Pútnik

Chalúpka nedostavená,
  záhonček nedooraný;
vzala voda — všetko vzala:
  zbohom, zbohom, rodné strany!

Žírne dedov polia, prachy
  v mútnej Tise zanikajú;
domovina holý kameň:
  zbohom, zbohom, rodný kraju!

Zasej, čo chceš, na ten kameň,
  čo ti zrastie? Bodliak planý:
dobre sa maj, slovenský kraj,
  zbohom, zbohom, rodné strany!

„Kdeže ideš, šuhaj malý,
  bez cestičky? Nemáš zbroje!
Tŕním, hložím po úskalí
  darmo zderieš nôžky svoje!“

Idem, idem za tou vodou,

  idem dolu; — nájdem ja ju —
nájdem moju otcovizeň:
  zbohom, zbohom, rodný kraju!

Pôjdem, pôjdem až k tej Tise
  a od Tisy do Dunaja,
a Dunajom na kraj sveta,
  kde sa nebo s morom spája.

Pôjdem, pôjdem šírym svetom
  bez cestičky; nemám zbroje.
Budem volať za tou vodou:
  Daj mi moje, čo nie tvoje!

Daj mi moje, čo nie tvoje;
  to pre teba večná bieda;
hlienom ťa to kaliť bude,
  Boh — ten cudzie požiť nedá.

A keď voda nepočuje,
  počujú ma šíre kraje;
ozvú sa mi brehy mora,
  od nichž vlahou víchor vlaje.

Keď ma more nepočuje,
  počuje ma Pán Boh z neba;
On zem, slnce, more pohne:
  rodným krajom dá, čo treba.