Gentis Slavonicae lacrumae, suspiria et vota — Slzy, vzdychy a prosby Slovenského národa

Ja, čo kedysi v mladom veku som napísal veľa^[5]D2 básní a nesmrteľné meno^[6] som básňami získal, teraz hovoriť o tých slzách i tisícich žiaľoch národa Slovákov^[7] túžim. Nuž chytro i zdarne^[8] mi teda 5 pomôžte, bohyne, obývajúce sám Helikón svätý, pomôžte, všetky Múzy, čo hrdinské skutky i činy dávneho národa vyrozprávať ver’ jediné viete! Predovšetkým mi, Duchu svätý, čo priaznivcom umu najsvätejším si, vstúpiť ty dožič v priaznivý prístav, 10 šťastlivé zefiry,^[9] šťastlivé plachty mi poskytnúc, by som samého Boha, z ktorého, v ktorom, skrz ktorého je to všetko, čo je, tu svojou básňou hneď osláviť mohol! Boli časy,^[10] keď národ Slovákov, neveľký síce, predurčený však nebu, tu posvätné obete konal 15 a mal i na mysli často to zoslané tajomstvo spásy,^[11] ktoré otvára zavreté brány tam na božom sídle a sám zločin zmýva, čo s hroznou odvahou onen nedbalý prarodič ľudstva^[12] spáchal, tak odkážuc deťom pokladnicu plnú tej smutnej istiny strastí. 20 Toto Hromovládcovo dobro,^[13] i ďalšie, sa chystá stále prijímať vďačnou rukou, a pretože strašná žatva,^[14] nešťastná žatva, priam nabitá žalostným lósom, ešte nepominula, by skoro sa vrátila iná, šťastnejšia z vôle Mocnára neba i zeme, si želá 25 Národ-Mať slovenská,^[15] ktorú si vlastnou preliatou krvou skutočný Boží syn raz vykúpil a hneď i mnohým utrpením i mnohými skúškami urobil krásnou, od škvrny poškvrny^[16] očistil celkom (bo nevzhľadná bola). Práve prichádza, svoje údy v háv čierny si haliac: 30 skľúčená, biedna a bezradná, na lásku ženícha sťaby zabudla,^[17] bosá a slzami máčajúc zvlhnuté viečka,| chatrné rúcho! Až do toho najzadnejšieho kúta[D2b] v chráme sa utiahla hneď a smutno na zem si sadla, rozjímajúc o Kristu veľa i o nebi veľa. 35 Takto ni hrdlička-vtáčik,^[18] keď stratí milého druha, nenarieka, hoc samotná na suchom breste sa súži a tam v zelené lístie ísť spočívať odmieta celkom. Takto ni manželka prarodiča^[19] tu nelkala, keď mrieť syna videla bratovou rukou, čo zločinne (hrôza!) 40 preliala krv. Tak mnoho a toľko sĺz nevycedila Judita ani Estera^[20] veru, keď hebrejský národ, nepriateľmi snáď bez počtu nesmierne gniavený a tak hroznej smrti už určený, s bolesťou ukrutnú skazu čakal a súdil, že od samého až koreňa bude 45 jeho potomstvo vyhubené (tak nepriateľ chrlí hromové slová a záhubnou smrťou i zánikom hrozí). Slzy bez miery, uver, i nárek bez konca tuná Národ-Mať Slovákov^[21] chrlila stále a prevravieť chcela. Trikrát plačlivým hlasom^[22] sa pokúšala ver’ ozvať, 50 trikrát veru hlas zlomený zamrel jej na smutných perách. A keď sa pomaly vzchopila, v slzách reč takúto rečie: „Taký lós teda ma čaká? Ja Národ-Mať slovenská,^[23] Národ drahý Bohu, a predsa som nútená takéto žiale znášať? A sotená pod hladinu vôd hučiacich strmhlav, 55 od hrozieb Satana Mohameda^[24] a zúfalstva skleslá plakať tam mám? Či plač ten var bez konca bude? Ó načo, načo sbor svätý,^[25] je tvoja potecha, prorockým hlasom toľko ráz kedysi povedaná a v maličkej knižke obsiahnutá? Um umný ty neumný máš už a jazyk 60 taký až vrtošivý? Ej, úmysel vratký ťa zmenil? Budem vraj šťastná a požehnaná bohato slávou, pred nepriateľom sveta, i pred Flegetontom tam v Orku,^[26] nech sám, ako chce, soptí a svet sa pokúša zboriť, bezpečná pod božou ochranou stále vraj budem, si veštil!| 65 A či snáď vidím, že je to tak naozaj? Platia snáď tvojeD3 výroky? Čo si mi kázal mať nádej vo veľké veci? Nádej v dym zmení sa? Všetka nádej — ach! — odvanie vánkom? Toto rod nebeský^[27] chcel? I predkovia hlásali toto? Takto moja sláva až do vekov budúcich žiari? 70 V takomto šate si Kráľka, čo družkou má nebies byť,^[28] kráča? V takomto zármutku, v takýchto slzách mám prežívať ďalší život? Toto sú dary čo nechalo nešťastnej nebo? Čo si, ja úbohá, počnem? Zrak kamže obrátim? Kam sa utiahnem? Nádej len skromná mi ostáva, viera len malá. 75 Potomstvo moje^[29] (ak chcela by dopustiť pravica v nebi)^[30] vyhubiť dychtivo túži až od samých koreňov sám Drak, vládca Averna,^[31] neznalý svetla a v temnotách dliaci, dozaista si predstavujúc už posledné chvíle rúcajúceho sa sveta^[32] a dumajúc o sľube, čo raz 80 ľúbezná duša Ježiš, tu v žití ten najdrahší, dal mi, že ver’ hodlá tu dobyté víťazstvo z neba zniesť dolu, navštíviť zároveň ríše, čo hroznou smrťou bol získal, ba sám i ovládať liacami pevne tú zbesilosť sveta. Napokon v duchu sa vracajúc k svedectvám prorokov dávnych,^[33] 85 sám už tuší, keď naň sa valí zlý osud, svoj vlastný zánik, no usiluje sa ľsťou a úskokmi zmariť pradenie Sudičiek,^[34][35] nazdávajúc sa, že keď sa mu šťastne kedysi podarila tá prvá lesť s jablkom v raji,^[36] podobným zločinom teraz vraj dosiahne podobný úspech. 90 Práve tak ako vlk divý, keď zbadá, že vysliedil ktosi jeho zapadlý brloh a skrýšu, a snuje, strach majúc o mladé vĺčky, úmyselne hoc tisíce fígľov, vymýšľa tisíce ľstí a noci bezsenné trávi tak, že sa potĺka sem-tam, strasť strašná mu prekážkou nie je; 95 ani húšťava, ani zlo žiadne ho nezdrží v ceste, aby len od brlohu on mohol odvrátiť lovca a tak (ak možné to je) mu námahu úplne zmariť:| ak sa však prezradí klam a odhalí jedna lesť z mnohých,[D3b] prefíkane prikročí k ďalším a, opustiac vĺčky, 100 strojí úskoky obdivuhodné a, jaskynné dúpä chrániac, každučký prístup k nemu on zahatá chrastím, ba i chôdzou on mätie, bo kľučkuje na rôzne strany, aby tak neostal nijaký chodník a nijaká stopa — toľko nástrah ten neprajný Vlk^[37] mne úbohej strojí! 105 Ak by som chcela však vymenovať, ach, nástrahy všetky skôr by pominul deň a večer sa vynoril z temnôt! Bez skúšky nenechá nič, nič nenechá nevyskúšané! Čudnými fígľami teraz ten Sofista^[38] so mnou boj vedie, a súc ku klamnej ľsti a k nepravde primiešať pravdu 110 zvyknutý, prekrúti niektoré veci a zveličí malé. Takto ten prefíkanec sa premieňa na svetlo samo, božskú tvár ukazuje, keď podobu klamnú bol prijal. Teraz vyčíňa znova a v temných hlbinách siete husté zas pletie i obmotáva tu príbytky mojich 115 detí,^[39] by lapil nič netušiace v sieť dôvtipným fígľom. Eumenidky, Fúrie, Díry a Charybdy hrozné, kadejaké tiež Tiene,^[40] čo strašný Avernus chrlí, proti úbohým hucká, štve tyranov^[41] povestných bojmi krvavými a šíry svet ohlúša vojnovou vravou. 120 Načo mám spomínať, Mohamed,^[42] toľko (no spomenúť treba) tvojich nájazdov, krvavých bojov, vrážd, príšerných pohrôm, ktoré tu prežíva teraz to pomedzie Uhorskej ríše? Načo i ukrutné udalosti a Martove činy^[43] (s hrôzou to rozprávam, mdloba sa zmocňuje zdesených údov), 125 ktorými chceš mňa úbohú zmárniť a vo vojne zničiť, alebo aspoň vyhnať z vlasti a poslať až k brehom najvzdialenejšieho mora, či ku Garamantom^[44] a Indom? Svedok, čo oblohu brázdi a tento svet napĺňa svetlom Slnce, otec to hviezd, tu veľa ráz, zastretý chmúrou,^[45] 130 odvracal od sveta tvár a svetlo odmietal dávať.| Videli sme, že zhnusený vraždením šialeným, strašným,[D4] z lásky ku kresťanom tam na nebi prelieval slzy. Svedkom tuná je rieka Hornád i Bodrog i Tisa!^[46] Svedkom tuná je otec vodstiev, sám vznešený Dunaj,^[47] 135 ktorý sa s dumným dunením valil, mohutné prúdy vôd vpred hnal a veľa ráz, so starým korytom nie ver’ spokojný, na miesta nové sa rútil a obrovské vrchy podomieľal i — neznesúc uzdu — okolné kraje nariekať nútil; tak odsúdil vraždenie desné i psov krv 140 chlípajúcich! Nuž kto by, ach, kto by sa mohol sĺz zdržať, vraviac o týchto veciach, hoc bol by hneď tvrdší než Hydra a než kaukazská šelma, či divší než medveď sám skýtsky?^[48] O tom však mlčať už chcem, nech nezdá sa hádam, že rany, čo sa už začali hojiť, zas novou bolesťou jatrím! 145 Uhry, aké vy biedy,^[49] ach, aké vy pohromy neraz so mnou ste prežívali, keď v záplave cudzieho vojska paloše, meče a kopije s širokým železným hrotom, strašné piky^[50] a lovecké oštepy s dlhými hrotmi, mažiare^[51] rôzne a rýchle záblesky vyšľahujúce 150 delá, ba zbrane, ach, už len tým svojím rachotom strašné proti mojim drahým^[52] ste videli napriahať! Vojsko — ako keď vzbúrená rieka hať pretrhne a vpred sa rúti, stŕha v ceste jej stojace brvná a zalieva nivy — kade má cestu, sa rúti, občanov ako smršť kvári, 155 blčiace zlosťou a vášňou i chtivosťou ako blesk ničiť do boja volá, len vojnou sa vyhráža, ohláša vojnu, napokon napáda vojenské šíky, čo odpor mu kladú, a hor zdvihnutým mečom časť môjho potomstva márni. (Zmárnený nejeden je však a ducha sám oddáva vánkom, 160 proti Slovákom mojim on radšej nebol by tiahol!) Veľké množstvo bezduchých tiel ver’ na kope leží po dolinách i cestách i širokých rázcestiach ulíc. Korisť, ó kráľovský poklad, sa lúpi tu po mnohých mestách,- na pestré rúcha i na zlato bohatá skriňa je cieľom[D4b] 165 (čudné!) a násilím hrubým sa zmocňuje bohatstva vojak; biedny prv, bohatší o tučný lup preč odchádza stadiaľ! Nádej, zla toľko už vytrpiac, gniavená toľkými húfmi strastí, sa vrátila: svieža krása ju po smútku krášli. Z pokorných sŕdc sa nebo tu toľkými prosbami prosí, 170 a tie mi kážu dúfať v lepšie a skľúčenej mysli z chrámov Sióna^[53] hojnú i bohatú útechu nesú, veštia šťastný a dôstojný osud, zoslanie blaha mieru z neba si žiadajú. ,Mier‘, hlas každučký šepce. Sama veru som dúfala, že mi po chmárach svitne 175 jasné slnko a Mars už tuhými putami bude spútaný. Ale v patách mi kráčal neprajný Osud. Tisifone,^[54] zbroj nesúca: čierne hady a fakle, i ten,^[55] čo po mojich drahých sťa gétulské levisko^[56] dychtí, z jednej biedy hneď do ďalších bied^[57] a do hrozných pohrôm 180 nad pohromy ma vrhá! Čo zostalo ešte, keď zmĺkol Mars, to hneď rúca (hľa, v akom mučivom ohni sa trápim!) celé vojsko vetrov, čo zo všetkých strán sa sem zhlukli, a s ním i Eurus i Notus i Afrikus,^[58] ktorý je stále na búrky bohatý; divokou smršťou tie vetry zem kvária, 185 lámu rozsiahle lesy aj vysoké múry, aj nahor vypínajúce sa cimburia^[59] hradieb a váľajú veže! Kamenia obrovské množstvo som videla tu i tam ležať, videla som ho rozmetané i po pláňach, čo sú od seba veľmi vzdialené. Také, ach, besné a dravé 190 (podivná vec to!) sú vetry, keď prikáže takto Kráľ nebies! Prečo mám zamlčať blesky a z mračien sršiace ohne? Treba vedieť, že sú to znamenia božieho hnevu! Dôkazom toho sú domy a (strašný a žalostný pohľad!) rezbami zdobené krovy, tá honosná okrasa predkov,^[60] 195 úderom blesku zhora hneď spálená v ničotný popol. Pomlčím tuná o slzách nebies: o večných dažďoch.| Pomlčím tuná i o tisíc pohromách v jedinom roku.[E] O jednej nemôžem!^[61] Bolesť, tá najväčšia bolesť, ma ešte, ešte ma zžiera^[62] ver’! A už z hrudi sa nesmierny nárek 200 derie a srdce, už predtým od žiaľu zomdlené, puká! Povedať to, či mlčať? Ak môžeš, vrav, skľúčená myseľ! Z mojich pohrôm sa teší aj Parka a šetriť ma nechce. Skazonosným a desivým morom, ach, postihla Uhry, pričom dbala, by nechýbal na žiadnom mieste ten korbáč! 205 koľko len, koľko detí mi skosila príšernou Smrťou? Koľko len otcov, tých ochrancov, ktorí mi ochotne neraz nastavovali svoju šiju, keď klesala som už, ba keď mečom ma vyhubiť chcela tartarskej ríši^[63] oddaná zberba, hneď hotoví boli položiť život, 210 ak by len mohli mi vykúpiť krvou priaznivý osud? Týchto mi vzala; to je a už naveky zostane v srdci zaznamenané i uložené vždy hlboko v mysli; slzy ver’ sú tým živým svedectvom toľkého bôľu! Pozri len, ako si tváre rukami drásajú matky 215 zbavené dojčiat, nárekom námestia, rázcestia plnia, kvília i mužovia, kvília a bedákajú i ženy, kvília i mládenci, kvília a bedákajú i devy, i ja smutná tak bedákam, za deťmi svojimi kvílim! Kde je, ach, kdeže je Pýcha, Nádej i Koruna žitia,^[64] 220 Slnce, Láska, Dych, Túžba, Okrasa, Úfnosť i Starosť, presladké deti, môj Život, moja jediná Radosť, ktorou ja dosť som sa nad pádom ríše a nad smutnou skazou utešovala, tak vyrovnávajúc ten chmúrny lós lepším? Za tým, ach, za tým som bežala po biednej zemi a mori? 225 Svätý sbor, ktorému Jahve,^[65] ach, urobil mozog z tej lepšej hliny, opúšťaš Matku, čo na smrť sa hotuje? Beda! A nič sa nestaráš, zabudnúc na mňa, o moje vzdychy? Ani nič neodpovedáš Matke, čo žalostným hlasom teba, len teba volá! Veď láskou vás všetkých som hriala,| 230 by som sa útechy dožila veru raz v trúchlivých časoch,[E1b] okriala na tele znavenom vekom, čo uberá sily, a v tej trasľavej starobe nádej i oporu mala! — Ó tá Smrť! Ó krutosť! Ó Parka, čo nepozná súcit! Vidíš to, Jeziš? Či nič sa ty nestaráš o mojich drahých? 235 Slovenské hory, slovenské rieky, žalostne plačte! Plačte nad deťmi mojimi, nad sudbou, nad veľkým bôľom! To si, ja uštvaná Matka Slovákov, želám! Ježišu Kriste, ty zmiluj sa láskavo nad mojím húfom! A či azda dáš zatratiť do styžských vôd^[66] ten môj národ? 240 Nie, ó nie! Ty nedopusť, Svätý, tú ukrutnú krivdu! Stačí veru len malú pokutu uložiť deťom,^[67] dosť si už trestov tie odpykali. Milého dobra dopraj len byľku! Len toľko si národ tvoj maličký žiada. Šľahaj, tni len, Otče, no nezapri otcovské srdce!“ 245 Ten, čo božskou vôľou tu spravuje nebo, sa usmial na ňu a vľúdne z úst vľúdnych hneď vypúšťa takéto slová: „Dcéra moja, už neplač nad smutným osudom viac. Pravicou touto len teba som bíjal a bíjavať budem; v otcovskom náručí s láskou vždy som ťa choval však, vedz. 250 Zanechaj strach (len upri pozornosť na moje slová): nikdy ja nemávam, nie, lakomú ruku, to ver. Kým len budú na nebi hviezdy, kým v mori zas piesok, o teba, ľúbezná, budem, o teba, starať sa vždy. Napokon nadzemské slasti priam od vekov večného nech 255 po chmúrnej pozemskej strasti zakúsiš hojne i ty, celkom zoči-voči až uvidíš božský jas mojej tváre i svätý môj sbor — nebeských anjelov chór, ,Svätý!‘ trikrát ,Svätý!‘^[68] čo spieva s radostným srdcom. Potom tvoje slzy zotriem ti z tváre ja sám!“|

Nie je to ľahká práca priam hodnotu jazykov spoznať, ba i vyskúmať celkom presne ich prvotný prameň, mnohými prekážkami vždy hatený zmätený vývin! Jakobeus, to umením svojím si dokázal sám ver’, slovenský národ a jazyk už od prvých počiatkov tuná, ba i vývin, tak úpejúci pod smutným lósom, spôsobom opisujúc vhodným a umením zručným: preto právom sa chváli výsledok takejto práce.^[69] Veď jej zásluhou ústa snáď krotiť budú si mnohí,| ktorí ten národ a jazyk zlým posmechom prenasledujú.[E2b] Najmilší priateľ láskavých Múz, i naďalej takto zo všetkých svojich síl božiu slávu tu na zemi veleb a tie verné srdcia tak potešuj svätými spismi! Takto potom tvoj záslužný skutok až nad svety vzlietne. Toto na znak úcty a úprimnosti pripísal Samuel Durner, rektor prešovskej školy^[70]

Slovensko predtým len lkalo nad svojou žalostnou sudbou, lkalo i vtedy, keď zlo jazyk mu zahubiť šlo. Slovák sa nenašiel žiaden, čo Slovákov prastaré činy tak isto verejne tlačou sprístupniť bol by snáď chcel! Premúdra Múza môjho otca mu veru už zasa vrátila všetku slávu namiesto žiaľu a sĺz. V materinskej reči tu Slovákom dejiny^[71] totiž podľa drievnejších dejín horlivo napísal sám. Nežičí tomuto dielu, čo z bystrého štúdia vzniklo, úbohá Hlúposť. Vraví: „Prečo sa pohŕda mnou?“ Pred všetkými som riekol a znova jej rieknem a so mnou rieknu i tí, čo budú čítať ten ctihodný spis: „Je to osožná práca a o takej významnej práci budúcim vekom skôr patrí vyrieknuť nestranný súd!“ Slováci, berte si príklad a o svoje dejiny dbajte, statočný slovenský národ povzneste ku hviezdam hor! Príklady svojho veku kto totiž správne tu chápe, ten sa drievnejších dejín horlivo radieva vždy. Nezná nik čin, kde niet pevca! Ak skutok si básnika nájde, dobrého dejepisca, naveky známym sa stal! Keď už Slováci dejepisca i básnika majú, Jakobea, či slávni naveky nie sú už snáď?| Predtým sa sotva kto našiel, čo vyrozprával by lepšie,[E3b] v ktorých časoch a čo Slovákom stalo sa tu! Koho teda tie myšlienky na zašlú minulosť trápia, toto nech číta a so mnou zaželá takýto vinš: „Ako skrz teba dejiny, tak ty, otče, skrz ne sám na tejto zemi prekroč arganthoniovský vek!“^[72] Svojmu najváženejšiemu pánu otcovi vďačne a po zásluhe na znak povinnej úcty pripísal Mikuláš Jakobeus Staropražský^[73] Ak snáď národa slovenského, čo tuná i všade[E4] pohrúžený je v žiali, pôvod si želáš ty znať, len si prečítaj s vďačným srdcom hneď teraz tú knižku,^[74] ktorá Jakobeovej spanilej Múzy je dar! Uzrieš, že nie sú potrebné dlhé a rozvláčne reči; v skratke táto kniha dáva, čo želáš si znať. Raduj sa, slovenský národ, a zo srdca za taký dar sám riekni: „Nech autor dlho žije a šťastný vždy je!“ Andrej Cudelinus Ponický,^[75] toho času kantor prešovských Slovákov