské verše a básne epické. Kvôli prehľadnosti sme usporiadali výber tak, aby tvoril istý ucelený systém, smerujúci od osobnej lyriky cez úvahovú a vlasteneckú poéziu až po epické básne. Takto je pohľad na dielo jasnejší a vnútorne logickejší. Prirodzene, nepublikujeme celý súbor, ale z každej žánrovej formy iba vybrané ukážky. Niektoré básne sú bez štylistických opráv, v iných je opráv mnoho, ba podaktoré sú v rukopise celkom prepracované, niekde celé slohy vyškrtané, poprečiarkované, iné na margu zmenené. Niekedy sú zmeny dvojaké: atramentom pôvodné a ceruzou dodatočné. Nazdávame sa, že dodatočné úpravy textu boli určené pre tlač. V niektorých básňach sa okrem dátumu uvádza aj miesto, kde boli napísané (Dojč, Šaštín, Brodské, Koválov, Búry, Piešťany, Korytnica, Mistríky, Donovaly).

Vo viacerých básňach je niekoľko náčrtov, ktoré dávajú nazrieť do alchýmie básnikovej tvorby. Tak v básni, ktorá sa začína veršom: Čo ma viaže k mistríkovskej dedine… iba prvý verš ostáva nezmenený, v druhej slohe tretí a štvrtý verš je zmenený takto: Pôvodne: Poďže vonka, nech ťa zbozkám na líčka, / nech ťa stisnem, duša moja, trošička. V prepracovanom znení: Poďže vonka, duša moja, trošička, / nech ťa zboskám na červené na líčka. V tretej slohe ostávajú nedotknuté prvé dva verše, ostatné dva sa menia. Pôvodne: Pusť ma milá, švárne dievča, pusť ma dnu, / veď som ja tu ver’ už nôcku ostatnú. V prepracovanom znení: Poďže, milá, duša moja, poďže von, / dávno ťa už čaká milý pod oknom. Preškrtnutá je posledná sloha, ktorá znie takto: Nepustím ťa do komôrky, veru nie, / vy ste spurní, my sme devy poctivé, / ale pyšťok na rozlúčku ti ja dám, / ak neprídeš, mladý pán, už nikdy k nám.

Na hárku 34 sa začína cyklus nazvaný Znelky ľúbosti s podtitulom Piesne, venovaný značke J. M., ktorú sa nepodarilo rozšifrovať. Prvá báseň je datovaná 1. XII. 1890, posledná iba rokom napísania 1891. Číslované sú od 1. do 49. Nie sú písané súvisle, medzi nimi nachádzame mnohé iné básne národného či náboženského obsahu. Z toho vidieť, že ich Milkin písal vo chvíľach „oddychu“ od „vážnej“ poézie alebo od kritickej činnosti. Vyberáme z nich 23 básní, prihliadajúc jednak na rozsah našej publikácie, jednak na to, že mnohé piesne sa svojím obsahom opakujú.

V prípade, keď sme našli v rukopise báseň, ktorá bola potom i uverejnená v niektorom časopise, pridržali sme sa znenia uverejneného autorizovaného textu. Nejde o podstatné zmeny, iba o jazykovú úpravu v zmysle vtedajšieho jazykového úzu a o niektoré lexikálne zmeny. Tak napríklad v básni Radosti moje… vo verši: s sebou aj teplo odviedli v Tovaryšstve II. str. 273 slovo odviedli je zmenené na odniesli. V básni Staval som… verš: a keď vše lkanie slávika znelo je zmenený v Tovaryšstve II., str. 271 na: keď klokotanie slávika znelo. V básni Pieseň verš: zaváňal vône vej zmenený (tamtiež) na: zaváňal vonný vej.

Vo vlasteneckých básňach, ktoré zaraďujeme do oddielu V úzkosti o národ, vychádzali sme z faktu, že väčšina básní s výrazne progresívnou, ba bojovnou tematikou nemohla byť za básnikovho života publikovaná a aj z tých, čo boli uverejnené v Slovenských ľudových novinách, boli niektoré cenzurované, preto pri výbere z nich rozhodoval ako smerodajný rukopis, upravovali sme iba pravopis podľa dnešného úzu.

Niektoré nadpisy básní v rukopise majú inakšie znenie ako uverejnené. Tak napríklad báseň označená v rukopise názvom Pieseň, v Tovaryšstve má názov Sen. Báseň Marginovi (KN 1901, č. 12) má v rukopise názov Je pravda… Balada Východná poviedka je uverejnená v SĽN 1913 pod názvom Neskúsené dievča — Túžba za blahom (turecká povesť) a i. Väčšina lyrických básní nemá zvláštny názov, ale preberá začiatok prvého verša za názov básne. Názvy nikde nemeníme, iba ich jazykovo upravujeme podľa zásad, ktoré vysvetlíme v Edičnej poznámke.

Romance, balady, legendy

Väčšina básní je prevzatých z rukopisných materiálov. Uverejnené boli: Túžba za blahom (turecká povesť, v Slov. ľudových novinách 1913, č. 20, v rukopise má názov Východná poviedka; Svätý Peter, Kat. noviny 1891, č. 19; Slávik, Pútnik svätovojtešský, 1917, s. 59; Hádka, SĽN 1918, č. 34 (pod názvom Kroj).

Tyrin

Z výberu Milkinovej básnickej tvorby vynechávame rozsiahlu báseň Tyrin, ktorá ostala v rukopisnej pozostalosti. Má 121 desaťveršových slôh. Napísaná je na ôsmich štvorlistových zväzkoch rozmerov 17 × 21 cm. Na konci textu je dátum 28. IX. 1889. Túto básnickú poviedku dnes pokladáme skôr len za zaujímavý literárnohistorický dokument a za ukážku ďalších žánrových foriem Milkinovej poézie. Upozorňuje na to aj Ivan Kusý v Dejinách slovenskej literatúry (III. 518), keď hovorí: „V celkovej koncepcii sujetu básne ostal autor v mnohom poplatný zastaralej poviedkovej konštrukcii a vlastne len rozmnožil rad pseudoromantických epických schém.“ Pretože však v lyricko-epickej básni Tyrin, ktorá je aj dokladom mravopisných tendencií autora, sú niektoré silnejšie poetické miesta a pokus o hlbší psychologický ponor do vnútorného sveta postáv, vyberáme z nej niekoľko ukážok a pre čitateľské pochopenie spájame ich s vysvetľovacím textom.

Tyrin

(Fragmenty)

I.

Hrad Tyrin pyšne vzpína hore
zo skaly tvrdšej od kremeňa
tam nad jaderských sihôt more
si machom kryté šedé temä.
Už tisíc rokov vzteklé prúdy
na jeho základ more rúti,
lež márne všetko namáhanie,
hrad stojí a stáť večne bude
i vo vĺn vzteklých besnom prúde,
tak práve, ako aj dnes tam je.

K východu, kde je stromov mnoho,
prekrásna niva v sadoch leží
hneď u piat samých hradu toho
a tiež i mora na pobreží.
V záhrade tejto tak je krásne,
keď slnca plameň večer hasne
a ona kloní hlavu svoju
z vĺn mora, z vzduchu upravenej
si do postele zafarbenej
s rumeňom ruží ku pokoju.

Keď ešte raz sa na svet kukne
a vidí, ako mesiac mladý
sa díva na tú posteľ chutne,
tu rdie sa, rúškom kryjúc vnady
a do vĺn mora skočí rýchlo,
by srdca bitie skorej stíchlo
a lásky zárod usnul v spaní.
A mesiac spešne kráča hore,
by spatril slnce na obzore
a len sa smeje zradovaný.

To vidiac slávik v milom sade
si spieva lásky piesne vrelé,
ich počuť sadom bolo všade
až pokým slnce von z postele
sa prebudivši ráno zase
povstalo v novej vnade, kráse
a usmialo sa na mesiačik,
že darmo prešiel ten svet celý,
neprišiel slncu ku posteli,
by sa v nej kochal, neboráčik.

Sem chodievali na tie krásy
sa dívať dvaja ľudia z hradu,
so sebou viedol hradu pán si
vždy pekne svoju paniu mladú,
čo od zrenice mal ju radšej
a ktorá v kráse o moc väčšej
sa skvela, nežli myseľ ľudská
predstaviť zná si. Hviezdy zhasli
vše nebom na jej pohľad jasný —
lež čert i takých k skaze hucká.

I včuľ sa vrátil s paňou na hrad,
ju odprevadil do jej spálne,
tak posluhoval on jej tam rád,
vždy hľadal prácu tam si schválne,
keď ju on zľúbal do sýtosti,
poľúbil ruku, rieknuc: „No spi
mi sladko, duša moja sladká!“
A len tam stojí pri nej nemo
a pokým vraví milé meno,
ju tvárou, ňadry nežno hladká.
— — — — — — — — — — — —

II.

A len čo zdvihlo slnce hlavu
z kvetného lôžka preveselo
a zapudilo preč noc tmavú,
hneď na hrad oko svoje sprelo,
by zhliadlo blaho, ktoré skýta
ľúbosti žiara v srdci skrytá,
by zhliadlo, ako krásny Mladín
otvoril dvere na tereme,
v ňomž spala ešte Lenka neme
v srdiečku čistom s mierom svätým.

Zas sadol pekne potichučky
si k Lenke, striehnuc, kedy vstane,
neľúba ani len jej rúčky,
by nevzbudil ju zo sna plane.
Však roztopašné slnce kradme
ju ľúba, kde len napopadne,
raz s obrvami čiernych očí
sa ihrá, hneď zas s retmi úsťat,
a hneď sa zas dá nižšie spúšťať,
až medzi ňadier púčky skočí.

Lež mladá žienka toľko ani
len slncu nesmie povoliti,
a preto v prísnom ostýchaní
sa zardie, strasie, rúčky schytí
a obnažené ňadrá schová
jej košielenka ľaliová.
Tu hneď sa vrhne manžel na ňu,
celuje rúčky, púčky hrudi,
obličaj pýrom hanby rudý,
kým rukou dá sa k objímaniu.

On spína stužkou biele nôžky,
on usporiada šaty na nej
a zapečatí všetko bozky,
to z lásky veľkej, zvrchovanej.
A ona tiež sa naňho rúcne
objíma tiež ho, ľúba vrúcne
a hrkútajúc o ľúbosti
jak v lete milé holúbätá,
keď pooblieva ich lúč zlatá
novými krásnych farieb skvosty.

Po scéne ranného zvítania manželov Mladín oznámi Lenke, že musí na krátky čas odísť k rodičom. Lenka je nešťastná, napokon sa však upokojí. Chodieva na breh mora a túžobne čaká na Mladínov návrat. V 3. kapitole sa však namiesto manžela zjaví na člne mladík — Fridolín. Lenka sa najprv vyľaká, neskôr však na návštevy dvorného mladého muža navykne, ba vyčkáva už na brehu mora nie manžela, ale neznámeho mladíka, ktorý sa svojím zjavom a spôsobmi vkradol do jej života.

IV.

Už dávno polnoc hlási vojak
a Lenka ešte nevie zaspať,
ni sama nevie, prečo a jak.
Lež vždy len vidí juna tam stáť
a čuje, ako jahodový
ret jeho šepce milé slová,
jak vrelšie cítiť lásku on vie,
jak prevyšuje krásou muža —
a v rozpomienkach slabá duša
sa zvíja, búri nepokojne.

Však naposledy ozvalo sa
svedomie svojím hlasom prísnym:
— Mňa ľudia nikdy neuprosia,
ja neúnavne ich len trýznim,
keď svätý zákon Stvoriteľa
prestúpiť noha ich by chcela.
Kto môj hlas zdusí, ozaj kedy?
Keď hriech sa spáchal, nie smrť, peklo —
veď tam ich trýznim teprv vzteklo —
zúfalstvo lejúc na nich jedy.

I prisľúbila sväte-sväto:
„Nepôjdem už viac ani na piaď
a čo by hromy bili sťato, —
hej, nie je dobre známosť začať,
a načo som ho zvala ja len
tak prívetivo ešte aj sem?!…
Nuž, ale to sa hádam svedčí,
však nespravila som nič, žeby
v mužovi mohla vzbudiť jedy,
to zrejme vidieť z našich rečí.“

Tak rozmýšľala na posteli
a rozbúrené pomaličky
myšlienky z hlavy uleteli
a sen jej zlietol na očičky.
Ó, tak je sladký ozaj ten sen,
čo nasleduje búrlivý deň,
keď srdce, ktoré divé vášne
hádzali sťaby loďku prúdy,
keď rozvlneným morom blúdi,
v prístave mieru kotviť začne.

A preto dlho spala ona…
Až dopoludnia, kým ju čeľaď
nezobudila hlasom zvona,
čo celý hrad zval obed jedať.
Zas obnovila predsavzatie,
lež kto to splní, keď ho zmätie,
nezbedná vášeň, čo tak páli?
Keď večer prišiel, ona zase
sa objavila v svojej kráse,
chce počuť znovu juna chvály.

A potom išla von deň po deň
v súmraku sivom k moru dolu,
nie jakby jun bol toho hoden,
lež splniť chcela svoju vôľu,
a junoš, vediac, že ju zhliadne,
sa ustanovil tiež tam riadne.
Rozhovor mali ľahostajný,
a predsa duch sa topil vše v nich,
rozvlnil ňadier prudkejší dych,
sťa vietor vetvy stromov, hájmi.

Haditou zavše chodia cestou,
vše kobercami mäkkej trávy
a duch ich lieta ríšami snov,
kým noha útle kvietky dlávi.
Tak kvietok, chúďa, ešte teraz
si kvitol, a už v hrobe je skáz.
Ach, čo je čnosti podobnejšie
než útle kvieťa, čo tak náhlo
sa k zahynutiu svojmu nahlo —
ó, celkom taká čnosť vám tiež je.

V 5. kapitole nájdeme Mladina u jeho rodičov. Predmetom rozhovoru je Lenka, manželské šťastie a Mladinova túžba opäť svoju žienku uvidieť. 6. kapitola pôsobí ako kontrast k predchádzajúcej, je obrazom vášnivého stretnutia milencov a dramatického návratu Mladina.

VI.

Zastali oba, spreli oči
jedno druhému na zrenice,
náruživosti oheň blčí,
od neho hneď sa srdce chyce,
už cítia útrob závan vonný,
už slyšia duše bôľne stony,
kypiacich ňadier rozvlnenie,
ret vyschlý škrie už v strašnej žízni,
plam vášní sliedi v kostiach, krížmi,
pokoja v celom tele nenie.

Nuž a či, keď sa už čas blíži,
sa nerozpukne rúško ruže,
čo rozkoš vnád jej mala v skrýši
a ona k svetlu nevyruše?
Tak puká tiež aj kôra stydu,
keď vhodné časy k tomu prídu,
ret na ret padne náružive,
hruď s hruďou splynie rozvlnená,
ramená prídu pod ramená
a duša dušu chtivo pije.

A v strašnom vášní vlnobití
cit zatmí umu klenbu jasnú,
jak keď sa v noci búrka schytí,
rad-radom nebom hviezdy zhasnú.
Kto myslí na súd v časoch vášní,
kto býva vtedy striedmy, vážny,
kto rozvažuje svoje deje,
čo aký koniec mohli mať by,
kto myslí na trest, božie kliatby,
keď hriech sa ako ľuľok smeje!

Keď srdce kypí, bije vzteklo,
um so svedomím drieme trochu,
víťazí vtedy čierne peklo
skrýš tmavých nočnom na brlohu,
i mesiac skrýva svoje líce
za čierny oblak, a to síce,
by nevidel, jak špatne
červ zeme šliape boží zákon,
lež potom svietiac neborákom
ukáže hriech, čo stal sa vo tme.

Kým hriech sa pácha, všade bydlí
po svete pokoj, tichosť nemá,
utíchne vietor rýchlokrídly,
ni more vtedy huku nemá,
lež keď sa hriech už spáchal scela
a náruživosť v popol stlela,
sa zdvihne silný rachot v duši,
svedomia ohlas, ktorý strasie
jak hrom zem celú bytosť v mraze
a vnútri, vonku pokoj zruší.

Tak náhlo letí času krídlo,
tak náhle chváce rozkoš spred úst,
tú, z ktorej hriechu bremä skydlo
sa na svedomie ľudí len just.
Po hriechu všetko inakšie je,
vše škúli, nič sa neusmeje,
a ukazuje prstom na nich —
i oni ako chlapci mladí
si myslia, že už všetko zradí
celému svetu ich jak hriešnych.

A preto vidiac stúpať muža
v úzkosti hroznej znivočená
sa nazdá hriechom chabá žena,
že jej svedomie rúško nemá,
že každý číta jeho taje
a hriešnu dobu nemo kľaje,
i utekajú k moru oba,
tam skočia na čln Fridolínov,
preč chcejúc utiecť s hroznou vinou, —
i spraská veslo, čľupne voda.

Tam stojí manžel omráčený,
jak miesto ryby kto má hada,
i vidí, jak sa more pení
a na ňom jeho žena mladá
s junákom cudzím preč sa berie
ta po mesačnom pološere.
Už šípi, čo sa stalo s nima,
že oni hnaní besnou vášňou
s odvážlivosťou srdca strašnou
šliapali zákon Hospodina.

I schytí do rúk pištoľ… cieli…
Páľ!… guľka sviští riedkym vzduchom —
junákov kabát čistý, biely
sa v krvotoku pýri tuhom,
vypadne veslo, hlava klesne,
on schrčí ešte raz z pŕs desne
a padne mŕtvy na ramená
Eleny… Aký rozdiel! Prvej
slasť tvoriac ležal na hrudi jej,
včuľ ľaká hlava rozštiepená,

a srdce, v ktorom toľká láska
s rozkošou vrela, s nenávisťou
miešanou v bôli už včuľ praská,
záhubou hroziac jej sa istou.
Odsotí z lona mŕtve telo,
čo takou láskou prv s ňou zvrelo,
pritiahnuc ho ta na kraj člnka
a s rozzúrenou duše mysľou
ho sotí do vĺn s perou stislou,
pľask! — čľupne more, potom žblnká.

Zúr Lenky ňadrá napne ďalej
i sama skočí na kraj člna.
„Ó, ty ma, more, ty ma zalej,
skry moju hanbu, mäkká vlna!“
Lež ako nohu dvíha hore,
sa vzpruží víchrom hnuté more
a ona naspäť na čln padá.
Bez povedomia leží neme,
loď chytrý víchor ďalej ženie, —
s ním letí morom žena mladá…

Čln letí… zavše priepasť je mu
už hrobom, raz je v štíte breha
vĺn besných, jeho slabú stenu
stisk tlačí, praští, dosky trhá,
hrom hučí, škrečí, blesk sa blýska
tak, jakby mora priepadliská
hneď zhltnúť chceli člnok malý
i s Lenkou hriechom poškvrnenou.
Jak víchor vzduchom s mydla penou,
tak skazne prúd sa s člnom valí.

7. kapitola opisuje Mladinovu bolesť nad zradou a stratou milovanej ženy. V ďalších spevoch sa romanticko-dramatický dej, zasadený do minulosti, rozvíja takto: Lenku vyhodí more na breh ostrova. Tam po čase porodila syna, ktorého nazve Mir. Vyrastie z neho statný krásny mladík, jediná útecha nešťastnej matky. Mir často pláva na člne po mori a matka zakaždým úzkostlivo vyčkáva. V 11. kapitole sa Mladin plaví na lodi naloženej obilím, keď ho napadnú piráti. Boj sa kloní raz na jednu, raz na druhú stranu. Už-už hrozí, že piráti zvíťazia, keď vtom pripláva na loďke Mir a zneškodní posledných štyroch zbojníkov. Mladin sa dozvedá, že jeho záchranca je synom Lenky. Odchádzajú vedno k ostrovu a dramaticko-sentimentálny príbeh sa skončí zmierením Lenky s Mladinom a odchodom všetkých troch na hrad Tyrin.

Edičná poznámka

Pri zostavovaní tohto vydania sme mali na zreteli jeho poslanie: oboznámiť našu verejnosť s dielom básnika a kritika Osvaldovej družiny, ktorého podstatná časť nebola dosiaľ nikde publikovaná. No súčasne sme sa pridržiavali zásad komentovaného vydania, aby sa oň mohol oprieť každý, kto sa v budúcnosti bude Milkinovou tvorbou zaoberať. Text sme upravovali po jazykovej stránke opatrne a citlivo, najmä tam, kde boli gramatické nedôslednosti a chyby. Presne sme však zachovávali autorov štýl i slovníkové osobitosti.

V texte Milkinovej poézie nájdeme slová, ktoré dnes alebo vypadli zo slovnej zásoby jazyka, alebo majú vyslovene nárečovú podobu. Tieto slová a výrazy nechávame nezmenené. Napr. sumenie (svedomie), poblesk (pablesk), tunáka (pre rým, tu), doluká (dolu), bár, bárs (hoci), tmíkavý (chvejúci sa), žízeň (smäd), kropka i kropľa (kvapka), lastovka (lastovička), brúk (chrobák), šúst (zhnité lístie), klčkať (kývať sa), unyle (ochabnuto), kriesnuť (kriesiť), činčor (spev sýkoriek), zeď (múr), druždiť (druzgať), nehodník (nehodný človek), prestatý (prešlý), zmretý (mŕtvy), milosť (vo význame ľúbosť), milostný (ľúbostný), sebský (sebecký), sklam (sklamanie), skvet (podst. meno od skvetať), kýp (prekypovanie), podujem (podujatie), zúr (zúrivosť), bzuk (bzučanie), prôvod (sprievod) atď.

V texte vecnej prózy nájdeme také slovníkové osobitosti: vida (idea), pochop (pojem), snílko (rojko), ráz (charakter), jedno (jednota), celo (celok), slovový (slovný), značenie (význam), líčenie (zobrazovanie), manýr (maniera), protiva (kontrast, protiklad), vnútropravdivý (psychologicky pravdivý), vidový svet (svet ideí), poslediteľná myšlienka (myšlienka jasná — ktorú možno sledovať), ťah (črta), šovén (šovinista), učebci (učenci), peň (gram. termín, kmeň), výpravka (rozprávanie, fabula), slaviansky (slovanský), romanticizmus (romantizmus), bernolácka škola (bernolákovská) a i. Ponechávame ich v pôvodnom znení.

Do Milkinovho slovníka v časti kritického textu sme zasiahli iba zriedkavo, a to iba tam, kde Milkinov archaický výraz možno bez posunu významu a obmeny štýlu nahradiť súčasným slovom. Napr. mluvnica — gramatika, mluvnický — gramatický, renesans — renesancia, prednáška, tu vo význame predstava; Vo vecnom texte sme nahradili aj niektoré zastaralé slová a zvraty, ako napr.: poneváč — pretože, neni — nie je, užívať (slová) — používať, snadno — ľahko, stejný — rovnaký, bezvadný — bezchybný, poézia to dopúšťa — pripúšťa; to sa Hviezdoslav nikdy nedožije — toho sa nedožije; básne vážia — zavážia a pod. V kritickom texte všade vypisujeme skrátené slová slov., — slovenský. Slov. pohľady — Slovenské pohľady, Lit. Listy — Literárne listy; Kat. nov. — Katolícke noviny a podobne.

Pokiaľ ide o úpravu textu poézie, pri uverejnených básňach nebolo treba veľa zásahov. Czamblov gramatický systém, ktorý bol platný pre vtedajšie vydania, sa neveľmi líšil od dnešného gramatického systému, až na pravopis. Väčšie opravy bolo treba urobiť v rukopisných básňach. Jazyk v Milkinovej tvorbe je síce vycibrený, a ako sme videli v teoretických úvahách, básnik kládol na jazykovú správnosť veľký dôraz, no vo veršoch nájdeme mnohé nedôslednosti aj proti vtedajšiemu kodifikovanému úzu. Tak sa vyskytujú nesprávne tvary, ako napr. pádové koncovky: z riase namiesto z riasy, búre namiesto búry, na stebli namiesto na steble atď. Predložky a predpony nie sú správne použité, interpunkcia nie je dôsledná, čiarky za vetami sú veľmi často vynechané a kvantita v rukopisných básňach je občas nesprávna. Tak Milkin píše: svojích, mojím (dat.), ních atď. V týchto otázkach sme zachovávali dnešný pravopisný úzus.

Hlavné zásady, ktoré sme mali pri úprave textu, možno zhrnúť do týchto bodov:

Pádové otázky upravujeme podľa dnešného pravopisu okrem prípadov, keď nesprávny pád je úmyselne použitý kvôli rýmovému efektu, napr. tvar niadry upravujeme na ňadrá, ponechávame však v rýmovej pozícii: až rozvlnené stíchli ňadry… tak ďalej vlákno činov priadli; vír vlasí upravujeme na vír vlasov, búrnych vášeň výbuchy — vášní výbuchy; gen. pl. hlupství — hlupstiev, očičky — očičká (v rýmovom postavení ponechávame), strelov — strelou, prsá — prsia, slze — slzy, víchre — víchry, strážom — strážam, paňú — paniu, v dlaniech — v dlaniach, z palmí — z paliem…

Vokatív ženského rodu typu matko, ženo upravujeme na -a, ponechávame iba v niekoľkých prípadoch, kde je to potrebné pre rýmovú zhodu (dievčino — nevinno, stvoro — skoro, dcéro — šero).

Dialektické tvary typu tebä, käde, väže, z niekäde upravujeme podľa dnešného pravopisu, ponechávame iba pre rýmovú alebo asonančnú zhodu (mäd — pozberať). Tvary príčastia minulého a futúra vyšiol, prišiol, našiol, ukiaže upravujeme na vyšiel, prišiel, ukáže atď. Rovnako upravujeme podľa dnešného pravopisu dialektické podoby: riastla, skovaj, veznem, krú (pre rýmovú zhodu ponechávame), zťato (odtiaľ, stade), choj (choď), veľmo, perny (pery), v sred (vstred), nahaj (nechaj), v ňútri (vnútri), prez most (cez most), sňah (sneh), andel (anjel) a pod.

Tvary 3. os. pl. vzoru súďa, svieťa, bráňa upravujeme na súdia, svietia, bránia; neurčitok slovies mreť, trpeť, zreť upravujeme na mrieť, trpieť, zrieť, črieť a pod.

Niektoré podst. mená používa Milkin v inom rode, ako je ustálené dnes. Napríklad: ten beľ namiesto tá beľ, rúška namiesto rúško, ten kader namiesto tá kader, upravujeme podľa dnešného úzu.

Prídavné mená typu bystrie, zelenie, zbúrenie (vlny zbúrenie) upravujeme na bystré, zelené, vzbúrené.

Tvary zámena ako jich, jim, jimi, vyskytujúce sa v rukopisnom materiáli upravujeme na im, ich, nimi. Tvar jimž, ktorý básnik používa na začiatku verša v jambickej stope, ponechávame upravený na imž, ako je to aj v Hviezdoslavovom slovníku. Zámená jaký, jaké, jaká, príslovky jako, jakoby opravujeme na aký, ako, akoby atď. Ponechávame jak, pretože si to vyžaduje rytmický charakter verša najmä v jambickom postavení. Citoslovce, oh, ah, hah upravujeme na och, ach. Zvolanie o u Milkina bez kvantity meníme na ó.

V predložke k sme našli v rukopisnom materiáli viac podôb: ku, ko i gu. Upravujeme všade podľa dnešného úzu k, ku.

Pre rýmové efekty sa básnik neraz dopúšťa aj gramatickej deformácie, ktorú nebolo možné upravovať, pretože by sa tým porušil rytmický obraz alebo rýmová zhoda veršov. Napríklad rieknuť namiesto riecť, úsťatá — pre rým láska tá, úsťat — ustať), nemôž’ namiesto nemožno, nezhlode namiesto nezhlodá (pre rým jak líška v nehode… jak červ dub nezhlode), kvetie namiesto kvitne (pre rým: klín matičky rajom je v svete, kde blaho a spokojnosť kvetie), kypnú — kypia, nepriateli namiesto nepriatelia (vám bliašky zlaté naši nepriateli / na krídla dali, by ste sa v nich skveli).

Na začiatku verša sa vo viacerých prípadoch vyskytujú stiahnuté tvary zámena môj, tvoj, má, tvá. Ponechávame z hľadiska zachovania rytmu básne.

Časté sú skrátené tvary zvratného slovesa si ako príklonka k slovu: ušlas’, tys’, čos’, kebys’, prečos’, keďs’; ponechávame ich, lebo sú funkčne zaradené do skladby vety kvôli rytmu verša.

Vo vecnej próze zastarané tvary: je-li, nenie-li upravujeme na ak je, ak nie je, ak nájde a pod.

V poézii sa častejšie vyskytuje infinitív na -i; kvôli rýmovej zhode ho bolo treba ponechať (vlasti — klásti).

V rukopise je vokatív málokedy oddelený čiarkou. Nahradzujeme interpunkciu v otáznikoch, výkričníkoch a dvojbodkách podľa dnešného pravopisného úzu.

Pri všetkých týchto úpravách sme sa riadili zásadou ponechať štýl, slovník, slovosled, väzby podľa autorovho znenia a nezasahovať do osobitostí jeho slohového vyjadrovania. Vychádzali sme z princípu, že zvláštnosti jazyka, slovníka, skladby sú úzko späté s osobným založením autora, ale aj s charakteristickými črtami doby, v ktorej jazykový prejav vznikol.

Ján Sedlák