ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z textov, ktoré poznáme, je to jednak neúplný variant, ktorý tesne po r. 1830 našiel Imrich Lauček spolu s piesňou o Siládim a Haďmážim „ve vazbě jedné staré knihy“ a ktorý poslal Kollárovi na uverejnenie (Nár. spievanky I); druhý je v tzv. Gemerskom rukopise z r. 1792 (rukopisné oddelenie Slov. nár. múzea, sign. M 36, dnes v Lit. archíve MS) a tretí weimarský (od Kollárovej pravnučky vo Weimare Frederiky Schneider-Schnabelrauchovej) z 18. stor., ktorý je nepochybne tým rukopisom, ktorý uverejnil Kollár v II. diele Nár. spievaniek. Napokon báseň „o Zrínim a Sigeti, a tuším ešče úplňejšá než ve Spévankách“ — ako Ján Hollý oznamuje Hamuljakovi — bola i v madunickom spevníku z r. 1705, dnes nezvestnom. No najcennejší variant je v tzv. Turolúckom kancionáli (s. 267—276), spísanom r. 1684 Jánom Liborčanom, tamojším rechtorom, a nájdenom až koncom 19. stor. Jánom Mockom. Variant je najúplnejší a najstarší, s datovaním zápisu (1684), preto ho vydal aj Brtáň ako základný text a preto ho vydávame aj my. Dnes je vo Vlastivednom ústave v Olomouci pod sign. R 80.

Báseň sa týka skutočnej udalosti, obrany pevnosti Sziget (juhozápadne od Pätikostolia) pred Turkami. Skladba vznikla asi hneď po udalosti, a to akiste na základe vtedy bežných spravodajských „noviniek“. Pretože Turolúcky spevník je nielen používaním zašpinený a na okrajoch obdratý, ale aj neodbornou konzerváciou poškodený (okraje su polepené priesvitným papierom, ktorý časom zhnedol), mnoho textu nemožno prečítať, alebo dokonca chýba. Tieto miesta R. Brtáň zväčša veľmi úspešne podopĺňal, povkladajúc konjektúry podľa kontextu a zmyslu za pomoci najmä weimarského variantu. No konjektúra je vždy len hypotetická, preto nemá takú hodnotu ako zaručený text pôvodiny. Pretože text tohto spevníka budeme stále používať ako text najvierohodnejší aj najbásnickejší, každé významnejšie odstránenie konjektúr a zlepšené čítanie tohto variantu je žiadúce a môže byť len vítané. Nám sa totiž navlhčením priesvitného papiera, ktorým boli okraje rukopisu polepené, a za vhodného osvetlenia podarilo bezpečne prečítať mnoho z toho, čo R. Brtáň neprečítal, ale len dopĺňal.

Porovnanie weimarského rukopisu (prípadne Kollárovho plného textu z Nár. spievaniek II.) s textom z Turolúckeho spevníka privádza k poznaniu, že oba texty sú odpismi síce z rôznej doby, ale tej istej predlohy. — Text Turolúckeho spevníka nemá vlastný titul, preto Brtáň použil názov z weimarského rukopisu (a Kollára) Píseň o sigetském zámku. Pretože náš text už nemá vlastný názov, ale vystupuje v ňom len tvar Sigoť, bolo by azda vhodnejšie opatriť ho názvom Píseň o Sigoti. Výraz, ktorý sa v rukopise vyskytuje častejšie ako bik alebo byk (podľa maďarského bég), prepisujeme na bik.