Kratšie básne
Autor: Andrej Sládkovič
Digitalizátori: Martin Odler, Michal Garaj, Viera Studeničová, Michal Belička, Filip Pacalaj, Nina Dvorská, Eva Lužáková, Karol Šefranko, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová
[32]
Nehaňte ľud môj, že ľud je mladý,
klebetárski posmievači!
V mladom sa veku ide do vlády,
starému sila nestačí;
keď predkov nemal — a či ich nemal,
ktorí prežili čas zlatý? —
čo bys’ sa mu ty zato posmieval?
Na potomkov on bohatý.
Nehaňte ľud môj! že nemá dejov
slávy svojej minulej sklad;
on ešte peknou kvitne nádejou,
budúcnosť má jeho poklad:
Počuješ bájne hlasy povestí?
Hovoria tie, keď čas čuší,
zázračný z nich on svet má vyviesti,
budúci svet v nich on tuší.
Nehaňte ľud môj, slepí sudcovia!
že ľud môj je len ľud sprostý;
často sú múdri hlúpi ľudkovia
dľa súdu svetskej múdrosti:
Počuješ? Spieva slovenské pole,
spievanky zrodia Homérov;
len ľúbosť útlu spievajú hole,
no budú aj bohatierov. —
Nehaňte ľud môj, ústa nečisté!
že odhodok on je hlúpy;
múdrosťou jeho vykúpení ste
a ešte vás raz vykúpi!
Či nepočuješ slová rozumné,
čo deň po dni opakuje?
Večné v nich pravdy, hlboké, umné;
ten ľud vedu si hotuje.
Nehaňte ľud môj! že je len malý,
že nevládne celým svetom.
Kde telo ducha k zemi nevalí,
tam duch lieta ľahším letom.
Na helénsky že ľud si spomnite —
duch si svet vlastný utvorí;
či v žaludi hôr zárod vidíte?
Nie! — no viďte dubísk hory!
Nehaňte ľud môj! že je chudobný,
že kraj biedny, smetisko má;
to je blud! má svet sebe podobný,
má hory, rieky, zlato má! —
A keď by nemal? — ale má hlavy,
má obchodu silný zárod. —
Alebo či sú čriedy a bravy
a koniarne komus’ národ?
Nehaňte ľud môj! že je ľud tichý,
že rád trpí, že je slabý; —
pravda, surovej on nemá pýchy,
nie je v zápasoch pochabý.
Vy to neviete, že duch národov
práve takú povahu má:
keď má vystúpiť s činnou slobodou,
najprv ticho myslí, dumá. —
Nehaňte ľud môj! že úcty nemá,
že ľud môj je potupený. —
Slávnejšie ešte svet tupí plemä,
nuž kto je tam zhanobený? —
Ach, zlé sú časy! na všetky strany
svet žertvuje bohom zlatým. —
Ale nechaj mi národ bez hany;
národ patrí k veciam svätým!
[32] Báseň prvý raz uverejnená v Orle tatránskom I. 1845, č. 5, str. 33.
Text básne Nehaňte ľud môj je do Spisov básnických 1861 prebraný podľa znenia v Orle tatránskom. Medzi týmito textami niet väčších odchýlok. Odchýlky medzi naším textom a textom uverejneným v Orle tatránskom sú iba tieto: v. 2: posmievači — posmevači; v. 39: v žaludi — v žaluďe; v. 56: najprv — najprú; v. 63: nechaj — ňehaj; v. 64: k veciam — k vecam.
Veľké odchýlky zato sú v rukopise (Spevi Andreja Sládkoviča). Rukopisné znenie teda odtláčame:
Ňehaňte ľud muoj
Ňehaňťe ľud muoj, že ľud je mladí,
Klebetárskí posmjevači!
Predkovjá jeho boli lampadi,
Vaší boli podpaľači!
Keď predkóv ňemau, — a či jích ňemau
Čo žjárili dobou zlatou?
Čobis sa mu ti zato posmjévau?
Má potomkóv a má bratóv.
Ňehaňťe ľud muoj! že ňemá ďejóv,
Slávi svojéj minuléj sklad! —
On ešťe peknou kvitňe naďejou,
Budúcnosť má jeho poklad!
Počuješ bájnjé hlasi povesťí?
Hovorjá tjé keď čas čuší,
Zázrační z ních svet on má vivjésťi,
Budúcí svet v ňích on tuší.
Ňehaňťe ľud muoj, slepí sudcovja!
Že ľud muoj je len ľud sprostí! —
Či sa nje múdrí jeho zradcovjá,
Dľa smislu vašéj múdrosťi?
Počuješ? Spjévá slovenskuo pole,
Spjévanki zroďjá Homérov;
Len ľúbosť čistú spjevajú Hole,
No, budú aj bohaťjeróv! —
Ňehaňťe ľud muoj, ústa nečistje!
Že odhodok on je hlúpí!
Múdrosťou jeho vikúpení sťe,
A ešťe vás raz vikúpí! —
Či ňepočuješ slová rozumu
Čo ďen po dňi opakuje?
Večnjé pravdi sa nosjá v tom šumu,
Tam ľud vedu si hotuje.
Ňehaňťe ľud muoj! že je len malí,
Že ňevládňe celím svetom!
Kďe cent ťelesní k zemi ňevalí,
Tam duch vzljetňe ľahším letom;
Na hellenskí-že ľud si spomňiťe,
Duch si svet vlastňí utvorí;
Či dušičku v žaluďe viďíťe? —
Ňje! — no, vidzťe dubísk hori! —
Ňehaňťe ľud muoj! že je chudobní,
Že kraj bjední, smeťisko, má!
To je blud! — má svet sebe podobní;
Má hori, rjeki, zlato má. —
A keď bi ňemau? — ale má hlavi,
Má obchodu silní zárod!
Alebo či sa črjedi a bravi
A koňjarňe, komus národ? —
Ňehaňťe ľud muoj! že je ľud ťichí,
Že rád trpí, že je slabí! —
Pravda, surovéj on ňemá píchi,
Ňje je v zápasoch pochabí:
Vi to ňevjeťe, že duch národóv
Práve takú prírodu má, —
Keď má zahrmeť činnou slobodou,
Najprú ťicho mislí, dumá. —
Ňehaňťe ľud muoj! že ucti ňema,
Že ľud muoj je potupení! —
Boha židovskuo hanobí plema,
Nuž kdo je tam zhanobení? —
Ach, zljé sa časi! na všecki strani
Svet žertvuje bohóm zlatím! —
Ale, beda, kdo národ muoj haňí!
Národ patrí k vecam svatím!
O autorovi
Andrej Sládkovič
básnik, literárny kritik a prekladateľ, predstaviteľ slovenskej romantickej generácie.
