ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veľmi mnoho sa popísalo, najmä v ostatných rokoch, a ešte aj teraz sa píše o spôsoboch amerického života, najmä v severných štátoch, ktoré čo do počtu obyvateľstva i vzdelanosti priemyslu a bohatstva stoja v popredí celej Ameriky. Podľa týchto opisov si utvorí potom každý mienku; tak jedni vychvaľujú americký život do neba, druhí ho zatracujú do horúceho pekla. Najpodivnejšie však je to, že i tí, ktorí Ameriku poznajú z vlastného videnia, ba i mnohí rodení Američania vynášajú o tunajších pomeroch rozdielne úsudky, ktoré si navzájom odporujú. Hneď po svojom príchode do Ameriky som si teda zaumienil, že budem bedlivo pozorovať ani nie tak politickú, ale radšej remeselnícko-obchodnícku a domácu stránku života, aby som sa mohol z vlastnej skúsenosti presvedčiť, ktorý z odporujúcich si úsudkov o americkom živote je bližší k pravde. Už som bezmála trojročným Američanom, takže som už toho zakúsil dosť a vyznám sa v tunajších pomeroch. Ako som už spomenul, po mojom príchode do Chicaga bol som dva mesiace bez práce. Pomohla mi len moja nezlomná viera v lepší osud a pevná chuť pustiť sa do akejkoľvek práce; pravda, musím spomenúť aj statočnú podporu svojho spolucestujúceho Karola Hermanna, bez ktorej by som bol túto víchricu života bez mravnej škody nepretrpel. Uplynulo už osem týždňov od nášho príchodu do Chicaga, a darmo sme čakali na prácu. Ja som bol už dávno bez groša a môj priateľ Hermann bol už tiež na dne svojho vrecka. Musím hneď aj to pripomenúť, že naša bezrobotná bieda by nebola azda tak dlho trvala, keby nám bol býval známy spôsob, ako tu treba hľadať prácu. Američania poznali na prvý pohľad, že sme „greenhorni“ (zelenáči), t. j. Európania, ktorí sem práve prišli a nepoznajú ešte tunajší spôsob života. Poznali to nielen po reči a po odeve, ale i podľa chôdze a celého nášho správania. Rodený Američan alebo cudzinec, ktorý je tu už dlhší čas, neobzerá sa po ulici, ale kráča rýchle a prosto tam kam ho volá práca alebo iná povinnosť. Keď si hľadá robotu, vbehne do fabrickej pisárne, nezaklope ani na dvere, len ich naširoko otvorí, ani nesníme klobúk z hlavy, nikomu sa nepokloní, len krátko povie:

„Máš pre mňa robotu?“

Správca kancelárie mu na to tiež len krátko odvetí: „Áno“ alebo „nie“. V oboch prípadoch chlap hľadajúci robotu vie, čo má robiť. Ak bola odpoveď pre neho prajná, hneď ho zapíšu ako robotníka a určia mu deň a hodinu, kedy má prísť do práce. Po nepriaznivej odpovedi sa zvrtne, nepovie nikomu ani len „zbohom“, len strmo zavrie dvere a beží ďalej. O týchto obyčajach sme my, pravda, nevedeli, a preto naša bieda bola zo dňa na deň väčšia. Raz sme tak sedeli skormútení v hostinci a rozoberali otázku, čo ďalej. V tomto trápení chytím odrazu na stole ležiace noviny Chicagoer Freie Presse a čítam rozličné oznamy. Ba či by som reku neulovil nejakú rybičku, myslím si, ktorá by zvestovala obrat k lepšiemu?

A hľa! Razom mi padne do očí inzerát: „V tej a v tej fabrike sa hľadajú dvaja obratní stolári.“ Obaja vyskočíme od radosti na rovné nohy, a prv než by ubehla hodina, mali sme fabriku vyhľadanú a už sme ja a môj priateľ stáli v kancelárii, dopytujúc sa na robotu. V miestnosti bol iba sám kníhvedúci a opýtal sa nás:

„Už ste, páni, dávno v Amerike?“

„Už deväť týždňov,“ znela moja odpoveď.

„Odkiaľže prichádzate?“ pýta sa ďalej úradník. Odpoviem:

„Z Ázie.“

„Čo, z Ázie?“ a začal si nás bedlivejšie obzerať. Medzitým vkročí do kancelárie obchodvedúci, ktorému už hneď vo dverách kníhvedúci polohlasne oznamoval:

„Títo mužovia došli z Ázie, musíš im dať robotu.“ Obaja boli Nemci.

„Z Ázie?“ pýta sa s podivením ten druhý. „Nemožno.“ Keď sme však pravdivosť nášho tvrdenia dokázali pasmi a robotníckymi knižkami a ukázali im ešte nejaké ázijské peniaze, ktoré sme si nechali na pamiatku, ale ktorým už hrozilo, že ich v našej biede odmárnime i za štvrtinu ceny, zvolali obaja odrazu:

„Tak je, tak je!“ Potom sa začali s nami rozprávať o živote v Ázii a ja som ešte doložil i skúsenosti z Carihradu a z miest egyptskej Afriky. Keď vypočuli naše stručné zprávy, a to, ako bolo vidno, s patričným záujmom, povie nám „forman“ (správca závodu):

„Robotu vám dáme, ale je otázka, či ju budete vedieť vykonávať.“

„Pokúsime sa o to,“ znela moja odpoveď, „lebo ľakať sa práce, to sme nezvykli.“ Po tejto odpovedi nás vzal forman so sebou do neďalekej fabriky. Ako sme vkročili dnu, náramne ma prekvapilo veľkolepé zariadenie toho závodu. V priestranných miestnostiach videl som vyše 100 robotníkov, ktorí pracovali okolo rozličných strojov hnaných parou. Tu jeden stroj hobľuje, tam druhý vŕta, tretí píli, tu zapiľuje, odpiľuje atď. Všetko to šramotí, vŕzga, píska, sipí, klepe, takže sa v tomto „súdnom dni“ neznámy človek ani nájsť nemôže. A tu máme aj my pracovať, hútam si, s takými strojmi, ktoré sme nikdy predtým ani nevideli, ba ani len o nich nepočuli?

Naše prekvapenie bezpochyby neušlo formanovi; povodil nás teda po hlavných fabrických miestnostiach, vysvetľujúc nám, čo sa na ktorom stroji robí. Konečne sa nás opýtal, či sme odhodlaní vstúpiť do práce. Ja som hneď rozhodne odvetil: „Áno!“ Ale môj priateľ Hermann sa akosi nedôverčivo na mňa pozrel. Forman to síce nezbadal, ale ja som porozumel priateľovej váhavosti. Prácu sme mali dostať toho istého dňa po obede o jednej. Forman nám prikázal, aby sme si do fabriky „priniesli nástroje“. Musím poznamenať, že podľa amerických obyčají námezdný remeselník pracuje so svojimi vlastnými nástrojmi. Ak ich nemá a nemôže si ich ani na svoje útraty zaopatriť, dostane od samého „bossa“ (majiteľa fabriky) všetky potrebné nástroje; za používanie musí však platiť.

Idúc nazad do nášho hostinca, premýšľam a teším sa, že nezavinená bieda sa čoskoro skončí. Ale priateľ Hermann začne sa mi prihovárať s úzkostlivými otázkami: „Čo si počneme v tej fabrike? Ako nám len pôjde tá robota na strojoch, o ktorých sme doteraz ani len nepočuli?“ Ja mu len krátko odvetím: „Dobre!“ My, reku, ktorí sme už spolu pochodili pol sveta, nemali by sme sa vyznať v našom remesle?

V tomto zmysle som hovoril i ďalej a zdalo sa, že moja dôvera k vlastným schopnostiam dobre zaúčinkovala i na môjho malomyseľného priateľa; lebo veru jeho obava nebola bezdôvodná. Ani mne samému nešlo veľmi do hlavy, že by som ja, čo už ako 22-ročný šuhaj vedel vychystať pánom Parížanom vlastnou rezbárčinou vykladané a ozdobené stolárske práce, mal byť tu v Amerike po päťročnom „vandrovaní“ po všetkých čiastkach Starého sveta zase len — učňom! Ale to je už tak. Kto príde sem z Európy, musí byť nevyhnutne najsamprv učňom! Platí to hlavne o stolároch, zámočníkoch, staviteľoch a vôbec o všetkých remeselníkoch, ktorí konajú svoje práce podľa výkresov. Inak je to s krajčírmi, obuvníkmi, pekármi a podobnými remeselníkmi. Tí sú, okrem nepatrných výnimiek, i tu v Amerike takí istí remeselníci ako v Európe. Pri kabátoch a nohaviciach, pri žemliach a bochníkoch nedá sa veľa strojmi premieňať. Tak aj obuvník, či už v Amerike, alebo v Európe, nepremýšľa mnoho, ako zmeniť svoju prácu, kedže nohy všade rovnako vyzerajú, predpokladajúc, pravda, že ich vzrast je normálny. A pekár, ten už ozaj nemá starosti s každodenným chlebíkom ani v Európe ani tu v Amerike; iba ak to, že jeden bochník je černastý, druhý biely, iný zas podlhovastý alebo okrúhly, alebo všelijako dokrútený, čo potom kupci považujú za „novotu“.

Len čo sme došli do nášho hostinca, začal som vyťahovať z kufra hoblíky, dlátka, poskladané pílky, nebožiece atď. Bolo to náčinie pokúpené v Paríži a od tých čias putovalo všade so mnou po svete. Aj môj priateľ Hermann pozhľadúval niekoľko vlastných nástrojov. Vzal som teda náčinie, zviazal ho dohromady žinkou, a teraz „sadajme do fiakra!“ Neviem veru, čím by som bol fiakra vyplatil, keď som nemal vo vrecku ani grajciara. Vzal som teda zväzok nástrojov na plece a kráčame pešky v chladnej pľušti do fabriky vzdialenej asi hodinu cesty. Takto teda žijú chudobní ľudia vo svete! Ej, horkýže chudobní! Zdraví sme boli, chuť a ochota pracovať nám nechybela, robotu sme už mali, nuž, reku, onedlho budeme mať aj turáčiky.

Keď sme prišli do fabriky, prvou našou prácou, ktorú nám pridelili, boli kupecké pulty a steláže; tu sa totiž najviac vyrábali predmety potrebné na zariadenie obchodov. Prvé dni nám to išlo všelijako; asi tak, ako keď som v Carihrade s tesárskym „pántokom“ spravoval celé húfy tureckých robotníkov. Nemal nám tu kto poradiť, ukázať, vysvetliť. Boli sme odkázaní sami na seba. Len rob, rozmýšľaj a uč sa na vlastnej škode. Častejšie sa nám stalo, že sa ten či onen Američan uškrnul, keď zbadal, že sme tú alebo onú prácu nevyhotovili tak po americky. Smejte sa len, pomyslel som si, veď o niekoľko týždňov sa prestanete vysmievať a budete sa iným okom na nás dívať!

A skutočne sa tak aj stalo. Po štrnástich dňoch práce vo fabrike bol som už náležite vyučený, a ja, Slovák, stál som s rodeným Američanom alebo s privandrovalým Angličanom, Francúzom, Nemcom, Talianom, Švédom atď. na tej istej postati. Ba mnohých som tak prevýšil, že som sa im teraz mohol ja usmievať, keby to bolo bývalo vlastné mojej povahe. Náš boss mi platil za osemhodinovú dennú prácu 6 a neskoršie až 7 zlatých. Teda za šesťdňovú týždennú prácu som dostal 42 zlatých. Keď uvážime, že potravné články sú tu lacné, tak veru môj zárobok bol pekný. Po niekoľkých mesiacoch začal som spolu s jedným Poliakom robiť už vzácnejšie práce, a to od kusa. Denne sme si takto zarobili 9 až 12 zlatých, ba mali sme i také dni, keď sme za deň dostali až po 14 zlatých. To bolo, pravda, cez dlhé letné dni, keď sme pracovali až 10 hodín.