Zlatý fond > Diela > O národných povestiach a piesňach plemien slovanských


E-mail (povinné):

Stiahnite si O národných povestiach a piesňach ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Ľudovít Štúr:
O národných povestiach a piesňach plemien slovanských

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Mária Kunecová, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Karol Šefranko, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Ľuboš Tines, Bernadeta Kubová, Jana Semaková, Monika Skalická.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 148 čitateľov

O národných povestiach a piesňach plemien slovanských


Jeho kniežacej Svetlosti

Michalovi Obrenovićovi

synovi národa nášho
mysľou
i skutkami

v hlbokej úcte
posväcuje

spisovateľ

[1]

Vaša Svetlosť!

Vyberúc sa na pole básnictva nášho prostonárodného, tiahnúce sa širokými a ďalekými krajmi veškerých plemien našich slovanských, vystrojil som sa tam, trebárs aj nevedome z Vašej strany, i s Vami, a schodil som vo vznešenom sprievode Vašom celé to pole preširoké. I Vám zaiste, jak hodnoverné ústa poviedajú, zvláštne ide k duši pieseň slovanská, a „težko Vama svuda bez svojega“.[2] Baviac sa na poli tom kvetistom, a jako dakedy v detinstve na lúkach číreho poľa, v zábude na celý ďalší svet, kolimbajúc sa očima po kvetoch čarovnejšej krásy, myslieval som vždy, jako každý z nich zabával a utešil by i dušu Vašu. A preto vrátiac sa z púti mojej, na ktorej obletovali ma duchovia otcov a mimovoľne pridružovali sa k nám aj duchovia mužov, širokým poľom slovanským s mnohonásobnou útechou už chodivších: Šafárikov,[3] Hankov,[4] Ševirevov,[5] Boďanského,[6] Čelakovského,[7] Vukov,[8] Zaleského[9] a druhých, uvedomujem Vás o vznešenom sprievode Vašom a uvádzam v známosť vykonanú cestu moju, aby, milo-li Vám tak bude, vydali Ste sa Sám na pole to a nabrali tam útechy, jakej nepodáva život druhý. Nájde-li obľuby v ňom duch Váš a útechy milostnej, jak o tom nepochybujem, bude mi to práce na púť moju vynaloženej odmenou dostatočnou.

A pohybuje ma posvätiť Vám dielo moje i to, že city, ktoré obletuje s obľúbením pieseň slovanská, preberajú i dušu Vašu, a že skutky, jaké oslavuje, i o Vás vydávajú svedectvo.

Málo mám k Vám slov, ale srdečných; na mále slov a na skutkoch i Vy prestávate radi.

Vašej Svetlosti


ctiteľ najvrúcnejší, pôvodca.

V Modre, v slovenskom kraji,
v červni roku 1852

I.

Piesńi slowiańskie, jednéj matki córy,
Odmienne licem, barwą, rozmaite,
Lecz w jednéj wielkiéj przeszłości powite
Na śnieźnym grzbiecie starowiecznej góry,
Gdzie orłów gniazda, gdzie gromy i chmury,
Tysiąc was ludzi zrodziło czynami,
Oblicze wasze wypieściła sława;
Pieśni słowiańskie, z waszemi falami
Grzmiała i cichła mężów czynna wrzawa,
I wyście w źyciu staly jak poranek,
W śmierci jak jasny mogilny kaganek.

I były czasy, gdy przy jednym stole
Wszystkieście ludy zabawiały razem,
I w umysl ciężki trudem i żelazem
Lały wesołość, roskosz i swawole;
Zlociły dobrą, gromiły zlą dolę;
Byłyście dziewic weselném westchnieniem,
Starców wieczorem i domów ogniskiem,
Szumiących wojów tarczą i ramieniem,
Polotem konia i strzały połyskiem,
I kwiatem życia i czarem i cudem,
W święta-religią, na obradach-ludem.

II.

Pieśni slowiańskie, cóż na wielkiéj ziemi
Jest wam obcego! — W któréj świata stronie
Na wasze dzwięki oblicze nie płonie?
Gdzież was nie przyjmą piersi bijącemi?
Piękne pielgrzymki, łany szerokiemi,
Od świata wschodu do świata zachodu,
Drogę wam stara, gościnność okryśli,
A od narodu idąc do narodu
Wszędzie znajdziecie pobratymcze myśli,
Dla was sny dziewic, biesiada wesoła,
Prace dorosłych i tańczących koła.

A w waszéj gędźbie, jak w mowie przyrody,
Jest całošč jedna a rozliczność tonów,
Szumią w niej bory odwieczne i wody,
I wiatr co kłosy kołysze zagonów,
I co warkocze rozwiał dziewki młodéj,
I co w wojenną chorągiewkę dzwoni,
I co roztrząsa mogiły piołuny;
Dniepr w niéj swe dumy ukraińskie roni,
Słychać w niej także polskiéj lutny struny,
I śpiewnych Czechów piosenki pieściwe,
I ruskie dumki, kukulki tęskliwe.

I szelest skrzydel orlów Czarnogóry,
Sokołów Serbii miłośne kwilenie,
I męzki klekot bojovemi pióry,
I głos Dalmaty pomorski, ponury,
Mile poranne Kroata marzenie,
I pieśń Słowaka cichą i domową.
Pieśni słowiańskie, jako letnie noce,
Wnikacie w duszę pogodą majową,
Ducha chwytacie, niby wyższe moce,
W kraj czarodziejski powieści, przeszłości,
A serca wstęgą łączycie miłości.

III.

Szczęsny poeta, kto was wszystkie razem
W gorącej piersi wykocha, wypieści,
I duszę waszym nastroi obrazem, —
Nie darmo wielką pieśnią zaszeleści!
Jest komu śpiewać olbrzymie powieści,
Jest gdzie wyciągnąć głos długi, szeroki,
I żagle lotu porozpinać dumnie,
Jak sęp, co niebios przepływa obłoki; —
Bo do téj pieśni serca biją tłumnie,
Od mórz zachodnich do północy morza
Zabrzmią jéj echem obszerne przestworza!

J. Dunin-Borkowski

[10]

Nieto spevnejšieho národa na svete od Slovanov. Nachádzajú sa i u druhých národov piesne, očuť i tam spevy, ale ich nikde nie ani toľké množstvo, ani sú nie toľkej krásy, jako u nás. Čokoľvek z koľaje každodenného života vystúpi, čokoľvek sa nad obyčajnú obecnosť v živote povznesie, všetko prechádza u Slovanov do piesne a v speve sa ozýva, tým usedavejšom lebo v nesenejšom, čím neobyčajnejšie sú výjavy, ktoré sa dotkýnajú duše a vyludzujú spev. V speve hovorí Slovan k svetu, z pokolenia na pokolenia; v speve sú jeho najvrúcnejšie city, jeho najmilšie výtvory obrazotvornosti a celá jeho myseľ zložené. Národy indoeurópske, ktorých Slovan je brat najmladší, vyslovujú všetky, každý na svoj spôsob to, čo v sebe skrýva a čím zahorela duša ich: Ind budovami chrámov ohromných, Peržan knihami svätými, Egypťan pyramídami, obeliskmi a labyrintmi ozornými, tajomnými, Grék vyslovuje to v sochách prekrásnych, Románi v maľbe čarovnej, Germáni v hudbe dojímavej, Slovania ale vyliali dušu a myseľ svoju v povestiach, piesňach a spevoch pohnutlivých. Všetko, čo žilo tamtým národom v ich dielach, žije to u Slovanov v ich piesňach a spevoch. Goethe povedal, že sochy sú skamenelé tóny, u nás teda u Slovanov budovy, sochy a maľby predchádzajúceho sveta rozpustili sa v tóny, hlasy alebo spevy. Nieto na povrchu zeme slovanskej ani vytesaných budov indických, ani stavieb egyptských, nekresala ruka slovanská ani sochy grécke, ani nelíčila štetcom maľby románske, ale zato myseľ slovanská prešla do piesne a vyslovila sa v nej. Všetko, čo sa koľvek duše Slovana živšie dotklo, vyrazilo sa v piesni lebo v slove, národa, jako sme už spomenuli, od neho hovornejšieho a spevnejšieho niet ma zemi! A preto i pravdivo i významne nazval sa národ náš Slovanom, t. j. národom slovným, spevným.[11][12][13] Slovo aj inakšie má v živote slovanskom význam hlboký. „Dobré slovo“ prijíma Slovan za náhradu všetkého s vďačnosťou, a slovom dajú sa uňho pôsobiť veci nadobyčajné. Slovom a piesňou jak sa vyslovuje, tak sa aj otvára myseľ a duša slovanská; istejšieho k nej prístupu niet od tohoto.

V samej prírode tvory hlasom obdarené stoja vyššie i v organickej ústrojnosti od tvorov nemých. Čo v prírode skusujeme, to samé je pravdou i v svete duchovnom. Najdokonalejší a najľudskejší spôsob zdelenia sa s druhými s tým, čo leží v duši, čo ju zaujalo a preberá, je slovo, a najkrajšie a najvábnejšie predstavenie toho stáva sa piesňou a spevom. Národ slovný alebo spevný, národ, ktorý si od vlastnosti tejto sám meno dal, slovanský, stojí v ohľade tomto vyššie od všetkých jeho bratov indoeurópskych, duchom svojím v človečenstve horujúcich. Tí sa vyslovovali spôsobmi od slovanského rozličnými: budovami, stavbami, sochárstvom, maľbou, Slovania ale vyslovili sa slovom a vo spevoch znázornili dušu a myseľ svoju. Že ale Slovania najľudskejší tento spôsob vyslovenia sa si vyvolili a obľúbili, musí byť aj duša ich ľudskejšia od tamtých, a v nej viac ako u druhých svätého ohňa tohoto. Slovo a pieseň je ich vlastnosťou najpríslušnejšou a takrečeno umením národným, zato ale aj že duša ich v celej svojej plnosti na tento spôsob sa vyslovila a sem sa obrátila v celej sile svojej, myslíme, nadarmo šľakujú daktorí našinci zvláštne slovanské umenie či v budovníctve, či v sochárstve lebo v maľbe. Budovníctvo obecným len potrebám, jako sú príbytky rodinné, vyhovieť sa usilujúce, nemôže v ohľade prednesenom prísť do povahy, jako ani sochárstvo a maľba, v núdznom napodobení predmetov svojich zakrpatené. Čo je u Slovanov vyššieho a lepšieho z budovníctva a z maľby, to, mienime, je prenesené od národov cudzích a menovito vo spomenutých umeniach nasledovanie vzorov nemeckých a byzantských. Nerozvili sa umenia spomenuté na poli našom, zato ale udomácnili sa na ňom a zakvitli slovo a pieseň a stali sa umením naším národným!

Povedia nám síce odporníci Slovanstva, že piesne a spevy naše sú len kusy rozmetané a nespojené, že sa nevytvoril z nich celok jeden umelecky zvitý, a tak že sú napospol bez väčšej váhy pre ľudstvo. Pravda je ovšem, že Slovanstvo nemá jednej knihy, či spevnej, či svätej, v ktorej by bol duch slovanský, tak ako je, zaraz sprvoti vystavený; nemá Slovanstvo ani indických Ramayan a Mahabharat,[14] ani perzskej Zendavesty,[15] ani židovských kníh svätých,[16] ani gréckej Iliady, ale všetko toto jak má svoje dobré príčiny, tak neujíma vysokú cenu spevom slovanským. Slovanstvo od prestarých časov rozťahané a rozdrobené nemohlo sa zmôcť na dej jeden, ktorý by bol mysľou celého veľaobsiahleho národa zatriasol a spev jeden ním oslávený splodil, jeho deje, i to len v kmeňoch rozdrobených, sú viac mimovoľné a trpné jako činné a padajú až do vekov, v ktorých, pre vrážajúcu z rozličných strán osvetu európsku do slovanského sveta, úvaha už a rozjímavosť bezprostrednú nerozjímajúcu obrazotvornosť prevažovala, k spevotvorným prostonárodným dielam v jej celosti nevyhnutne potrebnú. A nechybí i Slovanom na jednotlivých prostonárodných, k umeleckej dokonalosti sa zdvihujúcich spevných výtvoroch; majú Česi svoj nevyrovnaný Rukopis kralodvorský[17] a menovito spev vznešený Slavoja a Záboja, majú Rusi svojho Igora Svätoslaviča,[18] Srbi celý rad prostonárodných, opravdivým speveckým duchom dýchajúcich bohatierskych spevov, má kozáctvo preutešené svoje dumy, ktoré všetky výtvory speveckou cenou ďaleko prevyšujú, napr. nemecké Nibelungy.[19] Vo spevoch týchto a v ich neprebranej družine u rozličných kmeňov slovanských môže vidieť a poznať, kto chce, čo je prostá, rýdza a nezopačená duša[20] slovanská. Spevu jedného, pravda, všenárodného, ako sme spomenuli, u Slovanov niet, bo nebolo všenárodného deja, a keď deje také na svete sa zjavia, myslíme, i spevmi budú, nie síce viac prostonárodnými, ale rozvážne umeleckými oslávené. To bude, bohdá, náhrada za nedostatok náš! Koľkú váhu piesňam a spevom slovanským pripisujeme, vidno z toho, že sme ich nazvali slovanským umením národným. Umenie napospol je jedna z najšľachetnejších stránok ľudstva; v ňom, kde sa ujalo, javí sa lepšia čiastka človeka i národa. Vyjadruje sa ním zo stránky i jednotlivcov i národov túžba po znázornení a spredmetnení voľačoho božského v človečenstve, a preto aj umenie každé slúžilo hlavne bohu, jeho vyznávaniu a pocte, náboženstvu, a ďalej rozličným duchovným záujmom napospol. Upomína ono tým človečenstvo vždy na jeho pôvod, jeho od svetskej hmoty vznešenejšiu stránku, zavierajúcu v sebe pravdu tú, z ktorej by nikdy v svete nemalo spúšťať očí. Národy, u ktorých žiadne umenie ani nevzniklo, ani sa neudomácnilo, vidíme drepenieť v surovosti a prostopašiť v svete neľudsky, ba ohavne, napr. všetky národy mongolské, či sa ony Mongolmi, Tatármi, Turkami lebo Čudmi[21] zovú, naproti tomu u národov, u ktorých sa umenie rozvilo a zdokonaľovalo, vidíme jak život ľudskejší, tak ustavičné a nepretržené namáhania po jeho zdokonaľovaní a zvelebení. Toto platí o národoch indoeurópskych v človečenstve horujúcich,[22] tak aj z dobrej čiastky o národoch semitských, tamtým v dejinách zaraz po boku postavených.

Umenie určitejšie je znázornenie ducha v predmete, v tej lebo inakšej látke. Predstavenie tohoto spojenia musí byť také, že z celej látky len vyblyskuje duch a ona ním jakoby sa nesie. Kdekoľvek takéto spojenie sa zdarilo, všade povstáva výtvor umelecký. Rozličné ale môžu byť látky, v ktorých sa má znázorniť duch a vedľa toho sú aj rozličné umenia:

Najprostejšie a spolu i najstaršie umenie je budovníctvo,[23] tvoriac z kamenia stavby nadobyčajné a budujúc alebo vytesávajúc v skalách chrámy ohromné, jako budovníctvo indické. V skalnatých ale balvanoch alebo i v skladbách kamenných duch nijak sa znázorniť nedá, a preto i budovníctvo ideu umenia nepostihuje, ktorá sa práve preto okolo jeho diel len jakoby zachvieva. Ostávajúc len pozďaleka za ideou, nahradiť chce to budovníctvo vzornosťou stavieb svojich, jako v Indii a v Egypte, alebo prekvapujúcou divotvornosťou a pošmúrnosťou, jako chrámy gotické. Ozornosťou touto alebo čudnosťou a pošmúrnosťou stavby chce budovníctvo poraziť ducha jednotlivého a nútiť ho k pokore pred duchom zvrchovaným, okolo jeho stavieb sa jakoby schvievajúcim. — Ideu, ktorú budovníctvo znázorniť nemôže, znázorňuje už dokonalejšie od neho umenie, sochárstvo, predstaviac ju v sochách vykresaných, postavách ľudských, a vyraziac v týchto jednotlivé sily duchovné, jako: múdrosť, moc, hnev atď. Toto sú bohovia grécki, na prvý pohľad ukazujúci, čo v nich predstavené byť má. Sily čisto prirodzené jako Eol[24] atď. nikdy sa v sochách v Grécku nepredstavovali, ale ovšem Apollo,[25] Zeus, Pallas Athene[26] atď. Medzitým i v sochách sa len jednotlivé sily ducha, i tie len utkvené, predstaviť môžu, a čo je hlavné, nedá sa vyjadriť v sochách to, čo rozumieme pod dušou, moc ducha citlivá, bo sa na sochách kamenných výraz duše, t. j. oči živé predstaviť nedajú. Nedá sa v nich vyraziť napr. láska, útrpnosť, milosrdenstvo, premoženie seba v bolestiach atď., predstaviť ale toto môže maľba, tým samým umenie od predošlých dokonalejšie. Maľba je prvé kresťanské umenie, a i sily ducha, ktorých predstavením sa hlavne zaoberá, sú len cnosti kresťanské. Nekonečná, osobu vlastnú zapierajúca láska materinská, predstavená maľbou kresťanskou v Márii, zachvievanie sa v čistej svätosti nad zemou, predstavené ňou v Spasiteľovi našom, alebo bolesť jeho na kríži a premoženie sa v nej také, že bolesť sa tratí a z nej sebavedomé víťazstvo nad svetom slávne sa dvíha, alebo svätý zápal apoštolov za božské učenie, predstavený maľbou v sv. Petrovi a Pavlovi a podobné, boli a sú najhodnejším predmetom maľby kresťanskej. Trebárs ale maľba sily duchovné a hnutie duše určitejšie už znázorňuje, predstavuje ich ona len bez ďalšieho priebehu a rozvitku. A k tomu ani samu rozmanitosť jedného a toho samého hnutia duševného nie je vyjadriť vstave. Priebeh ale a rozvitok hnutí duševných, ich v okamžení klesajúcu a zas nanovo sa vzmáhajúcu silu, ich prúdenie a vlnenie sa predstavuje už umenie od maľby dokonalejšie, a to hudba, ktorá ešte i to dokonalejšieho do seba má, že aspoň pozďaleka na rozmanitosť toho samého duchovného hnutia hlasom svojím narážať môže. Inšie zaiste je obetovanie sa za človečenstvo napospol, jako Kristovo, a inšie za vlasť, jako Muciovo[27] lebo koho druhého; inšia je hrúza v povedomí zločinov pred súdom posledným, a inšia bázeň pred súdom svetským. Medzitým, ako rečeno, i hudba len, a i to pozďaleka, na rozmanitosť hnutí týchto ducha narážať môže, i všetku plnosť a hĺbku hnutí, jako i ich priebeh, nie je docela vyvážiť a nasledovne ani znázorniť vstave. Všetku ale hĺbku ducha, každé jeho hnutie a tohoto priebeh v najrozmanitejších záhyboch vyčerpať a predstaviť schopné je len samojediné básnictvo lebo poézia,[28] umenie tým samým medzi všetkými najdokonalejšie a ich vrchovisko. Vec je ale toto celkom prirodzená, bo budovníctvu a sochárstvu stojí k službe len hmota, či kamenná lebo kovová alebo inakšia, ktorá v nemosti svojej nikdy predsa úplne vyjadriť nemôže to, čo umelec, i sebaschopnejší, do nej vniesť sa namáha, a mnohé do nej sa ani vniesť nedá, a za roveň týmto ani barvy v maľbe, ani hlasy v hudbe nie sú schopné vysloviť všeobsažne celý zápal ducha, zavdávajúci predmet umeniu a obraty jeho v rozličnom postavení a v najrozličnejších tvaroch života. Pravda to síce, že sa to stáva nimi dokonalejšie ako hmotou tamtou hrubou a neokrúchanejšou, všetko ale prevyšuje v básnictve tvorivá obrazotvornosť, s ľahkosťou rozmanité výjavy ducha v najrozličnejších postaveniach maľujúca, a tejto k vonkajšiemu nakresleniu stojaca k službe reč, ktorá bohatosťou a významnosťou slov svojich predstaviť môže najlepšie živé útvory obrazotvornosti pohyblivej. O koľko je reč spôsobnejšia vyčerpať celú hĺbku a plnosť ducha, o toľko aj básnictvo dokonalejšie je od každého druhého umenia.

Podstatný znak básnictva ako každého druhého umenia záleží, ako sme už hore spomenuli, vo znázornení ducha v predmete alebo, čo tu jedno platí, v prírode, na ten spôsob, že znázornenie toto ducha každému samo od seba takrečeno vidieť sa dáva. Látka, kroz ktorú v básnictve spojenie nadrečené sa spredmetňuje, je, ako sme už vyššie riekli, reč, útvory obrazotvornosti už hotové zvonka prednášajúca. Aby báseň bola vskutku tým, čím byť má, musí byť spojenie ducha s predmetnosťou v nej úplné, prevedené tak, že idea v básni horujúca predmetnosť preniká a ju takrečeno pohybuje. Nieto-li v básni takéhoto spojenia, báseň chabne a nie je výtvorom podareným. K pravdivosti teda básne nevyhnutne je potrebné spojenie nadrečené dvoch spomenutých k básni prislúchajúcich živlov, z ktorých tým menej jeden sám osebe môže byť tvorivom básne. Idea bez zaobalenia jej v predmetnosť prednesená je myšlienka čistá, a takáto je alebo veda alebo zákon, pravidlá alebo reč lebo čo podobného; predmetnosť zase, príroda, predstavená bez idey, čo by ju pohybovala, je hmota číra, a bez opravdivej krásy. Môže ona byť súmerná, pravidelná atď., naozajstne ale krásna je nie. Ani opisy čistej predmetnosti, ako takej bez hlbšieho významu, napr. jara, leta atď., a druhých úkazov prirodzených lebo inej hmotnosti, napr. hradov, bitiek atď., nie sú ešte žiadnou básňou, bo samy osebe sú bez idey. Konečne i prostriedok ten alebo látka, v ktorej sa spojenie idey s predmetnosťou v básni zvonka predstavuje, t. j. reč, musí byť povolaniu svojmu v tomto ohľade prístojná, a tak živá a názorná. Slová takrečené odťažené, číre pochopy bez obrazov vyjadrujúce, alebo čiastočky reči nenázorné, len slová jedny s druhými spojujúce najmenej pristanú básni, a od pravých umelcov len zriedka, iba pri nevyhnutnosti v reči sa užívajú. V básni i výpovede i slová majú byť obrazy. Čím bližšie človek a národy k prírode, čím viac ona myseľ synov zemských tajomným svojím životom púta, tým je i obraznosť táto väčšia a nenútenejšia, a i sama reč je názornejšia a takrečeno kvetistejšia. Naproti tomu čím ďalej od prírody, tým ťažšie i duchaplnému umelcovi vmyslieť sa do prvotných názorov tých, tým viac aj idea rúcho tratí a na myšlienku vybieha, a nasledovne i tým viac namáhania u umelca byť musí, aby sa názornosť nestratila a šľaky úvahy zatreli. V časoch našich nikto viac nestvorí Iliady, ani nevykúzli spevy ďalekej našej starožitnosti, objavené nám v Rukopise kralodvorskom.

U všetkých národov indoeurópskych i druhých nachádza sa básnictvo, rozličné ale vedľa rozličného k sebe postavenia tých dvoch spomenutých, k básni prislúchajúcich živlov.

Jestliže predmetnosť, príroda, nad ideou úplnú prevahu má a idea, duch, ešte len temno tušený, v prírode sa vidí a synom zemským znázorňuje, povstáva na tomto stupni básnictvo symbolické, preto tak nazvané, že príroda je tu samojediným a nepretrženým symbolom toho temno tušeného ducha alebo božstva. V prvotinách týchto rozvitku človečenstva príroda je teda zbožnená a i náboženstvo prirodzené, práve ale preto aj človek, ktorý len duchom svojím pozdvihnúť sa môže, o ňom ale ešte nevie a v prírode ho len temno tuší, je zúbožený a pred životom prírody porazený, skľúčenejší tým viac, že život tento prírody na východe je velikánsky a ohromujúci. Nasledovne ale ani človek, nezmohnuvší sa na tomto stupni ešte na žiadnu osobnosť slobodnú, nemôže byť symbolického básnictva predmetom, leda vari v podriadených a služobných okolnostiach; predmetom zaiste dôstojným básnictva tohoto je len božstvo v prírodu zahalené. A jako príroda len jedno je, tak i božstvo je len jedno, rozličné síce v oddielnych silách prirodzených, všetky ale tieto sily sú len výtoky jedného a tohože, v celej prírode rozliateho. Práve aj preto, čo sa koľvek v prírode mení, zostáva predsa len vždy jedno a tože, v rozličných iba podobách a útvoroch. Názory tieto vidieť v celom východnom básnictve, a najmä v indickom. Indické básnictvo napr. v spevoch Ramayan a Mahabharat zaoberá sa spievaním skutkov božstiev, že ale, ako rečeno, božstvo v indickom názore v prírode sa javí a príroda bez pretrženia ustavične sa mení a z jedného útvoru do druhého prietvoru prechádza, zato aj v básnictve tomto panuje dákasi pomätenosť a závrativosť. V básňach týchto vídať napr. vyvstávať hory a vrchy, z týchto ale hôr a vrchov hneď sa utvoria bohovia, ktorí sa dajú do boja medzi sebou, boj je tuhý, zas ale o chvíľu nevídať nič, všetko sa tratí a len vrchy a hory čumejú zas. Symbolické básnictvo vo vznešenom spôsobe predstavuje sa nám aj v básnictve židovskom, a menovito v žalmoch. Nezbožňuje sa síce v židovstve príroda, lebo je tam boh už od nej oddelený a nad ňu nekonečne vyvýšený, predsa ale celá príroda zvestuje boha a je len rúchom velebnosti jeho. Keď sa boh ukázať chce vo vznešenosti svojej, do nej sa oblieka a zvestuje tak mohutnosť a silu svoju. Všetky žalmy o názore tomto svedčia, napr. utešený žalm 104: „Dobrořeč duše má Hospodinu, Hospodine, Bože můj! velmi si veliký, velebnost a krásu si oblekl. Přioděls se světlem jako rouchem, roztáhls nebesá jako kortynu;[29] kterýž sklenul na vodách paláce své, kterýž užíva hustých oblaků místo vozů, a vznáší se na peří větrovém“ atď.; alebo v žalme 89: „Ty panuješ nad dutím more, když se zdvíhají vlny jeho, ty je skrocuješ, Tváť jsou nebesa, tvá také i země; okrešlek a plnost jeho ty si založil“ atď. I hučanie Libanu i hukot riek a vôd morských zvestujú len vôľu božiu, jeho úmysly, jeho hnev atď. Ako ale v symbolickom básnictve napospol, tak i v židovskom, že celá váha kladie sa na ideu, je človek, trebárs už viac na nohy postavený ako ďalej na východe, pred velebnosťou a mocou božskou len porazený, skľúčený červík a prášok. „Aj na dlaň odmeřil si mi dnů a věk můj jest jako nic před tebou a jistě žeť není než pouhá marnost každý člověk, jakkoli pevně stojící.“ „Ty zajisté jsi svatý, zůstávající vždycky, k veliké chvále Izraelovi; Ja pak červ jsem, a ne člověk, utržka lidská a povrhel vůbec“ atď.

Symbolické básnictvo v prvotnom jeho názore nachádza sa z veľkej čiastky v najstaršom básnictve slovanskom, v prostonárodných povestiach našich, dosiaľ málo uvážených, o čom nižšie obšírnejšie.

Keď idea a predmetnosť prichádza do súmeru, do úplnej rovnováhy, doplňujúc jedna druhú a tvoriac spolu jedno nerozdielne, povstáva básnictvo klasické. Nie je tu viac predmetnosť, príroda, nad ideou tak vysoko horujúca, jako na východe a podobne aj v básnictve tohoto, ale je len významná ukazovateľka na ducha, ktorý už s ňou v rovnom položení, v súmere, sa nachodí. V tomto záleží umenie plastické napospol. Socha grécka nie je balvan skalistý, ani útvor dajaký ozorný, ktorý by ohromnosťou svojou dojímať mal, ale vo vytesanom napr. Zeovi lebo Apollónovi na prvý pohľad ukazuje, že tam moc a tuto múdrosť, duchovné teda sily, z nej živoriť majú. Trebárs ale celá príroda hýbe sa a trvá nie sama sebou, ale dačím inším vyšším, čo i svetu gréckemu vedomé bolo, ktorý na základe tomto napr. tajný život prírody zvedochtivo načúval, na ňom svoje veštby atď. osnoval, predsa najvidnejší je duch a jeho pôsobenie na svete v človeku, a práve preto aj u duchaplných Grékov bohovia predstavujú sa v podobách ľudských. Nie je tu teda viac temné tušenie o duchu jako na stanovisku predošlom východnom, ale je jasné videnie jeho, jeho síl a pôsobenia v podobách tých bohoľudských, pravdaže, ešte len prirodzeným rúchom zaodiatych. Tým ale, že bohovia ľudské podoby na seba berú, i ľudia stávajú sa bližšími bohom, zastávajú si na svete silnejšie a smelšie, stávajú sa osobnosťami slobodnými a prirodzene i vystupujú z plazivej služobnosti východnej, či to pred božstvom, či pred rozkazom ľudským. Ale jako podoby božské tu zjavujú sa ešte len v prirodzenej hmote a v rúchu z nej vystrojenom, tak aj národy tie, zverenci ich, jednajú a pôsobia božsky alebo opravdivo ľudsky, duchu primerane, nie z poznania ducha, jeho určenia a povolania, nie zo zásad mravných, z povinností uvedomených, ale celkom z prirodzeného hnutia, z okamžitého pocitu, z náklonnosti, z príchylenstva, prirodzenosťou spôsobeného. Takýto je život grécky a na takomto poli kvitne aj básnictvo klasické, ktoré nakrátko nič je nie inšie ako oslávenie jednania a pôsobenia ľudského z pohnútok prirodzených. Achil[30] ide pred Tróju nie vari z dajakej povinnosti k urazenému gréckemu národu, ale že sa mu tak ľúbi, že telesnú silu svoju a hrdinstvo pred čatami bojovníkov ukázať chce; urazený ale od Agamemnona[31] oddá sa celkom prirodzenému hnutiu svojmu, hnevu, odvrhuje sa boja, lež preniknutý zase ľútosťou nad mŕtvolou Patrokla,[32] najmilšieho priateľa svojho, schytí zbroj a letí jako šialený do poľa nanovo. V boji samom dotrie konečne i na Hektora,[33] od ktorého ruky padol priateľ jeho najdrahší, premôže ho i posiela ho do Hadu[34] a rozľútený nad ním uviaže mŕtvolu jeho na ocas konský i smýka[35] pár ráz okolo celej Tróje, ale keď pozde na noc prichodí do stanu jeho Priamos, Hektorov otec, starček, otec už bez najvznešenejšieho syna, okrasy svojej i Trójanských, spamätá sa, zabúda hnev, prijíma starca vľúdne, usadí i uhostí ho a vydáva mu mŕtvolu syna jeho najmilšieho. Všetko toto robí Achil nie z povinnosti ľudskej, ale z ľútosti nad starcom i hrdinom, i že mu pritom prichodí na myseľ otec jeho vlastný, ktorý tiež nevie, či uvidí kedy syna svojho živého. Odyseus[36] prichodí o zbraň padlého Achila s Ajaxom[37] do rozbroja, privlastňujúcim si zbraň tú ako pamiatku po Achilovi, ktorému bol po Patroklovi priateľom najlepším, že ale Gréci po stávke, v ktorej Odyseus nie že by tak vyhral, ako radšej previedol Ajaxa, prisúdia zbraň tú Odyseovi, Ajax rozhnevaný prepichuje sa sám mečom v šialenstve, čo keď sa Agamemnon a rada grécka dozvie, chcejú mu odoprieť počestnosť pohrebu, Odyseus ale pamätlivý na obyčaj posvätný a preniknutý ľútosťou nad hrdinom, ktorý tak pochodil i tak mizerne zhynul, oprie sa tomu a rečou svojou privedie Grékov k pohrebu bohatierovi prístojnému. Ani Odyseus nemá tu na mysli človeka a povinnosti k blížnemu, ale že tak jednať mu káže obyčaj posvätný i ľútosť nad slovutným bohatierom. Antigona[38] vie, že smrť tráplivá nastáva jej, keď brata milého Polyneika, ktorý zbroj zdvihnul proti rodnému mestu, vlasti svojej, pochová, neodstrašuje ju ale smrť trápna od predsavzatia i jeho vykonania, a pochováva brata milého, konajúc tak povinnosť ľudskú, nie ale zo známosti o nej, lež že stojí so zavrhnutým v prirodzenom krvi zväzku, že je on jej milý brat. A tak i priatelia naozaj nerozdielni, Orestes a Pylades,[39] jeden za druhého pred oltárom v krvavú obeť sa dať chcú a jeden za druhého na silu sa tisknú k smrti, len zato, že od chlapčenstva neodolnou prirodzenou náklonnosťou priťahovaní takrečeno jeden do druhého sa vžili, že sa jeden do druhého to po obličaji, to po hnutiach, obyčajoch a každom dychu duše zaľúbili, a s padnutím jedného i druhého bytnosť vädne a sa tratí. — Na tento spôsob básnictvo klasické točí sa okolo tých vzťahov, v ktorých vidieť život vznešenejší, ľudský, na základe prirodzených pohnútok, ako sú: láska rodinná, hrdinstvo osobné, priateľstvo, oddanosť vlasti atď. Ako všade inde, tak na východe i v rodine panuje viac hrubosť ako mrav jemný, a to z jednej strany prísnosť surová a z druhej plašlivá podrobenosť, v Grécku ale púta rodinu vzájomne, k sebe oddanosť milostná. Osobného hrdinstva na východe celkom niet; nikto tam nejde z dobrej vôle do boja a nemá na mysli vyznačiť sa na poli bojnom[40] udatnosťou a odvahou svojou, v Grécku ale je to naopak. Tamto ženú sa do boja množstvá násilne, aby počtom sa vynahradil nedostatok odvahy a udatenstva[41] jednotlivých, lež Grékov hŕstka často stačí poraziť Peržanov kopy nepočetné. Nikto nezaprie, že k hrdinstvu treba ducha, odvahy a smelosti, moc ale táto duchovná sa prirodzenou silou jako u Herakla, Hektora, Achila atď. podporuje, ba bez tejto v tom svete by tamto ani nebolo možné bývalo. Priateľstvo grécke nepochodí z totožnosti zásad a jednakosti účelov medzi spojencami, ale jako sme už spomenuli, z náklonnosti osobnej. A grécka oddanosť vlasti je láska nie svetoobčianska, ale láska k príbuzným a blízkym, jedného jazyka užívajúcim, žijúcim vedľa tých istých obyčajov, náklonnosti a mravov, slovom, je to len viac rozšírená láska rodinná. I vlasti grécke obmedzené sú viac len na obce, aniže kedy mohol sa zmôcť národ grécky na vlasť jednu a veľkú; Grék vlasť svoju musel mať takrečeno každý deň pred očima, a nebol by zrozumel celkom to, čo sa dnes na západe rozumie pod slovom štát, v ktorom niet ohľadu na spojenstvo prirodzené a živé, ale kde z istých pochopov odvedenými pravidlami hýbe sa veškerosť k nemu náležiaca. Na ďalšom východe od Grécka o priateľstve, láske k vlasti a druhých podobných úkazoch v zmysle vystavenom nemôže byť ani zmienky. Súmer a rovnováha, v akej sa v svete gréckom nachodí príroda a duch, takže človek jednajúci ľudsky robí to zo hnutia prirodzeného, nepovažujúc to pritom za povinnosť predpísanú, kde teda ešte myseľ nie je povedomá celého tohoto obsahu a nutnosti jeho, čo my povinnosťami ľudskými napospol rozumieme, a tak v každej prípadnosti o požiadavky takéto nie je na rozpaku, kde ale pritom prirodzenosť už pod vládou ducha samochtiac takrečeno stojí, všetko teda nenútene a ľahko sa vykonáva, je konečne i toho príčinou, že v gréckom živote i v klasickom básnictve panuje tá prostota, jasnota a pokoj, v gréckych dielach nám tak milo lahodiaci. Darmo by sme sa po tomto ohliadali v svete za vekom klasickým nastupujúcom.

Rozpadne-li sa tento súmer medzi prírodou a duchom, čo sa tak stáva, že duch príde k úplnému poznaniu svojej výsosti, hlbokosti a obsažnosti, a človek k dokonalému uvedomeniu o povinnostiach svojich v každom i najmenšom prípadku,[42] tým ale samým prirodzenosť, nemôžuc sa s ním na stanovisku tomto viac merať, pod neho upadá, duch teda sám na výške zostáva, povstáva básnictvo romantické, ktoré skrátka je zobrazenie jednania ducha z pohnútok z neho samého čerpaných bez ohľadu na prirodzenosť, ba práve s odstrčením jej. K tomuto poznaniu ducha prišlo človečenstvo náukou Kristovou, rozhranie medzi starým a novým svetom tvoriacou, a tak i umenie romantické napospol, jako sme to už hore v maľbe i v hudbe spomenuli, a menovito i romantické básnictvo, rozvíja sa výslovne pod vplyvom náuky kresťanskej. Náukou kresťanskou je človek nekonečne povýšený a zveličený, lebo sám Syn boží prijal na seba podobu ľudskú, čím človek napospol účastenstvo dostal v kráľovstve božom, aby ale sa tohoto hodným stal a výsosť svoju utrímal, musí zo všetkých síl na tom stáť, aby to, čím sa mu ono účastenstvo dostalo, t. j. ducha, k úplnému panovaniu i nad sebou i nad svetom doviedol. A vskutku aj vidíme v národoch po kresťanstve vystupujúcich, a to v románskych a v germánskom, namáhanie neslýchané tohoto spôsobu, ktorému na čele stojí sama schránka náuky kresťanskej, t. j. cirkev, a po nej všetky tie jednotlivé i spoločné úsilia, ktoré si pripustili hlas jej k srdcu i za povinnosť si vybrali kliesniť náuke božskej cestu do sveta, teda pustovníctva, rády mníšske a pozdejšie i rytierske, ba i samo svetské rytierstvo prvotné. Všade ale a na každom kroku temer prerazeniu sa ducha a požiadaviek jeho do každodenného života opiera a protiví sa prirodzenosť, nečudno teda, že úsilia tie, vybravšie si úlohu tak veľkú a ťažkú, na túto prekážku neprestajnú svojej úlohy sa oborili, ju práve v zápale svojom za ničomnú a vonkoncom zlú vyhlásili, a tak i k úmyslom a k skutkom tým prišli, t. j. prirodzenosť úplne pokoriť, keď nie sa jej celkom striasť a zbaviť. Známe sú sľuby mníšske: zrieknutie sa vlastnej vôle a dokazovanie neobmedzenej poslušnosti, zrieknutie sa sveta a všetkých pohodlností jeho a vyvolenie úplnej chudoby, zrieknutie sa zväzkov, ktoré ľudstvo za najšťastnejšie sveta drží, ktoré ale na prirodzenosti sa zakladajú, t. j. stavu manželského. Známe sú tiež mnohé ku skroteniu telesnosti predpisované prostriedky, ako pôsty atď., ba pri snažení tomto vidíme i fanatické k podmaneniu telesnosti úsilia, jako bičovanie sa atď.

Miernejšie a jemnejšie vedie si z tohoto ohľadu rytierstvo svetské, v ktorom vlastne to, čo sa pod romantikou vyrozumieva, zakvitlo. K tomuto patrí predne láska, takzvaná romantická. Jako človek napospol došiel kresťanstvom príslušného mu práva a vážnosti, tak ho došla i žena, na východe ešte podrobená, i v gréckom svete ešte mnoho nižšia muža a vlastne len jeho pomocnica. K oslobodeniu a rovnoprávnosti ženy značne dopomohlo i to, že žena bola matka Syna človeka, umrevšieho za vykúpenie človečenstva na kríži. Príčina tá, pre ktorú žena na východe bola v opovržení a v podrobení, t. j. jej prirodzená slabosť a útlosť, po zmenenom náhľade kresťanstvom, romantikou pozdejšou pestovanom, poslúžila jej k výhode, a to k väčšiemu jej šetreniu i útlejšiemu s ňou nakladaniu. Na pochop a spôsob tento rytierstvo mocne drží a ho za jeden hlavný svoj zámer vydáva. Práve ale táto útlosť a jemnosť ženy nekonečnú príťažlivosť a vábivosť má pre toho, kto je povahou svojou hrubší a prísnejší, a to je muž. Dojme a prenikne-li sa povaha táto od onej jemnejšej, povstáva láska romantická a splynutie ono duší, ktoré takrečeno jedným dychom dýchajú. V láske tejto nie je prirodzenosť odmrštená, ale zjemnená a zošľachtená a láska jakoby zduševnená. Zato je i láska táto hlboká a osobe ňou zaujatej svetom celým. Osoba táto všetko na ňu, seba i všetko druhé nasadí, a pretne-li sa neuhasná jej túžba nehodou jakou, všetko inšie tratí pre ňu cenu; nič jej je nie viac ten život, nič ten svet! Zhasnúť potom so svojou túžbou, to jej je túžba jediná. Lásku túto ospevuje trubadúrstvo[43] a minnesängerstvo,[44] a vidíme ju vzorne predstavenú v Shakespearovom Romeovi a Júlii,[45] v Goetheho Clavigovi[46] i v Schillerovom Don Carlovi[47] atď. O takejto láske nevie nič svet starý. Antigona u Sofokla hovorí, že by ona to, čo za brata proti výslovnému rozkazu panovníkovmu urobila a tým odsúdenie na smrť si pritiahla, nikdy nebola urobila za manžela, jako aj vskutku pre zbožný svoj čin bratovi preukázaný opúšťa Haimona, ktorého bola už sľúbenicou. Aj Haimon ozýva sa k otcovi, vladárovi neúprosnému, že nikdy mu nebude manželstvo tak dôležité, ako dôležitý mu je rozsudok múdry, ktorý by mal preukázať. Pravému romantikovi reč Antigonina musela by sa vidieť hrubou a nevzdelanou, bo láska v jeho očiach všetko druhé prevyšuje. Odtiaľto v romantickom svete toľko zúfalstva a samovrážd pre nevyhovenie jej. — Druhý výjav romantizmu, ktorého sa tento na výšinách svojich mocne pridŕža, je vernosť alebo držanie sa daného slova i pri jakýchkoľvek nehodách i proti vlastnému zemskému pohodliu a úžitku. Vo vernosti tejto vyslovené je to, že osoba ju sľubujúca viac si váži vôľu svoju raz k dačomu určenú ako ktorékoľvek inšie výhody, teda viac šetrí ducha ako hmotu svetskú. Môže sa to nazvať i družstvom na jednakých, ale vznešených zásadách a účeloch osnovanom, ktorého zo spojencov každý sa drží, bárs by ho i čo v tom potkalo. Romantickú vernosť vzorne vidíme predstavenú v Tankredovi[48] a v Cidovi Campeadorovi,[49] z ktorých prvý ostáva verným pánovi a spojencovi svojmu Bouillonovi pri všetkých prekážkach a nerestiach až do smrti, ačpráve by i on mohol, jako to druhí robia, statky a panstvá si osvojiť a za roveň tým na zámku dakde pohodlný a panovitý život viesť; druhý ale zadŕža vernosť ku kráľovi svojmu i vtedy, keď do nemilosti uňho upadá, aniže preto od boja proti Arabom neveriacim upúšťa. I v nemilosti keď je u kráľa, oddáva mu Campeador predsa kľúče od všetkých Arabom vytrhnutých hradov. Tento pochop o vernosti značne napomáha tvorenie a zveľatok románskych a germánskych dŕžav a nikde ani je nie mravne tak zhnusené a zatratené odpadnutie od neho alebo zrada ako tu, ktorá aj vskutku v časoch ešte sviežich tých národov omnoho je redšia ako kde inde. Tretie, na čom si romantizmus zakladá, je česť alebo držanie si na sebe, svojom duchu a tele, príbytku a vonkajšom zjavisku tamtoho. Žiadnej z čiastok týchto podstatných človeka nikto sa nectne dotknúť nemá ani slovom ani skutkom, a pohaní-li ich kto, musí podstúpiť boj, v čom známy u národov spomenutých súboj svoj pôvod má. Pohanenie najväčšie je výčitka chabosti, bo chabý za roveň otrokom nevie vystaviť a obetovať telo svoje za dačo vznešenejšieho, za majetok duchovný. Súbojom dokazuje pohanený, že vyššie kladie ducha nad telo svoje, ktoré vystavuje v nebezpečenstvo, že hany nezasluhuje a k sebe že nedovoľuje pristúpiť nectne, haniteľ ale že má vziať trest za rúhanie svoje. Pochopu tohoto o cti nezná svet starý, a ani my Slovania v pôvodnosti našej neznáme ho. Homérovi hrdinovia dotuha si dakedy pohovoria a aj dobre nadajú, preto ale čo aj okamžitá zvada sa strhne i vari jeden na druhého napadne, predsa do súboja nepríde. Tak ani u nás nie. Romantickému svetu to prichodí obecné, nám zase jednanie jeho vidí sa hrdé, v dačom ľahkovážne i márne, ako napospol pochopy a spôsob jeho nosia na sebe voľačo viac šľachtického, odrážajúceho ako ľudského. Pošlo to z rytierstva, tými pochopmi vedeného. U nás je bohumilšie trpieť i padať za vec obsažnejšiu a väčšiu, ako sebe kvôli.

I na každom inšom poli, na ktoromkoľvek vystupuje duch romantický, či to na poli náboženskom, državnom lebo na ktoromkoľvek druhom, ide mu hlavne o preukázanie výsosti svojej, viac o prerazenie so svojou ideou ako o ňu, ako o vec samu. Toto je podstatný a všeobecný ráz romantiky. Takto jednajú germánski hrdinovia Shakespearovi, tak Goetheho atď. Prirodzená je tomuto smeru hrdosť a že sa mu často nepodarí vyviesť to, čo chce, na sebe si ale premnoho zakladá, stadiaľ v romantike toľko bolestí, hnevu, zúfalstva, zvíjania a rozpadávania so sebou. A že duch je tu k sebe obrátený, duch ale napospol je nekonečný a nepostižný, mimo to že vo vekoch kvitnutia romantizmu obor sveta je ešte nie veľmi rozšírený, z veľkej čiastky teda svet neznámy, dodáva to všetko romantizmu a napospol stredoveku istého rázu tajomnostného a pošmúrneho, istej túhy po divačnom,[50] čudnom, neobyčajnom. Tento ráz nesú na sebe i verejné budovy germánske stredoveku, takzvané chrámy gotické, a spolu aj podujatia vekov tých inšieho druhu, napr. krížové ťaženia,[51] povstalé z myšlienky viac peknej a čudnej ako spásonosnej. Pekná je zaiste myšlienka: obsadenie a držanie v moci hrobu Spasiteľovho, zeme Svätej, ale ku blahu a zušľachtilosti ľudstva málo dopomáhajúca. Slovania, okrem málo Čechov z povinnosti feudálnej sa pripojivších, nemajú účasti v ťaženiach krížových. Krem toho aj inakšie plný je svet príhod neobyčajných, takrečených avantúr, po ktorých hlavne rytierstvo sa zháňa. Menšie takéto neobyčajné príhody v živote má za predmet zvláštny druh básnictva romantického, tak nazvané balady a romance.[52]

Ale človek, čo by sa koľko len duchom byť namáhal, predsa vždy len zostane duchom a telom, a nikdy jedine čírym duchom byť nemôže, ani sa od prirodzenosti celkom nikdy neodtrhne a neoslobodí. Tajiť sa nedá, že by tie v okrese stredoveku a romantizmu navedené pokusy neboli bývali veľké a vznešené, predsa ale naposledy zostávajú len pokusy neuskutočniteľné, márne. Stredovek a romantizmus, urobiac pokusy tieto a príduc konečne po úsilnom namáhaní k tomu presvedčeniu, že všetko nadarmo, jako klopotom padnul z výšky svojej, a síce zrovna do odporu priemerného, teda do prirodzenosti a zmyselnosti, a v tejto najmä v novších časoch dobre zachutilo nástupcom národov, vek kresťansko-romantický tvoriacich. Jako v inších okresoch, nevynímajúc ani cirkevný, už v posledných stoletiach stredoveku úpadok tento vo všetkom sa znať dáva a veľký krik i rozličné snahy spôsobuje, tak zachvacuje on i umenia a menovito i básnictvo romantické najmä v novších časoch. A keď i tieto výšiny života neutrímali sa pred úpadkom, tým menej sám život každodenný, čo ale obyčajne jedno s druhým kráča. Nástupcom národov spomenutých a pokoleniam terajším v páde ich pozdávajú sa nielen snahy, ale i túžby, s akými sa svet kresťansko-romantický v stredoveku zaoberal, smiešnymi a v pravom zmysle toho slova čudnými, čo neslúži nijak za dôkaz odsúdenia tamtých, ale len za svedectvo skazenosti pokolení terajších, tam v svete tom. Úpadok tento vzorne sa predstavuje v najrozmyseľnejšom diele básnickom Goetheho, v Doktorovi Faustovi.[53] Faust trápený túžbou neodolateľnou vyskúmať ostatné tajomstvo sveta a pochopiť vesmír, oddá sa na učenie všetkých vied, mysliac, že čerpanými z nich známosťami príde konečne k nájdeniu kľúča od tajomstva vesmíra, vidiac sa ale po všetkých najúsilnejších namáhaniach sklamaným, pustí sa do rozkoší a v prúde tomto urobí s čertom zväzok, vladárom nad touto čiastkou sveta a jeho odtiaľ verným druhom a pomocníkom. Čert verný povolaniu svojmu s radosťou povoľuje rozkošobažnosti svojho nového zverenca, vodí ho z rozkoše do rozkoše, a Faustovi to aj začas neslýchane chutí, kamdiaľ ale viac i toto sa mu prijedá, bývalá a rozkošou načas zahlušená mrzutosť zase ho napadá, i žiada teda čerta, aby ho vyviedol z tejto túlačky a zaprevodil tam do sveta krásy, do kraja ideálov. Stane sa mu po vôli, vidí tam Helenu i napadá ho zas pri videní tomto osteň zmyselnosti, lež nemôžuc zadosťurobiť žiadosti svojej, ide v nechuti ďalej, sám už so sebou v boji, strhaný, bez pokoja. Takýto ešte motá sa všelikade po svete, ale uspokojenia nenachádza nikde viac, ba ešte teraz len vzbudzujúca sa zase v ňom lepšia strana začína ho bodať pre spáchané hriechy a zločiny. Pohrúžený takto v zdvojnásobených otrapiech, bodaný čím viac svedomím, blíži sa ku koncu púte svojej, k hodine ostatnej, pred ktorou, túžiac po malom aspoň uľavení biednej duši svojej, obracia sa zase k bohu a oddáva na pokánie. V tomto skonáva a dosahuje u boha, plného milosti, odpustenia.

Čo tu vidíme na osobe básnicky prevedenej, plní sa na celom svete tom. Jako Faust, upadol i svet ten, čo najmä v ostatných týchto časoch vidíme, z presileného namáhania a túžby po preniknutí v nekonečnosť nepostižnú do bahna zmyselnosti a rozkoše, a myslí si, že teraz až uhádnul na cestu pravú. Umenie dakedajšie toho sveta nosí na sebe patrné a očividné znaky tohoto úpadku, skazenosti a spodletia. Básnictvo jeho stojí v tomto ohľade na prvom mieste. Jako za priechod z výšky dakedajšej k tomuto úpadku môže sa považovať básnictvo Byrona,[54] v zmysle prehnanom opravdivá romantika. Jemu nikdy nejde o mravné idey, nikdy vlastne o zámery ľudské, to už bola Byronovi vytrelá, vyšliapaná cesta, on musí zajasať sa s dačím novým a neobyčajným, a preto vždy a všade ide mu o to, aby v tých najneobyčajnejších, najvymyslenejších, najčudnejších a protivných položeniach preukázal jednanie a víťazstvo ducha. Hrdosť je to veľká a Byronovo básnictvo opravdivá apoteóza svojhlavstva, dobrá pre strhancov, ľudí čudných a zúfalcov, nie ale pre tých, ktorým svietia hviezdy jasnejšie. Keď ale možno sa oddialiť od cesty ideí mravných, trebárs i nie s úmyslami nectnými, jako to o Byronovi nijak istiť nechceme; keď len na vystavenie neobyčajnosti, novosti a svojhlavstva prichodí: čože bude už raz po strhnutí do tohoto prúdu novšie, neobyčajnejšie a originálnejšie od protív všetkých tých ideí, ktoré dakedy umeniu a menovito i básnictvu svietili, od protív, rozumieme, ideí mravných, človečenstvo vedúcich a ustavične viesť majúcich?! Neviazanosť úplná, terajšia sloboda na západe, neviazanosť v kruhu rodinnom, v obci, spustenie sa náboženstva a ostavenie ho vedľa slov bežných zberbe poverčivej, zato ale vyvýšenie pôžitku každodenného a rozkoše za modlu zvrchovanú, úplná pohodlnosť života, delenie sa s majetkom, emancipácia takrečená žien, láska zmyselná, spodletá láska romantická, klamanie sa v manželstve vzájomné, nevernosť jak tu tak inde atď. atď., to sú teraz tie originálne idey, písomníctvo i dôstojné básnictvo západu spravujúce. Pravda, sú to veci pikantné, a po takýchto západ baží, lebo presýtený a pretretý vkus jeho ako všade inde tak aj v písomníctve už len pikantnosti potrebuje, aby ešte trochu čul, aby na chvíľu osviežel. Idey takéto pikantné pod náčelníctvom Eugena Sua,[55] George Sandky[56] atď. atď. a v sprievode stá ich nasledovníkov zaplavili teraz písomníctvo francúzske, z veľkej čiastky už i nemecké i druhých západných národov v spôsobe románov a noviel, básnictva prozaického, lebo však o čistej básni, tuším, že viac tam reči byť nemôže. Román a novela, patriac podstatou svojou k romantickému básnictvu a majúc pôvodne za zámer pôsobenie pohnútok vyšších romantických, hore vyššie od nás uvedených, v líčení ostatne každodenného obecného života previesť, prečo i spôsob prozaického prednášania priberajú, hodia sa ku zveličeniu obecných a ledajakých tých smerov, snáh a skutkov na západe, vyznať sa musí, výborne, za to i celé skoro písomníctvo západné utieklo sa teraz do samých románov a noviel. Romány a novely v knihách, romány v časopisoch i novinách, romány všade. I dramatika terajšia západná páchne len duchom takýmto. Na veci tieto lipne teraz západ, z čoho on podistým neokreje. Čo ale divu, keď sa tam pôžitok každodenný a rozkoš tak zvelebuje a za modlu kladie, že neprestajne stretáme sa tam so skutkami a zjaviskami, každú šľachetnejšiu myseľ hlboko odstrkujúcimi? Čo divu, že vidíme sa tam zapierať seba s odhodením každého šľachetnejšieho citu, zapierať svojich, zapierať snahy a zámery lepšie a vyhadzovať sa na úslužnú pokornosť a plazivosť kvôli tamtých statkov márnych? Čo divu, že pri takomto stave vidíme tam bezráznosť pospolitú a následkom toho služobnosť mrzkú, mrzkejšiu tým viac, že nieto nedostatku na poznaní a zakusení lepšieho? Jednotliví všeobecné hnutia neospravedlnia! Medzitým buď si tam jako buď so západom, keby len mnohí z nášho sveta nevideli v ňom, ako je, nasledovania hodné príklady! Ale nepočúvajúc hlas sveta nášho zaliezajú tam mnohí jako osleplí, strebú kal ten a prenášajú ho k nám v útvoroch svojich písomných, verných odtiskoch skazenosti západnej.[57] I im sú mnohým spomenutí vodcovia a družina ich vzory dokonalosti umeleckej! Ľudia biedni a slepí! Nedáva chorý sily životnej; inšie potrebuje svet náš, ako čo mu daktorí prinášate z terajšieho západu!

Odvrátiac oči s mrzutosťou od úkazov týchto posledných časov na západe, obráťme ich teraz na svet náš, vari že ich tam potešia výjavy radostnejšie! Široký a veliký svet tento šumí piesňami, jak je široký, jak dlhý, a kolujú po ňom povesti prestaré: čože hlásia a oslavujú tie spevy a o čom vypravujú povesti tie starožitné?

Nie je dané človeku obrátiť navnivoč prirodzenosť svoju, a nie je toho ani treba. Keby sa tamto stať mohlo, prestal by byť človek človekom a prešiel by do dákeho tvora vyššieho, tak ale víťazstvo jeho v obore prirodzenosti, ku ktorému je konečne povolaný, zmizlo by. I v prirodzenosti ho otáčajúcej, družke jeho od Vesny po Morenu,[58] môže on a má stať[59] vždy verný povolaniu tomu, ktoré prijal človek napospol od ducha; nemá a nemôže sa jej on striasť, ju zahodiť, opovrhnúť, pošliapať, ale stried nej, ba práve s pomocou jej, vznešenosť a vyššie určenie svoje objavovať; nie je ona ani tak zlá, za jakú ju vyhlásil stredovek, naopak, môže dávať vnuknutia nezopáčenej mysli k dobrému, slovom, druh jej tak má stáť v prostriedku nej, žeby i ona v ňom i on v nej bol oslávený a tvorenstvo celé v radostnej vždy rozčulenosti[60] ukazovalo „aj, človek“. Toto postavenie človeka v prírode oslavuje pieseň slovanská.

Symbolické básnictvo, považujúc vec z nášho stanoviska, je viac hra obrazotvornosti s prírodou, v ktorej je ešte duch zavalený; v klasickom stojí prirodzenosť a duch v úplnom súmere, tak ale, že okrem prirodzeno-mravných vzťahov ďalší a nekonečný obsah ducha nie je ešte v ňom vylúštený a vedomý, človek teda [je] ešte len jednostranným a nie úplným človekom, týmto áno v rodine, v priateľstve, z náklonnosti pošlom, v obetovaní seba, kde ho k tomu dobrá vôľa a jasné postavenie sa v kole svojich alebo vlasť vyzýva, nie [je] ale ním ešte vo mnohonásobnom postavení k človeku napospol, k blížnemu, v oddanosti a hájení pravdy úhrnkom ktorejkoľvek veci svätej; v romantickom básnictve je duch nad prirodzenosťou horujúci, viac ale idúci na to, aby moc a výsosť svoju preukázal, jako pravde napospol víťazstvo pripravil,[61] prečasto tiež viac si zakladajúci na výmysloch a titerkách[62] svojich ako na pravdách podstatných, v slovanskom ale básnictve, ktokoľvek sa doňho hlbšie nahliadne, pozná, že v ňom duch, idey mravné, ľudské, zákonom božím zvestované, v obsiahlosti svojej zjavujú sa v živote z nutkania prirodzenej náklonnosti, čím básnictvo slovanské stáva sa jakoby zahlavením[63] a dovŕšením všetkých predchádzajúcich, práve ale aj preto básnictvom vlastným a samostatným. Samostatnosť mu prisúdil už i Boďanský vo spise svojom O narodnoj poezii slavianskich plemen,[64] a vpravde. Ako z určenia básnictva slovanského vidno, príroda nie je v ňom odhodená a zapovrhnutá, ale stojí práve s duchom vo zväzku a v družstve; zo všetkých strán mu ona tajomne šopká a ho alebo vystríha, najviacej mu ale prikyvuje a prisviedča. Jej pole je v básnictve slovanskom rozsiahle, jak v piesňach, tak v povestiach národných, v ktorých práve vysoko horuje. Povesti tieto sú najstaršie útvory ducha slovanského, v ktorých u národa nášho, v ten čas ešte detinský svoj vek trávivšieho, obrazotvornosť ďaleko rozmýšľavosť a známosť jeho prevažovala, a preto i v nich príroda je prvotnej hravej obrazotvornosti jeho predmetom najširším. Velikú túto účasť prírody v prostonárodnom básnictve našom vysvetľovali našinci z veľkej lásky Slovanov k nej, čo je vysvetlenie, ovšem, pravdivé, ale všeobecné a povrchné. Ani vysvetľovanie Boďanského vo spomenutom spise, istiaceho, že Slovanov láska k prírode pochodí z ich orbymilovnosti, nepostačuje, bo i sama táto orbymilovnosť je len jeden z výplyvov lásky tejto, ju, pravda, vždy osviežujúci a napomáhajúci, nijak ale príčina jej. Pravá teda príčina inde sa hľadať musí, a tá leží v súzvuku tom, v ktorom stojí, jako u dávnych Helénov, duch s prírodou v povahe slovanskej a v najstarších predstaveniach a názoroch národa nášho. Nie je osnova piesní, najmä ale povestí našich prostonárodných, od dneska lebo včera, ale čo tieto aj podobu svoju a jednotlivé predstavenia mnohonásobne popremieňali, siahajú ony pôvodom a hlavným názorom svojím do vekov najstarších, a tento najstarší názor národa nášho na svet, jako o tom sto dôkazov v piesňach, najmä ale v povestiach našich máme, nie je žiaden inší ako panteistický.[65] Národ náš, o čom medzi znateľmi viac žiadnej, ani najmenšej pochybnosti niet, siaha pôvodom svojím do Indie, kolísky a pestovateľkyne panteizmu, vedľa ktorého názoru i príroda má svoj, v podobách síce jednotlivých pomíjajúci, ostatne ale nepominuteľný život, a celé tvorenstvo je jedným duchom spojené, názornejším a významnejším síce v daktorých útvoroch, vo všetkých ale tým samým a jedným. Z tohoto názoru vytiekli pôvodne prezajímavé povesti naše, a ten samý, trebárs i pod tými najrozličnejšími vplyvmi vekov sviežosti a barvitosti svojej zväčša zbavený, preteká i v piesňach našich prostonárodných. Z týchto žriedel vyviera aj národa nášho láska k prírode, jemu samému nie dosť už vedomá, vždy ale tá sama nezmenená.

Spomenuli sme zhora, že duch slovanský žiadne iné umenie nevytvoril, ani žiadne druhé nemôže nazývať svojím, iba piesnictvo, do tohoto ale vdýchnul celú silu svoju, lebo ono túžbe jeho najlepšie zodpovedalo. Básnictvo ale je, jako sme už vyššie dokázali, vrchoviskom umenia, i najprístojnejší, najzrozumnejší a najľudskejší spôsob pre národ vyslovenia toho, čo drží za krásne a vznešené; národ ale, ktorý sa na tento spôsob a v úplne ľudskom duchu vyslovuje, musí mať v srdci a v mysli svojej najviacej zápalu tohoto vznešeného. I sám život skutočný Slovanov, dobre-li ho povážime, vydáva o tom svedectvo neomylné. Pozrieť musíme v tomto ohľade do drievnosti našej a uviesť si do pamäti, že v dávnych obciach našich podľa výslovného svedectva inostranných[66] spisovateľov nebolo ani núdznych ani opustených, že v nich panovalo úplné pohostinstvo i k svojim i k cudzím, že každý cudzinec, cestujúci končinami našimi, stál pod ochranou všetkých a vedený od domácich z obce do obce užíval všade úplnej bezpečnosti a zaopatrenia vo všetkom potrebnom; rozpamätať sa potom máme v tomto ohľade na to, že cudzinci, presťahovavší sa na stále bydlo do krajín našich, prijímaní boli všade s láskavosťou a dákymsi vyznačením, a konečne nadovšetko, že zajatí na vojnách, jak o tom inostranní s udivením vyprávajú, bývali po čase od predkov našich alebo na slobodu a k svojim pustení, alebo medzi nimi do rodín prijatí atď. V povážení tohoto smelo istíme, že tak ľudských ťahov nikde u žiadneho národa k nájdeniu niet, bo čo by aj v inšom sa vyrovnali druhé národy predkom našim, jako sa v tej miere nevyrovnávajú, predsa každý druhý národ zajatých na vojne, nepriateľov, ktorí mu stáli o záhubu, uvaľoval do otroctva a nakladal s nimi i s ich potomkami najsamovoľnejšie. I zriadenie starých obcí našich, jaké ešte podnes v Rusku nachodíme a jaké u všetkých Slovanov za starodávna neomylne bývalo, dokazuje to, že Slovan človeka napospol považoval za blížneho a podľa toho priznával mu rovné právo s ktorýmkoľvek druhým. Neklamú sa istotne tí, ktorí istia, že to dobré svoje príčiny má, prečo Slovania tak ochotne kresťanstvo, náboženstvo lásky k blížnemu, prijímali a toto tak rýchlymi krokmi sa medzi nimi rozšírilo, vyjmúc len tie kraje, v ktorých sa im železom vnucovalo a kde pod jeho zásterou predkovia naši k veľkým bremenám prisiľovaní boli. Ani dnes ešte, trebárs už veky cudzích vplyvov cez nás prešli a príklady nevhodné neboli i na kmene naše bez účinku, trebárs už u dajedných kmeňov našich pôvodná ich povaha sa v dačom skrivila a národ slovanský napospol pod trpkým osudom premnoho vystál: predsa sa Slovan, či z povedomia, či z náklonnosti prirodzenej starým našim mravom verný, od nikoho v šetrnosti a láske k blížnemu napospol prevýšiť nedá a nikde zaiste hlas ľudský vrúcnejšieho ohlasu nenájde, jako práve v duši nezopačeného Slovana. Samé deje kmeňov našich ukazujú nám mnohé podstatný tento ťah povahy slovanskej, napr. ťaženie Poliakov s kráľom Sobieskym na čele pred Viedeň[67] najväčším nebezpečenstvom a úzkosťami skľúčenú, ťaženie dobrovoľné, z čistej náklonnosti ku kresťanstvu, bez všetkých nárokov; alebo vtrhnutie Rusov s cárom Alexandrom do Paríža, sídla národa, pri ktorého vpáde do Ruska Rusi oddali ohňu svoju maťušku Moskvu,[68] srdce národa, a Alexandrovo tam a jeho Rusov s francúzskym národom, bez všetkého pomyslenia na pomstu, ľudské spanilomyseľné nakladanie atď. Nezbožňujeme Slovanov, dobre vediac, že i odporné jednanie jak v živote nižšom, tak i v dejoch ich sa nájde, ale tá je povaha národa nášho, že v rozdráždenosti svojej i do krajnosti sa popustí, zas ale pri ostatnom rozhodnutí nanovo lepšia stránka jeho ducha víťazí. V tom aj záleží, podľa mienky našej, mravné vychovávanie národa nášho, viesť ho slovom i skutkom k tomu, aby sa znal premáhať v krajnostiach tých, za zdar ale jeho ručí nám sila, krajnosťami neporušená a vždy konečne na lepšiu stránku sa prevažujúca. Ostatne všetky deje kmeňov našich sú podľa hlbokého nášho presvedčenia len predsieň budúcich dejov väčších a významnejších; k čomu je národ náš v dejinách ľudstva povolaný, to ešte len budúcnosť ukáže a vyloží. —

K vypestovaniu prostonárodného básnictva slovanského, takého, jako je, podstatne zaiste dopomáhala i zem, na ktorej Slovania sú rozložení. Krajiny nad Dunajom, zväčša rovinaté, kde-tu obsiate pahorkovými horami, vyšším pásmom hôr len v Bulharsku pretiahnuté, úhrnkom rozkošným podnebím obdarené a prajné zrastlinstvu každého druhu, museli i lásku k prírode značne podporovať i obrazotvornosť zažíhať ľúbeznú. Kraje tatranské obstaté síce vrchmi, na dajedných miestach vysoko sa vypínajúcimi, zväčša ale vinúcimi sa uľahlejšie, v mnohonásobných úložistých a nie neúrodných dolinách svojich, konečne do preúrodnej, riekami prúdovitými i vážnym Dunajom preorávanej roviny vybiehajúcich, poskytujú jakoby obydlia pokoja, milého marenia a nutkajú k túžbe rozčulenej. I vysoké spomenuté vrchy, nie Alpy príkre, večne snehovité, nedostupné, ale viac vo spojení s nižšou zemou, skôr zabávajú a vynášajú ducha, jako zrážajú. Okolia nad Moravou a Labe majú skoro samý ten ráz jako tatranské, menej ale ozornosti, lež viac spojitosti v sebe a otvorenosti, a preto i k milému rozmaru mysle pridávajú osteň duchu k jednaniu a väčšmi na to otvárajú pole. Krajiny ale za Tatrami, rozkladajúce sa v rovinách jako more rozvlnených a nepriehľadných, napospol úrodných, nie pieskovistých, zvlažovaných a poprekrižovaných i prúdmi bystrými i riekami vážne sa valiacimi, k poludniu práve rozkošný oblek južného podnebia priberajúcich, otvorené i silnému pôsobeniu mocí prirodzených, jako slnka i vetrov atď., vcelku ale neškodnému, vo vábivom i bujnom rozživotení a v ozornosti svojej zapaľujú mocne obrazotvornosť, vlievajú do duše túžbu rozčulenú i nekonečnú a otvárajú pole k dejstvám odvážnym i mohutným. Len ďalej k severu priberajú roviny tieto ráz jednostrannosti a pošmúrnosti severnej, čo sa i poznať dáva na básnických útvoroch severnejších tých krajov, ktoré vcelku menej si zahrávajú s prírodou, už ubohšou a chladnejšou, nasledovne nosia na sebe menej pestrej barvitosti a sú pošmúrnejšie. — K utvoreniu sa konečne básnictva tohoto, takého, jako je, dopomáhal tiež značne i sám spôsob života našich predkov. Známo je z písem inostranných spisovateľov a presvedčujeme sa o tom ešte i dnes na mnohých stranách v Slovanstve, že predkovia naši nebývali hromadne v jednom mieste, ale roztrúsene a osobitne, čo i podnes ešte, kde sa to len zachovávať môže, s radosťou dákousi národ náš zachováva. V poli stojí dom osamotnelý, v ňom prežíva rodina časy svoje, v tejto ale osamotnelosti človek otočený samou prírodou, s ktorou odpočiatku vedno žije a okrem ktorej málo druhého obcovania má, obracať k nej sa donucuje a z druhej strany potrebou sa mu stáva túliť sa tým srdečnejšie k rodine, ktorá mu je samojediným ľudským družstvom v samotinách týchto. V dlhom prežívaní spolu človek na prírodu navykne, oni si vzájomne takrečeno zrozumejú, skadiaľ i väčšia známosť prírody u ľudu nášho i veľké jeho na ňu lipnutie, v prírode ale osamotnelej stojí mu len jeho dom, bydlisko rodiny a stadiaľ v značnej miere i tá u ľudu nášho i v básnictve jeho ustavičná, neuhasná túžba po dome a rodine i tá láska k tomu v slovanských piesňach tak často spomínanému a ospevovanému „číremu poľu“.[69]

Ale prejdime už na samo pole básnictva nášho prostonárodného, široké a kvetisté, vlniace sa hneď lúkami a pahorkami, hneď sa zahybujúce k domom, príbytkom rodín, hneď skláňajúce sa k modrým horám, za ktoré len túžba nesie, a nie oko, a hneď zas utajujúce sa v hájoch tônistých a horách temných, otáčajúce hneď jazerá a rieky šumivé a nakytené[70] odrazu bohatiermi, zádumčivo sa po ňom nesúcimi alebo ubiehajúcimi prudko do ďaleka.

Človek slovanský spojený s prírodou zväzkom nerozlučiteľným oboziera sa na ňu ustavične, nachádza položenie duše svojej v nej zobrazené, úkazy jej berie za významu stavu svojho i udalostí jeho sa týkajúcich,[71] a príroda navzájom ponúka ho, aby zrozumel jej a hnutiam jejím a zobrazil si na nich stav svoj i city duše svojej. V tomto spojení má sa jeden k druhému a rozumejú si oba dobre i bez výrazných slov jako starí známi a priatelia. Spojenie takéto nachádza sa v piesňach slovanských napospol; privádzame na to piesne daktoré. Slovenské (slovenské všetky uvádzame podľa vydania Kollára: Národnie zpievanky čili písně světské Slováků v Uhrách,[72] díl prvý i druhý, v Budíne 1834):

Hory, hory, čierne hory, šak nad vami smutno stojí,
Sestra bratu hlavu myje, do vojny ho vypravuje;
Hoj, braček môj premilený, kedyže ty prídeš z vojny?
Sestra moja premilená, prídi ty von po tri rána.
Prvé ráno von vyzrela, biele zore uvidela;
Hoj, bože môj premilený, už je brat môj pripravený;
Druhé ráno von vyzrela, červené zore videla,
Hoj, bože môj premilený, už je brat môj v prudkom ohni;
Tretie ráno von vyzrela, čierne zore uvidela;
Hoj, bože môj premilený, už je brat môj dorúbaný atď.

Hory tu smutnom zastreté dávajú na znak žiaľ sestry za milým, do vojny odchádzajúcim bratom, a zore oznamujú jej pokaždé, čo sa stáva s ním v diaľke. Alebo:

Zahučali hory, zahučali lesy,
Kam ste sa podeli moje mladé časy?
Moje mladé časy nezažili krásy,
Moje mladé letá nezažili sveta.
Mladosť moja, mladosť, kam si sa podela?
Ako by som kameň do vody hodila;
Ešte sa ten kameň v tej vode obráti,
Ale moja mladosť viacej sa nevráti.

Hučanie hôr, jakoby vzdychnutie ich žalostné, vyludzuje i zo srdca zavzdychnutie žiaľne, a že hučanie pomíja chytro i tam kdesi sa tratí, [je to] zažialenie nad uletlou minulosťou. Tak v piesni Venček rozlučujúci sa s milou necháva jej venček, majúci jej dávať najavo, čo sa s ním stane:

Keď on bude zvädlý, to som dorúbaný,
A keď bude suchý, to som dostrieľaný;
Keď sa nepremení, vedz, že som ja zdravý atď.

Pieseň Beneš Hermanov (Rukopis kralodvorský)[73] začína hneď:

Ai ty slunce, ai slunéčko!
ty-li si žalostivo,
čemu ty sviétíš na ny,
na biédné ludi?

[74]

akoby i slnko kormútiť sa malo nad skormútenými; alebo v piesni Záboj, Slavoj, Ludiek:

Hučié divá řeka,
vlna za vlnú sie válé,
hučiechu vši voi skok na skok,
vše sie hnáše přes búřiucú řeku.
Vody uchvatichu mnostvié cuzích,
i přenesechu své zviesty na druhý břeh,

[75]

rozoznáva rieka svojich známych i cudzích, týchto uchvacuje a tamtých prenáša na druhý breh.

V piesni Opuštiena:

Ach vy lesi, tmaví lesi,
lesi miletinsti!
Čemu vy sie zelenáte
v zimie letie rovno?

[76]

pozastavuje sa nad tým, že zasmútené (tmaví) lesy jednako sa zelenejú i v zime i v lete, a v smútku svojom predsa i tvár veselšiu ukazujú; ona že by tiež rada nesmútiť tak ťažko a ustavične, ale rany jej sú hlboké, bo stratila i otca i matku i mládenca jej vzali a nemá ani sestry ani brata.

V Libušinom súde:[77]

Ai Vletavo, če mútiši vodu,
če mútiši vodu strebropienu?
za tie lutá rozvlaiáše búra,
sesypavši tuču šíra neba,
oplakavši glavy gor zelených,
vyplakavši zlatopieskú glínu?
Kakobych iáz vody nemútila,
kegde se vadita rodná bratry,
rodná bratry o diediny otnie,
Vadíta se kruto mezu sobú
— — —
oba bratry, oba Klenovica
roda stara Tetvy Popelova,
ienže príde s pleky s Čechovými
v sieže žirné vlasti preš tri reky atď.

Vltava rieka na otázku, prečo sa kalí a smúti, odpovedá, že pre zvadu dvoch bratov rodných medzi sebou o dedovizeň, k čomu tým väčšiu príčinu má, že zvadení bratia pochádzajú zo starého rodu Tetvu Popelovho, ktorý so samým praotcom Čechom pritiahnul do týchto úrodných krajov; pri tom ale všetkom jeden z bratov, jako z piesne ďalej vidno, zradu kuje na túto vlasť a na svojich, chtiac, aby sa medzi nimi rozsúdilo vedľa cudzieho práva Nemcov. I povesť o zrade tejto bratskej donáša na Vyšehrad lastovička, kde „bieduie i narícaie mutno“[78] a tam rozumejú nariekaniu jej. Rusínska (uvádzame piesne rusínske podľa vydania ich od Vaclava z Oleska: Piesńi Polskie i Ruskie ludu Galicyjskiego,[79] ve Lwowie 1833, a od Žegotu Paulego: Piesńi ludu Ruskiego v Galicyi, tom pierwszy i drugi, Lwów 1839):

Šumyt, šumyt dubrovońka,
tužyt, tužyt divčynoňka,
tužyt, tužyt i dumaje,
na nedolu narikaje.

Ach, nedolo, vsim nemyla,
čomžes mene ne vtopyla?
lučše bulo utopyty,
niž z myleňkim rozlučyty atď.

[80]

Bulharská (Slovanské národní písně,[81] sebrané Frant. Lad. Čelakovským, díl první, druhý, třetí, v Praze 1825):

Ojle, goro zelena!
Što si, goro, povehnala,
Povehnala, posahnala?
Dali te je, goro, slana uznobila,
Jeli te je, goro, paržar oparžilo?
Nito me je slana oznob la,
Nito me je paržar oparžilo,
Toku mi je srce izgorelo:
Včera projdoha tri sindžira robe:
Prvi sindžir se mladi devoci Grkiňki,
Katu ideha i plačaha:
De je naše bogastvo?
Vtori sindžir se crnooki Vlachiňki,
Ideha i plačaha: Milite Vlaški žltici!
Trecija se mladi nevesti Bulgarski,
Ideha i plačaha: Miloto naše otečestvo,
Milite naši maški dečica!

[82]

Zvädla teda a uschla hora nad žiaľom Grékyň i Vlaškýň, plačúcich nad stratou svojho majetku, a nad ľútosťou Bulharkýň, horekujúcich nad svojou vlasťou a svojimi deťmi.

Hnutia a úkazy prírody zvestujú tiež pravdy a veci budúce neomylne; slovenské:

Zaspieval ptáčičok na kosodrevine,
Čo komu súdené, to ho ver neminie.

Taktiež:

Leteli havrany, leteli nad nami:
Pane večný bože, čo to bude s nami!

Havrany sú v názore slovanskom vtáci zvlášte vedúci a vešteckí.

Jasné hviezdičky svietia, už moje húsky letia,
Letia mi z druhej strany s dobrými novinami.

V hrdinskom speve Slovo o plku Igorevie „div kličet vrchu dreva“,[83] div,[84] potvora, prorokuje krikom svojím nešťastie, a vo všetkých našich piesňach potknutie koňa rovne nešťastie značí atď. S názorom týmto na prírodu vo spojení stojí v náboženstve pohanskom predkov našich všeobecne platné hádanie z úkazov prírody, ktoré ani dnes ešte u ľudu nášho celkom nevyhynulo. I z obyčajných, hlavne ale neobyčajnejších prirodzených udalostí hádajú sa i dnes ešte veci budúce. To isté aj zo snov. Ruská:

Večer to mnje matuška, malym malo spalos’,
Kak prividjelas’ mne, matuška, kruta gora vo snje,
Čto na krutoj gorie biel gorjuč kameň ležit;
A na kamnje vyrostal čast rakitovoj kust.
Kak na kustikje s dit ptica mlad sizoj orel,
Vo kogtjach svojich on deržit černa vorona,
Čto vozgovorit rodnaja jeja matuška:
Ty ditja moje, ditja miloje,
Ja tebje, ditja, son etot razsužu:
Čto kruta gora, to kamenna Moskva,
Bjel gorjuč kameň, to naš Kremľ gorod,
A rakitov kust, to Kremlevskoj dvorec,
Sizoj orel, to naš batjuška pravoslavnyj Car,
A černoj voron, to Švedskoj korol:
Pobjedit naš gosudar zemlju švedskuju,
I samova korolja vo polon vozmet.

[85]

A takto v premnohých piesňach slovanských. Nie ale len zvestuje a znaky dáva príroda, lež človek slovanský i obcuje s ňou jako so živou a rozumnou a ona s ním navzájom, cítiac, radujúc sa, trpiac a hynúc s ním v nešťastí zajedno. Slovenská:

Keď sme sa my s milým rozlučovať mali,
Aj tá zem plakala, čo sme na nej stáli;
Keď sme sa lúčili pod zeleným stromom,
Tie ptáčky plakali, čo sedeli na ňom.

Alebo:

Skala milá, skala, čo si neplakala?
Keď som sa s mým milým rozlučovať mala atď.
— — —
V šírom poli hruška stojí,
Pod tou hruškou tábor leží,
Všetkým pánom kone hrali,
Len milého smutne stojí.
„Hore, hore, koník vraný,
Pod ten kaštieľ murovaný,
Tam budeš mať stajeň teplú,
Ja budem mať pannu peknú.“
„Netreba mne stajeň teplá,
Ani tebe panna pekná,
Keď ty budeš jesti, piti,
Mne nemá kto dati žrati,
Keď ty budeš spať vo zlate,
Ja budem stáť v hnoji, v blate,
Keď ty budeš z tanierika,
A mne dajú do rebríka,
Keď ty budeš z pohárika,
A mne dajú do škopíka.“
„Ej, koníčku sivovraný,
Čo si taký nahnevaný?
Či ťa ťaží tá zbroj moja,
Či šablička oceľová?“
„Neťaží mňa tá zbroj tvoja,
Ani šabľa oceľová,
Lež ma ťažia tvé ostrožky,
Čo pichajú moje bočky,
Kde ma koľvek popichajú,
Všade krvou zalievajú.
Ta ma vyveď na trávniček,
Vezmi zo mňa kantáriček,
Nech ma straky, vrany zedia,
Mrcha pánom na znamenia.“

Podobná tejto je i rusínska i srbská. Rusínska:

Dub na duba pochylyv sia,
konyk na kozaka zasmutyv sia.
Oj, koniu mij, konju smutny, ne vesely,
čom’ ty do mene, koniu, ne hovoryš?
Čy ti dokučylo sedlo moje,
čy ti dokučyla zbroja moja,
čy ja ti dokučyv, kozak molodeňki?
Ni mia dokučylo sedlo tvoje,
ni mia dokučyla zbroja tvoja,
ni ty mia dokučyv, kozak molodeňki,
no my dokučila korčma tvoja:
oj kuda jideš, korčmy ne mynaješ,
a kuda chodyš — jiš, piješ, hulaješ,
a o mene voron’ konia tvoho taj ne dbaješ,
a do hory jideš, pidtynaješ,
a jak z hory jideš, ne strymaješ;
čerez luhy jideš, ne popasaješ,
čerez dunaj jideš, ne napovaješ.

[86]

Srbská (piesne srbské uvádzame podľa vydania Vuka Stefana Karadžića: Srbske narodne pjesme, knjiga prva, druga, treća, u Beću 1841):

Konj junaka ostavio
Na zlu mestu u Kosovu,
Junak konju govorio:
„Oj, konjicu, dobro moje!
Zašto mene ti ostavi
Na zlu mestu u Kosovu?
Šta je tebi dodijalo?
Ili ti je dodijalo
Bojno sedlo šimširovo?
Ili ti je dodijala
Teška uzda izkićena?
Ili su ti dodijali
Česti puti na daleko?“
Konj junaku govorio:
„Ni je meni dodijalo
Bojno sedlo šimširovo,
Niti mi je dodijala
Teška uzda izkićena,
Niti su mi dodijali
Česti puti na daleko,
Veće su mi dodijali
Česti puti u meanu.
Mene svežeš za meanu,
A ti ideš u meanu,
U meani tri devojke.
Ti se igraš s devojkama,
A ja konjic žedan, gladan,
Kopam zemlju do kolena,
Grizem travu do korena,
Pijem vodu sa kamena.“

[87]

Zadivuje táto podobnosť slovenskej, rusínskej a srbskej piesne.

V druhej, zase srbskej, milá kuje koňa, a síce striebrom a olovom, a sľubuje mu, ak vec svoju dobre vykonajú, i jej i jemu že bude dobre, on že dostane dobrú potravu a za náhradu ešte „dan da jedeš a dva da se igraš“,[88] ak im ale vec zle vypadne, potrava jeho že bude horká a k tomu „dan da jedeš a dva da boluješ“.[89]

Dievka v rozprávke s rybou; srbská:

Dievojka sjedi kraj mora,
Pak sama sebi govori:
„Ach, mili Bože i dragi!
Ima l’što šire od mora?
Ima l’što duže od polja?
Ima l’što brže od konja?
Ima l’što sladje od meda?
Ima l’što draže od brata?“
Govori riba iz vode:
„Djevojko luda budalo!
Šire je nebo od mora,
Duže je more od polja,
Brže su oči od konja,
Sladji je šecer od meda,
Draži je dragi od brata.“

[90]

Rusínska:

Syvyj koniu, syvyj koniu,
ščo ty zadumav sia?
nemaš moji divčynońki,
ščo ja v ni kochav sia.

Syvyj koniu, syvyj koniu,
naidž sia obroku;
poženem’ sia za divčyno’
u zemlu hluboku.

Syvyj koniu, syvyj koniu,
tiažko na tia bude,
pojidemo razom z vitrom,
popasu ne bude.

Bihaj, koniu, bihaj, koniu,
bo vže večerije;
oj, tam sedyt moja myla,
de z lisa zorije.

Vydžu mylu, vydžu lubku,
dyvyt sia v vikonce;
choť jak temno, choť ne vydno,
śvityt sia jak sonce.

[91]

Kôň nad zabitým kozákom smúti, i sám hynie v žiali; rusínska:

Oj, try lita, try nedily,
jak kozaka v list vbyly;
pid javorom zelenenkim
ležyt kozak molodenki:
na nim tilo počornilo,
a vid vitru strupišilo,
nad nym konyk zažuryv sia,
po kolina v zemlu vbyv sia.
Ne stij, koniu, nadomnoju,
vydžužbo ja ščyrist tvoju,
bihaj, koniu, dorohoju,
vdar v vorota holovoju;
oj, vyjde brat, utišyt sia,
vyjde maty, zasmytyt sia:
oj, deś, koniu, pana skinuv,
može tvij pan v vijni zhynuv?
Za mnoj’ Turki nadihnaly,
pana moho z mene znialy;
oj, cyt, maty, ne žury sia;
oj, vže tvij syn oženyv sia,
vziav vin sobi za žinočku
zelenuju muravočku:
vožmy, maty, pisku žmeniu,
posij jeho na kameniu,
jak toj, maty, pisok zyjde,
vtody tvij syn z vijny pryjde.

[92]

Podobného obsahu rusínska:

Umer kozak, umer kozak i kozačka mova,
a lešyv sia kiň vorony i jasnaja zbroja.

Oj, zyjšly sia kozačeňki do jednoji chaty,
vziely radu kozačkoju, koniu konia daty.

Sotnykovy konia daty, hetmanovy zbroju,
šob’ pozvolyv pochovaty kozaka z strilboju.

Tilo vezut, konia vedut, kiň holovku klonyt,
a divčyna za kozakom bily ručki lomyt. Atď.

[93]

Moravská (piesne moravské uvádzame podľa vydania ich od F. Sušila: Moravské národní písně, v Brně 1840):[94]

Pod Slavkovem, pod tú horú,
Rozstavil Rus svú armádu.

Minulého dňa druhého
Pobil Francús Rusa mnoho.

Minulého dňa třetího
Ptal se jeden na druhého:

Neviděls-li bratra mého?
Ptali se jeden druhého.

Tvůj bratříček už tam leží,
Krev mu z obú boků běží.

Vraný kůň stojí u něho,
Hrabe nožkú, lituje ho,

Že už pozbil pána svého,
Co mu dával oves, seno.

[95]

I v piesňach srbských Šarac, verný kôň Kraljevića Marka, predvídajúc pána svojho blízku smrť, slzy roní.

V piesni Zbyhoň (Rukopis kralodvorský) i junoša, pripravený o svoju milú, i holub o holubicu, spolu sa kormútia a spolu držia, a junoša, vybaviac si milú zo zajatia, púšťa i holubicu z hradu na slobodu.

I pomáhajú tvory životné ľuďom dobrovoľne v ich prácach a vykonávajú im vôľu. Rusínska:

Tam na horojci Try panienojci
Jačmin žnut:
Hej, mylyj že Bože! Ktož im dopomože?
Nevyžnut!
Sonieńko nysko, Večerejko blyśko,
Nevyžnut.
Ptašeńki litajut, Snopojki znosajut,
Neznesut;
Hej, mylyj že Bože! Ktož im dopomože?
Neznesut;
Sonieńko nysko, Večerejko blyśko,
Neznesut.
Syvy sokolejko Kopojki skladaje,
Nezložyt;
Hej, mylyj že Bože! Ktož im dopomože?
Nezložyt.
Sonieńko nyśko, Večerejko blyśko,
Nezložyt.
Zazulajka kuje, Kopojki rachuje,
Nezlyčyt;
Hej, mylyj že Bože! Kto jej dopomože?
Nezlyčyt;
Sonieńko nyśko, Večerejko blyśko,
Nezlyčyt.

[96]

V povestiach našich najmä cestovateľom, idúcim v mene božom vykonať ľuďom službu prospešnú, bohumilú, pomáhajú tvory rozličné: kone, ryby a pritovarišujú sa im v horách na ceste: myšky, zajace, medvede, levy atď., prosiac samy, aby ich cestovateľ so sebou vzal, „bo že mu budú na dobrej pomoci“.

Rusínska:

Oj, iz za hory za zelenoji
Vychodyt že nam čorna chmaroňka —
Ale ne je to čorna chmaroňka,
Ale no je to naperedoveć,
Naperedoveč, krasnyj molodeč.
Zaperezau sie čornou ožynou,
Za tou ožynou ta try trubońky:
Perša trubońka ta rohovaja,
Druha trubońka ta zolotaja,
Treta trubońka ta žubrovaja.

Ta jak zatrubyt ta v rohovoju:
Ta vraduje sie vsia zvir u poly —
Ta jak zatrubyt ta v zolotoju:
Ta vraduje sie vsia ryba v mory —
Ta jak zatrubyt ta v žubrovoju:
Ta vraduje sie ves myr na zemly.

[97]

Rusínska:

Vyjdy Hanuneńko molodeńkaja,
Podyvy sia vsiudeneńko:
Čy ne stoit tvij bateńko,
U kotroho porožejka?

— „Oj, znajuž, bo ja znaju,
Že batejka ne maju,
Pišlu voronu
V čužu storonu
Po svoju rodynojku,
Pišlu zazulu
V seruju zemlu
Po svojeho batejka.

Vorona letyt,
Vysty prynosyt:
Bude tu rodynojka;
Zazula letyt,
Vysty prynosyt:
Ne bude tu tvij batejko“ atď.

[98]

Obcovanie toto deje sa v prostonárodnom básnictve slovanskom nielen so životnými tvormi, ale i s hmotami neživotnými, ktoré tiež za roveň tamtým stoja ľuďom dobrovoľne k vôli. V piesni slovinskej v Krajine spievanej (piesne slovinské uvádzame podľa vydania ich od Stanka Vraza: Narodne pěsni ilirske, koje se pěvaju po Štajerskoj, Kranjskoj, Koruškoj i zapadnoj strani Ugarske.[99] U Zagrebu 1839) žena Vida, dajúc sa odviesť od zámorca do Španielska za dojku ku kráľovičovi španielskemu, zanechajúc doma muža i nemocné dieťa, takto sa potom v diaľke bolesťou prejatá domáha na muža i dieťa:

Vida zjutrej je zgodej ustala,
Zgodej ustala, per okni stala,
Gori pride to rómeno sónce,
Tak je rekla sóncu lépa Vida:
„Kaj te prašam, ti rómeno sónce?
Kaj détece moje boljno dela?“
Sónce pravi: „Kaj bó zdej delalo!
Ravno zdej só svéčo mu deržali;
Tvoj star móž pa se po morji vozi,
Se po morji vozi, tebe iše,
In se po tebi, Vida, milo joka.“
Takrat še bolj se je zajokala,
Béle róke sirota je lomila,
In zvečer je spet per okni stala,
Gori pride ta presvitla luna:
„Kaj te prašam, ti presvitla luna!
Kaj détece moje boljno déla?“
Luna pravi: „Kaj bó zdej delalo!
Rauno zdej só ti ga zakopali;
Tvoj star oče se po morji vozi, —
Se po morji vozi, tebe iše,
In se po tebi, Vida, milo joka“ atď.

[100]

V povestiach našich podobne cestovateľom po dobrej práci idúcim stoja k pomoci i rieky, i vetry, i stromy, i lavičky atď.

S touto tak obľúbenou prírodou a s predmetmi jej, keď alebo hynú, alebo keď sa má s nimi či načas, či naveky rozlúčiť, nemôže to len prebolestno padať duši slovanskej. Slovenská:

Zoťali brezu, už ju vezú,
Už na ňu chlapci nepolezú.
Už sa tá breza vyvalila,
Čo veľa ľudí ochladila.
Ej, ochladila, kým hor stála,
Kým ju sekera nezoťala.
Už sa tá breza nezelená,
Už je i stade odvezená.
Plakali chlapci i dievčatá,
Že je tá breza už zoťatá.

Slovenská:

Ej, škoda, bože, Šariša!
Že ho podmýva Torisa!

Slovenská:

Ej, lúčka, lúčka, lúčka zelená!
Kto ťa bude, lúčka, kosiť,
Keď ja budem šabľu nosiť,
Ej, lúčka, lúčka, lúčka zelená!

Ej, hora, hora, hora zelená!
Kto ťa bude, hora, rúbať,
Keď ja budem mašírovať,
Ej, hora, hora, hora zelená! atď.

Slovinská z Krajiny. Junák dievku Jericu, upadšiu do tureckého zajatia, jako sa z obsahu piesne zavierať dá, svoju sestru, stadiaľ oslobodzuje a domov na koníku donáša, a oddajúc ju, vchádza do záhrady:

Milo njemu se stori,
On na vert gre zeleni,
Tam vterga jabelko,
Prav rudečo jabelko,
In tako le govori,
Ko ta sad v rókach derži.

„Jablan, jablan, jablanca!
Bódi srečno ti domá!
Ko sim jes še pobič biu,
Tebe sim skerbno sadiu!“

Spet se milo mu stori,
Potok sólz mu gre z oči;
Se na konjča zavhiti,
In na Dunaj odleti,
Ter tako še govori:
„Jes cesarja služiu bóm,
Večno pustiu ljubi dom!“

[101]

Moravská:

Proč, kalino, proč nerodíš,
A zdali sa sucha bojíš?

„Co bych se já sucha bála,
Šak jsem jindá rodívala.

Šak jsem jindá rodívala,
Červenýma kalinama.

Vršky vtáci obzobali,
Spodek chlapci oblámali,

Vršky vtáci na hnízdečka,
Spodky chlapci na pérečka.

Panny sobě na voničky,
Malým dětom do ručičky.“

[102]

Ruská (ruské piesne uvádzame podľa vydania ich od N. Sacharova: Skazania Ruskavo naroda,[103] Ruskija narodnyja piesni, Sanktpeterburg 1841):

Vo polje lebeduška klikala,
Vo teremje Chavroňjuška plakala.
Bog sudi rodimago batjušku,
Molodu v čuži ljudi otdajet!
Ostajetsja zelen sad bez menja,
Zavjanut vsje cvjetočki vo sadu:
Aleňkij moj, bjeleňkij cvjetok,
Golubyj, lazorevyj vasilek.
Nakažu svojemu batjuškje rodnomu:
Vstavaj ty, moj batjuško, raneňko,
Polivaj vsje cvjetiki časteňko,
Utrennej, večernej zareju.

[104]

I v smrti ešte žiada si byť prírody darmi okrášlený. Slovenská:

Odkážte mojej milence,
Nech mi odošle dva vence,
V zelenom budem viseti,
V ružovom budem ležati atď.

Ale ani po smrti nepretrhuje sa obcovanie s ňou. Rusínska:

Tam na hori stojit javir, javir zeleneńki,
zahybaje na čyžyni kozak molodeńki:
zahybaju, zahybaju, pryjde čas vmeraty,
prošu tebe, moja myla, daj matyňci znaty.
Pryjšla maty, pryjšla maty, pryjšla matinočka,
obernula bile lyce naprotiv synočka:
oto vydyš, mij synočku, moje lube dytia,
ne sluchaveš otcia, matki, takie tvoje žytia.
Prošu maty, prošu maty, krasno pochovaty,
šoby v dzvony zadzvonyty, v orhany zahraty;
nechže mene ne chovajut ni popy, ni diaki,
ino mia naj pochovajut vkraiňski kozaki. —
Sypte, bratia, sypte, bratia, vysoku mohylu,
nechaj každy o tom znaje, šo z kochania hynu;
posadit my, moji sestry, v holovach kalynu,
nechaj každy o tom znaje, šo z kochania hynu:
budut ptaški prylitaty, kalynońku jisty,
budut meni prynosyty vid myloji visty.

[105]

V tomto sa zakladá tá veliká náklonnosť ľudu nášho k takrečeným pohrebným veršom, v ktorých sa dáva do úst usnulým lúčenie od svojich milých a pri tejto obrazotvornosti národa nášho, všetko obživujúcej, nie je ani divno, že obecný ľud náš verí na obcovanie i umretých, i na duchov. V Čechách v daktorých krajoch verí ľud obecný, že ostatný vždy vynesený na hrobitov stojí tam na stráži až do príchodu druhého.

Nielen ale na ponuk ľudí prirodzenstvo s nimi obcuje, lež aj samy osebe i tvory neosobné i hmoty neživotné osobnosť priberajú, jedny s druhými obcujú, cítia, v nehodách sa túžia, v dobrých príhodách sa veselia a napospol v spôsobe tvorov rozumných jednajú. Slovenská:

Hora, hora, biela hora,
Na tej hore biela skala,
Na tej skale holub sedí,
Blíži sa mu strelec mladý.

Ach, ty strelec, nestrieľaj ma,
Malý osoh vezmeš zo mňa,
Nožičky mi zmeraveli,
Kriedelka mi opršali.
Krev mi v žilách zmedenela,
Uschli všetky kosti tela,
Smútok zomdlel všetkú silu.
Bo som stratil moju milú.

Slovenská:

Ej, javor, javor zelený,
Čo si tak smutný v jeseni?
„Ako bych nemal smutný byť,
Keď spadol zo mňa kvet i list.“

V Rukopise kralodvorskom Zezhulice:

V širém poli dubec stojí,
Na dubci zezhulice,
Zakukáše, zaplakáše,
Že nenié vezdy iaro atď.

[106]

Rusínska:

Zakladav sia orel z konem,
A za tyi krynyčenki:
„Oj, čy skorijš’ ty dobižyš,
Meni krylcia povtynaješ!“
— „Oj, ty skoryjš’ ta doletyš,
Meni nohy povtynaješ!“
Oj, kiń bižyt — zemla dryžyt,
Orel letyt — piro dzvenit;
Oj, kiń bižyt — vse jaramy,
Orel letyt — vse luhamy,
Kiń do vody prybihaje,
Orla brata vyhladaje:
Orel letyt i ne śmyje,
Konia brata ne piznaje:
„Daruj, koniu, krylečkamy,
A chto chodyt nižečkamy.“

[107]

Rusínska:

Oj, v luzi bereza stojala,
a na berezi zazula kovala,
pytala sia zazula berezy:
oj berezeńko, čom’ ty ne zelena?
Oj, jak ja maju zelena buty,
koly pidomnoju Tatary stojaly,
mečamy hile obtynaly,
a jasnenkiji ohni rozkladaly,
kiern čnoj’ vody dostavaly,
kryštalevy flaški nalyvaly;
Samborivci šapočki znosyly,
taj hultaja žyvcem na pal vbyly.

[108]

Rusínska: Na počiatku piesne vychodí dievka na horu a tam žiali za svojím milým, za svojím sokolońkom, pokrytým už mohylou. Mohyla potom vystupuje v piesni:

Hej, v polu mohyla z vitrom hovoryla:
hej, povij, ty vitre, hej, povij bujneńki,
ščobym sia zminyla.

I viter ne vije, sonce dopikaje,
hej, ta jeno mene divča jak kalyna
kvitom prykryvaje.

Kvitom prykryvaje i rosyt slozamy:
mylyj v toj’ mohyli, kvity na mohyli,…
taj ja budu z vamy.

[109]

I vtákovi sloboda najdrahšia; slovinská v Štajersku:

Vtica poje v zelenoj naranči,
Njó si gleda mlada gospa z grada.
Hodi vtica k meni v beli grad!
Pri meni bóš drobni džündž zobala —
Džündž zobala, farazino pila.
Per kraljiči mladem bóš sedéla —
Bóš sedéla, pésmice mu péla.
„Nečem, nečem, mlada gospa, k tebi!
Ti bi mene v béli grád zaperla.
Raj odletim si ja v lóg zeleni;
Se nazoblem rómene pšeničke,
Se napijem lépe frišne vode,
No zapojem z moje drage vole.“

[110]

Slávik túži len za hájom, a tam, hovorí, že len môže dobre spievať. Srbská:

Lepo peva slavujak
U zelenoj šumici,
U zelenoj šumici,
Na tananoj grančici,
Otud idu tri lovca,
Da streljaju slavuja,
On se njima molio:
„Nemojte me streljati,
Nemojte me streljati.
Ja ću vama pevati
U zelenoj baščici
Na rumenoj ružici.“
Uvatiše tri lovca
I odneše slavuja,
Metnuše ga u dvore,
Da im drage veseli;
Neče slavuj da peva,
Nego oće da jadi,
Odneše ga tri lovca
I pustiše u luge.
Stade slavuj pevati:
„Teško drugu bez druga!
Teško drugu bez druga,
I slavuju bez luga!“

[111]

Srbská:

Dva se draga na livadi ljube,
Oni misle, niko ich ne vidi;
Al’ njich gleda zelena livada,
Pa kazuje stadu bijelome,
Stado kaza svojemu pastiru,
Pastir kaza na putu putniku,
Putnik kaza na vodi vozaru,
Vozar kaza orachovoj ladji,
Ladja kaza studenoj vodici,
A vodica djevojačkoj majci.
Ljuto kune lijepa djevojka:
„A livado, ne zelenila se!
Bjelo stado, poklali te vuci!
A pastiru, posjekli te Turci!
A putniče, noge t’ usanule!
A vozaru, voda t’ odnijela!
Laka ladjo, vatra t’ izgorela!
A vodice, ti ga usanula!“

[112]

Maloruská:

Išov, perejšov miesiac po nebu,
Da striev sa miesiac z jasnoj zareju:
Oj zoria, zoria! De v Boga bula!
De v Boga bula, de maješ stati? —
De maju stati? u pana Ivana,
U pana Ivana, da na jego dvorie,
Da na jego dvorie, da u jego chatie.
A u jego chatie da dvie radosti:
Persaja radosť — syna ženiti,
A druga radosť — dočku oddavati;
Syna ženiti — molodca Kominka,
Dočku oddavati — molodu Nastusiu.
Buvaj že zdorov, molodče,
Da ne sam z soboju — z otcem, z materiu!
I z milym Bogom, i zo vsiem rodom,
Isusom Christom, sviatym Božestvom!

[113]

Sem padajú i tie veselia a svadby zvierat. Obrazotvornosť slovanská zvieratá i v tom zosobňuje, že sa im rozličným medzi sebou dáva ženiť a veselia vystrájať, pri ktorých sa všelijakí, pravda, vážni hostia poschodia, podľa obyčaja ľudského i zabavia, i si poskočia. Hrá sa v tomto ohľade obrazotvornosť slovanská so zvieratmi hlavne smiešnosti a žartu kvôli, ktorý v tomto spôsobe, prikrojac vážne na chatrné, veľmi je pochuti národu nášmu, najmä u západných jeho kmeňov Čechov i Slovákov, u ktorých aj hlavne svadby tieto smiešne nachádzame. Slovenská:

Kosí zajac otavu,
Líška pohrabuje,
Komár kopy nakladá,
Muška potlačuje.
Komár k mušce prisedá,
Rád by sa ženiti,
Ovad boty obúva,
Rád by družbom byti.
Vzal si on za pytača
Nebohého vrabca,
Ktorý jeho otcovi
Dosiaľ žito vracia.
Ona za oddavača
Mravca si pozvala,
A jeho sa radila,
Či by zaň ísť mala atď.

A keď už veselie stálo:

Ovad jakožto družba
Všade predok viedol,
Pískal, výskal, tancoval,
Skákal ako vedel.
Potknul sa na komára,
Komár z ochotnosti
Bežal domov pre šabľu
A tam nechal hostí.
Keď si šabľu priniesol,
Zaťal do ovada,
Z toho bitka veliká
Stala sa i vada.
Naposledy komára
Ovad o zem pleštil
Takže dušu vypustil
A oči vytreštil atď.

A takýchto pesničiek slovenských jesto viac:

Keď komára ženili atď.

Kamže ideš, kamže ideš, zajačko atď.

Vlk sa chcel ženiti, kázal namlúvati
Sebe kozu pannu atď.

Česká:

Vlk se ženit chtěje,
Namluvenou maje
Kozu pannu choti atď.

[114]

A ďalej:

Kocour byl za družbu,
Stál myši na službu
S zajícem mládencem,
Osel za pekaře,
A tchoř za kuchaře
S urozeným kancem atď.

[115]

Ďalej:

Když po jídle bylo,
Komu se líbilo,
K tanci se chápali:
Mládenec zajíček
Činil bystrý skoček,
Dostal facalíček
Od panny družičky,
Prekrásné lištičky,
Kteráž na něj [brala;]
Když se bystře točil
A proti ní bočil,
Hned mu věnec dala.
Chrt mu to záviděl,
Že krásnou pannu měl;
Jak po žrádle bude,
Chce do pole jíti,
Jeho pobídnouti
V kordy neb pistole.
Zajíc se mu ozval,
Huncvutem jej nazval,
Že se mu postaví:
Jakož poctivý je,
Že se bránit bude,
Záda své nastaví atď.

Aj inšiu toho druhu pesničku majú Česi:

Vímť já ptáčka jednoho,
Dudek se jmenuje,
Který se oženit chce;
Sojku brát si bude atď.

[116]

I Rusíni majú takéto piesne, jednu celkom podobnú slovenskej:

Kosyl zajać otavu, lyška pohrabuje atď.

[117]

Druhú:

A ščygel dumaje,
hromadu zberaje,
šo ne maje z kim meškaty,
ženyty sia maje atď.

[118]

V inšej zase vrabec len z dobrej vôle hostinu vystrája.

Srbi nemajú takýchto vzácnych svadieb, ale majú ženenia sa slnka i mesiaca. V jednej z takýchto piesní si slnko i mesiac jednu dievku nahovárajú, dievka nejde za slnko, lebo že je prepálčivé, ale ide za mesiac:

„Jer se mesec promjenjuje,
Ona ima svojte dosta:
Sve zvijezde za jetrve
Prechodnicu drugaricu,
A danicu za(ovicu).“

[119]

A pri takýchto veseliach bývajú k svadbe povolaní i pánboh i sv. apoštolia i rozliční svätí, menovito sv. Nikola a sv. Ilia, a dostávajú obyčajne na srbských veseliach dary, napr. boh výšiny nebeské, sv. Ilia strely a hromy atď.

V starom názore slovanskom vidíme aj mesiac a zornicu predstavených ako milého a milú, alebo ako u Srbov, ako brata i sestru. U južných Slovanov nachádzame ich aj v štítoch, vyznamenávajúcich bez odporu lásku, a i na Slovensku na starých vežiach vídať tento lásky symbol.

Konečne v básnictve našom i prirodzené bezhmotné moci a beh času obliekajú sa do rúcha osobnosti, čo najmä stáva sa so snom v prekrásnych uspávavých piesňach slovanských. Rusínska:

Oj, chodyt son kolo vikon
A drymota kolo plota;
Pytaje sia son drymoty:
„De budeme nočovaty?“
„De chatońka tepleńkaja,
De dytońka maleńkaja.“

[120]

Srbské:

Ninaj, ninaj, zlato moje!
Čuj, dje mi te sanak zove;
San te ljubi i govori:
„Ušikaj se, drago moje.“

[121]

Alebo:

San me mori, san me lomí,
Spavala bich ja;
Ali mene sanak ne će,
Nego Jova mog;
Čuvaj, sanko, Jova moga,
Čuvao vas Bog!

Alebo:

Sanak ide uz ulicu,
Vodi Jova za ručicu;
Sanak Jovu govoraše:
„Chodi, Jovo, u bešiku
Da se sanka naspavamo,
I u jutru podranimo,
I vodice donesemo,
Našu majku odm’jenimo.“

A v rusínskej doháňa jeden minulé roky na koňoch:

Zapriažu čotyry koni,
Koni voronyji,
Ta pijdu ja dohaniaty
Lita molodyi.

Oj, dohnav-že lita svoi
V kalynovim mosti:
Vernite sia lita moi
Choť do mene v hosti!

Lita-ž moji, lita moji,
Lita molodeńki!
Koly dola neščaslyva —
Buďte korotenki!

[122]

V dovedených dosiaľ ukážkach básnictva slovanského predstavuje sa človek vo vnútornom spojení s prírodou, alebo príroda práve zosobňuje sa, lež je v básnictve našom i len vnešné alebo vonkajšie spojenie s ňou, v ktorom sa city alebo príhody v piesňach obsažené prírodou, jej úkazmi a tvormi len napodobňujú, jedny s druhými zrovnávajú pre väčšiu názornosť a obraznosť, v básnictve nevyhnutne potrebnú. V tejto prípadnosti je príroda viac len okrasou prostonárodného básnictva nášho, a i v takomto spôsobe prebieha ho veškeré. Slovenská:

Mesiačik svieti, hviezdy kolom neho,
Môj milý na koni, chlapci kolom neho,

Alebo:

Veje vietor po doline, Moja mladosť len tak hynie,
Len tak hynie, len tak hynie, Jako lístok v bukovine.

Alebo:

Hora, hora, vysoká si,
Moja milá, ďaleko si,
Ďaleko si za horama,
Vädne láska medzi nama atď.

Alebo:

Smutne slávik spieva v klietce ulapený,
Keď sa rozpomenie na hájik zelený:
Veru si i ja tak neveselo spievam,
Keď sa na predošlé časy rozpomínam.

Česká: Záboj, Slavoj a Ludiek v Rukopise kralodvorskom:

S črna lesa vystupuie skála,
na skálu vystúpi silný Záboj,
obzíra kraiiny na vše strany;
zamútí sie ot kraiin ote všech,
I zastena pláčem holubiným.

[123]

Tu čierny les a nad ním vypínajúca sa skala len preto sú uvedené, aby i Zábojov žiaľ a hnev nad utlačením vlasti, i jeho v tomto hneve a žiali prebiehajúce oko po nej, celkom živo sa videli.

Moravská:

Hájičku zelený, už jsem tě dohájil,
Galanečko moja, už jsem k vám dochodil.

Hájičku zelený, kto tě hájiť bude,
Galanečko moja, kdo k vám chodiť bude atď.

[124]

Rusínska:

Dalaś mene, moja maty,
Zamuž molodoju,
jakby tuju konopelku
v vodu zelenoju;
oj, jak tiažko konopelci
seri v vody hnyty,
ješče tiažše molodyci
na čužyni žyty atď.

[125]

V tomto spôsobe sú napospol osnované jediné národné poľské piesne, takrečené krakoviaky:[126]

Miła mi ta strona, gdzie słonieczko wschodzi,
Lecz mi jeszcze milsza, gdzie kochanka chodzi.

Świeci miesiąc, świeci, między gwiazdeczkami,
Najmilsza mi moja między panienkami.

Gołąbica siwa, gołąbeczek siwszy,
A mój kochanieczek ze wszystkich najmilszy.

Teraźniejsze chłopcy jak polne motyle,
Chociaž się pokocha, to tylko na chwilę. atď.

[127]

Rusínske v spôsobe krakoviakov:

Oj, chlopčyno, chlapčynońko, takeś my myleńki,
Jako v liti pry dorozi javir zeleneńki.
Tuda lozy chylyly sia, kuda im pochylo,
Tuda očy dyvyly sia, kuda serciu mylo.

[128]

Srbská: V piesni sa praje mladoženíchom šťastie a pieseň sa končí:

Da b’ ste dugo poživjeli!
I pošten! rod rodili!
I s rodom se podičili
Kao paun zlatnim perom
A šenica ravnim poljem
I lozica biber-groždjem
I pučina slanim morem;
Tako s vama mila majka!

[129]

Pieseň najmä bohatierska ruská Slovo o plku Igorevie[130][131] oplýva na podobné napodobenia: „Bojan bo vieščij, ašce komu chotiaše piesni tvoriti, to rastiekašet sia mysliju po drevu, sierym vlkom po zemli, sizym orlom pod oblaky“ atď. — „Jaroslavnin glas slyšit: zegziceju neznajem, rano kučet“ atď.

Ruská:

Sredi dvora tri terema stojat,
V pervom teremu svjetel mjesjac,
V drugom teremu krasno solnce,
A v tretiem teremu častyja zvjezdy;
Svjetel mjesjac — Petr, sudarj,
Svjet Ivanovič;
Krasno solnce — Anna Kirilovna;
Častyja zvjezdy — to djeti ich atď.

[132]

Napodobenie takéto, ktoré napospol, jako sme riekli, ku znázorneniu predmetov svojich pieseň slovanská užíva, slúži jej predsa pritom i k iným účelom, nielen ku zvláštnemu vyznačeniu a okrášleniu svojho predmetu, jako práve v uvedenej piesni ruskej a v uvedenej predtým piesni rusínskej:

Oj, iz za hory za zelenoji
Vychodyt že nam čorna chmarońka —
Ale ne je to čorna chmarońka,
Ale no je to naperedoveč,
Naperedoveč, krasnyj molodeč atď.,

v ktorej už zďaleka náčelník a „krasnyj molodeć“ tak má padať do očí jako oblak, keď nad horu vystupuje; lež aj v predmetoch, hlavne na cit a srdce pôsobiacich alebo k dojímavému jeho rozčuleniu, lebo naopak ku zmierneniu jeho poznenáhlym ho na samu vec pripravovaním, k odstráneniu odrázneho prekvapenia. Ku hlbšiemu i stálejšiemu dojmu slúži napr. v piesni Jelen (Rukopis kralodvorský) uvádzanie v horách zajedno i jeleňa i mládenca:

Bieháše ielen po horách,
po vlasti poskakova,
po horách, po dolinách,
krásná parohy nosi,
Krásnýma parohoma
hustý les proráže atď.

Aita iunoše po horách chodíva,
dolinami chodíva v luté boie,
hrdú braň na sobie nosíva atď.

[133]

Ale

Nenié iuž iunoše v horách!
Podskoči naň zdie lstivo lutý vrah;
uderi tiežným mlatem v prsi,
ai tu leže, teplá krev
za dušicú teče za otletlú.

Lež ešte:

Cháziéva ielen s krásnýma rohoma,
skáče na nožiciéch ručiéch,
vzhóru v listié piéná táhlé hrdlo

a ten vždy upomína, že: Nenié iuž iunoše v horách! Ku zmierneniu dojmu napodobenie je napr. v srbskej piesni:

Šta s’ ono čuje na onoj strani?
Iľ zvona zvone, iľ petli poju?
Niť zvona zvone, niť petli poju,

[134]

a teraz len nasleduje, že to sestra v zajatí tureckom plače a brata prosí o svoje vyslobodenie:

Vec sestra bratu svom poručuje:
„Ja sam ti, brate, Turska robinja,
Iskup me, brate, iz Turski ruku,“ atď.

S napodobením pre živé zobrazenie obyčajne zaraz začína pieseň slovanská, často sa ale v ňom v celej piesni pokračuje, hneď s udaním významu, hneď s jeho úplným zamlčaním, v ktorom páde povstávajú piesne inotajné. S udaním významu slovenská napr.:

Zasadil som čerešničku v zime,
V tej nádeji, že sa ona príme.
Začala tá čerešnička pukať,
Začal šuhaj za dievčatky kukať;
Začala tá čerešnička kvitnúť.
Začal šuhaj za dievčatky lipnúť;
Začala tá čerešnička rodiť,
Začal šuhaj za dievčatky chodiť atď.

So zamlčaním významu:

Slovenská:

Kačena divoká, letela zvysoka,
Šuhaj dobrý strelec, strelil jej do boka.
Odstrelil jej kriedlo i pravú nožičku,
Horko zaplakala, sadla na vodičku:
„Milý, mocný bože! už som dolietala,
Už som moje milé deti dochovala;
Moje drobné deti na kamenci sedia,
Kalnú vodu pijú, drobný piesok jedia.“

Každý ale vidí, že tu túži utisknutá vdova nad svojimi sirotami.

Alebo slovenská:

Po záhrade chodila, Rukama lomila:
Ach, bože môj, prebože! Čo som urobila?
Vypustila som si ja Sokola pre páva,
Išla bych ho ja hľadať, Neviem, kde sedáva.
Sedáva on, sedáva Na suseda dvore,
Tam je on uviazaný Na hodbábnej šnore.
Tá hodbábna šnorečka Velice tenučká,
Vrezala sa mi ona Do mého srdečka,
Vrezala sa, vrezala, Viac sa nevyreže,
Už mi v mojej nemoci Nikto nespomôže.

Žiali to opustená milá za milým, ktorého inšej láska pritiahla.

I v piesni srbskej:

Jelen popase smiľ po zagorju,
Više ga tlači, neg’ što ga pase atď.

[135]

sa v celej mládenec ako jeleň predstavuje.

V bohatierskych spevoch sa toto napodobenie stáva i spôsobom parabolickým. Krásny príklad toho je vo speve Záboj, Slavoj a Ludiek tam, kde prednáša Záboj zhromaždeným svojim podobenstvo o umretom otcovi, opustenej a cudzincami utlačenej dedine a o dvoch bratoch, ktorí s pomocou druhých odrastnuvších bratov pobili a vyhnali cudzincov a vrátili dedine (dedovizni) jej bývalú blahosť:

Otčík zaide k otcem,
ostavi v diedinie diétky svoie,
i svoie lubice. I neřeče nikomu:
„Batio, ty mluvi k niem oteckými slovy.“
I priide cuzí usilno v diedinu,
i cuzími slovy zapovída atď.

[136]

V piesňach zas daktorých je nakreslená predmetnosť len ako príležitosť k upamätovaniu sa na milšie chvíle, po ktorých srdce túži, napr. v českej piesni Růže (Rukopis kralodvorský):

Ach, ty růže, krásná růže!
čemus ranně rozkvetla,
rozkvetavši pomrzla,
pomrzavši usvadla,
usvadnuvši opadla?

Večer sem dlouho seděla,
až kohouti zpívali,
nic dočkati nemohla,
třísky, loučky spálila.

Usnu a zdá mi se ve snu,
jakoby mně ubohé
na pravé ruce s prstu
svlékl se zlatý prstének,
smekl se drahý kamének.
Kamének sem nenašla,
milého nedočkala!

[137]

tak i v ruskej piesni, tejto veľmi podobnej (Slovanské národní písně, sebrané Frant. Lad. Čelakovským):

Ach, ty sad li moj sadočik,
Sad, da zelenoje vinogradije!
K čemu ty rano sad razcvjetaješ,
Razcvietavši sad zasychaješ,
Zemlju listijem sad ustilaješ? atď.,

[138]

v ktorej milá ďalej bolestí, že ho pre milého sadila, ale že už usychá, i slávik že ho už opúšťa, i milý jej že viac k nej neprichádza.

Alebo je také nakreslenie len poznenáhle pripravovanie k tomu, čo nasledovať má. Slovenská:

Pozri, Janko, pozri pole,
Čo tam vidíš, všetko tvoje.
Vidíš ty tam šibeničky,
Na nich sedia holubičky:
„Kebych ja bol o tom vedel,
Že ja na nich viseť budem,
Bolbych ich dal vymaľovať,
Striebrom, zlatom pozlacovať“ atď.

A často je nakreslená predmetnosť len tomu kvôli, aby sa dej, ktorý opevuje pieseň, názornejšie na nej videl. Vo speve Čestmír a Vlaslav (Rukopis kralodvorský):

Stoiá hory v pravo,
stoiá hory v levo,
i na iích vrcholi na vysokéi,
zírá iasné slunéčko.
Horami zdie otsud,
horami tam otud
tahú voie, bitvu v sobie nesú atď.

[139]

Často je tiež predstavená predmetnosť len čistý názor, zanímajúci sám sebou myseľ našu. Slovenská:

Holubica sivá
Neurobí škody,
Sadne si na jarčok,
Napije sa vody.

Konečne ale i žiadneho spojenia medzi predmetnosťou a pomyslom v piesni niet, a spieva sa len okamžitej potrebe kvôli, lebo leda sa spievalo,[140] a tu potom, aby len rým vyšiel, všeličo sa dohromady popletie. Takéto piesne bez ďalšieho všetkého značenia nachádzajú sa obzvlášte medzi poľskými takrečenými krakoviakmi, spievanými hlavne, jako známo, pri poskočkách a plesoch, kde plesajúci (tanečník), začínajúc rad, musí dačo zaspievať, a to sa po každom obrate od nasledujúceho opakuje. Tým spôsobom sa všeličo pospieva:

Po ziełonym gaju skacze sobie sroczka,
Spodobały mi się u dziewczyny oczka.
Leciała, leciała przepióreczka płocha,
Niechaj ten nie žyje, co się we dwóch kocha.
Srokaty koniczek, cztéry białe nogi,
Kochaj mnie, panienko, choć, jestem ubogi.
Siwy konik, siwy, siwy jabkowity,
byłbym dawno mnichem, žeby nie kobiety atď.

[141]

I medzi slovenskými sú takéto piesne:

Z grúňa do doliny a z vršku do hory,
Kým dievča nevidím, nič mi je nie kvôli.
Horička horárom, sekera rubárom,
Moja frajerečka býva mi za Váhom.
Červená ruža, fijalka,
Zanechala ma frajerka atď.

Ešte kde sa toto robí s účelom smiešnosti, tam to má istý zmysel:

Čierna vlna na bielom baranci,
Kamže ideš, kučeravý Janči?

Ostatne nespojitosť táto môže byť aj znakom hynúceho národného básnictva, kde už ten v piesňach našich podstatný zväzok s prírodou prestáva a jeho povedomie vždy viac sa tratí. Znak tohoto, myslíme, že na sebe už nesú krakoviaky i nejedny slovenské piesne. V piesňach východnojužných Slovanov, nakoľko ich známe, toho ešte nenachádzať.

V panteizme indickom jesto zvláštne tvory a predmety prírodné, ktoré sa tomuto vidia zvláštnejšie a dokonalejšie zjavenia božstva, lež je ono v druhých. I v prostonárodnom básnictve slovanskom daktoré predmety a tvory sú nad iné obľúbené, a preto i často, prečasto v ňom spomínané, dozaista len zato, že niečo na sebe majú, čo myseľ slovanskú vábi, jej lahodí a povahe slovanskej napospol najlepšie zodpovedá. Takíto obľúbenci Slovanov sú: slnko, mesiac, hviezdy, zora a chmáry na nebi, a mesiac a zornica vo zvláštnom, už hore spomenutom vzťahu; na zemi číre pole, hora, háj pre svoju samotnosť a tichosť, rieka, najmä Dunaj, ktorý sa u Slovanov napospol, čo sa nám i z historického ohľadu pamätným byť zdá, spomína a ospevuje pre svoj vážny, vznešený tok i hĺbku; mohyla, vynikajúca výškou na rovinách zatatranských, a zádumčivej povahe slovanskej dobre zodpovedajúci, vietor, úchvativý a prebiehajúci chytro kraje ďaleké; medzi zelinami a kvetmi sú im hlavne milé: ruža, fialka, ľalia, Rusínom zvlášte barvinek,[142] u nich symbol nádeje i lásky, a Rusínom i Rusom vasilek,[143] Srbom smilje[144] i bosilje, lozica,[145] Slovákom i Rusínom ruta;[146] medzi stromami: lipa, javor, kalina, dub, Rusínom ešte k tomu lozina,[147] istý druh vŕb, i jarabina, Rusom i Slovákom breza, Čechom jalovec; medzi vtákmi: sokol, holub, labuť, slávik, kukučka, o ktorej je i medzi Rusínmi i medzi Srbmi povesť, že je to pre svoje veliké a neprestajné nariekanie nad bratom v ňu pretvorená sestra, ďalej kačka a Srbom ešte k tomu páv a Rusínom i Rusom orol; medzi druhou zverou jeleň, a bojovníkom medzi nimi je nado všetko milý kôň. I vonkajšia podoba barvou vyrazená nie je ľahostajná Slovanom. Najmilšie lebo najčastejšie spomínané barvy sú v piesňach slovanských: biela, červená, „červená, biela fiala“ atď., „červený kantár, biely kôň“ atď., plavá, modrá, napospol nebeská, aké oči sa v piesňach našich najčastejšie spomínajú, ale i zelená. Pieseň rusínska barvy daktoré takto vysvetľuje:

Oj, dubrovo, ta dubrovońko!
Ty dobroho pana maješ,
Šo sia v odnym roku
Troma barvy pryodyvaješ.

Odna barva zelenenka —
Vsemu śvitu myleńka;
Druha barva žoutenka —
Vsemu śvitu sumneńka;
Tretia barva bilenka —
Vsemu śvitu studeneńka.

[148]

Beh času a zmeny počasia, rozumie sa, nemôžu zostať tiež bez veľkého účinku na myseľ slovanskú, s prírodou tak tuho spojenú. Jaro, všetko obživujúce, slávi sa vo svojich úkazoch najväčšmi, pravda, v piesňach našich, ale i zvláštnymi slávnosťami. Po dedinách napr. slovenských i teraz ešte vynášajú Morenu, dakedajšiu bohyňu smrti i zimy, na počiatku jara obyčajne na Smrtnú lebo Kvetnú nedeľu z dediny, hádžu ju do potoka, a tak vyháňajú zimu, a idúc naspäť spievajú, že prinášajú jaro. A deti slovenské, počujúc prvú kukučku, vyvolávajú na ňu s radosťou: „Kukulienka! kde si bola, keď tá tuhá zima bola?“ Leto podobné má svoje slávnosti, pri začínaní i končení žatiev takzvané obžinky, dožinky, výžinky, a počínajúca jeseň svoje obsivky,[149] zažnivne atď. V jeseni sa už prichádza lúčiť s hájom a poľom, a to je smutne mysli nášho národa. Srbi v Dalmatsku, idúci so stádom svojím na zimu z vrchov do domu, tesknia nad tým v piesňach, a rozlučujúc sa s horou, ostatný raz načúvajú ešte zdiaľky, či neplače za nimi odchádzajúcimi Vila horská. I slovenský starý bača, opúšťajúci na zimu vrchy Tatier, zaspieva si s ľútosťou:

Ja som bača veľmi starý,
Nedožijem do jari,
Nebudú mi kukučky kukať
Na tom mojom košiari.

Zima ako nikoho nezahreje, tak ani myseľ nášho národa rozčuliť nemôže. Mlčí vtedy i háj i pole. Ale nahrádza si ľud náš otupnosť jej takrečenými viečorynkami,[150] priadkami u všetkých Slovanov napospol obyčajnými, v ktorých i piesne sa zahlaholia, ale najmä povesti staré idú koldokola.

Do prírody konečne, s človekom slovanským vždy a všade nerozlučným zväzkom združenej, môže sa v rozličnom spôsobe premeniť a pretvoriť i človek sám, vedľa piesní a povestí slovanských. Je toto náhľad panteistický, ostatok prastarého a prvotného slovanského názoru na svet, v ktorom, ako sme vyššie riekli, je človek s prírodou jedno, a celý vesmír jedno a to isté, v rozličných, len priemenčivých podobách. Metamorfózy starého sveta sú rovne výtok toho samého názoru, prvotne, v najdávnejšej starovekosti všetkým indoeurópskym národom spoločného. Pretvorovanie toto v piesňach a povestiach slovanských stáva sa k tomu účelu, aby pretvorený mohol prísť tam, kam už ako človek prísť nemôže, aby nebol od svojich poznaný, ku ktorým si v opravdivej podobe prísť netrúfa, alebo aby zostal ukrytý pred nepriateľskou ho stíhajúcou mocou. Rusínska:

Hanuševa matinočka pered Bohom stojit,
Na ochrest ruki deržyt, Boha si prosyt:

„Spusty mene, Bože, nad selo chmarou,
A v selo dribnym doždžem, Jasnym sońcem — okońcem:

Najže ja si podyviu, čy krasno ditia ubrano?“
„Ubrano jak paniatko, posadžene jak serotytko.“

[151]

Inšia:

Dole moja, dole, dež ty sia podila?
cy, ty moja dole, v mori utonula,
cyś, dole, v ohni zhorila?
’Slyś v mori vtonula, pryplyń k’ berežeńku;
ale jeslyś, dole, v ohni pohorila,
žalby mojemu serdeńku.

Pryjichaly svaty do našoji chaty,
ta vže chotiat mene, mene molodeňku,
za neluba zamuž daty.

Mene maty dala, taj nakazyvala:
šoby ty u mene, moja ridnia doniu,
čerez sim lit ne buvala.

Ja ne vyterpila, za rik pryletila,
perekienulam sia v syvu zazuleńku,
v kalynovym haju sila.

Jak vziela kovaty, žalibno śpivaty,
až sta vziely k’ zemli lisy kalynovi
vid holosu rozlihaty.

Vyjšla moja maty, stala na porozi,
pryhadala sobi svoju ridniu dočku,
oblijaly jeju slozy:

Jeslyś moja dočka, prošu tia do chaty,
ale jeslyś syva ptaška zazuleńka,
lety v zelen lis kovaty.

[152]

Tá istá pieseň, ale v inšom priebehu:

Dala maty dočku daleko vid sebe,
I zakazala ji ne buty za sim lit u sebe,
A ja ne sterpila, za rik pryletila,
Oj, sila ja sy syvoju zazuloju
V vyšnevym sadočku;
Oj sila ja sy, taj stala kovaty,
Vyjšla stara maty, taj stala plakaty:
— Oj, ne kuj-že, zazuleňko v vyšnevym sadočku,
Hejsi, hejsi, zazuleńko v temnyj lis kovaty!
A ja molodeńka toho ne sterpila,
Poletila do sestrońki na lelyju kovati:
Vyjšla do nej’ sestrońka, stala ju zhaniaty,
Hejsi, hejsi, zazuleńko v temnyj lis kovaty!

Vyjšol do nej’ bratočok z neju stal sta rozmavlaty:
— Jeslyś syva zazuleńka — v temnyj lis kovaty!
A jesly-žeś moja sestra — prošu-ž tia do chaty!
Oj, vyišol-že myj ridnyj bratońko i stal plakaty,
— Oj, prošu-ž tia, ridna sestro, prošu-ž tia do chaty!
Oj, jak vzryla stara maty, stala plakaty,
Oj, otvoryla dvery iz sini do chaty:
Pryletila zazuleńka, tej povila: kuku!
Podaj, podaj, moja maty, myni teper ruku!
Oj, jakeśmy, stara maty, jakeśmy žyčlyva,
Ščoś ty myni moho vina nihdy ne vžyčyla.
Mene muž zabuvaje: idy žono do bateńka,
Idy žono do matinki vino vidberaty!

[153]

Inšia:

Ne syza zazulenka v temnym luzi kuvala,
Ne dribnaja ptaška v sadku ščebetala,
Sestra z bratom iz daleka rozmovlala.
Poklon posylala:
„Bratyku mij mylyj,
Jak holubońko syzyj,
Pryjdy do mene z čužoi storony,
Potišy mene pry lychij hodini.“
„Sestro moja ridneńka,
Jak holubka syzeńka!
Jak ja maju prybuvaty
Tebe naviščaty?
Za temnymy za lisamy,
Za dalnymy za stepamy,
Za bystrymy za vodami.“…
„Čerez temnyj lis jasnym sokolom lety,
Čerez bystryi vody bilym lebedem plyvy,
Čerez stepy dalekji perepeločkom bižy,
A na moim, brate, podviri ty holubočkom pady,
Dobre slovo zahovory,
Moje sercie syrotskieje zvesely!“ atď.

[154]

Slovinská v Štajersku:

Mlada Vida je proso pléla
Rano, rano med zorjami.
Kak od konca je perplela,
Zlepeno je najšla roso:
„Da bi Bog daj mojo bilo,
Kaj nicoj je tód hodilo.“ —

Da do konca je perplela,
Si je najšla velko kačo, —
Velko kačo zaglavačo.

Kača je mela devet repov,
Na sakšem repi devet klüčov.
Mimo je vlegla gladka steza,
Po stezi jaše mlad štidentič.

„Hala, hala, mlada Vida!
Vtergaj si ti drobno šibo, —
Vtergaj si ti drobno šibo, —
Ki za léto dni je zrasla.“ —

Mlada Vida vterga šibo,
Ki za léto dni je zrasla;
Z šiboj vujdre velko kačo, —
Velko kačo zaglavačo.

Kak je lehko njo vujderla,
Z repa klüče njoj je zbila,
Kača pa se je zlilila,
V mlaďga kraliča spremenila.

„Hala, hala, mlada Vida!
Kaj si želila, si dobila;
Bila prosta si diklica,
Zdaj pa svétla bóš kralica.“

[155]

V druhej zase piesni slovinskej milý od žiaľu nad mŕtvou milou umiera, a keď ich pochovajú, jeho proti východu, ju proti západu slnka, z jeho hrobu vyrastá ruža a z jej biela ľalia a rastú spolu až do neba. Do prírody ale môže byť pretvorený človek v prostonárodnom básnictve slovanskom i druhým, pre chybu dáku v prchlivosti tohoto, alebo pre hriechy ťažké, čo sa stáva zakliatím. Slovenská:

Dole pod Smolenským zámkom
Pretekáva voda jarkom,
Keď hviezdičky vychádzajú,
Húsky sa tam kúpavajú.
Dve husičky, dve sestričky,
Zaklnuté od mamičky.
A keď ony vychádzajú,
Tak sa ony zhovárajú:
Sestra s zlatýma kriedlama,
Už sú hviezdičky nad nama,
Plujme nadol po tom jarku,
Až k tomu našemu dvorku.
Mati sedí u lavičky,
Drobí kôrky do vodičky,
Drobí kôrky aj striedočku
Zlatým húskam do jaročku:
„Zbierajte si, moje deti,
Čo vám drobí smutná mati.“
Tak sa ony zhovárajú
A milostne objímajú,
Na svú biedu nariekajú,
Svej mati sa zaželajú,
Až do šerého svitania,
Až do ptáčieho spievania.
Keď hviezdičky zapadajú,
Žalostne sa rozlúčajú.
Každá dáva svojej mati
Z kriedelenka pérek zlatý,
Z kriedelenka pérek zlatý,
Čo stojí za peniaz zlatý.

V druhej zase slovenskej matka dcére svojej, že jej neskoro s vodou chodila, zažiadala, aby skamenela, a

Krhla skamenela
Meravým kameňom
Anna zdrevenela
Zeleným javorom.

Idúci okolo toho javora dvaja mládenci hudci spozorovali, že takého javora ešte nenašli, zažiadalo sa im teda uťať z neho na husličky, a tu:

Prvý raz zaťali,
Krev z neho ronila,
Hneď sa poľakali,
Na zem popadali,
Druhý raz zaťali,
Slovo uslyšali:
„Rúbajte, rúbajte,
Len srdce neraňte,
Ništ sa vy nebojte,
Ale si odtnite
Na jedny husličky,
Na druhé sláčiky,
Choďte, prehúdajte
Pred mej matky vráta
Toto je tá panna
V javora zakliata,
Toto sú husličky
Z tej vašej Aničky,
A tieto sláčiky
Z jej pravej ručičky.“
Išli tí mládenci
Žalostne hrajúci.
Keď matka slyšala,
Na okno bežala:
„Ach, mládenci moji,
Choďteže preč, choďte,
A žiaľ mi nerobte,
Však ho ja dosti mám,
Že Aničky nemám.“

Srbská:

Rani majka devet mili sina,
Sve s preslice i desnice ruke;
Svi je devet iženila majka,
A kad i je iženila majka,
Stali sini goroviti majci:
„Naša majka, naše poruganje,
Već da oće, naša mila majka,
Da otide u goru zelenu,
Da je uje kakvokod zverinje.“
To začula mila stara majka,
Pa je njojzi vrlo žao bilo,
Pak uzima štaku i pavlaku,
Pa otide u goru zelenu;
Za njom ne će nitko da izadje,
Doli jedna dva mlada unuka:
„Vrať se natrag, naša stara majko!“
Ne ktede se natrag povratiti,
Susreo je sveti Dimitrija,
Pa besedi sveti Dimitrija:
„Vrať se natrag, mila stara majko!“
Stara majka sveca poslušala.
Kad se ona natrag povratila,
Al’ kod kuće devet mili sina,
Devet sina’, devet kamenova,
Devet snaa, devet ladni stena,
Dva unuka, dva zlatna goluba,
Oni lete od stene do stene.

[156]

Zakliatie najmä v našich povestiach prečasto sa nachádza, a tam aj viac o ňom povieme.

Prírodný svet ale vždy je len jedna strana, s ktorou človek do počínania má, a trebárs jakokoľvek obrazotvornosťou oživený, predsa jeho druženie človeku vždy je len mysľou tohoto sprostredkované, zdanlivé. Čokoľvek by si človek o ňom napredstavoval, do jakéhokoľvek zväzku a položenia s ním vťahoval, vždy sú to len predstavy jeho obrazotvornosti pekné, a preto aj k básnictvu veľmi príhodné, nikdy ale skutočné a istotné. S čím by sa koľvek k prírodnému svetu človek obrátil, jakokoľvek k súcitu ho vyzýval, nikdy on predsa tomu nezrozumie a v citoch tých nikdy sa k nemu neozve, lebo nemá ducha, ktorého len obrazotvornosť prvotná a živá doňho vnáša a ním ho naplňuje. Potrebuje teda človek obcovanie aj s inšou stranou sveta, ktorá cíti tak, jak on, myslí, jak on, ozvať sa k nemu môže v citoch rovných, a to výrazne a výslovne, a city a myšlienky svoje vstave je skutkami vyjaviť, a toto obcovanie potrebuje najmä človek slovanský, tak cituplný, tak živý, tak slovný. Len v tomto obcovaní aj ono zdanlivé obcovanie s čiste prirodzeným svetom významnosti a zanímavosti nabýva, do ktorého vlastne človek zachádza len v rozcitlivení duše, znázornenie obcovania s tamtým, t. j. svetom duchaplným, akýmkoľvek účelom v ňom hľadajúcej. Inšia táto strana sveta, duchaplná, je ľudstvo, s ktorou človek zaraz do spojenia vstupuje, kadenáhle s najbližším sebe človekom obcovať začína. S ľudstvom ako ľudstvom, pravda, človeku žiadnemu obcovať nejde, ľudstvo ale predstavuje každý jednotlivec v svojom spôsobe. Kroz jednotlivca a jednotlivcov človek každý spája sa s ľudstvom napospol, a jako si k týmto vedie, vedľa toho sa súdi i o jeho vzťahu k ľudstvu, o jeho ľudskosti, úhrnkom. Najbližšie prírode spojenie človeka kroz jednotlivcov s ľudstvom napospol je rodina, slovo prevýznamné v reči slovanskej, citu najplnšie v ústach nášho národa. Ono ide vždy z hlbiny duše, a jako sa živo cíti, tak sa vždy s vrúcnosťou u Slovana nezopáčeného vysloví, z čoho samého už poznávať, koľkého je ono významu a váhy v živote slovanskom. Druhé slová vyslovujú sa s úctou, skrúšenosťou, úžasom, zápalom, toto ale s citom najživším. V rodine je odpoly prirodzenosť, odpoly duch, príroda teda Slovanovi tak milá je v nej s duchom spojená. Prirodzenosť je v rodine totožnosť krvi, duch je v nej mravy rodinné: láska živá vzájomná, šetrnosť a úcta k starším jej údom, a starostlivosť, opatrovnosť, obetovavosť týchto k mladším rodencom. V tomto spojení je človeku nášmu najlepšie, v ňom sa on cíti najšťastnejším, v láske tej, t. j. čistej a živej, ktorá sa teší z rozkvitu a zdaru inšieho ako svojho, ktorá sa obetuje za druhého tak, ako za seba. Plné sú spevy a povesti naše oslavovaním lásky tejto rodinnej, na dôkaz jasný čistoľudskej túžby a bohumilých snáh národa nášho. Preto i každý pochopí, prečo my, Slovania, láskou rodinnou prejatí, na borenie rodinného života, tejto podstavy každého ľudského života napospol, v európskom západe rozličnými kúskami a snahami s toľkou mrzutosťou a ošklivosťou hľadíme. Či bude ten, ktorý aj svojim najbližším lásku svoju uťahuje, vedieť dobre robiť druhým a byť človekom medzi ľuďmi, keď je ani nie v pravom zmysle v prvom a malom okrese domu svojho? A či ten, ktorý vinie sa láskou k prvej spoločnosti našej sveta tohoto, nebude ochotnejším a spôsobnejším dokázať ju i druhým a byť medzi ľuďmi človekom?

Piesne a povesti slovanské lásku rodinnú, aby ju názorne predstavili, líčia hlavne v takých príhodách, v ktorých sa ona v celej plnosti svojej zjavuje a pohnutlivo do očí padá. Takéto príhody sú hlavne opúšťanie domu otcovského, lúčenie sa s rodinou, či načas, či naneisto, či naveky. Rusínska:

Oj, krače, krače čorneńkij voron ta na hlubokij
dolyni,
Oj, plače, plače molodyj kozak po neščaslyvyj
hodyni.
Oj, krače, krače čorneńkij voron ta u lozi nad
vodoju,
Oj, plače, plače molodyj kozak na konyku ta na
voronomu.
„Voronyj koniu, hraj ty pidomnoju, ta rozbyj tuhu
moju,
Rozbyj, rozbyj tuhu po temnom luhu kozakovi
molodomu.“
Oj, jide kozak dorožeńkoju, slozońkamy
umyvajet sia:
„Des’ moja neńka, des’ moja stareńka, ta za mnoju
ubyvajet sia!
Ta v ponedilok rano raneńko, jak šče sonce ne
vschodylo,
Taj žalyla sia moja rodyna, taj mene
vyprovadžala;
Vyprovadžalaś mia, rodynońko, ta čy ne žal
tobi bude,
Jak ja pojidu ta z Ukrainy mežy čužyi
lude?
Oj, zhadaj mene, moja stara nene, sidajučy ta
obidaty,
Des’ moja detyna v čužij storoni bez vitcia
i maty!
Oj, zhadaj mene, moja stara nene, jak siadeš u večeri
isty:
Des’ moja detyna v čužij storoni, ta nema od neji
visty!“

[157]

Inšia:

Oj, mala vdova syna sokola,
Vyhodovala, do vijska dala,
Najstarša sestra konia vyvela,
A seredušča sidelce nesla,
A najmolodša vyprovažala,
Vyprovažala, brata pytala:
„Oj, brate, brate, bratońku naš,
Koly-ž ty pryjideš v hostynońku do nas?“
„Oj, idit sestry krajem Dunajem,
Najdete sobi zolote pero,
Pustyte jeho v Dunaj ta na dno,
Jak toje pero na dno utone,
Tohdy ja da vas v hostynu pryjidu.“

Vže-ž zolote pero na dno utonulo,
A šče vdovyn’ synka z vijny ne vydaty;
Vyjšla na horu — vsi polki idut:
„To moho syna konyka vedut!“
Pytala ona vsij staršyny:
Čy ne bačyly syna sokola?
— „Turki, Tatary holovu stialy,
A my hrišneje tilo schovaly,
Voron konyka na znak pryvely!“

[158]

Alebo:

V nedilu rano, ne vo vsi dzvony dzvonyly,
Jak v vdovynym domu homonily.
Lychyj vitčym kozačeńka molodoho laje,
Maty k’ synu slezno promovlaje:
„Idy, ty synu, mež’ čužyi lude,
Čy ne lučče tobi na čužyni bude?

Nechaj tebe čužyj batko,
Synočku, ne laje —
Ščaśtia tvoho kozačkoho
Na vik ne zbavlaje!
Tiažko, tiažko myni tebe
Z domu odpravlaty,
A šče tiažče bila sebe
V nezhodi deržaty.
Choť pijdeš ty na čužynu —
Sliozy myni lyty; —
Choť zostavlu tebe, synku —
Po vsiak čas tužyty!…“

To starša sestra koneńka vyvodyt,
Serednia zbroju srybnuju vynosyt,
Ščo najmeńša — rydaje,
Slovamy promovlaje:
— „I z jakoji tebe, brate,
Storonońki ždaty?
Čy od čystoho pola,
Čy od čornoho moria,
Čy od slavnoho Zaporoža?“
„Vozmy ty, sestro, žovtoho pisku,
Ta posij ty, sestro, na bilom kamyni:
Koly bude žovtyj pisok vyrostaty,
Zelenym barvinkom kamiń ustylaty —
V toj čas budu, sestro, do vas prybuvaty.
Bo jak tiažko na bezvodi
Rybi probuvaty,
Tak tiažko na čužyni
Bezridnomu prožyvaty.“

To teje promovlav, na konia sidav, oproščenie pryjmav,
Smutno z dvora otcevskaho kozak vyzižav.
Dovho ony na mohyli kraj sela stojaly,
Dovho, dovho kozačeńka vičmy provažaly,
A šče dovše vony jeho doma oplakaly.

[159]

Slovenské:

Kvitniže mi, kvitni, krásna ratoliestka,
Už mi dohorela u mej matky sviečka.
Už mi dohorela na prostred pitvora,
Keď som ostatný raz dvere zatvorila,
Zostávajte zdravy, tieto naše kľučky,
Čo vás otvárali moje biele rúčky.

Alebo:

Dolina, dolina, na doline jetel,
Veď som opustila pre šuhajka mater.
Akože tam u nás, keď mňa doma nemáš,
Na koho, na koho, mať moja, zavoláš?
„Na kohože by som, dievka má, volala,
Čos ty robievala, už ja musím sama.“

Alebo:

Na doline, na zelenej,
Pri studničke, pri zrúbenej
Stojí koník osedlaný,
Pod ním Janík dorúbaný.
Prišla k nemu jeho mati,
Počala ho nariekati:
„Syn môj sladký, premilený,
Čože ťa tak veľmi bolí,
Ak ťa hlávka, uviažem ti,
Ak ťa boček, namastím ti“ atď.

Česká:

Kdyby tě šidili,
Nebo tě bili,
Dej pozor, dceruško,
Kudy sme jeli:
Kudy to vozovou,
Kudy pěšinkou,
Aby si trefila
Za svou maminkou.

[160]

Slovinské v Štajersku. V jednej z týchto pesničiek vydala matka svoje tri dcéry a po čase išla ich ponavštivovať, či sa dobre vydali, pýtajúc sa každej:

Čerka moja draga,
Jel je tebi dobro
Pri tem sivem morji, —
Sivem, no globokem?

[161]

a druhej:

Vu tem ravnem poli,
Ravnem, no širokem?

a tretej:

Vu tih stermnih gorah, —
Stermnih, no visokih?

Prvé dve si chválili, ale tretia odpovedala:

„Dobro mi je, dobro,
Da se smili Bogu!
Z suzami se vmivlem,
No z pelinom brišem.“

A potom sa žaluje, že má muža vražedlníka, ktorý jej už doniesol dve mŕtve hlavy, a z tých bola jedna jej brata a druhá sestry. Vražedlník tento potom jej doniesol i matky hlavu, čo keď videla:

Z vustmi se smejala,
V serci se jokala —
V serci se jokala,
No dušico dala.

V druhej z týchto piesní jednu dievku, ruže v poli trhajúcu, schváti Turek a berie so sebou do zajatia, ona sa prosí k materi naspäť:

Pusti k materi me v vas,
Storiu boš mi zlati čas

[162]

a Turek jej aj sľubuje, že keď zrodí syna; potom zas na opakované prosby, keď ho bude pestovať, keď bude mať sedem rokov, ju k materi pustí, naposledy ale po rokoch jej povie, že k matke viac nepríde, čo začujúc:

Ančika pade, omedlí,
Dušo per ti prič’ pustí.

Srbi majú z tohoto ohľadu preutešené spevy. Uvádzame ich, pre ich obšírnosť, len vo výťahoch; niečo len uvedieme v celosti.

Vo zvláštnych piesňach horekujú oni nad zomretým príbuzným v cudzine, lebo tam:

I ludji te oplakali,
Tudja usta naljubila!
— — —
Sto se smrti ne umoli?
Al’ oružem ne obrani?
Da te pušti doma doći,
Da ti način učinimo,
I mrtva te naljubimo.

[163]

Kružićeva Jela pri hostení mnohých hostí raní sa hlboko, a že jej krv zastaviť nemôžu, dávajú ju na ložu,

„S koje (hovorí ona k švagrinej) ti se ni dignuti ne ću,
Pa dovedi moju milu majku.“
To izusti, pa dušicu pusti.

[164]

Poslovia ihneď bežia pre matku jej, bojac sa ale poľakať ju smutnou povesťou, hovoria:

„Tebe Kružić u gozbinu zove,
U Jele se muško čedo našlo,“

čím uradovaná matka chce pre dcéru i pre dieťa prípravy strojiť, že ale poslovia náhlia a riekajú, že je príprav v dome dosť, vyberie sa matka, na ceste už ale začína tušiť smutnú príhodu, bo

„Nešto meni desan obraz gori,
Čini mi se, dobra biti ne će,“

v ktorom tušení ešte sa tým potvrdzuje, že nachádza dvory otvorené a sluhovia že chodia holohlavo. Konečne príde do dvora, zlezie z koča a vychodí na výšku:

I kod vid’la milu jedinicu,
Tužno tuži Jeličina majka:
„Oj, Jelice, mila jedinice!
Došla ti je u poode majka,
A što čutiš, što mi ne besediš?
Ili si se na me rasrdila,
Što se majka čedu radovala?
Ti si rano ostavila majku,
Al’ teb’ majka ostaviti ne će.“
To izusti, pa dušu ispusti.

Janković Stojan padá do tureckého zajatia, nechajúc doma v žalosti matku starú. O veľa rokov ale sa mu podarí vyslobodiť sa zo zajatia i prichodí k dávno nevídaným dvorom. Ešte v poli nachádza mať svoju vinohrady rezať, rukou jeho sadené:

Nadje majku Janković Stojane,
Nadje majku u svom vinogradu,
Kosu reže ostarila majka,
Kosu reže, pa vinograd veže,
A suzama lozicu zaliva,
I spominje svog Stojana sina:
„Oj, Stojane, jabuko od zlata!“ Atď.

[165]

Nedáva sa jej ešte tu do známosti Stojan, až keď príde domov, mať zvie od ženy Stojanovej, že syn jej je doma, čo keď očuje a pozná syna Stojana, od radosti:

Mrtva majka na zemljicu pade.

Matka mala jednu dcéru a deväť synov, tamtá ju chcela do susedstva vydať, títo ale za bána za more, a týchto sestra poslúchla, bo jej obecali:

„Mi ćemo te često pochoditi:
U godini svakoga mjeseca,
U mjesecu svake nedjelice;“

[166]

ale po vydaji sestry skoro zachvátila morová rana všetkých deväť bratov, sestra ich čaká na návštevu, prejdú ale tri roky, a nikoho nič! Smutná a strápená horekúva nad tým, a nad týmto jej žiaľom zľutovavší sa boh pošle anjela, aby najmladšieho jej brata na čas svojím duchom nadýchnul, z hrobu mu koňa spravil a takto ho k milej sestre na návštevu vystrojil. Prichádza takto Jovan k dvorom sestriným, ktorá

Daleko ga seja ugledala,
Malo bliže pred njeg’ išetala,
Ruke šire, u lice se ljube,

a držala mu na oči, čo tak neskoro dochádza, čudujúc sa spolu, že tak vyzerá, ako keby bol pod zemou býval. On sa vyhovára, že bratov ženil a domy im staval, preto teda že nechodili a on tak v tvári osmahnul. Rozradovaná sestra nad jeho príchodom i nad zprávami zaraz sa vyberá s ním s darmi i pre bratov i pre švagriné, dosť ju zdŕža Jovan, aby doma zostala, ale nedá sa a ide. Pri dvoroch ich stál kostol biely, tam pri ňom ju zastavuje Jovan, že vraj si musí za kostol ísť stratený pri ženbe bratov prsteň hľadať, ide i vstúpi do hrobu a nechodí viac. Čaká Jelica, ale nevyčkajúc nikoho, ide za kostol a vidí tam mnoho nových hrobov i poznáva zaraz, čie sú hroby tie. Beží v strápení pred dvor matkin, ktorá, vidiac sa približovať osobu ženskú k dvorom, volá:

„Id’ odatle, od Boga morijo,
Devet si mi sina umorila,
I men’ choćeš ostarilu majku?“

A keď Jelica jej odpovedá, že nie je ona mor, ona že je jej milá dievka, otvára jej stará matka vráta i

Zakukaše kano kukavice,
Rukama se b’jelim zagrliše,
Obje mrtve na zemlju padoše.

Matka mala dvoch synov a

Lepa im je imena nadela:
Jednom Predrag a drugom Nenade.
Predrag majci do konja doraste,
A do konja i do bojna koplja,
Pak odbeže svoju staru majku,
I pribeže gori u ajduke.
Osta majka raneći Nenada,
Nenad braća ni zaznao nije.
I Nenad je majci dorastao
A do konja i do bojna koplja,
Pak odbeže svoju staru majku,
I pribeže gori u ajduke.

[167]

Odbehli teda oba, jeden po druhom, dorastnuvší do koňa a do bojnej kopije, matku starú a šli do hôr „u ajduke“, t. j. za dobrodruhov, lúpežiacich a pomstiacich sa takto nad utiskovateľmi svojich, neznajúc jeden druhého. Dobre sa vodilo Nenadovi v horách, bol družine náčelníkom, ale keď už ajdukoval tri roky, zažiadalo sa mu matky i povedal družine:

„Oj, druzino, moja braćo draga!
Ja sam vam se zaželio majke,
Ajte, braćo, da delimo blago,
Da idemo svaki svojoj majci.“

S radosťou ho prijala matka stará i uhostila zaraz, pri večeri ale žaloval sa jej Nenad, že keď pri delení nahromadeného pokladu na vieru toho, že si sám pre seba nikde nič viac nezadržal,

„Svaki mi se zaklinjaše teško:
Koji bracem, a koji sestricom,
A ja, majko, sobom i oružjem
I dobrijem konjem ispod sebe.“

lebo že mu neporodila brata. Usmiala sa mu matka a povedala len vtedy, že i on má brata a že včera práve počula o ňom, jako ajdúči v zelenej hore Garevici i náčelníkom je družine. Zažiadalo sa Nenadovi vidieť a poznať brata rodného, i vybral sa odrazu tam, a príduc do hory spomenutej, dal sa volať:

„Garevice, zelena gorice!
Ne raniš li u sebi junaka,
Predragoga mog brata rodjena?
Ne raniš li u sebi junaka,
Koji bi me s bracem sastavio?“

Sedí pod zelenou jedľou Predrag, popíjajúc si červené víno. Očujúc tento hlas, káže družine, aby neznámeho junáka doviedli, nebili ho, ani neorabovali, ale ho doviedli pred neho živého. Vyšla na rozkaz družina, i vidiac junáka mocného, dala sa strieľať doňho zďaleka, na čo rozsrdiac sa Nenad, uderí na nich mečom, jedných zošliape koňmi, druhých mečom dorúba a ostatných rozoženie po hore. Rozohnaní volajú na Predraga, že zle je s nimi i s ním, čím tento pohnutý skočí na nohy, postaví sa za jedľu i ustrelí ho a

Na zlo ga je mesto udario,
Na zlo mesto, u srce junačko.

Zavrieskol Nenad na koni, otáčajúc sa po ňom v bolesti, i zavolal:

„Desnica ti usanula ruka,
Iz koje si strele ispustio!
I desno ti oko iskočilo,
S kojim si me, more, namotrio!
Još te tvoga brata želja bila,
Kano mene i brata mojega!
Što me tužan ovud poteralo,
Naopako i po moju glavu!“

Počujúc Predrag tieto reči, príde k nemu i pýta sa ho, kto je, odkiaľ je, na čo keď Nenad odpovedá, pozná v ňom Predrag brata svojho,

Pak pritrča ranjenu junaku,
Skida njega s konja na travicu:
„Ta ti li si, moj brate Nenade!
Ja sam Predrag, tvoj bratac rodjeni.
Možeš li mi rane preboleti?
Da poderem tanane košulje,
Da te vidam i da te zavijam.“
Ranjen Nenad njemu odgovora:
„Ta ti li si, moj brate rodjeni!
Vala Bogu, kad sam te video,
Te me živa moja želja minu;
Ne mogu ti rane preboleti,
Već ti prosta moja krvca bila.“
To izusti, pa dušicu pusti.
Nad njim Predrag jade jadikuje:
„J’o Nenade, moje jarko sunce!
Rano si mi ti beše izišlo,
Pa mi tako rano ti zasede!
Moj bosiljče iz zelene bašče!
Rano ti mi beše procvatio,
Pa mi tako rano ti uvenu!“
Pa potrže nože od pojasa,
Te udara sebe u srdašce,
Mrtav pade pokraj braca svoga.

Tak narieka ajduk, ktorého bydlom bola hora a práca meč s puškou, nad bratom, ktorého prvý raz v živote videl. Zabil ho sám neznámeho, ale i on padá tou istou rukou nad mŕtvolou jeho!

V Mostare (Pievanija Cernogorska i Chercegovačka[168] od S. Milutinovića, izdao Josif Milovuk) mala matka dvoch synov, chovaných, lebo bola chudobná, „tugom i nevoljom, sve preslicom i kudjelkom tudjom“,[169] musela ale ich pre núdzu naposledok z domu vystrojiť a dala ich na vojnu, jedného cisárovi viedenskému a druhého tureckému. O krátky čas sa medzi týmito vojna strhla; pred bitkou ale vystúpi z cisárskeho viedenského vojska „dobar junak“ i volá, kto by sa mu z tureckej strany postavil. Postavilo sa ich mnoho, junák ale pobil všetkých, až naposledy postavil sa mu jeden v sile rovný. Pred súbojom:

Ruke šire, u lica se ljube,
Jedan drugom život oprostio,

[170]

a potom sa chytia do seba, najprv kopijami, potom mečmi a nakoniec buzdovanmi, lež nemôžuc všetkým tým jeden druhému nič urobiť, chytia sa za pasy a boria. Ale i tak neprišlo k rozhodnutiu. Sadnú si teda jeden vedľa druhého na trávu a vyzvedujú sa, vzájomnou udatnosťou pohnutí, jeden na druhého, a tak poznajú, že sú si bratia, synovia chudobnej matky.

Ruke šire, u lica se ljube
A pitaju za junačko zdravje,
Al’ Milinko besjedi Milošu:
„Jel’ nam’, brate, u životu majka?“
„Bog me jošte, moj milosnyj brate!“

A tak poznajúc sa i uistiac o živote matky:

Kad’ je nama Bog i sreća dala,
Na mejdanu da neizginusmo,
Koje bysmo dobro učinili,
Nakom sebe spomen ostavili,

rozídu sa k svojim, nad divadlom tým prekvapeným cisárom, pomeria ich i privedú k pokoju. Náhradu prebohatú v zemiach, v dŕžave obojeho cisárstva, chcejú im po takom šťastnom výpadku cisári dať, i aby si len vybrali, čo chcejú, vyzývajú ich, ale bratia:

I jednako oba besjediše:
„Chvala vama oba cara naša!
Chvala vama, no i chvala Bogu!
Kaď se braća rodna sastadosmo
Na mejdanu po dugu zemanu,
My u vaske ništa neželimo,
Već idemo svojoj staroj majci,
Da nas majka stara neproklinje,“ atď.

a tak aj urobili, opustiac všetky statky a sľuby. A Marko Kraljević smrť brata svojho (Pievanija Cernogorska atď.), zradou hostinskej, jeho posestrimy, od ajdukov tureckých úkladne zavraždeného, pomstí smrťou i tridsiatich tureckých ajdukov, i hroznou skazou posestrimy vierolomnej.

Väzeň zas srbský, sediaci v Skadre (Pievanija atď.) a očakávajúci smrť blízku, druhým väzňom podobný osud očakávajúcim a rozpovedajúcim, čo im bude na svete najľútejšie opustiť, hovorí:

Mene, braćo, jutros najžalie
Na dom baba i staricu majku,
Jer neimaju do mene jednoga,
Neima ichh ko chraniť do sm’rti!

[171]

Konečne ešte uvádzame smrť matky Jugovićov,[172] padnuvších s cárom Lazarom na Kosovom poli, v jej celosti, vyznačenú i jemnou láskou materinskou i duchom bohatierskym a majúcu vysokú cenu básnickú:

Mili Bože, čuda velikoga!
Kad se sleže na Kosovo vojska,
U toj vojsci devet Jugovića,
I deseti star Juže Bogdane;
Boga moli Jugovića majka,
Da joj Bog da oči sokolove
I bijela krila labudova,
Da odleti nad Kosovo ravno
I da vidi devet Jugovića
I desetog star-Juga Bogdana.
Što molila, Boga domolila:
Bog joj dao oči sokolove
I bijela krila labudova,
Ona leti nad Kosovo ravno,
Mrtvi nadje devet Jugovića
I desetog star-Juga Bogdana.
I više nji devet bojni koplja,
Na kopljima devet sokolova,
Oko koplja devet dobri konja,
A pored nji devet ljuti lava.
Tad zavrišta devet dobri konja,
I zalaja devet ljuti lava,
A zaklikta devet sokolova;
I tu majka tvrda srdca bila,
Da od srdca suze ne pustila,
Već uzima devet dobri konja,
I uzima devet ljuti lava,
I uzima devet sokolova,
Pak se vrati dvoru bijelome.
Daleko je snae ugledale,
Malo bliže pred nju išetale,
Zakukalo devet udovica,
Zaplakalo devet sirotica,
Zavrištalo devet dobri konja,
Zalajalo devet ljuti lava,
Zakliktalo devet sokolova;
I tu majka tvrda srdca bila,
Da od srdca suze ne pustila.
Kad je bilo noći u po noći,
Al’ zavrišta Damjanov zelenko;
Pita majka Damjanove ljube:
„Snao moja, ljubo Damjanova!
Što nam vrišti Damjanov zelenko?
Al’ je gladan šenice bjelice,
Ali žedan vode sa Zvečana?“
Progovara ljuba Damjanova:
„Svekrvice, majko Damjanova!
Nit’ je gladan šenice bjelice,
Niti žedan vode sa Zvečana,
Već je njega Damjan naučio
Do po noći sitnu zob zobati,
Od po noči na drum putovati;
Pak on žali svoga gospodara,
Što ga nije na sebi donijo.“
I tu majka tvrda srdca bila,
Da od srdca suze ne pustila.
Kad u jutru danak osvanuo,
Ali lete dva vrana gavrana,
Krvava im krila do ramena,
Na kljunove b’jela pjena trgla;
Oni nose ruku od junaka
I na ruci burma pozlaćena,
Bacaju je u krioce majci;
Uze ruku Jugovića majka,
Okretala, prevrtala s njome,
Pa dozivlje ljubu Damjanovu:
„Snao moja, ljubo Damjanova!
Bi l’ poznala, čija j’ ovo ruka?“
Progovara ljuba Damjanova:
„Svekrvice, majko Damjanova!
Ovo j’ ruka našega Damjana,
Jera burmu ja poznajem, majko,
Burma sa mnom na vjenčanju bila.“
Uze majka ruku Damjanovu,
Okretala, prevrtala s njome,
Pak je ruci tijo besjedila:
„Moja ruko, zelena jabuko!
Gdje si rasla, gdje l’ si ustrgnuta!
A rastla si na kriocu mome,
Ustrgnuta na Kosovu ravnom!“
Nadula se Jugovića majka,
Nadula se, pa se i raspade
Za svojije devet Jugovića
I desetim star-Jugom Bogdanom.

Neumiera matka Jugovićov vtedy, keď vidí deväť synov svojich na Kosovom poli roztiahnutých, padlých za vlasť svoju, ba ani len slzu neuroní; nezaplače, keď vidí deväť ich koní, ostatky živé ich hrdinstva; nezateskní, keď očuje manželky deväť svojich synov za nimi, slávne padlými [mužmi] svojimi nariekať; neskormúti sa, keď počuje o polnoci Zelenka, koníka Damiana svojho, ktorý ho niesol na pole boja, zarehtať, ale keď dostane mŕtvu ruku Damianovu, ktorá jej na lone rástla, keď teda jej na pamäť prídu jej synovia len ako matke, vtedy od žiaľu padá a umiera. Je na počudovanie útlosť a umnosť piesne!

Ruská:

Razlilas, razleljejalas
Po lugam voda vešniaja,
Uneslo, uleljeilo
Čado miloje, doč ot materi.
Ostavalasja matuška
Na krutom, krasnom berežku;
Zakričit ona gromkim golosom:
„Vorotis, moje ditjatko,
vorotis, moje miloje!
Pozabyla troi ključi,
Troi ključi zoloty,
So koľcom so serebrjanym,
A vnutri vyzoločenym;
Kak pervyj — to ključik
Ot zelenago sadika,
A drugoj — to ključik
Ot vysokago terema,
A tretij — to ključik
Ot kovana larčika.
Gosudarynja matuška!
Pozabyla ja ne troi ključi,
Ne troi ključi zoloty;
Pozabyla ja, matuška,
Volju batjuškinu,
Njegu matuškinu,
Prijatstvo sestricino.“

[173]

Najútlejšiu lásku rodinnú, ako z tohoto vidno, ospevujú piesne slovanské. Vyznačuje sa ale ešte v nich hlavne: láska rodičovská k najmladšiemu synovi a tohoto k nim navzájom, jako i k starším bratom, napospol k celej rodine, láska matky k deťom a navzájom, láska sestry k bratom a naopak. Že sa láska rodinná hlavne v týchto troch vzťahoch v piesňach a povestiach našich v najväčšej srdečnosti a sile predstavuje, má to svoje dobré príčiny a leží zakorenené v povahe slovanskej, s toľkou pružnosťou k životu rodinnému sa túliacej. Ostatný záväzok vzájomnej lásky rodičovskej je syn najmladší, a spolu i ostatný predstavovateľ rodiny, na ňom sa končiacej; on k tomu jako najmladší je z bratov ešte najmieň samostatný, najviac útly a od starších viac pomoci i rodičovskej lásky potrebný: čo teda divu, že je on v piesňach a povestiach našich rodičov miláčikom? I v právach slovanských stojí syn najmladší pod najväčšou opaterou a ochranou zákona, právam germánskym a ich majorátu[174] celkom na odpor; jeho je vedľa našich práv dom otcovský atď. On ale sám ako ešte najútlejší a najmieň samostatný, v povedomí i zvláštneho obľúbenstva u rodičov, túli sa i k nim najvrúcnejšie i k bratom starším samostatnejším, okrem inších pohnútok pre samu tú nekonečnú lásku, ktorou sa k rodičom vinie a ktorých i oni sú synovia. Otec je prísnejší, viac z povinnosti so svetom sa zaoberajúci, matka ale citlivejšia, na dom len a rodinu odkázaná, a rodencov svojich družka neprestajná, najvernejšia, stadiaľ i tá zvláštna láska detí k materi i tejto k deťom, básnictvom naším národným oslávená. Sestra, jako žena citlivejšia i od muža vždy mieň samostatná, v svete opustenejšia, prirodzene, túliť sa musí vrúcnejšie k bratom, mužom silným a samostatným, jej bez muža prítulku jedinému, i títo zase práve z tých príčin zvláštnym okom bratskej lásky sprevádzajú sestru, svoju citlivú i opustenejšiu družku. V uvedených už spevoch láska rodinná sa najviacej v týchto vzťahoch zaligotáva, uvedieme ale ešte daktoré, ku zvláštnejšiemu jej vo vzťahoch spomenutých označeniu. Na samom predku už uviedli sme pieseň slovenskú, líčiacu prenikavo lásku sestrinu k bratovi a naopak, tu ju uvedieme ešte v celosti:

Hory, hory, čierne hory,
Šak nad vami smutno stojí,
Sestra bratu hlavu myje,
Do vojny ho vypravuje.
„Hoj, bože môj premilený!
Kedyže ty prídeš z vojny?“
„Sestra moja premilená,
Príďže ty von po tri rána.“
Prvé ráno von vyzrela,
Biele zore uvidela;
„Hoj, bože môj premilený!
Už je brat môj pripravený.“
Druhé ráno von vyzrela,
Červené zore videla;
„Hoj, bože môj premilený!
Už je brat môj v prudkom ohni.“
Tretie ráno von vyzrela,
Čierne zore uvidela;
„Hoj, bože môj premilený,
Už je brat môj dorúbaný.“
Všetci páni domov idú,
Môjho brata koňa vedú:
„Páni, páni, radní páni,
Kamže ste mi brata dali?“
„Veď sme ti ho nestratili,
Ani darmo nezmárnili,
Tam ti leží pri Dunaji,
V čiernej zemi zahrabaný.“

Inšie slovenské:

Keď som sa prevážal z Pešte do Budína,
Plakala moja mať, aj celá rodina;
Neplačteže, mamko, ani ty, sestrička,
Že sa mi ligoce pri boku šablička.
Keď som prišol z vojny na tom sivom koni,
Veď ma nepoznali rodičovia moji;
Ale moja sestra, tá ma poznávala
Po koni, čo mi ho do vojny sedlala.

I v druhých slovenských, hlavne ale v rusínskych piesňach, ako na zvláštny znak lásky, sestry lúčiacim sa bratom s otcovským domom kone sedlávajú.

V druhej zas piesni ženy, od muža trýznenej, nikto sa nezaujíma, ani otec, ani mať, ani sestra, len sám brat:

Ej, bože, bože, zase ma biješ,
Keď ty mňa nikdy nepoľutuješ;
Ide môj bračok, ten ma ľutuje;
Ešte len bračok dvere otvára:
Nie tak, švagre, nie tak,
Dám ti hlavu zoťať.
To je krv moja!

A krásna Katarína, dcéra otca do tureckého väzenia padlého, sama sa za otca na výkup dáva i tak otca oslobodzuje:

Keď on prišol domov,
Sadol si za stolík;
Hlávku si zalomí:
„Tatík môj premilý!
Čože vás tak bolí,
Či hlava, či ruce,
A či život biely?“
„Hlava mňa nebolí,
Ani život biely,
Ale som ťa oddal
Turkom do väzení.
— — —
Katuška, dcéra má,
Vyjdi na pavlačku
A pozeraj odtiaľ
Dolu na Sabatku,
Či sú to mrákavy,
Či sú to čierňavy,
Či sa to už hrnú
Tí Turci pohani?“
„Ach, tatičku milý,
Nie sú to mrákavy,
Nie sú to čierňavy,
Ale sa už hrnú
Tí Turci pohani.“
— — —
Keď na koč sedala,
Žalostne plakala,
Tým svojim rodičom
Pekne ďakovala:
„Tatík môj premilý,
Dobre sa tu majte,
O malý, krátky čas
Chýry načúvajte,“ atď.

Moravská:

Zakázali na vojnu
Sedláčkovi do domu.

Sedláček přijel z pola,
Sedl si na kraj stola.

„Ty nejstarší dcero má,
Jdi na vojnu, jdi za mňa.“

„Já, tatínku, nepůjdu,
Já bojovať nebudu.“

„Ty prostřední dcero má,
Jdi na vojnu, jdi za mňa.“

„Já, tatínku, nepůjdu,
Já bojovať nebudu.“

„Ty nejmladší dcero má,
Jdi na vojnu, jdi za mňa.“

„Já, tatínku, já půjdu,
Já bojovati budu.

Kupte koňa vraného,
Zlatý sersám na něho.“

Jak na koňa sedala,
Otec, máti plakala atď.

[175]

Celkom podobná tejto piesni je jedna slovenská Kráľ na vojnu verbuje atď. I tam len najmladšia dcéra, keď sa staršie spierajú, ide do vojny za otca.

A v jednej slovinskej piesni sestra Alenčica[176] ide sa konno a v zbroji pomstiť na Turkoch, jej brata zabivších.

Srbská:

Sunce zadje za Neven za goru,
Junaci se iz mora izvoze,
Brojila ich mlada Djurdjevica,
Sve junake na broj nabrojila,
Do tri njena dobra ne nabroji:
Prvo dobro Djurdja gospodara,
Drugo dobro ručnoga djevera,
Treće dobro brata rodjenoga.
Za Djurdjem je kosu odrezala,
Za djeverom lice izgrdila,
I za bratom oči izvadila.
Kosu reže, kosa opet raste;
Lice grdi, a lice izrasta;
Ali oči ne mogu izrasti,
Niti srce za bratom rodjenim.

[177]

V druhej piesni muž zradou svojej ženy padá Turkom do rúk, ktorí ho poviažu, do zajatia odvedú, ju ale pojmúc so sebou, bašovi dávajú za ľubicu. Ťažkú púť s otcom poviazaným musí nastúpiť i synok malý, ale peškujúc ustane, i volá k poviazanému otcovi:

„Krasni babo, Novaković Grujo!
Nejake su noge u Stevana,
Već ne mogu s konjma putovati,
Turc’ u gori ostati ne dadu,
Kamdžijama biju po oćiju.“
Prosu suze Novaković Gruja:
„O, Stevane, moje čedo drago!
A šta će ti baba učiniti?
Kad su babi savezane ruke;
Idi, moli Maksimiju majku,
Eda bi te privatila majka
Na babina kićena zelenka.“
Moli dete Maksimiju majku:
„Maksimija, moja mila majko!
Privati me na konja viteza,
Nejake su noge u Stevana,
Te ne mogu s konjma da putuju.“
Aľ orjatka orjatsko koleno
Sa konja ga udara s kamdžijom:
„Iď od mene, orjatsko koleno!
Da sam tela na konja primati,
Te vas ne bi predala u Turke.“

[178]

V zajatí ale synok malý pomáha otcovi k slobode, donesúc mu nástroje, ktorými zrezal z nôh svojich putá, a ten slobodný poseká Turkov ho odvedších, vezme so sebou ženu nevernú i hrozne ju strestá spálením za živa. Horí ona voskom i smolou natretá od hlavy, prosí sa mužovi, ale darmo, lež keď už oheň na prsia prichodí, synok od matere i predtým i na púti trýznený i s otcom Turkom zradený:

Zaplaka se nejaki Stevane:
„Krasni babo, Novaković Grujo!
Izgoreše mojoj majci dojke,
Koje su me odranile, babo,
Koje su me na noge podigle.“
Ražali se Novaković Grujo,
Gledajući nejaka Stevana,
I on stade suze prosipati;
Što ostade, to je ugasio,
I ono je saranio lepo.

[179]

Jakšičov, dvoch bratov, Dimitra i Štefana (Pievanija Cernogorska atď.), v dome neprítomných, statky prepadajú Turci, trýznia mať ich a berú sestru do zajatia. Štefan dostáva o tom list:

Knjigu čita i suze proljeva
— — —
„Dvore su nam izgorjeli Turci,
Ponieli blago svekoliko,
Milu su nam sestru zarobili
A staricu majku poturili,
Jadan, brate, za našeg’ života,
Bolje, brate, da niesmo živi,“

[180]

i prvá ich myšlienka je vynájsť a oslobodiť sestru, lebo

„Pa što ćemo sada od žibota?“

I hovorí Štefan:

„Et’ imamo jošte dosta blaga,
Ajde, brate, bi’lu Biogradu,
Gradi dvore, razgovaraj majku,
A ja idem u zemlju Turćiju
Tražiť našu sestru Andjeliju,
Oľ je naći, oľ nikad nedoći,“

lež Štefanovi to nedopúšťa Dimiter, lebo že sa on neučil školu, že nezná jazykov a on že ich vie dvanásť, pokonajú sa teda a Dimiter vydá sa na cestu. Chodí, blúdi už deväť rokov, potroví všetko, čo so sebou vzal, šaty sú mu už strhané, kôň chudý a bosý, ale neupúšťa od podujatia. Po deviatich rokoch už až hen v zemi arabskej príde k vode, pri ktorej dievky [stoja], chce sa z nej napiť, tie ale odrádzajú ho, bo že je to voda jedovatá, ale aby sa tam do susedného hradu išiel napiť vína:

„Ajde, brate, našem’ gradu bi’lu;
Ima u nas u gradu gospoja,
Koja čini mloge zadušbine,
Mukte poji konje i junake,
Mukte piju, ništa neplaćaju,
No za zdravlje braći namjenjuje;
Kaže, ima na svom’ vilajetu,
Ona ima dva rodjena brata,
Jakšić Mitre i Jakšić Stjepane.“

Tak nájde Dimiter sestru, i čujúc to:

Od radosti pjeva iza glasa,
Čula njega iz dvora sestrica,
Pozna brata po grlu junačkom’,
Pozna brata i pod njim’ dorata
I doratu grivu izbrojila,
Sedamdeset i tri pletenice,
Što je njemu zlatom uvijala;
Bosa trči kuli niz skalice.
Kad je sestra brata ugledala,
Objesise bratu oko g’rla,

lež odstrčuje ju brat, že je ona už Turkyňa, na čo Andjelia:

„Neboj mi se, brate, dobro moje,
Još sam, brate, prava vjera srpska,“

potom len:

Ruke šire, u lice se ljube.

Tak oslobodí Dimiter sestru Andjeliu i unáša domov. Na ceste ešte stretnú Štefana, ktorý nechal všetko stavänie zrúcaných domov a išiel do sveta za sestrou i bratom. Dojdúc domov, dostávajú od matky starkej blahoslovenie.

Podobná tejto je srbská z Lužíc. I tam brat stratenú sestru sedem rokov hľadá (Piesnički hornych a deľnych Lužiskich Serbow[181] vot Leopolda Haupta a Jana Ernsta Smolerja, Grymi 1841), ktorú boli vozári, privábiac ju k sebe červeným jabĺčkom, ukradli. Po siedmich rokoch hľadania, zastaviac sa na noc v jednej osade v hostinci, obsluhovaný je od služobnej, ktorej sa pýta:

„Maruška, sy da ty domjaca,
Aby sy, Maruška, služomna?

Je da tón korčmaŕ twój prawy nan,
Je da ta korčmaŕka twój’ prawa mać?“

„Korčmaŕ nie ńeje moj prawy nan,
Korčmaŕka ńeje moj’ prawa mać.“

„Čeja da, Maruška, tola sy ty?“
„Z cuzeje zemje Kajnfalerec džówka.“

„Maruška, sy ty Kajnfalerec džówka,
Da sy ty moja najmłodša sotra.

Sydom sym ljetkow ja wokol jjezdžił,
Sydom sym konjov ja zajjezdžił,
Njełk sym pak tulej će namakał,“ atď.

[182]

a donesúc ju domov:

Stara mać nowy dwór wočineše,
Z ručkomaj Marušku witaše.

Ani po predlhom rozlúčení a trýznení nevypúšťa matka dcéru zo srdca, ani táto, bárs už odrodená, neodoznáva sa matky. Rusínska:

Ščo si u pole zabililo,
Oj, čy husy čy lebedi?
Teper husy ne litajut,
A lebedi ne plyvajut —
Tatarove polon ženut:
Odin polon z žynočkamy,
Druhyj polon z divočkamy,
Tretij polon z ditočkamy,
Staly košom pid Jaryšom,
Tu vzily si pajovaty:
Divka vpala parobkovy
A teščeńka ziateńkovy.

Vziav vin jeju po pry koni,
Oj, kiń bižyt dorohoju,
A teščeńka ternynoju;
Nazad sebe pohlaniaje,
Krousia ślidy zalyvaje,
Čornyj voron zalitaje,
Totu krouciu izpyvaje.

Pryizdzaje vin do dvoru:
„Vyjdy, vyjdy, Tataročko!
Pryviv jem ti nevilnyciu,
A do smerty robitnyciu.“
A vona ji taj zavela,
Try roboty zahadala:
Očeńkamy stado pasty,
Ručeńkamy kuzil priasty,
Nožeńkamy kolysaty.

Tešća dytia kolysala
I dytyni pryspivala:
„Lulu, lulu, Tatarčatko!
Po doneńci unučatko!
Bodaj stado vyzdychalo,
Bodaj kuzil popelila,
Bodaj dytia skamenilo!“ —

Učuv toto virnyj sluha:
„Čy čuly vy panienońko,
Jak vam klala robitnycia:
Bodaj stado vyzdychalo,
Bodaj kuzil popelila,
Bodaj dytia skamenilo!“

Oj, pobihla Tataročka,
Bihla bosa bez pojasa,
Ta vdaryla po lyčeńku,
Svoju ridnu matynońku! —
„Oj, ty doniu, moja doniu!
Nie tilkom tia hodovala,
Po lyčeńku tia ne byla.“ —
„Mamkož moja stareńkaja,
Počom žeś mia izpoznala,
Ščoś mia doneńkom nazvala?“

„Nediluś barvinok rizala,
Tajś sy palčyk vidrizala,
I potomum tia piznala.“
„Maty moja, myla maty!
Skidaj z seby tyi laty,
Voźmy dorohii šaty,
Budeš z namy panovaty.“

„Lipšy moji ubohi laty,
Niž dorohii tvoi šaty,
Ja ne choču panovaty,
Pidu v svij kraj zahybaty.“

„Sluhyž moi taj virnyi!
Priažit koni voronyi,
Vezit mamku v jeji kraji!“

[183]

Nekonečná, sebazapierajúca láska najmladšieho brata k bratom starším i rodine celej predstavuje sa v dume kozáckej Pobjeh trech bratjev iz Azova,[184] ktorú jako perlu prostonárodného básnictva slovanského v jej celosti podávame:

Oj, todi to ne sivy tumany vstavali, to z horoda Azova tri brata z tiažkoj nevoli tureckoj vtikali. To braty starši rodni, obidva konni, a najmenšij brat piešij piechotoju za konnymi bratami uhaniaje, na sirje korieńja, na biely kamieńja nožki svoi kozackii posievaje, krvoju sliedy zalivaje, do konnych bratiev uhaniaje, za stremena chvataje, drobnymi slezami oblivaje, slovami promovliaje:

Braty moi staršie, ridneńkie! Prošu ja vas choč troške nadoždite, konie svoi kozackii popasite, mene najmeńšoho brata miež sebe na koni vozmite, do horoda Chresťjanskoho choč malo podvezite, nechaj že ja budu znati, kudy v horodi Chresťjanski do otca do matki dochožaty! Prošu ja vas, braty moi staršie, choča mene na konej vozmite, choč minie z pleč golovu zdojmite, v čistomu polie tielo kozacke schoronite, ptycie i zvieriu na potaly ne pustite.

To staršij brat toje začuvaje, do najmenšoho brata slovami promovliaje: Brate naš najmenšij, rodneńkij! Ruka naša ne zdojmeťsia, serdce ne zosmieliťsia. Bulatna šablia ne ime tebe, najmeńšoho brata, rubati, lušče budemo, brate, ternami ta bajrakami guljati, budemo tobie verchovieťja u ternov stinati, budemo tobie na priznaki na šliachu pokidati.

To biegli ti braty ne deń, ne dva, ne tri i ne četyre, a najmeńšoho pišoho brata na Azovskomu stepu pokidali, a jak stali z ternov, z bajrakov vybiehati, i toho i seho najmeńšomu bratu na priznaki pokidati. To sereduľšij brat staršomu bratu slovami promovľaje:

Brate moj staršij, rodneńkij, prošu ja tebia: tut travy zelenie, vody zdorovie, očerety udobnie! Stańmo choč malo ne mnogo konie svoi popasiemo, svoho piešoho brata choč troche nadoždiemo, na konej vozmiemo, v horody Chresťjanski choč malo nadveziemo. Nechaj že naš najmeńšij brat bude znati, kudy v horody Chresťjanski do otcia do matki dochožati.

To staršij brat do sereduľšoho brata slovami promovľaje:

Brate moj sereduľšij rodneńkij! jak budemo svoho brata piešoho nadžidati, to bude za nami z horoda Azova velika pohoń uhaniati, bude nas konnych bratov dohaniati, bude nas na tri štuki rubati; abo bude nas v horšu nevoľu živiem zavertati, a našoho najmeńšoho piešoho brata bude v ternach, v bajrakach na spočinkach minati — to my svoho brata piešoho nezvezemo, a sami z Azovskoj tureckoj nevoli ne vtečemo.

To toj sereduľšij brat dobre dbaje, odin na sobie kaptan maje, ta z pod toho žovtie ta černie kity vybiraje, svomu najmeńšomu bratovi na šliachu pokidaje. Todi bieh toj najmeńšij brat ne deń, ne dva, ne tri i ne četyre, stav z ternov, z bajrakov vybiehati, stav žovtie ta černie kitycie z pod kaptana znachožati. V ruki chvataje, drobnymi slezami oblivaje, slovami promovľaje:

Oj, ne durno moich bratiev kitycie po šliachu ne valiajuťsia. Pevno mojich bratiev oboich na svietie nemaje! Pevno, za nimi z horoda Azova pohoń uhaniala, mojich konnych bratiev dohaniala, na tri štuki rubala, abo ich šče v horšu nevoľu živem zavertala, a mene piešoho u ternach ta bajrakach na spočinku minala. Kolib minie Boh pomoh choča ich tielo neživoje u stepu znachožati, moh by ja ich tielo kozacke u stepu pochovati, ptycie i zvieriu na potalu ne podati. Oj, godiž minie za konnimi bratami uhaniati, čas minie kozackim nogam piľgu dati.

Ščo odno bezvodie, a druge bezchliebie a tretie bujnij vieter v polie povivaje, biednoho kozaka z noh vaľaje. Stav todi najmeńšij brat piešij svoju kozacku golovu skloniati! Stali tudi sizokryli orly nalietati, na černyi kudri nastupati, z loba oči vydirati. To von dobre dbaje, do sizokryliech orlov slovami promovľaje:

Oj, vy orli sizokryli, vy, gosti ne ljubi i ne mili! Izoždite choč malo ne mnogo; jak bude duša z tielom razlučatisia, todi budete nalietati, z loba oči vydirati. Todi šče i drobna ptyca nalietala, kolo žovtoj kosti tielo obdirala. Šče i zazuli nalietali, u golovach siedali, jak rodnie sestri kukovali. Šče i vovki sieromatnie nachožali, žovtu kosť po balkach, po ternach roznošali, žalobneńko kvilili, prokviľali. Tož voni vsie kozackij pochoron odpravľali.

Stali konnie braty do horodov Chresťjanskich dochozati, stala k ich serdcam velika tuha naliahati. To sereduľšij brat do staršoho brata slovami promovľaje:

Bratiku moj staršij rodneńkij! Ne durno k našim serdcam velika tuha naliahaje, pevno našoho brata meńšoho na svietie nemaje! Jak budemo, brate, do svoho otcia i do materi dochožati, jak budut voni nas pytati, to ščo, brate rodnyj, stanemo kazati?

To staršij brat do sereduľšoho promovľaje: Skažemo: my ne v odnoho pana v nevolie byvali, nočnoj pory v nevoli vtiekali, jeho sonnoho budili, ne zbudili, ta tam jeho v nevolie zostavili.

To sereduľšij brat toje začuvaje, do staršoho brata slovami promovľaje:

Jak ne budem otciu i materi pravdy kazati, to bude nas otcovska i materinska molitva karati.

Todi staršie braty u liesi Samarski zajezžali, to nad riečkoju Samarju opočivku sobie mali, konej popasali. V toj čas bezbožnyj busurmany nabiehali, ta i tiech dvich bratiev pojmali, v kajdany zakovali, na stepu rozjezžali a poslia tielo kozacke karbovali, u čistomu polie roskidali, holovy na sabli vzdojmali, ta hlumovali.

Ot že to, Panove, choča i lehli, polehli holovy trech bratiev, ta slava ich ne pomre miež Carami, miež Panami, miež pravoslavnymi Chresťjanami.

Daj, Bože, miru Carskomu, miru Chresťjanskomu, vsiem zdravie na mnoga lieta. Amin!

Čo za vznešené pomysly národa tvoria osnovu dumy tejto prekrásnej! Vyznačená osoba v nej je brat najmladší, ktorý i zavrhnutý a opustený od bratov, o seba len starostlivých, predsa i potom, nachádzajúc po krovinách kúsky ich kabátov a mieniac, že sú oni už od pohone dosekaní, kúsky tie „v ruki chvataje, drobnymi slezami oblivaje, slovami promovľaje: pevno mojich bratiev oboich na svietie nemaje! Kolib minie Boh pomoh choča ich tielo neživoje u stepu znachožati, moh by ja ich tielo kozacke v stepu pochovati“, a v žalosti tejto aj umdlený, zo síl hladom a smädom padlý, od vetra z nôh zhodený umiera, volajúc na orlov, aby málo počkali, oči mu ešte nevypíjali. A za umretým smúti step i kukučky i vlci, a odbavuje mu pohreb kozácky! Dvoch ale bratov, hoc aj vyviazli z nevole, lež nemali pravej lásky k bratovi, zastihuje už neďaleko otcovského domu kara! Záverok dumy zdá sa byť pozdejší prídavok spevcov, banduristov.[185]

Navádza-li kto ku zrade nad zväzkom rodiny posvätným, Slovanom zvlášte tak milým, zaplatí to ťažko vedľa piesní a povestí slovanských. Ani zväzok manželský neochraňuje podbadača od pokuty hroznej. V piesni srbskej žena jedného z bratov, vrúcne sa milovavších, Milanova, naviedla muža, aby bratovi svojmu Dragutinovi úklady na život strojil, inakšie že nebude povoľná láske jeho; keď ale následkom úkladov tých Dragutin do nebezpečenstva života na love padne a v tom nič neznajúc o zrade, zavolá: „Dje si, brate, beže Milan-beže?“[186] Milan „tada mu je žao brata bilo“, pohnutý ľútosťou a láskou, prichváta bratovi na pomoc, ale už pozde. Vidiac zabitého brata, žiaľom a hnevom prejatý ponáhľa sa domov, mladú zvodnú ženu z výšky dolu na dvor hodí, kde mŕtva zostane, on ale sám:

Po posjede konja velikoga,
On ostavi dvore i timare,
Pa otide glavom po svijetu.

V inšej, tejto podobnej piesni žena, tiež závistlivá na statok deverov, naviedla muža k úkladom, miesto devera ale sám jej muž na love do nebezpečenstva prichodí. V náhlosti príde mu brat na pomoc i verestuje ho;[187] žene sa dostala odplata ťažká, brat ale bratovi odpustil. — Podľa druhej piesne brat sám zamýšľal bratovi úklady, lež vyjdúc v čiernych takýchto myšlienkach na lov, uzrie na jazere kačku, pre ktorú vypúšťa sivého sokola, kačka ale sokolovi krielo zlomí a chytiť sa nedá; pýta sa nato lovec sokola:

„Kako ti je, moj sivi sokole,
Kako ti je bez krila tvojega?“
„Meni jeste bez krila mojega,
Kao bratu jednom bez drugoga,“

[188]

a tým k takej ľútosti sa pohne, že od všetkých úkladov proti bratovi upustí a s bratom sa zmieri.

Keď sa dom otcovský a rodina v ňom opúšťa, pohne to, ako sme už videli, srdce nášho ľudu k bolesti veľkej. Bolesť táto pri vysťahovaní sa z otcovského domu nemierni sa pri odchádzajúcich ani úmyslom radostným, s ktorým mladí rodenci ho opúšťajú, úmyslom založenia novej rodiny a vyvolenia si tam napotom stáleho bytu, slovom, keď sa z domu otcovského ženia alebo vydávajú. Oproti rodinnému domu, ku ktorému ľud náš s toľkou láskou sa vinie, zdá sa i nová rodina, ešte neznáma, i nový byt rodinný, ktorý nebol svedkom vzrastu a rozkvitu vysťahovaných, byť tiež len cudzinou. Zato i lúčenie s rodinou, ktorá sa opúšťa, je v piesňach našich dojímavé a stať sa nemôže bez odpytovania a poďakovania za preukázanú lásku. Keď ale nieto takéhoto úmyslu pri vysťahovaní, a lúčenie stáva sa bez všetkej nádeje návratu i zvítania sa ešte s rodinou na svete, bolesť premáha citlivé srdce i zničí v ňom ďalšiu vôľu k životu. Česká:

Bůh vás žehnej,
Můj tatíčku, tenkrát!
Děkuju já vám,
Děkuju já vám,
Tatíčku, nastokrát.

Bůh vás žehnej,
Má matičko, tenkrát!
Děkuju já vám,
Děkuju já vám,
Matičko, nastokrát!

Děkuju vám
Za to vychování,
Za vaše starosti
Od mojí mladosti
Až do toho vdání.

Bůh vás žehnej,
Mé milé panenky,
Které jste bývaly
Moje kamarádky.

Bůh vás žehnej,
Mí milí mládenci,
Kterí jste bývali
Moji milovníci.

Bývali jste,
A už nebudete!
Taky-li vy na mne,
Smutnou, zarmoucenou,
Někdy vzpomenete?

Bůh vás žehnej,
Všickni moji známí!
Za všecko děkuju,
Štěstí vám vinšuju,
Budiž pán Bůh s vámi!

Už mě vezou
Za hory, za lesy:
Kdož pak mě tam samou,
Smutnou, zarmoucenou,
Kdo mě tam potěší?

Už mě vezou,
A já nic nevím, kam;
A když mě dovezou,
Pak všickni odejdou —
Jen já zůstanu tam.

Za horama,
Za tím černým lesem;
Tam já musím bydlet,
Nic nebudu vědět,
Má mamičko, kde jsem! Atď.

[189]

Inšia:

Už vás opouštím, tatíčku,
I mou rozmilou matičku;
Děkuju vám za vaše chování
Až do tohoto provdání.

Mé srdečko, mé vnitřnosti,
Vadnou z té velké žalosti,
Že se musím s vámi rozloučiti,
A pryč do ciziny jíti.

[190]

Rusínska:

Rozvyvaj sia, suchyj dube, zavtra moroz bude:
Vyberaj sia, Mychasienku, zavtra pochod bude.
— Ja morozu ne boju sia, lystiem pokryju sia,
Ja pochodu ne boju s’, v sej čas vyberu sia!
Hajom, koniu, hajom, koniu, hajom zeleneńkym,
Vyjiždžaje z toho sela chlopeć molodenki,
Vyjiždžaje na vorota, z konia pochylyv sia,
Vybačaj mi hromadonko, možem z kim svaryv sia atď.

[191]

Ruská:

Svjetel mjesjac, rodimyj batjuška,
Krasno solnyško, rodima matuška!
Ne bejte vy polu o polu,
Ne chlopajte vy pirog o pirog,
Ne probivajte vy menja bjednuju,
Ne davajte vy menja gorkuju
Na čužu daľnju storonušku,
Ko čužomu otcu, k čužoj materi.
Kak čužie-to otec s materju
Bezžalostivy urodilisja.
Bez ognja u nich serdce razgorajetsja,
Bez smoly u nich gniev raskipajetsja;
Nasižus-to ja u nich bjednaja,
Ko konec stola dubovago,
Nagljažus-to ja, naplačusja.

[192]

Rusínska (Rusalka Dniestrovaja,[193] u Budimie 1837):

Oj, pojechau Romanońko
Do Sučavi na jarmarok,
Tam sostrotiu jego Turok:
Oj, Romane, Romanońku,
Či ma ješ ti rodinońku? —
Oj, maju ja rodinońku,
Odnu sestru Olenońku. —
Oj, Romane, Romanočku,
Prodaj sestru Olenočku,
Za koniki voronije,
Ta za sjedla zolotije,
Za vuzdela šoukovije
I za stanlje zolotije,
Dam ti konja voronogo,
Na drugogo srjebla mnogo.
Prijšou Roman do domočku,
Skloniu na stil golovočku,
Taj gadaje si dumočku:
Či prodati Olenočku?…
Vstau, zirvau-sja, pišou z šumom,
Tiľko vichor za nim svisnuu,
Došč udariu z jasnim gromom —
Roman z očij na vjek zginuu! —
Sestra bjedna sja divuje,
Pevna gljadit koncja tomu,
Serce jej sja kraje z žalju,
Ščo Romana ne ma doma.
Jede Roman do domońku,
Spustiu na dil golovońku.
Vijšla sestra Olenočka,
Pitaje-sja vona jego:
Oj, bratčiku Romančiku,
De ti togo konja vzjau?
Minje Turčin podarovau,
Dau mi konja voronogo,
Dau drugogo zlota mnogo.
Oj, sestričko Olenočko,
Ta svjetlońki povimjetaj,
I v pokoju pozakacaj!
Oj, bratčiku Romančiku,
Taže zavtra ne nedjelja.
Oj, sestričko Olenočko,
Pomij dvori mostovije,
Zasteľ stoli [kidrovije],
Pomij i miski sribnije
I ližečki zolotije!
Oj, bratčiku Romančiku,
Taže zavtra ne velikdeń.
Oj, sestričko Olenočko,
Rusu kosu sobje izmij,
Taj krasno sobje zapleti,
Gostej zavtra spodievaj-sja.
Ach, pogljane vona v pole:
Oj, bratčiku Romančiku,
Ščo to v poli za dimove?
Či to virli krilma bjut-sja,
Či ovčarje z turmy gonjat?
Tak sestričko Olenočko,
Virli krilma zemlju zbili,
Porochami skopotili.
Oj, Romane, Romanońku,
Ščo to v poli za dimove?
Či to virli krilma bjut-sja,
Či ovčarje z turmi gonjat?
Oj, sestričko Olenočko,
Skažu tobje pravdu ščiru:
Toto v poli ne dimove,
Nje to virli krilma bjut-sja,
Nje ovčarje z turmi gonjat;
Liš to Turki i Tatari,
A vsje tvoje sut bojari.
A Olena, jak to včula,
Na slugu vjernu kriknula:
Oj, kucharko, kucharočko,
Daj mi noža ostreńkogo
Do zavoja toneńkogo.
Tonkij zavij ukrojela,
Niž u serce si vstromila.
Oj, nadbjeg brat Romanońko:
Oj, sestričko Olenočko,
Sčož ti sobje izrobila!
Na ščož ti sja taj probila?
Vona jemu vidpovjela:
Lučše tutki pogibati,
Niž z Turkami probuvati.
Priježdžajut Turkiv mnogo
Do Romana na podvire:
Otvori nam, Romanońku,
Jedem do tja u gostinu;
Či dasiš nam, Romanońku,
Tvoju sestru Olenońku?
Oj, nevijšou Romanońko,
Vijšla tiľko kucharońka:
Oj, de toj vaš Romanońko?
Pitajut-sja Turki jeje.
Oj, pojechau Romanońko,
Taj do ljesa po drjevońka.
A dež tota jego sestra,
Jego sestra Olenočka?
Dnes zavij sobje krojela,
Niž u serce si ustromila.
Vbiegli Turki do svjetlońki,
Vidjat tjelo Olenońki;
Vzjali Turki Olenočku,
Vitjagnuli na povire,
Taj vzjali do nej strjeljati,
A potim v štuki rubati;
Ščo až kalinovi lugi,
Z velikoje duže tugi,
Začali-sja rozljegati.

[194]

Celkom tejto podobná je slovenská pieseň o krásnej Kateríne, z ktorej sme už hore predok uviedli. I Katerína za roveň Olence si život vzala, vypýtajúc sa od Turkov, vezúcich ju, napiť sa vody z Dunaja:

„Jednou rúčkou pila,
Druhou sa topila:
Tak velikú hanbu
Turkom urobila.“

A mŕtva odpovedá starej Turkyni, horekujúcej nad ňou:

„Lepší je ten Dunaj
Než hárem turecký,
Lepšia smrť kresťanská
Než život pohanský.“

I Moravania majú docela takúto pieseň, i Slovinci v Štajersku o krásnej Anjčike.

Umretého v rodine, opustivšieho už naveky svojich, vyprevádzajú Slovania s horekovaním mnohým. Známe sú nám na Slovensku plače za pokrvnými a medzi obecným ľudom takrečené „vykladanie nad mŕtvym“, ktoré neomylne i u druhých bratných plemien sa nachodí. Srbi ho aspoň majú i do pesničiek uvedené; z nich jednu uvádzame na ukážku nad hrobom:

Jesu l’ ovo tvoji dvori?
Ljuto uski i tijesni,
A bez vrata i prozora;
Kako ćeš se obiknuti
Iza svakog dobra tvoga
Bez svjećice, bez stražice,
Bez družine izabrane,
Bez gospode zbora pune,
Bez ljubljenja i nudjenja,
I bez dobra svakojega?
Ma li će te Bog pomoći,
E ćeš tamo dobra naći:
Divnu kitu svojte tvoje:
Nać’ ćeš tajka, nać’ ćeš majku,
Imaš milu braću tvoju.
Koji će te dočekati,
U putu te susretati
I željno te zagrliti,
„Jesi ľ trudan?“ upitati,
I tebe će posaditi
U zlatnome svome stolu,
Pak će tebe prinijeti
Jedan imbrik ladne vode,
A u drugi rujna vina,
Da im ljepše progovoriš,
Na pitanja odgovoriš.

[195]

Celú rodinu, pri odobratí sa na večnosť jedného údu z nej, obkľučuje smútok, najväčšmi ale raniť musí smrť rodičov deti ostalé, ešte nevychované, „do človečenstva neprivedené“, siroty, ktorých žalostný stav sa i v piesňach slovanských najprenikavejšie predstavuje. A slušne, i pochopu slovanskému o rodine celkom dôsledne. Siroty sú už všetkej tej slasti pozbavené, ktorú Slovan v rodine nachádza, sú už „svetu nechané cudziemu“; nemá sa viac kto o nich starať, a čo je podľa pochopu slovanského hlavné, nemá sa kto z ich vzrastu a rozkvitu tešiť, a ony nemajú komu viac ani svoje strasti ani svoje radosti na srdce položiť. Slovenská:

Sihote, sihote, zelené sihote!
Komuže je horšie ako mne, sirote!

Alebo:

Mati moja, mati, za dvoma horama!
Už ma hlávka bolí, čo plačem za vama.
Hlavička ma bolí, len tak pobolieva,
Veď ma moja mati malú odomrela.
„Dievelenka moja! Čože za krivdu máš,
Keď mi v čiernej zemi odpočinku nedáš?“
Čierna zem, čierna zem, pusť moju matku ven,
Nech sa mojej matke horko požalujem.
Kebych sa začala nad hrobom žalovať,
Musela by tá zem nado mnou zaplakať.
Už sa tá fialka dávno vysypala,
Už sa moja mater dávno rozsypala!

Moravská:

Teče voda, teče pod Pavlovské mlýny,
Ubozí sirotci plakávali u ní.

Teče voda, teče pod široký kamen,
Ubozí sirotci plakávali na něm,

Kde sirotek plače, všude se zem třase,
Kde slza upadne, znamení ostane.

[196]

Opuštěná v Rukopise kralodvorskom:

Ach, vy lesi, tmaví lesi,
lesi miletinsti!
Čemu vy sie zelenáte
v zimie, letie rovno?
Ráda-bych iáz neplakala,
nemútila srdce:
a řekniete, dobří ludié,
ktoby neplakal zdie?
Kdie mói otčík, otčík milý? —
Zahřeben v rovečce,
Kdie moie máti, dobrá máti?
Trávka na niéi roste.
Ni mi bratra, ni mi sestry,
iunoše mi vzechu.

[197]

Celkom podobná je tejto ruská:

Kak u ključika u gremučeva,
U kolodezja u studenova
Dobryj molodec sam konja pojil,
Krasna djevica vodu čerpala,
Počerpnuv vody, postavila,
Kak postavivši, prizadumalas,
A zadumavšis, zaplakala,
A zaplakavši, slovo molvila:
Chorošo tomu žiť na sem svjetje,
U kogo jest otec i mať,
Otec i mať, i brat, sestra,
Ach, i brat, sestra, čto i rod plemja.
U menja-ľ, u krasnoj djevicy,
Ni otca njetu, ni materi,
Kak ni brata, ni rodnoj sestry,
Ni sestry, ni rodu plemeni,
Ni togo li mila druga,
Mila druga — poljubovnika.

[198]

Rusínska:

Chodžu, nudžu ponad bereh,
tiažeńko vzdychaju:
bidnaž moja holovońka,
šo doli nemaju.

Bulož mene moja maty
v rici utopyty,
nizli takú neščaslyvu
na sej śvit pustyty.

O, jak tiažko kamenevy
pid vodu plynuty:
ješče tiažše serotońci
na čužyni buty.

Žuryla sia maty mnoju,
jak ryba vodoju,
dala mene mežy lude,
žaluje za mnoju.

Ach, ty Bože mij jedyny,
ty moja poticha!
potiš mene neščasnuju,
vybav z toho lycha.

[199]

Ruská:

Ty neščastnoj dobroj molodec,
Beztalannaja golovuška!
Na rodu tebie napisano
So mladych dnej gore mykati:
V kolybelie rodnoj materi,
V malych lietach ty otca otstal;
Vo slezach prošel tvoj krasnyj viek
Vo stenani molody lieta atď.

[200]

V slovinskej piesni z Krajiny Rejenka[201] dieťa, za mladi k cudzím dodané a dobre opatrované jako doma, keď sa od svojej opatrovkyne, už vydať ju sa strojacej, dozvie, že nemôže svojich rodičov vyhľadať, o ktorých nik nič nevie, od bolesti nad tým umiera.

Vedia umierajúci rodičia, čo nastáva budúcim ich sirotám; žiaľ tento najpohnutlivejší pieseň slovanská líči najživšie.

Ruská:

Ach, pal tuman na sine more,
Vselilasja kručina v retivo serdce.
Ne schaživať tumanu sa sinja morja,
Zlodjejkje kruč nje s retiva serdca.
Čto daleče, daleče, vo čistom polje
Stojala tut dubrovuška zelenaja,
Sredi jeja stojal zolotoj kurgan,
Na kurganje raskladen byt ogoneček,
Vozlje ogonečku postlan vojloček,
Na vojločkje ležit li dobroj molodec,
Pripekajet svoi ranuški bojevyja,
Ranuški bojevyja, krovavyja.
Čto iz daleča, daleča, iz čistago polja
Prichodjat k nemu bratcy tovarišči,
Zovut li dobroga molodca na svjatuju Rus.
Otvjet deržit dobroj molodec:
Podite, bratcy, na svjatuju Rus,
Prichodiť li mnje smerť skoraja,
Otcu, materi skažite čelobityce,
Rodu, plemeni skažite po poklonu vsjem,
Molodoj ženje skažite voljušku svoju,
Na vsje li, na četyre na storonuški,
Malym djetuškam skažite blagoslovenice.
Ach, ne žaľ-to mnje rodu, plemeni,
Ne žaľ-to mnje molodoj ženy,
Mnje žaľ-to malych djetušek,
Ostalis djetuški malešeňki,
Malešeňki djetuški, glupešeňki,
Naterpjatsja choloda i goloda.

[202]

A v piesni rusínskej umretý otec túži po videní siroty svojej:

„Seraja zemlejka,
Tjažkii dverejka,
Chody ich vitvoraty:
Ani vokoncia,
Jasnoho soncia
Na tebe sta podyvyty.“

Juž mij batejko, mij sokolejko,
Pered mylym Bohem stoit,
Virne sia Bohu molyt:
„Spustyž mene, Božejku!
Z neba na zemlejku,
Najže ja sia podyvlu
Na svoje detiatojko.“

[203]

Vstúpivší do zväzku rodinného miesto umretého otca lebo matky muž alebo žena — otčim, macocha — zostávajú rodine tejto podľa pochopov slovanských, aspoň v národnom zmýšľaní a básnictve, ničmenej cudzími, a preto i po piesňach a povestiach našich idú na nich žaloby veľké. I samo meno „macocha“ je u Slovanov takrečeno v opovržení, čo i príslovie dosvedčuje: „macocha — racocha“ a „kde macocha, tam i otčim“. Moravská:

„Matičko, matičko, promluvte slovíčko.“
„Mé dítě, nemožu, mám na sobě hlínu.“
„Já hlínu odházím, kamení odvalím,
Promluvte slovíčko, ach, drahá matičko.“
„Jdi, dítě, jdi domů, máš tam jinou mámu.“
„Ach, ta zlá macocha, od sebe mě štuchá;
Když hlavičku češe, po zádech krev teče,
Když košulku pere, div mě neprokleje.
Když chlebíček krájí, po mně nožem hází.“

[204]

Nové rodiny zaväzujú sa manželstvom. K manželstvu vedie láska pohlavia, ktorá z tohoto ohľadu, ako vedúca k utvoreniu nových rodín, široké má pole v prostonárodnom básnictve slovanskom, širšie tam, kde kmene, utrativšie samostatnosť svoju a tak vytisknuté z poľa dejín, na život od verejného nižší, domáci a rodinný, obmedzené boli. Takto je u Slovákov, Slovincov v Krajine, Štajersku a napospol v západných odnožiach slovanských, tak u Srbov v Lužiciach, už dávno samostatnosť svoju pochovavších, a spolu aj v pozdnejších útvoroch prostonárodného básnictva v Čechách a na Morave; kde naproti tomu u Srbov a ich poludňajších súdruhov, napr. Černohorcov, u Malorusov, kozákov, piesne zvláštne, vyznačené deje ospevujúce ďaleko rozsiahlosťou svojou prevažujú nižšie, s citmi, strasťami a slasťami sa zaoberajúce básnictvo lyrické. Časy utvorených už riadnych obcí a dŕžav, nemôže sa povedať, že by priali básnictvu prostonárodnému; v takýchto dŕžavách všetko je už v príkazoch a zákonoch určené jedno s druhým, čiastky s celkom sa už tuho držia, dŕžava je nimi poistená, od nebezpečenství kvapných ochránená, dobrej vôli teda jednotlivcov, ich odvahe a sile, ich rozsudku a ochotnosti máločo ponechané; ale časy také hovejú prostonárodným piesňam, v ktorých obce, dŕžavy utvorené sú ešte takrečeno len odpoly, v ktorých národ samostatný úsilne sa namáha, aby zdnuka i navonok sa zjednotil, kde ešte jedna vôľa nie je vyrazená a ustálená, nasledovne kde sila, vôľa, odvaha, ochotnosť, um jednotlivcov, za tým ale všeobecným účelom národa idúcich, ešte úplne je na svojom mieste. Takéto časy sú Srbska do i po páde jeho, bo Srbsko ani pred pádom svojím nemalo ešte pevného spojenia a riadu, po páde ale pri bojovnej mysli národa sila jednotlivcov bola sama od seba za bratov, nohou ukrutníkov šliapaných, do neprestajného boja ponúkaná; také časy sú Česka v tých dobách, z ktorých pochodia najvznešenejšie spevy Rukopisu kralodvorského: Záboj, Slavoj, Čestmír a Vlaslav, Beneš Hermanov, a časy podobné kvitli kozáctvu za ich prahmi (vodopádmi) Dneprovými, časy slobodného spojenstva a vysokého zápalu, plnej neviazanosti. Veľkorusi nemajú toho bohatého národného básnictva ako druhí Slovania, za jedno je tam už chladnejšie, pošmúrnejšie podnebie, a za druhé Veľkorusi sú už oddávna v dŕžave jednou silnou vôľou poistenej spojení. Kmene, ktoré sa v časoch vyššiemu národnému básnictvu prajných utrímať neznali, ale v prvých svojich pokusoch verejného života oň prišli, sú, ako sme sa už zmienili, bez vyššieho básnictva národného, vlastného bohatierskeho (epického); tam sa rozvila na poli národného básnictva len lyrika, v ktorej láska pohlavia je jedným z najospievanejších predmetov. Nie tak široké pole má predmet tento, ako sme už riekli, u kmeňov, v dejoch samoutvorených veľkú časť života svojho preživších, ale i tam patrí on k predmetom, básnictvom národným živo pestovaným. Trebárs ale obrazotvornosť básnictva nášho radostne si s týmto predmetom hrá a rozmanitými spôsobmi ho líči, s patrnou teda príchylnosťou sa s ním zabavuje, predsa on v básnictve našom nižšom, za stred svoj majúcom život rodinný, má len vzťah k životu tomuto, a je tak obľúbeným hlavne zato, že vedie k utvoreniu a rozprestretiu života rodinného. Inakšie postavenie a povolanie má láska romantická. Človek ňou zaujatý žije celý v nej, nachádza uspokojenie seba v nej konečné, bez ktorého všetko inšie tratí preňho cenu, okolie jeho najbližšie i celý svet, a s ktorého miznutím hynie i on. Nie tak sa má vec s ňou v básnictve našom národnom; inakšie myslí i jedná človek náš. On tak živý a otvorený, toľkými spojivami s prírodou a rodinou, s ľudstvom, napospol so svetom spútaný, má ešte vždy, i po pretrhnutí jedného, trebárs jak tuhého spojiva, mnoho ešte druhých, ktoré ho zdržujú, k tomuto svetu priväzujú a pred zúfalými krokmi z jednostranných pohnútok chránia. I po neuskutočnení jednej z túžob zostáva mu predsa vždy i ten „boží svet“ i „rodina“ i „dobrí ľudia“ a tak i radosť s nimi i tie úmysly, ktoré má strany nich a o ktorých vyvedenie Slovanovi, omnoho viac na skutočnosť a skutky upriamenému, jako v odťaženej rozmýšľavosti sa kochajúcemu, konečne vždy ide. On považuje vždy seba, že patrí i bohu i svetu a svojmu domu, rodine svojej; nedrží teda za bohabojné a slušné zmeniť samovoľne beh osudov, pretrhovať sebevoľne zväzky posvätné a odtrhnúť sa násilne od druhých, sebe a túžbam svojim kvôli. Príznakov tamtakého sebectva nemá láska básnictvom naším ospevovaná; človek náš sa ňou neoddeľuje a neodosobňuje od druhých, nezostáva vyplnením jej len sám osebe, ale prostriedkom nej vstupuje do spojenia zas nového, rozširuje obor rodinstva svojho, neodoznávajúc sa nijak od predošlých zväzkov rodinných, ba áno, vážiac si ich tak ako predtým, keď nie viac. Zvyky, obyčaje a práva slovanské nasvedčujú rozoznaniu tomuto lásky pohlavnej, básnictvom naším prostonárodným ospevovanej, úplne. Novým manželstvom nespôsobuje sa nijak v rodinách našich vedľa zvykov starodávnych deľba rodinného majetku, jako to vidíme na západe; žena dostáva veno a mužovia zostávajú sedieť i po ženbe na spoločnom majetku rodinnom, tak ako predtým. I dvadsať, tridsať rozličných rodín podľa pochopov západu žije vedno na majetku rodinnom a tvorí len rodinu jednu vedľa pochopov našich. A v starodávnych našich obciach spoločnosť majetku panovala úplná, jako podnes ešte sa zachováva v ruských, čím celá obec spája sa takrečeno v rodinu jednu. Do zväzku tohoto, keby mohol, vtiahol by Slovan svet celý; to je tajomná i v mnohom už vyslovená túžba jeho duše. Láskou pohlavia uzaviera sa nová rodina, toto je ale ešte len rodina povstávajúca, rodiaca sa, uzavretá medzi ľuďmi, odprvoti si vlastne cudzími, a budúcnosť jej je neistá; kde naproti tomu rodina, z ktorej sľúbenci vychodia, je už dávno uzavretá, zavŕšená a odjakživa si dobre známa, a preto aj v básnictve našom táto sa nad tamtú kladie a láska tejto čistejšia i vrúcnejšia od tamtej predstavuje. A pritom jesto v tejto viac zbožnej, v tamtej viac prirodzenou, rozličného pohlavia náklonnosťou sprostredkovanej lásky. V dovedených už piesňach videli sme, s akou úzkostlivosťou sľúbenci opúšťajú dom rodinný, s akou bolesťou presadlujú sa na bydlo nové „k cudziemu otcovi a k cudzej materi“, a toto predkladanie rodiny otcovskej pred rodinu nastávajúcu a vrúcnejšie sa tamtej pridŕžanie líčia mnohé ešte iné piesne slovanské. Ruská:

Perekatno krasno solnyško.
Ty zvjezda perekatnaja,
Za oblak zvjezda zakatilasja
Proč ot svjetlago mjesjaca.
Perešla naša djevica
Iz gornicy vo gornicu,
Iz stolovoj vo novuju;
Perešed, ona zadumalasja,
A zadumavšis, zaplakala,
Vo slezach slovo molvila:
Gosudarj moj, rodnyj batjuška,
Ne vozmožno-ľ togo sdjelati,
Menja, djevicu, ne vydati?

[205]

Docela tejto podobná je i druhá ruská pieseň, v ktorej devica rovnú otázku dáva otcovi. A v inšej ruskej piesni devica na výslovné otázky jej sľúbenca „Kto jej je milým?“ odpovedá, že najprv otec, potom mať, a za týmito len on, jej sľúbenec. Väčšia je tiež láska otca, matky, sestry od lásky milej vedľa piesní našich. Rusínska:

Oj, vyletil sokil ta z lisa na pole,
Oj, sil sobi sokil na vysokij hori,
A z hory poletil na vysoku sosnu.
Viter povyvaje,
Sosna sia chylaje;
Nechylaj sia, sosno,
Bo-j tak meni toskno!

Oj, vdaryla strilka z vysokoho neba.
Kohož ona ubyla? — Vdovynoho syna;
Nema komu daty
Do nenečki znaty,
Ščoby pryjšla neńka
Syna pochovaty.

Oj, nadletilo dvi-try zazuleńki,
Vsi try prosiveńki,
Ta vsi try smutneńki.
Oj, odna upala po konec holovki,
A druhaja upala po konec nižočok,
A tretaja upala po konec serdeńka.

Po konec holovki — to neńka stareńka,
Po konec nižočok — sestryčka ridneńka,
Po konec serdeňka — to jeho myleňka.

De neneńka plače — krovavaja rička,
De plače sestrycia — sliznaja kernyčka,
De plače myleńka — suchaja stežeńka.

Bo neneńka plače — vid roku do roku,
A sestrycia plače — kilko sy shaduje,
A myleńka plače — inšu hadku maje,
O innym hadaje!

[206]

Toho samého obsahu piesne majú všetky plemená slovanské. Rusi:

Pod kustikom, pod rakitovym,
Čto ležit, ubyt dobryj molodec,
Izbit, izranen, iskolot ves.
Čto ne lastočki, ne kasatočki
Krug tepla gnjezda uvivajutsja,
Uviuajetsja tut rodnaja matuška;
Ona plačet — kak rjeka lijetsja,
A rodna sestra plačet — kak ručej tečet,
Moloda žena plačet — kak rosa padet,
Krasno solnyško vzojdet, rosu vysušit.

[207]

Moravania:

Leží Janko zabitý,
Rozmarýnem zakrytý.

Plače oňho, naříká,
Otec, máti, milenka.

Otec, máti slzami
A milenka vzdychami:

„Škoda mého milého,
Neměla jsem nad něho.“

[208]

Skoro tú samú majú i Slováci: „Ženie šuhaj dva voly“ atď. A Srbi majú tiež rovnú:

Umre Jovo, žalosna mu majka!
Zakukaše do tri kukavice:
Jedna kuka, nikad ne prestaje,
Druga kuka jutrom i večerom,
Treća kuka, kad joj na um padne;
Koja kuka, nikad ne prestaje,
To je jadna Jovanova majka:
Koja kuka jutrom i večerom,
To je tužna Jovanova seja;
Koja kuka, kad joj na um padne,
To je mlada Jovanova ljuba.

[209]

Nachádzajú sa síce daktoré i také pojediné piesne, jako u Slovákov „Pásol Janko kravy a Anička pávy“ atď. a u Slovincov v Štajersku: „Vtica lépo poje dol pod belim gradom. To nepoje vtica, to je mladi junak“[210] atď., alebo u Rusov: „Ty vospoj, vospoj, mlad žavoronočik, sidjuči vesnoj na protalinkje. Dobroj molodec sidit vo temnicje, pišet gramatku k otcu, k materi“[211] atď., v ktorých sa láska milej k svojmu milému väčšou od lásky jeho rodičov i sestrinej lebo bratovej robí, ale tu ten, ktorý činnej lásky je potrebným, syn, brat, milý, jako z piesní vidno, skutkami svojimi prišiel o lásku rodinnú, doviedol do hanby lebo inšieho nešťastia rod svoj, a preto sa ho tento aj odrieka, len milá i po skutkoch zlých verná mu zostáva. Je i to znakom zvláštnej bohabojnosti rodín našich, že skutky pohoršlivé a bezbožné trhajú tie zbožné a srdcu nášho národa tak drahé zväzky rodinné a rodičia odoznávajú sa synov, sestry i bratia bratov, spáchavších skutky zlé. Vedľa toho rodina slovanská stojí a trvá na základoch bohabojných, a prestáva odrazu tam, kde zväzky rodinné základy tieto opúšťajú. Neberú vec tak prísno milé; nie je láska, prirodzenou pohlavia náklonnosťou utvorená, tej zbožnosti ako láska rodinná, vedľa pochopov nášho národa a pravdivých. V spomenutých piesňach, v slovenskej i ruskej, pomáhajú milé svojim milým pokladmi z väzenia na slobodu, rodičia ich ale, ako rečeno, tam nechávajú, a v ruskej práve prosiacemu synovi o výkup z väzenia odkazujú:

Kak otec i mať otkazalisja
I ves rod plemja otrekalisja,
Kak u nas v rodu vorov ne bylo,
Vorov ne bylo i razbojnikov.

[212]

Len po vykonanom treste a zničenom tak zločine zmilováva sa rodina v ruských piesňach nad telom mŕtveho, pochovávajúc ho; v slovenských ostatné povinnosti len tiež milá vykonáva:

Nevešajte ma na duby,
Lebo ma zedia holuby,
Lež ma vyveste nad vodu.
Kam milá chodí na vodu.
Keď si vodičky naberie,
Zo mňa ptáčatá zoženie:
„Ej, hežu, hežu, ptáčatá,
Už mu je hlávka načatá“ atď.

V tomto podriadenom postavení drží sa láska pohlavná vo všetkých vzťahoch v národnom našom básnictve. Neuskutoční-li sa daktorej strane jej vôľa s osobou obľúbenou manželstvom, preto, ačpráve i žiaľu dosť javí sa nad tým v piesňach našich, nenasleduje predsa žiadne odriekanie sa sveta, zúfalstvo, vstupovanie do kláštorov, samovražda jako inde, ale i v tom podrobuje sa strana osudu svojmu s pokorou. Napospol i z básnictva nášho národného i z prísloví našich vídať, že manželstvo pri pobadanej náklonnosti strán sprostredkuje sa viac rodičmi láskou si oddaných stránok, ako týmito samými. Ruská:

Idet dievica iz terema,
Čto bielo lice zaplakano,
Jasny oči pomutilisja,
Biely ruki opustilisja,
Ne striela serdce poranila,
Ne zmieja jeho užalila…
Krasna dievica promolvila:
Ty prosti, prosti, moj miloj drug,
Ty prosti, duša, oteckoj syn,
V večeru menja pomolvili,
Zavtra budut pojezžalyje,
Povezut menja v cerkov’ božiju:
Ja dostanusja jinomu drugu,
I vierna budu po smerť moju.

[213]

A pritom vernosť zadržať i nevyvolenému, ako z piesne vidno, za povinnosť si drží. Tak i v slovenských i v druhých piesňach vydané odvracajú od seba oči zvodivé:

Nepozeraj za mnou, Oči ti vypadnú,
Bolo ti pozerať, Keď som bola pannou.

Jako mladucha v ruskej piesni, jednajú i mládenci v básnictve našom. Ktorému z nich či rodinou, či jej samej najživšou náklonnosťou mladucha sa prisúdi, ten ju berie, a ostatní inam bez zúfalstva obracajú oči svoje. Slovenská:

Za tým Váhom biely dom:
Jest tam pekné dievča v ňom.
Keby mi ho chceli dať,
Vedel bych ho milovať.
Ale mi ho nedajú,
Nechže si ho trímajú!
Bráni otec, bráni mať,
Bráni sestra, bráni brat.
Bráni celá rodina,
Prenešťastná novina!

Kradenie dievčat, t. j. pojímanie ich za ženu proti vôli rodičovskej, čoho šľaky[214] kde-tu sa v slovanských piesňach nachodia, bolo iste len prípadkom riedkym a výminkou.[215] A rúbanie sa mládencov o dievku, jaké dve-tri naše piesne spomínajú, je neomylne, jako i samy piesne ukazujú, plodom už novších, vplyvom západným premiešaných časov.[216]

Sľúbeniciam, odchádzajúcim do domu novej rodiny, dáva sa od otcov, matiek lebo i samých sľúbencov vážne napomenutie a naučenie, jaké majú byť u rodiny novej, nie vari osoblivé a samostatne zvysoka si vedúce, ale starším v dome poslušné a pokorné, a k druhým prívetivé, láskavé. Tak v ruskej piesni sľúbenec odpovedá sľúbenici, sťažujúcej sa, že počula o hrdosti jeho otca:

Dušeńka, Mašeńka,
Buď sama dobra!
Derži golovu poklonnuju
A serdce pokornoje,

[217]

a taký jej tiež odvet dáva, keď hovorí, že počula o hrdosti jeho matky. A na jeho bratov a sestry, keď sa uharkáva, odvetí:

Buď sama dobra!
Buď laskova, privietliva,
Vo vsiem dogadliva, da smietliva,
A v svoich prosta, da umietliva!

Tak i v srbskej piesni sľúbenec sľúbenici radí:

Ne boj mi se, dušo,
Ja ću te sjetovať,
Kako ćeš mi, dušo,
Majci ugoditi:
Kad majka uskara,
Ti ne odgovaraj;
Kada ľ moja brača
Iz lova dochode,
Ti ich l’jepo sretaj,
Oruže im primaj
I njima govori:
„A dobri mi došli,
Moj’ mladi djeveri!
Moj’ zlati prsteni!“
A kad moje sestre
U rodbinu idu,
Daleko ich sretaj,
Koljevke im primaj
I njima govori:
„A dobre mi došle,
Mile zaovice,
Kako i sestrice!“
Tako ćeš mi, dušo,
Svjema ugoditi.

[218]

Pri všetkej podriadenosti lásky pohlavnej pod vzťahy rodinné môže ona, ako začínajúca život nový, stať sa tak vrúcnou a hlbokou, že bytnosť jedna, ňou spútaná, opúšťajúca svet, i druhú potrhuje mimovoľne za sebou. V srbskej piesni Smrt Omera i Merime[219] mládenec Omer, zaľúbený do Merimy, poslúchne síce matku svoju, nutkajúcu ho vziať dievku peknejšiu i bohatšiu od jeho milej Merimy, i vezme ponúkanú, ale po svadbe zaraz od bolesti nad tým hynie, a Merima, vidiac ho mŕtveho, za ním na večnosť sa poberie, oba nie samovraždou, ale puknutím srdca od ľútosti. Tejto podobná je i pieseň srbská: Damljan i ljuba njegova:[220]

U Omera više Sarajeva
Zelena mu gora oko dvora,
I u gori zelena livada,
Na livadi kolo uvaćeno,
U tom kolu ljuba Damljanova;
Sve je kolo glavom nadvisila
A ljepotom kolo zanijela.
Progovara iz kola Nikola:
„Pokrij lice, ljubo Damljanova,
Danas će ti Damljan poginuti
Sa tvojega lica bijeloga.“
Još to oni u riječi bili,
Puče puška iz gore zelene,
Te udari u kolu Damljana.
Damljan pade a ljuba dopade:
„Moj Damljane, moje jarko sunce!
L’jepo ti me bješe obasjalo!
Al’ mi brže za goricu zadje.“
„Ljubo moja, pitoma ružice!
L’jepo ti mi bješe procvatila!
Al’ zaludu kad s’ne kitich tobom.“

Toho spôsobu je i jedna rusínska. Tu ale od radosti nad nenazdajným sa zídením oba milí omdlievajú i omdlejúc umrú.

Divčyna upala na bilu postilońku,
molodyj kozak pid bilu berezońku:
nad divčynońko’ otec i mati plače,
a nad jej mylym čorneńki voron krače atď.

[221]

Žiadnym ale spôsobom láska nevymôže to na človeku v duchu nášho národa, aby jej kvôli podstúpil čokoľvek, aby sa pre ňu odrieknul inších túžob a náklonností svojich. Slovenské:

Keď my cez hory pôjdeme,
Cože tam jjedať budeme,
Cože tam jedávat, moje srdenko, budeme?
Lepšia je kôrka dubová,
Ako striedočka chlebová:
„Ked ti je lepšia, jedz si sám,
A ja sa s tebou rozžehnám“ atď.

Keď som išjeu cez dva vršky,
Našieu som si tam dva rožky,
Keď som počau na nich trúbiť,
Začali ma dievky ľúbiť.
A ja nechcem dievky ľúbiť,
Radšej budem šabľu nosiť;
Šabľu, šabľu maľovanú,
Od cisára darovanú.
Cisár, cisár, sedlaj koňa,
Pôjdeme my do tábora:
Tábor, tábor, otváraj sa!
Idú chlapci, zverbujú sa!

Tak ani kozák, vyberajúci sa do boja, nedá sa od toho zdržať žiadnym prosbám a nárekom milej. V piesni rusínskej „Za Nemen jidu, Hej, koniu mij, koniu, Zahraj pidomnoju, Divčyno, proščaj“,[222] odveťuje kozák konečne dievčine, láskou ho zaklínajúcej, aby doma zostal:

„Jak voron do tebe
V okonce zakrače:
Z za mora priskače
Kozačeńko tvij!…“

„Jak javor zelenu holovońku sklonyt,
Zozula kukukne, dubrova zastone,
I kiń pid toboju pitknet sia, vzdychne!…
Todi vže ne bude na sviti mene!“

A v druhej piesni rusínskej: „Jichav kozak za dunaj, kazav: divčyno praščaj, ty konyku voronyku, na sylu hulaj,“[223] odvetí kozák plačúcej milej:

„Bilych ručok ne lomaj,
čornych očok ne styraj,
mene z vojny zo slavoju
k’ sobi ožidaj.“

Ani to nevymôže láska na nikom, aby jej kvôli spáchal hriech proti rodine alebo aby opustil pre ňu vyššie veci a záujmy vznešenejšie. V srbskej piesni tridsať dobrodruhov chce uniesť dievku, brat ale ju bráni i padne od ruky ich, nato unesú dobrodruhovia ju a nútia s jedným k manželstvu, lež tá, idúc práve okolo mora, doňho sa pohrúži a utopí:

Tonom tone, tonući besedi:
„Volim biti morskim ribam’ hrana,
Neg’ Voinu za nevolju ljuba,
Neg’ Voinu bratinu krvniku.“

[224]

Srbská:

Vezak vezla seja teftedara,
Na čardaku na debelu ladu,
Tuď prolazi Rade neimare,
Veli njemu seja teftedara:
„Lijep ti si, Rade neimare!
Da l’ se chočeš junak poturčiti,
Dala bich ti pola Sarajeva,
I po blaga brata teftedara.“
Al’ govori Rade neimare:
„Oj, Boga mi, sejo teftedara!
Ne bich ti se junak poturčio,
Da mi dadeš i sve Sarajevo.
I sve blago brata teftedara.“

[225]

To je nie romantika!

Uzavretie manželstva — sobáš, sľub, sňatok, venčanie a nato nasledujúca svadba, veselie, pir[226] atď. — zaviazanie novej rodiny a rozšírenie zväzkom tým oboru rodinného, je najväčšia a najradostnejšia slávnosť slovanského domáceho života. Tých mnoho rozmanitých obradov, ktoré sa pred i po sobáši vykonávajú — dokonávky, prositby,[227] zaręczyny,[228] pečenie u Rusínov korovaju, koláča, z ktorého na svadbe každý hosť dostať musí, pletenie derevca, ratolesti, ktorá sa rozličným významným kvietím a ovocím opletá a pred novomanželmi nesie, usadzovanie mladej nevesty na posah, lavicu bielou šatkou zastretú, na ktorej mladej neveste veniec na hlavu kladú, vydržiavajúc pri všetkom tom zvláštne slávnosti, to odpytovanie, ďakovanie, žehnanie a blahoslovenie pred sobášom, po sobáši nasledujúca hostina hlučná, čepčenie a slávnostné odvádzanie mladej nevesty do domu jej budúceho, tie mnohé dary, ktoré sa v ten čas novomanželom a najmä neveste u Slovákov na poctivú krásu — a od tejto navzájom mládencom a hlavne družbom dávajú, tie prerozmanité piesne, ktoré sa pri jednom-každom obrade pred i po sobáši spievajú, tie mnohé hodnosti a úrady zo cti — starostovia, starí svatovia, svatovia, na ktorých sú najmä veselia srbské, na ich „kitjene svatove“[229] prebohaté, družbovia, bojari,[230] pytači, zváči, zástavníci, oddávači, široké, družice, ktoré sa pri tých príležitostiach rozdávajú, pri všetkom zachovávaná jak možno najväčšia nádhera a hojnosť, kladú slávnosť túto, toľkým básnickým duchom nadchnutú a tak radostne odbývanú, bez odporu na prvé miesto v živote našom domácom. A človek obecný, do väčších okresov činnosťou svojou nesiahajúci, má tri len hlavné udalosti v živote svojom prejsť: narodenie, oženenie sa a smrť, z ktorých sa len tá stredná s povedomím odbýva, a preto i toľkú váhu on na ňu, života svojho udalosť najzajímavejšiu, kladie. Po každej ale radosti nastupuje zmena, a tak i zármutok milostný po uzavrenom manželstve v živote našom. Tento zármutok nielen z toho pochádza, ako sme už vyššie pripomenuli, že sa dom otcovský, dom milej rodiny, byt s okolím celým dobre známy od sľúbenice a často i od sľúbenca opustiť musí, lež aj z myšlienky tej, že je už po prvej mladosti, že tráplivejšie starosti o novozačatú rodinu nastávajú, a tak ten „slobodný stav“, ako sa Slováci vyjadrujú, už že pominul. Predtým boli len nádeje, výhľady radostné a viac hra so životom, teraz je už prísnosť života tu. Mnohé slovanské piesne tú slobodu „za mládenstva“, „za panenstva“ oplakávajú a predstavujú manželstvo ako opŕchnutie z kvietia.

Slovenské:

Letela biela hus, letela nad vodou,
Zaplakalo dievča za svojou slobodou!

Kvitne ruža, kvitne, veď aj moja bude,
Príde taký šuhaj, čo ju trhať bude.
Daj ma, matko moja, keď ti ma pýtajú,
Keď ružička kvitne, vtedy ju trhajú.
Ruža som ja, ruža, pokým nemám muža,
Až budem mať muža, spadne zo mňa ruža.
Kvietok som ja, kvietok, pokým nemám dietok,
Až budem mať dietky, spadnú zo mňa kvietky.

Vydalo sa dievča, akoby zomrelo,
Akoby ho nikdy na svete nebolo.
Vydalo sa dievča dolu do vidieka,
Čo na horu pozrie, iba prenarieka.
Vydalo sa dievča až na veky amen,
Akoby zalúčiu do Dunaja kameň.

A tam dolu na doline rozmarín zelený,
A kto nevie, čo je núdza, nech sa len ožení.
A tam dolu na doline fialka prekvitá,
Ktorá nevie, čo je núdza, nech sa ona vydá atď.

Tak i v rusínskych i v druhých slovanských piesňach. V rusínskej jednej pýta sa mať syna Ivaseňka, koňa si na sobáš sedlajúceho, prečo plače, na čo on odpovedá:

Oj, jakže meni,
moja mateńko,
molodomu ne plakaty,
sam ja ne znaju
i ne zhadaju
i ne skažut lude,
jaka my dola bude. —

[231]

Jako je ctiplné vstúpenie do stavu manželského vedľa národného nášho básnictva, tak zatratené je nadužitie lásky pohlavnej k čistej zmyselnosti. Upadlí do hriechu tohoto a preukázaní v ňom následkom, prichádzajú o svoju poctivosť, najmä osoba ženská, majúca skoro len za jediný štít života svojho krásu a nevinnosť, a obmedzená súc vedľa slušného pochopu nášho národa len na dom a rodinu, nemôžuc ďalej vyviesť samostatne nič veľkého. A preto i keď veniec panenský stratí, stratí temer všetko na svete. Srbská pieseň zvedenie dievky za najväčší hriech vyhlasuje. Prevážajú v nej sv. Nikola a sv. Ilia duše ľudské na druhý svet, tri ale duše nijak previezť nemôžu:

A tri duše ne mogu:
Jedna duša griješna,
Kuma na sud vodila;
Druga duša griješna,
S komšijom se mrazila;
Treca duša najgrešnija,
Devojku je skudila.

[232]

Čím ďalej Slovanstvo ide k západu európskemu, tým i láska pohlavná viac osamostatnieva, a tým i viac kochanie sa v nej v prostonárodných našich spevoch sa osladzuje, ale spolu aj vplyvom cudzieho zmýšľania a príkladov prostota a vrúcnosť slovanská v nej sa tratí, čo poznať na piesňach kmeňov západu zblížených. Najkrajšie, najprostejšie a najslušnejšie sú z tohoto ohľadu piesne ruské a srbské, napospol Slovanstva pravoslávneho, opravdivá okrasa básnictva i zmýšľania nášho národného. Rusínske sú tiež také, kde ale k Poliakom prichodia, tam v mnohom už utrpela ich prostota a ráznosť slovanská.

Rodiny s rodinami tvoria obec, rodinu rozšírenú vo zmysle slovanskom. V obci prichádzajú ľudia do spolku, a Slovan, tak živý a otvorený, toľkou príchylnosťou k ľuďom napospol nadaný, rád má spoločnosť ľudskú a hľadá ju túžobne. Spoločnosť, aby sa udržovala a neuvädla, potrebuje zábavy, a týchto má aj hojnosť velikú spoločnosť slovanská. K zábavám týmto patria hlavne hry. Hra ukazuje radosť zo života, je jeho spríjemnenie, kratochvílenie napospol, ona rozháňa života každodenného jednotvárnosť a suchopárnosť, je oproti postavená zarytosti do seba a utiahnutosti od sveta a dokazuje, že nemá človek len vždy s potrebami každodenného života sa zapodievať, do žravých starostí o život vezdejší sa zamárať, ale si i pohovieť na svete i vyraziť trud života. Hra je znakom rozjareného života mládeneckého a pristojí národom mladistvým, básnickým duchom obdareným, aký bol dakedy helénsky a jakým je náš. Hry sú ale tiež rozličné; Angličan sa zabáva na doskočkách rozjašených kohútov, Španiel na rozsápaní a zbodaní divých býkov, Nemec nadovšetko rád sedí a baví sa v divadlách, Slovan ale chce hlavne v zábave svojej činnú účasť, chce, aby jako mu hrá myseľ, tak hralo mu i telo. Prieči sa Slovanovi vonkoncom, aby dakto vo hre trpel, či to už ten „boží tvor“, či človek, on sám; trpenia a trápenia je i tak v svete dosť, a hra mu je práve rozplašenie všetkých trudných myšlienok a odstránenie všetkej tráplivosti. A ani ten „nerozumný tvor“ vedľa mysle jeho nie je nato tu, aby sa mučil a mučením svojím k radosti bol druhému; na takej zábave by sa Slovan vonkoncom baviť nemohol. Videli sme už hore, v koľkom spojení žije Slovan s prírodou, jak s ňou obcuje, jak ju rád má; i ona a jej tvory vedľa mienky jeho majú sa tešiť zo života im daného. Ale ani smiešne zábavy Angličanov s kohútmi neboli by Slovanovi po chuti vonkoncom. Tá trpná pri tom účasť, to malicherné divadlo na doskacujúcich do seba kohútov, ktoré Angličanovi, do seba vždy zamorenému a k vyrazeniu svojmu dakedy smiešnosť potrebujúcemu, dobre padne, neboli by nijak pre Slovana. V jeho hre musí sa zúčastniť i myseľ i telo, on celý, a preto i najobľúbenejšie zábavy slovanské sú tie, v ktorých obratnosť, cvičnosť, sila a bystrota tela sa ukazuje: behanie ozávod, preteky pešo i konno, skákanie, hádzanie kamením i kotúľkami na vyznačené kliny, pasy, ples (tanec), ktorého je náš národ veliký milovník. Okrem týchto jesto iných hier a zábav premnoho. Má ich každý vek: deti, mládenci, odrastlí; každé pohlavie: mužovia i ženy; každé počasie roku: jaro, leto, jeseň i zima, a pritom sa pri všetkých značných príhodách a slávnostiach držia hry a zábavy prerozmanité. Majú deti na Slovensku svoje hry: žmúrenie, loptu, na slepú babu, na zlaté prasa, na kozu atď.; v Rusku: goluby,[233] sjeravo volka,[234] zacharku[235] atď.; mládenci a panny na Slovensku: hru na husi a na pávov, na králikov, na lokeš[236] atď.; na Rusi: gorjelki,[237] žmurki,[238] verevočku;[239] v Srbsku na Dodolu[240] atď.; panny osebe na Slovensku: na húsky, kolo, v ktorom vítajú jaro atď.; na Rusi: pervenčiki,[241] kamuški[242] atď.; v Srbsku na kraljicu.[243] A odrastlí tiež často i v týchto hrách účasť majú i inšie si zavádzajú, na Rusi napr. ženy i s devicami hrajú sa na kumy,[244] matere s deťmi na soroku,[245] starušké s deťmi na zacharku atď. Z jara, keď sa hora rozzelenieva, vydržiavajú sa májnice, vlastne zábava detinská, pri ktorej ale i starší z obce radi si pohovejú, krem toho kladú sa máje pred domy milých; leto sa zavíta ohňom vajanným;[246] jesenné a zimné večery ubehujú v priadkach, osladzovaných výpravkami starých povestí, spevmi a hádkami. Okrem toho na tieto počasia roku pripadajú na každé ešte inšie hry, jako kupr. kolo u Slovákov na jar, vodenie mníšok na jeseň, hra dakedajšia Slovákov na kráľa tiež na podzim, Mikuláš a Lucia na zimu atď. V Rusku hrajú sa gorjelki, kamuški len v lete, žmurki, kuľučki,[247] dergači[248] len v jeseni lebo v zime atď. A zvláštne prípadnosti, výročité slávnosti nemôžu sa tiež bez hier a slávnostných obradov obísť: na Dohviezdny lebo Štedrý večer sa pod oknami spieva a mnohé staré obyčaje vykonávajú, na Vianoce sa chodí s betlehemom, po Novom roku chlapci s hadom, na Tri krále s hviezdou, cirkevné osoby chodia po Novom roku s koledou, v inšom obrade i u Srbov známom, na Veľkú noc sú kúpačky, na svätodušné sviatky, Turíce, Rusadlá[249] vykladajú sa chrámy i domy súkromné zelenými chvojkami a konármi atď. Mnohé terajšie hry bývali za starodávna náboženské obrady, jako napr. vynášanie Moreny, Dodola, Vajané atď., koleda ale ešte i podnes náboženský príznak zadržala. Hry spomenuté odbavujú sa mnohé s piesňami, zvláštnymi ku každej spevnej hre a jej priebehu. Škoda, že sa hry tieto z veľkej čiastky, aspoň v západných kmeňoch, pomaly tratia a hynú!

Hry a zábavy, jako pripomenutie ich dajedných dosvedčuje, idú Slovanovi z duše. A zábava i taká, kde sa srdce nápojom rozveseľuje, veľmi mu je po vôli. Nechybí na piesňach kmeňom našim i pri takýchto veselých spoločnostiach, ba tu sa ešte len roja jako včely z úľa. Často, keď už mysle do dobrého rozmaru sú privedené, idú piesne koldokola, a každý, kto si upije, spievať musí. Zemianstvo slovenské, jakokoľvek v posledných rokoch odrodené a národ svoj vlastný podkopávajúce, nemohlo predsa nikdy v takýchto spoločnostiach zatajiť povahu svoju, v ktorých spievavalo o dušu piesne národné koldokola. Chorváti práve v takýchto spoločnostiach tvorievali si obec a hrali si na veselé domaćinstvo, kučegazdovstvo[250] a iné vážne úrady obecné. Milovaným nápojom slovanským bol zadávna medovec, tohoto ale už málo znať v piesňach. Srbské piesne teraz si už len pochvaľujú „rujno vino“,[251] s ktorým majú dosť čo robiť, i slovenské sa len vínom občerstvujú, Česi si v nich pripíjajú pivom, Rusi vínom a pivom a Rusíni už najviac len biednou horilkou.[252] Zvláštnych na spoločnosť takú sa vzťahujúcich piesní majú kmene naše dosť, Slováci napr.:

Náš pán gazda, dobrý gazda,
Dobré víno dáva,
A my z jeho lásky,
Pime z tejto fľašky,
Náš pán gazda, dobrý gazda,
Dobré víno dáva,

alebo:

Pi, Janko, pi,
Len sa neopi.
Čo prepiješ sto zlatých,
Šak to — (ktokoľvek = pani, žena, pán atď.) zaplatí
Pi, Janko, pi,
Len sa neopi,

a

Pije Kubo do Jakuba,
Jakub do Michala,
Pije víno, pije víno
Kompania calá,
A kto nevypije,
Toho vo dva kyje atď.,

ale Srbi majú pri takýchto príležitostiach zvláštne, každej prítomnej osobe odspievané nápitnice,[253] z ktorých dajedny na ukážku podávame.

Hospodárovi:

Gospodar sjedi u zlatnu stolu
A noge drži u chladnu vodu,
Ne vodu muti, ni zlo govori,
Nego govori: „Bože pomozi!“
Pomog’o Bog kuću i njegov dom!
A proleće ga zdravo zastalo,
Zdravo zastalo, tere veselo!
I oko i čelo,
Sve nam, braćo, veselo!

[254]

Neveste:

Usadich lozu sred vinograda,
Navedoch vodu sa tri chladenca,
Da mi je loza vazda zelena,
Naša nevjesta vazda vesela,
I oko i čelo,
Sve ti, sestro, veselo!

[255]

Chvastúnovi:

Junak potkiva konja chrabrena,
Vidjela ga je žaba zelena,
Podigla nogu, junaku rekla:
„Potkuj i mene, mladi junače,
Neka bich konjem u goru utekla!“
I oko i čelo,
Sve ti, žabo, veselo!

[256]

Obcovanie v obci, v spoločnosti ľudskej napospol, žiada a oslavuje prostonárodné básnictvo také, jako v rodine, bohabojné a ľudské. S ľuďmi tak ako v rodine; a vždy „s ľuďmi ľudsky“, to je hlas duše národa nášho. I určité sväté zväzky rodinné rozširuje Slovan v pocite tomto a pripúšťa do nich ľudí inšieho rodu cudzích, ktorí tým nabývajú v obcovaní s nimi a v živote inšom posvätné rodinné právo: právo na ich ochranu pred každým nápadom, právo pomoci v potrebách, právo šetrenia ich v obcovaní ako úda rodinného, a navzájom zaväzujú sa ku tomuto všetkému. Stáva sa to takrečeným pobratimstvom a posestrimstvom[257] u Srbov, čo sa i zvláštnym cirkevným obradom zasväcovalo a bezpochyby i dosiaľ zasväcuje. U inších Slovanov niet, aspoň nakoľko nám vedomo, zvláštneho k tomu obradu, ale i tu pobratanie si, t. j. oslovovanie sa vzájomne slovom „brat“, má zvláštny význam a spája pobratavších si užšie ku vzájomnej láske a pomoci. Tak i posestrenie si. U Srbov jestli kto v nebezpečenstve druhého slovom „brat“ zavolá, „bogom ga je bratimio“ — je obyčajný výraz srbských piesní — a na pomoc vyzve, oslovený za svätú povinnosť si drží v tom okamžení prísť mu na pomoc i s nasadením vlastného života. Kara hrozná zastíha toho, kto sa prehreší proti povinnosti pobratimskej, alebo kto sa s nedobrým úmyslom blíži posestrime. Už hore sme uviedli pieseň, v ktorej Marko Kraljević strašlivo sa pomstí na posestrime, jeho brata zradivšej. Pomsta táto nebola by tak hrozná bývala, keby zradkyňa nebola bývala Markovi posestrimou. A v druhej piesni dievka Mara, zavedená do Bulharskej, prosí Pera Bugarina: „Bogom brate, Pero Bugarine, izveď mene iz zemlje Bugarske“,[258] čo i Pero — „To njoj Pero za Boga primio“ — bez odkladu urobil. Keď ale na ceste k chladnej jednej studienke prišli, a Mara sa tam umyjúc, v kráse svojej sa pred Perom zajasala, tento zblížiac sa jej, hovorí: „Oj, Marija, Bogom posestrimo! ja ću tvoje lice obljubiti,“ a „što rekao Pero Bugarine, što rekao, to i ućinio“, lež hneď nato „sinu munja iz neba vedroga, te udari Peru Bugarina; ljuto kune Marija devojka: Bog ubio svakoga junaka, koji ljubi Bogom posestrimu“.

Hore sme už uviedli, ktoré hriechy za veliké počituje povedomie nášho národa v piesni vyslovené: s blížnym v roztržitosti žiť, chcieť si z neho zisk dohnať a nečisto obcovať. Čistotné obcovanie, nakladanie s človekom ľudské, skromné si vedenie je to, čo nadovšetko zveličujú piesne naše, a nič sa im tak neprieči, jako sebectvo, samopôžitok, alebo práve užívanie druhých k svojmu osohu a nadutosť, chvastúnstvo. Pieseň srbská takto oslovuje človeka:

O, človeče, pravedniče!
Jedan Božij službeniče!
Ako misliš Božij biti,
Čini dobro za života,
Poštuj brata starijega,
I tebe će mladji tvoji;
U dobru se ne ponesi,
A u zlu se ne poništi,
Na tudje se ne lakomi atď.

[259]

A druhá pieseň vyššie cení múdrosť a poctivosť, ako všetky okrasy tela:

Zlatni kove i srebrni, lijepo ti sjaš!
Prvijenče, mudra glavo, da mnogo ti znaš!
Na tebe su zlatna puca, i svileni pas;
Više valja mudra glava i tvoj pošten glas,
Neg’ na tebe zlatna puca i svileni pas atď.

[260]

Blížnym ku pomoci byť, najmä ale osudom bez vlastnej viny do nešťastia uvaleným, od prírody nešťastným, sirotám a skaličeným, uveličené je v piesni slovanskej. Medzi nešťastnými od narodenia hlavne k slepým hlboký súcit javí národ náš; aký ľud, myslí si slepec, že má pred sebou, keď sa v piesni srbskej takto k nemu hlási:

Mili Bože, na svemu ti chvala,
Mili Bože i nedeljo mlada!
Mili Bože, pomozi svakome,
Svakom bratu i dobru junaku,
Koji ore, pa sirote hrani,
I sirote i crva i mrava.
Darujte me, ranitelji!
Ranitelji, roditelji;
Darujte me, braćo moja
Plemenita i čestita!
Braćo moja milostivna!
Nemojte me prolaziti,
Moga dara pronositi,
Moga dara ubogoga,
Ubogoga, malenoga;
Krajcara je malen darak,
Al’ golema zadužbina;
Već podeli i nameni,
Svoje mrtve sve spomeni;
Moliću vam molitvicu
Za sve kuće dobre sreće,
Za težaka i volaka,
Za putnika i vojnika,
Zaraď djaka učenika:
Radosna mu majka bila!
Darujte me, mila braćo!
Tak’ovako ne gledali!
Slepa čeda ne imali
Ni u domu, ni u rodu,
I u svet ga ne spremili,
Kano mene moja majka
Što je u svet opravila,
(U neznanu tudju zemlju
A za tudjim očicama,)
Da se bijem i prebijam
Od nemila do nedraga,
Kao voda o bregove.
Vidiš, brate milostivi!
Mene vode tudje oči,
Mene rane vaše ruke,
Vaše ruke, teške muke;
Ja sam željan bela sveta,
Bela danka, žarka sunca,
Žarka sunca i meseca,
I po svetu pogledati,
I sve braće oko sebe,
Crne zemlje ispred sebe,
Vedra neba iznad sebe. —
Mene vode tudje oči,
Pa s’ ne mogu sam pomoći
A bez vaše desne ruke:
Niti mogu uzorati,
Niti mogu uskopati.
Što su vama beli dani,
To su mene tavne noći,
Tavne noći bez meseca. —
Vidiš, brate, sužničara,
Sužničara, tavničara,
Jer ne vidim bela danka,
Teške pute da putujem,
Teške brode da brodujem;
Nit’ kog znadem, ni poznajem,
Već se bijem i prebijam
Od drveta do drveta,
Od kamena do kamena,
Od nemila do nedraga,
Kao voda o bregove.
Sužan će se oprostiti,
Iz tavnice izoditi,
Ja slepoće ni do veka,
Ni do času umrloga
I do konca samrtnoga atď.

[261]

I na Slovensku na trhoch a všetkých väčších schôdzkach ľudu slepci pohnutlivo vykladajú svoj žalostný stav, spievajúc dakedy i zvláštne piesne pri husliach alebo inšom nástroji, jako i nasledujúca pieseň ukazuje:

Ľudia boží, ľudia,
Nechže vás prebudia
Husličky biedneho,
Žebráka slepého.
Kto chudým daruje,
Pán boh ho miluje,
Kto chudým ukráti,
Pán boh ho zatratí.

Hriechy vyššie spomenutým cnostiam odporné: robenie rozbroja, závisť atď. padajú v piesňach našich pod ťažkú pokutu. V piesni srbskej dvaja bratia, Pavle i Radule, veľkú mali k sebe lásku a takú aj dokazovali sestre svojej Jelici, vďačiac sa jej často krásnymi darmi. Závidela jej toho žena Pavlova i vymýšľala úklady na zolvicu Jelicu, podhodiac jej zlé skutky, ktoré sama porobila. Pre veľkú bratovu lásku k sestre nedarilo sa jej to spočiatku, ale keď zaklala dieťa Pavlovo v kolíske i potvorila z toho zolvicu, podhodiac jej krvavé nože, vtedy Pavel neveril viac sestre, na nevinu svoju sa prenikavo odvolávajúcej, lež dal ju smýkať a zmárniť ocasmi konskými, tam ale:

Dje je od nje kaplja krvi pala,
Ondje raste smilje i bosilje;
Dje je ona sama sobom pala,
Ondje se je crkva sagradila,

[262]

lež vzápätí tohoto prišla na Pavlovicu kara hrozná:

Razbolje se mlada Pavlovica,
Bolovala devet godin’ dana,
Kroz kosti joj trava pronicala,
U travi se ljute zmije legu,
Oči piju, u travu se kriju,

v ktorých mukách prosila Pavlovica manžela, aby ju k tomu nad zolvicou vyrastlému kostolu dodal, kde úfala dosiahnuť odpustenie, lež na ceste jej čosi šepotalo, že jej ani kostol neodpustí, zaprosila teda manžela, aby ju rovne na konských ocasoch dal smýkať a roztrhať. Poslúchol ju manžel, a tu:

Dje je od nje kaplja krvi pala,
Ondje raste trnje i koprive;
Dje je ona sama sobom pala,
Jezero sa ondje provalilo,
Po jezeru vranac konjic pliva,
A za njime zlaćena kolevka,
Na kolevci soko tica siva,
U kolevci ono muško čedo,
Pod grlom mu ruka materina,
A u ruci tetkini noževi.

Najväčší hriech je otcovražda, i kara zaň prehrozná. Spáchajúc ju — vedľa piesne srbskej — cár Konštantín zavolal k slávnosti, ktorú na jar svätil, štyroch patriarchov, dvanásť biskupov, tristo mníchov a tristo diakonov, medzi ktorými bolo aj „djače samouče“ — diakon samouk — posadil ich za stoly, patriarchov s biskupmi za zlatý, mníchov za strieborný a diakonov za stôl z drahého dreva. Ako sa posadili, išiel cár Konštantín od stola k stolu, začnúc od toho, kde patriarchovia s biskupmi sedeli; a pokloniac sa pokorno, pýtal sa, čo by mal robiť, aby ťažkého svojho hriechu sa sprostil. Patriarchovia s biskupmi odpovedajú, aby dal porobiť koruny zlaté a strieborné, daroval ich patriarchom a biskupom, tak že sa hriechu zbaví, ale:

Ne govore Bogu po zakonu,
Već govore caru po chateru.

[263]

Mnísi odpovedajú, aby im dal zrobiť šaty a okrem toho kláštory, v ktorých budú žiť mnohí mnísi a zaňho sa modliť bez prestania, tí ale tiež:

Ne govore Bogu po zakonu,
Već govore caru po chateru.

Keď prišiel cár k stolu diakonskému, na otázku predloženú diakoni mlčia, ale hovorí „djače samouče“; lež

Ne govori caru po chateru,
Već govori Bogu po zakonu,

a to, aby dal budúnok spraviť z bučiva,[264] namazal ho lojom, v ňom sa zatvoril a ho zapáliť dal, tak aby horel budúnok od večera do rána, a ak zostane v budúnku, potom že bude hriechu zbavený. Urobil tak cár, ačpráve mu ťažko padlo, lež miesto seba položil do budúnku „djače samouče“, budúnok zapálil, ktorý stál v ohni od večera do rána, a ráno sa prišiel pozrieť, čo sa stalo s budúnkom a samoukom:

Od ćelije ništo do pepela,
Nasred njega samouče djače,
U ruku mu knjige saltijeri,
Te se moli Bogu po zakonu.

[265]

Vidiac divadlo neočakávané, cár s prekvapením dal zaraz taký budúnok druhý spraviť, zatvoril sa doňho, dal ho zapáliť a budúnok jako predtým horel z večera do rána. Ráno prišlo na miesto „djače samouče“, tam ale:

Od ćelije ništa do pepela,
Ono traži cara po pepelu,
Desnu mu je nachodilo ruku,
Ruka mu se desna posvetila.
Što se caru ruka posvetila,
Njom je mloga dobra učinio:
Mloge gladne jeste naranio,
A žedne je caro napojio,
Gole, bose jeste preodjeo,
Nadgledao ništa i uboga;
Za to mu se posvetila ruka.

Pozoruhodno i to v piesni, že len samouk, múdrosť samorastlá, hovoril po zákone božom, nemajúc na nič ohľad, len na pravdu svätú.

Jako na zlé skutky prichodí trest, tak za dobré neminie odmena. Väzeň Todor v piesni srbskej beduje v žalári, že nazajtra nastáva deň svätého, ktorého meno nosí, a nemá čím ho osláviť, bratimí teda „Bogom brate“ vrátneho žalára, aby mu väzenie otvoril, pustil ho na rukojemstvo božie, „na Boga na jemca“,[266] aby mohol výjsť von medzi kupcov, tam vyprosil chleba a vína a tak zajtra nakŕmil v žalári biednych väzňov. Vrátny prosbu „za Boga primio“, na rukojemstvo božie ho z väzenia pustil a tak Todor vyšiel von, nemal ale ničoho, za čo by potrebných vecí nakúpil, okrem jedného noža, a ten aj kupcom po dlhšom jednaní za štyri dukáty predal, vlastne len toľko dostal od jedného, zmyslevšieho si na „Boga i dušu“. Z tých peňazí za dukát kúpil bieleho chleba, za druhý vína, za tretí drobnejších vecí a týmto všetkým nakŕmil na deň mena svojho svätého biednych väzňov, štvrtý ale dukát rozdal medzi nich.

Večeraju, piju vino ladno,
Setiše se lepe slave Božje,
Usta Todor, u slavu napija:
„O ubava lepa slavo Božja!
Sveti Djordje, krsno ime moje!
Oprosti me tamnice proklete!“

[267]

Sotvaže dopovedal slová, tlčie junák na vráta a volá „brata, vojvodu Todora“ von z temnice na dve-tri slová, Todor ale odpovedá, aby odpustil, že nemôže, lebo že je temnica už zatvorená a mnohými kľúčmi už pozamykaná, junák ale zvonku ohlasuje sa, aby len išiel, že je otvorená, že všetkých deväť vrát otvorených stojí dokorán; čo počujúc Todor, urobil tak, vyšiel von a našiel tam čudného junáka na zelenom koni, odeného v šarláte, v nádhernom šišaku, ktorý mu oznamuje, aby dnes v noci vyšiel z temnice, a dáva radu, ktorou cestou má uderiť, aby odišiel bezpečne. Vbehnul Todor do väzenia, aby dal junákovi čašu vína, toho ale už, keď sa vrátil, nebolo tam, vbehne nato ešte raz dnu, oznámi väzňom, že všetky vráta dokorán stoja, a tak i Todor i jeho spoluväzňovia vyjdú všetci von a každý na svoju stranu. Domov príduc, Todor vyhostil ešte raz na deň mena svojho svätého všetkých známych i priateľov, i každého, kto prišiel.

Jakokoľvek priečia sa národu nášmu skutky človeka nehodné, tak predsa obľubuje si on odvahu a z nej pošlé skutky, čo priam aj nedržia sa v prísnych hraniciach zákonných. Rado má prostonárodné naše básnictvo dobrodruhov, keď oni len nejdú zúmyselne na lúpenie alebo práve na ohavné vraždy, ale keď sa to stáva viac z tej obľúbenosti neviazanej slobody po horách, po čírom poli, z toho života bez starosti zo dňa na deň. Obrazotvornosti nášho národa veľmi lahodí podobné postavenie a nasledovne aj jeho básnictvu. To jakoby panovanie nad horami, to nezapodievanie sa so starosťou o každodenný život, to pohŕdanie nebezpečenstvami veľmi vábi a istým obdivovaním naplňuje jeho myseľ, a preto aj takýchto dobrodruhov, jako už aj zo samého tohoto slova vidno, nenazýva potupnými menami, ale volá ich — ako Slováci — „dobrými chlapcami“, i „chlapci“ [len]: „V tých zvolenských horách tichý ohník horí, Okolo ohníka dvanásť chlapcov stojí“, alebo — jako Rusi — „udaloj molodec“ — odvážny mládenec. Tým viac ale sa zaníma myseľ národa dobrodruhmi takýmito, jestli v dobrodruženie svoje zachytia prospech národa a prevádzajú ho z hlavnej čiastky k úľave národa utisknutého, jako srbskí ajduci,[268] alebo keď im aspoň takýto úmysel, čo, pravda, tiež svoju príčinu mať musí, pripíše všeobecné národa zmýšľanie, jako ľud slovenský chýrečnému svojmu Jánošíkovi. Srbský národ ani nevykladá na zlé ajdukom svojim, keď dlhé ich cievy[269] ronia na zem guľami idúcich horami Turkov, alebo keď v čistom poli jasajú sa ich handžury[270] a z pliec valia hlavy turecké, bo každý Turek je národa dráč neznosný, každý, kde môže a sa mu tak ľúbi, pripraví Srba o majetok, o život i celú jeho rodinu, kde národ teda žije v ukrutnom útisku a úplnom bezpráví. Preto aj sprevádza národ dobrodruhov takýchto, keď sa im zle zvodí a padnú do rúk, so súcitom i na ostatné miesto, popravisko, jako slovenský ľud obecný dosiaľ o Jánošíkovi verí, že tí, ktorí ho na smrť odsúdili, i teraz ešte zaňho platiť musia,[271] a skonať im dáva odvážne, po mužsky. Aj vskutku najviac dobrodruhov tak dokonáva, bo plašlivci sa na dobrodružstvo nechytia. V ruskej piesni ide taký „dobroj molodec“ množstvom ľudu bez najmenšieho ustrnutia na smrť, pred ním kat s mečom, za ním otec, matka i žena s plačom a s prosbami, aby sa pokoril a vladára o milosť prosil; kameneje jeho srdce, hovorí pieseň, o milosť neprosí a umiera bez slova. I Jánošík vraj už na samej šibenici s hrdosťou odvrhnul milosť, ktorá mu vedľa viery ľudu práve dobehla. Ba samo toto miesto smrti, šibenica, nie je tak ošklivé a potupné v prostonárodných spevoch našich jako inde, ale predstavuje sa viac ako miesto, na ktorom dokonáva bujará myseľ a odvaha, čo vidno aj z daktorých už dovedených piesní.

Pozoruhodno ostatne, že i dobrodruhovia kajú sa z priestupkov svojich. Tak i Jánošík, o ktorom si Slovák spieva:

Jánošík, Jánošík, samopašné dieťa,
Kebys nebol zbíjal, nevešali by ťa;
Veď som ja nezbíjal chudobu, sedliakov atď.,

rád vraj si dal v horách i svojim druhom kázne držať, v ktorých kazateľ musel z povinnosti ich remeslo dobre vykarhať. Tak i starý ranený dobrodruh prosí o pohreb svojich druhov v piesni slovenskej:

Na vysokých horách
Jasný ohník horí,
Ktože pri ňom sedí?
Dvanásti zbojníci,
A trinásty starý,
Všetek dorúbaný:
„Tovarišia moji!
Tú moju šabličku
Na dvoje rozlomte,
A s tým tenším koncom
Hlavu mi odtnite,
A s tým hrubším koncom
Jamu mi vykopte!“

I Rusi majú svojich, piesňami národnými oslavovaných bohatierov, ktorí zo svojej vôle a na svoju ruku veľké podujatia vykonávajú, menovito: Iliu Muromca a Čurilu Plenkoviča,[272] odetých ale v piesňach do polobájovej rúšky. Piesne ich kladú do časov Vladimíra V. a pripisujú im bohatierske nad obyčajné činy, jako premoženie strašlivých zbojníkov a inších čudných divotvor. Sám Vladimír odmieňa ich skutky hrdinské, ba práve prichodí k nim v hosti[273] do dvorov ich, železnou ohradou podľa slov piesne otočených.

Spríkri-li sa komu život v spoločnosti, v obci, vari že dolieha naňho útisk ťažký, ide vedľa piesní našich alebo na dobrodružstvo, alebo na vojnu. Tak sa hovorí o Jánošíkovi, že išiel „poza bučky“ pre veľký útisk poddanstva zemianskeho v ten čas, a o druhom svedčí dosť piesní, napr.:

Panština, panština, ty tvrdá panština,
Nech ťa parom vezme, idem do Budína.
Idem do Budína, na to Rákoš-pole,
Tam strasiem zo seba sedliacke mozole,

alebo:

Nechcem ja viac poddaným byť,
Radšej pôjdem krajne slúžiť;
Čo mi dajú, to mi dajú,
Len si ma tam radi majú,

a tak aj:

Už som bez starosti, zbaviu som sa pána,
V Leviciach verbujú, dám sa za husára.
Dajú mi tam šabľu, čižmy s ostrohami,
Čo mi budú brinkať hore Levicami;
Šablička brúsená, to je moja žena,
Karabín, pištole, to sú deti moje.

V tomto pocite spieval aj ľud slovenský:

Počkajte, vy páni, uhorskí zemäni,
Bude sa probovať Bonaparte s vami! atď.

Spojenie dobrodružstva s vojnou je kozáctvo, slávne v Slovanstve, chýrečné i v ďalšom svete. — Neustále napádaný býval kmeň maloruský od nájazdníkov rozličného mena, z Ázie do Európy čas po čase sa vyrájajúcich alebo vedúcich na hraniciach jej túlavý a lúpeživý život, jako: Pečenegov, Polovcov, Tatárov atď., a preto znechutiac si z neho mnohí, duchom odvážni, život neistý, ustavične nebezpečenstvu zlúpenia vystavený, nechtiac dobývať z tvrdej zeme potom svojím potravy len na korisť nájazdníkom, opustili pluh i dom svoj a zamenili ho mečom a pobytom v hustých nepriehľadných Dneprových lesoch i jeho mnohých pohodlných ostrovoch, a spojac sa, dali sa sami na boj proti nájazdníkom zanovitým. Toto sú počiatky kozáctva chýrečného. K molodcom týmto odvážnym, netrpiacim v pôvodnosti svojej žiadnych žien medzi sebou a usadivším sa, jak rečeno, stried širokoďalekých čiernych lesov nad Dneprom a na ostrovoch jeho, hrnuli sa po vystúpení ich bojnom dobrodruzi a nespokojenci zo všelikerých strán, chytali sa spolu s nimi meča i koňa a rozmnožovali počet ich valne. Usadlí v lesoch, na ostrovoch, prahoch, vodopádoch Dnepra, i za nimi, bývavali v oddieloch, ohradzovali budúnky svoje priekopami, valmi, kôlmi, ubezpečovali tajnými východmi a o spoločných výpadoch a podujatiach rokovávali a uzavierali v obecnej rade. Rozmnožení šírili sa hore Dneprom, zrastali v kurenia[274] oddiel chalúp, — chutory[275] — osady, šíriac sa, spájali sa s mestami ďalšími svojho kmeňa, dávajúc celému jeho životu novú podobu a smer nový. V pôvodných kozáckych siečach,[276] takzvaných prvotných ich usadliskách stried hustých lesov na vysekaných, vymýtených miestach, kde nebolo žiadnej bezpečnosti, ale ustavičné nebezpečenstvo hrozilo, kde teda len mužská odvaha samojediná mala miesto, nebolo slobodno brať žien, ďalším ale osadníkom kozáckym dovolila sieč ženbu — v ich reči obabenie sa — a tým ustálila tvorenie a ustrojenie sa kozáctva, ktoré nadýchla duchom svojím. I v ustrojenom kozáctve, jak v pôvodnej sieči, o spoločných podujatiach rokovalo a rozhodovalo sa v spoločnej rade; na dovodstvo v bojoch volieval sa hlasom všetkých „otec ataman“, ktorý ale zo všetkých činov svojich prísno odpovedať musel v rade starešín. Nie súc šťastný v podujatiach vojenských, či vinou svojou, či bez viny, prepadúval on súdu starešín prísnemu a dakedy zaplatil nešťastie i životom svojím. Okrem spoločných podujatí mohol každý užiť slobody, podľa najlepšej vôle svojej, vykonať dobrodružstvá proti spoločným nepriateľom, keď si trúfal, s tým ale, keď čo vymohol, podieľal sa „s bratmi kozakami“. Postupom času v kozáctve, sprvoti len na spoločnú obranu a odvážne nápady na nepriateľov založenom, rozvinul sa aj duch vyšší. Pozdejší zanovití nepriatelia kozáctva boli hlavne mohamedáni, Turci a Tatári, ktorí dorážajúc, kde len mohli, na kresťanské národy so surovou ukrutnosťou, vzbudili v bojných kozákoch povedomie a vôľu obrany kresťanstva proti mohamedánstvu, „busurmanstvu nevernému“.[277] Duchom týmto prejalo sa kozáctvo veškeré a utvorilo sa ním v kresťanstve východné rytierstvo. Moc i samo meno kozácke boli postrach „busurmanom kliatym“, posypavším veľa ráz od meča a kopije kozáckej stepi dneprovské a donské mŕtvolami nesčíselnými. I Azov krymský, ba i sám Carihrad plienievali kozáci, doletiac na Čierne more na ľahkoletných čajkách svojich. Druhé okolité národy šetrne sa držiavali k moci kozáckej; Litevci i Poliaci hľadávali ich priateľstvo, neskôr ale títo poslední, chtiac ich podvrhnúť svojej „rzeczy pospolitej“[278] a zameniť meče v rukách ich na pluhy, zbúrili proti sebe kozáctvo a zakúsili tiež jeho hrozného meča. Následkom týchto udalostí, otočení už kozáci mocnejšími a zriadenejšími od seba obcami, poddali sa, keď sa im poddať bolo, cárom svojej viery, vladárom ruským pravoslávnym. Tak miznú kozáci jako samostatní z poľa dejín a s nimi tratí sa zjavenie, ktoré vo svojej neviazanej slobode, pritom ale slobode i v svojom čase i na svojom mieste, v svojej dobrovoli, nenutkanej a nekarovanej žiadnymi predpismi a rozkazmi, v svojej odvahe mužskej a hrdinskej obetovavosti, spojenej i s polachatovaním si[279] a dobrodružením i so vznešenými snahami, je najjasnejším činným básnickým zjavením slovanského sveta.

Obce s obcami, kamkoľvek sa ťahajú s národom, tú istú reč užívajúcim, tvoria vlasť; aspoň tak bolo odprvoti pri tvorení sa vlasti. Vlasť v zmysle slovanskom je zem so všetkým tým, čo je na povrchnosti jej s vrchmi a rovinami, horami a poľom, potokmi a riekami, jazerami a všetkým druhým, obydlená ľudom toho istého jazyka, jedných obyčajov, mravov a zákonov. Toto je nie štát vedľa západnoeurópskeho pochopu a zmyslu, Slovan ale, u ktorého myšlienka oblek mať musí, u ktorého pochop s predmetnosťou spojený len úplnej živosti nabýva, ktorý z odťaženého pomyslu veci neurčuje, berie v myšlienke vlasti ľudí a zem dovedna a žije mu jedno s druhým. Ľud náš tak je priviazaný k ľuďom svojho jazyka jako k zemi, ktorú ľud ten obýva, a preto tak nerád ju opúšťa a naveky sa od nej lúčiť prichádza mu len s bolesťou najväčšou. Rus, keď povie svoje „svjataja Rus“, myslí si i svoje chrámy pravoslávne, i svojho cára, i jeho vôľu vykonávajúce zástupy, i svoj dom, i svojich ľudí, i „matušku Volgu“, i „molodca Dona“ a čo všetko ešte inšie pritom: slovom, stane mu s tým slovom celá zem ruská v jej veľkosti, v jej živote so všetkým, čo na sebe nosí a čo je božie, na pamäť. Tak cíti i Poliak pri svojej „ojczyznie“, tak Srb atď., a kde sa toto spojenie rozpadlo, tam hynie aj tá tuhá priviazanosť k vlasti a prvotné povedomie slovanské upadáva. K tejto vlasti, tak myslenej a znázornenej, že Slovan nekonečnú lásku mať musí, je vec prirodzená a nevyhnutná, a preto aj postavy, vystupujúce silne pri jej sa tvorení alebo úpadku do nebezpečenstva, hlboko sa vryjú do živej jeho duše a oslavujú piesňami zvučnými. Piesne tieto, zvelebujúce hrdinov, sú vlastné spevy bohatierske, epické. Prostonárodné naše piesnictvo chová i spevy takéto a vrchovisko ich sú neoceniteľné spevy Rukopisu kralodvorského, ku ktorým sa družia junácke spevy Srbov, plemena bohatierskeho, a k týmto zase dumy ukrajinské kozákov. Oslavujú spevy tieto mužov, zachránivších vlasť, ešte pri svojom jednotení a tvorení sa vnútorným násilným odporom alebo cudzím návalom, o slobodu národu hrajúcim, zahrozenú, jako spevy české a slovutný ruský spev Igor Svätoslavič; alebo činy mužov, v rozličnom položení života s ozornou silou ducha a najviac i tela vyvedené a tým, čo myseľ nášho národa za najkrajšie v obcovaní ľudskom drží, vyznačené, jako spevy srbské i dumy kozácke; alebo slávne skončenie bohatierov, činmi svojimi v národe sa zaligotavších, jako oboje tieto spevy posledné.

V Rukopise kralodvorskom oslavuje sa udatnosť a vehlasnosť Vyhonova a Oldrichova, Prahu, stolicu vlasti českej, z ruky Poľanov vydobyvších, odvaha Beneša Hermana, porazivšieho Nemcov, Sasov, do vlasti českej pustošiť a plieniť vpadlých, hrdinstvo Zábojovo a Slavojovo, v nekonečnom zápale za slobodu svojej vlasti:

„Ai, ty Záboju, pieieš srdce k srdcu,
piesnu z středa hoře iako Lumír,
ký slovy i pieniém bieše pohýbal
Vyšehrad i vše vlasti:
tako ty mie i všiu bratř.
Pievce dobra miluiú bozi,
Piei, tobie ot nich dáno
v srdce protiv vrahóm.“
Zře Záboi na Slavoieva
zapolena zraky atď.

„Ai, Ludieče, ty si parob na paroby krále!
Ty rci svému ukrutníku,
že dýmem iest nam velenié ieho,“

[280] [281]

potrieskavších Nemcov-Frankov, pod jarmo ju hodiť s vojskom dotiahlych a s hanbou zo zeme vyhnaných, moc Neklana a Čestmíra, pokorivších Vlaslava, najvyššej vladárskej moci sa vzpierajúceho vladyku, srdnatosť Jaroslavovu, porazivšieho pod Hostýnom na Morave, po strašlivom ho obľahnutí, Tatárov. Obľahnutie trvalo už viacej dní, tuhý boj každý deň obnovoval sa, Tatárov vždy viac a viac pribývalo: „Aita rozmnožié sie tatar mnostvié, iak sie množié večernié tma v jeseň, i u povodniu sich tatar lutých kolebáše sie voi křestian středem“,[282] a malý pluk Jaroslavových Čechov v zavretí tuhom, trápený pritom v letnom parne na vrchu smädom horúcim, nevidel pomoci a zbavenia. V takomto položení:

Deň sie rozhořiéva na poledne,
křestiené padachu trapnú žižniú,
vypražená usta otviérachu,
pievše chrapavie k mateři božiei,
k niéi svá umdlá zraky obracechu,
žalostivo rukama lomichu,
ot zemie do oblak teskno zřechu,

radí Vestoň, aby sa poddali a zachránili život:

„Nevzmožno nám déle žižniú tráti,
nevzmožno pro žižň voievati;
komu zdravié, komu drah životek,
tomu v taterech milosti ždáti.“
Tako řechu iedni, tako druzi:
„trapnieie shynúti žižniú meča,
v porobie nám bude vody dosti.
Za mnú, kto tak smyslé — vece Vestoň —
za mnú, za mnú, koho vy žižň trápí!“

Ale na zradcu skočí Vratislav:

Tu Vratislav iak tur iarý skočí,
Vestonia za silnie paži chvati,
dié: „Prorado, škvrno křestian viečná!
V záhubu chceš vrci dobré ludi?
Ot boha na milost ždáti chvalno,
ne v porobie ot svieřepých tatar.
Neroďte, bratřie, spieti v pahubu!
Přetrpiechom nailutieiéi vedro,
bóh ny silil v rozháralé póldne,
bóh nám sešle pomoc ufaiúcím.
Zastyďte sie mužie takých řečí,
ač sie hrdinami zváti chcete.
Pohynem-li žižniú na siem chlúmce,
smrt sie bude bohem zamieřena,
vzdámy-li sie mečem našich vrahóv,
sami vražbu nad sobú spáchámy.
Mrzkost iest poroba hospodinu,
hřiéch v porobu samochtiéc dáti šíiu“ atď.

Bohatiersky spev ruský Igor Svätoslavič spieva ťaženie Igorovo proti Polovcom, dravým nepriateľom zeme ruskej. Igor vytiahol do poľa, nedočkajúc ale výpravy druhých kniežat a nepozorujúc na znamenia nešťastia mu veštiace: „Solnce jemu ťmoju puť zastupaše, nošč stonušči jemu grozoju ptič ubudi, svist zverin v stazbi; div kličet vrchu dreva“,[283] pustil sa do boja: „Črlen stiag, biela chorugov, črlena čolka, srebreno stružie chrabromu Sviatslavličiu.“ „Rusiči velikaja poľa črlenymi ščity pregorodiša, iščuči sebie čti a kniaziu slavy,“ ale trebárs Rusi hrdinsky sa bili, podľahli množstvu Polovcov. „Biša sia deň, biša sia drugyj; trietiago dni k poludniju padoša stiazi Igorevi. Tu sia brata (Igor a Vsevolod) razlučista na brezie bystroj Kajaly. Tu krovavago vina nedosta; tu pir dokončaša chrabrij Rusiči: svaty popojiša a sami polegoša za zemľu Ruskuju. Ničiť trava žaloščami, a drevo s tugoju k zemli preklonilos. Uže-bo, bratie, neveselaja godina vstala, uže pustyni silu prikryla.“ Igor padol do zajatia „tiažko ti golovy kromie plečiu; zlo ti tielu kromie golovy: Ruskoj zemli bez Igora“, ale útekom oslobodiac sa, prišiel do zeme svojej k veľkej jej celej radosti: „Solnce svietit sia na nebesie, Igor kniaz v Ruskoj zemli. Djevici pojut na Dunaji. Vijut sia golosi črez more do Kyjeva. Igor jedet po Boričevu k sviatoj Bogorodici Pirogoščej. Strany radi, gradi veseli, pievše piesni starym kniazem, a potom molodym. Pieti slava Igoriu Sviatslaviču, Boj-Turu Vsevolodie, Vladimiru Igoreviču. Zdravi kniazi i družina, pobaraja za christijany na poganyja plky. Kniazem slava, a družinie.“

Dokáže-li bohatier pri činoch hrdinských i skutky povstalé z pohnútok, duši nášho národa tak milých, ľudských, zaujíma-li sa hrdinstvom svojím utisknutých a nevinných všade, kde mu pod oči prídu, a v celom jednaní svojom má-li sa ku každému, v jakomkoľvek odeve a v ktorýchkoľvek okolnostiach, jako k blížnemu a človeku, stane sa bohatier taký národu nadovšetko obľúbeným, jeho miláčkom, a meno jeho, prechodiac z pokolenia na pokolenie, zostáva neprestajne živým v mysli a v ústach národa ho oslavujúceho. Taký bohatier je Marko Kraljević národu srbskému.

Marko Kraljević vykonáva všade, kde treba, činy hrdinské, a sila jeho je tak veľká, že nemožno temer jej odolieť. — Pri večeri si sedí Marko so starou matkou pri suchom chlebe a „rujnom“ — červenom — víne, i prídu mu tri listy, jeden „od Stambola grada“,[284] v ktorom ho turecký cisár pozýva, aby mu prišiel pomáhať v boji proti Arabom, druhý „od Budima grada“,[285] v ktorom ho budínsky kráľ žiada sebe na veselie, „da ga vjenča s gospodjom kraljicom“,[286] a tretí „od Sibinja grada, od vojvode Sibinjanin-Janka“,[287] aby prišiel mu ku krstu synov. Pýta sa matky Marko, kam má ísť, ale nehúta dlho i na vojnu sa hneď namyslí, čo i matka schvaľuje: „Idi, sinko, na carevu vojsku, i Bog će nam, sinko, oprostiti, a Turci nam ne će razumjeti“[288] tak vyberie sa na vojnu, a kadenáhle prirazí do Carihradu, zaraz cisár, zoberúc silné vojsko, ide s Markom „preko mora sinjeg na Arapsku ljutu pokrajinu“,[289] kde Marko hneď s jeho vojskom 44 zámkov dobyje.

Hrad ale Okan nemôžu dobyť za tri roky, trebárs Marko arabské hlavy seká jako kosa trávu, čo vidiac Turci, závistliví tej priazne, v ktorej u cisára stál, hovoria cisárovi, že Marko len mŕtvym hlavy odsekuje, a jemu, aby sa pochlúbil, ich donáša. Počujúc to Marko, vypýta sa od cisára na stranu, lebo že má zajtra krstný deň svojho mena po zákone a obyčaji sláviť, čo cisár odoprieť nemôžuc — „od ina se caru ne mogaše“[290] — Markovej žiadosti povolil, a tak odíde Marko z bojného poľa, rozopne si ďaleko od vojska v zelenej hore šiator a tam slávi deň mena svojho, popíjajúc si počerňavé víno. Zaraz na druhý deň poznávajú Arabi, že nieto Marka vo vojsku, kričí teda arabská stráž, aby teraz uderili na Turkov, bo „nema onog strašnoga junaka na šarenu konju velikome“[291] (Markov Šarac), čím posmelení Arabi uderia i vedľa slov piesne 30.000 tureckého vojska zbijú. Posiela list cisár Markovi, aby prišiel, lebo že mu utrpelo vojsko hroznú stratu, ale Marko chtiac, aby závisť turecká ešte lepšie nakarhaná bola, sedí si len preč v hore zelenej i popíja víno. Druhý deň sa to všetko opakuje, čo dňom predtým, stráž arabská volá, aby teraz, keď niet strašného junáka, uderili; uderia a zbijú 60.000 Turkov. Zle je cisárovi okolo srdca, píše a prosí Marka, aby prišiel, on ale odopiera, až by sa ešte lepšie strestala závisť, a tak na tretí deň, keď ho len nebolo, zbili Arabi 100.000 tureckého vojska. Na opakovanú prenikavú prosbu cisárovu, že Arabi už celý tábor zničili, príde konečne Marko, sadne na Šarca, ktorého vidiac Arabi, hneď kričia, aby pred strašným junákom ustupovali, dá sa do nich, rozoženie ich vojsko hneď na tri strany: jednu čiastku poseká šabľou, druhú pošliape Šarcom a tretiu doženie pred cisára. Vykonal Marko svoje, a keď vykonal, [hovie] si. Bolo na ňom 70 rán, ktoré aby si vyhojil, dáva mu cisár z velikej vďačnosti 1000 dukátov, pýtajúc sa ho pritom, či si trúfa ich vyliečiť a sám mu [dáva] drahocenné lieky, Marko ale odpovediac, že si trúfa, berie 1000 dukátov, ide, cisárskymi sluhami sprevádzaný, majúcimi naložené opatrovať ho a bdieť, „da ne umre Marko“,[292] z hostinca do hostinca, kde by bolo lepšie víno, a tak sa vyhojí a rany mu zarastú.

Ako bohatier zastáva Marko utisknutých a nevinných. Dievka jedna od dvanástich Arabov chytená a v trápnej nevoli držaná pribieha k Markovi pod šiator, bratimí ho a prosí, aby sa jej zastal a ochránil od ukrutníkov, a Marko hotový, berie ju za ruku, pod šiator usádza a uhostí. V okamžení pribieha dvanásť Arabov, a na Marka! Usmieva sa Marko a hovorí, žeby sa nechytali doňho, aby si vraj dušu na nich ohriešiť nemusel, tí ale nedajú si riecť nič, začnú šiator rúbať a chcejú ho podvrátiť. Sadne Marko na Šarca, posadí dievku za seba a v okamžení poseká všetkých Arabov:

Pak se manu preko polja ravna
Kano zvezda preko vedra neba,
Ode pravo ka Prilipu gradu,
Ka svojemu dvoru bijelome,
Pak dozivlje Jevrosimu majku:
„Jevrosimo, moja stara majko!
Moja majko, moja slatka rano!
Evo, mati, Bogom posesrime,
Ran’ je, majko, mene kakono si,
U domi je, kano čedo svoje,
Da bi, majko, stekli prijatelje.“
Ranila je Jevrosima majka,
Ranila je, i udomila je atď.

[293]

Tak v druhej piesni jachajúcemu Kosovým poľom Markovi žaluje sa Kosovka devojka, že okolia toho poľa zakúpil od cisára tureckého „Arap prekomorac“[294] a tomu že každý, kto sa chce ženiť, musí platiť po 34, a ktorá sa chce vydávať, po 30 dukátoch, okrem toho že musia byť ženy a dievky z celého okolia rad-radom Arabovi a jeho sluhom kvôli. Ona chudobná, že nemá kde vziať toľko dukátov, a že dnes je na nej rad ísť do šiatra Arabovho, tam ale že nepôjde:

Il’ ću jadna u vodu skočiti,
Ili ću se mlada obesiti;
Volim, brate, izgubiti glavu,
Neg’ ljubiti svoj zemlji dušmana.

[295]

Obdarí Marko Kosovku bohato, a dozvediac sa od nej, kde je ten šiator, hovorí, že ide tam; vystríha ho Kosovka, bo že už od Arabovej ruky 77 junákov zahynulo, ale Marko:

Dobra Šarca vrlo rasrdio,
Iz kopita živa vatra seva,
Iz nozdrva modar plamen liže;
Srdit Marko jezdi niz Kosovo,
Roni suze niz junačko lice,
A kroz suze gnjevno progovara:
„Oj, davori, ti Kosovo ravno!
Šta si danas dočekalo tužno,
Posle našeg kneza čestitoga,
Da Arapi sad po tebi sude!
Ja sramote podneti ne mogu,
Ni žalosti velike trpiti,
Danas ću vas, braćo, osvetiti,
Osvetiti ili poginuti.“

Ustrnú sluhovia Arabovi nad blížiacim sa takým konníkom[296] i oznamujú pánovi čudného junáka so strachom, ten ale im hovorí, aby ho prijali a uviedli pod šiator, že sa bezpochyby zo ženby splatiť chce; vyjdú teda sluhovia v ústrety Markovi, zazrúc ho ale zblíza, „ne smedoše pred Marka izići“,[297] i zakrývajú si zbroj, jak len môžu. Zlezie Marko z koňa, pošoptajúc mu, aby sa dobre držal a stál pri bráne napohotove, a vstúpi do šiatra, hovoriac, že doniesol odkup,[298] ale vyhodí len tri dukáty, bo že nemá viac. Rozsrdený Arab dá sa ho biť buzdovanom,[299] usmievajúceho a pýtajúceho sa, či sa žartuje, keď ale Arab odpovedá, že on to naozaj myslí, udrie ho Marko zľahka a zvalí hlavu z pliec. Nato mečom sluhov jeho poseká a hlavy vynesené srbských junákov pochová.

Pri všetkom svojom hrdinstve je Marko skromný a uznanlivý. — Turek Alilaga, vidiac postonávať Marka, vyvoláva ho na súboj v strieľaní a kladie výminky,[300] že ak Marko ho nadstrelí, aby si vzal jeho dvory, statky i jeho ženu, ak ale on Marka, že nechce ani jeho dvorov a ženy, lež že si vezme Šarca a Marka obesí. Odrádza ho Marko, aby sa nedával do toho, ale Turek nedá pokoja a prisilí ho naposledy. Strieľajú z kuší v diaľku; Alilaga neistý svojho, chce sudcu súboja dukátmi porušiť, jako to ale Marko zbadá, zahrozí mu, z čoho tohoto zimnica vychytí, i nekonečne ďalej nadstrelí Alilagu. Strach popadne Turka po prehraní súboja i prosí sa Markovi so slzami, aby ho neobesil, s radosťou že mu dá statky i ženu.

A besedi Kraljeviću Marko:
Mene tvoja žena ne trebuje,
U nas nije kano u Turaka,
Ja na domu imam ljubu vernu,
Plemenitu Jelicu gospodju.

[301]

Uradovaný Turek obesí sa mu okolo hrdla, bozkáva ho a častuje za tri dni.

V Kruševe v hostinci sedí za stolom 20 vojvodov a pije víno, dohadujúc sa, ktorý z nich je junák najlepší; podnapilí istia, že najlepší vojvoda je Janko, a Kraljević Marko najhorší. Nepovedal k tomu Marko pri víne svojom ani slova, ale vyjdúc von napojiť Šarca vínom, uzrie poľom idúceho na vranom [koni] junáka, ktorý sa jedľou v ruke od pálčivého slnka tônil, čo, vstúpiac do hostinca, oznamuje vojvodom, dodávajúc, že takého junáka ešte nevideli, a že keď do hostinca príde, všetci sa mu poklonia. Vojvodovia urazení odpovedajú, že nepoklonia sa, ani že ho nepozdravia, tužibit[302] ale junák do hostinca, dvere za sebou zavrie, až dom sa zatrasie, a vstúpi do svetlice. Zaraz pri vstúpení klaňajú sa mu vojvodovia a pozdravujú ho radom, neskôr len pozdraví ho Marko, samojediný Banović Sekule ničím ho neprivíta, čím rozsrdený junák vyzve ho na súboj. Ide s nechuťou Sekule, spoliehajúc sa pritom na pomoc druhých; chytia sa, ale junák zaraz ho praskne o zem, až zavolá: „Joj mene, majko,“[303] a pýta vojvodu Janka o pomoc. Nejde volaný, ale Marko, vidiac, že je zle, priskočí a junákovi zaraz koniec urobí. Vrátiac sa do hostinca, nenájde tam nikoho, bo vojvodovia všetci boli poutekali, za nimi volajúc Marko, vráti ich a pousedá za stôl k vínu. Strhne sa zase reč medzi nimi, kto je junák najlepší, a tu potom jednohlasne za najlepšieho uznávajú Kraljevića Marka.

Otrok cisára tureckého, Musa, znechutiac si služobnosť, utečie a vystaví si zámok pri mori, z ktorého rabuje okolie, a všetkých cisárových úradníkov, ktorých zapopadne, na šibenici odpravuje. Žaloby na žaloby dochodia cisárovi na Musu, čím cisár rozsrdený vysiela proti nemu junákov na chýre, z nich ale ani jeden nevracia sa viac. Utisknutý cisár na Marka, vypúšťa ho z temnice, v ktorej ho väznil už tri roky, privádza za par mesiacov do síl vínom, škopovinou a bielym chlebom, a keď Marko takto trochu okreje, vystrája ho na zbúrenca. S novým mečom, ale horšie kovaným, jako čo bol Musov, ide Marko na svojom Šarcovi proti Musovi, zastane ho v nedeľu na poli kdesi a vyzve na súboj. Bijú sa kopijami, buzdovanmi, mečmi, ale dolámuc všetko, neurobia si nič. Skočia z koní a chytia sa teda za pasy. Vláčili sa za pravého poldňa v lete; biela pena strieka Musovi z úst, Markovi biela a krvavá, až konečne Musa udrie Marka na zelenú trávu a sadne mu na prsia. Zastoná Marko a dozýva posestrimu Vílu, aby mu prišla k pomoci, ktorú mu obecala[304] bola pri každej nehode, ale Víla, ukážuc sa z oblakov, na oči vyhadzuje Markovi, že sa v nedeľu do boja púšťa. Prekvapený Musa hlasom z oblakov obzrie sa tam, v čom Marko popadnúc ho zvalí a nožom prebodne. Vidiac Marko Musu mŕtveho:

Proli suze niz bijelo lice:
„Jaoch mene do Boga miloga!
Dje pogubich od sebe boljega!“

[305]

Pri svojej skromnosti je Marko i spravodlivý a pri každej príležitosti pravdomluvný. — Po smrti cára Dušana strhli sa rozbroje o následníctvo na prestole srbskom; príbuzní cárovi chceli syna jeho maloletého Uroša od prestola odstrčiť a každý ho sebe osvojiť. Na Kosovom poli pri Samodrežskom kostole zastali sa samozvanci: Vukašin kráľ, Markov otec, vojvoda Ugleš a vojvoda Gojko i s maloletým Urošom o rozhodnutie sporu. V hádke povstalej, keď každý si osvojoval cárstvo a len malý Uroš mlčal, vysielajú poslov k protopopovi Nedeljkovi, spovedavšiemu Dušana a majúcemu u seba „knjige starostavne“,[306] on že najlepšie rozhodnúť môže, komu cárstvo prislúcha. Odpovedá Nedeljko, že on síce ospovedal umierajúceho Dušana, ale sa ho o cárstvo nepýtal, lež aby išli na Prilip-hrad ku Kraljevićovi Markovi, jeho žiakovi, ktorý sa uňho knihám vyučil i u Dušana pisárom býval, ten že má „knjige starostavne“ i ten že rozhodnúť môže, „na kome jo carstvo“.[307] A Marko že pravdu povie:

Jer se Marko ne boji nikoga,
Razma jednog Boga istinoga.

[308]

Odídu teda poslovia k Markovi a zvú ho k rozhodnutiu sporu na Kosovo pole. Dobre ich prijíma Marko, pýtajúc sa:

Jesu l’ zdravo Srblji vitezovi,
I čestiti carevi i kralji?

a oznamuje matke svojej príčinu ich príchodu:

Koľko Marko težio na pravdu,
Toľko moli Jevrosima majka:
„Marko, sine jedini u majke!
Ne bila ti moja rana kleta,
Nemoj, sine, govoriti krivo,
Ni po babu, ni po stričevima,
Već po pravdi Boga istinoga;
Nemoj, sine, izgubiti duše;
Bolje ti je izgubiti glavu.“

Prijdúc Marko na Kosovo, privíta sa od všetkých s radosťou a od každého v nádeji, že mu prisúdi cárstvo. Otec sa teší, že bude syn sudcom a že po smrti otca synovi pripadne, Ugleš sa úfa synovcovi a sľubuje mu, že spolu budú cárovať, Gojko tiež na synovca nádeju skladá, ktorého vraj ako malého čo zlaté jablko chránil, opatroval a všade so sebou vodieval. Pri nádejach a sľuboch jedného každého mlčí Marko, nič nehovorí, ale odíde k malému Urošovi a s tým sa zabáva. Ráno keď zasvitlo, odišli všetci do kostola a po odbavenej službe božej posadili sa pri kostole okolo stolov, Marko s knihami starostavnými, do ktorých hľadiac hovorí:

„A moj babo, Vukašine kralju!
Malo l’ ti je tvoje kraljevine?
Malo l’ ti je? Ostala ti pusta!
Već s’ o tudje otimate carstvo.“

Tak ako otca, odsúdi od neho i Ugleša i Gojku a cárstvo prisúdi Urošovi:

„Knjiga kaže, na Urošu carstvo,
Od oca je ostanulo sinu,
Djetetu je od koljena carstvo,
Njemu carstvo care naruč o
Na samrti, kad je počinuo.“

Rozsrdený otec syna chce prebodnúť, čo vidiac:

Bježi Marko ispred roditelja,
Jer se njemu, brate, ne pristoji
Sa svojim se biti roditeljem,

a otec za ním, honiac ho okolo kostola a oboženúc tri razy, takže ho už dostíhal. Vtom Markovi zašopce dačo z kostola, aby dnu vbehnul, otvoria sa mu naraz dvere i zatvoria za ním, ale kráľ bije mečom do nich, až vidiac kvapkať krv, pokaje sa, strčí meč do pošvy, Marka ale predsa ešte preklína a menovito

I da bi ti duša ne ispsla,
Dok Turskoga cara ne dvorio!

Cár naopak, ktorému Marko právo prisúdil, blahosloví ho:

„Tvoje lice sv’jetlo na divanu!
Tvoja sablja sjekla na mejdanu!
Nada te se ne našlo junaka!
Ime ti se svuda spominjalo,
Dok je sunca i dok je mjeseca!“
Što su rekli, tako mu se steklo.

Podľa viery ľudu Marko následkom tej kliatby musel slúžievať Turkom, ktorým aj čas po čase slúžil „po nevolji“[309] s bolesťou, a následkom toho požehnania stal sa na všetku budúcnosť spomínaným junákom.

Zaujímanie sa opustených a nakladanie s každým blížnym ľudské je Markovi tak na srdci, jako pravda svätá. — Dvaja pobratimi jachali spolu poľom, Kostadin a Kraljević Marko. Hovorí Kostadin Markovi, chvastajúc sa, že keby on k nemu o jeseni prišiel, keď slávi krstný deň mena svojho, čo by tam videl za slávnosti, hostenia a krásne prijímania, na čo Marko odvetuje chladno, aby sa mu nechválil s tým. Jemu že sa raz v jeseni, práve na deň jeho mena, priudalo k jeho dvorom prísť, tam že videl jeho prijímania a hostenia, videl vraj tri nečlovečenstvá. Na otázku Kostadinovu, aké by to boli nečlovečenstvá bývali, odpovedá Marko:

Prvo ti je, brate, nečoveštvo:
Dodjoše ti do dve sirotice,
Da j’ naraniš leba bijeloga
I napojiš vina crvenoga;
A ti veliš dvema sirotama:
„Iďt’ odatle, jedan ljucki gade!
Ne gadte mi pred gospodom vina.“
A meni je žao, beže, bilo,
Žao bilo dveju sirotica,

[310]

a hovorí potom, že dívajúc sa na to zďaleka, on tie odohnané siroty nakŕmil a napojil, a zvlieknuc z nich chudobné šaty, obliekol ich v šarlát a hodváb, tak že ich zase vystrojil na jeho dvor, potom iba že ich len Kostadin pekne prijal, jedno na pravú a druhé na ľavú ruku vzal a za stôl usadil, hovoriac:

Jeďte, pijte, gospodski sinovi.

Druhé nečlovečenstvo pri tom hostení že spáchal tým, keď starých hospodárov v chatrnejšom rúchu dolu za stôl, mladých ale v peknom odeve za vrch stola posadil, a tretie, že jeho starého otca i matky, ktorí by boli mali prvý pohár vína jemu na zdravie piť, za stolom nebolo.

Sám Marko, ako piesne svedčia, častuje na deň svojho mena všetkých, kto príde; za jedným stolom sedia uňho biskupi, za druhým hospodári, za tretím žobráci a chudobní. Len sa bojí, aby na hostinu nedošli aj Turci, s ktorými len „po nevolji“ do činenia má, a preto rozkáže sluhovi, aby bránu zatvoril, a Turkov, ak by prišli, nepúšťal. Turci ale prídu, rozrazia vráta a sluhovi načítajú na chrbát do vôle. Príde sluha plačúc, čo vidiac Marko, pýta sa ho, prečo plače, ak vraj je hladný, aby sa hotových jediel najedol, ak smädný, aby sa chladného vína napil; dozvediac sa ale pravú príčinu plaču, chytí zbroj a chce sa Turkom odmeniť náležite, lež na prenikavú prosbu matky, aby na deň svojho mena s nikým sa nepopúšťal, ale každého uhostil, prijíma ich a uhostí. Uhostení Turci poberajú sa domov, hovoriac medzi sebou turecky, čo ale rozumejúc Marko, lebo sa vraj, keď cisárovi tureckému za sedem rokov slúžil, čisto po turecky naučil, ukáže im svoj buzdovan a hovorí, aby zaplatili sluhovi za rany, ktorých mu vraj dôkladných na chrbát načítali. Zimnica vychytí Turkov pri videní Markovho buzdovana, s radosťou teda poplatia, každý dvadsiatimi dukátmi, sluhovi rany a okrem toho Markovej žene, ktorá je nie vraj otrokyňa a pri varení jediel si hodvábne šaty pokrčila, každý po desiatich. Po tomto výkupe volá Marko na matku:

Ne uzimam blago od Turaka,
Ne uziman, što ja blaga nemam.
Već uzimam blago od Turaka,
Nek se peva i nek pripoveda,
Što j’ činio Marko od Turaka.

[311]

Turci von z brány hovoria si potichu medzi sebou, že na takúto hostinu ku kaurínovi[312] viac vraj neprídu, lebo:

„Što dadosmo za jednu užinu,
Bila b’ rana za godinu dana.“

Dopustivší sa priestupku Marko kaje sa a ľúto mu je nad tým. V jednej piesni pýta sa ho matka, prečo robí toľké „zadužbine“[313] — skutky za dušu — a on odpovedá, že keď raz sa dostal do arabskej zeme a prišiel do temnice, v ktorej sedem rokov presedel, dcéra arabského kráľa, naňho upriamená, mu z nej pomohla na slobodu v nádeji, že bude jeho milou. On že nemal k nej náklonnosti žiadnej, a temnica nebola mu tak proti vôli jako tá Arabkyňa; nechtiac ale v temnici za živa zhniť, užil jej pomoci, vybavil sa zo žalára a ona utiekla s ním. Na slobode ponúkajúc sa mu k láske, rozdráždila ho tým, prečo vezmúc meč, prebodnul ju. Z tej príčiny, odpovedá matke, vykonáva toľké „zadužbine“. — I po skutkoch nie zlých, ale nutných, Marko robieva pokánie. Po vojne arabskej, do ktorej „po nevolji“, na žiadosť cisára tureckého išiel a v nej toľko ľudí o život priviedol, ide Marko na svätú horu Athos,[314] tam berie na seba odev mníšsky a kaje sa zo zahynutia toľkých ľudí.

Marko Kraljević, ako ho piesne srbské vystavili, je junák národu po duši i vôli i ako čo by bol národu z oka vypadnul. Prchlivý a v prchlivosti k prenáhleniu sa hotový, vždy ale na lepšie upamätať sa dávajúci, čo — pozoruhodno — pri Markovi matka, ktorú poslúcha, robieva, hrdinsky odvážny a neprelomný, pritom skromný, bez hľadania každého zisku, pokorný, spravodlivý a ľudský, po priestupkoch kajúci, je on vzorom, v dačom ešte zdokonaliť sa majúcim, všetkého bohatierstva slovanského. A čo je znak hlavný jeho slovanskej mysle, je to, že čo robí, robí z povinnosti osvedomenej, ku ktorej ho ale sama jeho prirodzená náklonnosť neodolateľne vedie. To sa znať dáva zo všetkých jeho skutkov, tak ako sú v piesňach vystavené. Vo spore o cárstvo hovorí pravdu podľa zákona kníh starostavných, pieseň ale výslovne hovorí: „Koľko Marko težio na pravdu“,[315] a dáva tým znať, že by mu ani matkinho napomenutia k tomu nebolo bývalo treba. Kosovku a ženy srbské oslobodzuje od hanby, lebo hanba kresťanstva a kresťanského Srbstva trápi jeho dušu. „Što si danas dočekalo tužno“[316] atď., jak si hovorí, ale spolu k ľútosti ho vzbudzuje pohľad na tieto nešťastné: „Prosu suze niz lice junačko.“ Chudobných a siroty odstrčiť od seba a nezaopatriť drží za nečlovectvo, za skutok nekresťanský, a takýchto odstrčených zaujme sa on sám a zaopatrí ich. „A meni je žao vrlo bilo, žao bilo dveju sirotice.“ Tam, kde by prirodzená náklonnosť a povinnosť oproti sebe stáli, rozhodne uňho povinnosť. Vo spore o cárstvo neprisudzuje otcovi prestol, ale súd vyrečie podľa pravdy.

Popri Kraljevićovi Markovi stojí ešte v srbských piesňach celý rad junákov, vyznačených odvahou, hrdinstvom v boji a mužským pretrpením jakýchkoľvek múk. Jeden z nich je Jurišić Janko, sediaci u Turkov v temnici hlbokej tri roky, a vždy tak svieži, odvážny jako na slobode. Pýtajúcemu sa cisárovi tureckému, ktorí to boli hrdinovia, čo Turkov tak zrážali na Kosovom poli, odpovedá mužne: jeden že bol Kraljević Marko, druhý [Ognjan], sestrenec Markov, a tretí, čo ich na kopije nakálal a do rieky metal, že bol on. Zo smrtí od cisára mu predložených vyberá si junácku, aby bol do boja na zlom koni a so zhrdzavenou šabľou s 200 janičiarmi pustený, z ktorej ale zišlo junáctvom jeho. I z ajdukov, hrdinskou silou nadaných, mnohí prišli do srbských piesní. Tak starý Vujadin, ajduk, chytený so dvoma synmi a vidiaci už vežu, v ktorej pôjdu do temnice a na muky, dáva naučenie synom, aby nikoho nevyzradili, kto ich lebo chovával, lebo poklady skrýval:

„Vidite li prokleto Lijevno,
Dje u njemu bijeli se kula?
Ondje će nas biti i mučiti:
Prebijati i noge i ruke,
I vaditi naše oči čarne:
O sinovi, moji sokolovi!
Ne budite srca udovička,
No budite srca junačkoga,
Ne odajte druga ni jednoga,
Ne odajte vi jatake naše,
Kod kojich smo zime zimovali,“ atď.

[317]

A podvržený predpovedaným mukám Vujadin nezastonal, ani nikoho nevyzradil slovom.

Umrieť ale vo väzení, dať sa umoriť len tak bez hrdinskej zámery, to junákovi srbskému najťažšie prichodí. O tomto trpnom prestátí toho, čo sa uvalí naňho, platí srbské porekadlo: „Tko se neosveti, taj se neposveti.“[318] Vo väzení skadarskom sedia traja väzni, ktorí, predvídajúc smrť skorú, rozprávajú jeden druhému, čo im bude najľútejšie odomrieť. Prvý hovorí, že mu bude najľútejšie za starými rodičmi, ktorí už na seba zarobiť si nemôžu, druhý, že za ženou a tretí, že:

„Sramotno poginuť choćemo,
Bez ikake zamjene junačke.“

[319]

Sotva si to dopovedali, vyvoláva ich Turek z väzenia ako na slobodu, jedného po druhom; prví dvaja padnú na dverách jeho mečom, ale ten tretí, povediac mu, aby šaty jeho drahé nekrvavil, lež si ich radšej čisté vzal, lakomým ho na ne zrobí, a vtom vytrhol mu meč, Turka poseká i druhých, a šťastne domov dôjde:

Zdravo podje, vesela mu majka!

Do takéhoto junáctva zamilovaný hrdina žiada si i po smrti len slýchať o ňom. Mladý Sekula, na smrť ranený, prístojacieho ujca o čo ostatné prosí, je:

„Već kad meni sudni časak dodje,
Ukopaj me na drumu široku,
Da s naslušam trupka od konjica,
I jauka od dobri junaka.“
To izusti, pa dušu ispusti.

[320]

Dumy ukrajinské za roveň týmto ospevujú tiež skutky bohatierov kozáckych, hlavne atamanov vyznačených: Chmelnického,[321] Ničaja,[322] Morozenka[323] atď., alebo i druhých mužov hrdinstvom znamenitých, jako Dimitra Višnoveckého,[324] i v trpení smrti ešte nepriateľov porážajúceho. Napospol sa ale poznamenať musí, že v nich jesto viac citlivosti jako v junáckych spevoch Srbov a náklonnosti k dramatickému predstaveniu; dumy sú viac lyrické, bohatierske spevy Srbov prosté, čistejšie epické.

Aký bol život junákov, taká je i ich smrť; slávnejšia, čím bol bohatier znamenitejší. Vyznačená je smrť Markova. I pre sám dej i pre nekonečnú krásu uvádzame v celosti pieseň, smrť Markovu spievajúcu:

Poranio Kraljeviću Marko:
U nedjelju prije jarkog sunca
Pokraj mora Urvinom planinom
Poče njemu Šarac posrtati,
Posrtati i suze roniti.
To je Marku vrlo mučno bilo,
Pa je Marko Šarcu govorio:
„Davor’, Šaro, davor’, dobro moje!
Evo ima sto i šeset ljeta,
Kako sam se s tobom sastanuo,
Još mi nigda posrnuo nisi,
A danas mi poče posrtati,
Posrtati i suze roniti:
Neka Bog zna, dobro biti ne će,
Choće jednom biti prema glavi,
Jali mojoj, jali prema tvojoj.“
To je Marko u riječi bio,
Kliče vila s Urvine planine,
Te doziva Kraljevića Marka:
„Pobratime, Kraljeviću Marko!
Znadeš, brate, što ti konj posrće?
Žali Šarac tebe gospodara,
Jer ćete se brzo rastanuti.“
Ali Marko vili progovara:
„B’jela vilo, grlo te boljelo!
Kako bich se sa Šarcem rastao,
Kad sam proš’o zemlju i gradove,
I obiš’o Istok do Zapada,
Ta od Šarca boljeg konja nema,
Nit’ nada mnom boljega junaka!
Ne mislim se sa Šarcem rastati,
Dok je moje na ramenu glave.“
Al’ mu b’jela odgovara vila:
„Pobratime, Kraljeviću Marko,
(Tebe nitko Šarca otet’ ne će,
Nit’ ti možeš umrijeti, Marko,)
Od junaka ni od oštre sablje,
Od topuza ni od bojna koplja,
Ti s’ ne bojiš na zemlji junaka;
Već ćeš, bolan, umrijeti, Marko,
Ja od Boga, od starog krvnika.
Ako l’ mi se vjerovati ne ćeš,
Kada budeš visu na planinu,
Pogledaćeš s desna na lijevo,
Opazićeš dvije tanke jele,
Svu su goru vrchom nadvisile,
Zelenijem listom začinile,
Medju njima bunar voda ima,
Ondje choćeš Šarca okrenuti,
S konja sjaši, za jelu ga sveži,
Nadnesi se nad bunar nad vodu,
Te ćeš svoje ogledati lice,
Pa ćeš vidjet, kad ćeš umrijeti.“
To je Marko poslušao vile,
Kad je bio visu na planinu,
Pogledao s desna na lijevo,
Opazio dvije tanke jele,
Svu su goru vrchom nadvisile,
Zelenijem listom začinile;
Ondje Marko okrenuo Šarca,
S njega sjao, za jelu ga svez’o,
Nadnese se nad bunar nad vodu,
Nad vodom je lice ogledao;
A kad Marko lice ogledao,
Vidje Marko, kad će umrijeti,
Suze proli, pa je govorio:
„Laživ sv’jete, moj lijepi cv’jete!
L’jep ti bješe, ja za malo chodach!
Ta za malo, tri stotin’ godina!
Zeman dodje, da sv’jetom prom’jenim.“
Pa povadi Kraljeviću Marko,
Pa povadi sablju od pojasa,
I on dodje do konja Šarina,
Sabljom Šarcu odsiječe glavu,
Da mu Šarac Turkom ne dopadne,
Da Turcima ne čini izmeta,
Da ne nosi vode ni djuguma;
A kad Marko posiječe Šarca,
Šarca konja svoga ukopao,
Bolje Šarca, neg’ brata Andriju;
Britku sablju prebi na četvero,
Da mu sablja Turkom ne dopadne,
Da se Turci njome ne ponose,
Što je njima ostalo od Marka,
Da rišćanluk Marka ne prokune;
A kad Marko britku prebi sablju,
Bojno koplje slomi na sedmero,
Pa ga baci u jelove grane;
Uze Marko perna buzdovana,
Uze njega u desnicu ruku,
Pa ga baci s Urvine planine
A u sinje u debelo more,
Pa topuzu Marko besjedio:
„Kad moj topuz iz mora iziš’o,
Onda svaki djetić postanuo!“
Kada Marko saktisa oružje,
Onda trže divit od pojasa,
A iz džepa knjige bez jazije,
Knjigu piše Kraljeviću Marko:
„Kogodj dodje Urvinom planinom
Medju jele studenu bunaru,
Te zateče ondje deli Marka,
Neka znade, da je mrtav Marko;
Kod Marka su tri ćemera blaga,
Kakva blaga? Sve žuta dukata,
Jedan ću mu ćemer chalaliti,
Što če moje i jelo ukopati,
Drugi ćemer nek se crkve krase,
Treći ćemer kljastu i slijepu,
Nek slijepi po svijetu chode,
Nek pjevaju i spominju Marka.“
Kada Marko knjigu nakitio,
Knjigu vrže na jelovu granu,
Otkuda je s puta na pogledu,
Zlatan divit u bunar bacio,
Skide Marko zelenu dolamu,
Prostrije je pod jelom po travi,
Prekrsti se, sjede na dolamu,
Samur-kalpak nad oči namače,
Dolje leže, gore ne ustade.
Mrtav Marko kraj bunara bio
Od dan’ do dan’ nedjeljicu dana,
Kogodj prodje drumom širokijem,
Te opazi Kraljevića Marka,
Svatko misli, da tu spava Marko,
Oko njega daleko oblazi,
Jer se boji, da ga ne probudi.
Dje je sreća, tu je i nesreća,
Dje nesreća, tu i sreće ima:
A sva dobra sreća iznijela
Igumana Svetogorca Vasa
Od bijele crkve Vilindara
Sa svojijem djakom Isaijom.
Kad iguman opazio Marka,
Na djakona desnom rukom maše:
„Lakše, sinko, da ga ne probudiš,
Jer je Marko iza sna zlovoljan,
Pa nas može oba pogubiti.“
Gledeć’ kale kako Marko spava,
Više Marka knjigu opazio,
Prema sebe knjigu proučio,
Knjiga kaže, da je mrtav Marko.
Onda kale konja odsjednuo,
Pa privati za deliju Marka,
Al’ se Marko davno prestavio.
Proli suze proiguman Vaso,
Jer je njemu vrlo žao Marka;
Otpasa mu tri ćemera blaga,
Otpasuje, sebe pripasuje,
Misli, misli proiguman Vaso,
Dje bi mrtva saranio Marka,
Misli, misli, sve na jedno smisli:
Mrtva Marka na svog konja vrže,
Pa ga snese moru na jaliju,
S mrtvim Markom sjede na galiju,
Odveze ga pravo Svetoj gori,
Izveze ga pod Vilindar crkvu,
Unese ga u Vilindar crkvu,
Čati Marku, što samrtnu treba,
Na zemlji mu t’jelo opojao,
Nasred b’jele crkve Vilindara,
Ondje starac ukopao Marka,
Biljege mu nikakve ne vrže,
Da se Marku za grob ne raznade,
Da se njemu dušmani ne svete.

[325]

Oddanosť a láska k vlasti vyjavuje sa alebo v činoch, vyjavených citoch skutkami, bez vyslovovania ich od osôb jednajúcich; alebo len v púhej rozčulenosti, vylievajúcej sa do piesne, na ktorú dej dajaký často i nasleduje, prevažovaný ale citom, piesňou sa vinúcim, alebo vyjavuje sa láska k vlasti len v samých citoch, skadiaľ piesne čisto lyrické povstávajú. Vlasť skoro všetko to obsahuje, čo je rodencom[326] jej na zemi najdrahšie, prirodzená vec teda je, že i k nej ohlasuje sa pieseň, a i naša slovanská. Slovania síce práve pre veľkú oddanosť rodinnému životu, pre popúšťanie uzdy citom v tomto i v druhom ohľade nestvorili za starodávna sami osebe vlastí silných a dočkali sa ich skorého hynutia až na jedných všetci, z druhej ale strany isté je, že vlasti v tom zmysle, ako sme ju hore určili, nikto nie je viac oddaný ako Slovan. Nasledovne i o nej zaznieva pieseň jeho. Piesne tieto sú rozličného druhu. Veľkosť a mohutnosť vlasti povzbudzuje ku spevu na slávu jej. Ruská:

Slava Bogu na nebje,
Slava!
Gosudarju našemu na sej zemlje!
Slava!
Čtoby našemu Gosudarju ne starieťsja,
Slava!
Jego cvjetnomu plaťju ne iznašivaťsja,
Slava!
Jego dobrym konjam ne izjezživaťsja,
Slava!
Jego vjernym slugam ne izmjenivaťsja.
Slava!
Čtoby pravda byla na Rusi,
Slava!
Kraše solnca svjetla,
Slava!
Čtoby Careva zolota kazna,
Slava!
Byla vjek polnym polna,
Slava!
Čtoby boľšim-to rjekam
Slava!
Slava neslas do morja,
Slava! atď.

[327]

Z Rukopisu kralodvorského:

Ha ty náše slunce, Vyšehrade tvrd!
Ty smiele i hrdie na přiékře stojiéš,
na přiékře stojieši všem cuzím postrach.
Pod tobú řeka bystra valié sie,
valié sie řeka Vhltava iara.

[328]

Minulosť slávna vlasti a jej úpadok rozčuľuje ku spevu smutnému. Slovenská:

Nitra, milá Nitra, Ty vysoká Nitra,
Kdeže sú tie časy, V ktorých si ty kvitla!
Nitra, milá Nitra, Ty slovenská mati,
Čo pozriem na teba, Musím zaplakati.
Ty si bola niekdy Všetkých krajín hlava,
V ktorých tečie Dunaj, Visla i Morava.
Ty si bola sídlo Kráľa Svätopluka,
Keď tu panovala Jeho mocná ruka.
Ty si bola sväté Mesto Metodovo,
Keď tu našim otcom Kázal božie slovo.
Teraz Tvoja sláva V tôni skrytá leží:
Tak sa časy menia, Tak tento svet beží.

Oddialenosť od nej privodí k túžbe žalostnej. Maloruská:

Sedyt kozak na mohyli, taj dumku dumaje,
Na Ukrainu pohlidaje, tiažeňko vzdychaje:
ani viter ne vije, ani sonce ne hrije,
jeno krajom kraj dunaju trava zelenije.
Vysoka mohyla z vitrom hovoryla:
na vij, vitre bujnisenkij, šobym ne ščornila!
Bodaj taja rička šuvarom zarosla,
ščo mene molodoho v čužyj kraj zanesla atď.

[329]

A žalostný úpadok vlasti, bez nádeje vybavenia jej, privedie i k smrti zúfalej. Uvádzame sem patriacu prekrásnu jednu srbskú pieseň v jej celosti:

Još zorica ne zabijelila,
Ni danica lica pomolila,
A od dana ni pomena nema,
Pošetala Margita djevojka
U Srijemu po Slanom kamenu;
Rano šeta bosa po kamenu,
Rano šeta, tanko popijeva,
A u pjesmi kunijaše Rajka:
„Bog t’ubio! Rajko vojevoda!
Čim ti nasta na Srijem vojvoda,
Tako nama Turci dodijaše;
A dok bješe vojevoda Mirko,
Mi Turčina n gdje ne čujasmo,
A kamo li očima vidjasmo;
A danas nam dodijaše Turci,
Turski konji noge iskidaše,
Šetajući jutrom i večerom,
Na pločama polje razniješe
Mečući se džide i lobuda.“
Tako pjeva Srijemka djevojka,
Ona misli, niko je ne sluša,
Al’ to Rajko i sluša i gleda,
Pa doziva Margitu djevojku:
„Sele moja, Margito djevojko!
Nemoj kleti vojevodu Rajka;
Šta će kome učiniti Rajko?
Šta će sebe, šta li će Srijemu?
A šta li će u Sr’jemu Turcima?
Dokle bješe vojevoda Mirko,
Bješe tada mlogo vojevoda,
Po našijem redom gradovima;
Pa me čekaj, Margita djevojko,
Stani malo na kamenu Slanu,
Stani malo, da ti kažem pravo
Sve vojvode i gradove redom:
Na bijelom gradu Dmitrovici,
Ondje bješe starac Kuzun-Janjo,
Bješe njemu trista i tri ljeta;
Na Pocerju pokraj vode Save,
Ondje bješe Obilić Milošu,
Vezir bješe slavnome Lazaru;
Na onome Bijogradu stojnu,
Ondje bjechu dva Jakšića mlada:
Jakšić Dmitar s vojvodom Stjepanom;
Na bijelu gradu Smederevu,
Ondje bješe stari despot Djurdje
Sa njegova dva vrijedna sina:
Sa Stjepanom a i sa Grgurom;
A na onoj na ravnoj Resavi,
Ondje bješe vojvoda Stevane;
Na Stalaću na visokoj kuli,
Ondje bješe vojvodu Todore;
Na Kruševcu gradu bijelome,
Ondje bješe slavni knez Lazare
A sa sinom visokim Stevanom;
Na Prokuplju gradu bijelome,
Ondje bješe stari Jug Bogdane
S devet sina, s devet Jugovića;
Na bijelu gradu Kuršumliji,
Ondje bješe Banović Strachinja;
Na Toplici na vodi studenoj,
Ondje bješe Toplica Milane;
A na onoj ravnoj Kosajnici,
Ondje bješe Kosajčić Ivane;
A na Nišu gradu bijelome,
Ondje bješe vojvoda Staniša;
Na Timoku zlatnome potoku,
Tu bijachu dvije vojevode:
Jedno Bjelić, drugo Zlatnokosić;
Na Vidinu gradu bijelome,
Ondje bješe starac Vladisave;
A na ravnoj zemlji Karavlaškoj,
Ondje bješe Karavlach Radule;
Na Bukrešu gradu bijelome,
Ondje bješe bego Radul-bego
S’ svojim bratom Mirkom vojevodom;
Na našemu prostranu Srijemu,
Ondje bješe Mirko vojevoda;
Na bijelu gradu Vučitrnu,
Ondje bješe vojvoda Voine
Sa tri sina tri Voinovića;
Na Zagorju mjestu pitomome,
Ondje bješe Ljutica Bogdane;
Na Pazaru gradu bijelome,
Ondje bješe Relja Krilatović;
Na Sjenici na ravnoj palanci,
Ondje bješe vojvoda Stevane;
A na onoj na Bosni ponosnoj,
Ondje bješe Boško Bošnjanine
A sa bratom deli Radivojem;
Na Travniku gradu bijelome,
Ondje bješe Brankoviču Vuće,
Vezir bješe slavnome Lazaru;
A na lomnoj na Chercegovini,
Ondje bješe Cherceže Stjepane;
Na bijelu gradu Piritoru,
Ondje bješe Momčilo vojvoda
S devet braće s devet vojevoda,
Na Celinji na vodi debeloj,
Ondje bjechu dva bega golema:
Ivan bego i s njim Obren-bego,
Obadva su Turci poturčili;
Na onome lomnu Šekularu,
Ondje bješe Petar Šekularac;
A na Skadru na vodi Bojani,
Ondje bješe Vukašine kralju
A sa bratom vojvodom Uglješom
I sa bratom Gojkom vojevodom;
Na Prizrenu mjestu pitomome,
Ondje bješe Srpski car Stjepane
A sa sinom nejakim Urošem;
Na onome ravnom Dukadjinu,
Ondje bješe Leka kapetane;
A na onom na Kosovu ravnu,
Ondje bješe vojvoda Mijajlo;
A na onoj na planini Staroj,
Ondje bješe Starina Novače
S’ Tatomirom i s Gruicom mladim;
Na Sofiji gradu bijelome,
Ondje bješe Grčiću Manojlo;
Na Kratovu gradu bijelome,
Ondje bješe Kratovac Radonja;
Na bijelu gradu Kumanovu,
Ondje bješe Kostadine bego;
Na Solunu gradu bijelome,
Ondje bješe vojvoda Dojčine;
Na Prilipu gradu bijelome,
Ondje bješe Kraljeviću Marko.
Pa ću l’, sele, Margita djevojko!
Sve to bjechu naše vojevode,
Sve su bili, pa su preminuli,
Koji, sele, oni počinuše,
A koji li oni izginuše;
Danas toga nema ni jednoga,
Sam ostade u Srijemu Rajko,
Kao suvo drvo u planini;
Šta će sebe, šta li će Srijemu?
A šta li će u Sr’jemu Turcima?“
Pa izvadi nože od pojasa,
Udari se posred srca živa,
Mrtav pade na zemljicu crnu,
Rajko pade, Margita dopade,
Pišti ljuto, kako zmija ljuta
„Braćo moja, Srpske vojevode!
Kako biste, kako preminuste,
A kako li roblje ostaviste!
Roblje vaše sve Tursko podnožje,
Namastiri Turske potprdice;“
Pa dovati Rajkove noževe,
Udari se posred srca živa.
Mrtva kužna pokraj Rajka pade.

[330]

A navzájom i vlasť žiali za vyznačenými svojimi synmi. Rusínska:

Oj, Moroze, Morozeńku! ty slavnyj kozače,
Za toboju, Morozeńku, Ukraina plače.
— — —
Oj, z za hory kaminnyi herdo vijsko vystupaje,
Po sam pered Morozeńko syvym konem vyhravaje;
Sklonyv že vin holovońku svomu koniu na hryvońku;
— Bidnaž moja holovoňka! ot čužaja storonoňka!

Po pid horu kaminnuju pokopany šanci,
Oj, zlapaly Morozeńka v nedileńku z ranci,
Hej, zlapaly Morozeńka, nazad ruky zviazaly,
Hej, nazad ruky zviazaly, do sudu viddaly;
Posadyly Morozeńka na tysovim stilci:
Znialy, znialy z Morozeńka šoukovuju soročku,
Posadyly Morozeńka na vysokij mohyli:
„Hej, pohladaj sia, Morozeńku, po vsej Ukraini!“
— Ukraina! — mylyj Bože, jak to herdo vijsko!
Proščaj že my stara neni i ty lubaja pričko!

Oj, Moroze, Morozojku, ty slavnyj kozače!
Za toboju, Morozojku, vsia kraina plače! atď.

[331]

Na vlasť istými hranicami zavretú nie je vždy obmedzený národ toho istého pôvodu. Povedomie príbuznosti národa i za hranice jednej vlasti vyslovuje sa tiež v piesňach slovanských, a menovito v srbských. V jednej z nich cár moskovský posiela dary cisárovi tureckému, a tento nevediac, čo mu poslať navzájom a radiac sa mnohých, konečne mu posiela na radu patriarchu carihradského:

Zlatnu krunu cara Konstantina,
Krstaš barjak Srbskog knez-Lazara,
I odeždu svetoga Jovana,

[332]

nad týmito ale darmi, cárovi moskovskému poslanými, ustrnie baša Sokolović, a hovorí svojmu cisárovi:

„Sultan-care, ogrijano sunce!
Bud ti posla chrišćanska znamenja,
Za št’ ne posla ključe od Stambola?
Poslije ćeš dat’ ich na sramotu:
Ono ti je i držalo carstvo.“

Upozornený sultán rozkazuje sluhom, aby poslov moskovských zhonili a dary im odobrali, bolo ale už pozde. Dary spomenuté vedľa všeobecnej viery u Srbov nachádzajú sa v Rusku. Druhé piesne tohoto obsahu udávajú, že carica „gospa Jelisavka“ (Elizabeta, ruská carovná) sama žiadala tie veci od sultána, a menovito, aby sa jej poslali:

Zlatua kruna cara Simeuna,
I odežda svetoga Jovana,
Krstaš barjak cara Konstantina,
Zlatna štaka svetog oca Save,
Britka sablja Silnoga Stefana,
I ikona oca Dimitrija,

[333]

a ona za tieto dary že mu dá pokoj za 30 rokov a ešte nadto zbožia k chovaniu vojska za deväť rokov.

V jednej z novších piesní sa i povedomie Slovanstva ohlasuje. Peter V., cár ruský, vedúc vojnu s Turkami, píše v nej Černohorcom, aby mu prišli na pomoc, hovoriac medzi inším v liste, v piesni uvedenom (list tento, poslaný po M. Miloradovićovi, nachodí sa i teraz ešte na Cetinji v Černohorsku):

I uzdamse u vyšnjega boga,
I u myšcu srbskoga naroda,
Osobito slavna Crnogorca,
Da će meni biti u pomoći,
Da christanskij narod izbavimo,
i Slavensko ime proslavimo.
— —
Vi ste s Rus’ma jednoga roda,
Iste vjere, slavenska jezika,
Kak k’o Rusi jeste i junaci,
No skočite ka’ ste Crnogorcy,
Pokliknite okružne Christjane,
Sve junake na stare nalike,
Pak na Tursku zemlju navalite.
— —
Crnogorcy kad’ to razumješe,
Svi kliknuše a jedinoglasno:
„Chvala da je Bogu velikome,
Tesmo knjige ove vidieli
Od našega Cara Slavenskoga,
Slavenskoga pak i Rišćanskoga.
— —
A kad’ čuo i za naske znade,
Evo naše sablje pri pojasu,
Evo naše puške u rukama,
Sad’ i vazda spravny i gotovy,
Svi jednako srca veseloga;
Ov čas ćemo udriti na Turke,
I što brže, to je nama draže,
Što li predje, to je nama sladje.
— —
Nema toga, izvan samog Boga,
Crnogorce tkoby ujarmio,
N’ ako by ich najpre pogubio,
No i to by još mučnije bylo.“

[334]

Nado všetkým zemským zachvieva sa náboženstvo, spájajúce ľudstvo s bohom. Ono vzbudzuje, utvrdzuje a posväcuje všetko dobré činenie ľudské, jako aj všetky značnejšie príbehy života ľudského. Národ slovanský, tak vrúcne nábožný, i vo svojich svetských piesňach vyjavuje myseľ túto, kladúc ho nad všetky zemské statky. Odchádzajúci deviati Jugovići, bratia rodní, do osudnej bitky na Kosovo pole, nijakým spôsobom ani jeden z nich nedajú sa zdržať doma od Milice, ich sestry, manželky cára Lazara, pre útechu a pokoj jej, zostávajúcej doma osamote, ale odpovedajú na prosby sestrine jeden za druhým:

„Idem, sejo, u Kosovo ravno
Za krst časni krvcu proljevati
I za vjeru s braćom umrijeti.“

[335]

V druhej piesni vladyka černohorský, vyvolávajúc do boja národ svoj proti Turkom, hovorí im:

Da junački Turke dočekamo
radi svete viere pravoslavne,
rad’ slobode mile i predrage,
da mi našu krvcu prolijemo,
da u robstvo Tursko nepanemo,
jer je bolje, braćo, poginuti,
no slobodu svoju izgubiti,
I Rišćansku vieru izpustiti!

[336]

A Jakšić Štefan, upadlý do tureckého rabstva, ani žiadnymi sľubmi, ani hrozbami, nie po dávaní mu vezírstva nad viacej krajinami, nie po väzbách ťažkých, nie ukrutnou tvárou sultánovou, nie chlácholivými rečami tureckých devíc od viery kresťanskej odvrátiť sa nedá, ale vždy i sultánovi i vezírovi i bašom opakuje:

Nigda ti se ne ću poturčiti,
Ni odreći od krsta mojega,
Ni Christovu vjeru pochuliti,
Da me sjedneš u tvoje stolove,
Da mi podaš blago od svijeta;
No za vjeru choću poginuti.

[337]

Vojvoda Prijezda zas vidiac, že do zajatia tureckého po nešťastnom boji upadnúť musí, volí si smrť dobrovoľnú a pýta sa manželky, po ktorej pre jej krásu už oddávna Turci pásli, čo ona urobí, na čo táto odvetuje:

Suze roni Jelica gospodja:
„Volim s tobom časno poginuti,
Neg’ ljubiti na sramotu Turke;
Ne ću svoju veru izgubiti,
I časnoga krsta pogaziti.“
Uzeše se oboje za ruke,
Pa odoše na beden Stalaća,
Pa besedi Jelica gospodja:
„O Prijezda, dragi gospodaru!
Morava nas voda odranila,
Nek Morava voda i sarani.“
Pa skočiše u vodu Moravu.

[338]

Kliatba najťažšia národa nášho leží na tom, kto pre čokoľvek, či zo zisku lebo strachu, odpadá od svätej viery Kristovej.

Pozoruhodno pritom, že v srbských piesňach i Kristus Pán, i matka jeho, i druhí svätí uvádzajú sa jako osoby inšie, národu dobre známe. Vo zvláštnych piesňach vykladá sa krstenie Krista Pána od Jána Krstiteľa, pri ktorom:

A gora se Christu poklonila;
A nije se nebo salomilo,
No andjeli nebo rasklopiše,
Da gledaju, ka’ Christa krstimo atď.

[339]

Spôsob predstavenia v piesňach našich je plastický, nie opisujúci, ale živo uvádzajúci, maľobný. Osoby a predmety zdajú sa stáť pred nami živé. Žiadne inšie národné básnictvo sa v tomto ohľade ani zďaleka nášmu nevyrovná, z čoho samého už súdiť možno, jak živá obrazotvornosť hrá v národe našom. Živé toto líčenie v uvedených už od nás piesňach všade vidieť bolo, preto sa teraz obmedzíme len na pár ukážok. V Benešovi Hermanovi v Rukopise kralodvorskom:

Aita hnievi uchvatichu
krutostiú obie stranie,
vzbúřichu sie v utrobách
rozezlených muž.
Rozohnichu zraky ieiú
protiv sobie strašivo,
vstanu kyie nad kyie,
kopie nad kopie atď.

[340]

V Jaroslavovi:

„Deň se rozhořiéva na poledne,
křestiené padachu trapnú žižniú,
vypražená usta otviérachu,
pievše chrapavie k mateři božiéi“ atď.

V Čestmírovi a Vlaslavovi:

Stoiá hory v pravo,
Stoiá hory v levo,
i na iích vrcholi na vysokéi
zírá iasné slunéčko.
Horami zdie otsud,
horami tam otud
tahú voie, bitvu v sobie nesú atď.

V Zábojovi:

S črna lesa vystupuie skála,
Na skálu vystúpi silný Záboj,
Obzíra kraiiny na vše strany;
zamúti sie ot kraiin ote všech,
I zastena pláčem holubiným.
Sedie dlúho, i dlúho sie mútie atď.

A ďalej:

Slunce přeide poledne,
i ot poledne iuž na pól k večeru;
i váleno iešče ni siemo, ni tamo ustúpeno,
i váleno zdie i váleno tamo ot Slavoie atď.

[341]

Ďalej:

Hučié divá řeka,
vlna za vlnú sie válé,
hučiechu vši voi skok na skok,
vše sie hnáše přes búřiucú řeku atď.

Kytice:

Vieie vietříček s kniéžeckých lesóv;
bieže zmilitka ku potoku atď.

[342]

Jahody:

Laskachom sie, milovachom,
Slunce na záchodie.
„Poieď, milý, ruče domóv,
Slunéčko nám zaide.“

Plný je takéhoto živého, plastického predstavenia Igor Svätoslavič, napr.:

„Prysnu more polunošči; idut smorci mglami; Igorevi kniaziu Bog puť kažet iz zemli Poloveckoj na zemliu Ruskuju, k otniu zlatu stolu. Pogasoša večeru zari: Igorj spit, Igorj bdit, Igorj mysliju polia mierit ot velikago Donu do malago Donca. Komoň v polunoči…“[343] A preto i má krásu v sebe čarovnú, ktorá sa ľahšie dá cítiť ako vypovedať:

Slovenské:

Belehrad, Belehrad, turecké pomedzí,
Nejednej mamičky synáčok tam leží;
Ktorý dorúbaný, ktorý dostrieľaný,
Ktorý, nebožiatko, koňmi došliapaný.
Tí trenčianski páni dívajú sa z brány,
Čo robí Janíček pod šibeničkami.
Čo by robil? Visí! Keď zaslúžil, musí.
Zmokla mu košieľka od studenej rosy atď.

Veje vetrík po doline,
Moja mladosť len tak hynie.
Moja mladosť i podoba,
Tak mi hynie jako voda:
Voda zhynie, druhá príde,
Moja mladosť už nepríde.

Rusínske:

Chodžu nudžu ponad bereh,
tiažeńko vzdychaju:
bidnaž moja holovońka,
šo doli nemaju atď.

Oj, po pid haj zeleneńki,
chodyt Doboš molodenki,
taj na nižku nalehaje,
topircem sia pidperaje,
taj na chlopci poklykaje atď.

[344]

Srbské:

Razbolje se Kraljeviću Marko
Pokraj puta druma junačkoga,
Više glave koplje udario,
A za koplje Šarca privezao,
Još govori Kraljeviću Marko atď.

Vino pije Kraljeviću Marko
Sa staricom Jevrosimom majkom atď.

[345]

A s podobným živým predstavením začínajú skoro všetky srbské junácke spevy:

Momčić ide strančicom,
Nakiti se grančicom,
Po pogleda niz brdo,
Kako Jana mete dvor:
„Oj, ti Jano, biser’ moj!
Otkud tebe prsten moj?“ —
„Dao mi ga bratac tvoj,
Ako Bog da, dever moj!“

[346]

Ruská:

Čto daleče, daleče, vo čistom polje,
Stojala tut dubrovuška zelenaja,
Sredi jeja stojal zolotoj kurgan,
Na kurganie raskladen byl ogoneček,
Vozlie ogonečka postlan vojloček,
Na vojločkie ležit li dobroj molodec,
Pripekajet svoi ranuški bojevyja atď.

[347]

A preto nekonečne rado má naše básnictvo pochopy predmetné, zmenšené, zveličené, v slovesách prítomné časy, a vyhybuje sa, kde len môže, čiastkam reči nepredmetným, ku spojeniu slov slúžiacim.

Ku zveličeniu plastického, živého líčenia užíva ono krem toho ešte jedného zvláštneho spôsobu. Uvedie najprv dajaký predmet z prírody význačný a do očí padajúci a potom hovorí, že nie je to ten predmet, ale inší, ktorý menuje, čím poslednejší vyznačiť a tamtomu pripodobniť chce. Zhusta sa to robí v piesňach našich, napr. srbských:

Dva su bora naporedo rasla,
Medju njima tankovrcha jela;
To ne bila dva bora zelena,
Ni medj njima tankovrcha jela,
Već to bila dva brata rodjena:
Jedno Pavle a drugo Radule,
Medju njima sestrica Jelica atď.[348]

Nešto cvili u Stambolu gradu;
Da l’ je guja, da l’ je vila b’jela?
Nit’ je guja, ni bijela vila,
No je junak Jurišiću Janko,
Ako cvili i nevolja mu je atď.[349]

Šta s’ ono čuje na onoj strani?
Il’ zvona zvone, il’ petli poju?
Nit’ zvona zvone, nit’ petli poju,
Već sestra bratu svom poručuje atď.[350]

V rusínskej:

Oj, iz za hory za zelenoji
Vychodyt že nam čorna chmarońka —
Ale ne je to čorna chmarońka,
Ale no je to naperedoveć,
Naperedoveć, krasnyj molodeć atď.

[351]

A dakde ani nekladie, lež len zapiera doprosta predmet, čím však to isté, čo prvším spôsobom dosiahnuť chce, t. j. vyznačenie nasledujúceho a pripodobnenie ho k zapretému. Je to len skrátenie prvšieho spôsobu. Tak v dume maloruskej:

Oj, todi to ne sivi tumany vstavali, to z horoda Azova tri brata z tiažkoj nevoli Tureckoj vtikali[352] atď. Ako by človek videl cválať stepou bratov konných v kúrave a v prachu, nesúcom sa ako hmla, duma ale hovorí, že to nebola hmla, tým však chce vlastne povedať, že sa za roveň hmle niesli stepou v kúrave.

Reč našich piesní je prostá, krátka, jadro toho, z čoho pieseň povstáva, podávajúca, a v piesňach je málo obratov, bez úvah. Napospol tento je ráz všetkých našich piesní, medzi nimi ale ešte v tomto ohľade vyniká Rukopis kralodvorský a za týmto zaraz stoja srbské junácke spevy. Prostota a jadrnosť v piesňach našich každému na prvý pohľad do očí padá, preto prednášame len málo príkladov. V Čestmírovi a Vlaslavovi v Rukopise kralodvorskom:

Aita sie vale dým po diedinách;
i po diedinách stenanié,
zalostivých hlasóv.
„Kto sežže diediny?
i kto rozplaka vaše hlasy, kto?
Vlaslav?
Poslednié budi ieho vrastvo!
Pomstu i pahubu
voi moi naň nesú.“

[353]

V Zábojovi:

Stúpi Záboi nainížeie dolóv,
vze varito zvučno:
„Mužié bratrských srdec
i iiskrených zrakóv!
vám pieiu nainíže zdola piesň.
Ide z srdce mého, z srdce nainížeie
pohrúžena v hoři.“
Otčík zaide k otcem,
ostavi v diedinie diétky svoie,
i svoie lubice. I neřeče nikomu:
„Batio, ty mluvi k niem oteckými slovy“ atď.[354]

„Ai, ty Záboiu, pieieš srdce k srdcu,
piesnu z středa hoře iako Lumír,
ký slovy i pieniém bieše pohýbal
Vyšehrad i vše vlasti;
tako ty mie i všiu batř.
Pievce dobra miluiú bozi.
Piei, tobie ot ních dáno
v srdce protiv vrahóm.“

„Ai, ty vraže, bies v tie!
čemu ty našu krev piieši?“[355]

Ale na dokázanie stručnosti a výraznosti reči museli by sme doviesť celý Rukopis kralodvorský. — Koľko by asi o tomto, čo tu je dovedené, boli sa narečnili terajší básnici a rečníci! Pritom i v rozsiahlejšom deji, jako napr. Záboj, Slavoj, jak málo obratov, alebo v Benešovi Hermanovi! Všetko, čokoľvek sa dovedie, stojí s celkom v tuhom zväzku, a nedovedie sa inšie, zbytočné. Tak i v srbských junáckych spevoch. Každá okolnosť dovedená má príčiny svoje v celku utkvené, inšej tam ani nezrieť. — Kto by o krátkosti a stručnosti reči piesní našich ešte ďalej presvedčovať sa chcel, toho odkazujeme na všetky piesne v prítomnom spise dosiaľ prednesené, lebo na ktorékoľvek druhé vpravde národné.

Vnešná podoba[356] piesní našich je verš, nerýmovaný alebo rýmovaný, tamten v staročeských, ruských, srbských a bulharských, tento v rusínskych, poľských, českých, moravských a slovenských piesňach. Jedno i druhé v rozličných piesňach rozhodené nachodí sa v piesňach slovinských v Štajersku, Krajine a Korutansku, a zmiešané v tej istej piesni v lužických i vo mnohých dumách maloruských. Dajedny dumy, jako i od nás uvedená, je bez všetkej podoby veršovej, predsa sa ale výpovedi na konci najviac znášajú, a v Igore Svätoslavičovi nieto šľaku žiadnych veršov.[357] Podoba piesní nerýmovaných je iste staršia od druhej, a súdime z toho, že piesne tamtie, jako ešte podnes v Srbsku spevy junácke a na Ukrajine donedávna dumy, dlhšie ako na ďalšom slovanskom západe sa prispevovali k nástrojom hudobným, známym ešte za našich časov u Srbov v spôsobe guslí a tamburice[358] a u Malorusov v spôsobe bandury. V Rukopise kralodvorskom pripomína sa varyto, pri ktorom sa spievavali piesne. Čo stratili piesne v priebehu času hrou hudobnou, to si vynahradili na západe rýmom, napodobením zvuku hudby, bo piesne nie sú vlastne len ku spevu, ale i k hudbe. Najprv sa piesne všetky istotne nielen spievali, ale i hrali, a len potom, keď hlasná hudba sama pre seba zostávala, priberali rým za náhradu straty. Pretvorovanie toto z nerýmovania do rýmov pekne vidieť v dumách maloruských, v slovinských i lužických piesňach, v ktorých, ako sme už spomenuli, daktoré piesne, alebo v dajedných niektoré verše sa znášajú, a v druhých nie. I v srbských celkom nerýmovaných piesňach vidieť už v dajedných snahu po rýme, bezpochyby, že i tam už hudba nástrojová k piesňam pomaly prestáva.

Verše majú sylaby[359] v rozličnom počte. Je ich v jednom po 5, 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12 i viacej, najobľúbenejšie sú ale verše s 8, 10, 12 sylabami. Junácke spevy Srbov sú skoro všetky vo veršoch desaťsylabových zložené. V týchto a v osmisylabových je prestávka napospol po štvrtej, vo dvanásťsylabových obyčajne po šiestej sylabe.

Prízvuk sa vo veršoch šetrí, a kde dlhosť syláb silu prízvuku umenšuje, táto do povahy prichádza, čo z toho poznať, že poriadok ten, v akom slová vo verši stoja, je vymeraný a len s ujmou dobrozvučnosti verša sa prehodiť môže.

I tá zvláštnosť ešte pri piesňach našich pozornosti zasluhuje, že sa slová, na ktoré pieseň váhu kladie, často opakovávajú, a to na rozličnom mieste:

Morena, Morena, za kohos’ umrela.
Hora, hora, vysoká si.
Dobrá noc, dobrá noc, ale nie každému.

Alebo:

Stojí lipka, stojí, na poli zelená.
Čie to dievča, čie to, čo na vodu ide,

a opakúva sa nielen prvé, ale aj slová inšie miesta zaujímajúce, slová tie úhrnkom, na ktorých piesni zvláštne záleží. Je to spôsob paralelizmu. A i celé verše sa opakovávajú. [Srbské:]

Sunce nam je na zachodu, brzo ce nam zac’,
A nevjesta na otchodu, brzo će nam poc’,
ali nevu stara majka, otkle ima poć’,
Za to neve i ne chaje, što je majci ž’o:
„Idem, majko, dobro moje, vrijeme je poč’.“

Sunce nam je na zachodu, brzo ce nam zac’,
A nevjesta na otchodu, brzo će nam poč’ atď.

[360]

Alebo:

Pasla Mare pauniće
I bijele golubiće.
Na dan perce uzimala,
U v’jenac ga uvijala.
Prvijenca darivala.

Pasla Mara pauniće
I bijele golubiće atď.

[361]

Spievajú sa piesne slovanské všade, ako sme už spomenuli, pri všetkých príležitostiach i robotách poľných i domových, slávnostiach domácich, vo spoločnostiach zábavných atď. Na poli pri robotách i pri domácich slávnostiach spievajú najviac ženy; v zábavách spoločenských sa obveseľúvajú nimi i mužovia. Výlučne ale mužovia spievajú u Srbov junácke spevy, a to takrečení slepci, ľudia slepí, pri svojich jednou strunou pretiahnutých gusliach. Zasadnúc si dakam na patrné miesto: na cestu, na rínok pri trhoch v mestách a mestečkách, opodiaľ od kostola v nedeľu a v sviatok, spievajú piesne junácke rad-radom, nadovšetko ale o Markovi Kraljevićovi, a ľudu sa okolo nich nazbiera na kopy, počúvajúceho v radostnom nadšení deje ubehlých časov a svojich v pamiatke potomstva žijúcich bohatierov. Pri odchode každý obdarúva slepca niečím, čo spolu dohromady býva výnosným, takže slepci u Srbov nezakusujú žiadnej núdze. I pri veselých četných spoločnostiach po dokonaní hostiny spievavajú slepci pri všeobecnom tichu. Po Ukrajine až donedávna ešte, podľa svedectva poľských spisovateľov, chodievavali takrečení banduristi, spievajúc dumy, najviac zo slobodných kozáckych časov, a zbierali dary za spevné spomienky vekov bohatierskych. A i na dvoroch veľmožov poľských zdržovávali sa banduristi za dávnejších časov, obveseľujúc každú väčšiu spoločnosť spievaním dúm starých. Ale už ustali, a s nimi zamĺkajú aj dumy pomaly. V spravodlivej bolesti nad ich hynutím pýta sa Bohdan Zaleski, „slávik Ukrajiny“, v jednej svojej básni:

Co się stało?
Gdzie to naszych dum połowa?
Zaporožskich dziś tak mało!
A miłośna ta, lub owa,
O trzech zorzach, trzech krynicach,
Siedmiu wodzach, stu dziewicach,
Rzekłbyš: že te dumy z laty,
Przenuciwszy błogie chwile,
Przenuciwszy smutne straty,
Z ludžmi głuchną gdzieś w mogile!

[362]

U nás na Slovensku spievavajú slepci tiež piesne pri husliach, obľúbenom nástroji slovanskom, v čas trhov po mestečkách i chodiac z dediny na dedinu, ale hlavne len o slepote svojej. Máme ale jedného na vzor opravdivých starých slepcov, Mateja Hrebendu[363] menom, z Krokavy v Malom Honte. Starý vychudlý starec, jako nám dobre v pamäti zostal od vstúpenia svojho do zhromaždenia mladých podruhov slovenských v Prešporku, cestováva v slepote svojej o palici po mnohých slovenských krajoch, spievava i skladáva piesne a zaoberá sa pritom rozširovaním národnej literatúry, v čom jeho ochotnosť a horlivosť je do počudovania. Vidiac ho raz, a znajúc z výpraviek druhov život jeho útrpný, ale poctivý a v nešťastí svojom napodiv činný, chceme týmto spomenutím jeho medzi slepci slovanskými oddať aj úctu mužovi v chatrnom odeve, ale väčšej poctivosti a činnosti od premnohých, do krásneho rúcha sa obliekajúcich a slová „národ a sloboda“ z jazyka až do zunovania spúšťajúcich, uradovaných ale a dobre si hovejúcich v pohodlí svojom.

Slovanské piesne, po všetkých našich plemenách a kmeňoch, ako každý po ich zostavení a prehliadnutí sa úplne presvedčí, sú výrastok toho istého pňa, rozmanitý síce, ale jedného pôvodu. Spoločný ten peň, na ktorom všetky naše piesne vyrástli, je jeden a ten samý hlavný sveta názor, jedna myseľ a jedny city, a vonkajší odev, do ktorého názory a city tie sú zaodeté, je, trebárs v rozličných nárečiach, jedna a tá istá reč. Podivuhodná je zrovnalosť piesní slovanských vo všetkom, i v tom ešte, ako sa vzájomne doplňujú k celku básnictva národného. Čo chybí jednému, má druhý, to ale je založené za roveň plodom inších kmeňov na obecnej a spoločnej osnove básnictva nášho národného. Zrovnalosť piesní slovanských ide, ako sme pár ráz na to v pojednávaní [upozornili], až do málo od seba odchodnej podobnosti v dajedných a do úplnej rovnakosti práve v niektorých piesňach, a to u plemien zemepisne od seba oddialených, napr. u Čechov a Rusov, Srbov a Rusínov, Slovákov a Srbov atď. A piesne naše pohybujú sa pritom v podobných obratoch, alebo práve v tých samých, jako mnohé piesne Slovákov a Rusínov, Srbov a Rusov atď. Toto všetko nestvorilo sa prípadkom,[364] ani je nie vzájomne vypožičané, ale vdýchnutím toho istého ducha v piesne naše stalo sa tak. Vidieť zo všetkého toho najjasnejšie, že národ náš vo všetkých plemenách svojich dýcha jedným duchom, myslí jednou mysľou a žije životom jedným.

Okrem spomenutého, všeobecne platného rázu piesní našich zrovnávajú sa ony ešte v jednom ťahu, a to v istej zádumčivosti a v smutnom dákomsi rozčulení. I piesne do veselosti sa dávajúce upomínajú v nápevoch svojich vždy na bolestenie, trebárs aj obsah je ho prázdnym. Rozličný ťah tento smútkový piesní našich všelijako vysvetľovali, hlavne ale vykladali ho z nešťastných osudov národa nášho, žiaľbohu, a vina hlavne na nás, dosiaľ vždy len trpevšieho, dosiaľ ešte len najviac k službe odsúdeného. Pravda je, že národ žiaden toľko nevytrpel, toľko sa nenamozolil a nenatrápil, jako náš, i to dopúšťame, že osudy nešťastné národa uderia na útvory a celý život jeho pečať smútku, ale mal a má národ náš v pojediných kmeňoch svojich i časy veľké, časy šťastia a slávy, ťah ale tento smútkový je všeobecný u nešťastných i šťastnejších, a je prenikavý, hlboký, ktorému, myslíme, samojedinou príčinou nemôže byť trebárs jak dlho trvajúce nešťastie národa. Musela ho iste, tak zavierame, vdýchnuť do piesní našich i duša národa k smútku tomu sklonná. A sklonnosť táto vedľa mienky našej pochádza z uvažovania sveta, vždy menlivého a konečne predsa ducha hlbšieho, jaký je iste v národe našom, neuspokojujúceho. Vojdi do samôt a pustatín, a zasteskne sa ti i tam, prejdi do hluku a blesku sveta, i toho sa nasýtiš, oddaj sa bezrobotnosti, zunuješ sa, bývaj vždy v prácach, i od tých sa časom odvrátiš: slovom, úplné uspokojenie trvať môže len okamženia, a koľkože je takých v živote ľudskom! Neuspokojí nikdy svet ten celkom, a toto, myslíme, pri osudoch našich nešťastných zaznieva smútkom v piesňach národa nášho veškerého.

Nápevy piesní našich sú im napodiv prístojné, a nevie čomu sa čudovať človek, či tej obrazotvornosti národa, ktorá také a toľké piesne stvorila, či tej obrazotvornosti, ktorá ich v tak prerozmanitých nápevoch svetom pustila! Je to ale spojené jedno s druhým. Zobranie, skúmanie a vystavenie piesní slovanských zo strany hlasu lebo nápevu zanechávame znateľom našim v hudbe zbehlým.

Povesti slovanské vytiekli z toho samého žriedla, z ktorého i piesne naše, hlavný ale ich názor je omnoho rýdzejší, starší, zachovalejší ako v piesňach. Názor tento je panteizmus, ktorý v národných povestiach slovanských má ešte panstvo neobmedzené. Hľadí on na nás zo všetkých stránok povestí: z divadla, na ktorom povesti sa snujú, a z dejov, v nich vyložených. Patrí v nich prírode moc hlavná, samočinná, božská, proti ktorej je človek nízky a stúlený. V samoprvom stave národov, hlbším duchom obdarených, inakšie to ani byť nemôže. Tá ohromná príroda, najmä v Ázii a v Indii, kde i náš národ pôvod svoj vzal, jej vznešenosť, jej pôsobenie ozorné, tie úkazy, v ktorých sa čas po čase nad zemou vznáša jako v blesku a hrome, vetroch a orkánoch, porážajú myseľ človeka, nevyskúmavšieho ju ešte a nevediaceho rozobrať na príčiny a účinky. Jemu, na zem postavenému, robí príroda to všetko sama, zo svojej vôle a moci, a preto aj vidí v nej moc najvyššiu, pred ktorou na stranu zalieza. A keď ona raz touto mocou najvyššou v jeho očiach vládne, nič jej je potom nie viac nemožné u človeka. On pripíše jej i úkazy, ktorých ani sa diať v nej nevidí, namyslí do nej tvory, ktorých v samej prírode nespatrúva, a povyobrazuje si hmoty a útvory, jakých v skutočnom svete k nájdeniu nieto.

Vyvýšenie a zbožnenie toto prírody, v jej tvaroch a podobách priemenčivosť večná, pritom ale vždy úplná jednota, panteizmus, javí sa, ako hovoríme, vo všetkom v povestiach našich. Prirodzené tvory a moci, hneď v svojich podobách, hneď ako osoby panujú tu a delia sa o panstvo medzi sebou: človek k slnku, k mesiacu, k vetrom, k skalám atď. prichodí, prosí sa im a radí, čo by ďalej robiť, kam by ďalej ísť mal po zámeroch svojich, a ony mu rozkazujú, radia alebo ho odstrkujú. Slnko si chodí ako mládenec po nebi, alebo letí konno, a večer unované naspäť matke do náručia padá, a takto ho človek na ďalekej púšti v lone materinom odpočívajúce nachádza; noc dlhým tmavým závojom odetá vystupuje podvečer z ďalekých pustých hôr a zaťahuje svet závojom svojím; vetry prebehujú končiny ďaleké, a keď sa dosť naviali, vracajú sa do bydla a odpočívajú si; hory s horami, stromy so stromami a ľuďmi zhovárajú sa, a vtáci, najviac havrany lebo krkavce, vtáci zvlášte vedúci, vyprávajú si medzi sebou rady vyššie, zver rozličná: levy, myši a podobné pridružuje sa k človeku a pomáha mu zo svojej vôle v zámeroch atď. Padaním častým do zakliatia drží príroda tiež panstvo nad človekom mocné. V zakliatí stáva sa človek stromom, kameňom, zverom atď. a je v ten čas prírode úplne podmaneným, nevládnuc sám so sebou, nerobiac nič zo svojej vôle, ale pohybujúc sa len jako stratený na rozkazy mocí prirodzených. Upadá do toho stavu vinou svojou lebo druhého a trvá v ňom často roky premnohé. Ale i bez viny a zo svojej dobrej vôle pretvoruje sa človek v prirodzené tvory, stávajúc sa vtákmi, kvetmi, skalami, lúkami atď., jako aj naopak, predmety neživotné stávajú sa životnými. Z týchto prietvorov, ktoré sa v piesňach viac len ako hra obrazotvornosti javia, v povestiach ale naozaj berú,[365] poznať úplne názor panteistický. Pretvoruje sa človek v zmysle tomto obyčajne pred stíhajúcou ho zlou mocou, ktorá mu je už za pätami, aby ho nepoznala, ale zavedená prietvorom prebehla ho. Beda mu ale, jestli stíhajúca zlá moc niečím sa na prietvor taký upozorní, lebo potom, poznajúc stíhaných, obyčajne ich do tých prietvorov zakľaje. Inakšie, keď stíhajúcej moci nijak do očí nepadnú a ona prebehne, z prietvoru sa zase menia na ľudí a idú ďalej svojou cestou. Prietvory takéto obyčajne ukazujú sa v obrazoch krásnych a umných. Stíhaní, najviac milý a milá, menia sa, on na šíp, ona na ružu, on na rybník, ona na kačku, on na lúku, ona na ružový ker, ona na kaplnku a on na pocestného, pri nej sa modliaceho, alebo, jako v českej povesti, v ktorej matka s dcérou i s jej milencom pred hrozným otcom utekajú, mení sa milenec na snehobielu brezu, milá na striebroperú volavku a matka na šumivé sietie alebo rákosie atď. Mysli, v prírode toľkú moc, ako sme uviedli, vidiacej, ostatne neskúsenej a ešte len hlavne v obrazotvornosti sa pohybujúcej, navkladať do nej tvorov a predmetov, akých nikde niet, privlastniť jej sily, akých nemá, a tak udalosti neskutočné nastvárať, nič je nie nemožného. Nepýta sa myseľ na tomto stupni ešte po možnosti a skutočnosti svojich útvorov v svete, jej sú možné a skutočné, kadenáhle ich obrazotvornosť, dosť malým niečím k tomu pohnutá, natvorila. Rozpomeňmeže sa v tomto ohľade na detinské naše časy, keď nám varovkyne a pestúnky povesti tieto na dlhých zimných večeroch rozprávavali: koľká bola naša pri tom pozornosť, a koľkú sme im prikladali vieru! To, čo detinskej našej mysli bolo možné a skutočné, bolo tým ešte viac mysli národa nášho v tom veku, v ktorom sa povesti tvorili, detinskejšieho oveľa v ten čas od nás deti, vedených už od samej prvoti ku známostiam všelijakým a poznávaniu pravého boha. Tak teda stretáme sa v povestiach našich s horami zo samej medi, striebra, zlata, s vrchmi zo samého skla, s koňmi, ktoré sa ohňom chovajú a za chvíľu pár sto míľ preletia (slnkový kôň, slnko), s tvormi čudnými, ktoré do povetria 75-centový budzogáň jako perko vyhadzujú, so železnými mníchmi, stretáme sa v nich s cestovateľmi, k slnku, mesiacu, k vetrom atď. putujúcimi; ukazujú sa nám v nich meče, ktoré samy rúbajú, citróny, z ktorých panny vyskakujú, zámky, ktoré sa na kuracej nohe krútia alebo na topoľoch stoja, ligocú sa v nich na vysokých vrchoch zámky sklené, pískajú píšťaly, na ktorých hlas k počutiu rozkazu kopy vtákov sa zletujú, alebo hady zo všetkých končín sa zlezú, a v okamžení vyrastajú stromy, tvoria sa zámky a v chvíli zase pľasknú a miznú. Pridružujú sa tam pútnikom zvery zo svojej vôle, pomáhajú im i stromy i skaly i lávky; manželstvá sa uzavierajú medzi zakliatymi v medveďov, orlov, ryby a pannami, a od rokov mŕtvi, potretí zvláštnymi kvapkami lebo masťami, ožívajú zas a žijú mnohé, nepočetné roky. Čo by bolo nemožné obrazotvornosti, v ten čas ešte u človeka žiadnymi úvahami suchého rozumu neuzdenej?!

Práve aj preto, že v povestiach našich obrazotvornosť v úplnej je slobode, že nám predstavuje nie svet ten každodenný, najviac suchopárny, sto a sto starosťami poprekrižovaný, ale bez všetkých rozumových úvah utvorený a maľovný, zabávajú aj tieto povesti myseľ jemnú, úvahami rozličnými neobťaženú a náruživostí prostú dákosi kúzelne, tým viac, že i divadlo, na ktorom sa dejú, tá ozorne zôkol-vôkol sa rozťahujúca príroda, jej hlukov a strastí ľudských prázdna samota, príťažlivosť má veľkú, i že deje, ktoré sa na tomto divadle predstavujú, nie sú bez významu mravného. Divadlo povestí sú obyčajne číre, ďaleké, pusté hory — akými ešte v ten čas, keď sa povesti tvorili, iste bola zem najviac prikrytá — strmé vrchy, šumivé háje, kvetisté lúky a záhrady čarovné, údolia a doliny zelené, a v nich alebo v záhradách ticho sa kolimbajúce jazerá, samotné v horách jaskyne, a jako sme už spomenuli, hory medené, strieborné, zlaté, sklené a inakšie divotvorné zámky atď.

Deje povestí majú svoj obsah mravný; pohnútky ich sú tie isté, ktoré vidíme v piesňach našich, lenže v povestiach v mnoho užšom okrese. Hlavná pohnútka dejov je láska rodinná, obyčajne láska sestry k bratom, bratov — a hlavne najmladšieho — k starším, detí k rodičom a týchto — hlavne matky — k deťom. Ale aj odpor lásky rodinnej, nenávisť macochina k deťom svojho manžela dáva pobudku trýzneným a prenasledovaným ku hľadaniu šťastia a skúsenia sa v širokom svete. Okrem toho i sama chuť poznania a skúsenia sveta z dobrej vôle, odvaha a skusujúca sa sila, obyčajne najmladšieho, opovrženého syna kráľovho, v povestiach popelválom, že sa len v popole a kadekde povaľovával, zvaného, vystrája do sveta a na pole dejov. A konečne i prirodzené nešťastné udalosti, jako v jednej slovenskej povesti stratenie sa slnkovho koňa, načo celú krajinu tma zachvátila, a podobné bývajú pohnútkami dejov v povestiach našich. Ľudia, ktorí sa dopustili skutku prirodzene mravným citom zatrateného, ktorí zapreli cit rodinnej lásky a vydali svojich v nešťastie, jako napr. v jednej českej povesti chudobní rodičia, nemôžuc pre chudobu vyopatrovať deti, ostavili ich v horách pustých, skadiaľ úbohé nemohli domov potrafiť, ale zahynutiu tam vystavené boli, alebo ľudia, ktorí, na okamženie zabudnúc sa, slovo prirodzeno-mravným citom odporné vyslovili, jako v českej povesti Kvítko pěti bratrů otec nad synmi z nešťastnej poľovky domov sa vracajúcimi, alebo jako v povesti slovenskej Traja zhavranelí bratia matka nad synmi prostopašnými, padajú v prvej prípadnosti sami pod trest, v druhej ale slovom nešťastným zastihnutých uvaľujú do nešťastia. Trest taký alebo toto nešťastie je obyčajne zakliatie, premena človeka v bytnosť čiste prirodzenú, v ktorej zakliati, zbavení svojej vôle, vykonávať musejú rozkazy prirodzených mocí, cítia bolestne odlúčenie od svojich, trápia sa všelijako a trpia prehrozne. Do zakliatia ostatne prichádza človek aj inakšími spôsobmi: zlosťou prirodzených, na človeka rozhnevaných mocností, alebo čarodejníkmi, jako v slovenskej povesti Tri zakliate kniežatá padajú doňho pomstou čarodejníkovou. A stáva sa toto zakliatie slovom lebo kúzelným, k tomu určeným nástrojom, jako napr. prútom Ježibabiným, a je rozličné. Daktoré sa vzťahujú na celý čas trvania na zemi, inšie len na dakoľko rokov a i v priebehu svojom môže byť celkovité a neprestajné alebo polovičaté a čas po čase prestávajúce. V tejto prípadnosti obyčajne trvá pol dňa, jako v slovenských povestiach o troch zakliatych kniežatách a troch zhavranelých bratoch, riadiac sa napospol v priebehu svojom vedľa slov pri zakliatí vyslovených, z čoho tiež vídať, koľká sa moc slovu už v prvotinách nášho národa privlastňuje. Od takéhoto nešťastia pokrvní zakliatych, obyčajne sestry alebo bratia i deti rodičov, ktorí k nim majú lásku vrelú, idú ich oslobodzovať, čo však spojené býva s najväčšími, temer nepremožnými prekážkami a odpormi, a láska osloboditeľov prichodí do ohnivej skusby. Osloboditelia musia mnoho, mnoho precestovať, na ceste premnoho vystáť, musia si radu u druhých prirodzených mocností k odkliatiu svojich v najväčších nebezpečenstvách vyhľadávať, mnohé často roky v skusbách vydržať, trpelivosť najväčšiu znášaním hrúzy a strachu, práce všelijakej ťažkej, hladu a smädu, a hlavne mlčaním dokázať, v uložený čas nanajviac pozorlivými byť atď., čo keď všetko šťastne povykonávajú, obyčajne pomáhajú svojim zo zakliatia a navracajú sa s nimi domov k nevýslovnej všetkých radosti. Podobné práce a nebezpečenstvá podstúpiť, rovnú pokoru pri odvahe dokázať musia aj všetci inší podujímatelia v povestiach našich národných, bo inakšie nedôjdu v podujatiach svojich žiadneho šťastia. A nezištnosť, vykonanie skutkov dobrých bez všetkých nárokov, bez prijímania odmeny, sa v povestiach národných zvláštne zvelebuje.

Ind, aby sa s božstvom stotožnil, pohružuje sa do hlbokej zádumčivosti bez všetkého myslenia, chce udusiť všetok svoj cit, zničiť všetku vôľu, alebo sa pripravuje o život, metajúc sa do riek lebo pod kolesá hrozného voza boha Višnu,[366] alebo jako jeho Jogi,[367] na rovnosť brahmanskú k bohom sa namáhajúci, podstupuje krušné a pritom zbytočné práce a skusby, idúce na zničenie všetkej osobnej živosti i jeho života; v prvotinách ale už slovanských, ešte vo vekoch povestí, človek vykonávajúci prácu bohumilú, skutok dobrý, aby nešťastným pomohol, stratené navrátil, musí, pravda, podstúpiť práce, skusby a nebezpečenstvá rozličné, potrebuje sa len ale pri vykonávaní dobrého skutku v svojich žiadostiach a sklonnostiach zaprieť, nie v mysli a prirodzene jako Ind zničiť. Alebo musí, keď mestá, krajiny smútkom zastreté od pažravých rozličných potvor: hadov a drakov vyslobodzuje, odvahu a silu dokázať, aby zničil moc zlú. A takto sa aj vykonávajú všetky skutky dobré a šľachetné: prácou, odvahou, zapretím seba vo svojich žiadostiach a náklonnostiach, a najkrajšia koruna ich je neprijímanie za to odmeny. Takto cítil Slovan už v prvotinách svojich. Pochádza on pôvodom svojím síce z Indie, i jeho povesti snujú sa na názoroch tam čerpaných: ale koľký je rozdiel už v tom prvom cítení a zmýšľaní medzi Indom a Slovanom!

Samo zakliatie, bezpochyby len pozdejší výtvor, ukazuje už na povyšovanie človeka nad prirodzené mocnosti.

Povesti, snované na najstarších názoroch Slovanov, na ich predstavovaní si božstva a sveta, sú aj z druhého ohľadu nie bez dôležitosti. Keby sa boli k nám všetky verne dostali, znali by sme našich najdávnejších predkov bohovedu a svetotvorstvo.[368] Ale i z takých, aké sú, dajú sa brať zrná k tomu poznaniu. Rozpráva sa v nich o troch, nad iných vyvýšených kráľoch: kráľovi ohňa, kráľovi vetrov a kráľovi mora (zrovnaj Triglava[369] a indických Brahmu, Višnu a Šivu[370]), dozvedáme sa z nich o dvanástich chlapoch, ktorí na vysokom vrchu stoja a večný, nehasnúci oheň strážia (dvanásť znamení, cez ktoré slnko prechodí, dvanásť mesiacov), poznávame z nich príbuznosť mocí vyšších, že Belena[371] (Berena) bola dcéra Ježibaby, a vyššie už sme spomenuli, jako je v povestiach predstavené slnko, jako vetry atď. Udalosti dáke historické v nich hľadať bola by práca lichá a k žiadnym výsledkom nevedúca, bo takých ani v nich niet, ale mnohé zrná z bohovedy a svetotvorstva starých Slovanov vylúpiť z nich možno. Preto sa aj divíme, že jak z tohoto, tak z mravno-národného ohľadu Slovanstvo dosiaľ týmto povestiam tak málo pozornosti venovalo.

Reč povestí, jako útvorov prestarých, istotne okrem reči najstaršieho pamätníka otcov našich je neviazaná, výpravná a vo vyprávaní svojom krátka, odmeraná. Výpovede krátke nasledujú jedna za druhou, preto vyhýba sa reč ich príčastiam, výpovede zväzujúcim, a šetrí pritom maľovnosti a názornosti. Opakovanie slov zvučných, zvedavosť budiacich, názorných, najmä spočiatku povestí, rada má a v priebehu zaokrúhlenosti sa pridŕža.[372][373][374]

Patria povesti k epickému druhu básnictva nášho prostonárodného a prevyšujú vekom svojím, jako sa to i z obsahu i z vnešnej ich podoby, vypravovacej v neviazanej reči, s istotou zavierať dá, všetko inšie básnictvo naše národné. Básnictvo toto napospol rozpadá sa na epické, vekom staršie, a lyrické. K epickému druhu básnictva nášho patria: uvedené práve povesti, ruský Igor Svätoslavič, z Rukopisu kralodvorského: Čestmír a Vlaslav, Záboj a Slavoj, Beneš Hermanov, Oldrich a Boleslav, Ludiše a Lubor, Jaroslav, junácke spevy srbské a mnohé maloruské dumy. Epické básnictvo predstavuje deje, v lyrických piesňach vyslovujú spevci svoje city. Medzitým vo veľmi mnohých piesňach lyrických city spevcove pripojené sú k udalostiam, ku snadnejšiemu len a názornejšiemu vysloveniu citov tam uvedeným, alebo uvádzajú sa udalosti menšie, ktoré vzbudzujú a vyludzujú ich zo spevca. Epika zabehúva navzájom na pole lyriky, dávajúc nám vidieť vo zvláštnych obratoch alebo samého spevca, alebo osobu dejom rozčulenú a v tomto rozčulení vyslovujúcu sa. Z týchto príčin, to jest z prebehúvania jedného druhu básnictva nášho do druhého, ukazuje ono velikú náchylnosť k dramatike alebo k vystaveniu činov, pochádzajúcich z vlastného cítenia, zmýšľania a rozhodnutia uvedených osôb, čo každému do očí padne, ktokoľvek sa len trochu po našich piesňach a spevoch poobzerá. Dramatika zaiste je spojenie oboch pripomenutých spôsobov básnictva: lyrického a epického; v nej sa predstavujú osoby samy tvoriace dej, naproti tomu v epike, kde na skutky podstatne vplývajú vonkajšie okolnosti a takrečeno ich rozvíjajú, predstavujú sa osoby viacej v deji. Najvernejšie epické slovanské básne sú mimo povestí: Igor Svätoslavič, Čestmír a Vlaslav, Beneš Hermanov, Jaroslav a srbské junácke spevy, z ktorých najmä posledné v epickej prostote ku starožitným vznešeným útvorom najbližšie ku boku postaviť sa môžu.

Najstaršie prostonárodné básnictvo slovanské sú, ako sme už spomenuli, povesti, siahajúce do vekov, po ktorých nám okrem nich a reči žiadnych druhých pamiatok nezostalo. Stvrdzuje prevelikú starobu ich i obsah i spôsob predstavenia i vyprávania. Netreba sa tým dať mýliť, že v povestiach uvádzajú sa názvy, vyznačenia, hodnosti časov novších, lebo pochopy staré, vyjdúc v behu časov z úžitku, s novšími sa mnohonásobne pozamieňali. Z druhého epického básnictva najstaršie sú daktoré spevy české Rukopisu kralodvorského, menovito: Snemy, Čestmír a Vlaslav, Záboj a Slavoj, osnované na nábožensko-pohanských predstaveniach a obyčajoch predkov našich a žijúcich tam v celej svojej sile, ju len z úplného presvedčenia skladateľov brať môžúcich. Tieto spevy patria pôvodom svojím do 9. a 8. stoletia. Za nimi nasledujú Beneš Hermanov, Oldrich a Boleslav, a najmladší z nich je Jaroslav, spievajúci dej, zbehnuvší sa len v 13. století. Igor Svätoslavič je útvorom 12. veku. Srbských junáckych spevov od 14. stoletia starších nemáme; málo pred a potom pár století po páde Srbska na Kosovom poli tvoria sa najznačnejšie útvory toho druhu. Maloruské dumy pochodia hlavne z časov slobodného kozáctva. Reč najstaršieho vekom útvoru, povestí, je celkom neviazaná. Taká je aj Igora Svätoslaviča. Druhé spomenuté hrdinské spevy zložené sú vo veršoch, ale nerýmovaných; len v dumách kozáckych zamieňajú sa nerýmované verše s rýmovanými. — Lyrika je napospol mladšia od hrdinských spevov; novší je i jej vnešný oblek, ktorý s výminkami je úhrnkom verš rýmovaný. Čím je básnictvo naše staršie, čím vernejšie sa drží spojenia s prírodou, tým je obyčajne i živšie a krásnejšie. Novšie hrdinské spevy Srbov ostávajú ďaleko za staršími, a tak i u druhých kmeňov našich piesne novšie krásou staršie nedostihujú. Zdá sa, že spevotvorný čas i u nás Slovanov už prechodí a že musíme von z tohoto raja na pole samotvorných činov.

Keď pohliadneme po jednotlivých plemenách našich, jaké je u ktorého básnictvo národné, čo do verného zobrazenia ducha slovanského a prostoumeleckej krásy, teda prvenstvo bez odporu prislúcha starému básnictvu českému, nato srbskému, maloruskému a ruskému. Z neho to poznať najlepšie, jak sa duch národa nášho, nedotknutý a neporušený ešte žiadnym druhým vplyvom, mimovoľným takrečeno dychom k svetu nesie, v čom krásu hľadá, s čím sa najradšie zaoberá a kde sa najlepšie cíti. K nedotknutosti a k rýdzosti tejto ducha nášho v piesňach spomenutých plemien premnoho zaiste dopomohla i cirkev východná, nestavajúc sa nikde na závadu životu nášmu národnému, ale naopak, skloňujúc sa k nemu, udržujúc a napomáhajúc ho znamenite. Nie sú tak verné, tak rýdze slovanské piesne druhých, k západu európskemu viac schýlených a s ním mnohonásobne sa pomiešavších kmeňov. Česi hneď odprvoti života svojho dejinného, zameniac obrad slovanský s latinským, odstúpili nabok od zväzku, rodinu slovanskú spájajúceho, zmohli sa síce v národ začas kvetúci a sily veľkej, ale nemôžuc samojediní odolieť[375] úžasným od západu na nich bez pretrženia sa sypúcim ranám, padli, ačpráve po boji hrdinskom, a podľahli potom docela vplyvom nedomácim, ktorými postieralo sa premnoho z ich rýdzosti dakedajšej slovanskej. Novšie ich básnictvo je nižšie, často jakoby k vyrazeniu šprýmujúce[376] a patrne cudzími príkladmi presiaknuté. Vernejšie od tohoto je básnictvo slovenské a v niečom i moravské. Ani jedno síce nepohybuje sa vo vyšších vrstvách, ani v jednom neohlasujú sa dejstvá plemien, národné povedomie z tohoto ohľadu už v obidvojom spí, Slováci ale boli tým šťastnejší od druhých, že žijúc v krajine, samosprávu obcí a žúp (stolíc) zadržujúcej, v domácom svojom a spoločenskom živote užívali úplnej slobody, piesňotvorstvu hovejúcej. Hraničenie a mnohonásobné stýkanie sa Moravanov so Slovákmi obživovalo tamtých, a potom na pomoci im bolo i ďalšie sedenie od západu.[377] Básnictvo plemien ešte ďalej ku západu vystrčených: Slovincov v Štajersku, Krajine a Korutansku, Srbov v Lužiciach, samostatnosť svoju skoro ani po pamiatke neznajúcich a mnohonásobným vplyvom susedstva poprekrižovaných, je nielen doprosta nižšie, ale i vplyvom takým značne prejaté, ačpráve ku cti kmeňom tým pokladať sa musí, že básnictvo národné i také, jaké je, aspoň pre pamiatku Slovanstva udržali. V celom našom básnictve piesní na spôsob nemeckých romancí niet, ale sa nájdu v slovinskom i v lužickom. Poliaci okrem krakoviakov nemajú práve žiadneho druhého národného básnictva, lebo spevy, na podobu tohoto tvorené, za to sa prijať nemôžu. Úkaz tento, u Slovanov neobyčajný, rozliční všelijako vysvetľovali, a menovito hrozným ujarmením ľudu, z ktorého, jako vedomo, roja sa všade obyčajne piesne národné, bo tento, neporušený druhým vplyvom, najspôsobnejší je vysloviť všeobecnú myseľ národa. Vo veľkom utlačení, pravda, zle ide spievať, ale ľud i v druhých zemiach slovanských žíjaval vo veľkom, ačpráve predsa nie v toľkom, jako v Poľsku, skľúčení a smýkaní, a rusínsky ľud, utrápený rovne jako poľský v dakedajšej poľskej krajine, zachoval, pravda, a má bohaté básnictvo národné: príčina sa teda inde hľadať musí. Vedľa mienky našej spôsobila nedostatok básnictva národného u Poliakov za jedno cirkev latinská, ktorá najmä v Poľsku hneď od uvedenia svojho proti všetkému národnému jako pohanskému ostro vystupovala, piesne, povesti a obyčaje ľudu jako nekresťanské odsudzovala a vykoreňovala, ba i do vymýtenia národnej reči, a to s veľkým prospechom, zameniac ju v celom verejnom živote s latinskou a túto i do domáceho života u všetkých od obecného ľudu vyšších dostrkujúc, sa chytila; za druhé neslýchaná sila zemianstva, po celej krajine a v každej skoro dedine usadlého, na rozličnoraké snemy, pospolité rušenia (vojny), zájazdy ustavične sa krajom preháňajúceho a ľud o všetku samostatnosť i pokoj pripravujúceho; a za tretie vina je tomu, myslíme, aj istá Poliakom vrodená ľahkomyseľnosť. Čo aj dojalo by bolo myseľ tohoto národa, nepustilo to tam hlbšie korene, a pri ustavičnom rušení v Poľsku ani nemohlo. Z krakoviakov vyzerá chytro dojatá myseľ, ale i dojmu odrazu pozbavená, a patrný je pritom pospech v ich úklade, jakoby sa piesne spievali len ukradomky a chvatom. Chorváti v básnictve národnom tiež len s málom sa preukázať môžu a žijú najviac zo srbských spevov, plemena od nich iste zvučnejšieho.

Zbierky slovanských piesní,[378] ktoré sme pri zostavení prítomného spisu užili, sú nasledujúce:

Rukopis kralodvorský a jiné výtečnější národní zpěvopravné básně, vydán od Václava Hanky, v Praze 1835.

Igor Svatoslavič, hrdinský zpiev o tažení proti Polovcům, od Václava Hanky, v Praze 1821.

Srbske narodne pjesme, skupio ich i na svijet izdao Vuk Stef. Karadžić, knjiga prva, druga, tretja, u Beću 1841.

Pievanija Cernogorska i Chercegovačka, sobrana Čubrom Čoikovićem Cernogorcom (Milutinovićom), izdana Josifom Milovukom, U Budimu 1833.

Skazania Russkavo naroda, sobrannyja N. Sacharovym, kniga pervaja, vtoraja, treťja i četvertaja, izdanie tretie, Sanktpeterburg 1841.

Pieśni Polskie i Ruskie ludu Galicyjskiego, zebrał i wydał Wacław z Oleska, we Lwowie 1833.

Pieśni ludu Ruskiego u Galicyi, zebrał Žegota Pauli, tom pierwszy, tom drugi, Lwow 1839, 1840.

Rusalka Dniestrovaja, u Budimie 1837.

Slovanské národní písně, sebrané Frant. Ladisl. Čelakovským, Díl první, druhý, třetí, v Praze 1825, 1827.

Písně národní v Čechách, sebral Karel Jaromír Erben, svazek první, druhý, třetí, v Praze 1843, 1845.

Národnie Zpievanky, čili písně světské Slováků v Uhrách, sebrané od mnohých, vydané od Jana Kollára, díl prvý, díl druhý, v Budíne 1834, 1835.

Moravské národní písně, sbírka nová od F. S. (Fr. Sušila), v Brne 1840.

Narodne piesni ilirske, koje se pěvaju po Štajerskoj, Kranjskoj, Koruškoj i zapadnoj strani Ugarske, skupio i na sviet izdao Stanko Vraz, u Zagrebu 1839.

Pjesnićki hornych a deľnych Lužiskich Serbov, vudate vot Leopolda Haupta a Jana Ernsta Smolerja, Grymi 1841.

A povestí zbierky tieto:

Slovenskje povesti, usporjadau a vidau Janko Rimavskí, v Levoči 1845.

Slovanka, sbírka národních pověstí, vydána Frantau Vrantevičem a Slavomírem Tomíčkem, v Praze 1833.

Láskavosťou slovutného Hanku dostali sa nám okrem tých, ktoré máme, aj druhé dumy maloruské, menovito o pobehu troch bratov z Azova, začo tuná, jako i za ochotne nám k použitiu podanú zbierku Sacharovovu,[379] mužovi tomuto od nás vysoko váženému srdečne sa poďakúvame.

Medzi týmito zbierkami vyznačujú sa vkusným výborom piesní: Srbská zbierka Vukova, muža o národnú srbskú literatúru nesmrteľnými zásluhami vyznačeného, ruská zbierka Sacharovova, a slovutného Čelakovského vybraná zbierka piesní všeslovanských. K lepším zbierkam patria: Žegotu Pauliho zbierka rusínskych, Erbenova českých, Sušilova moravských pesničiek. Kollár ale, bohužiaľ, i s Václavom Oleskom, ačpráve najmä poslední veľmi krásne a zajímavo o národných piesňach rozprávajú, pomiešali do zbierok svojich piesní národných i piesne zberby, a tým ich dosť zanečistili.[380] Básnictvo, či umelecké, či prostonárodné, je umenie, a jako také musí sa domáhať krásy; piesne ale zberby nejdú po nej, a práve preto napospol len ošklivosť budia. Čo si utvorila zberba, to nie je útvor národný, a nemôže o ňom ani svedectvo vydávať! I tie mnohé suché, miešané, maďarsko-slovenské a latinsko-slovenské piesne,[381] jaké Kollár v úplnej zábudlivosti na národné básnictvo do svojej zbierky primiesil, sú len bodľačie v záhrade básnictva nášho. Nejde o to, zbierky rozmnožiť, ale podať plody na nivách básnictva národného vyrastlé. V tomto ohľade kojíme sa nádejou, že obozretná ruka básnické sady naše očistí a mnohými ešte krásnymi štepami rozhojní.

Konečne i to pripomíname, že Čelakovský vlastnými útvormi napodobil i ruské i české národné piesne.[382] Nasledovanie nič je nie v opravdivom zmysle umeleckého, lebo i pomysly i vnešnú ich podobu odinuľ[383] vypožičiava, nie je ale bez zásluhy, lebo usnadňuje vmyslenie sa do ducha prostonárodného básnictva nášho, a z tohoto ohľadu patrí i Čelakovskému uznalosť naša. Plní sme zaiste toho presvedčenia, že spevci naši, tí, ktorí budú mať hýbať srdcom veškerého národa nášho, tí, ktorí budú v ňom prechádzať z pokolenia na pokolenie, musia vyspievať spevy svoje v duchu národa nášho, v útvoroch jeho mimovoľne vyliateho. Má Slovanstvo už veľkých spevcov, a nadovšetko dvoch: Puškina i Mickiewicza, ale jesto na ich útvoroch ešte dosť z cudzích vzorov a príkladov nasedaného,[384] čo by sa vo zvláštnom ich rozobraní pekne pooddieľať dalo, sme však pritom tej viery, že pri toľkej obdarenosti básnickej, akú nadelil boh národu nášmu, s rozmáhajúcim sa životom slovanským na všetkých stranách a v prípravách jeho k činom povstanú od tamtých spevci ešte väčší a oslávia i umenie naše i život. Pravidlá sa pri tomto nijaké predpisovať nedajú, géniovia po namáhaní mnohých preniknú v hlbiny básnictva nášho a stvoria spevy duchom nekonečne obdareným i nekonečne cvičeným.[385] Kedyže sa Slovanstvo dočká časov tých, a kto budú povolaní jeho?!!



[1] Venovanie: Michal Obrenović (1825 — 1868) — srbský panovník, ktorý od roku 1842 žil vo vyhnanstve, zdržujúc sa poväčšine vo Viedni a na zakúpenom majetku v Ivánke pri Dunaji, kam Štúr zachádzal k nemu aj zo svojho modranského zátišia, pravdaže, tajne, keďže bol pod policajným dozorom. Obrenović podporil finančne slovenské povstanie a pomáhal hmotne aj Štúrovi, a to z vďaky za Štúrovu starostlivosť o srbských študentov v Bratislave a Modre. Na srbský trón dostal sa Obrenović znova až roku 1860.

[2] Težko Vama svuda bez svojega — ťažko Vám byť všade bez svojich; zrejme narážka na Obrenovićovu vzdialenosť od vlasti

[3] Pavol Jozef Šafárik (1795 — 1861) — spoluvydavateľ (s Benedictim a Kollárom) zbierky Písně světské lidu slovenského v Uhřích (1823 a 1827)

[4] Václav Hanka (1791 — 1861) — obdivovaný vo vtedajšom slovanskom svete ako objaviteľ Rukopisu královédvorského, ktorého falzum sa dokázalo až neskôr

[5] Stjepan Petrovič Ševyrev (1806 — 1864) — profesor ruskej literatúry na moskovskej univerzite, ktorý sa venoval aj literatúram iných slovanských národov

[6] Osip Maksimovič Boďanskij (1808 — 1877) — profesor slavistiky na univerzite v Moskve; už roku 1837 vydal dizertáciu O narodnoj poezii slavjanskich plemen a v štyridsiatych rokoch minulého storočia spolu so Sreznevským študoval slavistiku na cestách po slovanských krajoch; vtedy bol aj medzi štúrovcami v Bratislave

[7] František Ladislav Čelakovský (1799 — 1852) — český básnik, vydavateľ a propagátor slovanských národných piesní

[8] Vuk Štefanović Karadžić (1787 — 1864) — preslávil sa vo svete najmä vydanými zbierkami srbských národných piesní

[9] Józef Bogdan Zaleski (1802 — 1866) — poľský básnik, nazývaný „slávikom Ukrajiny“, upozornil svojou básnickou tvorbou najmä na krásu ukrajinských dúm

[10] Autorom básne Pieśni slowiańskie je poľský básnik Józef Dunin-Borkowski (1809 — 1843), ktorý ju napísal krátko pred svojou smrťou. Do slovenčiny ju preložil Peter Kellner-Hostinský a uverejnil v Štúrovom Orle tatránskom (II, 1846, č. 36, str. 281), odkiaľ ju preberáme v celosti (zo štúrovskej slovenčiny ju prepisujeme podľa zaužívaných zvyklostí):

Piesne slovanské

Piesne slovanské! dcery jednej matky,
Meňavé lícom, farbou rozmanité,
Lež v jednej veľkej prešlosti povité,
Na snežnej stráni hôr večnej pamiatky,
Kde orlov hniezda, kde hromy, mrákavy:
Tisíc vás mužov stvorilo činami,
Tvár vašu ruka vypestila Slávy;
Piesne slovanské! vašimi zvukami
Rástli i tíchli víťazov rozpravy,
A vy ste v žití sťa zore svietili,
V smrti sťa jasný kahanec z mohyly!

I boli časy, kde pri jednom stole
Slovanov všetkých ste raz zabávali,
Do duše tažkej prácou a bojami
Liali ste rozkoš, veselosť do vôle,
Zlátili štestia, žiale zaháňali;
Boli ste dievok svadobným vzdychaním,
Starcov večerom a domov ohniskom,
Sviežich vojínov pokojom, bojiskom,
Dupotom koňa i meča blýskaním,
I kvetom žitia i čarom i mrakom,
V chráme zbožnosťou, obradom, zázrakom.

Piesne slovanské! čo na veľkej zemi
Je vám cudzieho? V ktorej sveta strane
Na vaše zvuky obličaj nezplane?
Kde vás neprijmú vrúcnymi srdcami?
Pekné pútnice! od slnka východu,
Hájmi kvetnými, do slnka západu
Cestu vám stare pohostinstvo stelie,
A od národa idúc ku národu,
Všade si mysle zbratrené nájdete,
Vy ste sny dievčat, zhovory veselé,
Práce dorastlých, tance v žitia kvete.

A v hudbe vašej sťa v zmluve prírody
Je celosť jedna i rozličnosť tónov,
Šumia v nej háje odvečné a vody,
Vietor, čo klasy kolíše záhonov,
I čo po vláskoch dievčat poletuje,
I čo vojenskou zástavou si zvoní,
I čo z mohyly prachy roztrusuje;
Dneper v nej dumy ukrajinské roní
A Visla plače, hromy rozbleskuje:
V nich slýchať Čechov pesničky vábivé
I ruské dumky, kukučky trúchlivé.

I šuchot kriediel orlov čiernohorských,
Sokolov Srbska milostné žialenia,
I mužský ohlas víťazov nôtenia,
I hlasy víchric Dalmatov pomorských,
Milé, raňajšie Horváta snívania,
Pieseň Slováka tichú a domovú.
Piesne slovanské! sťa vzduch v letnej noci
Lievate v duše čerstvotu májovú,
Vznášate ducha ako vyššie moci
V kraj čarodejný povesti, prešlosti
A srdcia stužkou spájate milosti.

Šťastný to spevec, čo vás všetky razom
V horúcich prsiach vychová, vykrmí
A dušu vašim nakochá obrazom —
Ten darmo veľkou piesňou nezahrmí;
Je komu spievať čarovné povesti.
Je kam vytiahnuť hlas dlhý, široký
I kriedla k letu rozostrieť do vichríc
Sťa sup, čo neba prepláva oblaky —
Bo na tú pieseň bije srdiec tisíc;
Od môr západných do polnočnej hory
Zhučia jej hlasom široké priestory!

Táto báseň vyšla tlačou v rusko-poľskom časopise Dennica-Jutrzenka, vydávanom vo Varšave Petrom Dubrovským (II, 1843, 1, str. 185 — 187). V nasledujúcom zväzku tohto časopisu sa už oznamovala smrť Dunina-Borkowského. Hostinský a neskôr Štúr prevzali báseň iste z tohto časopisu, kde bol pripojený aj jej ruský preklad v próze.

[11] Slovo značí u Slovanov i pieseň, napr. Slovo o plku Igorevie.

[12] Slovo o polku Igoreve (v prepise ponechávame Štúrov starší spôsob skripcie: plku) — slávna ruská literárna pamiatka, vzťahujúca sa na dejiny Ruska 12. storočia, ktorú po prvý raz vydali roku 1800 v Moskve a odvtedy vyšlo vo svetovej literatúre mnoho jej prekladov a ohlasov. Je to spev o nešťastnej výprave Igora Sviatoslaviča proti Polovcom. Štúr poznal toto dielo podľa vydania Václava Hanku, ktorého názov uvádzame ďalej. (Slovenský preklad s názvom Slovo o pluku Igorovom Igora syna Sviatoslava vnuka Olega vyšiel s príslušnými štúdiami a poznámkami v Bratislave roku 1947 v bibliofilskom vydaní.)

[13] nazval sa národ náš Slovanom, t. j. národom slovným, spevným — obľúbené romantické etymologizovanie o pôvode mena Slovan, pravdaže, neoprávnené; pôvod tohto mena je vlastne ani dosiaľ nie osvetlený

[14] Ramajana a Mahabharata — staré indické epické básne

[15] Zendavesta — perzská zbierka svätých písem vyznavačov Zarathustru, tvorcu staroperzského náboženstva

[16] židovské knihy sväté — známe ako Starý zákon

[17] Rukopis kralodvorský — falzum Václava Hanku, vydaný po prvý raz roku 1819, obsahoval viaceré spevy a piesne a medzi nimi aj spev Záboj, Slavoj, Ludiek. Nesmie nás prekvapovať, že Štúr pokladal Rukopis královédvorský (RK) za pravý, pretože boje proti jeho pravosti sa vlastne začali až po Štúrovej smrti a trvali v českej vede vyše polstoročia. Dovtedy o pravosti RK nezapochybovali ani veľké vedecké osobnosti domáce a zahraničné.

[18] Igor Sviatoslavič — roz. Slovo o pluku Igorovom

[19] Nibelungy — názov starého nemeckého eposu Nibelungenlied, pieseň o Nibelungoch (synoch hmly)

[20] Nezopačená duša — nepokazená

[21] Čudovia — názov pre staré severské kmene v Európe i Ázii. Týmto názvom sa špeciálne označovali aj fínske kmene.

[22] V človečenstve horujúcich — vrch majúcich, vynikajúcich

[23] Budovníctvo — staviteľstvo

[24] Eol (Aeolus) — v gréckej mytológii boh vetrov

[25] Apollo — boh svetla, syn Zea — najvyššieho boha

[26] Pallas Athene — dcéra Zeova

[27] Obetovanie sa… za vlasť, jako Muciovo — Caius Mucius dostal vraj povolenie prejsť do tábora etruského kráľa Porsennu, ktorý obliehal roku 507 Rím a mesto trápil hladom, a zabiť tam kráľa. Mucius však omylom prebodol sluhu. Keď ho chytili a kráľ ho nútil, aby sa priznal, Mucius sám vložil ruku do ohňa na znak toho, že ani pod hrozbami a mučením nič neprizná. Kráľ nato Mucia prepustil a s Rimanmi uzavrel mier.

[28] … samojediné básnictvo lebo poézia… — lebo tu treba chápať vo význame: alebo, čiže

[29] Kortyna (lat.) — opona

[30] Achil (Achilles) — najslávnejší hrdina pred Trójou

[31] Agamemnon — hlavný veliteľ gréckych vojsk pred Trójou

[32] Patroklos — priateľ Achillov

[33] Hektor — hlavný obranca Tróje, syn trójskeho kráľa Priama

[34] Hades — v gréckej mytológii znamená podsvetie

[35] Smýka — vláči

[36] Odyseus — taktiež postava z Iliady a centrálna postava druhého Homérovho eposu, Odysey

[37] Ajax — po Achillovi najslávnejší hrdina pred Trójou — všetko postavy z Homérovej Iliady, z ktorej Štúr načrtáva niekoľko obsahových pásem

[38] Antigona — hlavná osoba rovnomennej Sofoklovej tragédie; proti zákazu kráľa Kreóna pochová svojho brata Polyneika, ktorý padol v boji so svojím bratom, za čo ju stihne odsúdenie do podzemného väzenia

[39] Orestes a Pylades — tieto dve postavy stali sa podľa gréckej báje vzorom úprimného priateľstva. Pylades pomáha Orestovi pri vražde matky a keď Oresta za tento čin stíhajú Fúrie, Pylades ho ani vtedy neopúšťa a chce sa obetovať za vykúpenie svojho priateľa.

[40] Na poli bojnom — na bojovom poli, na poli boja

[41] Udatenstva — udatnosti

[42] V každom i najmenšom prípadku — prípade

[43] Trubadúrstvo — básnictvo 12. a 13. storočia vo Francúzsku, najmä v Provenci, pestované šľachtickými básnikmi, ktorí skladali ľúbostné piesne a často si ich aj sami zhudobňovali a prednášali idolom svojej lásky

[44] Minnesängerstvo (ospevovanie lásky) — podobný druh ľúbostnej poézie v 13. storočí v Nemecku, ako bolo trubadúrstvo vo Francúzsku. Trubadúrstvo i minnesängerstvo malo, pravdaže, okrem lásky aj iné námety vo svojej poézii (pomery náboženské, mravné, politické)

[45] Romeo a Júlia — klasická tragédia anglického dramatika Williama Shakespeara (1564 — 1616), nastoľujúca problém dvoch milencov, ktorí končia samovraždou, keď im rodičia bránia vo vzájomnej láske

[46] Clavigo — tragédia nemeckého klasika Johanna Wolfganga Goetheho (1749 — 1832), napísaná v autorovej mladosti. Jej námetom je nešťastná láska dievčaťa, ktoré umiera zo sklamania nad snúbencom, zavrhujúcim jej lásku, keď dosahuje osobnú kariéru.

[47] Don Carlos — dráma Friedricha Schillera (1759 — 1805), ktorej hrdina platí za svoju lásku k macoche na popravisku, a to na vydanie vlastného žiarlivého otca

[48] Tankred — hrdina prvej križiackej výpravy, ktorú viedol Gottfried von Bouillon. Obe postavy oslávil básnik Torquato Tasso v Oslobodenom Jeruzaleme.

[49] Cid el Campeador — španielsky národný hrdina, ospievaný ľudovou tradíciou ako vzor stredovekého kresťanského rytiera, ktorý je tak vazalsky verný kráľovi, že sa uchádza novými a novými hrdinskými činmi o jeho priazeň, aj keď sa bol dostal do jeho nemilosti.

[50] Istej túhy po divačnom — udivujúcom

[51] Križiacke vojny — konali sa v 11. — 13. storočí. Vznikli z myšlienky vymaniť Svätú zem (Palestínu) spod nadvlády mohamedánskych Turkov a získať ju pre kresťanov. V histórii sa zaznačuje osem takýchto hlavných križiackych výprav, z ktorých sa Česi zúčastnili vo väčšom počte najmä na druhej a tretej. Na čele výprav boli európski panovníci, šľachtici a rytieri. Štúr správne naráža na dobrodružnosť týchto výprav, ktoré viedli k plieneniam, zabíjaniu ľudí a v neposlednom rade aj k obohacovaniu jednotlivcov

[52] Balady a romance — básnické formy, pestované zvlášť za romantizmu, ktorému balada ako ľudový útvar vyhovovala svojou pošmúrnosťou, kým romanca ako tradičná forma španielskych ľudových piesní vyhovovala ospevovaním hrdinských činov

[53] Goetheho Fausta Štúr nepochopil náležite. Z perspektívy ruských slavianofilov videl v ňom iba známky skazeného Západu, no nepobadal vo Faustovi všestrannú vzburu proti súčasnej spoločenskej i ideovej skostnatenosti a dusnosti, do ktorých Goetheho Faust nemilosrdne narážal. Podobne si Štúr počína aj ďalej pri Byronovi.

[54] George Gordon Noel lord Byron (1788 — 1824) — anglický básnik, jeden z najväčších predstaviteľov revolučného romantizmu, ktorý svojím dielom i osobným životom burcoval človeka i celé národy do oslobodzovacích bojov. Jeho dielo mocne zasiahlo do vývinu svetových literatúr.

[55] Marie Joseph Eugéne Sue (1804 — 1857) — francúzsky spisovateľ, ktorého romány so sociálnymi námetmi boli v tridsiatych a štyridsiatych rokoch minulého storočia veľmi populárne

[56] George Sandová (1804 — 1876) — francúzska spisovateľka, ktorá sa vo svojej románovej tvorbe venovala zväčša sociálnym otázkam

[57] … strebú kal ten a prenášajú ho k nám v útvoroch svojich písomných, verných odtiskoch skazenosti západnej — z týchto pozícií odsúdil Štúr približne v tomto čase aj pokrokový almanach českého básnika J. V. Friča Lada Nióla

[58] Od Vesny po Morenu — roz. po celý rok: Vesna, symbol jari; Morena, zakončenie zimy (na tomto mieste Štúr má v orig. Morana, čo upravujeme na Morena)

[59] Stať ponechávame v krátkej forme, ako je u Štúra, pretože ide o význam: ostať.

[60] Rozčulenosť — nadšenie, citové opojenie

[61] … viac ale idúci na to, aby moc a výsosť svoju preukázal, jako pravde napospol víťazstvo pripravil… — v tejto vete treba chápať jako vo význame než

[62] Titerky (Bernolák) — malichernosti, hračky

[63] Zahlavenie — ukončenie

[64] O narodnoj poezii slavjanskich plemen — razsuždenie na stepeň magistra filosofskago pervago otdjelenija, kandidata moskovskago universiteta, Josifa Bodjanskago. Moskva. 1837

[65] Národ náš, o čom medzi znateľmi viac žiadnej, ani najmenšej pochybnosti niet, siaha pôvodom svojím do Indie, kolísky a pestovateľkyne panteizmu… — Franz Bopp, profesor všeobecného jazykospytu na berlínskej univerzite, ktorého diela poznal Štúr za svojich hallských štúdií, dokázal, že jazyky indoeurópske sa vyvinuli z toho istého prajazyka. Panteizmus, názor na svet, ktorý vylučuje osobného boha a uznáva všebožstvo prírody v jej večnom ruchu a plodivej sile.

[66] Inostranný — cudzí

[67] Ťaženie Poliakov s kráľom Sobieskym na čele pred Viedeň… — Ján Sobieski, známy ako poľský kráľ pod menom Ján III., porazil v septembri 1683 Turkov pri Viedni, získajúc si tak slávu celej Európy. Doma ho však čakali výčitky, že bojoval v službách cudzieho panovníka, zatiaľ čo jeho vlastné zeme trpeli pod nadvládou tureckou.

[68] Alebo vtrhnutie Rusov s cárom Alexandrom do Paríža, sídla národa, pri ktorého vpáde do Ruska Rusi oddali ohňu svoju maťušku Moskvu… — pri Napoleonovom pochode do Ruska roku 1812 skvelý ruský vojvodca Kutuzov takticky ustúpil, aby zachránil svoju armádu, a vydal rozkaz vydať Moskvu. Keď Napoleon vstúpil do mesta, Moskva sa vzňala v plameňoch, zapálená na všetkých stranách vlastným obyvateľstvom. Po porážke Napoleonovej zaháňala ruská armáda Napoleonove vojská postupne až do Francúzska a ruský cár Alexander vstúpil na čele spojeneckých vojsk do Paríža 31. marca 1814. Nato čoskoro nasledovalo Napoleonovo vzdanie sa trónu a vyvezenie na ostrov Sv. Heleny.

[69] Číre pole — rozľahlá rovina. Štúr výraz prevzal z Bernoláka, ktorý uvádza v Slovári naň ako príklad pieseň: V čirem poli hruška stojí, len sa jej vrch zelená.

[70] Nakytené — ozdobené

[71] … úkazy jej berie za významu stavu svojho i udalostí jeho sa týkajúcich… — väzbu treba chápať asi v tomto zmysle: …úkazy jej berie za týkajúce sa významu stavu svojho… (V českom vydaní diela i vo vydaní Škultétyho je pôvodné významu nesprávne opravené na význam; my zachovávame Štúrovu pôvodinu.)

[72] Pôvodný názov Kollárovej zbierky: Národnié zpievanky čili písně světské Slováků v Uhrách jak pospolitého lidu tak i vyšších stavů, sebrané od mnohých, v pořádek uvedené, vysvětleními opatřené a vydané od Jana Kollára. Díl pervý. Vydání hojně rozmnožené i pervé dva tištěné svazečky v sobě obsahující. V Budíně. V král. universické tiskárně. 1834. Díl druhý. 1835. (Obnovené vydanie vyšlo v Slovenskom vydavateľstve krásnej literatúry v Bratislave 1953, pravdaže, v prepise.)

[73] Piesne z Rukopisu královédvorského cituje Štúr podľa vydania: Rukopis Kralodvorský, a jiné výtečnější národní zpěvopravné básně věrně v původním starém jazyku, též v obnoveném pro snadnější vyrozumění, s připojením ukázek polského a krainského přeložení. Vydán od Václava Hanky, rytíře řádu sv. Vlad., bibliothekáře Národního museum. V Praze. Nákladem vydavatelovým. 1835.

[74] Ai ty slunce… (RK, s. 3) — preklad: Ej, slnce, ej, slniečko, či si žalostné! Načo svietiš na nás, na biednych ľudí.

[75] Hučié divá řeka… (RK, str. 40) — preklad: Hučí divá rieka, vlna za vlnou sa valí, hučali všetky vojská, skok na skok všetko sa hnalo cez rozbúrenú rieku; vody schytili množstvo cudzích a svojich známych preniesli na druhý breh.

[76] Opuštiena — pieseň z RK (str. 49 — 50). Preklad: Ej, lesy, tmavé lesy, lesy miletínske, prečože sa zelenáte v zime, v lete rovno?

[77] Libušin súd — pieseň z RK (str. 51 — 2). Preklad: Ej, Vltava, čo kalíš svoju vodu, čo kalíš vodu striebropennú? Či ťa divá rozvlnila búrka, zosypúc chmáru šíreho neba, opláknuc vrcholy hôr zelených, vyplákajúc zlatopieskovú hlinu? Akože by som ja vody nekalila, keď sa vadia dvaja rodní bratia, rodní bratia o otcovské dediny. Vadia sa zúrivo medzi sebou dvaja bratia, dvaja Klenovicovia zo starého rodu Tetva Popela, ktorý prišiel s Čechovými plukmi do týchto žírnych krajov cez tri rieky.

[78] Bieduie i narícaie mutno (Rk, str. 52). Preklad. Bedáka a narieka smutne.

[79] Pôvodné názvy zbierok Wacława z Oleska (1800 — 1849) a Žegotu Pauliho (1814 — 1895): Pieśni Polskie i Ruskie ludu Galicyjskiego. Z muzyką instrumentowaną przez Karola Lipińskiego. Zebrał i wydał Wacław z Oleska. We Lwowie, Nakładem Franciszka Pillera. 1833. — Pieśni ludu Ruskiego w Galicyi zebral Żegota Pauli. Tom pierwszy. Lwów. Nakładem Kajetana Jabłońskiego. 1839. Tom drugi 1840.

[80] Šumyl, šumyt… (Oleska, s. 314). Preklad: Šumí, šumí dúbravienka, smúti, smúti dievčinka, smúti, smúti a rozmýšľa, na osud si narieka. Ach, osud, všetkým nepríjemný, prečo si ma neutopil? Lepšie by bolo bývalo utopiť ma, než s milým ma rozlúčiť.

[81] Pôvodný názov zbierky Františka Ladislava Čelakovského: Slovanské národní písně, sebrané Frant. Ladisl. Čelakovským V Praze. Písmem Josefy ovdovělé Fetterlové z Wildenbrunnu. 1822. Díl druhý 1825. Díl třetí 1827. (Prvý zväzok bol venovaný Hankovi, druhý Brodzińskému a tretí Karadžićovi.)

[82] Ojle goro zelena… (Čelakovský II, str. 180). Preklad. Ach, hora zelená, čo si, hora, uvädla, uvädla, uschla? Či ťa, hora, mráz popalil, či ťa, hora, parno opálilo? Mráz ma nepopalil, parno ma neopálilo, ale mi srdce vyhorelo: Včera ma prešli tri karavány otrokov. Prvá mladých Grékyň, ktoré šli a plakali: Kde je naše bohatstvo? Druhá karavána čiernookých Italiek, idúcich a plačúcich: Drahé italské dukáty! Tretia karavána mladých bulharských neviest, idúcich a plačúcich. Drahá naša domovina, drahé naše malé deti!

[83] Div kličet vrchu dreva — volá Div z vrcholca stromu

[84] Div — mýtická bytosť, strašiaca ľudí. Tu znamená sovu (Pauli I, str. 67).

[85] Večer to mnje… (Čelakovský III, str. 112). Preklad: Večer sa mi, mamka, trochu zadriemalo, a vo sne, mamka, ukázala sa mi hrozná hora a na hroznej hore biely plamenný kameň ležal; na kameni vyrastal rakytový ker. Na keri sedel mladý vták, sivý orol, v pazúroch svojich držal čierneho havrana. Tu hovorí jej matka: Dieťa moje, dieťa milé, ja ti, dieťa, ten sen vyložím: Hrozná hora, to je kamenná Moskva, biely plamenný kameň, to je náš kremeľský hrad a rakytový ker, to je kremeľský palác, sivý orol, to je náš baťuška pravoslávny cár a čierny havran, to je švédsky kráľ: Premôže náš vladár švédsku krajinu a samého kráľa zajme ako korisť.

[86] Dub na duba… (Oleska, str. 440). Preklad: Dub sa k dubu schýlil, koník sa na kozáka zamračil. Ej, kôň môj smutný, neveselý, čože ty ku mne nehovoríš? Či sa ti znepáčilo sedlo moje, či sa ti znepáčila zbroj moja, či som sa ti znepáčil ja, kozák mladý? Neznepáčilo sa mi sedlo tvoje, neznepáčila sa mi zbroj tvoja, neznepáčil si sa mi ty, kozák mladý, ale znepáčila sa mi krčma tvoja. Ach, kade ideš, krčmu neobídeš, a kade chodíš — ješ, piješ, zabávaš sa a o mňa, vraného koňa svojho, nestaráš sa; i do hory ideš, poháňaš ma, a keď z hory ideš, nespomaľuješ, cez lúky ideš, nepopasieš ma, cez rieku ideš, nenapojíš ma. (Dunaj píšeme malou počiatočnou písmenou, lebo, ako poznamenáva Oleska, str. 327, v ukrajinských piesňach označuje dunaj vo všeobecnosti každú hlbokú a ticho tečúcu rieku.) Pôvodný názov Karadžićovej zbierky: Srpske narodne pjesme, skupio ich i na svijet izdao Vuk Stef. Karadžić. Knjiga prva, u kojoj su različne ženske pjesme. U Beču, u štampariji Jermenskoga manastira. 1841. Knjiga druga, u kojoj su pjesme junačke najstarije. 1845. Knjiga treća, u kojoj su pjesme junačke srednjijech vremena, 1846.

[87] Konj junaka ostavio… (Karadžić I, str. 453 — 4). Preklad: Kôň zanechal junáka na zlom mieste na Kosove. Junák vravel koňovi: „Oj, koník môj drahý, prečo si ma zanechal na zlom mieste na Kosove? Čože ťa omrzelo? Či ťa omrzelo bojové rakytové sedlo? Či ťa omrzela ťažká ozdobná uzda? Či ťa omrzeli časté diaľne cesty?“ Kôň odpovedal junákovi. „Neomrzelo ma bojové rakytové sedlo, ani ma neomrzela ťažká ozdobná uzda, ani ma neomrzeli časté diaľne cesty, ale ma omrzeli časté cesty do krčmy. Mňa priviažeš o krčmu a ty ideš do krčmy. V krčme sú tri dievčatá. Ty sa bavíš s dievčatami, a ja smädný, hladný koník hrabem zem po kolená, zhrýzam trávu do koreňa, pijem vodu z kameňa.“

[88] Dan da jedeš a dva da se igraš — jeden deň budeš pochodovať a dva dni sa zabávať

[89] Dan da jedeš a dva da boluješ — jeden deň budeš pochodovať a dva dni chorľavieť

[90] Dievojka sjedi kraj mora… (Karadžić I, str. 196). Preklad: Dievča sedí pri mori a samo sebe hovorí: „Ach, drahý milý bože, či jesto dačo šírejšie od mora, či jesto dačo rozľahlejšie od poľa, či jesto dačo rýchlejšie od koňa, či jesto dačo sladšie od medu, či jesto dačo drahšie od brata?“ Ryba z vody vraví: „Dievča, pochabý blázon! Šírejšie je nebo od mora, rozľahlejšie je more od poľa, rýchlejšie sú oči od koňa, sladší je cukor od medu, drahší je milý od brata.“

[91] Syvyj koniu… (Oleska, str. 284). Preklad: Sivý koňu, sivý koňu, čo si sa zamyslel? Niet už mojej dievčiny, čo som ju miloval. Sivý koňu, sivý koňu, najedz sa obroku, pobežíme za dievčinou do kraja ďaleko. Sivý koňu, sivý koňu, zle s tebou bude, pobežíme spolu s vetrom, popásť sa nemôžeš. Pobež, koňu, pobež, koňu, bo sa zvečerieva, ach, tam sedí moja milá, kde sa z lesa rozvidnieva. Vidím milú, vidím drahú, pozerá v oblôčku, čo jak tma je, hoc nevidno, žiari ako slnce.

[92] Oj, try lita, try nedily… (Oleska, str. 488 — 9). Preklad: Ach, tri roky, tri týždne, čo kozáka v lese zabili; pod javorom zeleným leží kozák mladučký: telo mu sčernelo a od vetra strupelo; nad ním koník rozžialil sa, po kolená do zeme zahrabal sa. Nestoj, koňu, nado mnou, bo ja vidím vrúcnosť tvoju; pobež, koňu, cestou, udri do vrát hlavou: Ach, vyjde brat, poteší sa, vyjde matka, rozžiali sa: Ach, kdes’, koňu, pána zhodil, vari tvoj pán vo vojne zhynul? Za mnou Turci uháňali, môjho pána zo mňa sňali. Ach, utíš sa, mati, nezarmucuj sa, ach, tvoj syn už oženil sa, pojal si on za žienočku zelenú pažítku: vezmi, mati, hrsť piesku, rozosej ho po kameni, a až, mati, piesok vyjde, vtedy tvoj syn z vojny príde.

[93] Umer kozak… (Oleska, str. 385 — 6). Preklad: Umrel kozák, umrel kozák i kozácka vrava a zostal kôň vraný a jasná zbroj. Ej, zišli sa kozáčkovia do jednej chalupy, radili sa po kozácky, komu koňa dať. Stotníkovi koňa dať, hetmanovi zbroj, by dovolil pochovať kozáka so streľbou. Telo vezú, koňa vedú, kôň hlavičku kloní, a dievčina za kozákom biele rúčky lomí.

[94] Pôvodný názov Sušilovej zbierky: Moravské národní písně. Sbírka nová. S 288mi nápěvy. Od F. S. V Brně 1840. Tiskem vdovy Rudolfa Rohrera.

[95] Pod Slavkovem… (Sušil, str. 131)

[96] Tam na horojci… (Pauli, str. 55 — 6). Preklad: Tam na vŕšku tri panenky jačmeň žnú: Ej, milý bože, ktože im pomôže, nedožnú. Slniečko nízko, večierok blízko, nedožnú. Vtáčiky lietajú, snôpky znášajú, neznesú. Ej, milý bože, ktože im pomôže, neznesú. Slniečko nízko, večierok blízko, neznesú. Sivý sokolík stôžky skladá, nezloží: Ej, milý bože, ktože mu pomôže, nezloží. Slniečko nízko, večierok blízko, nezloží. Kukučka kuká, stôžky počíta, nesčíta: Ej, milý bože, ktože jej pomôže, nesčíta. Slniečko nízko, večierok blízko, nesčíta.

[97] Oj, iz za hory… (Pauli, str. 7). Preklad: Ej, spoza hory zelenej vychodí nám čierny obláčik — ale nie je to čierny obláčik, lež je to vodca, vodca, krásny mládenec. Opásal sa čiernym sietím, za sietím má tri trúbky: prvá trúbka rohová, druhá trúbka zlatá, tretia trúbka zubrová. Keď zatrúbi na rohovú, zaraduje sa všetka zver v poli, keď zatrúbi na zlatú, zaradujú sa všetky ryby v mori, keď zatrúbi na zubrovú, zaraduje sa celý svet na zemi. — Rohy zo zubra boli kedysi na Ukrajine vo veľkej úcte; používalo sa ich na pitie (Pauli, str. 7).

[98] Vyjdy Hanuneňko molodeňkaja… (Pauli, str. 75 — 6). Preklad: Vyjdi, Anička mladušká, poobzeraj sa povšadiaľ, či nestojí tvoj otecko pri niektorom prahu. Ej, viem, veru viem, že ňaňka nemám; pošlem vranu v cudziu stranu po svoju rodinku; pošlem kukučku do sirej krajiny po svojho ňaňka. Vrana letí, zvesti prináša: Rodinka príde. Kukučka letí, zvesti prináša: Nebude tu tvoj ňaňko.

[99] Pôvodný názov Vrazovej zbierky: Narodne pěsni ilirske, koje se pěvaju po Štajerskoj, Kranjskoj, Koruškoj i zapadnoj strani Ugarske. Skupio i na svět izdao Stanko Vraz. Razdělak I. U Zagrebu. K. P. Ilir. nar. tiskarna Dra. Ljudevita Gaja. 1839. (Zbierka je venovaná Karadžićovi.)

[100] Vida zjutrej je zgodej ustala… (Vraz, s. 150 — 1). Preklad: Vida ráno skoro vstala, skoro vstala, pri okne zastala. Zdvihne sa žlté slnce a tak slncu rečie krásna Vida: „Čo sa ťa pýtam, žlté slnce? Čo robí moje choré dieťatko?“ Slnce vraví: „Čo by teraz robilo! Práve teraz mu sviecu držali a tvoj starý muž na mori sa plaví, na mori sa plaví, teba hľadá a za tebou, Vida, horko narieka.“ Vtedy sa ešte väčšmi rozplakala, bielymi rukami chudera zalamovala a večer zas pri okne zastala. Zdvihne sa prejasný mesiac: „Čo sa ťa pýtam, prejasný mesiac! Čo robí moje choré dieťatko?“ Mesiac vraví: „Čo by teraz robilo! Práve teraz ti ho pochovali; tvoj starý otec na mori sa plaví, na mori sa plaví, teba hľadá a za tebou, Vida, horko narieka.“

[101] Milo njemu se stori… (Vraz, str. 158). Úryvok je z piesne Ribniška Jerica. Preklad: Rozľútostí sa (Štúr nesprávne prekladá: milo sa mu zrobí). Ide do zelenej záhrady, tam odtrhne jablko, priam červené jablko a takto hovorí, keď ovocie v rukách drží: „Jabloň, jabloň, jablonôčka! Zostávaj zbohom! Keď som ešte chlapcom bol, starostlivo som ťa sadil!“ Zas sa rozľútostí, potok sĺz mu ide z očí; vyhodí sa na koníka a do Viedne odletí a tak ešte hovorí: „Cisárovi slúžiť budem, navždy zanechám milý dom!“

[102] Proč, kalino, proč nerodíš… (Sušil, str. 157 — 8)

[103] Pôvodný názov Sacharovovej zbierky: Skazanija Russkago naroda, sobrannyja I. Sacharovym. Tom pervyj. Kniga pervaja, vtoraja, tretja i četvertaja. Izdanie tretie. Sanktpeterburg 1841.

[104] Vo polie lebeduška klikala… (Sacharov III, str. 139). Preklad: V poli labuť volala, v izbe Chavronka plakala. Nech boh súdi rodného otca, že posiela mladú k cudzím ľuďom! Zostáva zelený sad bezo mňa, uvädnú všetky kvietočky v sade: Červený môj, bielučký kvietoček, siná, blankytná nevädza. Prikážem svojmu rodnému ňankovi: Vstávaj, ty môj ňanko, ráničko, polievaj všetky kvietočky častučko, za rannej a večernej zory.

[105] Tam na hori stojit javir… (Oleska, str. 339). Preklad: Tam na hore stojí javor, javor zelený, v cudzom svete hynie kozák mladý. „Hyniem, hyniem, príde čas umrieť, prosím ťa, moja milá, daj mamke vedieť.“ Prišla mati, prišla mati, prišla mamička, obrátila bielu tvár oproti synkovi: „Nuž vidíš, môj synáčik, moje milé dieťa, neslúchal si otca, matku, taký je tvoj život.“ Prosím, mati, prosím, mati, pekne ma pochovať, na zvony vyzváňať, na organe zahrať; nech ma nepohrobia ni popi ni speváci, ale nech ma pochovajú ukrajinskí kozáci. Sypte, bratia, sypte, bratia, vysokú mohylu, nech vie o tom každý, že z ľúbosti hyniem; zasaďte mi, moje sestry, v záhlaví kalinu, nech vie o tom každý, že z ľúbosti hyniem: vtáčiky budú priletovať, kalinôčku jesť, od milej mi prinášavať zvesti.

[106] V širém poli dubec stojí… (RK, str. 49). Preklad: V šírom poli dubec stojí, na dubci kukučka zakukala, zaplakala, že nie je vždy jar.

[107] Zakladav sia orel z konem… (Pauli, str. 93). Preklad: Stávku robil orol s koňom a za tie studničky: „Ej, ak ty skôr dobehneš, mne krídelká poodtínaš!“ „Ej, ak ty skôr ta doletíš, mne nohy poodtínaš!“ Ej, kôň beží — zem sa trase, orol letí — vzduch zvoní; ej, kôň beží — dolinami, orol letí — luhami. Kôň k vode pribehúva, brata orla vyzerá: orol letí a nezmáča sa, brata koňa nepoznáva: Plať, koník, krídlami, a kto chodí, nožičkami.

[108] Oj v luzi bereza stojala… (Oleska, str. 443). Preklad: Ej, na pasienku breza stála a na breze kukučka kukala; pýtala sa kukučka brezy: „Ej, brezička, prečo si ty nie zelená?“ „Ej, ako ja mám zelená byť, keď podo mnou Tatári stáli, mečmi haluze obtínali a jasné ohne rozkladali, studničnú vodu naberali a do krištáľových fľašiek nalievali, samborské čiapky strhávali a junáka za živa na kôl nabodávali.

[109] Hej, v polu mohyla z vitrom hovoryla… (Oleska, str. 258 — 9). Preklad: Ej, v poli mohyla s vetrom hovorila: „Ej, zavej, vietor, ej, zavej bujný, aby som sa zmenila. A vietor neveje, slnce pripeká, ej, iba jedno dievča sťa kalina kvetom ma prikrýva. Kvetom prikrýva a rosí slzami: „Milý v tej mohyle, kvety na mohyle… i ja budem s vami.“

[110] Vtica poje v zelenoj naranči… (Vraz, str. 131 — 2). Preklad: Vták spieva v zelenom hájičku, na neho pozerá mladá pani zo zámku: „Poď, vtáčik, ku mne do bieleho zámku! U mňa budeš drobné perly zobať, perly zobať, víno piť, pri mladom princovi budeš sedieť, sedieť budeš a pesničky mu spievať.“ „Nechcem, nechcem k tebe ísť, mladá pani, ty by si ma do bieleho zámku zatvorila. Radšej si ja odletím do hája zeleného, nazobem sa žltej pšeničky, napijem sa dobrej čerstvej vody a zaspievam z celej svojej duše.“

[111] Lepo peva slavujak… (Karadžić I, str. 482 — 3). Preklad: Pekne spieva sláviček v zelenej horičke, v zelenej horičke na tenučkej halúzke. Idú tade traja lovci, aby zastrelili slávika. On ich prosil: „Nestrieľajte do mňa, nestrieľajte do mňa, budem vám spievať v zelenej záhradôčke na červenej ružičke.“ Traja lovci polapili a odniesli slávika, zavreli ho do dvorca, aby potešoval ich milých. Ale slávik nespieva, lež bedáka. Odniesli ho traja lovci a pustili do hája. Slávik začne spievať: „Ťažko je druhovi bez druha, ťažko je druhovi bez druha a slávikovi bez hája.“

[112] Dva se draga na livadi ljube… (Karadžić I, str. 324). Preklad: Dvaja milí sa na lúke ľúbajú, nazdajú sa, že ich nik nevidí. No pozerá na nich zelená lúčina a vraví o tom stádu bielemu, stádo vravelo svojmu pastierovi, pastier vravel pocestnému na ceste, pocestný vravel prievozníkovi na vode, prievozník vravel orechovému člnu, čln vravel studenej vodičke a vodička dievčininej matke. Hrozne klaje krásna dievčina: „Ej, lúčina, bodaj by si sa nezelenala! Biele stádo, bodaj ťa podrhli vlci! Ej, pastier, bodaj ťa Turci dorúbali! Ej, pocestný, bodaj ti nohy vyschli! Ej, prievozník, bodaj ťa voda vzala! Ľahký čln, bodaj si v ohni zhorel! Ej, vodička, bodaj si vyschla!“

[113] Išov, perejšov miesiac po nebu…. Preklad: Šiel, prešiel mesiac po nebi i stretol sa mesiac s jasnou hviezdou; Ej hviezda, hviezda, kde si preboha bola? Kde preboha bola, kde máš byť?“ „Kde mám byť? U pána Ivana, u pána Ivana, na jeho dvore, na jeho dvore, v jeho chalupe. A v jeho chalupe, tam sú dve radosti: Prvá radosť — syna ženiť a druhá radosť — dcérku vydávať; syna ženiť — mládenca Kominka, dcérku vydávať — nevestu Natašu. Ostávaj zbohom, mládenec, ale nie sám — s otcom, s materou i milým bohom i s celou rodinou, s Ježišom Kristom, svätým božstvom!“

[114] Vlk se ženiť chteje… (Erben, str. 173). Pôvodný názov Erbenovej zbierky, ktorú Štúr uvádza len medzi citovanou literatúrou na konci diela: Písně národní v Čechách. Sebral Karel Jaromír Erben. (S nápěvy.) Svazek I. V Praze 1842. Tiskem a nákladem Jana Host. Pospíšila, činného ouda českého národního Museum. Svazek II, 1843. Svazek III, 1845.

[115] Kocour byl za družbu… (Erben, str. 173 — 4). Ďalšie citáty sú z tej istej piesne (Erben, str. 174 — 5).

[116] Vímť já ptáčka jednoho… (Erben, str. 171)

[117] Kosyl zajać otavu… (Pauli, str. 96). Preklad: Kosil zajac otavu, líška pohrabuje. Pauli pri tejto piesni (str. 97) cituje z Písní světských lidu slovenského v Uhrách celú slovenskú pieseň Kosí zajac otavu.

[118] A ščygel dumaje… (Oleska, str. 475). Preklad: A stehlík rozmýšľa, zhromaždenie zvoláva, že nemá s kým bývať, oženiť sa má.

[119] Jer se mesec promjenjuje… (Karadžić I, str. 155). Preklad: Keďže sa mesiac premieňa, má dosť príbuzenstva: všetky hviezdy sú mu švagriné, severná hviezda mu je družka a zornička zolvica. (Zolvica znamená vlastne mužovu sestru.) — Nasledujúca pieseň, ktorú Štúr rozvádza v próze, je Ženidba sjajnoga meseca (Karadžić I, str. 155 — 6).

[120] Oj, chodyt son kolo vikon… (Pauli II, str. 66). Preklad: Ej, chodí sen kolo okien a driemota kolo plota; pýta sa sen driemoty: „Kde budeme nocovať?" „Kde chalúpka teplučká, kde dieťatko maličké.“ (Štúr v prepise z pôvodných dvojverší urobil vždy jednoveršie.)

[121] Ninaj, ninaj… (Karadžić I, str. 192, 193, 192). Preklad: Hajaj, hajaj, zlato moje! Čuj, veď mi ťa sníček volá; sen ťa ľúbi a vraví ti: „Ukolíš sa, moje drahé.“ — Sen ma morí, sen ma trápi, spala by som; ale sníček nechce ma, lež môj Jovo. Strež, sníček, môjho Jova, nech vás strežie boh! — Sníček ide po ulici, vedie Jova za ručičku; vraví sníček Jovovi: „Hybaj, Jovo, do kolísky, nech sa dobre vyspíme, ráno zavčas vstaneme, vodičky donesieme, matku našu zastaneme.“

[122] Zapriažu čotyry koni… (Pauli II, str. 68). Preklad: Zapriahnem štyri kone, kone vrané, a pôjdem dobiehať roky mladé. Ej, dobehol som už roky svoje na kalinovom moste: „Vráťteže sa, roky moje, ku mne, hoc aj ako hostia! Roky moje, roky moje, roky mladušké! Ak je osud nešťastný, buďte kratučké!“

[123] S črna lesa vystupuie skála… (RK, str. 32). Preklad: Z temného lesa vystupuje skala, na skalu vystúpil silný Záboj, obzerá krajiny na všetky strany; zarmútil sa nad všetkými krajinami a zastenal plačom holubičím.

[124] Hájičku zelený, už jsem tě dohájil… (Sušil, str. 58). Úryvok z piesne Není ještě veta.

[125] Dalas mene, moja maty… (Oleska, str. 327). Preklad: Vydala si ma, moja mať, mladú, sťa tú konôpku do vody zelenej; ach, jak ťažko konôpke sirej vo vode hniť, ešte ťažšie mladej neveste v cudzom kraji žiť.

[126] Krakoviak — poľský národný tanec, ktorý sa obyčajne začína tak, že jeden pár tancujúcich sa postaví pred hudbu, zanôti pieseň, načo sa za hudby dá do tanca, v čom ho nasledujú ďalšie páry; tie potom postupne predspevujú ďalšie piesne, ktoré sa nazývajú taktiež krakoviakmi

[127] Miła mi ta strona, gdzie słonieczko wschodzi… Preklad: Milá mi je tá strana, kde slniečko vychodí, lež ešte milšia tá, kade milá chodí. Svieti mesiac, svieti medzi hviezdičkami, najmilšia mi je moja medzi panenkami. — Holubica sivá, holúbok sivší, ale môj milenký zo všetkých najmilší. — Terajší chlapci sťa poľné motýle, hoc ťa pomiluje, ale len na chvíľu.

[128] Oj chlopčyno, chlopčynońko… — Preklad: Ej, chlapče, chlapče, taký si mi milučký ako v lete pri ceste javor zelenučký. Ta haluze sa skláňali, kam ich nachýlilo, ta sa oči pozerali, kam ich srdce tiahlo.

[129] Da b’ ste dugo poživjeli… (Karadžič I, str. 7). Preklad: By ste dlho žili a statočných potomkov mali a potomstvom sa popýšili: ako páv zlatým perím a pšenica rovným poľom a vinič vonným hroznom a šíra voda slaným morom; tak nech sa vami pýši milá matka!

[130] Pôvodný názov Slova o pluku Igorovom, z ktorého citoval Štúr: Igor Svatoslavič. Hrdinský zpiev o tažení proti Polovcům. Věrně v původnim jazyku, s připojením českého a německého přeložení. Od Vaclava Hanky. V Praze, u Haze, Krausse, Endersa. 1821. (Preklady citátov uvádzame zo spomenutého slovenského vydania Slova o pluku Igorovom.)

[131] Slovo o pluku Igorovom (Hanka, str. 2 a 34). Preklad: Veď Bojan čarovný, keď komu chcel pieseň zaspievať, tu rozutekal sa mysľou po strome sťa šedivý vlk po zemi, sťa sivý orol pod oblaky. — … čuť Jaroslavnin hlas, sťa neznáma kukulienka na svite volá…

[132] Sredi dvora tri terema stojat… (Sacharov III, str. 16). Preklad: Uprostred nádvoria tri budovy stoja: V prvej budove jasný mesiac, v druhej budove krásne slnko a v tretej budove husté hviezdy. Jasný mesiac — to Peter, pán, jasný Ivanovič, krásne slnko — to Anna Kirilovna, husté hviezdy — to ich deti.

[133] Bieháše ielen po horách… (RK, str. 47 a 48). Preklad: Behával jeleň po horách, po vlasti poskakoval, po horách, po dolinách, krásne parohy nosil. Krásnymi parohmi hustý les prerážal… Ej, mládenec po horách chodieval, dolinami chodieval do krutých bojov, hrdú zbraň na sebe nosieval… Niet už mládenca v horách! Vrhol sa tu na neho ľstivo krutý vrah; udrel ťažkým mlatom mu do pŕs, ej, tu leží, teplá krv za dušičkou, za odletlou tečie… Chodieva jeleň s krásnymi parohmi, skáče na nožičkách rúčich, hore v lístí spieva natiahnuté hrdlo.

[134] Šta s’ ono čuje… (Karadžić I, str. 214). Preklad: Čo to počuť z tamtej strany? Či to zvony zvonia, či kohúty pejú? Ni zvony nezvonia, ni kohúty nepejú, lež sestra bratu svojmu odkazuje: „Ja som ti, brat môj, turecká otrokyňa, vykúp ma, brat môj, z tureckých rúk…“

[135] Jelen popase smiľ po zagorju… (Karadžić I, s. 21). Preklad: Jeleň spása šedivník po záhorí, viac ho šliape, než spása.

[136] Otčik zaide k otcem… (RK, str. 33). Preklad: Otec odišiel k otcom [= umrel], zanechal v dedine dietky svoje i svoje milé. A nepovedal nikomu: „Batko, prihovor sa k nim otcovskými slovami.“ I príde cudzinec násilne do dediny a cudzími slovami rozkazuje…

[137] Ach ty růže… — Túto pieseň cituje Štúr z novočeského prepisu Hankovho, nie „staročeského“ (RK, str. 106 — 7).

[138] Ach ty sad li moj sadočik… (Čelakovský III, str. 130). Preklad: Ach, záhrada, moja záhradôčka, záhrada, ej, zelený vinohrad! Prečo, záhrada, včas rozkvitáš a po rozkvitnutí, záhrada, vyschýnaš, zem lístím, záhrada, pokrývaš?

[139] Stoiá hory v pravo… (RK, str. 20). Preklad: Stoja hory vpravo, stoja hory vľavo, a na ich vysoké vrcholce jasné slniečko pozerá. Horami tu odtiaľ, horami tam odtiaľ vojská tiahnu, vojnu v sebe nesú.

[140] … lebo leda sa spievalo… — treba chápať v tomto zmysle: alebo len aby sa spievalo… (tak aj v českom vydaní i u Škultétyho).

[141] Po ziełonym gaju… Preklad: V zelenom háji poskakuje malá straka, zapáčili sa mi u dievčiny očká. Letela, letela prepelička plachá, nech nežije ten, čo miluje dve. Strakatý koníček, štyri biele nohy, miluj ma, panenka, i keď som chudobný. Sivý koník, sivý, sivý jablčistý, bol by som dávno mníchom, keby nie ženy.

[142] Barvínok — zimozeleň, symbol nádeje a ľúbosti u ukrajinských dievčat, ktoré ho používajú do vencov a na svadbe okrašľujú ním svadobný koláč (tzv. korovaj) i svadobný stromček (derevce), a ak dievka umrie slobodná, sadia jej ho na hrob (Pauli I, str. 20)

[143] Vasilek — nevädza, obľúbený kvet v piesňach; Pauli (str. 107) ho nesprávne stotožňuje so srbským bosiljkom, ktorý znamená bazaličku

[144] Smilje, smiľ — šedivník

[145] Lozica — divé hrozno

[146] Ruta — tzv. ruta voňavá

[147] Lozina — vŕba päťtyčinková, rastúca pri vode

[148] Oj, dubrovo, ta dubrovońko… (Pauli, str. 44). Preklad: Ej dúbrava, dúbravienka, ty dobrého pána máš, že sa v jednom roku troma farbami odievaš. Jedna farba zelenučká, celému svetu milučká; druhá farba žltučká, celému svetu smútočná; tretia farba bielušká, celému svetu studenučká.

[149] Obsivky (obsiať, posiať), zažnivne (po žniach) — odinakiaľ neznáme výrazy

[150] Večorinky, večornice — schôdzky dievčat a parobkov pri priadkach (Pauli II, str. 9)

[151] Hanuševa matinočka… (Pauli, str. 108). Preklad: Hanuškina matička pred bohom stojí, ruky má skrížené, boha prosí: „Spusť ma, bože, nad dedinu ako oblak a do dediny ako drobný dážď, ako jasné slnko — okienkom: Nechže pozriem, či dieťa pekne je odeté. Odeté sťa pánčiatko, usadené sťa sirôtka.“ (Štúr pôvodné dvojveršia spojil v jednoveršie.)

[152] Dole moja, dole… (Oleska, str. 327 — 8). Preklad: Šťastie moje, šťastie, kde si sa podelo, či si, moje šťastie, v mori utonulo, či si, šťastie, v ohni zhorelo? Ak si v mori utonulo, priplávaj ku brehu, no ak si, šťastie, v ohni zhorelo, žiaľno by bolo môjmu srdiečku. Prišli svatovia do našej chalupy, že mňa, mňa mladučkú, chcú už proti vôli vydať. Mati ma vydala, i prikazovala: Aby si, moja rodná dcérka, za sedem rokov u mňa nebola. Ja som nevydržala, za rok som priletela, zmenila som sa v sivú kukulienku, v kalinovom háji sadla. Ako som začala kukať, žalostne spievať, začali sa k zemi lesy kalinové od hlasu zohýnať. Vyšla moja mati, zastala na prahu, zmyslela si na svoju rodnú dcérku i obliali ju slzy: „Ak si moja dcérka, volám ťa do domu, ale ak si sivý vtáčik kukulienka, leť do zeleného lesa kukať.“

[153] Dala maty dočku… (Pauli II, str. 145 — 6). Preklad: Vydala mať dcérku ďaleko od seba i zakázala jej, aby u nej sedem rokov nebola. A ja som nevydržala, za rok som priletela, ej, sadla som si sťa sivá kukulienka vo višňovej záhradke; ej, sadla som si ja a začala kukať, vyšla stará mať a začala plakať: „Ej, nekukaj, kukulienka, vo višňovej záhradke, choďže, choďže, kukulienka, do tmavého lesa kukať!“ A ja mladá som to nevydržala, letela som k sestričke na ľaliu kukať. Vyšla k nej sestrička, začala ju odháňať, choďže, choďže, kukulienka, do tmavého lesa kukať. Vyšiel k nej braček i začal sa s ňou zhovárať: „Ak si sivá kukulienka — v temnom lese kukaj, a ak si moja sestra — volám ťa do domu!“ Ej, vyšiel môj rodný braček a začal plakať: „Ej, volám ťa, rodná sestra, volám ťa do domu!“ Ej, jak uvidela stará mať, začala plakať, ej, otvorila dvere z pitvora do domu. Priletela kukulienka, povedala kuku! Podaj, podaj, moja mať, teraz mi ruku! Ej, akáže si mi, stará mama, aká žičlivá, keď si mi moje veno nikdy nedožičila? Muž ma pobáda: Iď, žena, k ňankovi, iď, žena k mamičke veno odobrať!

[154] Ne syza zazulenka… (Pauli II, str. 146 — 7). Preklad: Nekukala sivá kukulienka v tmavom háji, nešvitorili malé vtáčiky v záhradke, sestra s bratom zďaleka sa zhovárala, pozdrav posielala: „Braček môj milý, sťa holúbok sivý, príď ku mne z cudzieho kraja, poteš ma v zlej chvíli.“ „Sestra moja rodná, sťa holubica sivá, akože mám k tebe prichádzať, teba navštevovať za tmavými lesmi, za ďalekými stepami, za bystrými vodami…“ „Cez tmavý les sťa jasný sokol leť, cez bystrú vodu sťa biela labuť plávaj, cez ďaleké stepi sťa prepelička bež a na mojom, bratku, dvore sťa holúbok znes sa, dobré slovo povedz, moje srdce osirelé poteš!“

[155] Mlada Vida je proso pléla… (Vraz, str. 47 — 8). Preklad: Mladá Vida proso plela zavčas, zavčas na úsvite. Keď od kraja preplela, postúpanú rosu našla. „Bodaj by to moje bolo, čo dnes večer tadiaľ išlo.“ Až do kraja preplela, našla veľkého hada, veľkého hada s končistou hlavou. Had mal deväť chvostov, na každom chvoste deväť zobákov. Vedľa sa vinul hladký chodník, po chodníku uháňal mladý študent. „Hej, hej, mladá Vida, odtrhni si malý prút, odtrhni si malý prút, čo do roka vyrástol.“ Mladá Vida odtrhne si prút, čo do roka vyrástol, prútom udrie veľkého hada, veľkého hada s končistou hlavou. Ako zľahka ho udrela, z chvosta zobáky mu zrazila a had sa z kože stiahol, v mladého princa sa zmenil. „Hej, hej, mladá Vida, čo si chcela, dostala si; bola si prosté dievča a teraz budeš jasná kráľovná.“

[156] Rani majka devet mili sina… (Karadžić I, str. 125 — 6). Preklad: Chová matka deväť milých synov, a to iba z práce vlastných rúk na praslici; všetkých deväť matka oženila a keď ich matka oženila, začali synovia matke hovoriť: „Matka naša, potupa naša, keby už len chcela odísť naša milá matka do zelenej hory, aby ju tam pohrýzla hocijaká zver.“ Počula to milá stará matka i veľmi sa užialila, vzala barlu a palicu a odišla do zelenej hory; nik za ňou nešiel, iba dvaja mladí vnuci: „Vráť sa, naša stará matka!“ Nechcela sa vrátiť, stretol ju svätý Dimitrija a vraví svätý Dimitrija: „Vráť sa, milá stará matka!“ Stará matka svätca uposlúchla. Keď sa vrátila, tu doma našla miesto deviatich milých synov deväť kameňov, miesto deviatich neviest deväť chladných skál, miesto dvoch vnukov dva zlaté holuby, ako lietajú od skaly ku skale.

[157] Oj, krače, krače čorneňkij voron… (Pauli II, str. 50 — 1). Preklad: Ej, kráka, kráka čiernušký havran tam v hlbokej doline, ej, plače, plače mladý kozák po nešťastnej chvíli. Ej, kráka, kráka čiernušký havran tam v kroví nad vodou, ej, plače, plače mladý kozák na koníku na vranom. „Koňu vraný, hraj podo mnou a rozplaš smútok môj; rozplaš, rozplaš smútok mladému kozákovi za temným hájom.“ Ej, ide kozák cestičkou, slzičkami umýva sa: „Kde si, moja mamka, kde moja starká, tá umiera za mnou! V pondelok ráno-ráničko, jak ešte slnko nevyšlo, smútila moja rodina a vyprevádzala ma; vyprevádzala si ma rodinôčka, nuž či nebude žiaľno ti, keď budem odchádzať z Ukrajiny medzi cudzích ľudí? Ej, spomeň si na mňa, moja stará mamka, keď budeš sadať k obedu: Kdeže si, moje dieťa, v cudzom svete bez otca i matky! Ej, spomeň si na mňa, moja stará mamka, keď sadneš k večeri: Kdeže si, moje dieťa, v cudzom svete, veď niet o ňom chýru!“

[158] Oj, mala vdova syna sokola… (Pauli II, str. 53 — 4). Preklad: Ej, mala vdova syna sokola, vychovala ho, do vojska dala; najstaršia sestra koňa vyviedla, prostredná sedielko niesla a najmladšia vyprevádzala, vyprevádzala, brata sa pýtala: „Ej, bratku, bratku, bratíčku náš, kedyže ty prídeš na návštevu k nám?“ „Ej, choďte, sestry, pokraj dunaja, nájdete si zlaté pero; pusťte ho do dunaja až na dno; ak to pero na dno sa potopí, potom prídem na návštevu k vám.“ Už veru zlaté pero na dno sa potopilo, ale ešte nevidno vracať sa z vojny vdovinho syna; vyšla na vrch — všetky pluky idú: „To môjho syna koníka vedú!“ Pýtala sa všetkých staršinov, či nevideli syna sokola. „Turci, Tatári hlavu mu sťali a my sme hriešne telo pochovali, koníka vraného na znamenie priviedli!“

[159] V nedilu rano… (Pauli II, str. 31 — 2). Preklad: V nedeľu ráno nezvonili zvony v dedine, keď vo vdovinom dome hluk robili. Zlý otčim mladého kozáčika hreší, a mať k synovi v slzách hovorí: „Choď ty, synku, medzi cudzích ľudí, vari tebe v cudzine lepšie bude. Nech ťa, synku, cudzí otec nehreší, o tvoje mládenecké šťastie večne neokráda! Ťažko, ťažko mi z domu ťa vyprávať, ale ešte ťažšie ťa v rozbroji držať. Ak ty pôjdeš do cudzieho sveta, slzy ma zalejú; ak ťa nechám, synku, tu, celý čas budem smútiť!…“ Hľa, staršia sestra koníčka vyvádza, prostredná striebornú zbroj vynáša a tá najmenšia s plačom mu hovorí: „Z ktorej strany, bratku, máme ťa čakať? Či od číreho poľa, či od čierneho mora, či od slávneho Záporožia?“ „Naber, sestra, žltého piesku i rozsej ho, sestra, po bielom kameni: Ak bude žltý piesok vyrastať, zeleným zimozeleňom kameň zastierať, vtedy, sestra, budem k vám prichádzať. Lebo ako ťažko rybe bez vody byť, tak ťažko v cudzom svete osirelému žiť.“ Keď to povedal, na koňa sadol, za odpustenie prosil a smutno kozák z dvora otcovského vychádzal. Dlho oni na kopci konča dediny stáli, dlho, dlho kozáčika očami sprevádzali a ešte dlhšie ho doma oplakávali.

[160] Kdyby tě šidili… (Erben III, str. 127)

[161] Čerka moja draga… (Vraz, str. 53 — 5). Preklad: Dcérka moja drahá, či sa dobre máš pri tom šedivom mori, šedivom, ale hlbokom? V tom rovnom poli, rovnom, ale šírom? V tých strmých vrchoch, strmých, ale vysokých? „Dobre sa mám, dobre, poľutujže, bože, slzami sa umývam a palinou utieram.“ Ústami sa smiala, v srdci plakala, v srdci plakala a dušu vydala.

[162] Pusti k materi me v vas… (Vraz, str. 155 — 7). Úryvky z piesne Dominkova Ančika. Preklad: Pusť ma k matke do dediny, urobíš mi zlaté časy… Ančika padne, omdlie, dušu hneď vypustí.

[163] I ludji te oplakali… (Karadžić 1, str. 95 a 96). Preklad: Aj cudzí ťa oplakali, cudzie ústa pobozkali!… Čo si smrť neuprosil alebo sa zbraňou neubránil, aby ťa domov pustila dôjsť, nech ti pohreb vystrojíme a mŕtveho vybozkávame.

[164] S koje ti se ni dignuti… (Karadžić I, str. 605, 606 a 607). Úryvky z piesne Jela Kružićeva i mati joj. Preklad: „Z ktorej sa ti už nezdvihnem, preto doveď moju milú matku.“ To vyriekla a dušu vypustila… „Kružić pozýva ťa na hostinu, Jele chlapec sa narodil…“ „Akosi mi pravé líce blčí, zdá sa mi, že dobre nebude.“ … A keď videla milú jedináčku, Jelicina matka smutne nariekala: „Ach, Jelica, moja jedináčka, navštíviť ťa prišla matka, nuž čo čušíš, čo sa so mnou nezhováraš? Vari si sa na mňa nahnevala, že sa matka dieťaťu potešila? Ty si matku včasne opustila, ale matka teba neopustí.“ To vyriekla a dušu vypustila.

[165] Nadje majku Jankovic Stojane… (Karadžić III, str. 169 a 172). Obsah piesne Ropstvo Jankovića Stojana. Preklad: Našiel matku Stojan Janković, našiel matku v svojom vinohrade: Vlasy strihá si zostarnutá matka, vlasy strihá si a nimi vinič priväzuje a slzami vinohrad polieva a spomína na syna svojho Stojana: „Ach, Stojan, zlaté jablko!“ … Mŕtva matka na zem padla.

[166] Mi ćemo te često pochoditi… (Karadžić II, str. 39, 40, 42). Obsah piesne Braća i sestra. Preklad: „Budeme ťa často navštevovať, každý mesiac v roku, každý týždeň v mesiaci.“ … Zďaleka ho sestra uvidela, keď bol bližšie, v ústrety mu vyšla; ruky rozpínajú, na tvár sa ľúbajú… „Choď odtiaľto, morová nákaza, deväť synov si mi zahubila, chceš aj mňa, zostarnutú matku?“ … Zabedákali sťa kukučky, objali sa bielymi rukami a obe padli na zem mŕtve.

[167] Lepa im je imena nadela… (Karadžić II, str. 75, 76, 77, 78, 79 — 80, 80 — 81). Obsah piesne Predrag i Nenad. Preklad: Peknými menami ich nazvala: Jednému dala meno Predrag [predrahý] a druhému Nenad [nenazdaný]. Keď Predrag matke dorástol do koňa, do koňa a bojovej kopije, opustil svoju starú matku a odišiel do hory k hajdukom. Matka ostala i chovala Nenada a Nenad brata ani nepoznal. Aj Nenad dorástol matke do koňa a do bojovej kopije, opustil svoju starú matku a odišiel do hory k hajdukom… „Ach, družina, moji milí bratia! Mne sa vám zacnelo po matke, nože, bratia, podeľme si poklady a poberme sa každý k svojej matke.“ … „Každý sa mi ťažko zaprisahal: ktorý na brata, ktorý na sestru, no ja, mati, sám na seba a na zbroj i dobrého koňa pod sebou.“ … „Zelená hôrka Garevica, nechováš v sebe junáka, môjho premilého rodného brata? Nechováš v sebe junáka, čo by ma k bratovi priviedol?“ … Na zlé miesto ho zasiahol, na zlé miesto, do srdca hrdinského… „Bodaj by ti vyschla pravá ruka, z ktorej si strelu vypustil! I vytieklo pravé oko, ktorým si, ach, na mňa namieril! Bodaj by si ešte zatúžil za bratom svojím ako ja za bratom mojím! Čože ma to neboráka sem dohnalo, ach, nešťastná moja hlava!“ … Potom pribehol k ranenému junákovi a zložil ho z koňa na trávu: „Nuž ty si to, brat môj Nenad! Ja som Predrag, tvoj brat rodný. Môžeš sa mi z rán vystrábiť? Potrhám tenké košele, obviažem ťa a vyhojím.“ Ranený Nenad mu odpovedá: „Nuž ty si to, brat môj rodný! Chvalabohu, že som ťa videl, že sa mi živému splnila moja túžba; nemôžem sa ti ja z rán vystrábiť, ale nech ti je odpustená moja krv!“ To vyriekol a dušu vypustil. Nad ním Predrag kvíľbou horekuje: „Beda, Nenad, ty žiarivé slnko! Včasne si mi vyšlo a tak včasne i zapadlo! Bazalka moja zo zelenej záhradky! Včasne si mi vykvitla a tak včasne i uvädla!“ A vytrhol nôž spoza opaska, vrazil si ho do srdca a mŕtvy padol vedľa brata svojho.

[168] Pôvodný názov zbierky: Pjevanija Cernogorska i Chercegovačka, sobrana Čubrom Čojkovićem Cernogorcem. Izdana Josifom Milovukom. Čast perva. U Budimu. 1833.

[169] Tugom i nevoljom… — strasťou a biedou, vždy cudzou praslicou a kúdeľou

[170] Ruke šire… (Pjevanija, str. 16, 18, 20, 22). Obsah piesne Dva Cheraka. Preklad: Ruky rozpínajú, na tvár sa ľúbajú, navzájom si odpúšťajú, kto koho života pozbaví… Ruky rozpínajú, na tvár sa ľúbajú a vypytujú sa na dobré zdravie, tu však Milinko vraví Milošovi: „Bratku, žije nám matka?“ „Veru žije ešte, brat môj milý!“ … Keď nám boh i šťastie dožičili, že sme nepadli v súboji, čo za dobro by sme urobili a po sebe pamiatku nechali… I obaja rovnako hovorili: „Vďaka vám, obaja cári naši, vďaka vám, no vďaka aj bohu! Keď sme sa rodní bratia stretli po dlhom čase v súboji, nič si od vás neželáme, lež ideme k svojej starej matke, aby nás stará matka neprekliala.

[171] Mene, braćo, jutros najžalie… (Pjevanija, str. 64). Preklad: Mne, bratia, bolo dnes ráno najviac ľúto otca i starej matky, lebo okrem mňa nemajú doma nikoho, kto by ich do smrti choval!

[172] Smrť matky Jugovičov (Karadžič II, str. 304 — 7). Preklad (z chystaného výboru srbskej epiky od Ivana Minárika):


Drahý bože, zázrak neslýchaný,
keď sa zhŕklo na Kosovo vojsko,
vo vojsku tom deväť Jugovićov
s otcom svojím starým Jug-Bogdanom!
Boha prosí Jugovićov mati,
by jej boh dal orlie oči bystré,
rýchle krídla belostnej labute,
aby vzlietla nad Kosovo rovné,
videla tam deväť Jugovićov,
desiateho otca Jug-Bogdana.
Modlila sa, boh jej prosbu splnil:
Dal jej pánboh orlie oči bystré,
dal jej krídla belostnej labute;
letí ona nad Kosovo rovné,
mŕtvych nájde deväť Jugovićov,
desiateho otca Jug-Bogdana,
deväť trčí nad nimi kopijí,
na kopijach deväť sokolíkov,
pri kopijach deväť dobrých koní,
okolo nich deväť ľútych levov.
Zaerdžalo deväť dobrých koní,
zarevalo deväť ľútych levov,
zavrešťalo devät sokolíkov;
ale mati tvrdé srdce mala,
slza jej sa v oku nezaleskla,
lež odviedla deväť dobrých koní,
odviedla i deväť ľútych levov,
odviedla i devät sokolíkov,
vrátila sa do bieleho dvorca.
Zbadali ju nevesty zďaleka,
v ústrety jej na kus cesty vyšli:
zakvílilo deväť mladých vdovíc,
zaplakalo deväť malých sirôt,
zaerdžalo deväť dobrých koní,
zarevalo deväť ľútych levov,
zavrešťalo deväť sokolíkov;
ale mati tvrdé srdce mala,
slza jej sa v oku nezaleskla.
A keď bolo v noci o polnoci,
erdžať čuli Damjanovho sivka;
volá mati ženu Damjanovu:
„Nevestička, žena Damjanova!
Čuješ erdžať Damjanovho sivka?
Vari hlad má na pšenicu bielu
a či žízni po zvečanskej vode?“
Odpovedá žena Damjanova.
„Svokra moja, Damjanova mati!
Nie je hladný na pšenicu bielu,
ani smädný na zvečanskú vodu,
ale Damjan navykol si koňa
do polnoci drobný ovsík chrumkať,
od polnoci po hradskej putovať;
oplakáva teraz svojho pána,
v sedle že ho domov nedoniesol.“
Ale mati tvrdé srdce mala,
slza jej sa v oku nezaleskla.
Za rána však, nový deň keď svitol,
ajhľa, letia havrany dva čierne,
krídla majú v krvi vykúpané,
zobáky im biela pena hyzdí;
nesú ony ruku bohatiera,
zlatý prsteň na ruke sa jagá,
zvrhli ruku materi do lona;
vzala ruku mati Jugovićov,
sprava-zľava očima ju skúma,
zavolala ženu Damjanovu:
„Nevestička, žena Damjanova!
Poznala bys’, čia je toto ruka?“
Odpovedá žena Damjanova:
„Svokra moja, Damjanova mati!
Toto ruka Damjana je nášho,
lebo, mati, poznám jeho prsteň,
tento prsteň na svadbe som mala.“
Vzala mati ruku Damjanovu,
sprava-zľava očima ju skúma,
tíško sa jej takto prihovára:
„Ruka moja, jabĺčko zelené!
Kde si rástla, kdeže ťa odtrhli!
Na mojom si lone vyrastala,
odtrhli ťa na Kosove rovnom!“
Bolesť zvládla mater Jugovićov,
mŕtva padla od žalosti veľkej
za svojimi deviatimi synmi,
za desiatym starým Jug-Bogdanom.

[173] Razhlas, razleljejalas… (Sacharov III, str. 142). Preklad: Rozliala si sa, rozliala po lúkach voda jarná. Uniesla, odplavila dieťa milé, dcérku od matere. Ostala matička na strmom červenom brehu; zavolá ona silným hlasom: „Vráť sa, moje dieťatko, vráť sa, moje milé!“ Zabudla si tri kľúče, tri kľúče zlaté s krúžkom strieborným, vo vnútri pozláteným. Prvý kľúčik je od zeleného sadu, druhý kľúčik od vysokej paloty a tretí kľúčik od kovanej skrinky. Pani matka, nezabudla som ja tri kľúče, tri kľúče zlaté, zabudla som ja, mamička, vôľu otcovu, nežnosť matkinu, priateľstvo sestrino.

[174] Majorát — zákon v dedičskom práve, podľa ktorého dedičom je najstarší člen rodiny

[175] Zakázali na vojnu… (Sušil, str. 205)

[176] Alenčica… (Vraz, str. 29 — 32)

[177] Sunce zadje za Neven… (Karadžić I, str. 217). Preklad: Zašlo slnko za vrch Neven, junáci sa z mora odvážajú; rátala ich mladá Djurdjevica; všetkých junákov zrátala, ale troch milých svojich nerátala: prvého milého — hospodára Djurdju, druhého milého — svojho družbu, tretieho milého — rodného brata. Za Djurdjom si vlasy odstrihla, za družbom tvár zohavila a za bratom oči vypichla. Vlasy strihá, vlasy znova rastú; tvár zohavuje, no tvár sa zacelieva; ale oči nemôžu narásť, ani srdce za bratom rodným.

[178] Krasni babo, Novakovič Grujo… (Karadžić III, str. 37 — 8). Preklad: „Milý otče, Grujo Novaković! Slabé sú nohy Stevanove, nevládzu kráčať zároveň s koňmi a Turci nedovolia zostať v hore, korbáčmi bijú po očiach.“ Uronil slzy Grujo Novaković: „Ó, Stevan, dieťa moje drahé! Nuž čože ti otec pomôže, keď otcovi sú zaviazané ruky? Choď, popros Maksimiju matku, vari by ťa pritúlila na otcovho sivka cifrovaného.“ Prosí dieťa Maksimiju matku: „Maksimija, moja milá matka! Pritúľže ma na koňa hrdinovho, slabé sú nohy Stevanove, nevládzu kráčať zároveň s koňmi.“ Ale ničomná fľandra šľahá ho z koňa korbáčom: „Hybaj preč odo mňa, pankhart! Keby som bola chcela koho na koňa vziať, nebola by som vás Turkom predala.“

[179] Zaplaka se nejaki Stevane… (z tej istej piesne, str. 44 — 5). Preklad: Rozplakal sa slabý Stevan: „Milý otče, Grujo Novaković! Zhoreli mojej matke prsia, čo ma odchovali, otče, čo na nohy ma postavili.“ Uľútostil sa Grujo Novaković, pozerajúc na slabého Stevana, aj on začal slzy roniť; čo zostalo, to uhasil a pekne pochoval.

[180] Knjigu čita… (Pjevanija, str. 52). Obsah piesne Jakšići (str. 28 — 42). Preklad: Písmo číta a slzy mu tečú… „Turci nám dvorce vypálili, všetky poklady odniesli, milú sestru do zajatia odviedli a starú matku poturčili, úbohý bratku, za nášho života; lepšie by, bratku, bolo, keby sme nežili.“ … „Nuž čo máme teraz zo života?“ … „Máme ešte dosť pokladov, choď, bratku, do bieleho Belehradu, stavaj dvorce, prehováraj matku, a ja idem do krajiny tureckej hľadať našu sestru Andjeliju: alebo ju nájdem, alebo nikdy sa nevrátim.“ … „Hybaj, bratku, do nášho mesta bieleho; u nás v meste je pani, čo koná mnohé skutky dobročinné; zdarma dáva koňom i junákom piť, zdarma pijú, nič neplatia, no ona žiada piť na zdravie bratov; vraví, že má v domovine dvoch rodných bratov, Mitru Jakšića a Stjepana Jakšića.“ … Od radosti začal z plného hrdla spievať, počula ho sestra v paláci i poznala brata po junáckom hlase, poznala brata a pod ním pejka; a pejkovi v hrive narátala triasedemdesiať pletencov, čo mu ich zlatom zapletala; bosky beží dolu schodmi veže. Keď sestra brata zočila kolo krku sa mu hodila… „Nebojže sa, brat môj drahý, ešte som ja, bratku, pravej srbskej viery.“ … Ruky rozpínajú, na tvár sa ľúbajú.

[181] Pôvodný názov zbierky: Pjesnički horných a delnych Łužiskich Serbow. Wudate wot Leopólda Hawpta a Jana Ernesta Smolerja. Prjeni džjel. Grymi, 1841.

[182] Maruška, sy da ty domjaca… (Smoleŕ, str. 34). Preklad: „Maruška, si ty dcérou domácich, alebo si slúžkou, Maruška? Krčmár je tvoj skutočný otec, krčmárka tvoja skutočná matka?“ „Krčmár nie je veru môj skutočný otec, krčmárka nie je veru moja skutočná matka.“ „Nuž čiaže si teda, Maruška?“ „Z cudzej krajiný dcéra Kainfalerova.“ „Maruška, ak si ty dcéra Kainfalerova, si teda moja najmladšia sestra. Sedem rôčkov som navôkol jazdil, sedem koní som strhal, teraz som ťa tu zastihol.“ Stará mať nový dvor otvorila, s náručím Marušku vítala.

[183] Ščo si u pole zabililo… (Pauli, str. 166 — 8). Preklad: Čo sa v poli zabelelo, ej, či sú to husi, či labute? Teraz husi nelietajú a labute neplávajú — to Tatári korisť ženú: prvá korisť — so žienkami, druhá korisť — s dievčinami, tretia korisť — s dietkami. Zastali táborom pod Jaryšom i začali sa deliť o korisť: Dievka pripadla parobkovi a testiná zaťovi. Pochytil ju popri koňovi, ej, kôň beží cestou a testiná tŕninou; pozerá sa nazad, krv zalieva stopy, čierny havran priletuje a tú krv vypíja. Prichodí do dvora: „Vyjdi, vyjdi, Tatáročka, doviedol som ti otrokyňu, až do smrti služobnicu.“ A ona jej nakázala, tri roboty nakázala: očkami stádo pásť, rúčkami kúdel priasť, nožičkami kolísať. Testiná dieťa kolísala a dieťaťu vyspevovala: „Hajaj, hajaj, Tatárčatko, po dcéruške vnúčiatko! Bodaj stádo vykapalo, bodaj kúdeľ zhorela, bodaj dieťa skamenelo!“ Počul toto verný sluha: „Či ste čuli, panička, ako vám kliala služobnica: Bodaj stádo vykapalo, bodaj kúdeľ zhorela, bodaj dieťa skamenelo!“ Ej, utekala Tatáročka, utekala bez opasku i udrela po tvári svoju rodnú matičku! „Ej, ty dcérka, moja dcérka, nielen som ťa živila, ale ani po tváričke som ťa nebila.“ „Mamka moja staručká, po čomže si ma spoznala, keď si ma dcérkou nazvala?“ „V nedeľu si zimozeleň rezala a prst si si odrezala, nuž po tom som ťa poznala.“ „Mati moja, milá mati, zhoď zo seba tie zdrapy, obleč si drahé šaty, budeš s nami panovať.“ „Krajšie sú moje biedne zdrapy než drahé šaty, ja nechcem panovať, pôjdem do svojho kraja skonať.“ „Sluhovia moji verní, zapriahnete kone vrané, zavezte mamku do jej kraja!“

[184] Pobieh trech bratiev iz Azova — slovenský preklad tejto ukrajinskej dumy podávame z Orla tatránskeho, kde vyšiel v č. 84 z 11. januára 1847. Prekladateľom bol B. (= Bohuš) N. (= Nosák). Preklad podávame v prepise zo štúrovskej slovenčiny do dnešnéhu úzu:

Útek troch bratov z Azova

Oj, nevstávali vtedy sivé hmly, to z mesta traja bratia z ťažkej nevole tureckej utekali. Bratia starší obidvaja boli na koňoch a najmladší brat pešky za bratmi na koňoch uháňa, o tvrdé hrudy, o biele kamenie nôžky svoje kozácke udiera, krvou cestu zalieva, konných bratov doháňa, za strmene chytá, drobnými slzami polieva a takýmito rečmi oslovuje:

„Bratia moji starší, premileni! Prosím vás, len trochu počkajte, kone svoje kozácke popaste, mňa najmladšieho brata k sebe na kone vezmite, do mesta kresťanského neďalekého odneste, aby som vedel, kade sa mám do miest kresťanských, k otcovi, k matke dostať! Prosím vás, bratia moji starší, vezmite ma na kone, hlavu z pliec mi snímte, v šírom poli telo kozácke pochovajte, vtáctvu a zveri na pokrm nenechajte.“

Keď to starší brat počul, k najmladšiemu bratovi takto sa ozval:

„Brat náš najmladší, premilený! Ruka naša sa nezodvihne, srdce nezmiluje. Ostrá šabľa nemá teba najmladšieho brata zrúbať; najlepšie bude, brat náš, keď tŕním a burinou letiac budeme ti vrcholce z tŕňa zotínať a na znak po ceste rozhadzovať.“

Bežali bratia nie za deň, za dva, za tri ani za štyri, a najmladšieho pešieho brata na azovských stepiach ostavili; a keď z tŕňa, z buriny vybehúvali, i z tamtoho i z tohoto najmladšiemu bratovi na znamenie hádzali. Vtom stredný brat ku staršiemu bratovi prehovoril:

„Brat môj starší, premilený! Prosím ťa, tuná sú zelené lúky, zdravé vody, príhodné očerety! Zastavme sa čo len trochu, neveľa kone svoje popasme, svojho pešieho brata len trochu počkajme, na kone vezmime, do miest kresťanských, hoc aj len na kuse, odvezme. Nechže náš najmladší brat vie, kade sa má do kresťanských miest, k otcovi, k matke dostať.“

A starší brat strednému bratovi takto odpovedá:

„Brat môj stredný, premilený! Ak budeme nášho pešieho brata čakať, teda za nami z mesta Azova letiaca veľká pohoň nás konných bratov dohoní, na tri kusy poseká, alebo nás do horšej nevole živých zavlečie a nášho najmladšieho pešieho brata v tŕňoch, burinách na odpočinku nezbadá — my nášho pešieho brata neoslobodíme a sami z azovskej tureckej nevole neutečieme.“

Stredný brat dobre to vie; jeden kabát na sebe má, spod toho žlté i čierne strapce vydrapuje a svojmu najmladšiemu bratovi na cestu hádže. A vtom beží ten najmladší brat nie za deň, za dva, nie za tri, ani za štyri — a keď začal z tŕňa, z burín vybehúvať, začal čierne strapce spod kabáta nachádzať. Do rúk ich berie, drobnými slzami polieva a takto narieka:

„Oj, nedarmo sa mojich bratov strapce po ceste povalujú! Istotne už mojich obidvoch bratov na svete nieto! Istotne za nimi z mesta Azova pohoň letela, mojich konných bratov dohonila, na tri kusy rozťala; alebo ich ešte do horšej nevole živých zavliekla a mňa pešieho v tŕní a burinách, keď som si oddychoval, minula. Keby mi boh pomohol aspoň ich mŕtve telá na stepiach nájsť, aby som ich kozácke telo na stepi pochoval a vtáctvu a zveri za pokrm nenechal. Oj, hoc aj mi treba za konnými bratmi bežať, predsa je už čas, aby si moje kozácke nohy oddýchli.“

Jedno smäd, druhé hlad a tretie bujný vietor, poľom zavievajúci, biedneho kozáka z nôh dolu zráňajú. A vtedy začne najmladší peší brat svoju kozácku hlavu opúšťať! Začali vtedy bystroleté orly nadletúvať, na jeho čierne kučeravé vlasy sadať, z hlavy oči vyďubávať. To on dobre zná a k bystroletým orlom takto sa prihovára:

„Oj, vy orly bystroleté, vy hostia neľútostiví a nemilí! Počkajteže aspoň málo, nedlho; keď sa duša s telom rozlúči, potom prileťte a z hlavy mi oči vyďubajte!“

Vtedy aj drobné vtáčatá prileteli, okolo mŕtveho kozáka skackali. Ba i kukučky doleteli, ku hlave jeho si sadli a sťa jeho vlastné sestry zakukali; aj hladní vlci prichádzali, telo jeho po jarkoch, tŕňoch roznášali a žalostne zavýjajúc nariekali. Držali oni kozácky pohreb.

Počali bratia na koňoch do kresťanských miest prichádzať i začala im na srdcia veľká clivosť zaliehať. Vtedy stredný brat ku staršiemu prehovorí:

„Braček môj starší, premilený! Nedarmo zalieha veľká clivosť na srdcia naše: istotne nášho mladšieho brata na svete viacej nieto. Keď prídeme, brat môj, k nášmu otcovi a matke, a oni sa nás budú na brata dopytovať, čože im, brat môj drahý, povieme?“

A starší brat strednému odpovie:

„Povieme: Neboli sme my u jedného pána v nevoli; v noci z nevole utekajúc, sme ho budili, ale zobudiť nemohli, a tak v nevoli ostavili.“

Keď to stredný brat počul, takto ku staršiemu bratovi preriekol:

„Ak nepovieme otcovi a materi pravdu, tak nás otec a mať v modlitbe prekľajú.“

Vtom starší bratia do hôr Samarských vchádzali; nad riečkou Samarou si oddychovali, kone popásali. Lež práve vtedy bezbožní bisurmani nadišli a týchto dvoch bratov zajali, do pút okovali, po stepi sa rozbehli a potom telo kozácke rozrúbali, po šírom poli rozhádzali, hlavy ich na šable pozapichovali a tak harášili.

Ale, páni, čo i padli, zhynuli hlavy troch bratov, predsa ich sláva nevymrie spomedzi cárov, spomedzi pánov, spomedzi pravoslávnych kresťanov.

Daj, bože, svetu cárskemu, svetu kresťanskému, všetkým zdravia na mnohé roky. Amen!

[185] Banduristi — speváci, ktorí za sprievodu bandury (druh kozáckej lutny) predvádzali najmä ukrajinské dumy. — V preklade dumy, ktorý sme uviedli, sú zo záveru vynechané (iste aj Štúr ako redaktor mal na tom podiel) výrazy: spomedzi cárov, spomedzi pánov… svetu cárskemu; tieto výpustky vsúvame podľa ukrajinskej predlohy.

[186] Dje si, brate… (Karadžič II, str. 47 a 48). Preklad: Kde si, bratku, beg Milan-beg?… Vtedy sa uľútostil nad bratom… I vysadol na mocného koňa, zanechal dvorec i svoje panstvo a sám pustil sa do sveta.

[187] Verestuje ho — zachráni ho

[188] Kako ti je, moj sivi sokole… (Karadžić II, str. 628). Preklad: „Ako ti je, môj sivý sokole, ako ti je bez krídla tvojho?“ „Mne je bez krídla môjho ako bratovi bez brata.“

[189] Bůh vás žehnej… (Erben III, str. 122 — 4)

[190] Už vás opoušťím, tatíčku… (Erben III, str. 125 — 6)

[191] Rozvyvaj sia suchyj dube… (Pauli II, str. 50). Preklad: Rozvievaj sa, suchý dub, zajtra mráz bude, pripravuj sa, Michasenko, zajtra verbunk bude. Ja sa mrazu nebojím, lístím prikryjem sa, verbunku sa ja nebojím, hneď sa ja poberiem! Cez háj, koník, cez háj, koník, cez háj zelenučký, vychádza z tej dediny chlapec mladučký; vychádza pred bránu, z koňa sa nachýlil: „Odpusťte mi, zhromaždení, ak s niekým pohádal som sa…“

[192] Svjetel mjesjac… (Sacharov III, str. 112). Preklad: Jasný mesiac, rodný ňanko, červené slniečko, rodná matička, neplesajte, hostiny nevystrájajte, neodstrkujte mňa biednu, nedávajte mňa užialenú do cudzej diaľnej končiny, k cudziemu otcovi, k cudzej materi. Veď cudzí otec s matkou sú bezcitní: Bez ohňa sa im srdce rozpaľuje, bez vzňatia sa ich hnev búri; nasedím sa ja biedna u nich na kraj stola dubového, nadívam sa ja, naplačem sa ja.

[193] Pôvodný názov zbierky: Rusalka Dnjestrovaja — Ruthenische Volks-Lieder — U Budimje Pismom korol. Vseučilišta Peštanskogo, 1837.

[194] Oj, pojichau Romanoňko… (Rusalka, str. 1 — 5; pieseň má aj Pauli I, str. 173 — 7, ale s odlišným pravopisom). Preklad: Ej, odcválal Romanko do Sučavy na jarmok, tam ho stretol Turek: „Ej, Roman, Romanko, máš ty rodinku?“ „Ej, mám ja rodinku, jednu sestru Olenku.“ „Ej, Roman, Romanko, predaj sestru Olenku: za koníky vrané a za sedlá zlaté, za opraty hodvábne a za strmene zlaté — dám ti koňa vraného a veľa striebra na druhého.“ Prišiel Roman do domčeka, sklonil na stôl hlavičku a rozmýšľal, či má predať Olenku… Vstal, vytrhol sa, sťa šum šiel, iba vietor za ním švihol, dážď sa spustil s jasným hromom — Roman z očí navždy stratil sa! Úbohá sestra pozerá, ustrnutá hľadí, ako sa to skončí, srdce sa jej žiaľom krája, že Romana doma niet. Ide Roman do domčeka, zvesenú má hlavičku. Vyšla sestra Olenka i pýta sa ho: „Ej, braček Romanko, kde si toho koňa vzal?“ „Turčín mi ho podaroval, dal mi koňa vraného a veľa striebra na druhého. Ej, sestrička Olenka, povymetaj izbice a poriaď si svetlice!“ „Ej, braček Romanko, veď je zajtra nie nedeľa.“ „Ej, sestrička Olenka, poumývaj podlahu, prikry stoly smrekové, umy aj misky strieborné a lyžice zlaté!“ „Ej, braček Romanko, veď je zajtra nie Velká noc.“ „Ej, sestrička Olenka, plavé vrkoče si zmy a pekne si ich zapleť, zajtra hostí čakaj.“ Ach, pozrie ona na pole: „Ej, braček Romanko, čo sú to v poli za oblaky? Či to orly krídlami sa bijú, či pastieri zo salaša vyháňajú?“ „Hej, sestrička Olenka, orly zem krídlami zbili, prachom rozvírili.“ — „Ej, Roman, Romanko, čo sú to v poli za oblaky? Či to orly krídlami sa bijú, či pastieri zo salaša vyháňajú?“ „Ej, sestrička Olenka, poviem ti pravdu úprimnú: Nie sú to v poli oblaky, ani orly sa krídlami nebijú, ani pastieri zo salaša nevyháňajú, lež sú to Turci a Tatári, a všetko sú to tvoji družbovia.“ A Olena, ako to počula, na vernú slúžku zavolala: „Ej, kuchárka, kucháročka, daj mi ostrý nôž do závoja tenučkého.“ Tenký závoj rozrezala, nôž do srdca pichla. Ej, pribehol brat Romanko: „Ej, sestrička Olenka, čo si si to spravila, prečo si sa prebodla?“ Ona mu odvetila: „Lepšie je tu zhynúť než s Turkami prebývať.“ Pribehúva Turkov veľa k Romanovi do dvora: „Otvorže nám, Romanko, prichádzame k tebe na hostinu; dáš nám, Romanko, svoju sestru Olenku?“ Ej, nevyšiel Romanko, vyšla iba kucháročka. „Ej, kdeže je váš Romanko?“ pýtajú sa jej Turci. „Ej, odišiel Romanko ta do lesa po drevo.“ „A kde je tá jeho sestra, jeho sestra Olenka?“ „Dnes si závoj rozrezala, nôž do srdca pichla.“ Vbehli Turci do izbice, vidia telo Olenky. Vzali Turci Olenku, vytiahli na dvor a začali do nej strieľať a potom na kusy sekať, že až kalinové háje od veľmi veľkého žiaľu začali sa rozliehať.

[195] Jesu l’ ovo tvoji dvori… (Karadžić I, str. 93 — 4). Preklad: Toto je tvoj dvorec, hrozne úzky a tesný a bez dverí a oblokov? Akože si po toľkom blahobyte navykneš bez sviece, bez stráže, bez vybranej družiny, bez zhovorčivej spoločnosti pánov, bez milovania a núkania a bez každej príjemnosti? No s pomocou božou budeš i tam blažený, nájdeš skvelý výber svojeti: nájdeš otca, nájdeš matku, tam máš svojich milých bratov, ktorí si ťa privítajú, v ústrety ti vyjdú a túžobne zobjímajú, spýtajú sa, či si unavený i posadia si ťa za svoj zlatý stôl, načo v jednej kanvici prinesú ti chladnej vody a v druhej červeného vína, aby sa ti lepšie besedovalo a na otázky odpovedalo.

[196] Teče voda, teče… (Sušil, str. 171 — 2)

[197] Ach, vy lesi, tmaví lesi… (RK, str. 49 — 50). Preklad: Ej, lesy, tmavé lesy, lesy miletínske, prečože sa zelenáte v zime, v lete rovno? Rada by som neplakala, nežialila srdce, no povedzte, dobrí ľudia, kto by tu neplakal? Kde môj otec, otec milý? Zahrabaný v hrobčeku. Kde moja mať, dobrá mať? Tráva na nej rastie. Nemám brata, nemám sestry, mládenca mi vzali.

[198] Kak u ključika u gremučeva… (Sacharov III, str. 204). Preklad: Keď pri potôčiku šumivom, pri studničke studenej švárny mládenec koňa napájal, krásna dievčina vodu naberala, naberúc vody, zastala a keď zastala, zamyslela sa a zamysliac sa, zaplakala a zaplačúc, vravela: Krásne je na tom svete tomu žiť, kto má otca i mať, otca i mať, brata i sestru, ach, brata i sestru, čo i len príbuzných. Ja krásna dievčina nemám však ni otca, ni mať, ni brata, ni rodnú sestru, ni sestru, ni príbuzných, ni milého druha, milého druha — milenca.

[199] Chodžu, nudžu ponad bereh… (Oleska, str. 238 — 9). Preklad: Chodím smutný popri brehu, ťažko vzdychám: hlavička moja biedna, že šťastia nemám. Mala si mňa moja mať radšej v rieke utopiť, než takúto nešťastlivú na tento svet pustiť. Ó, jak ťažko kameňu pod vodou plávať, ešte ťažšie sirote v cudzine prebývať. Trápila sa mať so mnou ako ryba vodou, pustila ma medzi ľudí, žiaľno jej je za mnou. Ach, ty bože môj jediný, ty moja potecha, potešže ma nešťastnú, vysloboď z tej biedy.

[200] Ty neščastnoj dobroj molodec… (Čelakovský III, str. 122). Preklad: Ty nešťastný dobrý mládenec, ty hlavička bez útechy, rodom ti je súdené byt nešťastným od mladi. V kolíske rodnej matičky si v mladých rokoch otca stratil, v slzách prešiel pekný tvoj vek, v stenaní tvoje mladé roky.

[201] Rejenka — chovanica, sirota, vychovaná u cudzích. Vraz má dva celkom podobné varianty tejto piesne s názvom Rejenka (str. 151 — 4).

[202] Ach, pal tuman na sine more… (Sacharov III, str. 204). Preklad: Ach, zaľahla hmla na siné more, usadil sa žiaľ do rozpáleného srdca; nezíde hmla zo siného mora, ničomník žiaľ z rozpáleného srdca. Tam ďaleko, ďaleko, v čírom poli, bola tam dúbravienka zelená, uprostred nej stála zlatá mohyla, na mohyle rozložený bol ohníček, pri ohníčku prestrený pokrovček, na pokrovčeku leží šuhaj dobrý i ohrieva si rany z boja, rany z boja, krvavé. Tam zďaleka, zďaleka, z číreho poľa, prichodia k nemu bratia-druhovia, volajú šuhaja dobrého na svätú Rus. Odpovedá dobrý šuhaj: „Choďte, bratia, na svätú Rus, ak však skoro umriem, odkážte otcovi, matke-prosebnici, odkážte rodine, príbuzným, odkážte pozdravenie všetkým, mladej žene odkážte, že slobodná je, na všetky, na všetky štyri strany sveta oddajte požehnanie detičkám malým. Ach, mne nie je ľúto mladej ženy, mne ľúto je malých detičiek, zostali detičky maličké, maličké detičky, hlúpučké — natrpia sa zimy i hladu.“

[203] Seraja zemlejka… (Pauli I, str. 76). Preklad: „Sirá zemička, ťažké dvercia, otvorže ich: Niet okienka, ni jasného slnka pozrieť sa na teba.“ Už môj ňanko, môj sokolík, pred milým bohom stojí, vrúcne sa k bohu modlí: „Pusťže ma, božičku, z neba na zemičku, nechže sa podívam na svoje dieťatko.“

[204] Matičko, matičko… (Sušil, str. 4 — 5)

[205] Perekatno krasno solnyško… (Sacharov III, str. 139). Preklad: Gúľavé červené slniečko, ty hviezda gúľavá, za oblak hviezda zašla, preč od jasného mesiaca. Prešla naša dievčina z izby do izby, zo stolovne do stolovne; keď prešla, zamyslela sa a zamysliac sa, zaplakala a v slzách takto vravela: „Pane môj, rodný ňanko, či nie je možné mňa dievčinu nevydať?“

[206] Oj, vyletil sokil… (Pauli II, str. 3 — 4). Preklad: Ej, vyletel sokol ta z lesa na pole, ej, zasadol si sokol na vysokej hore a z hory zaletel na vysokú sosnu. Vietor povieva, sosna sa nahýna. Nenahýnaj sa, sosna, bo mne je tak žiaľno! Ej, uderila strela z vysokého neba, kohože zabila? Vdovinho syna. Niet nikoho, čo by mamke oznámil, aby prišla mamka syna pochovať. Ej, vyleteli dve-tri kukučky, všetky tri sivučké, všetky tri smutnučké. Ej, prvá padla konča hlavičky a druhá padla konča nožičiek a tretia padla konča srdiečka. Konča hlavičky — to stará mamička, konča nožiček — to rodná sestrička, konča srdiečka — to jeho milenka. Kde mamička plače — tam krvavý potôčik, kde sestrička plače — tam slzavá studienka, kde milenka plače — tam suchý chodníček. Bo mamička plače od roka do roka a sestrička plače, len čo si naňho spomenie, a milenka plače, inú myseľ majúc, na iného mysliac!

[207] Pod kustikom, pod rakitovym… (Sacharov III, str. 209). Preklad: Pod kríčkom, pod rakytovým, hľa, leží šuhaj zabitý, celý zbitý, doráňaný, doklaný. Netúlia sa milé lastovičky k teplému hniezdu, túli sa tu rodná matička; ona plače — sťa rieka keď sa leje, rodná sestra plače — sťa bystrina keď tečie, mladá žena plače — sťa rosa keď padá; pekné slniečko vyjde, rosu vysuší.

[208] Leží Janko zabitý… (Sušil, str. 102). Štúr na dvoch miestach pôvodné výrazy frajirka pozmenil pri citovaní na milenka.

[209] Umre Jovo… (Karadžić I, str. 430). Preklad: Umrel Jovo, matka mu smúti. Tu ozvali sa tri kukučky: jedna kuká, nikdy neprestáva, druhá kuká zrána i zvečera, tretia kuká, keď jej na um zíde. Tá čo kuká a nikdy neprestáva, to je úbohá Jovanova mať; tá čo kuká zrána i zvečera, to je užialená Jovanova sestra; tá, čo kuká, keď jej na um zíde, to je mladá Jovanova žena.

[210] Vtica lépo poje… (Vraz, str. 112). Preklad: Vtáčik krásne spieva dole pod bielym hradom, to nespieva vtáčik, to je mladý junák…

[211] Ty vospoj, vospoj… (Čelakovský II, str. 106 i Sacharov III, str. 228). Preklad: Ty spievaj, spievaj, mladý škovránok, sadajúci zjari na kopnách. Dobrý mládenec sedí v temnici, píše písemko otcovi, materi…

[212] Kak otec i mať otkazalisja… (Sacharov, str. 228). Preklad: Ako otec i mať vzdali sa, i celý rod zriekol sa, bo v našom rode zlodejov nebolo, zlodejov nebolo ani zbojníkov.

[213] Idet dievica iz terema… (Čelakovský III, str. 128). Preklad: Ide dievčina z paloty, bielu tvár má vyplakanú, jasné oči skalili sa jej, biele ruky ovisli jej; nie strela jej srdce zranila, nie zmija jej ho uštipla… Krásna dievčina vravela: „Zbohom, zbohom, môj milý druh, zbohom, milý, otcov syn, večer ma zasnúbili, zajtra prídu svadobníci, povezú ma do kostola, dostanem sa inému a vernou do smrti budem mu.“

[214] Šľaky — stopy

[215] Výminkou — výnimkou

[216] Rúbanie sa mládencov o dievku… je… plodom už novších, vplyvom západným premiešaných časov — Štúr v snahe o idealizovanie povahy Slovanov zamlčoval „záporné“ stránky slovanského charakteru, pripisujúc ich na úkor vplyvov Západu.

[217] Dušeńka, Mašeńka… Preklad: Dušenka, Mášenka, buď len dobrá, drž hlavu úctivo a srdce skromne… Buď len dobrá, buď láskavá, prívetivá, cudzie reči si k srdcu veľmi nepripúšťaj, ale vo svojich rečiach buď prostá a vyberavá.

[218] Ne boj mi se, dušo… (Karadžić I, str. 411 — 12). Preklad: Nebojže sa, duša drahá, poradím ti, aká máš byť, duša drahá, matke po vôli: Keď ťa matka vykarhá, ty jej neodvrávaj, keď sa moji bratia z poľovačky budú vracať, vyjdi im pekne v ústrety, odober im zbrane a povedz im: „Vitajte mi, moji mladí švagrovia, moje zlaté prstienky!“ A keď moje sestry na návštevu prídu, vyjdi im ďaleko oproti, vezmi im kolísky a povedz im: „Vitajte mi, milé švagriné, akoby sestričky!“ Tak im, duša drahá, všetkým budeš po vôli.

[219] Smrť Omera i Merimy (Karadžić I, str. 244 — 8)

[220] Damljan i ljuba njegova — Damljan a jeho milá (Karadžić I, str. 405 — 6). Preklad: Vôkol Omerovho dvorca povyše Sarajeva je zelená hora a v hore zelená lúka, na lúke kolo tancujú a v tom kole Damljanova žena; nad celým kolom vyniká a krásou kolo uchvátila. Z kola jej vravel Nikola: „Zahaľ si tvár, žena Damljanova, bo dnes pre tvoju bielu tvár Damljan zahynie.“ Ešte ani nedohovoril, zahrmela puška zo zelenej hory a výstrel zasiahol Damljana v kole. Padol Damljan a jeho žena vedľa neho: „Damljan môj, moje vrelé slnce, pekne si ma ožiarilo, no priskoro za horičku zašlo.“ „Žena moja, ružička nežná, pekne si sa mi rozvila, ale márne, keď som sa tebou nepodperil.“

[221] Divčyna upala na bilu postilońku… (Oleska, str. 259). Preklad: Dievčina padla na bielu posteľôčku, mladý kozák pud bielu brezičku: nad dievčinou otec i mať plače a nad jej milým čierny havran kráka.

[222] Za Nemen jidu… (Pauli II, str. 48 — 9). Preklad: Za Nemen idem, hej, koník môj, koník, zaihraj podo mnou, dievčina, dobre sa maj!… „Až ti havran do oblôčka zakráka, spoza mora pribehne kozáčik tvoj!…“ „Až javor zelenú hlavičku schýli, kukučka zakuká, dúbrava zastená a kôň pod tebou potkne sa, zavzdychá, vtedy mňa už na svete nebude!“

[223] Jichav kozak za dunaj… (Oleska, str. 234 — 5). Preklad: Letel kozák za dunaj i volal: „Dievčina, dobre sa maj, a ty, koníček vraný, nože len uháňaj.“… „Bielymi rúčkami nezalamuj, čierne očká neutieraj, mňa so slávou z vojny čakaj.“

[224] Tonom tone… (Karadžić I, str. 536). Preklad: Do hĺbky sa ponára a topiac sa hovorí: „Radšej potravou chcem byť morským rybám, než by ma tieseň donútila vydať sa za Voina, za Voina, bratovho úhlavného nepriateľa,“

[225] Vezak vezla seja teftedara… (Karadžić I, str. 478). Preklad: V hustom chládku na trnáci vyšívala účtárova sestra; ide tade Rade staviteľ i vraví mu účtárova sestra: „Ale si krásny, staviteľ Rade! Keby si sa, junák, chcel poturčiť, dala by ti pol Sarajeva i polovicu majetku brata účtára.“ No staviteľ Rade jej odpovedá: „Ej, na moj veru, sestra účtárova, nepoturčil by som sa ja, i keby si mi celé Sarajevo dala i všetok majetok brata účtára.“

[226] Pir (srbsky) — hostina, hodovanie; svadba

[227] Prositby (srbsky) — požiadanie dievky o ruku

[228] Zaręczyny (poľsky) — zásnuby

[229] Kitjeni svatovi — podperení svadobčania

[230] Bojari — pôvodne to boli šľachtici, ale pri svadbe sa týmto názvom označujú družbovia, podobne ako názvom knieža, kňažná mladoženích a mladucha (Pauli I, str. 61)

[231] Oj, jakže meni… (Oleska, str. 10). Preklad: Ej, akože nemám, mamička moja, ja mladý plakať, veď ja neviem, ni neuhádnem, ni ľudia mi nepovedia, aký osud ma čaká.

[232] A tri duše ne mogu… (Karadžić I, str. 135). Preklad: A tri duše nemôžu: prvá duša zhrešila, že kmotra na súd dala, druhá duša zhrešila, že v rozbroji so susedom žila, tretia duša najväčšmi zhrešila, že dievča zneuctila.

[233] Goluby — ruská detská hra, v ktorej si deti vyberajú holuba a holubicu a ich mladé. Okolo hlavných postáv sa deti točia do kolesa.

[234] Sieryj volk (šedivý vlk) — taktiež ruská detská hra, pri ktorej vlk sedí uprostred detí, ktoré pri trhaní trávy ho dráždia, aby ich chytal

[235] Zacharka — ruská detská hra so zapálenými smolnicami

[236] Lokeš — slovenská detská hra, podobná ako hra na jastraba alebo na káčera

[237] Gorjelki — ruská hra na chytačku

[238] Žmurki — ruská hra, nazývaná ináč aj Slepý cap, spoločenská hra dievčat a mládencov

[239] Verevočka — stará ruská svadobná hra, na ktorej sa zúčastňujú najmä svatovia, obkľúčení svadobčanmi, tvoriacimi kruh okolo povraza (verevočka — povraz)

[240] Dodola — srbský obradný tanec, ktorým sa mal privolať dážď za suchého leta

[241] Pervenčiki — ruská hra dievok alebo neviest na skrátene dlhej chvíle

[242] Kamuški — ruská hra detí alebo dievčat s farebnými kamienkami

[243] Kraljica — srbská hra na kráľovnú (hru opisuje aj Kollár v Národných spievankách)

[244] Kuma — ruská hra dospelých, znázorňujúca dedinský zvyk kmotrovstva (kuma = kmotra)

[245] Soroka (= straka) — ruská detská hra, ktorá tvorí prechod od uspávaniek k detským hrám. (Štúr sa informoval o ruských ľudových hrách zo Sacharovovho diela Skazanija Russkago naroda.)

[246] Vajanný oheň — vajanský oheň, ktorým sa v deň pred Jánom vítalo leto (Vajano, svätojánsky oheň)

[247] Kuljučki — ruská hra mládencov a dievčat, podobná ako hra o zálohy

[248] Dergači — ruská hra, príbuzná so žmurkami; vedúci hry má po hlase poznať toho, kto hovorí: derg

[249] Rusadlá — slovo gréckeho pôvodu, ktorým Slováci označujú turíčne sviatky

[250] Domaćin, kućegazda, domáci pán, hlava rodiny, hospodár

[251] Rujno vino — červené víno

[252] Horilka — pálenka

[253] Napitnica — pijácka pieseň

[254] Gospodar sjedi u zlatnu stolu… (Karadžić I, str. 85). Preklad: Hospodár sedí za zlatým stolom a nohy má vnorené do chladnej vody; vodu nekalí, ani nezlorečí, lež vraví: „Pánboh pomáhaj!“ Na pomoci bol boh jeho domu i rodu a jar ho zastihla zdravého, zastihla ho zdravého i veselého. I oko i čelo, všetko, bratia, nech sa nám rozjasní!

[255] Usadich lozu… (Karadžić I, str. 86 — 7). Preklad: Zasadil som vinič stred vinohradu, priviedol som z troch prameňov vodu, aby vinič bol mi vždy zelený a naša nevesta vždy veselá. I oko i čelo, všetko, sestra, nech sa ti rozjasní!

[256] Junak potkiva konja… (Karadžić I, str. 88). Preklad: Junák podkúva chrabrého koňa, videla ho žaba zelená, zdvihla nohu a junákovi vravela: „Podkuj i mňa, mladý junák, nech sa sťa kôň rozbehnem do hory!“ I oko i čelo, všetko, žaba, nech sa ti rozjasní!

[257] Pobratimstvo, posestrimstvo — zvláštny druh priateľstva u Srbov. Nimi sa bratská alebo sesterská láska povyšovali dokonca aj nad lásku materinskú. No pobratimstvo a posestrimstvo sa nevzťahovali len na pokrvných bratov a sestry, ale uzavierali sa tiež medzi cudzími: medzi mužmi navzájom alebo medzi mužmi a ženami. Zväzky pobratimstva a posestrimstva viazali účastníkov k vzájomnej pomoci a ochrane a beztrestne nebolo možné proti nim sa prehrešiť. Voľakedy sa podľa tradície uzavierali „v mene božom“ (bogom pobratimiti) a sprevádzali ich aj osobitné cirkevné obrady.

[258] Bogom brate, Pero Bugarine… (Karadžić I, str. 126). Preklad: „Pero Bugarin, brat v mene božom, vysloboď ma z bulharskej krajiny.“ … Toho sa Pero skrze boha ujal… „Ej, Mária, posestrima v mene božom, pobozkám ťa na tvár.“ … Čo povedal Pero Bugarin, čo povedal, to aj urobil… Blesk udrel z jasného neba a zasiahol Pera Bugarina; hrozne kľaje dievčina Mária: Nech zabije boh každého junáka, čo pobozká posestrimu v mene božom.

[259] O, človeče, pravedniče… (Karadžić I, str. 137). Preklad: Ó človeče spravodlivý, boží služobník, ak sa bohu chceš zaľúbiť, za života dobré skutky konaj, cti brata staršieho a mladší tvoji budú teba ctiť; v dobrom nespyšni a v zlom na mysli neklesni, na cudzie sa nelakom.

[260] Zlatni kove i srebrni… (Karadžić I, str. 69). Preklad: Zlato i striebro, krásne sa jagáte, prvorodenec, múdra hlava, len veľa vedz! Na sebe máš zlaté gombíky i hodvábny pás, no väčšiu cenu má múdra hlava a statočnosť tvoja, než gombíky zlaté a hodvábny pás na tebe.

[261] Mili Bože, na svemu ti chvala… (Karadžić I, str. 138 — 40). Preklad: Milý bože, za všetko ti vďaka! Milý bože, pomôž každému bratovi i dobrému junákovi, čo orie i siroty chová, siroty i červa i mravca. Obdarujte ma, živitelia, živitelia, rodičia; obdarujte ma, bratia moji šľachetní a statoční! Bratia moji milosrdní, neobíďte ma bez almužny, bez úbohej almužny, úbohej a maličkej. Grajciar je malá almužna, ale veľký skutok dobročinným, nuž obdaruj a nadeľ, spomeň si na všetkých svojich mŕtvych. Pomodlím sa modlitbičku za šťastie všetkých domácností, za roľníka i voliara, za cestujúceho i vojaka, za pastiera, granatiera, za žiaka školáka, nech mu je mať radostná! Obdarujte ma, milí bratia, nemajte takýto zrak, nemajte dieťa slepé ani doma ni v rodine, nevystrojte ho do sveta, ako mňa mať moja vypravila do sveta (do neznámej, cudzej krajiny a za cudzími očami), aby som sa potĺkal a zmietal medzi psotou a súžením sťa voda medzi brehmi. Vidíš, bratku milosrdný, mňa cudzie oči vodia, mňa živia vaše ruky, vaše ruky, ťažké ruky; za bielym svetom túžim, za bielym dňom, žiarivým slnkom, žiarivým slnkom i mesiacom, túžim po svete zobzerať sa a po všetkých bratoch vôkol seba, po čiernej zemi pred sebou, po jasnom nebi nad sebou. Mňa cudzie oči vodia, sám si pomôcť nemôžem a bez vašej pravej ruky nemôžem ni zorať nič ni skopať. Čo sú pre vás biele dni, to sú pre mňa tmavé noci, tmavé noci bez svitu mesiaca. Vidíš, bratku, väzňa, väzňa v temnici, bo nevidím biely deň, namáhavé cesty musím prejsť, namáhavé brody prebrodiť; o nikom neviem, nikoho nepoznám, iba sa potĺkam a zmietam od stroma k stromu, od kameňa ku kameňu, od psoty do súženia sťa voda medzi brehmi. Väzeň sa vyslobodí, z temnice vyjde, ale ja sa slepoty nezbavím nikdy, ani do hodiny smrti a do konca života.

[262] Dje je od nje kaplja krvi pala… (Karadžić II, str. 17 — 18). Preklad: Kde jej kvapka krvi padla, tam vyrástol šedivník a bazalka, kde ona sama padla, tam sa kostol postavil… Ochorela mladá Pavlovica, deväť rokov chorlavela, kosťami jej tráva prenikala, v tráve sa ukrutné hady liahnu, oči jej vypíjajú, v tráve sa ukrývajú… Kde jej kvapka krvi padla, tam vyrástlo tŕnie a žihľava, kde ona sama padla, tam sa jazero rozlialo, po jazere vraný koník pláva a za ním kolíska pozlátená, na kolíske sivý sokol vták, v kolíske dieťa-chlapča, pod hrdlom matkinu ruku má a v ruke nože tetkine.

[263] Ne govore Bogu po zakonu… (Karadžić II, str. 90 — 93; obsah piesne Car Kostantin i djače samouče). Preklad: Nehovoria podľa zákona božieho, lež hovoria podľa žiadosti cárovej…

[264] Z bučiva (takto prepisuje podľa originálu aj Škultéty), malo by byť z lučiva (v českom znení je z louče); ide totiž asi o umele utvorené Štúrovo slovo podľa srbskej predlohy lučeva celija, cela, kobka z triesok.

[265] Od ćelije ništo do pepela… (pokračovanie predošlého). Preklad: Z kobky len popol zostal, uprostred neho samouk diakonček s knihou žalmov v ruke a modlí sa podľa príkazu božieho… Z kobky len popol zostal, diakonček hľadá cára v popole i našiel mu pravú ruku; pravá ruka mu bola posvätená. Ruka bola cárovi posvätená, bo ňou veľa dobra urobil: mnoho lačných cár nakŕmil a žízniacich napojil, nahých, bosých zaodial, o biednych a úbohých sa staral; preto sa mu ruka posvätila.

[266] Na Boga na jemca — na boha ručiteľa

[267] Večeraju, piju vino ladno… (Karadžić II, str. 97). Preklad: Večerajú, chladné víno pijú, i spomenuli si na peknú božiu slavu (slava = sviatok ochrancu rodiny); Todor vstal a pripil na slávu: „Ó, milá a krásna slava božia, svätý Juraj, ochranca môj, vysloboď ma z temnice prekliatej!“

[268] Ajduci, hajduci — srbskí hrdinovia, ktorí za čias tureckého útlaku odchádzali do hôr a stávali sa pomstiteľmi krívd na utláčanom ľude, za čo sa im dostato veľkého zvelebenia v srbských piesňach

[269] Cievy — hlavne pušky, ručnice

[270] Handžury — dýky hajdukov (Štúrovo prispôsobené slovo od pôvodného handžar)

[271] … o Jánošíkovi verí, že… i teraz ešte zaňho platiť musia… — podľa ľudovej tradície museli liptovskí stoliční páni ročne platiť za obesenie Jánošíka mericu dukátov

[272] Ilija Muromec a Čurila Plenkovič — hrdinovia z ruských bylín, žijúci vraj za čias Vladimíra Veľkého

[273] V hosti — Štúrov rusizmus: ako hosť, na návštevu (rus. itti v gosti, ísť na návštevu)

[274] V kurenia — kureň, názov pre jednotlivé oddiely v tábore záporožských kozákov. Na jeho čele stál kurenný hetman, volený väčšinou hlasov. Pôvod názvu odvodzuje sa (Pauli, str. 156 — 7) od kuru, t. j. dymu.

[275] Chutory — kozácke dvory, samoty

[276] Sieč, sič — stredisko záporožských kozákov; bolo to opevnené mestečko so všetkým príslušenstvom (byt hetmana a staršinu, 38 kureňov — drevených domcov, vojenská kancelária ap.)

[277] Busurmani, Bisurmani — názov, ktorým sa v ukrajinskej tradícii označujú mohamedáni, alebo tiež vôbec nekresťania

[278] Rzeczy pospolitej — republiky, štátu (poľského)

[279] Polachatovaním si (asi z poľského lachać, pobehúvať bez cieľa; tiež slovenské ľacha, ľahkomyseľník) — chodením si láry-fáry (v českom vydaní je tento výraz vypustený)

[280] Ai, ty Záboju, pieieš… (RK, str. 34). Preklad: „Ej, Záboj, ty spievaš zo srdca k srdcu pieseň priam z bôľu ako Lumír, ktorý slovami a spevom pohol Vyšehrad i celé krajiny; tak si ty mňa a všetkých bratov. Spevcov dobra milujú bohovia! Spievaj, tebe oni dali odvahu proti nepriateľom.“ Pozrel Záboj na zapálené zraky Slavojove.

[281] Ai, Ludieče, ty si parob… (RK, str. 36). Preklad: Ej, Ludiek, ty si kráľov otrok nad otrokov, ty povedz svojmu ukrutníkovi, že dymom je pre nás jeho rozkaz.

[282] Aita rozmnožie sie… (RK, str. 13 — 15). Preklad: Hľa, roztiahne sa množstvo Tatárov sťa na jeseň večerná tma a v záplave Tatárov divokých trmáca sa stredom voj kresťanov… Deň sa rozpaľoval na poludnie, kresťania padali od krutého smädu, vysušené ústa otvárali, spievajúc chraptivým hlasom k Matke božej, obracajúc k nej svoje umdlené zraky, zalamujúc žalostne rukami, vzhliadajúc túžobne zo zeme k nebu… „Nedá sa ďalej smädom schnúť, pre smäd nedá sa bojovať; komu sú zdravie a život drahé, ten musí od Tatárov milosť očakávať.“ Takto povedali jedni, takto druhí: „Bolestnejšie je zhynúť smädom než mečom, v zajatí budeme nadostač vody mať. Za mnou, kto tak zmýšľa,“ vravel Vestoň, „za mnou, za mnou, koho z vás smäd trápi!“ … Tu Vratislav sťa tur jarý skočil, Vestoňa za mocné plecia schytil, hovoriac: „Zradca, večná škvrna kresťanov, chceš do záhuby uvrhnúť dobrých ľudí? Chválitebné je očakávať pomoc od boha, ale nie v zajatí od urputných Tatárov. Bratia, nežeňte sa do záhuby, prestáli sme najkrutejšiu horúčosť, boh nás posilňoval za pálčivého poludnia, boh nám zošle pomoc dúfajúcim. Hanbite sa, mužovia takých rečí, hoci sa hrdinami chcete menovať; ak pohynieme smädom na tom vŕšku, bude to smrť bohom určená, ak sa však vzdáme mečom našich nepriateľov, sami na sebe vraždu spáchame. Mrzké je Hospodinovi zajatie, hriech je dobrovoľne dať šiju do zajatia.

[283] Solnce jemu ťmoju puť zastupaše… (Hanka, str. 8, 10, 16, 42). Preklad: Slnce mu tmou cestu zahatilo, noc búrkou stenajúca vtákov prebudila; blížil sa ryk zveri; volá Div z vrcholca stromu… Červená zástava, biela koruhva, červený chochol na striebornej rukoväti — zdatnému Svätoslavičovi… Synovia ruskí veľké polia červenými štítmi prehradili, hľadajúci sebe česť a kniežaťu slávu… Bili sa deň, bili sa druhý; na tretí deň napoludnie padli zástavy Igorove. Tu sa bratia rozlúčili na brehu bystrej Kajaly; tu sa nedostalo vína krvavého; tu hostinu zavŕšili chrabrí ruskí synovia svatov napojili a sami poľahli za zem ruskú. Vädne tráva od zármutku a stromy od žiaľu k zemi sa sklonili. Hľa, bratia, neveselá hodina nastala, už pustatina vojská pohltila… Keď ti je beda hlave bez pliec, beda ti, telo, bez hlavy: ruskej zemi bez Igora… Slnce skvie sa na nebi, Igor knieža v ruskej zemi. Devy spievajú na Dunaji. Nesú sa hlasy cez more do Kijeva. Igor cvála po Boričeve k svätej Bohorodici Pirogoščej. Kraje sa radujú, mestá sa veselia, spievajú na slávu starým kniežatám a potom aj mladým. Sláva Igorovi Svätoslavičovi, buj turovi Vsevolodovi, Vladimírovi Igorovičovi. Buďte zdravé, kniežatá i družina, čo ste bojovali za kresťanov proti vojskám pohanským. Kniežatám i družine sláva!

[284] Od Stambola grada — z mesta Carihradu

[285] Od Budima grada — z mesta Budína

[286] Da ga vjenča s gospodjom kraljicom — aby mu prišiel na svadbu s pani kráľovnou

[287] Od Sibinja grada… — z mesta Sibiňa, od vojvodu Janka Sibinského

[288] Idi, sinko, na carevu vojsku… — choď, synak, do cárovho vojska, boh nám, synak, odpustí, a Turci nám nerozumejú

[289] Preko mora… — za siné more na divú arabskú krajinú

[290] Od ina se caru nemogaše — cár inakšie nemohol

[291] Nema onog strašnoga… — niet onoho strašného junáka na veľkom strakatom koni

[292] Da ne umre Marko — aby Marko neumrel. (Obsah piesne Marko Kraljević i Mina od Kostura, Karadžić II, str. 362 — 73.)

[293] Pak se manu preko polja ravna… (Karadžić II, str. 375). Preklad: Potom sa rozbehol cez rovnú pláň sťa hviezda jasným nebom, odišiel rovno k mestu Prilepu, k svojmu bielemu dvorcu, a volá na matku Jevrosimu: „Jevrosima, stará mati moja, mati moja, moja sladká láska! Hľa, mati, v mene božom posestrima, chovaj ju, mati, akoby si mňa chovala, vydaj ju ako dieťa svoje, by sme si, mati, priateľov získali.“ Chovala ju matka Jevrosima, chovala ju i vydala.

[294] Arap prekomorac — Arab spoza mora

[295] Il’ ću jadna u vodu skočiti… (Karadžić II, str. 419 a 421). Preklad: Abo úbohá do vody skočím, abo sa mladá obesím; radšej, bratku, o hlavu prídem, než mám svojej krajiny nepriateľa ľúbiť… Dobrého Šarca veľmi rozdráždil, spod kopýt mu živý oheň blýska, z nozdier mu belasý plameň vyráža; nasrdený Marko dolu Kosovom cvála, po tvári junáckej slzy sa mu lejú, a cez slzy nahnevane vraví: „Ej, počkajže, ty Kosovo rovné, čo si sa to dnes dožilo smutné, že po našom vznešenom kniežati Arabi teraz súdia na tebe! Nemôžem zniesť túto hanbu, ni pretrpieť veľký zármutok, dnes vás, bratia, pomstím, pomstím abo zhyniem.“

[296] Konník — jazdec

[297] Ne smedoše pred Marka izići — neodvážili sa pred Marka predstúpiť

[298] Odkup — výkupné

[299] Buzdovan (po srbsky) — budzogáň

[300] Výminky — podmienky (predtým Štúr toto slovo použil vo význame výnimka; tak u Štúra aj inde v oboch významoch)

[301] A besedi Kraljeviću Marko… (Karadžić II, str. 361). Preklad: A Kraljević Marko vraví: Mne tvoja žena netreba, u nás to nie je ako u Turkov, ja mám doma vernú ženu, šľachetnú pani Jelicu.

[302] Tužibit (v pôvodine: túži bit) — náhle, vtom

[303] Joj mene majko — beda mi, mamo

[304] Obecala — sľúbila

[305] Proli suze niz bijelo lice… (Karadžić II, str. 410). Preklad: Ronil slzy dolu bielou tvárou: „Beda mne nešťastnému, veď som zmárnil od seba lepšieho!“

[306] Knjige starostavne — starodávne knihy

[307] Na kome je carstvo — komu patrí cárstvo

[308] Jer se Marko ne boji nikoga… (Karadžić II, str. 192 — 8). Preklad: Bo Marko sa nebojí nikoho okrem jediného boha pravdivého… Či sú zdraví srbskí rytieri a vznešení cári a kráľovia?… Ako sa Marko usiloval o spravodlivosť, tak prosí aj matka Jevrosima: „Marko, materin jediný syn, nech ti neprekľajú moju výchovu, nehovor, synku, skrivodlivo ani podľa otca ani podľa strýcov, lež iba spravodlivo podľa boha pravdivého; nestrať, synku, česť, lepšie je hlavu stratiť.“ … „Ej, otče môj, kráľ Vukašin, nestačí ti tvoje kráľovstvo? Nestačí ti? Nech ti spustne! Siahate na cudzie cárstvo.“ … „Kniha vraví, že cárstvo patrí Urošovi, ono z otca prešlo na syna, cárstvo patrí dieťaťu podľa rodu, cár mu poručil cárstvo na smrteľnej posteli, keď umieral.“ … Beží Marko pred rodičom, bo sa mu, bratku, nesvedčí biť sa so svojím rodičom… Bodaj by si dušu nevypustil, dokiaľ by si tureckému cárovi neslúžil!… „Kiež si bezúhonný vo vysokej rade! Kiež ti šabľa rúbe v boji! Kiež nebude lepšieho junáka nad teba! Kiež sa meno tvoje všade spomína, kým len slnko i mesiac jestvujú!“ Čo povedali, to sa mu aj udalo.

[309] Po nevolji — nedobrovoľne, z prinútenia

[310] Prvo ti je, brate… (Karadžić II, str. 356). Preklad: Prvou neľudskosťou, bratku, bolo: keď ti prišli dve siroty, aby si ich bielym chlebom nakŕmil a červeným vínom napojil, a ty vravíš dvom sirotám: „Practe sa mi, ľudské špaty, nebridte mi víno pred pánmi!“ A mne, beg môj, ľúto bolo, ľúto bolo dvoch sirôt… Jedzte, pite, panskí synovia.

[311] Ne uzimam blago od Turaka… (Karadžić II, str. 438). Preklad: Neberiem Turkom poklady, neberiem, pretože ja poklady nemám, ale beriem Turkom poklady, aby sa spievalo a aby sa rozprávalo, čo Marko porobil s Turkami… „Čo sme dali za jeden olovrant, za to by poživne bolo na celý rok.“

[312] Kaurín — neveriaci; tak prezývali Turci príslušníkov nemohamedánskych vyznaní, najmä kresťanov; kaurín = džaur (fon.); Giaur, známe Byronovo dielo

[313] Zaduzbina — dobročinný skutok (nie: skutky za dušu, ako vysvetľuje Štúr)

[314] Athos — nazývaný aj Svätý vrch (Hagion oros), v Grécku, známy svojimi starými kláštormi, do ktorých sa často utiekali v minulosti ľudia, aby pustovníckym alebo mníšskym životom odčinili svoje zlé skutky

[315] Koľko Marko težio za pravdu — ako sa Marko usiloval o spravodlivosť

[316] Što si danas dočekalo tužno — čo si sa to dnes dožilo smutné — Prosu suze niz lice junačko — lejú sa slzy po tvári junáckej — A meni je žao… — a mne veľmi ľúto bolo, ľúto bolo dvoch sirôt

[317] Vidite li prokleto Lijevno… (Karadžić III, str. 356; časť z piesne Stari Vujadin). Preklad: Či vidíte prekliate Lijevno, ako sa v ňom zámok belie? Tam nás budú biť a mučiť: lámať nohy i ruky a vylupovať naše čierne oči, ó, synovia, sokoli moji! Nebuďte srdca babského, ale buďte srdca junáckeho, nevyzraďte ni jedného druha, nevyzraďte našich prechovávačov, u ktorých sme zimy trávievali.

[318] Tko se neosveti, taj se neposveti — kto sa nepomsti, ten nebude požehnaný

[319] Sramotno poginuť choćemo… (Pjevanija, str. 65). Preklad: Hanebne zhynieme bez akejkoľvek náhrady junáckej… V zdraví pošiel, mať sa mu potešila!

[320] Već kad meni sudni časak dodje… (Karadžić II, str. 509). Preklad: „Keď mi však nadíde osudná chvíľa, zahrab ma na hradskej širokej, nech sa napočúvam dupotu koníkov i stenania dobrých junákov.“ To vyriekol a dušu vypustil.

[321] Bohdan Chmelnickij — slávny kozácky hetman z polovice 17. storočia, stal sa hrdinom ukrajinských dúm. Štúr poznal dumy o Chmelnickom z Pauliho (Pieśni I, str. 136 — 141), ktorý uvádza vo svojej zbierke dumu o Bitke pod Žltými Vodami a o Obliehaní Ľvova. V týchto bojoch si Chmelnickij upevnil moc, poraziac kruto Poliakov.

[322] Ničaj, Nečaj — kozácky plukovník, ktorého pamiatku zachovala ľudová tradícia v predstavení vzoru udatného kozáka. Pauli (Pieśni I, str. 141 — 5) má dve dumy o Nečajovej smrti. Nečaj pri výprave proti Poliakom sa pri zábave opil, chytili ho a odťali mu hlavu.

[323] Morozeňko — hrdina ukrajinských piesní, ktorý vraj žil za vojen Poliakov so Švédmi. (Pauli, Pieśni I, str 145 — 6.)

[324] Dimitrij Wišniowiecki (po ukrajinsky: Dmytro Bajda-Vyšnoveckyj) — hetman záporožských kozákov v 16. storočí, ktorého v bojoch proti Turkom zradili a vydali sultánovi. Podľa tradície sultán dal Wišniowieckeho zavesiť na železný hák. Keď už Wišnowiecki visel dva dni na háku, žiadal si luk a šípmi z neho postrieľal ešte niekoľko významných Turkov. Keď sa o tom sultán dozvedel, prišiel osobne pozrieť na visiaceho hrdinu a ten vypustil ešte posledný šíp na sultána. Keďže Dimitrij bol už zoslabnutý, nezasiahol šípom sultána. Sultán v zlosti dal Dimtrija rozstrieľať z lukov. (Pauli, Pieśni I, str. 130 — 2.)

[325] Poranio Kraljević Marko… (Karadžić II, str. 439 — 444). Preklad: Vycválal Kraljevič Marko v nedeľu včasráno pred východom slnka popri mori cez horstvo Urvinu. Keď bol Marko na Urvine, začal mu Šarac poklesávať, poklesávať a slzy roniť. Markovi to veľmi trápne bolo i riekol Marko Šarcovi: „Ej, Šaro, ej, drahý môj, hľa, už je tomu sto šesťdesiat rokov, čo som sa s tebou stretol a ešte nikdy si mi nepoklesol, až dnes si mi začal poklesávať, poklesávať a slzy roniť. Na moj veru, nebude to dobre, jednému z nás ide o hlavu: abo mne, abo tebe.“ Marko ešte hovoril, tu volá víla z horstva Urviny a kričí na Kraljevića Marka: „Pobratim môj, Kraljević Marko, či vieš, bratku, prečo kôň ti poklesáva? Žiali Šarac za tebou, svojím pánom, bo čoskoro sa rozlúčite.“ Ale Marko víle odpovedá: „Biela víla, bodaj ťa hrdlo rozbolelo! Ako by sa ja so Šarcom rozlúčil, keď som s ním prešiel krajiny i mestá a pochodil východ i západ. Veď nad Šarca niet lepšieho koňa, ako nado mňa niet lepšieho junáka! Nemienim sa so Šarcom rozlúčiť, pokým mi je hlava na pleciach.“ Ale biela víla ma odpovedá: „Pobratim môj, Kraljević Marko, tebe nik Šarca nevezme, ani ty, Marko, nemôžeš umrieť od junáka abo ostrej šable, od budzogáňa abo bojovej kopije, ty nemusíš sa báť junáka na zemi; lež ty, neborák Marko, umrieš na rozkaz boha, starého katana. Ak neveríš mi, až budeš na vrchu hory, zobzeraj sa vpravo, vľavo, zbadáš tam dve tenké jedle, čo vrcholcom celú horu prevýšili a zeleným lístím okrášlili, medzi nimi studnička je, ta Šarca popchni, zostúp z koňa, priviaž ho o jedľu, schýľ sa nad vodu studničky, tam uvidíš svoju tvár a dozvieš sa, kedy umrieš.“ Marko vílu poslúchol; keď bol na vrchu hory, zobzeral sa vpravo, vľavo, zbadal dve tenké jedle, čo vrcholcom celú horu prevýšili a zeleným lístím okrášlili; ta Marko popchol Šarca, zostúpil z neho, priviazal ho o jedľu, schýlil sa nad vodu studničky, vo vode si tvár uvidel. A keď si Marko tvár uvidel a dozvedel sa Marko, kedy umrie, slzy prelial a povedal: „Ty klamný svet, môj krásny kvet! Krásny si bol, no málo som ťa užil! Veru málo, iba tristo rokov! Nadišiel čas, by som svet opustil.“ Potom vytiahol Kraljević Marko, vytiahol šabľu spoza pása, pristúpil ku koňu Šarinovi, šabľou Šarcovi hlavu odsekol, by sa Šarca Turci nezmocnili, by Turkom neslúžil, by nenosil vodu v medeniciach. A keď Marko Šarca usmrtil, svojho koňa Šarca zakopal, veru lepšie než svojho brata Andriju; britkú šabľu na štvoro prelomil, by sa mu šable Turci nezmocnili, by sa ňou Turci nepýšili, že im od Marka zostala, by Marka kresťanský ľud nepreklínal. A keď Marko britkú šabľu prelomil, bojovú kopiju polámal na sedem kusov a hodil ju do jedľových haluzí, nato vzal Marko ozubený budzogáň, vzal ho do pravej ruky a zahodil ho z hory Urviny do šíreho belasého mora, pričom k bunkovu hovoril: „Až môj bunkov z mora sa vyplaví, nech sa každý junákom stane!“ Keď Marko zbroj zničil, vyňal z opaska kalamár a z vačku nepopísaný papier a píše Kraljević Marko list: „Ktokoľvek príde do hôr Urviny k studenej studničke medzi jedľami a tam nájde junáka Marka, nech vie, že Marko je mŕtvy; pri Markovi sú tri opasky pokladov; akých pokladov? Samé žlté dukáty. Jeden opasok darujem tomu, čo moje telo pochová, druhý opasok na ozdobu kostolov, tretí opasok chromým a slepým, aby slepí po svete chodili, aby ospevovali a spomínali Marka.“ Keď Marko list náležite vystrojil, zahodil list na jedľovú haluz, aby z cesty bol na dohľad; zlatý kalamár hodil do studničky. Zelený dolomán vyzliekol si Marko, prestrel ho na trávu pod jedľou, prežehnal sa, sadol na dolomán, na oči si stiahol sobolí kalpak, ľahol si a už nevstal. Mŕtvy Marko bol pri studničke deň čo deň po celý týždeň. Ktokoľvek prešiel širokou hradskou a zbadal Kraljevića Marka, každý sa nazdával, že Marko tu spí, i obchádzal ho naďaleko, bo sa bál, aby ho nezbudil. Kde je šťastie, tam je aj nešťastie, kde nešťastie, tam aj šťastia jesto; i donieslo veľké šťastie svätohorského opáta Vasa z bieleho kostola Vilindara s jeho diakonom Isaijom. Keď opát zbadal Marka, kývol pravou rukou diakonovi: „Tichšie, synku, aby si ho nezobudil, bo Marko je po spánku zlej vôle, mohol by nás zmámiť oboch.“ Mních pozerajúc, ako Marko spí, povyše Marka zbadal list, list prečítal a v liste stojí, že Marko je mŕtvy. Tu mních z koňa zosadol, junáka Marka uchopil, ale Marko dávno bol už nebohý. Opát Vaso slzy uronil, bo mu Marka veľmi ľúto bolo; odopäl mu tri opasky pokladov; odopína a sebe pripína i rozmýšľa, rozmýšľa opát Vaso, kde by mŕtveho Marka pochoval; rozmýšľa, rozmýšľa, až si zrazu zmyslí: mŕtveho Marka naloží na svojho koňa, potom ho znesie na morské pobrežie, nasadne s mŕtvym Markom na koráb, odvezie ho, priam na Svätú horu a vyvezie ho pod kostol Vilindar, zanesie ho do kostola Vilindara, odspieva Markovi modlitbu, jak sa patrí nebohému, na zemi mu telo vykropil uprostred bieleho kostola Vilindara, potom starec Marka pochoval, ale znamenie nijaké nespravil, aby sa Markov hrob nepoznal, aby sa mu nepriatelia nepomstili.

[326] Rodencom (v orig. rodzencom) — synom (často používaný Štúrov výraz)

[327] Slava Bogu na nebje… (Sacharov III, str. 11). Preklad: Sláva bohu na nebi, sláva! Panovníkovi nášmu na tejto zemi, sláva! Aby náš panovník nestarol, sláva! Aby sa jeho pestré rúcho neobšúchalo, sláva! Aby sa jeho dobré kone nestrhali, sláva! Aby jeho verní sluhovia nezrádzali, sláva! Aby pravda bola na Rusi, sláva! Krajšia než jasné slnce, sláva! Aby cárova zlatá pokladnica, sláva, bola na vekveky preplnená, sláva! Aby veľkým riekam, sláva, sláva sa niesla do mora, sláva!

[328] Ha ty náše slunce… (RK, str. 56). Preklad: Ej, ty naše slnko, silný Vyšehrad, ty smelo a pyšne stojíš na strmine, na strmine stojíš a všetkým cudzincom si postrach. Pod tebou bystrá rieka sa valí, valí sa rieka, Vltava prudká.

[329] Sedyt kozak na mohyli… (Oleska, str. 387). Preklad: Sedí kozák na vŕšku i rozmýšľa, na Ukrajinu pozerá a ťažko vzdychá: ani vietor neveje, ni slnko nehreje, iba pokraj dunaja tráva sa zelenie. Vysoký vŕšok zhováral sa s vetrom. „Nevej, vietor bujný, aby som nesčernel!“ Bodaj by tá riečka puškvorcom zarástla, čo mňa mladého v cudzí kraj odniesla.

[330] Još zorica ne zabijelila… (Karadžić III, str. 52 — 7). Preklad: Ešte zore nesvitli ani dennica nevystrčila tvár a po dni ani chýru nebolo, keď dievčina Margita vyšla na prechádzku v Srieme po Slankamene; zavčasu sa prechádza bosá po kamení, zavčasu sa prechádza, vysokým hlasom pospevuje a v piesni Rajka preklína: „Boh nech ťa zabije, vojvoda Rajko! Ako si sa ty stal vojvodom Sriemu, Turci nás hrozne domŕzajú, a kým vojvodom bol Mirko, Turka sme nikde nepočuli a tým menej očami videli. A dnes nás Turci domŕzajú, turecké kone si idú nohy polámať, čo sa od rána do večera preháňajú, na kopytách polia roznášajú, metajúc kopije a oštepy.“ Tak spieva sriemska dievčina, nazdáva sa, že ju nikto nepočúva, ale Rajko to i počúva i pozerá a potom volá na dievčinu Margitu: „Sestra moja, dievčina Margita, nepreklínaj vojvodu Rajka, čo môže komu spraviť Rajko? Čo pre seba, čo pre Sriem? A čo môže Turkom v Srieme? Kým bol Mirko vojvodom, vtedy bolo veľa vojvodov rad-radom po našich mestách; nuž počkajže, dievčina Margita, zastaň na chvíľu v Slankamene, zastaň na chvíľu, nech ti pravdivo vymenujem všetkých vojvodov i mestá rad-radom: V bielom meste Dmitrovici, tam bol starý Kuzun-Janjo, mal tristo tri rokov; na Pocerí pokraj rieky Sávy, tam bol Miloš Obilić, vojskovodca slávneho Lazara; v stoličnom Belehrade, tam boli dvaja mladí Jakšićovci: Dmitar Jakšić s vojvodom Stjepanom; v bielom meste Smedereve, tam bol starý vladár Djurdje so svojimi dvoma znamenitými synmi: Stjepanom a Grgurom; a na rovnej Resave, tam bol vojvoda Slevan; na Stalaći vo vysokom zámku, tam bol vojvoda Todor; v bielom meste Kruševci, tam bol slávny knieža Lazar i so vznešeným synom Stevanom; v bielom meste Prokuplji, tam bol starý Jug Bogdan s deviatimi synmi, deviatimi Jugovićmi; v bielom meste Kuršumliji, tam bol Strahinja Banović; na studenej vode Toplici, tam bol Milan Toplica; a na rovnej Kosajnici, tam bol Ivan Kosajčić; a v bielom meste Niši, tam bol vojvoda Staniša; na zlatom potoku Timoku, tu boli dvaja vojvodovia: jeden Bjelić, druhý Zlatnokosić; v bielom meste Vidine, tam bol starý Vladisav; a na rovnej zemi Karavlašskej, tam bol Radul Karavlach; v bielom meste Bukreši, tam bol beg Radul-beg so svojím bratom vojvodom Mirkom; v našom rozľahlom Srieme, tam bol vojvoda Mirko; v bielom meste Vučitrne, tam bol vojvoda Vojin s troma synmi, troma Vojnovićmi; v tichom Zagorí, tam bol Bogdan Ljutica; v bielom meste Pazare, tam bol Relja Krilatović; v rovnom mestečku Sjenici, tam bol vojvoda Stevan; a tam v hrdej Bosne, tam bol Boško Bošnjanín i s bratom junákom Radivojom; v bielom meste Travniku, tam bol Vuk Branković, vojskovodca slávneho Lazara; a v skalnatej Hercegovine, tam bol Stjepan Herceg; v bielom meste Piritore, tam bol vojvoda Momčilo s deviatimi bratmi, s deviatimi vojvodami; na veľkej rieke Cetinji, tam boli dvaja mocní begovia: Ivan-beg a Obren-beg, ktorých oboch Turci poturčili; na tom skalnatom Šekulare, tam bol Petar Šekularac; a v Skadre na rieke Bojane, tam bol kráľ Vukašin i s bratom vojvodom Gojkom; v úhľadnom meste Prizrene, tam bol srbský cár Stjepan i s malým synom Urošom; na tom rovnom Dukadjine, tam bol kapitán Leka; a na tom rovnom Kosove, tam bol vojvoda Mijajlo; a na tej Starej planine, tam bol Starina Novak s Tatomirom a s mladým Grujicom; v bielom meste Sofii, tam bol Manojlo Grčić; v bielom meste Kratove, tam bol Radonja Kratovac; v bielom meste Kumanove, tam bol beg Kostadin; v bielom meste Solune, tam bol vojvoda Dojčin; v bielom meste Prilepe, tam bol Kraljević Marko. Nuž počula si, sestra, dievčna Margita! Všetko to boli naši vojvodovia, všetko to boli, potom sa pominuli, podaktorí, sestra, pomreli a podaktorí zahynuli; dnes z nich niet ni jedného, iba v Srieme zostal Rajko sťa suchý strom v hore. Čo môže spraviť pre seba, čo pre Sriem? A čo môže Turkom v Srieme?“ I vytiahol nôž spoza pása, vrazil si ho doprostred živého srdca a padol mŕtvy na čiernu zem. Rajko padol, Margita sa vedľa neho zvalila a hrozne kvíli sťa divý had: „Bratia moji, srbskí vojvodovia! Ako ste len boli, ako ste sa pominuli a ako ste rodiny po sebe zanechali! Rodiny vaše sú Turkom za podnože a monastiere Turkom na posmech.“ I pochytí Rajkov nôž, vrazí si ho doprostred živého srdca a mŕtva padá nešťastnica vedľa Rajka.

[331] Oj, Moroze, Morozeńku… (Pauli I, str. 146 — 7). Preklad: Ej, Moroz, Morozeňko, ty slávny kozák, za tebou, Morozeňko, Ukrajina plače. Ej, spoza hory kamennej pyšné vojsko vystupuje, v čele jeho Morozeňko na sivom koni krepčí si. Sklonil si on hlavičku svojmu koňu na hrivôčku: „Úbohá moja hlavička, hľa, cudzia krajina!“ Popod horu kamennú vykopané jarky, ej, zlapali Morozeňka v nedeľu za rána, ej, zlapali Morozeňka, ruky vzadu zviazali, ej, ruky vzadu zviazali a na súd oddali. Posadili Morozeňka na tisový stolec: Vyzliekli ho, vyzliekli ho z hodvábnej košieľky. Posadili Morozeňka na vysoký kopec: „Ej, pozriže, Morozeňko, po celej Ukrajine!“ Ukrajina, bože milý, sťa to pyšné vojsko, zbohom, ty stará mamka i ty milá nevesta! Ej, Moroz, Morozeňko, ty slávny kozák, za tebou, Morozeňko, celá Ukrajina plače!

[332] Zlatnu krunu cara Konstantina… (Karadžić III, str. 81). Preklad: Zlatú korunu cára Konštantína, krížovú zástavu srbského kniežaťa Lazara i odedzu svätého Jána… „Sultán-cisár, žiarivé slnko, keď si poslal kresťanské odznaky, prečo si hneď neposlal i kľúče od Carihradu? Vydáš ich neskôr na svoju hanbu, a na tom ti predsa spočívalo cisárstvo.“

[333] Zlatna kruna cara Simeuna… (citát z variantu tej istej piesne, str. 83). Preklad: Zlatá koruna cisára Simeona i odedza svätého Jána, krížová zástava cisára Konštantína, zlatá berla svätého otca Sávu, ostrá šabľa Štefana Silného a svätý obraz otca Dimitrija.

[334] I uzdamse u vyšnjega boga… (Pjevanija, str. 46 — 51; poznámka o liste na Cetinji je prevzatá z originálu, odkiaľ Štúr pieseň cituje). Preklad: I dúfam v boha všemohúceho a v silu [v orig.: v ramená] srbského národa, najmä slávnych Černohorcov, že mi budú na pomoci, aby sme vyslobodili kresťanský ľud a preslávili meno Slovanstva. — Vy ste s Rusmi spoločného pôvodu, spoločnej viery, slovanského jazyka, udatní ste ako Rusi, no skočte ako Černohorci, zavolajte na okolitých kresťanov, na všetkých junákov starej podoby a vrhnite sa na krajinu tureckú. — Keď to Černohorci zrozumeli, všetci jednohlasne zvolali: „Vďaka bohu veľkému, že sme toto písmo videli od nášho cára slovanského, slovanského a kresťanského… A keď počul a vie o nás, tu, hľa, naša puška za opaskom, tu, hľa, naša puška v rukách, teraz i vždy pripravení a pohotoví všetci jednako srdca veselého; naskutku udrieme na Turkov, a čím rýchlejšie, tým pre nás milšie, čím skôr, tým pre nás príjemnejšie… Okrem samého boha niet nikoho, čo by Černohorcov porobil, iba že by ich najprv zničil, čo by však ešte ťažšie bolo.“

[335] Idem, sejo, u Kosovo ravno… (Karadžić II, str. 291). Preklad: „Idem, sestra, na Kosovo rovné za vznešený kríž krv vycediť a za vieru s bratmi umrieť.“

[336] Da junački Turke dočekamo… Preklad: Nech Turkov hrdinsky privítame pre svätú pravoslávnu vieru, pre milú a predrahú slobodu, nech krv svoju vycedíme, by sme nepadli do tureckej poroby, bo je lepšie, bratia, zhynúť, než slobodu svoju stratiť a viery kresťanskej vzdať sa!

[337] Nigda ti se ne ću poturčiti… (Karadžić II, str. 609). Preklad. Nikdy sa ti nepoturčím, ani sa svojho krstu neodrieknem, ani nezhanobím Kristovu vieru, čo by si ma za stôl svoj usadil, čo by si mi sveta bohatstvo dal, lež pre vieru chcem zahynúť.

[338] Suze roni Jelica gospodja… (Karadžić II, str. 505). Preklad: Pani Jelica slzy roní: „Radšej s tebou čestne zhyniem, než by som Turkov na hanbu milovala; nechcem stratiť svoju vieru a vznešený kríž pošliapať.“ Obaja sa pojali za ruky i odišli na hradby Stalaća, a pani Jelica povedala: „Ó, Prijezda, milý pán, môj, rieka Morava nás odchovala, nechže nás rieka Morava aj pochová.“ I skočili do rieky Moravy.

[339] A gora se Christu poklonila… (Karadžić I, str. 123). Preklad: A vrch sa Kristovi poklonil, ale nebo sa nerozlomilo, lež anjeli nebo otvorili, aby pozerali, ako Krista krstíme.

[340] Aita hnievi uchvatichu… (RK, str. 5). Preklad: Hľa, tu hnevy zachvátili krutosťou obe strany, vzbúrili sa v útrobách rozzúrených mužov. Ich zraky sa proti sebe hrozne rozpálili: vstávajú kyje na kyje, kopije na kopije.

[341] Slunce přeide poledne… (RK, str. 38). Preklad: Slnce prejde poludnie a od poludnia už na polovicu k večeru: i bojovalo sa ešte, ni sem ni ta sa neustúpilo, i bojovalo sa tu i bojovalo sa tam od Slavoja.

[342] Vieie vietříček… (RK, str. 44). Preklad: Veje vetríček z kniežacích lesov, beží milenka k potoku.

[343] Prysnu more polunosči… (Hanka, str. 36 a 38). Preklad: Vzkypelo more polnocou; víchry-krútňavy sa hmlami ženú; Igorovi kniežaťu boh cestu ukazuje zo zeme Poloveckej na zem ruskú, k otcovskému zlatému prestolu. Pohasli večerné zore: Igor spí, Igor bdie, Igor v mysli polia meria od Dona veľkého po malý Donec. Kôň o polnoci…

[344] Oj po pid haj zeleneňki… (Oleska, str. 510) Preklad: Láskali sa, milovali do západu slnka. „Poď, milý, pekne domov, slniečko nám zájde.“

[345] Razbolje se Kraljeviću Marko… (Karadžić II, str. 227 a 438). Preklad: Ochorel Kraljević Marko vedľa cesty junákov, zarazil vyše hlavy kopiju do zeme a o kopiju Šarca priviazal, pričom Kraljević Marko hovoril… Víno pije Kraljević Marko so svojou matkou, starenkou Jevrosimou.

[346] Momčić ide strančicom… (Karadžić I, str. 344). Preklad: Ide šuhaj po úbočí, podperil sa halúzkou i pozrel dolu vrchom, jak zametá Jana dvor: „Ej, ty Jana, perla moja, odkiaľ ty máš prsteň môj?“ „Dal mi ho brat tvoj, bohdá, švagor môj!“

[347] Čto daleče, daleče… — viď str. 133 (Ach, pal tuman…)

[348] Dva su bora naporeda rasla… (Karadžić II, str. 14 — 15). Preklad: Dva bôry vedľa seba rástli, medzi nimi štíhla jedľa; neboli to dva bôry zelené, ni štíhla jedľa medzi nimi, lež to boli dvaja bratia rodní: jeden Pavle a druhý Radule a medzi nimi sestra Jelica.

[349] Nešto cvili u Stambolu gradu… (Karadžić II, str. 319 — 20). Preklad: Čosi kvíli v meste Carihrade; či to zmija, či to víla biela? Nie je to zmija, ni biela víla, lež je to junák Janko Jurišić; a že kvíli, veď je v trapiech.

[350] Šta s’ ono čuje na onoj strani… — viď str. 76

[351] Oj, iz za hory za zelenoji… — viď str. 57

[352] Oj, todi to ne sivi tumany… — viď str. 118

[353] Aita sie vale dým… (RK, str. 19). Preklad: Hľa, tu sa valí dym po dedinách a po dedinách stenanie žalostných hlasov. „Kto spálil dediny a kto rozplakal vaše hlasy, kto? Vlaslav? Posledný to jeho zločin! Pomstu a záhubu mu moje vojská nesú.“

[354] Stúpi Záboi nainižeie dolóv… (RK, str. 33). Preklad: Zostúpil Záboj čo najnižšie, vzal varyto zvučné: „Mužovia bratských sŕdc a iskrenných očú, vám spievam z hĺbky pieseň, zo srdca môjho ide, zo srdca hlboko pohrúženého v bôli.“

[355] Ai, ty vraže, bies v tie… (RK, str. 38). Preklad: Ej, ty vrah, čert do teba, prečo ty našu krv piješ?

[356] Vnešná podoba — vonkajšia podoba

[357] … a v Igore Svätoslavičovi nieto šľaku žiadnych veršov — dosiaľ nie je vyriešená otázka, či Slovo o pluku Igorovom patrí k dielam s básnickou alebo prozaickou stavbou.

[358] Gusle a tamburica — ľudové hudobné nástroje u Srbov, na ktorých sprevádzali prednášanie srbských národných piesní najmä slepci

[359] Sylaby — slabiky

[360] Sunce nam je na zachodu… (Karadžić I, str. 35). Preklad: Slnko nám je na západe, čoskoro nám zájde, a nevesta na odchode, čoskoro nám odíde; ľutuje nevestu stará matka, že odtiaľto má odísť, nevesta však nedbá na to, že je matke ľúto: „Idem, mati, poklad môj, čas je už odísť.“ Slnko nám je na západe, čoskoro nám zájde, a nevesta na odchode, čoskoro nám odíde.

[361] Pasla Mare pauniće… (Karadžič I, str. 54). Preklad: Pásla Mare pávy a biele holuby, na deň pierko brala, do venca ho zavíjala, prvorodeniatku darovala. Pásla Mare pávy a biele holuby.

[362] Co się stalo… — túto báseň Bohdana Zaleského prevzal Štúr zo sbierky Rusalka Dnjestrovaja (str. 1) i s chybou (lubowa). Báseň uvádza aj Žegota Pauli vo svojej zbierke (motto). — Preklad: Čo sa to stalo? Kdeže je polovica našich dúm? Záporožských je dnes už tak málo! A tá ľúbostná alebo tá o troch zorách, troch prameňoch, troch vodcoch, sto dievčinách — povedal by si, že tieto dumy s rokmi, po prespievaní šťastných chvíľ, po prespievaní smutných strát, kdesi v hrobe s ľuďmi onemievajú!

[363] Matej Hrebenda (1796 — 1880) — národný buditeľ, ktorý ako slepec venoval sa horlivému šíreniu slovenských kníh a aj sám skladal verše. Podľa známej literatúry narodil sa v Rimavskej Píle, žil na Hačave a tam aj umrel. Ako „Krokavského ponocného“ spomína do A. Lombardini (SP 1888, str. 36); inak sa obyčajne uvádza ako nočný hlásnik na Hačave. — Hrebenda zavítal „do zhromaždenia mladých podruhov slovenských v Prešporku“ (roz. slovenský študentský Ústav v Bratislave) roku 1838; predniesol tam svoje básne a študenti urobili pre neho peňažnú zbierku.

[364] Prípadkom — náhodou

[365] … v povestiach ale naozaj berú… — roz. v zmysle: v povestiach sa však za naozajstné berú (= pokladajú)

[366] Višnu — v indickom náboženstve pôvodne boh slnka

[367] Jogi — brahmanskí askéti, ktorí rozličnými ťažkými cvikmi a extázami usilujú sa dosiahnuť čo najvyššiu duchovnosť a tak sa zblížiť s božstvom

[368] Bohoveda a svetotvorstvo — teológia a kosmogónia

[369] Triglav — najvyšší boh pomorských Slovanov, ktorého socha v Štetíne mala tri hlavy, majúce znázorňovať, že Triglav vládne nad nebom, zemou a podsvetím

[370] Brahma, Višnu a Šiva tvoria v brahmanskom náboženstve jednotnú trojicu (tzv. trimurti), pričom sa Brahmovi pripisuje postavenie tvorcu, Višnovi živiteľa a Šivovi ničiteľa.

[371] Belena (Berena) — bližšie neznáma bytosť

[372] Slovenské povesti vydal Ján Rimavský, žiaľbohu, že pri toľkom množstve dosiaľ len v jednom zväzku! Čo sa vyprávania týka, preukázal k tomu patrné schopnosti; čítali sme ale pár povestí v rukopise od vážneho starca Sam. Reussa, a vyprávanie týchto bolo umelecky vyvedené. Večná škoda by bola, keby muž tento, tak nazrevší a vmyslivší sa do starín našich, odomrel svoje povesti nevydané, ktorých, jako počúvame, má peknú hotovizeň.

[373] Slovenskje povesťi. Usporjadau a vidau Janko Rimavskí. Zvazok I. V Levoči, u Jána Werthmüllera a sina. 1845. Tento prvý zväzok Slovenských povestí, usporiadaný Jánom Franciscim Rimavským (1822 — 1905), obsahoval zápisy povestí od viacerých pôvodcov. Ďalšie zväzky už nevyšli.

[374] Samuel Reuss (1783 — 1852) — farár-senior v Revúcej, zbieral slovenské povesti, ktoré však vydali až po jeho smrti jeho synovia

[375] Odolieť — odolať

[376] Šprýmujúce — podnecujúce

[377] … ďalšie sedenie od západu — vzdialenejšie usídlenie od západu

[378] Zbierky slovanských piesní — pôvodné názvy citovaných zbierok sme uviedli predtým v texte na príslušných miestach; tu ponechávame ich znenie tak, ako ho zaznačil Štúr

[379] Zbierka Sacharovova — Štúrovi túto zbierku skutočne požičal Václav Hanka, o čom sú doklady v Štúrovej korešpondencii

[380] … pomiešali do zbierok svojich piesní národných i piesne zberby, a tým ich dosť znečistili — Štúr označuje za piesne „zberby“ zvlášť piesne pijácke a taktiež niektoré piesne ľúbostné, ktoré pokladal za „lascívne“. Štúr chcel aj v národných piesňach vidieť zidealizovanú „neporušenosť“ Slovanov.

[381] I tie mnohé suché, miešané, maďarsko-slovenské a latinsko-slovenské piesne… Narážka na tzv. makarónske piesne, zaradené do druhého zväzku Kollárových Národných spievaniek, v ktorých sa prepletajú slová alebo celé vety z viacerých jazykov (napr. latinsko-maďarsko-slovenská makarónska pieseň: Mám cubiculum privatum és ugyan csak exornatum… mám rozličné pekné knihy quos ipse coemi mihi…)

[382] … Čelakovský vlastnými útvormi napodobil i ruské i české národné piesne — ide o Čelakovského Ohlas písní ruských (1829) a Ohlas písní českých (1840), významné diela tohto českého obrodenského básnika, ktorým Štúr nesprávne pripisuje iba hodnotu „ohlasov“, pretože sú to samostatné tvorivé básnické diela.

[383] Odinuľ — odinakiaľ

[384] Má Slovanstvo… Puškina i Mickiewicza, ale jesto na ich útvaroch ešte dosť z cudzích vzorov a príkladov nasedaného… — hoci si Štúr vysoko cenil Puškina i Mickiewicza, jednako nesúhlasil s ich romantizmom, blízkym Byronovi.

[385] … géniovia po namáhaní mnohých preniknú… — treba chápať v zmysle: po namáhaní mnohých predchodcov preniknú… (Škultéty upravil toto miesto nesprávne takto: po mnohých namáhaniach, hoci aj v českom prepise zostalo toto miesto tak, ako bolo v Štúrovej pôvodine.)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.