ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]

Vaša Svetlosť!

Vyberúc sa na pole básnictva nášho prostonárodného, tiahnúce sa širokými a ďalekými krajmi veškerých plemien našich slovanských, vystrojil som sa tam, trebárs aj nevedome z Vašej strany, i s Vami, a schodil som vo vznešenom sprievode Vašom celé to pole preširoké. I Vám zaiste, jak hodnoverné ústa poviedajú, zvláštne ide k duši pieseň slovanská, a „težko Vama svuda bez svojega“.^[2] Baviac sa na poli tom kvetistom, a jako dakedy v detinstve na lúkach číreho poľa, v zábude na celý ďalší svet, kolimbajúc sa očima po kvetoch čarovnejšej krásy, myslieval som vždy, jako každý z nich zabával a utešil by i dušu Vašu. A preto vrátiac sa z púti mojej, na ktorej obletovali ma duchovia otcov a mimovoľne pridružovali sa k nám aj duchovia mužov, širokým poľom slovanským s mnohonásobnou útechou už chodivších: Šafárikov,^[3] Hankov,^[4] Ševirevov,^[5] Boďanského,^[6] Čelakovského,^[7] Vukov,^[8] Zaleského^[9] a druhých, uvedomujem Vás o vznešenom sprievode Vašom a uvádzam v známosť vykonanú cestu moju, aby, milo-li Vám tak bude, vydali Ste sa Sám na pole to a nabrali tam útechy, jakej nepodáva život druhý. Nájde-li obľuby v ňom duch Váš a útechy milostnej, jak o tom nepochybujem, bude mi to práce na púť moju vynaloženej odmenou dostatočnou.

A pohybuje ma posvätiť Vám dielo moje i to, že city, ktoré obletuje s obľúbením pieseň slovanská, preberajú i dušu Vašu, a že skutky, jaké oslavuje, i o Vás vydávajú svedectvo.

Málo mám k Vám slov, ale srdečných; na mále slov a na skutkoch i Vy prestávate radi.

Vašej Svetlosti

^[10]

Nieto spevnejšieho národa na svete od Slovanov. Nachádzajú sa i u druhých národov piesne, očuť i tam spevy, ale ich nikde nie ani toľké množstvo, ani sú nie toľkej krásy, jako u nás. Čokoľvek z koľaje každodenného života vystúpi, čokoľvek sa nad obyčajnú obecnosť v živote povznesie, všetko prechádza u Slovanov do piesne a v speve sa ozýva, tým usedavejšom lebo v nesenejšom, čím neobyčajnejšie sú výjavy, ktoré sa dotkýnajú duše a vyludzujú spev. V speve hovorí Slovan k svetu, z pokolenia na pokolenia; v speve sú jeho najvrúcnejšie city, jeho najmilšie výtvory obrazotvornosti a celá jeho myseľ zložené. Národy indoeurópske, ktorých Slovan je brat najmladší, vyslovujú všetky, každý na svoj spôsob to, čo v sebe skrýva a čím zahorela duša ich: Ind budovami chrámov ohromných, Peržan knihami svätými, Egypťan pyramídami, obeliskmi a labyrintmi ozornými, tajomnými, Grék vyslovuje to v sochách prekrásnych, Románi v maľbe čarovnej, Germáni v hudbe dojímavej, Slovania ale vyliali dušu a myseľ svoju v povestiach, piesňach a spevoch pohnutlivých. Všetko, čo žilo tamtým národom v ich dielach, žije to u Slovanov v ich piesňach a spevoch. Goethe povedal, že sochy sú skamenelé tóny, u nás teda u Slovanov budovy, sochy a maľby predchádzajúceho sveta rozpustili sa v tóny, hlasy alebo spevy. Nieto na povrchu zeme slovanskej ani vytesaných budov indických, ani stavieb egyptských, nekresala ruka slovanská ani sochy grécke, ani nelíčila štetcom maľby románske, ale zato myseľ slovanská prešla do piesne a vyslovila sa v nej. Všetko, čo sa koľvek duše Slovana živšie dotklo, vyrazilo sa v piesni lebo v slove, národa, jako sme už spomenuli, od neho hovornejšieho a spevnejšieho niet ma zemi! A preto i pravdivo i významne nazval sa národ náš Slovanom, t. j. národom slovným, spevným.^[11][12][13] Slovo aj inakšie má v živote slovanskom význam hlboký. „Dobré slovo“ prijíma Slovan za náhradu všetkého s vďačnosťou, a slovom dajú sa uňho pôsobiť veci nadobyčajné. Slovom a piesňou jak sa vyslovuje, tak sa aj otvára myseľ a duša slovanská; istejšieho k nej prístupu niet od tohoto.

V samej prírode tvory hlasom obdarené stoja vyššie i v organickej ústrojnosti od tvorov nemých. Čo v prírode skusujeme, to samé je pravdou i v svete duchovnom. Najdokonalejší a najľudskejší spôsob zdelenia sa s druhými s tým, čo leží v duši, čo ju zaujalo a preberá, je slovo, a najkrajšie a najvábnejšie predstavenie toho stáva sa piesňou a spevom. Národ slovný alebo spevný, národ, ktorý si od vlastnosti tejto sám meno dal, slovanský, stojí v ohľade tomto vyššie od všetkých jeho bratov indoeurópskych, duchom svojím v človečenstve horujúcich. Tí sa vyslovovali spôsobmi od slovanského rozličnými: budovami, stavbami, sochárstvom, maľbou, Slovania ale vyslovili sa slovom a vo spevoch znázornili dušu a myseľ svoju. Že ale Slovania najľudskejší tento spôsob vyslovenia sa si vyvolili a obľúbili, musí byť aj duša ich ľudskejšia od tamtých, a v nej viac ako u druhých svätého ohňa tohoto. Slovo a pieseň je ich vlastnosťou najpríslušnejšou a takrečeno umením národným, zato ale aj že duša ich v celej svojej plnosti na tento spôsob sa vyslovila a sem sa obrátila v celej sile svojej, myslíme, nadarmo šľakujú daktorí našinci zvláštne slovanské umenie či v budovníctve, či v sochárstve lebo v maľbe. Budovníctvo obecným len potrebám, jako sú príbytky rodinné, vyhovieť sa usilujúce, nemôže v ohľade prednesenom prísť do povahy, jako ani sochárstvo a maľba, v núdznom napodobení predmetov svojich zakrpatené. Čo je u Slovanov vyššieho a lepšieho z budovníctva a z maľby, to, mienime, je prenesené od národov cudzích a menovito vo spomenutých umeniach nasledovanie vzorov nemeckých a byzantských. Nerozvili sa umenia spomenuté na poli našom, zato ale udomácnili sa na ňom a zakvitli slovo a pieseň a stali sa umením naším národným!

Povedia nám síce odporníci Slovanstva, že piesne a spevy naše sú len kusy rozmetané a nespojené, že sa nevytvoril z nich celok jeden umelecky zvitý, a tak že sú napospol bez väčšej váhy pre ľudstvo. Pravda je ovšem, že Slovanstvo nemá jednej knihy, či spevnej, či svätej, v ktorej by bol duch slovanský, tak ako je, zaraz sprvoti vystavený; nemá Slovanstvo ani indických Ramayan a Mahabharat,^[14] ani perzskej Zendavesty,^[15] ani židovských kníh svätých,^[16] ani gréckej Iliady, ale všetko toto jak má svoje dobré príčiny, tak neujíma vysokú cenu spevom slovanským. Slovanstvo od prestarých časov rozťahané a rozdrobené nemohlo sa zmôcť na dej jeden, ktorý by bol mysľou celého veľaobsiahleho národa zatriasol a spev jeden ním oslávený splodil, jeho deje, i to len v kmeňoch rozdrobených, sú viac mimovoľné a trpné jako činné a padajú až do vekov, v ktorých, pre vrážajúcu z rozličných strán osvetu európsku do slovanského sveta, úvaha už a rozjímavosť bezprostrednú nerozjímajúcu obrazotvornosť prevažovala, k spevotvorným prostonárodným dielam v jej celosti nevyhnutne potrebnú. A nechybí i Slovanom na jednotlivých prostonárodných, k umeleckej dokonalosti sa zdvihujúcich spevných výtvoroch; majú Česi svoj nevyrovnaný Rukopis kralodvorský^[17] a menovito spev vznešený Slavoja a Záboja, majú Rusi svojho Igora Svätoslaviča,^[18] Srbi celý rad prostonárodných, opravdivým speveckým duchom dýchajúcich bohatierskych spevov, má kozáctvo preutešené svoje dumy, ktoré všetky výtvory speveckou cenou ďaleko prevyšujú, napr. nemecké Nibelungy.^[19] Vo spevoch týchto a v ich neprebranej družine u rozličných kmeňov slovanských môže vidieť a poznať, kto chce, čo je prostá, rýdza a nezopačená duša^[20] slovanská. Spevu jedného, pravda, všenárodného, ako sme spomenuli, u Slovanov niet, bo nebolo všenárodného deja, a keď deje také na svete sa zjavia, myslíme, i spevmi budú, nie síce viac prostonárodnými, ale rozvážne umeleckými oslávené. To bude, bohdá, náhrada za nedostatok náš! Koľkú váhu piesňam a spevom slovanským pripisujeme, vidno z toho, že sme ich nazvali slovanským umením národným. Umenie napospol je jedna z najšľachetnejších stránok ľudstva; v ňom, kde sa ujalo, javí sa lepšia čiastka človeka i národa. Vyjadruje sa ním zo stránky i jednotlivcov i národov túžba po znázornení a spredmetnení voľačoho božského v človečenstve, a preto aj umenie každé slúžilo hlavne bohu, jeho vyznávaniu a pocte, náboženstvu, a ďalej rozličným duchovným záujmom napospol. Upomína ono tým človečenstvo vždy na jeho pôvod, jeho od svetskej hmoty vznešenejšiu stránku, zavierajúcu v sebe pravdu tú, z ktorej by nikdy v svete nemalo spúšťať očí. Národy, u ktorých žiadne umenie ani nevzniklo, ani sa neudomácnilo, vidíme drepenieť v surovosti a prostopašiť v svete neľudsky, ba ohavne, napr. všetky národy mongolské, či sa ony Mongolmi, Tatármi, Turkami lebo Čudmi^[21] zovú, naproti tomu u národov, u ktorých sa umenie rozvilo a zdokonaľovalo, vidíme jak život ľudskejší, tak ustavičné a nepretržené namáhania po jeho zdokonaľovaní a zvelebení. Toto platí o národoch indoeurópskych v človečenstve horujúcich,^[22] tak aj z dobrej čiastky o národoch semitských, tamtým v dejinách zaraz po boku postavených.

Umenie určitejšie je znázornenie ducha v predmete, v tej lebo inakšej látke. Predstavenie tohoto spojenia musí byť také, že z celej látky len vyblyskuje duch a ona ním jakoby sa nesie. Kdekoľvek takéto spojenie sa zdarilo, všade povstáva výtvor umelecký. Rozličné ale môžu byť látky, v ktorých sa má znázorniť duch a vedľa toho sú aj rozličné umenia:

Najprostejšie a spolu i najstaršie umenie je budovníctvo,^[23] tvoriac z kamenia stavby nadobyčajné a budujúc alebo vytesávajúc v skalách chrámy ohromné, jako budovníctvo indické. V skalnatých ale balvanoch alebo i v skladbách kamenných duch nijak sa znázorniť nedá, a preto i budovníctvo ideu umenia nepostihuje, ktorá sa práve preto okolo jeho diel len jakoby zachvieva. Ostávajúc len pozďaleka za ideou, nahradiť chce to budovníctvo vzornosťou stavieb svojich, jako v Indii a v Egypte, alebo prekvapujúcou divotvornosťou a pošmúrnosťou, jako chrámy gotické. Ozornosťou touto alebo čudnosťou a pošmúrnosťou stavby chce budovníctvo poraziť ducha jednotlivého a nútiť ho k pokore pred duchom zvrchovaným, okolo jeho stavieb sa jakoby schvievajúcim. — Ideu, ktorú budovníctvo znázorniť nemôže, znázorňuje už dokonalejšie od neho umenie, sochárstvo, predstaviac ju v sochách vykresaných, postavách ľudských, a vyraziac v týchto jednotlivé sily duchovné, jako: múdrosť, moc, hnev atď. Toto sú bohovia grécki, na prvý pohľad ukazujúci, čo v nich predstavené byť má. Sily čisto prirodzené jako Eol^[24] atď. nikdy sa v sochách v Grécku nepredstavovali, ale ovšem Apollo,^[25] Zeus, Pallas Athene^[26] atď. Medzitým i v sochách sa len jednotlivé sily ducha, i tie len utkvené, predstaviť môžu, a čo je hlavné, nedá sa vyjadriť v sochách to, čo rozumieme pod dušou, moc ducha citlivá, bo sa na sochách kamenných výraz duše, t. j. oči živé predstaviť nedajú. Nedá sa v nich vyraziť napr. láska, útrpnosť, milosrdenstvo, premoženie seba v bolestiach atď., predstaviť ale toto môže maľba, tým samým umenie od predošlých dokonalejšie. Maľba je prvé kresťanské umenie, a i sily ducha, ktorých predstavením sa hlavne zaoberá, sú len cnosti kresťanské. Nekonečná, osobu vlastnú zapierajúca láska materinská, predstavená maľbou kresťanskou v Márii, zachvievanie sa v čistej svätosti nad zemou, predstavené ňou v Spasiteľovi našom, alebo bolesť jeho na kríži a premoženie sa v nej také, že bolesť sa tratí a z nej sebavedomé víťazstvo nad svetom slávne sa dvíha, alebo svätý zápal apoštolov za božské učenie, predstavený maľbou v sv. Petrovi a Pavlovi a podobné, boli a sú najhodnejším predmetom maľby kresťanskej. Trebárs ale maľba sily duchovné a hnutie duše určitejšie už znázorňuje, predstavuje ich ona len bez ďalšieho priebehu a rozvitku. A k tomu ani samu rozmanitosť jedného a toho samého hnutia duševného nie je vyjadriť vstave. Priebeh ale a rozvitok hnutí duševných, ich v okamžení klesajúcu a zas nanovo sa vzmáhajúcu silu, ich prúdenie a vlnenie sa predstavuje už umenie od maľby dokonalejšie, a to hudba, ktorá ešte i to dokonalejšieho do seba má, že aspoň pozďaleka na rozmanitosť toho samého duchovného hnutia hlasom svojím narážať môže. Inšie zaiste je obetovanie sa za človečenstvo napospol, jako Kristovo, a inšie za vlasť, jako Muciovo^[27] lebo koho druhého; inšia je hrúza v povedomí zločinov pred súdom posledným, a inšia bázeň pred súdom svetským. Medzitým, ako rečeno, i hudba len, a i to pozďaleka, na rozmanitosť hnutí týchto ducha narážať môže, i všetku plnosť a hĺbku hnutí, jako i ich priebeh, nie je docela vyvážiť a nasledovne ani znázorniť vstave. Všetku ale hĺbku ducha, každé jeho hnutie a tohoto priebeh v najrozmanitejších záhyboch vyčerpať a predstaviť schopné je len samojediné básnictvo lebo poézia,^[28] umenie tým samým medzi všetkými najdokonalejšie a ich vrchovisko. Vec je ale toto celkom prirodzená, bo budovníctvu a sochárstvu stojí k službe len hmota, či kamenná lebo kovová alebo inakšia, ktorá v nemosti svojej nikdy predsa úplne vyjadriť nemôže to, čo umelec, i sebaschopnejší, do nej vniesť sa namáha, a mnohé do nej sa ani vniesť nedá, a za roveň týmto ani barvy v maľbe, ani hlasy v hudbe nie sú schopné vysloviť všeobsažne celý zápal ducha, zavdávajúci predmet umeniu a obraty jeho v rozličnom postavení a v najrozličnejších tvaroch života. Pravda to síce, že sa to stáva nimi dokonalejšie ako hmotou tamtou hrubou a neokrúchanejšou, všetko ale prevyšuje v básnictve tvorivá obrazotvornosť, s ľahkosťou rozmanité výjavy ducha v najrozličnejších postaveniach maľujúca, a tejto k vonkajšiemu nakresleniu stojaca k službe reč, ktorá bohatosťou a významnosťou slov svojich predstaviť môže najlepšie živé útvory obrazotvornosti pohyblivej. O koľko je reč spôsobnejšia vyčerpať celú hĺbku a plnosť ducha, o toľko aj básnictvo dokonalejšie je od každého druhého umenia.

Podstatný znak básnictva ako každého druhého umenia záleží, ako sme už hore spomenuli, vo znázornení ducha v predmete alebo, čo tu jedno platí, v prírode, na ten spôsob, že znázornenie toto ducha každému samo od seba takrečeno vidieť sa dáva. Látka, kroz ktorú v básnictve spojenie nadrečené sa spredmetňuje, je, ako sme už vyššie riekli, reč, útvory obrazotvornosti už hotové zvonka prednášajúca. Aby báseň bola vskutku tým, čím byť má, musí byť spojenie ducha s predmetnosťou v nej úplné, prevedené tak, že idea v básni horujúca predmetnosť preniká a ju takrečeno pohybuje. Nieto-li v básni takéhoto spojenia, báseň chabne a nie je výtvorom podareným. K pravdivosti teda básne nevyhnutne je potrebné spojenie nadrečené dvoch spomenutých k básni prislúchajúcich živlov, z ktorých tým menej jeden sám osebe môže byť tvorivom básne. Idea bez zaobalenia jej v predmetnosť prednesená je myšlienka čistá, a takáto je alebo veda alebo zákon, pravidlá alebo reč lebo čo podobného; predmetnosť zase, príroda, predstavená bez idey, čo by ju pohybovala, je hmota číra, a bez opravdivej krásy. Môže ona byť súmerná, pravidelná atď., naozajstne ale krásna je nie. Ani opisy čistej predmetnosti, ako takej bez hlbšieho významu, napr. jara, leta atď., a druhých úkazov prirodzených lebo inej hmotnosti, napr. hradov, bitiek atď., nie sú ešte žiadnou básňou, bo samy osebe sú bez idey. Konečne i prostriedok ten alebo látka, v ktorej sa spojenie idey s predmetnosťou v básni zvonka predstavuje, t. j. reč, musí byť povolaniu svojmu v tomto ohľade prístojná, a tak živá a názorná. Slová takrečené odťažené, číre pochopy bez obrazov vyjadrujúce, alebo čiastočky reči nenázorné, len slová jedny s druhými spojujúce najmenej pristanú básni, a od pravých umelcov len zriedka, iba pri nevyhnutnosti v reči sa užívajú. V básni i výpovede i slová majú byť obrazy. Čím bližšie človek a národy k prírode, čím viac ona myseľ synov zemských tajomným svojím životom púta, tým je i obraznosť táto väčšia a nenútenejšia, a i sama reč je názornejšia a takrečeno kvetistejšia. Naproti tomu čím ďalej od prírody, tým ťažšie i duchaplnému umelcovi vmyslieť sa do prvotných názorov tých, tým viac aj idea rúcho tratí a na myšlienku vybieha, a nasledovne i tým viac namáhania u umelca byť musí, aby sa názornosť nestratila a šľaky úvahy zatreli. V časoch našich nikto viac nestvorí Iliady, ani nevykúzli spevy ďalekej našej starožitnosti, objavené nám v Rukopise kralodvorskom.

U všetkých národov indoeurópskych i druhých nachádza sa básnictvo, rozličné ale vedľa rozličného k sebe postavenia tých dvoch spomenutých, k básni prislúchajúcich živlov.

Jestliže predmetnosť, príroda, nad ideou úplnú prevahu má a idea, duch, ešte len temno tušený, v prírode sa vidí a synom zemským znázorňuje, povstáva na tomto stupni básnictvo symbolické, preto tak nazvané, že príroda je tu samojediným a nepretrženým symbolom toho temno tušeného ducha alebo božstva. V prvotinách týchto rozvitku človečenstva príroda je teda zbožnená a i náboženstvo prirodzené, práve ale preto aj človek, ktorý len duchom svojím pozdvihnúť sa môže, o ňom ale ešte nevie a v prírode ho len temno tuší, je zúbožený a pred životom prírody porazený, skľúčenejší tým viac, že život tento prírody na východe je velikánsky a ohromujúci. Nasledovne ale ani človek, nezmohnuvší sa na tomto stupni ešte na žiadnu osobnosť slobodnú, nemôže byť symbolického básnictva predmetom, leda vari v podriadených a služobných okolnostiach; predmetom zaiste dôstojným básnictva tohoto je len božstvo v prírodu zahalené. A jako príroda len jedno je, tak i božstvo je len jedno, rozličné síce v oddielnych silách prirodzených, všetky ale tieto sily sú len výtoky jedného a tohože, v celej prírode rozliateho. Práve aj preto, čo sa koľvek v prírode mení, zostáva predsa len vždy jedno a tože, v rozličných iba podobách a útvoroch. Názory tieto vidieť v celom východnom básnictve, a najmä v indickom. Indické básnictvo napr. v spevoch Ramayan a Mahabharat zaoberá sa spievaním skutkov božstiev, že ale, ako rečeno, božstvo v indickom názore v prírode sa javí a príroda bez pretrženia ustavične sa mení a z jedného útvoru do druhého prietvoru prechádza, zato aj v básnictve tomto panuje dákasi pomätenosť a závrativosť. V básňach týchto vídať napr. vyvstávať hory a vrchy, z týchto ale hôr a vrchov hneď sa utvoria bohovia, ktorí sa dajú do boja medzi sebou, boj je tuhý, zas ale o chvíľu nevídať nič, všetko sa tratí a len vrchy a hory čumejú zas. Symbolické básnictvo vo vznešenom spôsobe predstavuje sa nám aj v básnictve židovskom, a menovito v žalmoch. Nezbožňuje sa síce v židovstve príroda, lebo je tam boh už od nej oddelený a nad ňu nekonečne vyvýšený, predsa ale celá príroda zvestuje boha a je len rúchom velebnosti jeho. Keď sa boh ukázať chce vo vznešenosti svojej, do nej sa oblieka a zvestuje tak mohutnosť a silu svoju. Všetky žalmy o názore tomto svedčia, napr. utešený žalm 104: „Dobrořeč duše má Hospodinu, Hospodine, Bože můj! velmi si veliký, velebnost a krásu si oblekl. Přioděls se světlem jako rouchem, roztáhls nebesá jako kortynu;^[29] kterýž sklenul na vodách paláce své, kterýž užíva hustých oblaků místo vozů, a vznáší se na peří větrovém“ atď.; alebo v žalme 89: „Ty panuješ nad dutím more, když se zdvíhají vlny jeho, ty je skrocuješ, Tváť jsou nebesa, tvá také i země; okrešlek a plnost jeho ty si založil“ atď. I hučanie Libanu i hukot riek a vôd morských zvestujú len vôľu božiu, jeho úmysly, jeho hnev atď. Ako ale v symbolickom básnictve napospol, tak i v židovskom, že celá váha kladie sa na ideu, je človek, trebárs už viac na nohy postavený ako ďalej na východe, pred velebnosťou a mocou božskou len porazený, skľúčený červík a prášok. „Aj na dlaň odmeřil si mi dnů a věk můj jest jako nic před tebou a jistě žeť není než pouhá marnost každý člověk, jakkoli pevně stojící.“ „Ty zajisté jsi svatý, zůstávající vždycky, k veliké chvále Izraelovi; Ja pak červ jsem, a ne člověk, utržka lidská a povrhel vůbec“ atď.

Symbolické básnictvo v prvotnom jeho názore nachádza sa z veľkej čiastky v najstaršom básnictve slovanskom, v prostonárodných povestiach našich, dosiaľ málo uvážených, o čom nižšie obšírnejšie.

Keď idea a predmetnosť prichádza do súmeru, do úplnej rovnováhy, doplňujúc jedna druhú a tvoriac spolu jedno nerozdielne, povstáva básnictvo klasické. Nie je tu viac predmetnosť, príroda, nad ideou tak vysoko horujúca, jako na východe a podobne aj v básnictve tohoto, ale je len významná ukazovateľka na ducha, ktorý už s ňou v rovnom položení, v súmere, sa nachodí. V tomto záleží umenie plastické napospol. Socha grécka nie je balvan skalistý, ani útvor dajaký ozorný, ktorý by ohromnosťou svojou dojímať mal, ale vo vytesanom napr. Zeovi lebo Apollónovi na prvý pohľad ukazuje, že tam moc a tuto múdrosť, duchovné teda sily, z nej živoriť majú. Trebárs ale celá príroda hýbe sa a trvá nie sama sebou, ale dačím inším vyšším, čo i svetu gréckemu vedomé bolo, ktorý na základe tomto napr. tajný život prírody zvedochtivo načúval, na ňom svoje veštby atď. osnoval, predsa najvidnejší je duch a jeho pôsobenie na svete v človeku, a práve preto aj u duchaplných Grékov bohovia predstavujú sa v podobách ľudských. Nie je tu teda viac temné tušenie o duchu jako na stanovisku predošlom východnom, ale je jasné videnie jeho, jeho síl a pôsobenia v podobách tých bohoľudských, pravdaže, ešte len prirodzeným rúchom zaodiatych. Tým ale, že bohovia ľudské podoby na seba berú, i ľudia stávajú sa bližšími bohom, zastávajú si na svete silnejšie a smelšie, stávajú sa osobnosťami slobodnými a prirodzene i vystupujú z plazivej služobnosti východnej, či to pred božstvom, či pred rozkazom ľudským. Ale jako podoby božské tu zjavujú sa ešte len v prirodzenej hmote a v rúchu z nej vystrojenom, tak aj národy tie, zverenci ich, jednajú a pôsobia božsky alebo opravdivo ľudsky, duchu primerane, nie z poznania ducha, jeho určenia a povolania, nie zo zásad mravných, z povinností uvedomených, ale celkom z prirodzeného hnutia, z okamžitého pocitu, z náklonnosti, z príchylenstva, prirodzenosťou spôsobeného. Takýto je život grécky a na takomto poli kvitne aj básnictvo klasické, ktoré nakrátko nič je nie inšie ako oslávenie jednania a pôsobenia ľudského z pohnútok prirodzených. Achil^[30] ide pred Tróju nie vari z dajakej povinnosti k urazenému gréckemu národu, ale že sa mu tak ľúbi, že telesnú silu svoju a hrdinstvo pred čatami bojovníkov ukázať chce; urazený ale od Agamemnona^[31] oddá sa celkom prirodzenému hnutiu svojmu, hnevu, odvrhuje sa boja, lež preniknutý zase ľútosťou nad mŕtvolou Patrokla,^[32] najmilšieho priateľa svojho, schytí zbroj a letí jako šialený do poľa nanovo. V boji samom dotrie konečne i na Hektora,^[33] od ktorého ruky padol priateľ jeho najdrahší, premôže ho i posiela ho do Hadu^[34] a rozľútený nad ním uviaže mŕtvolu jeho na ocas konský i smýka^[35] pár ráz okolo celej Tróje, ale keď pozde na noc prichodí do stanu jeho Priamos, Hektorov otec, starček, otec už bez najvznešenejšieho syna, okrasy svojej i Trójanských, spamätá sa, zabúda hnev, prijíma starca vľúdne, usadí i uhostí ho a vydáva mu mŕtvolu syna jeho najmilšieho. Všetko toto robí Achil nie z povinnosti ľudskej, ale z ľútosti nad starcom i hrdinom, i že mu pritom prichodí na myseľ otec jeho vlastný, ktorý tiež nevie, či uvidí kedy syna svojho živého. Odyseus^[36] prichodí o zbraň padlého Achila s Ajaxom^[37] do rozbroja, privlastňujúcim si zbraň tú ako pamiatku po Achilovi, ktorému bol po Patroklovi priateľom najlepším, že ale Gréci po stávke, v ktorej Odyseus nie že by tak vyhral, ako radšej previedol Ajaxa, prisúdia zbraň tú Odyseovi, Ajax rozhnevaný prepichuje sa sám mečom v šialenstve, čo keď sa Agamemnon a rada grécka dozvie, chcejú mu odoprieť počestnosť pohrebu, Odyseus ale pamätlivý na obyčaj posvätný a preniknutý ľútosťou nad hrdinom, ktorý tak pochodil i tak mizerne zhynul, oprie sa tomu a rečou svojou privedie Grékov k pohrebu bohatierovi prístojnému. Ani Odyseus nemá tu na mysli človeka a povinnosti k blížnemu, ale že tak jednať mu káže obyčaj posvätný i ľútosť nad slovutným bohatierom. Antigona^[38] vie, že smrť tráplivá nastáva jej, keď brata milého Polyneika, ktorý zbroj zdvihnul proti rodnému mestu, vlasti svojej, pochová, neodstrašuje ju ale smrť trápna od predsavzatia i jeho vykonania, a pochováva brata milého, konajúc tak povinnosť ľudskú, nie ale zo známosti o nej, lež že stojí so zavrhnutým v prirodzenom krvi zväzku, že je on jej milý brat. A tak i priatelia naozaj nerozdielni, Orestes a Pylades,^[39] jeden za druhého pred oltárom v krvavú obeť sa dať chcú a jeden za druhého na silu sa tisknú k smrti, len zato, že od chlapčenstva neodolnou prirodzenou náklonnosťou priťahovaní takrečeno jeden do druhého sa vžili, že sa jeden do druhého to po obličaji, to po hnutiach, obyčajoch a každom dychu duše zaľúbili, a s padnutím jedného i druhého bytnosť vädne a sa tratí. — Na tento spôsob básnictvo klasické točí sa okolo tých vzťahov, v ktorých vidieť život vznešenejší, ľudský, na základe prirodzených pohnútok, ako sú: láska rodinná, hrdinstvo osobné, priateľstvo, oddanosť vlasti atď. Ako všade inde, tak na východe i v rodine panuje viac hrubosť ako mrav jemný, a to z jednej strany prísnosť surová a z druhej plašlivá podrobenosť, v Grécku ale púta rodinu vzájomne, k sebe oddanosť milostná. Osobného hrdinstva na východe celkom niet; nikto tam nejde z dobrej vôle do boja a nemá na mysli vyznačiť sa na poli bojnom^[40] udatnosťou a odvahou svojou, v Grécku ale je to naopak. Tamto ženú sa do boja množstvá násilne, aby počtom sa vynahradil nedostatok odvahy a udatenstva^[41] jednotlivých, lež Grékov hŕstka často stačí poraziť Peržanov kopy nepočetné. Nikto nezaprie, že k hrdinstvu treba ducha, odvahy a smelosti, moc ale táto duchovná sa prirodzenou silou jako u Herakla, Hektora, Achila atď. podporuje, ba bez tejto v tom svete by tamto ani nebolo možné bývalo. Priateľstvo grécke nepochodí z totožnosti zásad a jednakosti účelov medzi spojencami, ale jako sme už spomenuli, z náklonnosti osobnej. A grécka oddanosť vlasti je láska nie svetoobčianska, ale láska k príbuzným a blízkym, jedného jazyka užívajúcim, žijúcim vedľa tých istých obyčajov, náklonnosti a mravov, slovom, je to len viac rozšírená láska rodinná. I vlasti grécke obmedzené sú viac len na obce, aniže kedy mohol sa zmôcť národ grécky na vlasť jednu a veľkú; Grék vlasť svoju musel mať takrečeno každý deň pred očima, a nebol by zrozumel celkom to, čo sa dnes na západe rozumie pod slovom štát, v ktorom niet ohľadu na spojenstvo prirodzené a živé, ale kde z istých pochopov odvedenými pravidlami hýbe sa veškerosť k nemu náležiaca. Na ďalšom východe od Grécka o priateľstve, láske k vlasti a druhých podobných úkazoch v zmysle vystavenom nemôže byť ani zmienky. Súmer a rovnováha, v akej sa v svete gréckom nachodí príroda a duch, takže človek jednajúci ľudsky robí to zo hnutia prirodzeného, nepovažujúc to pritom za povinnosť predpísanú, kde teda ešte myseľ nie je povedomá celého tohoto obsahu a nutnosti jeho, čo my povinnosťami ľudskými napospol rozumieme, a tak v každej prípadnosti o požiadavky takéto nie je na rozpaku, kde ale pritom prirodzenosť už pod vládou ducha samochtiac takrečeno stojí, všetko teda nenútene a ľahko sa vykonáva, je konečne i toho príčinou, že v gréckom živote i v klasickom básnictve panuje tá prostota, jasnota a pokoj, v gréckych dielach nám tak milo lahodiaci. Darmo by sme sa po tomto ohliadali v svete za vekom klasickým nastupujúcom.

Rozpadne-li sa tento súmer medzi prírodou a duchom, čo sa tak stáva, že duch príde k úplnému poznaniu svojej výsosti, hlbokosti a obsažnosti, a človek k dokonalému uvedomeniu o povinnostiach svojich v každom i najmenšom prípadku,^[42] tým ale samým prirodzenosť, nemôžuc sa s ním na stanovisku tomto viac merať, pod neho upadá, duch teda sám na výške zostáva, povstáva básnictvo romantické, ktoré skrátka je zobrazenie jednania ducha z pohnútok z neho samého čerpaných bez ohľadu na prirodzenosť, ba práve s odstrčením jej. K tomuto poznaniu ducha prišlo človečenstvo náukou Kristovou, rozhranie medzi starým a novým svetom tvoriacou, a tak i umenie romantické napospol, jako sme to už hore v maľbe i v hudbe spomenuli, a menovito i romantické básnictvo, rozvíja sa výslovne pod vplyvom náuky kresťanskej. Náukou kresťanskou je človek nekonečne povýšený a zveličený, lebo sám Syn boží prijal na seba podobu ľudskú, čím človek napospol účastenstvo dostal v kráľovstve božom, aby ale sa tohoto hodným stal a výsosť svoju utrímal, musí zo všetkých síl na tom stáť, aby to, čím sa mu ono účastenstvo dostalo, t. j. ducha, k úplnému panovaniu i nad sebou i nad svetom doviedol. A vskutku aj vidíme v národoch po kresťanstve vystupujúcich, a to v románskych a v germánskom, namáhanie neslýchané tohoto spôsobu, ktorému na čele stojí sama schránka náuky kresťanskej, t. j. cirkev, a po nej všetky tie jednotlivé i spoločné úsilia, ktoré si pripustili hlas jej k srdcu i za povinnosť si vybrali kliesniť náuke božskej cestu do sveta, teda pustovníctva, rády mníšske a pozdejšie i rytierske, ba i samo svetské rytierstvo prvotné. Všade ale a na každom kroku temer prerazeniu sa ducha a požiadaviek jeho do každodenného života opiera a protiví sa prirodzenosť, nečudno teda, že úsilia tie, vybravšie si úlohu tak veľkú a ťažkú, na túto prekážku neprestajnú svojej úlohy sa oborili, ju práve v zápale svojom za ničomnú a vonkoncom zlú vyhlásili, a tak i k úmyslom a k skutkom tým prišli, t. j. prirodzenosť úplne pokoriť, keď nie sa jej celkom striasť a zbaviť. Známe sú sľuby mníšske: zrieknutie sa vlastnej vôle a dokazovanie neobmedzenej poslušnosti, zrieknutie sa sveta a všetkých pohodlností jeho a vyvolenie úplnej chudoby, zrieknutie sa zväzkov, ktoré ľudstvo za najšťastnejšie sveta drží, ktoré ale na prirodzenosti sa zakladajú, t. j. stavu manželského. Známe sú tiež mnohé ku skroteniu telesnosti predpisované prostriedky, ako pôsty atď., ba pri snažení tomto vidíme i fanatické k podmaneniu telesnosti úsilia, jako bičovanie sa atď.

Miernejšie a jemnejšie vedie si z tohoto ohľadu rytierstvo svetské, v ktorom vlastne to, čo sa pod romantikou vyrozumieva, zakvitlo. K tomuto patrí predne láska, takzvaná romantická. Jako človek napospol došiel kresťanstvom príslušného mu práva a vážnosti, tak ho došla i žena, na východe ešte podrobená, i v gréckom svete ešte mnoho nižšia muža a vlastne len jeho pomocnica. K oslobodeniu a rovnoprávnosti ženy značne dopomohlo i to, že žena bola matka Syna človeka, umrevšieho za vykúpenie človečenstva na kríži. Príčina tá, pre ktorú žena na východe bola v opovržení a v podrobení, t. j. jej prirodzená slabosť a útlosť, po zmenenom náhľade kresťanstvom, romantikou pozdejšou pestovanom, poslúžila jej k výhode, a to k väčšiemu jej šetreniu i útlejšiemu s ňou nakladaniu. Na pochop a spôsob tento rytierstvo mocne drží a ho za jeden hlavný svoj zámer vydáva. Práve ale táto útlosť a jemnosť ženy nekonečnú príťažlivosť a vábivosť má pre toho, kto je povahou svojou hrubší a prísnejší, a to je muž. Dojme a prenikne-li sa povaha táto od onej jemnejšej, povstáva láska romantická a splynutie ono duší, ktoré takrečeno jedným dychom dýchajú. V láske tejto nie je prirodzenosť odmrštená, ale zjemnená a zošľachtená a láska jakoby zduševnená. Zato je i láska táto hlboká a osobe ňou zaujatej svetom celým. Osoba táto všetko na ňu, seba i všetko druhé nasadí, a pretne-li sa neuhasná jej túžba nehodou jakou, všetko inšie tratí pre ňu cenu; nič jej je nie viac ten život, nič ten svet! Zhasnúť potom so svojou túžbou, to jej je túžba jediná. Lásku túto ospevuje trubadúrstvo^[43] a minnesängerstvo,^[44] a vidíme ju vzorne predstavenú v Shakespearovom Romeovi a Júlii,^[45] v Goetheho Clavigovi^[46] i v Schillerovom Don Carlovi^[47] atď. O takejto láske nevie nič svet starý. Antigona u Sofokla hovorí, že by ona to, čo za brata proti výslovnému rozkazu panovníkovmu urobila a tým odsúdenie na smrť si pritiahla, nikdy nebola urobila za manžela, jako aj vskutku pre zbožný svoj čin bratovi preukázaný opúšťa Haimona, ktorého bola už sľúbenicou. Aj Haimon ozýva sa k otcovi, vladárovi neúprosnému, že nikdy mu nebude manželstvo tak dôležité, ako dôležitý mu je rozsudok múdry, ktorý by mal preukázať. Pravému romantikovi reč Antigonina musela by sa vidieť hrubou a nevzdelanou, bo láska v jeho očiach všetko druhé prevyšuje. Odtiaľto v romantickom svete toľko zúfalstva a samovrážd pre nevyhovenie jej. — Druhý výjav romantizmu, ktorého sa tento na výšinách svojich mocne pridŕža, je vernosť alebo držanie sa daného slova i pri jakýchkoľvek nehodách i proti vlastnému zemskému pohodliu a úžitku. Vo vernosti tejto vyslovené je to, že osoba ju sľubujúca viac si váži vôľu svoju raz k dačomu určenú ako ktorékoľvek inšie výhody, teda viac šetrí ducha ako hmotu svetskú. Môže sa to nazvať i družstvom na jednakých, ale vznešených zásadách a účeloch osnovanom, ktorého zo spojencov každý sa drží, bárs by ho i čo v tom potkalo. Romantickú vernosť vzorne vidíme predstavenú v Tankredovi^[48] a v Cidovi Campeadorovi,^[49] z ktorých prvý ostáva verným pánovi a spojencovi svojmu Bouillonovi pri všetkých prekážkach a nerestiach až do smrti, ačpráve by i on mohol, jako to druhí robia, statky a panstvá si osvojiť a za roveň tým na zámku dakde pohodlný a panovitý život viesť; druhý ale zadŕža vernosť ku kráľovi svojmu i vtedy, keď do nemilosti uňho upadá, aniže preto od boja proti Arabom neveriacim upúšťa. I v nemilosti keď je u kráľa, oddáva mu Campeador predsa kľúče od všetkých Arabom vytrhnutých hradov. Tento pochop o vernosti značne napomáha tvorenie a zveľatok románskych a germánskych dŕžav a nikde ani je nie mravne tak zhnusené a zatratené odpadnutie od neho alebo zrada ako tu, ktorá aj vskutku v časoch ešte sviežich tých národov omnoho je redšia ako kde inde. Tretie, na čom si romantizmus zakladá, je česť alebo držanie si na sebe, svojom duchu a tele, príbytku a vonkajšom zjavisku tamtoho. Žiadnej z čiastok týchto podstatných človeka nikto sa nectne dotknúť nemá ani slovom ani skutkom, a pohaní-li ich kto, musí podstúpiť boj, v čom známy u národov spomenutých súboj svoj pôvod má. Pohanenie najväčšie je výčitka chabosti, bo chabý za roveň otrokom nevie vystaviť a obetovať telo svoje za dačo vznešenejšieho, za majetok duchovný. Súbojom dokazuje pohanený, že vyššie kladie ducha nad telo svoje, ktoré vystavuje v nebezpečenstvo, že hany nezasluhuje a k sebe že nedovoľuje pristúpiť nectne, haniteľ ale že má vziať trest za rúhanie svoje. Pochopu tohoto o cti nezná svet starý, a ani my Slovania v pôvodnosti našej neznáme ho. Homérovi hrdinovia dotuha si dakedy pohovoria a aj dobre nadajú, preto ale čo aj okamžitá zvada sa strhne i vari jeden na druhého napadne, predsa do súboja nepríde. Tak ani u nás nie. Romantickému svetu to prichodí obecné, nám zase jednanie jeho vidí sa hrdé, v dačom ľahkovážne i márne, ako napospol pochopy a spôsob jeho nosia na sebe voľačo viac šľachtického, odrážajúceho ako ľudského. Pošlo to z rytierstva, tými pochopmi vedeného. U nás je bohumilšie trpieť i padať za vec obsažnejšiu a väčšiu, ako sebe kvôli.

I na každom inšom poli, na ktoromkoľvek vystupuje duch romantický, či to na poli náboženskom, državnom lebo na ktoromkoľvek druhom, ide mu hlavne o preukázanie výsosti svojej, viac o prerazenie so svojou ideou ako o ňu, ako o vec samu. Toto je podstatný a všeobecný ráz romantiky. Takto jednajú germánski hrdinovia Shakespearovi, tak Goetheho atď. Prirodzená je tomuto smeru hrdosť a že sa mu často nepodarí vyviesť to, čo chce, na sebe si ale premnoho zakladá, stadiaľ v romantike toľko bolestí, hnevu, zúfalstva, zvíjania a rozpadávania so sebou. A že duch je tu k sebe obrátený, duch ale napospol je nekonečný a nepostižný, mimo to že vo vekoch kvitnutia romantizmu obor sveta je ešte nie veľmi rozšírený, z veľkej čiastky teda svet neznámy, dodáva to všetko romantizmu a napospol stredoveku istého rázu tajomnostného a pošmúrneho, istej túhy po divačnom,^[50] čudnom, neobyčajnom. Tento ráz nesú na sebe i verejné budovy germánske stredoveku, takzvané chrámy gotické, a spolu aj podujatia vekov tých inšieho druhu, napr. krížové ťaženia,^[51] povstalé z myšlienky viac peknej a čudnej ako spásonosnej. Pekná je zaiste myšlienka: obsadenie a držanie v moci hrobu Spasiteľovho, zeme Svätej, ale ku blahu a zušľachtilosti ľudstva málo dopomáhajúca. Slovania, okrem málo Čechov z povinnosti feudálnej sa pripojivších, nemajú účasti v ťaženiach krížových. Krem toho aj inakšie plný je svet príhod neobyčajných, takrečených avantúr, po ktorých hlavne rytierstvo sa zháňa. Menšie takéto neobyčajné príhody v živote má za predmet zvláštny druh básnictva romantického, tak nazvané balady a romance.^[52]

Ale človek, čo by sa koľko len duchom byť namáhal, predsa vždy len zostane duchom a telom, a nikdy jedine čírym duchom byť nemôže, ani sa od prirodzenosti celkom nikdy neodtrhne a neoslobodí. Tajiť sa nedá, že by tie v okrese stredoveku a romantizmu navedené pokusy neboli bývali veľké a vznešené, predsa ale naposledy zostávajú len pokusy neuskutočniteľné, márne. Stredovek a romantizmus, urobiac pokusy tieto a príduc konečne po úsilnom namáhaní k tomu presvedčeniu, že všetko nadarmo, jako klopotom padnul z výšky svojej, a síce zrovna do odporu priemerného, teda do prirodzenosti a zmyselnosti, a v tejto najmä v novších časoch dobre zachutilo nástupcom národov, vek kresťansko-romantický tvoriacich. Jako v inších okresoch, nevynímajúc ani cirkevný, už v posledných stoletiach stredoveku úpadok tento vo všetkom sa znať dáva a veľký krik i rozličné snahy spôsobuje, tak zachvacuje on i umenia a menovito i básnictvo romantické najmä v novších časoch. A keď i tieto výšiny života neutrímali sa pred úpadkom, tým menej sám život každodenný, čo ale obyčajne jedno s druhým kráča. Nástupcom národov spomenutých a pokoleniam terajším v páde ich pozdávajú sa nielen snahy, ale i túžby, s akými sa svet kresťansko-romantický v stredoveku zaoberal, smiešnymi a v pravom zmysle toho slova čudnými, čo neslúži nijak za dôkaz odsúdenia tamtých, ale len za svedectvo skazenosti pokolení terajších, tam v svete tom. Úpadok tento vzorne sa predstavuje v najrozmyseľnejšom diele básnickom Goetheho, v Doktorovi Faustovi.^[53] Faust trápený túžbou neodolateľnou vyskúmať ostatné tajomstvo sveta a pochopiť vesmír, oddá sa na učenie všetkých vied, mysliac, že čerpanými z nich známosťami príde konečne k nájdeniu kľúča od tajomstva vesmíra, vidiac sa ale po všetkých najúsilnejších namáhaniach sklamaným, pustí sa do rozkoší a v prúde tomto urobí s čertom zväzok, vladárom nad touto čiastkou sveta a jeho odtiaľ verným druhom a pomocníkom. Čert verný povolaniu svojmu s radosťou povoľuje rozkošobažnosti svojho nového zverenca, vodí ho z rozkoše do rozkoše, a Faustovi to aj začas neslýchane chutí, kamdiaľ ale viac i toto sa mu prijedá, bývalá a rozkošou načas zahlušená mrzutosť zase ho napadá, i žiada teda čerta, aby ho vyviedol z tejto túlačky a zaprevodil tam do sveta krásy, do kraja ideálov. Stane sa mu po vôli, vidí tam Helenu i napadá ho zas pri videní tomto osteň zmyselnosti, lež nemôžuc zadosťurobiť žiadosti svojej, ide v nechuti ďalej, sám už so sebou v boji, strhaný, bez pokoja. Takýto ešte motá sa všelikade po svete, ale uspokojenia nenachádza nikde viac, ba ešte teraz len vzbudzujúca sa zase v ňom lepšia strana začína ho bodať pre spáchané hriechy a zločiny. Pohrúžený takto v zdvojnásobených otrapiech, bodaný čím viac svedomím, blíži sa ku koncu púte svojej, k hodine ostatnej, pred ktorou, túžiac po malom aspoň uľavení biednej duši svojej, obracia sa zase k bohu a oddáva na pokánie. V tomto skonáva a dosahuje u boha, plného milosti, odpustenia.

Čo tu vidíme na osobe básnicky prevedenej, plní sa na celom svete tom. Jako Faust, upadol i svet ten, čo najmä v ostatných týchto časoch vidíme, z presileného namáhania a túžby po preniknutí v nekonečnosť nepostižnú do bahna zmyselnosti a rozkoše, a myslí si, že teraz až uhádnul na cestu pravú. Umenie dakedajšie toho sveta nosí na sebe patrné a očividné znaky tohoto úpadku, skazenosti a spodletia. Básnictvo jeho stojí v tomto ohľade na prvom mieste. Jako za priechod z výšky dakedajšej k tomuto úpadku môže sa považovať básnictvo Byrona,^[54] v zmysle prehnanom opravdivá romantika. Jemu nikdy nejde o mravné idey, nikdy vlastne o zámery ľudské, to už bola Byronovi vytrelá, vyšliapaná cesta, on musí zajasať sa s dačím novým a neobyčajným, a preto vždy a všade ide mu o to, aby v tých najneobyčajnejších, najvymyslenejších, najčudnejších a protivných položeniach preukázal jednanie a víťazstvo ducha. Hrdosť je to veľká a Byronovo básnictvo opravdivá apoteóza svojhlavstva, dobrá pre strhancov, ľudí čudných a zúfalcov, nie ale pre tých, ktorým svietia hviezdy jasnejšie. Keď ale možno sa oddialiť od cesty ideí mravných, trebárs i nie s úmyslami nectnými, jako to o Byronovi nijak istiť nechceme; keď len na vystavenie neobyčajnosti, novosti a svojhlavstva prichodí: čože bude už raz po strhnutí do tohoto prúdu novšie, neobyčajnejšie a originálnejšie od protív všetkých tých ideí, ktoré dakedy umeniu a menovito i básnictvu svietili, od protív, rozumieme, ideí mravných, človečenstvo vedúcich a ustavične viesť majúcich?! Neviazanosť úplná, terajšia sloboda na západe, neviazanosť v kruhu rodinnom, v obci, spustenie sa náboženstva a ostavenie ho vedľa slov bežných zberbe poverčivej, zato ale vyvýšenie pôžitku každodenného a rozkoše za modlu zvrchovanú, úplná pohodlnosť života, delenie sa s majetkom, emancipácia takrečená žien, láska zmyselná, spodletá láska romantická, klamanie sa v manželstve vzájomné, nevernosť jak tu tak inde atď. atď., to sú teraz tie originálne idey, písomníctvo i dôstojné básnictvo západu spravujúce. Pravda, sú to veci pikantné, a po takýchto západ baží, lebo presýtený a pretretý vkus jeho ako všade inde tak aj v písomníctve už len pikantnosti potrebuje, aby ešte trochu čul, aby na chvíľu osviežel. Idey takéto pikantné pod náčelníctvom Eugena Sua,^[55] George Sandky^[56] atď. atď. a v sprievode stá ich nasledovníkov zaplavili teraz písomníctvo francúzske, z veľkej čiastky už i nemecké i druhých západných národov v spôsobe románov a noviel, básnictva prozaického, lebo však o čistej básni, tuším, že viac tam reči byť nemôže. Román a novela, patriac podstatou svojou k romantickému básnictvu a majúc pôvodne za zámer pôsobenie pohnútok vyšších romantických, hore vyššie od nás uvedených, v líčení ostatne každodenného obecného života previesť, prečo i spôsob prozaického prednášania priberajú, hodia sa ku zveličeniu obecných a ledajakých tých smerov, snáh a skutkov na západe, vyznať sa musí, výborne, za to i celé skoro písomníctvo západné utieklo sa teraz do samých románov a noviel. Romány a novely v knihách, romány v časopisoch i novinách, romány všade. I dramatika terajšia západná páchne len duchom takýmto. Na veci tieto lipne teraz západ, z čoho on podistým neokreje. Čo ale divu, keď sa tam pôžitok každodenný a rozkoš tak zvelebuje a za modlu kladie, že neprestajne stretáme sa tam so skutkami a zjaviskami, každú šľachetnejšiu myseľ hlboko odstrkujúcimi? Čo divu, že vidíme sa tam zapierať seba s odhodením každého šľachetnejšieho citu, zapierať svojich, zapierať snahy a zámery lepšie a vyhadzovať sa na úslužnú pokornosť a plazivosť kvôli tamtých statkov márnych? Čo divu, že pri takomto stave vidíme tam bezráznosť pospolitú a následkom toho služobnosť mrzkú, mrzkejšiu tým viac, že nieto nedostatku na poznaní a zakusení lepšieho? Jednotliví všeobecné hnutia neospravedlnia! Medzitým buď si tam jako buď so západom, keby len mnohí z nášho sveta nevideli v ňom, ako je, nasledovania hodné príklady! Ale nepočúvajúc hlas sveta nášho zaliezajú tam mnohí jako osleplí, strebú kal ten a prenášajú ho k nám v útvoroch svojich písomných, verných odtiskoch skazenosti západnej.^[57] I im sú mnohým spomenutí vodcovia a družina ich vzory dokonalosti umeleckej! Ľudia biedni a slepí! Nedáva chorý sily životnej; inšie potrebuje svet náš, ako čo mu daktorí prinášate z terajšieho západu!

Odvrátiac oči s mrzutosťou od úkazov týchto posledných časov na západe, obráťme ich teraz na svet náš, vari že ich tam potešia výjavy radostnejšie! Široký a veliký svet tento šumí piesňami, jak je široký, jak dlhý, a kolujú po ňom povesti prestaré: čože hlásia a oslavujú tie spevy a o čom vypravujú povesti tie starožitné?

Nie je dané človeku obrátiť navnivoč prirodzenosť svoju, a nie je toho ani treba. Keby sa tamto stať mohlo, prestal by byť človek človekom a prešiel by do dákeho tvora vyššieho, tak ale víťazstvo jeho v obore prirodzenosti, ku ktorému je konečne povolaný, zmizlo by. I v prirodzenosti ho otáčajúcej, družke jeho od Vesny po Morenu,^[58] môže on a má stať^[59] vždy verný povolaniu tomu, ktoré prijal človek napospol od ducha; nemá a nemôže sa jej on striasť, ju zahodiť, opovrhnúť, pošliapať, ale stried nej, ba práve s pomocou jej, vznešenosť a vyššie určenie svoje objavovať; nie je ona ani tak zlá, za jakú ju vyhlásil stredovek, naopak, môže dávať vnuknutia nezopáčenej mysli k dobrému, slovom, druh jej tak má stáť v prostriedku nej, žeby i ona v ňom i on v nej bol oslávený a tvorenstvo celé v radostnej vždy rozčulenosti^[60] ukazovalo „aj, človek“. Toto postavenie človeka v prírode oslavuje pieseň slovanská.

Symbolické básnictvo, považujúc vec z nášho stanoviska, je viac hra obrazotvornosti s prírodou, v ktorej je ešte duch zavalený; v klasickom stojí prirodzenosť a duch v úplnom súmere, tak ale, že okrem prirodzeno-mravných vzťahov ďalší a nekonečný obsah ducha nie je ešte v ňom vylúštený a vedomý, človek teda [je] ešte len jednostranným a nie úplným človekom, týmto áno v rodine, v priateľstve, z náklonnosti pošlom, v obetovaní seba, kde ho k tomu dobrá vôľa a jasné postavenie sa v kole svojich alebo vlasť vyzýva, nie [je] ale ním ešte vo mnohonásobnom postavení k človeku napospol, k blížnemu, v oddanosti a hájení pravdy úhrnkom ktorejkoľvek veci svätej; v romantickom básnictve je duch nad prirodzenosťou horujúci, viac ale idúci na to, aby moc a výsosť svoju preukázal, jako pravde napospol víťazstvo pripravil,^[61] prečasto tiež viac si zakladajúci na výmysloch a titerkách^[62] svojich ako na pravdách podstatných, v slovanskom ale básnictve, ktokoľvek sa doňho hlbšie nahliadne, pozná, že v ňom duch, idey mravné, ľudské, zákonom božím zvestované, v obsiahlosti svojej zjavujú sa v živote z nutkania prirodzenej náklonnosti, čím básnictvo slovanské stáva sa jakoby zahlavením^[63] a dovŕšením všetkých predchádzajúcich, práve ale aj preto básnictvom vlastným a samostatným. Samostatnosť mu prisúdil už i Boďanský vo spise svojom O narodnoj poezii slavianskich plemen,^[64] a vpravde. Ako z určenia básnictva slovanského vidno, príroda nie je v ňom odhodená a zapovrhnutá, ale stojí práve s duchom vo zväzku a v družstve; zo všetkých strán mu ona tajomne šopká a ho alebo vystríha, najviacej mu ale prikyvuje a prisviedča. Jej pole je v básnictve slovanskom rozsiahle, jak v piesňach, tak v povestiach národných, v ktorých práve vysoko horuje. Povesti tieto sú najstaršie útvory ducha slovanského, v ktorých u národa nášho, v ten čas ešte detinský svoj vek trávivšieho, obrazotvornosť ďaleko rozmýšľavosť a známosť jeho prevažovala, a preto i v nich príroda je prvotnej hravej obrazotvornosti jeho predmetom najširším. Velikú túto účasť prírody v prostonárodnom básnictve našom vysvetľovali našinci z veľkej lásky Slovanov k nej, čo je vysvetlenie, ovšem, pravdivé, ale všeobecné a povrchné. Ani vysvetľovanie Boďanského vo spomenutom spise, istiaceho, že Slovanov láska k prírode pochodí z ich orbymilovnosti, nepostačuje, bo i sama táto orbymilovnosť je len jeden z výplyvov lásky tejto, ju, pravda, vždy osviežujúci a napomáhajúci, nijak ale príčina jej. Pravá teda príčina inde sa hľadať musí, a tá leží v súzvuku tom, v ktorom stojí, jako u dávnych Helénov, duch s prírodou v povahe slovanskej a v najstarších predstaveniach a názoroch národa nášho. Nie je osnova piesní, najmä ale povestí našich prostonárodných, od dneska lebo včera, ale čo tieto aj podobu svoju a jednotlivé predstavenia mnohonásobne popremieňali, siahajú ony pôvodom a hlavným názorom svojím do vekov najstarších, a tento najstarší názor národa nášho na svet, jako o tom sto dôkazov v piesňach, najmä ale v povestiach našich máme, nie je žiaden inší ako panteistický.^[65] Národ náš, o čom medzi znateľmi viac žiadnej, ani najmenšej pochybnosti niet, siaha pôvodom svojím do Indie, kolísky a pestovateľkyne panteizmu, vedľa ktorého názoru i príroda má svoj, v podobách síce jednotlivých pomíjajúci, ostatne ale nepominuteľný život, a celé tvorenstvo je jedným duchom spojené, názornejším a významnejším síce v daktorých útvoroch, vo všetkých ale tým samým a jedným. Z tohoto názoru vytiekli pôvodne prezajímavé povesti naše, a ten samý, trebárs i pod tými najrozličnejšími vplyvmi vekov sviežosti a barvitosti svojej zväčša zbavený, preteká i v piesňach našich prostonárodných. Z týchto žriedel vyviera aj národa nášho láska k prírode, jemu samému nie dosť už vedomá, vždy ale tá sama nezmenená.

Spomenuli sme zhora, že duch slovanský žiadne iné umenie nevytvoril, ani žiadne druhé nemôže nazývať svojím, iba piesnictvo, do tohoto ale vdýchnul celú silu svoju, lebo ono túžbe jeho najlepšie zodpovedalo. Básnictvo ale je, jako sme už vyššie dokázali, vrchoviskom umenia, i najprístojnejší, najzrozumnejší a najľudskejší spôsob pre národ vyslovenia toho, čo drží za krásne a vznešené; národ ale, ktorý sa na tento spôsob a v úplne ľudskom duchu vyslovuje, musí mať v srdci a v mysli svojej najviacej zápalu tohoto vznešeného. I sám život skutočný Slovanov, dobre-li ho povážime, vydáva o tom svedectvo neomylné. Pozrieť musíme v tomto ohľade do drievnosti našej a uviesť si do pamäti, že v dávnych obciach našich podľa výslovného svedectva inostranných^[66] spisovateľov nebolo ani núdznych ani opustených, že v nich panovalo úplné pohostinstvo i k svojim i k cudzím, že každý cudzinec, cestujúci končinami našimi, stál pod ochranou všetkých a vedený od domácich z obce do obce užíval všade úplnej bezpečnosti a zaopatrenia vo všetkom potrebnom; rozpamätať sa potom máme v tomto ohľade na to, že cudzinci, presťahovavší sa na stále bydlo do krajín našich, prijímaní boli všade s láskavosťou a dákymsi vyznačením, a konečne nadovšetko, že zajatí na vojnách, jak o tom inostranní s udivením vyprávajú, bývali po čase od predkov našich alebo na slobodu a k svojim pustení, alebo medzi nimi do rodín prijatí atď. V povážení tohoto smelo istíme, že tak ľudských ťahov nikde u žiadneho národa k nájdeniu niet, bo čo by aj v inšom sa vyrovnali druhé národy predkom našim, jako sa v tej miere nevyrovnávajú, predsa každý druhý národ zajatých na vojne, nepriateľov, ktorí mu stáli o záhubu, uvaľoval do otroctva a nakladal s nimi i s ich potomkami najsamovoľnejšie. I zriadenie starých obcí našich, jaké ešte podnes v Rusku nachodíme a jaké u všetkých Slovanov za starodávna neomylne bývalo, dokazuje to, že Slovan človeka napospol považoval za blížneho a podľa toho priznával mu rovné právo s ktorýmkoľvek druhým. Neklamú sa istotne tí, ktorí istia, že to dobré svoje príčiny má, prečo Slovania tak ochotne kresťanstvo, náboženstvo lásky k blížnemu, prijímali a toto tak rýchlymi krokmi sa medzi nimi rozšírilo, vyjmúc len tie kraje, v ktorých sa im železom vnucovalo a kde pod jeho zásterou predkovia naši k veľkým bremenám prisiľovaní boli. Ani dnes ešte, trebárs už veky cudzích vplyvov cez nás prešli a príklady nevhodné neboli i na kmene naše bez účinku, trebárs už u dajedných kmeňov našich pôvodná ich povaha sa v dačom skrivila a národ slovanský napospol pod trpkým osudom premnoho vystál: predsa sa Slovan, či z povedomia, či z náklonnosti prirodzenej starým našim mravom verný, od nikoho v šetrnosti a láske k blížnemu napospol prevýšiť nedá a nikde zaiste hlas ľudský vrúcnejšieho ohlasu nenájde, jako práve v duši nezopačeného Slovana. Samé deje kmeňov našich ukazujú nám mnohé podstatný tento ťah povahy slovanskej, napr. ťaženie Poliakov s kráľom Sobieskym na čele pred Viedeň^[67] najväčším nebezpečenstvom a úzkosťami skľúčenú, ťaženie dobrovoľné, z čistej náklonnosti ku kresťanstvu, bez všetkých nárokov; alebo vtrhnutie Rusov s cárom Alexandrom do Paríža, sídla národa, pri ktorého vpáde do Ruska Rusi oddali ohňu svoju maťušku Moskvu,^[68] srdce národa, a Alexandrovo tam a jeho Rusov s francúzskym národom, bez všetkého pomyslenia na pomstu, ľudské spanilomyseľné nakladanie atď. Nezbožňujeme Slovanov, dobre vediac, že i odporné jednanie jak v živote nižšom, tak i v dejoch ich sa nájde, ale tá je povaha národa nášho, že v rozdráždenosti svojej i do krajnosti sa popustí, zas ale pri ostatnom rozhodnutí nanovo lepšia stránka jeho ducha víťazí. V tom aj záleží, podľa mienky našej, mravné vychovávanie národa nášho, viesť ho slovom i skutkom k tomu, aby sa znal premáhať v krajnostiach tých, za zdar ale jeho ručí nám sila, krajnosťami neporušená a vždy konečne na lepšiu stránku sa prevažujúca. Ostatne všetky deje kmeňov našich sú podľa hlbokého nášho presvedčenia len predsieň budúcich dejov väčších a významnejších; k čomu je národ náš v dejinách ľudstva povolaný, to ešte len budúcnosť ukáže a vyloží. —

K vypestovaniu prostonárodného básnictva slovanského, takého, jako je, podstatne zaiste dopomáhala i zem, na ktorej Slovania sú rozložení. Krajiny nad Dunajom, zväčša rovinaté, kde-tu obsiate pahorkovými horami, vyšším pásmom hôr len v Bulharsku pretiahnuté, úhrnkom rozkošným podnebím obdarené a prajné zrastlinstvu každého druhu, museli i lásku k prírode značne podporovať i obrazotvornosť zažíhať ľúbeznú. Kraje tatranské obstaté síce vrchmi, na dajedných miestach vysoko sa vypínajúcimi, zväčša ale vinúcimi sa uľahlejšie, v mnohonásobných úložistých a nie neúrodných dolinách svojich, konečne do preúrodnej, riekami prúdovitými i vážnym Dunajom preorávanej roviny vybiehajúcich, poskytujú jakoby obydlia pokoja, milého marenia a nutkajú k túžbe rozčulenej. I vysoké spomenuté vrchy, nie Alpy príkre, večne snehovité, nedostupné, ale viac vo spojení s nižšou zemou, skôr zabávajú a vynášajú ducha, jako zrážajú. Okolia nad Moravou a Labe majú skoro samý ten ráz jako tatranské, menej ale ozornosti, lež viac spojitosti v sebe a otvorenosti, a preto i k milému rozmaru mysle pridávajú osteň duchu k jednaniu a väčšmi na to otvárajú pole. Krajiny ale za Tatrami, rozkladajúce sa v rovinách jako more rozvlnených a nepriehľadných, napospol úrodných, nie pieskovistých, zvlažovaných a poprekrižovaných i prúdmi bystrými i riekami vážne sa valiacimi, k poludniu práve rozkošný oblek južného podnebia priberajúcich, otvorené i silnému pôsobeniu mocí prirodzených, jako slnka i vetrov atď., vcelku ale neškodnému, vo vábivom i bujnom rozživotení a v ozornosti svojej zapaľujú mocne obrazotvornosť, vlievajú do duše túžbu rozčulenú i nekonečnú a otvárajú pole k dejstvám odvážnym i mohutným. Len ďalej k severu priberajú roviny tieto ráz jednostrannosti a pošmúrnosti severnej, čo sa i poznať dáva na básnických útvoroch severnejších tých krajov, ktoré vcelku menej si zahrávajú s prírodou, už ubohšou a chladnejšou, nasledovne nosia na sebe menej pestrej barvitosti a sú pošmúrnejšie. — K utvoreniu sa konečne básnictva tohoto, takého, jako je, dopomáhal tiež značne i sám spôsob života našich predkov. Známo je z písem inostranných spisovateľov a presvedčujeme sa o tom ešte i dnes na mnohých stranách v Slovanstve, že predkovia naši nebývali hromadne v jednom mieste, ale roztrúsene a osobitne, čo i podnes ešte, kde sa to len zachovávať môže, s radosťou dákousi národ náš zachováva. V poli stojí dom osamotnelý, v ňom prežíva rodina časy svoje, v tejto ale osamotnelosti človek otočený samou prírodou, s ktorou odpočiatku vedno žije a okrem ktorej málo druhého obcovania má, obracať k nej sa donucuje a z druhej strany potrebou sa mu stáva túliť sa tým srdečnejšie k rodine, ktorá mu je samojediným ľudským družstvom v samotinách týchto. V dlhom prežívaní spolu človek na prírodu navykne, oni si vzájomne takrečeno zrozumejú, skadiaľ i väčšia známosť prírody u ľudu nášho i veľké jeho na ňu lipnutie, v prírode ale osamotnelej stojí mu len jeho dom, bydlisko rodiny a stadiaľ v značnej miere i tá u ľudu nášho i v básnictve jeho ustavičná, neuhasná túžba po dome a rodine i tá láska k tomu v slovanských piesňach tak často spomínanému a ospevovanému „číremu poľu“.^[69] —

Ale prejdime už na samo pole básnictva nášho prostonárodného, široké a kvetisté, vlniace sa hneď lúkami a pahorkami, hneď sa zahybujúce k domom, príbytkom rodín, hneď skláňajúce sa k modrým horám, za ktoré len túžba nesie, a nie oko, a hneď zas utajujúce sa v hájoch tônistých a horách temných, otáčajúce hneď jazerá a rieky šumivé a nakytené^[70] odrazu bohatiermi, zádumčivo sa po ňom nesúcimi alebo ubiehajúcimi prudko do ďaleka.

Človek slovanský spojený s prírodou zväzkom nerozlučiteľným oboziera sa na ňu ustavične, nachádza položenie duše svojej v nej zobrazené, úkazy jej berie za významu stavu svojho i udalostí jeho sa týkajúcich,^[71] a príroda navzájom ponúka ho, aby zrozumel jej a hnutiam jejím a zobrazil si na nich stav svoj i city duše svojej. V tomto spojení má sa jeden k druhému a rozumejú si oba dobre i bez výrazných slov jako starí známi a priatelia. Spojenie takéto nachádza sa v piesňach slovanských napospol; privádzame na to piesne daktoré. Slovenské (slovenské všetky uvádzame podľa vydania Kollára: Národnie zpievanky čili písně světské Slováků v Uhrách,^[72] díl prvý i druhý, v Budíne 1834):

Hory tu smutnom zastreté dávajú na znak žiaľ sestry za milým, do vojny odchádzajúcim bratom, a zore oznamujú jej pokaždé, čo sa stáva s ním v diaľke. Alebo:

Hučanie hôr, jakoby vzdychnutie ich žalostné, vyludzuje i zo srdca zavzdychnutie žiaľne, a že hučanie pomíja chytro i tam kdesi sa tratí, [je to] zažialenie nad uletlou minulosťou. Tak v piesni Venček rozlučujúci sa s milou necháva jej venček, majúci jej dávať najavo, čo sa s ním stane:

Pieseň Beneš Hermanov (Rukopis kralodvorský)^[73] začína hneď:

^[74]

akoby i slnko kormútiť sa malo nad skormútenými; alebo v piesni Záboj, Slavoj, Ludiek:

^[75]

rozoznáva rieka svojich známych i cudzích, týchto uchvacuje a tamtých prenáša na druhý breh.

V piesni Opuštiena:

^[76]

pozastavuje sa nad tým, že zasmútené (tmaví) lesy jednako sa zelenejú i v zime i v lete, a v smútku svojom predsa i tvár veselšiu ukazujú; ona že by tiež rada nesmútiť tak ťažko a ustavične, ale rany jej sú hlboké, bo stratila i otca i matku i mládenca jej vzali a nemá ani sestry ani brata.

V Libušinom súde:^[77]

Vltava rieka na otázku, prečo sa kalí a smúti, odpovedá, že pre zvadu dvoch bratov rodných medzi sebou o dedovizeň, k čomu tým väčšiu príčinu má, že zvadení bratia pochádzajú zo starého rodu Tetvu Popelovho, ktorý so samým praotcom Čechom pritiahnul do týchto úrodných krajov; pri tom ale všetkom jeden z bratov, jako z piesne ďalej vidno, zradu kuje na túto vlasť a na svojich, chtiac, aby sa medzi nimi rozsúdilo vedľa cudzieho práva Nemcov. I povesť o zrade tejto bratskej donáša na Vyšehrad lastovička, kde „bieduie i narícaie mutno“^[78] a tam rozumejú nariekaniu jej. Rusínska (uvádzame piesne rusínske podľa vydania ich od Vaclava z Oleska: Piesńi Polskie i Ruskie ludu Galicyjskiego,^[79] ve Lwowie 1833, a od Žegotu Paulego: Piesńi ludu Ruskiego v Galicyi, tom pierwszy i drugi, Lwów 1839):

^[80]

Bulharská (Slovanské národní písně,^[81] sebrané Frant. Lad. Čelakovským, díl první, druhý, třetí, v Praze 1825):

^[82]

Zvädla teda a uschla hora nad žiaľom Grékyň i Vlaškýň, plačúcich nad stratou svojho majetku, a nad ľútosťou Bulharkýň, horekujúcich nad svojou vlasťou a svojimi deťmi.

Hnutia a úkazy prírody zvestujú tiež pravdy a veci budúce neomylne; slovenské:

Taktiež:

Havrany sú v názore slovanskom vtáci zvlášte vedúci a vešteckí.

V hrdinskom speve Slovo o plku Igorevie „div kličet vrchu dreva“,^[83] div,^[84] potvora, prorokuje krikom svojím nešťastie, a vo všetkých našich piesňach potknutie koňa rovne nešťastie značí atď. S názorom týmto na prírodu vo spojení stojí v náboženstve pohanskom predkov našich všeobecne platné hádanie z úkazov prírody, ktoré ani dnes ešte u ľudu nášho celkom nevyhynulo. I z obyčajných, hlavne ale neobyčajnejších prirodzených udalostí hádajú sa i dnes ešte veci budúce. To isté aj zo snov. Ruská:

^[85]

A takto v premnohých piesňach slovanských. Nie ale len zvestuje a znaky dáva príroda, lež človek slovanský i obcuje s ňou jako so živou a rozumnou a ona s ním navzájom, cítiac, radujúc sa, trpiac a hynúc s ním v nešťastí zajedno. Slovenská:

Alebo:

Podobná tejto je i rusínska i srbská. Rusínska:

^[86]

Srbská (piesne srbské uvádzame podľa vydania Vuka Stefanovića Karadžića: Srbske narodne pjesme, knjiga prva, druga, treća, u Beču 1841):

^[87]

Zadivuje táto podobnosť slovenskej, rusínskej a srbskej piesne.

V druhej, zase srbskej, milá kuje koňa, a síce striebrom a olovom, a sľubuje mu, ak vec svoju dobre vykonajú, i jej i jemu že bude dobre, on že dostane dobrú potravu a za náhradu ešte „dan da jedeš a dva da se igraš“,^[88] ak im ale vec zle vypadne, potrava jeho že bude horká a k tomu „dan da jedeš a dva da boluješ“.^[89]

Dievka v rozprávke s rybou; srbská:

^[90]

Rusínska:

^[91]

Kôň nad zabitým kozákom smúti, i sám hynie v žiali; rusínska:

^[92]

Podobného obsahu rusínska:

^[93]

Moravská (piesne moravské uvádzame podľa vydania ich od F. Sušila: Moravské národní písně, v Brně 1840):^[94]

^[95]

I v piesňach srbských Šarac, verný kôň Kraljevića Marka, predvídajúc pána svojho blízku smrť, slzy roní.

V piesni Zbyhoň (Rukopis kralodvorský) i junoša, pripravený o svoju milú, i holub o holubicu, spolu sa kormútia a spolu držia, a junoša, vybaviac si milú zo zajatia, púšťa i holubicu z hradu na slobodu.

I pomáhajú tvory životné ľuďom dobrovoľne v ich prácach a vykonávajú im vôľu. Rusínska:

^[96]

V povestiach našich najmä cestovateľom, idúcim v mene božom vykonať ľuďom službu prospešnú, bohumilú, pomáhajú tvory rozličné: kone, ryby a pritovarišujú sa im v horách na ceste: myšky, zajace, medvede, levy atď., prosiac samy, aby ich cestovateľ so sebou vzal, „bo že mu budú na dobrej pomoci“.

Rusínska:

^[97]

Rusínska:

^[98]

Obcovanie toto deje sa v prostonárodnom básnictve slovanskom nielen so životnými tvormi, ale i s hmotami neživotnými, ktoré tiež za roveň tamtým stoja ľuďom dobrovoľne k vôli. V piesni slovinskej v Krajine spievanej (piesne slovinské uvádzame podľa vydania ich od Stanka Vraza: Narodne pěsni ilirske, koje se pěvaju po Štajerskoj, Kranjskoj, Koruškoj i zapadnoj strani Ugarske.^[99] U Zagrebu 1839) žena Vida, dajúc sa odviesť od zámorca do Španielska za dojku ku kráľovičovi španielskemu, zanechajúc doma muža i nemocné dieťa, takto sa potom v diaľke bolesťou prejatá domáha na muža i dieťa:

^[100]

V povestiach našich podobne cestovateľom po dobrej práci idúcim stoja k pomoci i rieky, i vetry, i stromy, i lavičky atď.

S touto tak obľúbenou prírodou a s predmetmi jej, keď alebo hynú, alebo keď sa má s nimi či načas, či naveky rozlúčiť, nemôže to len prebolestno padať duši slovanskej. Slovenská:

Slovenská:

Slovenská:

Slovinská z Krajiny. Junák dievku Jericu, upadšiu do tureckého zajatia, jako sa z obsahu piesne zavierať dá, svoju sestru, stadiaľ oslobodzuje a domov na koníku donáša, a oddajúc ju, vchádza do záhrady:

^[101]

Moravská:

^[102]

Ruská (ruské piesne uvádzame podľa vydania ich od N. Sacharova: Skazania Ruskavo naroda,^[103] Ruskija narodnyja piesni, Sanktpeterburg 1841):

^[104]

I v smrti ešte žiada si byť prírody darmi okrášlený. Slovenská:

Ale ani po smrti nepretrhuje sa obcovanie s ňou. Rusínska:

^[105]

V tomto sa zakladá tá veliká náklonnosť ľudu nášho k takrečeným pohrebným veršom, v ktorých sa dáva do úst usnulým lúčenie od svojich milých a pri tejto obrazotvornosti národa nášho, všetko obživujúcej, nie je ani divno, že obecný ľud náš verí na obcovanie i umretých, i na duchov. V Čechách v daktorých krajoch verí ľud obecný, že ostatný vždy vynesený na hrobitov stojí tam na stráži až do príchodu druhého.

Nielen ale na ponuk ľudí prirodzenstvo s nimi obcuje, lež aj samy osebe i tvory neosobné i hmoty neživotné osobnosť priberajú, jedny s druhými obcujú, cítia, v nehodách sa túžia, v dobrých príhodách sa veselia a napospol v spôsobe tvorov rozumných jednajú. Slovenská:

Slovenská:

V Rukopise kralodvorskom Zezhulice:

^[106]

Rusínska:

^[107]

Rusínska:

^[108]

Rusínska: Na počiatku piesne vychodí dievka na horu a tam žiali za svojím milým, za svojím sokolońkom, pokrytým už mohylou. Mohyla potom vystupuje v piesni:

^[109]

I vtákovi sloboda najdrahšia; slovinská v Štajersku:

^[110]

Slávik túži len za hájom, a tam, hovorí, že len môže dobre spievať. Srbská:

^[111]

Srbská:

^[112]

Maloruská:

^[113]

Sem padajú i tie veselia a svadby zvierat. Obrazotvornosť slovanská zvieratá i v tom zosobňuje, že sa im rozličným medzi sebou dáva ženiť a veselia vystrájať, pri ktorých sa všelijakí, pravda, vážni hostia poschodia, podľa obyčaja ľudského i zabavia, i si poskočia. Hrá sa v tomto ohľade obrazotvornosť slovanská so zvieratmi hlavne smiešnosti a žartu kvôli, ktorý v tomto spôsobe, prikrojac vážne na chatrné, veľmi je pochuti národu nášmu, najmä u západných jeho kmeňov Čechov i Slovákov, u ktorých aj hlavne svadby tieto smiešne nachádzame. Slovenská:

A keď už veselie stálo:

A takýchto pesničiek slovenských jesto viac:

Česká:

^[114]

A ďalej:

^[115]

Ďalej:

Aj inšiu toho druhu pesničku majú Česi:

^[116]

I Rusíni majú takéto piesne, jednu celkom podobnú slovenskej:

^[117]

Druhú:

^[118]

V inšej zase vrabec len z dobrej vôle hostinu vystrája.

Srbi nemajú takýchto vzácnych svadieb, ale majú ženenia sa slnka i mesiaca. V jednej z takýchto piesní si slnko i mesiac jednu dievku nahovárajú, dievka nejde za slnko, lebo že je prepálčivé, ale ide za mesiac:

^[119]

A pri takýchto veseliach bývajú k svadbe povolaní i pánboh i sv. apoštolia i rozliční svätí, menovito sv. Nikola a sv. Ilia, a dostávajú obyčajne na srbských veseliach dary, napr. boh výšiny nebeské, sv. Ilia strely a hromy atď.

V starom názore slovanskom vidíme aj mesiac a zornicu predstavených ako milého a milú, alebo ako u Srbov, ako brata i sestru. U južných Slovanov nachádzame ich aj v štítoch, vyznamenávajúcich bez odporu lásku, a i na Slovensku na starých vežiach vídať tento lásky symbol.

Konečne v básnictve našom i prirodzené bezhmotné moci a beh času obliekajú sa do rúcha osobnosti, čo najmä stáva sa so snom v prekrásnych uspávavých piesňach slovanských. Rusínska:

^[120]

Srbské:

^[121]

Alebo:

Alebo:

A v rusínskej doháňa jeden minulé roky na koňoch:

^[122]

V dovedených dosiaľ ukážkach básnictva slovanského predstavuje sa človek vo vnútornom spojení s prírodou, alebo príroda práve zosobňuje sa, lež je v básnictve našom i len vnešné alebo vonkajšie spojenie s ňou, v ktorom sa city alebo príhody v piesňach obsažené prírodou, jej úkazmi a tvormi len napodobňujú, jedny s druhými zrovnávajú pre väčšiu názornosť a obraznosť, v básnictve nevyhnutne potrebnú. V tejto prípadnosti je príroda viac len okrasou prostonárodného básnictva nášho, a i v takomto spôsobe prebieha ho veškeré. Slovenská:

Alebo:

Alebo:

Alebo:

Česká: Záboj, Slavoj a Ludiek v Rukopise kralodvorskom:

^[123]

Tu čierny les a nad ním vypínajúca sa skala len preto sú uvedené, aby i Zábojov žiaľ a hnev nad utlačením vlasti, i jeho v tomto hneve a žiali prebiehajúce oko po nej, celkom živo sa videli.

Moravská:

^[124]

Rusínska:

^[125]

V tomto spôsobe sú napospol osnované jediné národné poľské piesne, takrečené krakoviaky:^[126]

^[127]

Rusínske v spôsobe krakoviakov:

^[128]

Srbská: V piesni sa praje mladoženíchom šťastie a pieseň sa končí:

^[129]

Pieseň najmä bohatierska ruská Slovo o plku Igorevie^[130][131] oplýva na podobné napodobenia: „Bojan bo vieščij, ašce komu chotiaše piesni tvoriti, to rastiekašet sia mysliju po drevu, sierym vlkom po zemli, sizym orlom pod oblaky“ atď. — „Jaroslavnin glas slyšit: zegziceju neznajem, rano kučet“ atď.

Ruská:

^[132]

Napodobenie takéto, ktoré napospol, jako sme riekli, ku znázorneniu predmetov svojich pieseň slovanská užíva, slúži jej predsa pritom i k iným účelom, nielen ku zvláštnemu vyznačeniu a okrášleniu svojho predmetu, jako práve v uvedenej piesni ruskej a v uvedenej predtým piesni rusínskej:

v ktorej už zďaleka náčelník a „krasnyj molodeć“ tak má padať do očí jako oblak, keď nad horu vystupuje; lež aj v predmetoch, hlavne na cit a srdce pôsobiacich alebo k dojímavému jeho rozčuleniu, lebo naopak ku zmierneniu jeho poznenáhlym ho na samu vec pripravovaním, k odstráneniu odrázneho prekvapenia. Ku hlbšiemu i stálejšiemu dojmu slúži napr. v piesni Jelen (Rukopis kralodvorský) uvádzanie v horách zajedno i jeleňa i mládenca:

^[133]

Ale

Lež ešte:

a ten vždy upomína, že: Nenié iuž iunoše v horách! Ku zmierneniu dojmu napodobenie je napr. v srbskej piesni:

^[134]

a teraz len nasleduje, že to sestra v zajatí tureckom plače a brata prosí o svoje vyslobodenie:

S napodobením pre živé zobrazenie obyčajne zaraz začína pieseň slovanská, často sa ale v ňom v celej piesni pokračuje, hneď s udaním významu, hneď s jeho úplným zamlčaním, v ktorom páde povstávajú piesne inotajné. S udaním významu slovenská napr.:

So zamlčaním významu:

Slovenská:

Každý ale vidí, že tu túži utisknutá vdova nad svojimi sirotami.

Alebo slovenská:

Žiali to opustená milá za milým, ktorého inšej láska pritiahla.

I v piesni srbskej:

^[135]

sa v celej mládenec ako jeleň predstavuje.

V bohatierskych spevoch sa toto napodobenie stáva i spôsobom parabolickým. Krásny príklad toho je vo speve Záboj, Slavoj a Ludiek tam, kde prednáša Záboj zhromaždeným svojim podobenstvo o umretom otcovi, opustenej a cudzincami utlačenej dedine a o dvoch bratoch, ktorí s pomocou druhých odrastnuvších bratov pobili a vyhnali cudzincov a vrátili dedine (dedovizni) jej bývalú blahosť:

^[136]

V piesňach zas daktorých je nakreslená predmetnosť len ako príležitosť k upamätovaniu sa na milšie chvíle, po ktorých srdce túži, napr. v českej piesni Růže (Rukopis kralodvorský):

^[137]

tak i v ruskej piesni, tejto veľmi podobnej (Slovanské národní písně, sebrané Frant. Lad. Čelakovským):

^[138]

v ktorej milá ďalej bolestí, že ho pre milého sadila, ale že už usychá, i slávik že ho už opúšťa, i milý jej že viac k nej neprichádza.

Alebo je také nakreslenie len poznenáhle pripravovanie k tomu, čo nasledovať má. Slovenská:

A často je nakreslená predmetnosť len tomu kvôli, aby sa dej, ktorý opevuje pieseň, názornejšie na nej videl. Vo speve Čestmír a Vlaslav (Rukopis kralodvorský):

^[139]

Často je tiež predstavená predmetnosť len čistý názor, zanímajúci sám sebou myseľ našu. Slovenská:

Konečne ale i žiadneho spojenia medzi predmetnosťou a pomyslom v piesni niet, a spieva sa len okamžitej potrebe kvôli, lebo leda sa spievalo,^[140] a tu potom, aby len rým vyšiel, všeličo sa dohromady popletie. Takéto piesne bez ďalšieho všetkého značenia nachádzajú sa obzvlášte medzi poľskými takrečenými krakoviakmi, spievanými hlavne, jako známo, pri poskočkách a plesoch, kde plesajúci (tanečník), začínajúc rad, musí dačo zaspievať, a to sa po každom obrate od nasledujúceho opakuje. Tým spôsobom sa všeličo pospieva:

^[141]

I medzi slovenskými sú takéto piesne:

Ešte kde sa toto robí s účelom smiešnosti, tam to má istý zmysel:

Ostatne nespojitosť táto môže byť aj znakom hynúceho národného básnictva, kde už ten v piesňach našich podstatný zväzok s prírodou prestáva a jeho povedomie vždy viac sa tratí. Znak tohoto, myslíme, že na sebe už nesú krakoviaky i nejedny slovenské piesne. V piesňach východnojužných Slovanov, nakoľko ich známe, toho ešte nenachádzať.

V panteizme indickom jesto zvláštne tvory a predmety prírodné, ktoré sa tomuto vidia zvláštnejšie a dokonalejšie zjavenia božstva, lež je ono v druhých. I v prostonárodnom básnictve slovanskom daktoré predmety a tvory sú nad iné obľúbené, a preto i často, prečasto v ňom spomínané, dozaista len zato, že niečo na sebe majú, čo myseľ slovanskú vábi, jej lahodí a povahe slovanskej napospol najlepšie zodpovedá. Takíto obľúbenci Slovanov sú: slnko, mesiac, hviezdy, zora a chmáry na nebi, a mesiac a zornica vo zvláštnom, už hore spomenutom vzťahu; na zemi číre pole, hora, háj pre svoju samotnosť a tichosť, rieka, najmä Dunaj, ktorý sa u Slovanov napospol, čo sa nám i z historického ohľadu pamätným byť zdá, spomína a ospevuje pre svoj vážny, vznešený tok i hĺbku; mohyla, vynikajúca výškou na rovinách zatatranských, a zádumčivej povahe slovanskej dobre zodpovedajúci, vietor, úchvativý a prebiehajúci chytro kraje ďaleké; medzi zelinami a kvetmi sú im hlavne milé: ruža, fialka, ľalia, Rusínom zvlášte barvinek,^[142] u nich symbol nádeje i lásky, a Rusínom i Rusom vasilek,^[143] Srbom smilje^[144] i bosilje, lozica,^[145] Slovákom i Rusínom ruta;^[146] medzi stromami: lipa, javor, kalina, dub, Rusínom ešte k tomu lozina,^[147] istý druh vŕb, i jarabina, Rusom i Slovákom breza, Čechom jalovec; medzi vtákmi: sokol, holub, labuť, slávik, kukučka, o ktorej je i medzi Rusínmi i medzi Srbmi povesť, že je to pre svoje veliké a neprestajné nariekanie nad bratom v ňu pretvorená sestra, ďalej kačka a Srbom ešte k tomu páv a Rusínom i Rusom orol; medzi druhou zverou jeleň, a bojovníkom medzi nimi je nado všetko milý kôň. I vonkajšia podoba barvou vyrazená nie je ľahostajná Slovanom. Najmilšie lebo najčastejšie spomínané barvy sú v piesňach slovanských: biela, červená, „červená, biela fiala“ atď., „červený kantár, biely kôň“ atď., plavá, modrá, napospol nebeská, aké oči sa v piesňach našich najčastejšie spomínajú, ale i zelená. Pieseň rusínska barvy daktoré takto vysvetľuje:

^[148]

Beh času a zmeny počasia, rozumie sa, nemôžu zostať tiež bez veľkého účinku na myseľ slovanskú, s prírodou tak tuho spojenú. Jaro, všetko obživujúce, slávi sa vo svojich úkazoch najväčšmi, pravda, v piesňach našich, ale i zvláštnymi slávnosťami. Po dedinách napr. slovenských i teraz ešte vynášajú Morenu, dakedajšiu bohyňu smrti i zimy, na počiatku jara obyčajne na Smrtnú lebo Kvetnú nedeľu z dediny, hádžu ju do potoka, a tak vyháňajú zimu, a idúc naspäť spievajú, že prinášajú jaro. A deti slovenské, počujúc prvú kukučku, vyvolávajú na ňu s radosťou: „Kukulienka! kde si bola, keď tá tuhá zima bola?“ Leto podobné má svoje slávnosti, pri začínaní i končení žatiev takzvané obžinky, dožinky, výžinky, a počínajúca jeseň svoje obsivky,^[149] zažnivne atď. V jeseni sa už prichádza lúčiť s hájom a poľom, a to je smutne mysli nášho národa. Srbi v Dalmatsku, idúci so stádom svojím na zimu z vrchov do domu, tesknia nad tým v piesňach, a rozlučujúc sa s horou, ostatný raz načúvajú ešte zdiaľky, či neplače za nimi odchádzajúcimi Vila horská. I slovenský starý bača, opúšťajúci na zimu vrchy Tatier, zaspieva si s ľútosťou:

Zima ako nikoho nezahreje, tak ani myseľ nášho národa rozčuliť nemôže. Mlčí vtedy i háj i pole. Ale nahrádza si ľud náš otupnosť jej takrečenými viečorynkami,^[150] priadkami u všetkých Slovanov napospol obyčajnými, v ktorých i piesne sa zahlaholia, ale najmä povesti staré idú koldokola.

Do prírody konečne, s človekom slovanským vždy a všade nerozlučným zväzkom združenej, môže sa v rozličnom spôsobe premeniť a pretvoriť i človek sám, vedľa piesní a povestí slovanských. Je toto náhľad panteistický, ostatok prastarého a prvotného slovanského názoru na svet, v ktorom, ako sme vyššie riekli, je človek s prírodou jedno, a celý vesmír jedno a to isté, v rozličných, len priemenčivých podobách. Metamorfózy starého sveta sú rovne výtok toho samého názoru, prvotne, v najdávnejšej starovekosti všetkým indoeurópskym národom spoločného. Pretvorovanie toto v piesňach a povestiach slovanských stáva sa k tomu účelu, aby pretvorený mohol prísť tam, kam už ako človek prísť nemôže, aby nebol od svojich poznaný, ku ktorým si v opravdivej podobe prísť netrúfa, alebo aby zostal ukrytý pred nepriateľskou ho stíhajúcou mocou. Rusínska:

^[151]

Inšia:

^[152]

Tá istá pieseň, ale v inšom priebehu:

^[153]

Inšia:

^[154]

Slovinská v Štajersku:

^[155]

V druhej zase piesni slovinskej milý od žiaľu nad mŕtvou milou umiera, a keď ich pochovajú, jeho proti východu, ju proti západu slnka, z jeho hrobu vyrastá ruža a z jej biela ľalia a rastú spolu až do neba. Do prírody ale môže byť pretvorený človek v prostonárodnom básnictve slovanskom i druhým, pre chybu dáku v prchlivosti tohoto, alebo pre hriechy ťažké, čo sa stáva zakliatím. Slovenská:

V druhej zase slovenskej matka dcére svojej, že jej neskoro s vodou chodila, zažiadala, aby skamenela, a

Idúci okolo toho javora dvaja mládenci hudci spozorovali, že takého javora ešte nenašli, zažiadalo sa im teda uťať z neho na husličky, a tu:

Srbská:

^[156]

Zakliatie najmä v našich povestiach prečasto sa nachádza, a tam aj viac o ňom povieme.

Prírodný svet ale vždy je len jedna strana, s ktorou človek do počínania má, a trebárs jakokoľvek obrazotvornosťou oživený, predsa jeho druženie človeku vždy je len mysľou tohoto sprostredkované, zdanlivé. Čokoľvek by si človek o ňom napredstavoval, do jakéhokoľvek zväzku a položenia s ním vťahoval, vždy sú to len predstavy jeho obrazotvornosti pekné, a preto aj k básnictvu veľmi príhodné, nikdy ale skutočné a istotné. S čím by sa koľvek k prírodnému svetu človek obrátil, jakokoľvek k súcitu ho vyzýval, nikdy on predsa tomu nezrozumie a v citoch tých nikdy sa k nemu neozve, lebo nemá ducha, ktorého len obrazotvornosť prvotná a živá doňho vnáša a ním ho naplňuje. Potrebuje teda človek obcovanie aj s inšou stranou sveta, ktorá cíti tak, jak on, myslí, jak on, ozvať sa k nemu môže v citoch rovných, a to výrazne a výslovne, a city a myšlienky svoje vstave je skutkami vyjaviť, a toto obcovanie potrebuje najmä človek slovanský, tak cituplný, tak živý, tak slovný. Len v tomto obcovaní aj ono zdanlivé obcovanie s čiste prirodzeným svetom významnosti a zanímavosti nabýva, do ktorého vlastne človek zachádza len v rozcitlivení duše, znázornenie obcovania s tamtým, t. j. svetom duchaplným, akýmkoľvek účelom v ňom hľadajúcej. Inšia táto strana sveta, duchaplná, je ľudstvo, s ktorou človek zaraz do spojenia vstupuje, kadenáhle s najbližším sebe človekom obcovať začína. S ľudstvom ako ľudstvom, pravda, človeku žiadnemu obcovať nejde, ľudstvo ale predstavuje každý jednotlivec v svojom spôsobe. Kroz jednotlivca a jednotlivcov človek každý spája sa s ľudstvom napospol, a jako si k týmto vedie, vedľa toho sa súdi i o jeho vzťahu k ľudstvu, o jeho ľudskosti, úhrnkom. Najbližšie prírode spojenie človeka kroz jednotlivcov s ľudstvom napospol je rodina, slovo prevýznamné v reči slovanskej, citu najplnšie v ústach nášho národa. Ono ide vždy z hlbiny duše, a jako sa živo cíti, tak sa vždy s vrúcnosťou u Slovana nezopáčeného vysloví, z čoho samého už poznávať, koľkého je ono významu a váhy v živote slovanskom. Druhé slová vyslovujú sa s úctou, skrúšenosťou, úžasom, zápalom, toto ale s citom najživším. V rodine je odpoly prirodzenosť, odpoly duch, príroda teda Slovanovi tak milá je v nej s duchom spojená. Prirodzenosť je v rodine totožnosť krvi, duch je v nej mravy rodinné: láska živá vzájomná, šetrnosť a úcta k starším jej údom, a starostlivosť, opatrovnosť, obetovavosť týchto k mladším rodencom. V tomto spojení je človeku nášmu najlepšie, v ňom sa on cíti najšťastnejším, v láske tej, t. j. čistej a živej, ktorá sa teší z rozkvitu a zdaru inšieho ako svojho, ktorá sa obetuje za druhého tak, ako za seba. Plné sú spevy a povesti naše oslavovaním lásky tejto rodinnej, na dôkaz jasný čistoľudskej túžby a bohumilých snáh národa nášho. Preto i každý pochopí, prečo my, Slovania, láskou rodinnou prejatí, na borenie rodinného života, tejto podstavy každého ľudského života napospol, v európskom západe rozličnými kúskami a snahami s toľkou mrzutosťou a ošklivosťou hľadíme. Či bude ten, ktorý aj svojim najbližším lásku svoju uťahuje, vedieť dobre robiť druhým a byť človekom medzi ľuďmi, keď je ani nie v pravom zmysle v prvom a malom okrese domu svojho? A či ten, ktorý vinie sa láskou k prvej spoločnosti našej sveta tohoto, nebude ochotnejším a spôsobnejším dokázať ju i druhým a byť medzi ľuďmi človekom?

Piesne a povesti slovanské lásku rodinnú, aby ju názorne predstavili, líčia hlavne v takých príhodách, v ktorých sa ona v celej plnosti svojej zjavuje a pohnutlivo do očí padá. Takéto príhody sú hlavne opúšťanie domu otcovského, lúčenie sa s rodinou, či načas, či naneisto, či naveky. Rusínska:

^[157]

Inšia:

^[158]

Alebo:

^[159]

Slovenské:

Alebo:

Alebo:

Česká:

^[160]

Slovinské v Štajersku. V jednej z týchto pesničiek vydala matka svoje tri dcéry a po čase išla ich ponavštivovať, či sa dobre vydali, pýtajúc sa každej:

^[161]

a druhej:

a tretej:

Prvé dve si chválili, ale tretia odpovedala:

A potom sa žaluje, že má muža vražedlníka, ktorý jej už doniesol dve mŕtve hlavy, a z tých bola jedna jej brata a druhá sestry. Vražedlník tento potom jej doniesol i matky hlavu, čo keď videla:

V druhej z týchto piesní jednu dievku, ruže v poli trhajúcu, schváti Turek a berie so sebou do zajatia, ona sa prosí k materi naspäť:

^[162]

a Turek jej aj sľubuje, že keď zrodí syna; potom zas na opakované prosby, keď ho bude pestovať, keď bude mať sedem rokov, ju k materi pustí, naposledy ale po rokoch jej povie, že k matke viac nepríde, čo začujúc:

Srbi majú z tohoto ohľadu preutešené spevy. Uvádzame ich, pre ich obšírnosť, len vo výťahoch; niečo len uvedieme v celosti.

Vo zvláštnych piesňach horekujú oni nad zomretým príbuzným v cudzine, lebo tam:

^[163]

Kružićeva Jela pri hostení mnohých hostí raní sa hlboko, a že jej krv zastaviť nemôžu, dávajú ju na ložu,

^[164]

Poslovia ihneď bežia pre matku jej, bojac sa ale poľakať ju smutnou povesťou, hovoria:

čím uradovaná matka chce pre dcéru i pre dieťa prípravy strojiť, že ale poslovia náhlia a riekajú, že je príprav v dome dosť, vyberie sa matka, na ceste už ale začína tušiť smutnú príhodu, bo

v ktorom tušení ešte sa tým potvrdzuje, že nachádza dvory otvorené a sluhovia že chodia holohlavo. Konečne príde do dvora, zlezie z koča a vychodí na výšku:

Janković Stojan padá do tureckého zajatia, nechajúc doma v žalosti matku starú. O veľa rokov ale sa mu podarí vyslobodiť sa zo zajatia i prichodí k dávno nevídaným dvorom. Ešte v poli nachádza mať svoju vinohrady rezať, rukou jeho sadené:

^[165]

Nedáva sa jej ešte tu do známosti Stojan, až keď príde domov, mať zvie od ženy Stojanovej, že syn jej je doma, čo keď očuje a pozná syna Stojana, od radosti:

Matka mala jednu dcéru a deväť synov, tamtá ju chcela do susedstva vydať, títo ale za bána za more, a týchto sestra poslúchla, bo jej obecali:

^[166]

ale po vydaji sestry skoro zachvátila morová rana všetkých deväť bratov, sestra ich čaká na návštevu, prejdú ale tri roky, a nikoho nič! Smutná a strápená horekúva nad tým, a nad týmto jej žiaľom zľutovavší sa boh pošle anjela, aby najmladšieho jej brata na čas svojím duchom nadýchnul, z hrobu mu koňa spravil a takto ho k milej sestre na návštevu vystrojil. Prichádza takto Jovan k dvorom sestriným, ktorá

a držala mu na oči, čo tak neskoro dochádza, čudujúc sa spolu, že tak vyzerá, ako keby bol pod zemou býval. On sa vyhovára, že bratov ženil a domy im staval, preto teda že nechodili a on tak v tvári osmahnul. Rozradovaná sestra nad jeho príchodom i nad zprávami zaraz sa vyberá s ním s darmi i pre bratov i pre švagriné, dosť ju zdŕža Jovan, aby doma zostala, ale nedá sa a ide. Pri dvoroch ich stál kostol biely, tam pri ňom ju zastavuje Jovan, že vraj si musí za kostol ísť stratený pri ženbe bratov prsteň hľadať, ide i vstúpi do hrobu a nechodí viac. Čaká Jelica, ale nevyčkajúc nikoho, ide za kostol a vidí tam mnoho nových hrobov i poznáva zaraz, čie sú hroby tie. Beží v strápení pred dvor matkin, ktorá, vidiac sa približovať osobu ženskú k dvorom, volá:

A keď Jelica jej odpovedá, že nie je ona mor, ona že je jej milá dievka, otvára jej stará matka vráta i

Matka mala dvoch synov a

^[167]

Odbehli teda oba, jeden po druhom, dorastnuvší do koňa a do bojnej kopije, matku starú a šli do hôr „u ajduke“, t. j. za dobrodruhov, lúpežiacich a pomstiacich sa takto nad utiskovateľmi svojich, neznajúc jeden druhého. Dobre sa vodilo Nenadovi v horách, bol družine náčelníkom, ale keď už ajdukoval tri roky, zažiadalo sa mu matky i povedal družine:

S radosťou ho prijala matka stará i uhostila zaraz, pri večeri ale žaloval sa jej Nenad, že keď pri delení nahromadeného pokladu na vieru toho, že si sám pre seba nikde nič viac nezadržal,

lebo že mu neporodila brata. Usmiala sa mu matka a povedala len vtedy, že i on má brata a že včera práve počula o ňom, jako ajdúči v zelenej hore Garevici i náčelníkom je družine. Zažiadalo sa Nenadovi vidieť a poznať brata rodného, i vybral sa odrazu tam, a príduc do hory spomenutej, dal sa volať:

Sedí pod zelenou jedľou Predrag, popíjajúc si červené víno. Očujúc tento hlas, káže družine, aby neznámeho junáka doviedli, nebili ho, ani neorabovali, ale ho doviedli pred neho živého. Vyšla na rozkaz družina, i vidiac junáka mocného, dala sa strieľať doňho zďaleka, na čo rozsrdiac sa Nenad, uderí na nich mečom, jedných zošliape koňmi, druhých mečom dorúba a ostatných rozoženie po hore. Rozohnaní volajú na Predraga, že zle je s nimi i s ním, čím tento pohnutý skočí na nohy, postaví sa za jedľu i ustrelí ho a

Zavrieskol Nenad na koni, otáčajúc sa po ňom v bolesti, i zavolal:

Počujúc Predrag tieto reči, príde k nemu i pýta sa ho, kto je, odkiaľ je, na čo keď Nenad odpovedá, pozná v ňom Predrag brata svojho,

Tak narieka ajduk, ktorého bydlom bola hora a práca meč s puškou, nad bratom, ktorého prvý raz v živote videl. Zabil ho sám neznámeho, ale i on padá tou istou rukou nad mŕtvolou jeho!

V Mostare (Pievanija Cernogorska i Chercegovačka^[168] od S. Milutinovića, izdao Josif Milovuk) mala matka dvoch synov, chovaných, lebo bola chudobná, „tugom i nevoljom, sve preslicom i kudjelkom tudjom“,^[169] musela ale ich pre núdzu naposledok z domu vystrojiť a dala ich na vojnu, jedného cisárovi viedenskému a druhého tureckému. O krátky čas sa medzi týmito vojna strhla; pred bitkou ale vystúpi z cisárskeho viedenského vojska „dobar junak“ i volá, kto by sa mu z tureckej strany postavil. Postavilo sa ich mnoho, junák ale pobil všetkých, až naposledy postavil sa mu jeden v sile rovný. Pred súbojom:

^[170]

a potom sa chytia do seba, najprv kopijami, potom mečmi a nakoniec buzdovanmi, lež nemôžuc všetkým tým jeden druhému nič urobiť, chytia sa za pasy a boria. Ale i tak neprišlo k rozhodnutiu. Sadnú si teda jeden vedľa druhého na trávu a vyzvedujú sa, vzájomnou udatnosťou pohnutí, jeden na druhého, a tak poznajú, že sú si bratia, synovia chudobnej matky.

A tak poznajúc sa i uistiac o živote matky:

rozídu sa k svojim, nad divadlom tým prekvapeným cisárom, pomeria ich i privedú k pokoju. Náhradu prebohatú v zemiach, v dŕžave obojeho cisárstva, chcejú im po takom šťastnom výpadku cisári dať, i aby si len vybrali, čo chcejú, vyzývajú ich, ale bratia:

a tak aj urobili, opustiac všetky statky a sľuby. A Marko Kraljević smrť brata svojho (Pievanija Cernogorska atď.), zradou hostinskej, jeho posestrimy, od ajdukov tureckých úkladne zavraždeného, pomstí smrťou i tridsiatich tureckých ajdukov, i hroznou skazou posestrimy vierolomnej.

Väzeň zas srbský, sediaci v Skadre (Pievanija atď.) a očakávajúci smrť blízku, druhým väzňom podobný osud očakávajúcim a rozpovedajúcim, čo im bude na svete najľútejšie opustiť, hovorí:

^[171]

Konečne ešte uvádzame smrť matky Jugovićov,^[172] padnuvších s cárom Lazarom na Kosovom poli, v jej celosti, vyznačenú i jemnou láskou materinskou i duchom bohatierskym a majúcu vysokú cenu básnickú:

Neumiera matka Jugovićov vtedy, keď vidí deväť synov svojich na Kosovom poli roztiahnutých, padlých za vlasť svoju, ba ani len slzu neuroní; nezaplače, keď vidí deväť ich koní, ostatky živé ich hrdinstva; nezateskní, keď očuje manželky deväť svojich synov za nimi, slávne padlými [mužmi] svojimi nariekať; neskormúti sa, keď počuje o polnoci Zelenka, koníka Damiana svojho, ktorý ho niesol na pole boja, zarehtať, ale keď dostane mŕtvu ruku Damianovu, ktorá jej na lone rástla, keď teda jej na pamäť prídu jej synovia len ako matke, vtedy od žiaľu padá a umiera. Je na počudovanie útlosť a umnosť piesne!

Ruská:

^[173]

Najútlejšiu lásku rodinnú, ako z tohoto vidno, ospevujú piesne slovanské. Vyznačuje sa ale ešte v nich hlavne: láska rodičovská k najmladšiemu synovi a tohoto k nim navzájom, jako i k starším bratom, napospol k celej rodine, láska matky k deťom a navzájom, láska sestry k bratom a naopak. Že sa láska rodinná hlavne v týchto troch vzťahoch v piesňach a povestiach našich v najväčšej srdečnosti a sile predstavuje, má to svoje dobré príčiny a leží zakorenené v povahe slovanskej, s toľkou pružnosťou k životu rodinnému sa túliacej. Ostatný záväzok vzájomnej lásky rodičovskej je syn najmladší, a spolu i ostatný predstavovateľ rodiny, na ňom sa končiacej; on k tomu jako najmladší je z bratov ešte najmieň samostatný, najviac útly a od starších viac pomoci i rodičovskej lásky potrebný: čo teda divu, že je on v piesňach a povestiach našich rodičov miláčikom? I v právach slovanských stojí syn najmladší pod najväčšou opaterou a ochranou zákona, právam germánskym a ich majorátu^[174] celkom na odpor; jeho je vedľa našich práv dom otcovský atď. On ale sám ako ešte najútlejší a najmieň samostatný, v povedomí i zvláštneho obľúbenstva u rodičov, túli sa i k nim najvrúcnejšie i k bratom starším samostatnejším, okrem inších pohnútok pre samu tú nekonečnú lásku, ktorou sa k rodičom vinie a ktorých i oni sú synovia. Otec je prísnejší, viac z povinnosti so svetom sa zaoberajúci, matka ale citlivejšia, na dom len a rodinu odkázaná, a rodencov svojich družka neprestajná, najvernejšia, stadiaľ i tá zvláštna láska detí k materi i tejto k deťom, básnictvom naším národným oslávená. Sestra, jako žena citlivejšia i od muža vždy mieň samostatná, v svete opustenejšia, prirodzene, túliť sa musí vrúcnejšie k bratom, mužom silným a samostatným, jej bez muža prítulku jedinému, i títo zase práve z tých príčin zvláštnym okom bratskej lásky sprevádzajú sestru, svoju citlivú i opustenejšiu družku. V uvedených už spevoch láska rodinná sa najviacej v týchto vzťahoch zaligotáva, uvedieme ale ešte daktoré, ku zvláštnejšiemu jej vo vzťahoch spomenutých označeniu. Na samom predku už uviedli sme pieseň slovenskú, líčiacu prenikavo lásku sestrinu k bratovi a naopak, tu ju uvedieme ešte v celosti:

Inšie slovenské:

I v druhých slovenských, hlavne ale v rusínskych piesňach, ako na zvláštny znak lásky, sestry lúčiacim sa bratom s otcovským domom kone sedlávajú.

V druhej zas piesni ženy, od muža trýznenej, nikto sa nezaujíma, ani otec, ani mať, ani sestra, len sám brat:

A krásna Katarína, dcéra otca do tureckého väzenia padlého, sama sa za otca na výkup dáva i tak otca oslobodzuje:

Moravská:

^[175]

Celkom podobná tejto piesni je jedna slovenská Kráľ na vojnu verbuje atď. I tam len najmladšia dcéra, keď sa staršie spierajú, ide do vojny za otca.

A v jednej slovinskej piesni sestra Alenčica^[176] ide sa konno a v zbroji pomstiť na Turkoch, jej brata zabivších.

Srbská:

^[177]

V druhej piesni muž zradou svojej ženy padá Turkom do rúk, ktorí ho poviažu, do zajatia odvedú, ju ale pojmúc so sebou, bašovi dávajú za ľubicu. Ťažkú púť s otcom poviazaným musí nastúpiť i synok malý, ale peškujúc ustane, i volá k poviazanému otcovi:

^[178]

V zajatí ale synok malý pomáha otcovi k slobode, donesúc mu nástroje, ktorými zrezal z nôh svojich putá, a ten slobodný poseká Turkov ho odvedších, vezme so sebou ženu nevernú i hrozne ju strestá spálením za živa. Horí ona voskom i smolou natretá od hlavy, prosí sa mužovi, ale darmo, lež keď už oheň na prsia prichodí, synok od matere i predtým i na púti trýznený i s otcom Turkom zradený:

^[179]

Jakšičov, dvoch bratov, Dimitra i Štefana (Pievanija Cernogorska atď.), v dome neprítomných, statky prepadajú Turci, trýznia mať ich a berú sestru do zajatia. Štefan dostáva o tom list:

^[180]

i prvá ich myšlienka je vynájsť a oslobodiť sestru, lebo

I hovorí Štefan:

lež Štefanovi to nedopúšťa Dimiter, lebo že sa on neučil školu, že nezná jazykov a on že ich vie dvanásť, pokonajú sa teda a Dimiter vydá sa na cestu. Chodí, blúdi už deväť rokov, potroví všetko, čo so sebou vzal, šaty sú mu už strhané, kôň chudý a bosý, ale neupúšťa od podujatia. Po deviatich rokoch už až hen v zemi arabskej príde k vode, pri ktorej dievky [stoja], chce sa z nej napiť, tie ale odrádzajú ho, bo že je to voda jedovatá, ale aby sa tam do susedného hradu išiel napiť vína:

Tak nájde Dimiter sestru, i čujúc to:

lež odstrčuje ju brat, že je ona už Turkyňa, na čo Andjelia:

potom len:

Tak oslobodí Dimiter sestru Andjeliu i unáša domov. Na ceste ešte stretnú Štefana, ktorý nechal všetko stavänie zrúcaných domov a išiel do sveta za sestrou i bratom. Dojdúc domov, dostávajú od matky starkej blahoslovenie.

Podobná tejto je srbská z Lužíc. I tam brat stratenú sestru sedem rokov hľadá (Piesnički hornych a deľnych Lužiskich Serbow^[181] vot Leopolda Haupta a Jana Ernsta Smolerja, Grymi 1841), ktorú boli vozári, privábiac ju k sebe červeným jabĺčkom, ukradli. Po siedmich rokoch hľadania, zastaviac sa na noc v jednej osade v hostinci, obsluhovaný je od služobnej, ktorej sa pýta:

^[182]

a donesúc ju domov:

Ani po predlhom rozlúčení a trýznení nevypúšťa matka dcéru zo srdca, ani táto, bárs už odrodená, neodoznáva sa matky. Rusínska:

^[183]

Nekonečná, sebazapierajúca láska najmladšieho brata k bratom starším i rodine celej predstavuje sa v dume kozáckej Pobjeh trech bratjev iz Azova,^[184] ktorú jako perlu prostonárodného básnictva slovanského v jej celosti podávame:

Oj, todi to ne sivy tumany vstavali, to z horoda Azova tri brata z tiažkoj nevoli tureckoj vtikali. To braty starši rodni, obidva konni, a najmenšij brat piešij piechotoju za konnymi bratami uhaniaje, na sirje korieńja, na biely kamieńja nožki svoi kozackii posievaje, krvoju sliedy zalivaje, do konnych bratiev uhaniaje, za stremena chvataje, drobnymi slezami oblivaje, slovami promovliaje:

Braty moi staršie, ridneńkie! Prošu ja vas choč troške nadoždite, konie svoi kozackii popasite, mene najmeńšoho brata miež sebe na koni vozmite, do horoda Chresťjanskoho choč malo podvezite, nechaj že ja budu znati, kudy v horodi Chresťjanski do otca do matki dochožaty! Prošu ja vas, braty moi staršie, choča mene na konej vozmite, choč minie z pleč golovu zdojmite, v čistomu polie tielo kozacke schoronite, ptycie i zvieriu na potaly ne pustite.

To staršij brat toje začuvaje, do najmenšoho brata slovami promovliaje: Brate naš najmenšij, rodneńkij! Ruka naša ne zdojmeťsia, serdce ne zosmieliťsia. Bulatna šablia ne ime tebe, najmeńšoho brata, rubati, lušče budemo, brate, ternami ta bajrakami guljati, budemo tobie verchovieťja u ternov stinati, budemo tobie na priznaki na šliachu pokidati.

To biegli ti braty ne deń, ne dva, ne tri i ne četyre, a najmeńšoho pišoho brata na Azovskomu stepu pokidali, a jak stali z ternov, z bajrakov vybiehati, i toho i seho najmeńšomu bratu na priznaki pokidati. To sereduľšij brat staršomu bratu slovami promovľaje:

Brate moj staršij, rodneńkij, prošu ja tebia: tut travy zelenie, vody zdorovie, očerety udobnie! Stańmo choč malo ne mnogo konie svoi popasiemo, svoho piešoho brata choč troche nadoždiemo, na konej vozmiemo, v horody Chresťjanski choč malo nadveziemo. Nechaj že naš najmeńšij brat bude znati, kudy v horody Chresťjanski do otcia do matki dochožati.

To staršij brat do sereduľšoho brata slovami promovľaje:

Brate moj sereduľšij rodneńkij! jak budemo svoho brata piešoho nadžidati, to bude za nami z horoda Azova velika pohoń uhaniati, bude nas konnych bratov dohaniati, bude nas na tri štuki rubati; abo bude nas v horšu nevoľu živiem zavertati, a našoho najmeńšoho piešoho brata bude v ternach, v bajrakach na spočinkach minati — to my svoho brata piešoho nezvezemo, a sami z Azovskoj tureckoj nevoli ne vtečemo.

To toj sereduľšij brat dobre dbaje, odin na sobie kaptan maje, ta z pod toho žovtie ta černie kity vybiraje, svomu najmeńšomu bratovi na šliachu pokidaje. Todi bieh toj najmeńšij brat ne deń, ne dva, ne tri i ne četyre, stav z ternov, z bajrakov vybiehati, stav žovtie ta černie kitycie z pod kaptana znachožati. V ruki chvataje, drobnymi slezami oblivaje, slovami promovľaje:

Oj, ne durno moich bratiev kitycie po šliachu ne valiajuťsia. Pevno mojich bratiev oboich na svietie nemaje! Pevno, za nimi z horoda Azova pohoń uhaniala, mojich konnych bratiev dohaniala, na tri štuki rubala, abo ich šče v horšu nevoľu živem zavertala, a mene piešoho u ternach ta bajrakach na spočinku minala. Kolib minie Boh pomoh choča ich tielo neživoje u stepu znachožati, moh by ja ich tielo kozacke u stepu pochovati, ptycie i zvieriu na potalu ne podati. Oj, godiž minie za konnimi bratami uhaniati, čas minie kozackim nogam piľgu dati.

Ščo odno bezvodie, a druge bezchliebie a tretie bujnij vieter v polie povivaje, biednoho kozaka z noh vaľaje. Stav todi najmeńšij brat piešij svoju kozacku golovu skloniati! Stali tudi sizokryli orly nalietati, na černyi kudri nastupati, z loba oči vydirati. To von dobre dbaje, do sizokryliech orlov slovami promovľaje:

Oj, vy orli sizokryli, vy, gosti ne ljubi i ne mili! Izoždite choč malo ne mnogo; jak bude duša z tielom razlučatisia, todi budete nalietati, z loba oči vydirati. Todi šče i drobna ptyca nalietala, kolo žovtoj kosti tielo obdirala. Šče i zazuli nalietali, u golovach siedali, jak rodnie sestri kukovali. Šče i vovki sieromatnie nachožali, žovtu kosť po balkach, po ternach roznošali, žalobneńko kvilili, prokviľali. Tož voni vsie kozackij pochoron odpravľali.

Stali konnie braty do horodov Chresťjanskich dochozati, stala k ich serdcam velika tuha naliahati. To sereduľšij brat do staršoho brata slovami promovľaje:

Bratiku moj staršij rodneńkij! Ne durno k našim serdcam velika tuha naliahaje, pevno našoho brata meńšoho na svietie nemaje! Jak budemo, brate, do svoho otcia i do materi dochožati, jak budut voni nas pytati, to ščo, brate rodnyj, stanemo kazati?

To staršij brat do sereduľšoho promovľaje: Skažemo: my ne v odnoho pana v nevolie byvali, nočnoj pory v nevoli vtiekali, jeho sonnoho budili, ne zbudili, ta tam jeho v nevolie zostavili.

To sereduľšij brat toje začuvaje, do staršoho brata slovami promovľaje:

Jak ne budem otciu i materi pravdy kazati, to bude nas otcovska i materinska molitva karati.

Todi staršie braty u liesi Samarski zajezžali, to nad riečkoju Samarju opočivku sobie mali, konej popasali. V toj čas bezbožnyj busurmany nabiehali, ta i tiech dvich bratiev pojmali, v kajdany zakovali, na stepu rozjezžali a poslia tielo kozacke karbovali, u čistomu polie roskidali, holovy na sabli vzdojmali, ta hlumovali.

Ot že to, Panove, choča i lehli, polehli holovy trech bratiev, ta slava ich ne pomre miež Carami, miež Panami, miež pravoslavnymi Chresťjanami.

Daj, Bože, miru Carskomu, miru Chresťjanskomu, vsiem zdravie na mnoga lieta. Amin!

Čo za vznešené pomysly národa tvoria osnovu dumy tejto prekrásnej! Vyznačená osoba v nej je brat najmladší, ktorý i zavrhnutý a opustený od bratov, o seba len starostlivých, predsa i potom, nachádzajúc po krovinách kúsky ich kabátov a mieniac, že sú oni už od pohone dosekaní, kúsky tie „v ruki chvataje, drobnymi slezami oblivaje, slovami promovľaje: pevno mojich bratiev oboich na svietie nemaje! Kolib minie Boh pomoh choča ich tielo neživoje u stepu znachožati, moh by ja ich tielo kozacke v stepu pochovati“, a v žalosti tejto aj umdlený, zo síl hladom a smädom padlý, od vetra z nôh zhodený umiera, volajúc na orlov, aby málo počkali, oči mu ešte nevypíjali. A za umretým smúti step i kukučky i vlci, a odbavuje mu pohreb kozácky! Dvoch ale bratov, hoc aj vyviazli z nevole, lež nemali pravej lásky k bratovi, zastihuje už neďaleko otcovského domu kara! Záverok dumy zdá sa byť pozdejší prídavok spevcov, banduristov.^[185]

Navádza-li kto ku zrade nad zväzkom rodiny posvätným, Slovanom zvlášte tak milým, zaplatí to ťažko vedľa piesní a povestí slovanských. Ani zväzok manželský neochraňuje podbadača od pokuty hroznej. V piesni srbskej žena jedného z bratov, vrúcne sa milovavších, Milanova, naviedla muža, aby bratovi svojmu Dragutinovi úklady na život strojil, inakšie že nebude povoľná láske jeho; keď ale následkom úkladov tých Dragutin do nebezpečenstva života na love padne a v tom nič neznajúc o zrade, zavolá: „Dje si, brate, beže Milan-beže?“^[186] Milan „tada mu je žao brata bilo“, pohnutý ľútosťou a láskou, prichváta bratovi na pomoc, ale už pozde. Vidiac zabitého brata, žiaľom a hnevom prejatý ponáhľa sa domov, mladú zvodnú ženu z výšky dolu na dvor hodí, kde mŕtva zostane, on ale sám:

V inšej, tejto podobnej piesni žena, tiež závistlivá na statok deverov, naviedla muža k úkladom, miesto devera ale sám jej muž na love do nebezpečenstva prichodí. V náhlosti príde mu brat na pomoc i verestuje ho;^[187] žene sa dostala odplata ťažká, brat ale bratovi odpustil. — Podľa druhej piesne brat sám zamýšľal bratovi úklady, lež vyjdúc v čiernych takýchto myšlienkach na lov, uzrie na jazere kačku, pre ktorú vypúšťa sivého sokola, kačka ale sokolovi krielo zlomí a chytiť sa nedá; pýta sa nato lovec sokola:

^[188]

a tým k takej ľútosti sa pohne, že od všetkých úkladov proti bratovi upustí a s bratom sa zmieri.

Keď sa dom otcovský a rodina v ňom opúšťa, pohne to, ako sme už videli, srdce nášho ľudu k bolesti veľkej. Bolesť táto pri vysťahovaní sa z otcovského domu nemierni sa pri odchádzajúcich ani úmyslom radostným, s ktorým mladí rodenci ho opúšťajú, úmyslom založenia novej rodiny a vyvolenia si tam napotom stáleho bytu, slovom, keď sa z domu otcovského ženia alebo vydávajú. Oproti rodinnému domu, ku ktorému ľud náš s toľkou láskou sa vinie, zdá sa i nová rodina, ešte neznáma, i nový byt rodinný, ktorý nebol svedkom vzrastu a rozkvitu vysťahovaných, byť tiež len cudzinou. Zato i lúčenie s rodinou, ktorá sa opúšťa, je v piesňach našich dojímavé a stať sa nemôže bez odpytovania a poďakovania za preukázanú lásku. Keď ale nieto takéhoto úmyslu pri vysťahovaní, a lúčenie stáva sa bez všetkej nádeje návratu i zvítania sa ešte s rodinou na svete, bolesť premáha citlivé srdce i zničí v ňom ďalšiu vôľu k životu. Česká:

^[189]

Inšia:

^[190]

Rusínska:

^[191]

Ruská:

^[192]

Rusínska (Rusalka Dniestrovaja,^[193] u Budimie 1837):

^[194]

Celkom tejto podobná je slovenská pieseň o krásnej Kateríne, z ktorej sme už hore predok uviedli. I Katerína za roveň Olence si život vzala, vypýtajúc sa od Turkov, vezúcich ju, napiť sa vody z Dunaja:

A mŕtva odpovedá starej Turkyni, horekujúcej nad ňou:

I Moravania majú docela takúto pieseň, i Slovinci v Štajersku o krásnej Anjčike.

Umretého v rodine, opustivšieho už naveky svojich, vyprevádzajú Slovania s horekovaním mnohým. Známe sú nám na Slovensku plače za pokrvnými a medzi obecným ľudom takrečené „vykladanie nad mŕtvym“, ktoré neomylne i u druhých bratných plemien sa nachodí. Srbi ho aspoň majú i do pesničiek uvedené; z nich jednu uvádzame na ukážku nad hrobom:

^[195]

Celú rodinu, pri odobratí sa na večnosť jedného údu z nej, obkľučuje smútok, najväčšmi ale raniť musí smrť rodičov deti ostalé, ešte nevychované, „do človečenstva neprivedené“, siroty, ktorých žalostný stav sa i v piesňach slovanských najprenikavejšie predstavuje. A slušne, i pochopu slovanskému o rodine celkom dôsledne. Siroty sú už všetkej tej slasti pozbavené, ktorú Slovan v rodine nachádza, sú už „svetu nechané cudziemu“; nemá sa viac kto o nich starať, a čo je podľa pochopu slovanského hlavné, nemá sa kto z ich vzrastu a rozkvitu tešiť, a ony nemajú komu viac ani svoje strasti ani svoje radosti na srdce položiť. Slovenská:

Alebo:

Moravská:

^[196]

Opuštěná v Rukopise kralodvorskom:

^[197]

Celkom podobná je tejto ruská:

^[198]

Rusínska:

^[199]

Ruská:

^[200]

V slovinskej piesni z Krajiny Rejenka^[201] dieťa, za mladi k cudzím dodané a dobre opatrované jako doma, keď sa od svojej opatrovkyne, už vydať ju sa strojacej, dozvie, že nemôže svojich rodičov vyhľadať, o ktorých nik nič nevie, od bolesti nad tým umiera.

Vedia umierajúci rodičia, čo nastáva budúcim ich sirotám; žiaľ tento najpohnutlivejší pieseň slovanská líči najživšie.

Ruská:

^[202]

A v piesni rusínskej umretý otec túži po videní siroty svojej:

^[203]

Vstúpivší do zväzku rodinného miesto umretého otca lebo matky muž alebo žena — otčim, macocha — zostávajú rodine tejto podľa pochopov slovanských, aspoň v národnom zmýšľaní a básnictve, ničmenej cudzími, a preto i po piesňach a povestiach našich idú na nich žaloby veľké. I samo meno „macocha“ je u Slovanov takrečeno v opovržení, čo i príslovie dosvedčuje: „macocha — racocha“ a „kde macocha, tam i otčim“. Moravská:

^[204]

Nové rodiny zaväzujú sa manželstvom. K manželstvu vedie láska pohlavia, ktorá z tohoto ohľadu, ako vedúca k utvoreniu nových rodín, široké má pole v prostonárodnom básnictve slovanskom, širšie tam, kde kmene, utrativšie samostatnosť svoju a tak vytisknuté z poľa dejín, na život od verejného nižší, domáci a rodinný, obmedzené boli. Takto je u Slovákov, Slovincov v Krajine, Štajersku a napospol v západných odnožiach slovanských, tak u Srbov v Lužiciach, už dávno samostatnosť svoju pochovavších, a spolu aj v pozdnejších útvoroch prostonárodného básnictva v Čechách a na Morave; kde naproti tomu u Srbov a ich poludňajších súdruhov, napr. Černohorcov, u Malorusov, kozákov, piesne zvláštne, vyznačené deje ospevujúce ďaleko rozsiahlosťou svojou prevažujú nižšie, s citmi, strasťami a slasťami sa zaoberajúce básnictvo lyrické. Časy utvorených už riadnych obcí a dŕžav, nemôže sa povedať, že by priali básnictvu prostonárodnému; v takýchto dŕžavách všetko je už v príkazoch a zákonoch určené jedno s druhým, čiastky s celkom sa už tuho držia, dŕžava je nimi poistená, od nebezpečenství kvapných ochránená, dobrej vôli teda jednotlivcov, ich odvahe a sile, ich rozsudku a ochotnosti máločo ponechané; ale časy také hovejú prostonárodným piesňam, v ktorých obce, dŕžavy utvorené sú ešte takrečeno len odpoly, v ktorých národ samostatný úsilne sa namáha, aby zdnuka i navonok sa zjednotil, kde ešte jedna vôľa nie je vyrazená a ustálená, nasledovne kde sila, vôľa, odvaha, ochotnosť, um jednotlivcov, za tým ale všeobecným účelom národa idúcich, ešte úplne je na svojom mieste. Takéto časy sú Srbska do i po páde jeho, bo Srbsko ani pred pádom svojím nemalo ešte pevného spojenia a riadu, po páde ale pri bojovnej mysli národa sila jednotlivcov bola sama od seba za bratov, nohou ukrutníkov šliapaných, do neprestajného boja ponúkaná; také časy sú Česka v tých dobách, z ktorých pochodia najvznešenejšie spevy Rukopisu kralodvorského: Záboj, Slavoj, Čestmír a Vlaslav, Beneš Hermanov, a časy podobné kvitli kozáctvu za ich prahmi (vodopádmi) Dneprovými, časy slobodného spojenstva a vysokého zápalu, plnej neviazanosti. Veľkorusi nemajú toho bohatého národného básnictva ako druhí Slovania, za jedno je tam už chladnejšie, pošmúrnejšie podnebie, a za druhé Veľkorusi sú už oddávna v dŕžave jednou silnou vôľou poistenej spojení. Kmene, ktoré sa v časoch vyššiemu národnému básnictvu prajných utrímať neznali, ale v prvých svojich pokusoch verejného života oň prišli, sú, ako sme sa už zmienili, bez vyššieho básnictva národného, vlastného bohatierskeho (epického); tam sa rozvila na poli národného básnictva len lyrika, v ktorej láska pohlavia je jedným z najospievanejších predmetov. Nie tak široké pole má predmet tento, ako sme už riekli, u kmeňov, v dejoch samoutvorených veľkú časť života svojho preživších, ale i tam patrí on k predmetom, básnictvom národným živo pestovaným. Trebárs ale obrazotvornosť básnictva nášho radostne si s týmto predmetom hrá a rozmanitými spôsobmi ho líči, s patrnou teda príchylnosťou sa s ním zabavuje, predsa on v básnictve našom nižšom, za stred svoj majúcom život rodinný, má len vzťah k životu tomuto, a je tak obľúbeným hlavne zato, že vedie k utvoreniu a rozprestretiu života rodinného. Inakšie postavenie a povolanie má láska romantická. Človek ňou zaujatý žije celý v nej, nachádza uspokojenie seba v nej konečné, bez ktorého všetko inšie tratí preňho cenu, okolie jeho najbližšie i celý svet, a s ktorého miznutím hynie i on. Nie tak sa má vec s ňou v básnictve našom národnom; inakšie myslí i jedná človek náš. On tak živý a otvorený, toľkými spojivami s prírodou a rodinou, s ľudstvom, napospol so svetom spútaný, má ešte vždy, i po pretrhnutí jedného, trebárs jak tuhého spojiva, mnoho ešte druhých, ktoré ho zdržujú, k tomuto svetu priväzujú a pred zúfalými krokmi z jednostranných pohnútok chránia. I po neuskutočnení jednej z túžob zostáva mu predsa vždy i ten „boží svet“ i „rodina“ i „dobrí ľudia“ a tak i radosť s nimi i tie úmysly, ktoré má strany nich a o ktorých vyvedenie Slovanovi, omnoho viac na skutočnosť a skutky upriamenému, jako v odťaženej rozmýšľavosti sa kochajúcemu, konečne vždy ide. On považuje vždy seba, že patrí i bohu i svetu a svojmu domu, rodine svojej; nedrží teda za bohabojné a slušné zmeniť samovoľne beh osudov, pretrhovať sebevoľne zväzky posvätné a odtrhnúť sa násilne od druhých, sebe a túžbam svojim kvôli. Príznakov tamtakého sebectva nemá láska básnictvom naším ospevovaná; človek náš sa ňou neoddeľuje a neodosobňuje od druhých, nezostáva vyplnením jej len sám osebe, ale prostriedkom nej vstupuje do spojenia zas nového, rozširuje obor rodinstva svojho, neodoznávajúc sa nijak od predošlých zväzkov rodinných, ba áno, vážiac si ich tak ako predtým, keď nie viac. Zvyky, obyčaje a práva slovanské nasvedčujú rozoznaniu tomuto lásky pohlavnej, básnictvom naším prostonárodným ospevovanej, úplne. Novým manželstvom nespôsobuje sa nijak v rodinách našich vedľa zvykov starodávnych deľba rodinného majetku, jako to vidíme na západe; žena dostáva veno a mužovia zostávajú sedieť i po ženbe na spoločnom majetku rodinnom, tak ako predtým. I dvadsať, tridsať rozličných rodín podľa pochopov západu žije vedno na majetku rodinnom a tvorí len rodinu jednu vedľa pochopov našich. A v starodávnych našich obciach spoločnosť majetku panovala úplná, jako podnes ešte sa zachováva v ruských, čím celá obec spája sa takrečeno v rodinu jednu. Do zväzku tohoto, keby mohol, vtiahol by Slovan svet celý; to je tajomná i v mnohom už vyslovená túžba jeho duše. Láskou pohlavia uzaviera sa nová rodina, toto je ale ešte len rodina povstávajúca, rodiaca sa, uzavretá medzi ľuďmi, odprvoti si vlastne cudzími, a budúcnosť jej je neistá; kde naproti tomu rodina, z ktorej sľúbenci vychodia, je už dávno uzavretá, zavŕšená a odjakživa si dobre známa, a preto aj v básnictve našom táto sa nad tamtú kladie a láska tejto čistejšia i vrúcnejšia od tamtej predstavuje. A pritom jesto v tejto viac zbožnej, v tamtej viac prirodzenou, rozličného pohlavia náklonnosťou sprostredkovanej lásky. V dovedených už piesňach videli sme, s akou úzkostlivosťou sľúbenci opúšťajú dom rodinný, s akou bolesťou presadlujú sa na bydlo nové „k cudziemu otcovi a k cudzej materi“, a toto predkladanie rodiny otcovskej pred rodinu nastávajúcu a vrúcnejšie sa tamtej pridŕžanie líčia mnohé ešte iné piesne slovanské. Ruská:

^[205]

Docela tejto podobná je i druhá ruská pieseň, v ktorej devica rovnú otázku dáva otcovi. A v inšej ruskej piesni devica na výslovné otázky jej sľúbenca „Kto jej je milým?“ odpovedá, že najprv otec, potom mať, a za týmito len on, jej sľúbenec. Väčšia je tiež láska otca, matky, sestry od lásky milej vedľa piesní našich. Rusínska:

^[206]

Toho samého obsahu piesne majú všetky plemená slovanské. Rusi:

^[207]

Moravania:

^[208]

Skoro tú samú majú i Slováci: „Ženie šuhaj dva voly“ atď. A Srbi majú tiež rovnú:

^[209]

Nachádzajú sa síce daktoré i také pojediné piesne, jako u Slovákov „Pásol Janko kravy a Anička pávy“ atď. a u Slovincov v Štajersku: „Vtica lépo poje dol pod belim gradom. To nepoje vtica, to je mladi junak“^[210] atď., alebo u Rusov: „Ty vospoj, vospoj, mlad žavoronočik, sidjuči vesnoj na protalinkje. Dobroj molodec sidit vo temnicje, pišet gramatku k otcu, k materi“^[211] atď., v ktorých sa láska milej k svojmu milému väčšou od lásky jeho rodičov i sestrinej lebo bratovej robí, ale tu ten, ktorý činnej lásky je potrebným, syn, brat, milý, jako z piesní vidno, skutkami svojimi prišiel o lásku rodinnú, doviedol do hanby lebo inšieho nešťastia rod svoj, a preto sa ho tento aj odrieka, len milá i po skutkoch zlých verná mu zostáva. Je i to znakom zvláštnej bohabojnosti rodín našich, že skutky pohoršlivé a bezbožné trhajú tie zbožné a srdcu nášho národa tak drahé zväzky rodinné a rodičia odoznávajú sa synov, sestry i bratia bratov, spáchavších skutky zlé. Vedľa toho rodina slovanská stojí a trvá na základoch bohabojných, a prestáva odrazu tam, kde zväzky rodinné základy tieto opúšťajú. Neberú vec tak prísno milé; nie je láska, prirodzenou pohlavia náklonnosťou utvorená, tej zbožnosti ako láska rodinná, vedľa pochopov nášho národa a pravdivých. V spomenutých piesňach, v slovenskej i ruskej, pomáhajú milé svojim milým pokladmi z väzenia na slobodu, rodičia ich ale, ako rečeno, tam nechávajú, a v ruskej práve prosiacemu synovi o výkup z väzenia odkazujú:

^[212]

Len po vykonanom treste a zničenom tak zločine zmilováva sa rodina v ruských piesňach nad telom mŕtveho, pochovávajúc ho; v slovenských ostatné povinnosti len tiež milá vykonáva:

V tomto podriadenom postavení drží sa láska pohlavná vo všetkých vzťahoch v národnom našom básnictve. Neuskutoční-li sa daktorej strane jej vôľa s osobou obľúbenou manželstvom, preto, ačpráve i žiaľu dosť javí sa nad tým v piesňach našich, nenasleduje predsa žiadne odriekanie sa sveta, zúfalstvo, vstupovanie do kláštorov, samovražda jako inde, ale i v tom podrobuje sa strana osudu svojmu s pokorou. Napospol i z básnictva nášho národného i z prísloví našich vídať, že manželstvo pri pobadanej náklonnosti strán sprostredkuje sa viac rodičmi láskou si oddaných stránok, ako týmito samými. Ruská:

^[213]

A pritom vernosť zadržať i nevyvolenému, ako z piesne vidno, za povinnosť si drží. Tak i v slovenských i v druhých piesňach vydané odvracajú od seba oči zvodivé:

Jako mladucha v ruskej piesni, jednajú i mládenci v básnictve našom. Ktorému z nich či rodinou, či jej samej najživšou náklonnosťou mladucha sa prisúdi, ten ju berie, a ostatní inam bez zúfalstva obracajú oči svoje. Slovenská:

Kradenie dievčat, t. j. pojímanie ich za ženu proti vôli rodičovskej, čoho šľaky^[214] kde-tu sa v slovanských piesňach nachodia, bolo iste len prípadkom riedkym a výminkou.^[215] A rúbanie sa mládencov o dievku, jaké dve-tri naše piesne spomínajú, je neomylne, jako i samy piesne ukazujú, plodom už novších, vplyvom západným premiešaných časov.^[216]

Sľúbeniciam, odchádzajúcim do domu novej rodiny, dáva sa od otcov, matiek lebo i samých sľúbencov vážne napomenutie a naučenie, jaké majú byť u rodiny novej, nie vari osoblivé a samostatne zvysoka si vedúce, ale starším v dome poslušné a pokorné, a k druhým prívetivé, láskavé. Tak v ruskej piesni sľúbenec odpovedá sľúbenici, sťažujúcej sa, že počula o hrdosti jeho otca:

^[217]

a taký jej tiež odvet dáva, keď hovorí, že počula o hrdosti jeho matky. A na jeho bratov a sestry, keď sa uharkáva, odvetí:

Tak i v srbskej piesni sľúbenec sľúbenici radí:

^[218]

Pri všetkej podriadenosti lásky pohlavnej pod vzťahy rodinné môže ona, ako začínajúca život nový, stať sa tak vrúcnou a hlbokou, že bytnosť jedna, ňou spútaná, opúšťajúca svet, i druhú potrhuje mimovoľne za sebou. V srbskej piesni Smrt Omera i Merime^[219] mládenec Omer, zaľúbený do Merimy, poslúchne síce matku svoju, nutkajúcu ho vziať dievku peknejšiu i bohatšiu od jeho milej Merimy, i vezme ponúkanú, ale po svadbe zaraz od bolesti nad tým hynie, a Merima, vidiac ho mŕtveho, za ním na večnosť sa poberie, oba nie samovraždou, ale puknutím srdca od ľútosti. Tejto podobná je i pieseň srbská: Damljan i ljuba njegova:^[220]

Toho spôsobu je i jedna rusínska. Tu ale od radosti nad nenazdajným sa zídením oba milí omdlievajú i omdlejúc umrú.

^[221]

Žiadnym ale spôsobom láska nevymôže to na človeku v duchu nášho národa, aby jej kvôli podstúpil čokoľvek, aby sa pre ňu odrieknul inších túžob a náklonností svojich. Slovenské:

Tak ani kozák, vyberajúci sa do boja, nedá sa od toho zdržať žiadnym prosbám a nárekom milej. V piesni rusínskej „Za Nemen jidu, Hej, koniu mij, koniu, Zahraj pidomnoju, Divčyno, proščaj“,^[222] odveťuje kozák konečne dievčine, láskou ho zaklínajúcej, aby doma zostal:

A v druhej piesni rusínskej: „Jichav kozak za dunaj, kazav: divčyno praščaj, ty konyku voronyku, na sylu hulaj,“^[223] odvetí kozák plačúcej milej:

Ani to nevymôže láska na nikom, aby jej kvôli spáchal hriech proti rodine alebo aby opustil pre ňu vyššie veci a záujmy vznešenejšie. V srbskej piesni tridsať dobrodruhov chce uniesť dievku, brat ale ju bráni i padne od ruky ich, nato unesú dobrodruhovia ju a nútia s jedným k manželstvu, lež tá, idúc práve okolo mora, doňho sa pohrúži a utopí:

^[224]

Srbská:

^[225]

To je nie romantika!

Uzavretie manželstva — sobáš, sľub, sňatok, venčanie a nato nasledujúca svadba, veselie, pir^[226] atď. — zaviazanie novej rodiny a rozšírenie zväzkom tým oboru rodinného, je najväčšia a najradostnejšia slávnosť slovanského domáceho života. Tých mnoho rozmanitých obradov, ktoré sa pred i po sobáši vykonávajú — dokonávky, prositby,^[227] zaręczyny,^[228] pečenie u Rusínov korovaju, koláča, z ktorého na svadbe každý hosť dostať musí, pletenie derevca, ratolesti, ktorá sa rozličným významným kvietím a ovocím opletá a pred novomanželmi nesie, usadzovanie mladej nevesty na posah, lavicu bielou šatkou zastretú, na ktorej mladej neveste veniec na hlavu kladú, vydržiavajúc pri všetkom tom zvláštne slávnosti, to odpytovanie, ďakovanie, žehnanie a blahoslovenie pred sobášom, po sobáši nasledujúca hostina hlučná, čepčenie a slávnostné odvádzanie mladej nevesty do domu jej budúceho, tie mnohé dary, ktoré sa v ten čas novomanželom a najmä neveste u Slovákov na poctivú krásu — a od tejto navzájom mládencom a hlavne družbom dávajú, tie prerozmanité piesne, ktoré sa pri jednom-každom obrade pred i po sobáši spievajú, tie mnohé hodnosti a úrady zo cti — starostovia, starí svatovia, svatovia, na ktorých sú najmä veselia srbské, na ich „kitjene svatove“^[229] prebohaté, družbovia, bojari,^[230] pytači, zváči, zástavníci, oddávači, široké, družice, ktoré sa pri tých príležitostiach rozdávajú, pri všetkom zachovávaná jak možno najväčšia nádhera a hojnosť, kladú slávnosť túto, toľkým básnickým duchom nadchnutú a tak radostne odbývanú, bez odporu na prvé miesto v živote našom domácom. A človek obecný, do väčších okresov činnosťou svojou nesiahajúci, má tri len hlavné udalosti v živote svojom prejsť: narodenie, oženenie sa a smrť, z ktorých sa len tá stredná s povedomím odbýva, a preto i toľkú váhu on na ňu, života svojho udalosť najzajímavejšiu, kladie. Po každej ale radosti nastupuje zmena, a tak i zármutok milostný po uzavrenom manželstve v živote našom. Tento zármutok nielen z toho pochádza, ako sme už vyššie pripomenuli, že sa dom otcovský, dom milej rodiny, byt s okolím celým dobre známy od sľúbenice a často i od sľúbenca opustiť musí, lež aj z myšlienky tej, že je už po prvej mladosti, že tráplivejšie starosti o novozačatú rodinu nastávajú, a tak ten „slobodný stav“, ako sa Slováci vyjadrujú, už že pominul. Predtým boli len nádeje, výhľady radostné a viac hra so životom, teraz je už prísnosť života tu. Mnohé slovanské piesne tú slobodu „za mládenstva“, „za panenstva“ oplakávajú a predstavujú manželstvo ako opŕchnutie z kvietia.

Slovenské:

Tak i v rusínskych i v druhých slovanských piesňach. V rusínskej jednej pýta sa mať syna Ivaseňka, koňa si na sobáš sedlajúceho, prečo plače, na čo on odpovedá:

^[231]

Jako je ctiplné vstúpenie do stavu manželského vedľa národného nášho básnictva, tak zatratené je nadužitie lásky pohlavnej k čistej zmyselnosti. Upadlí do hriechu tohoto a preukázaní v ňom následkom, prichádzajú o svoju poctivosť, najmä osoba ženská, majúca skoro len za jediný štít života svojho krásu a nevinnosť, a obmedzená súc vedľa slušného pochopu nášho národa len na dom a rodinu, nemôžuc ďalej vyviesť samostatne nič veľkého. A preto i keď veniec panenský stratí, stratí temer všetko na svete. Srbská pieseň zvedenie dievky za najväčší hriech vyhlasuje. Prevážajú v nej sv. Nikola a sv. Ilia duše ľudské na druhý svet, tri ale duše nijak previezť nemôžu:

^[232]

Čím ďalej Slovanstvo ide k západu európskemu, tým i láska pohlavná viac osamostatnieva, a tým i viac kochanie sa v nej v prostonárodných našich spevoch sa osladzuje, ale spolu aj vplyvom cudzieho zmýšľania a príkladov prostota a vrúcnosť slovanská v nej sa tratí, čo poznať na piesňach kmeňov západu zblížených. Najkrajšie, najprostejšie a najslušnejšie sú z tohoto ohľadu piesne ruské a srbské, napospol Slovanstva pravoslávneho, opravdivá okrasa básnictva i zmýšľania nášho národného. Rusínske sú tiež také, kde ale k Poliakom prichodia, tam v mnohom už utrpela ich prostota a ráznosť slovanská.

Rodiny s rodinami tvoria obec, rodinu rozšírenú vo zmysle slovanskom. V obci prichádzajú ľudia do spolku, a Slovan, tak živý a otvorený, toľkou príchylnosťou k ľuďom napospol nadaný, rád má spoločnosť ľudskú a hľadá ju túžobne. Spoločnosť, aby sa udržovala a neuvädla, potrebuje zábavy, a týchto má aj hojnosť velikú spoločnosť slovanská. K zábavám týmto patria hlavne hry. Hra ukazuje radosť zo života, je jeho spríjemnenie, kratochvílenie napospol, ona rozháňa života každodenného jednotvárnosť a suchopárnosť, je oproti postavená zarytosti do seba a utiahnutosti od sveta a dokazuje, že nemá človek len vždy s potrebami každodenného života sa zapodievať, do žravých starostí o život vezdejší sa zamárať, ale si i pohovieť na svete i vyraziť trud života. Hra je znakom rozjareného života mládeneckého a pristojí národom mladistvým, básnickým duchom obdareným, aký bol dakedy helénsky a jakým je náš. Hry sú ale tiež rozličné; Angličan sa zabáva na doskočkách rozjašených kohútov, Španiel na rozsápaní a zbodaní divých býkov, Nemec nadovšetko rád sedí a baví sa v divadlách, Slovan ale chce hlavne v zábave svojej činnú účasť, chce, aby jako mu hrá myseľ, tak hralo mu i telo. Prieči sa Slovanovi vonkoncom, aby dakto vo hre trpel, či to už ten „boží tvor“, či človek, on sám; trpenia a trápenia je i tak v svete dosť, a hra mu je práve rozplašenie všetkých trudných myšlienok a odstránenie všetkej tráplivosti. A ani ten „nerozumný tvor“ vedľa mysle jeho nie je nato tu, aby sa mučil a mučením svojím k radosti bol druhému; na takej zábave by sa Slovan vonkoncom baviť nemohol. Videli sme už hore, v koľkom spojení žije Slovan s prírodou, jak s ňou obcuje, jak ju rád má; i ona a jej tvory vedľa mienky jeho majú sa tešiť zo života im daného. Ale ani smiešne zábavy Angličanov s kohútmi neboli by Slovanovi po chuti vonkoncom. Tá trpná pri tom účasť, to malicherné divadlo na doskacujúcich do seba kohútov, ktoré Angličanovi, do seba vždy zamorenému a k vyrazeniu svojmu dakedy smiešnosť potrebujúcemu, dobre padne, neboli by nijak pre Slovana. V jeho hre musí sa zúčastniť i myseľ i telo, on celý, a preto i najobľúbenejšie zábavy slovanské sú tie, v ktorých obratnosť, cvičnosť, sila a bystrota tela sa ukazuje: behanie ozávod, preteky pešo i konno, skákanie, hádzanie kamením i kotúľkami na vyznačené kliny, pasy, ples (tanec), ktorého je náš národ veliký milovník. Okrem týchto jesto iných hier a zábav premnoho. Má ich každý vek: deti, mládenci, odrastlí; každé pohlavie: mužovia i ženy; každé počasie roku: jaro, leto, jeseň i zima, a pritom sa pri všetkých značných príhodách a slávnostiach držia hry a zábavy prerozmanité. Majú deti na Slovensku svoje hry: žmúrenie, loptu, na slepú babu, na zlaté prasa, na kozu atď.; v Rusku: goluby,^[233] sjeravo volka,^[234] zacharku^[235] atď.; mládenci a panny na Slovensku: hru na husi a na pávov, na králikov, na lokeš^[236] atď.; na Rusi: gorjelki,^[237] žmurki,^[238] verevočku;^[239] v Srbsku na Dodolu^[240] atď.; panny osebe na Slovensku: na húsky, kolo, v ktorom vítajú jaro atď.; na Rusi: pervenčiki,^[241] kamuški^[242] atď.; v Srbsku na kraljicu.^[243] A odrastlí tiež často i v týchto hrách účasť majú i inšie si zavádzajú, na Rusi napr. ženy i s devicami hrajú sa na kumy,^[244] matere s deťmi na soroku,^[245] starušké s deťmi na zacharku atď. Z jara, keď sa hora rozzelenieva, vydržiavajú sa májnice, vlastne zábava detinská, pri ktorej ale i starší z obce radi si pohovejú, krem toho kladú sa máje pred domy milých; leto sa zavíta ohňom vajanným;^[246] jesenné a zimné večery ubehujú v priadkach, osladzovaných výpravkami starých povestí, spevmi a hádkami. Okrem toho na tieto počasia roku pripadajú na každé ešte inšie hry, jako kupr. kolo u Slovákov na jar, vodenie mníšok na jeseň, hra dakedajšia Slovákov na kráľa tiež na podzim, Mikuláš a Lucia na zimu atď. V Rusku hrajú sa gorjelki, kamuški len v lete, žmurki, kuľučki,^[247] dergači^[248] len v jeseni lebo v zime atď. A zvláštne prípadnosti, výročité slávnosti nemôžu sa tiež bez hier a slávnostných obradov obísť: na Dohviezdny lebo Štedrý večer sa pod oknami spieva a mnohé staré obyčaje vykonávajú, na Vianoce sa chodí s betlehemom, po Novom roku chlapci s hadom, na Tri krále s hviezdou, cirkevné osoby chodia po Novom roku s koledou, v inšom obrade i u Srbov známom, na Veľkú noc sú kúpačky, na svätodušné sviatky, Turíce, Rusadlá^[249] vykladajú sa chrámy i domy súkromné zelenými chvojkami a konármi atď. Mnohé terajšie hry bývali za starodávna náboženské obrady, jako napr. vynášanie Moreny, Dodola, Vajané atď., koleda ale ešte i podnes náboženský príznak zadržala. Hry spomenuté odbavujú sa mnohé s piesňami, zvláštnymi ku každej spevnej hre a jej priebehu. Škoda, že sa hry tieto z veľkej čiastky, aspoň v západných kmeňoch, pomaly tratia a hynú!

Hry a zábavy, jako pripomenutie ich dajedných dosvedčuje, idú Slovanovi z duše. A zábava i taká, kde sa srdce nápojom rozveseľuje, veľmi mu je po vôli. Nechybí na piesňach kmeňom našim i pri takýchto veselých spoločnostiach, ba tu sa ešte len roja jako včely z úľa. Často, keď už mysle do dobrého rozmaru sú privedené, idú piesne koldokola, a každý, kto si upije, spievať musí. Zemianstvo slovenské, jakokoľvek v posledných rokoch odrodené a národ svoj vlastný podkopávajúce, nemohlo predsa nikdy v takýchto spoločnostiach zatajiť povahu svoju, v ktorých spievavalo o dušu piesne národné koldokola. Chorváti práve v takýchto spoločnostiach tvorievali si obec a hrali si na veselé domaćinstvo, kučegazdovstvo^[250] a iné vážne úrady obecné. Milovaným nápojom slovanským bol zadávna medovec, tohoto ale už málo znať v piesňach. Srbské piesne teraz si už len pochvaľujú „rujno vino“,^[251] s ktorým majú dosť čo robiť, i slovenské sa len vínom občerstvujú, Česi si v nich pripíjajú pivom, Rusi vínom a pivom a Rusíni už najviac len biednou horilkou.^[252] Zvláštnych na spoločnosť takú sa vzťahujúcich piesní majú kmene naše dosť, Slováci napr.:

alebo:

a

ale Srbi majú pri takýchto príležitostiach zvláštne, každej prítomnej osobe odspievané nápitnice,^[253] z ktorých dajedny na ukážku podávame.

Hospodárovi:

^[254]

Neveste:

^[255]

Chvastúnovi:

^[256]

Obcovanie v obci, v spoločnosti ľudskej napospol, žiada a oslavuje prostonárodné básnictvo také, jako v rodine, bohabojné a ľudské. S ľuďmi tak ako v rodine; a vždy „s ľuďmi ľudsky“, to je hlas duše národa nášho. I určité sväté zväzky rodinné rozširuje Slovan v pocite tomto a pripúšťa do nich ľudí inšieho rodu cudzích, ktorí tým nabývajú v obcovaní s nimi a v živote inšom posvätné rodinné právo: právo na ich ochranu pred každým nápadom, právo pomoci v potrebách, právo šetrenia ich v obcovaní ako úda rodinného, a navzájom zaväzujú sa ku tomuto všetkému. Stáva sa to takrečeným pobratimstvom a posestrimstvom^[257] u Srbov, čo sa i zvláštnym cirkevným obradom zasväcovalo a bezpochyby i dosiaľ zasväcuje. U inších Slovanov niet, aspoň nakoľko nám vedomo, zvláštneho k tomu obradu, ale i tu pobratanie si, t. j. oslovovanie sa vzájomne slovom „brat“, má zvláštny význam a spája pobratavších si užšie ku vzájomnej láske a pomoci. Tak i posestrenie si. U Srbov jestli kto v nebezpečenstve druhého slovom „brat“ zavolá, „bogom ga je bratimio“ — je obyčajný výraz srbských piesní — a na pomoc vyzve, oslovený za svätú povinnosť si drží v tom okamžení prísť mu na pomoc i s nasadením vlastného života. Kara hrozná zastíha toho, kto sa prehreší proti povinnosti pobratimskej, alebo kto sa s nedobrým úmyslom blíži posestrime. Už hore sme uviedli pieseň, v ktorej Marko Kraljević strašlivo sa pomstí na posestrime, jeho brata zradivšej. Pomsta táto nebola by tak hrozná bývala, keby zradkyňa nebola bývala Markovi posestrimou. A v druhej piesni dievka Mara, zavedená do Bulharskej, prosí Pera Bugarina: „Bogom brate, Pero Bugarine, izveď mene iz zemlje Bugarske“,^[258] čo i Pero — „To njoj Pero za Boga primio“ — bez odkladu urobil. Keď ale na ceste k chladnej jednej studienke prišli, a Mara sa tam umyjúc, v kráse svojej sa pred Perom zajasala, tento zblížiac sa jej, hovorí: „Oj, Marija, Bogom posestrimo! ja ću tvoje lice obljubiti,“ a „što rekao Pero Bugarine, što rekao, to i ućinio“, lež hneď nato „sinu munja iz neba vedroga, te udari Peru Bugarina; ljuto kune Marija devojka: Bog ubio svakoga junaka, koji ljubi Bogom posestrimu“.

Hore sme už uviedli, ktoré hriechy za veliké počituje povedomie nášho národa v piesni vyslovené: s blížnym v roztržitosti žiť, chcieť si z neho zisk dohnať a nečisto obcovať. Čistotné obcovanie, nakladanie s človekom ľudské, skromné si vedenie je to, čo nadovšetko zveličujú piesne naše, a nič sa im tak neprieči, jako sebectvo, samopôžitok, alebo práve užívanie druhých k svojmu osohu a nadutosť, chvastúnstvo. Pieseň srbská takto oslovuje človeka:

^[259]

A druhá pieseň vyššie cení múdrosť a poctivosť, ako všetky okrasy tela:

^[260]

Blížnym ku pomoci byť, najmä ale osudom bez vlastnej viny do nešťastia uvaleným, od prírody nešťastným, sirotám a skaličeným, uveličené je v piesni slovanskej. Medzi nešťastnými od narodenia hlavne k slepým hlboký súcit javí národ náš; aký ľud, myslí si slepec, že má pred sebou, keď sa v piesni srbskej takto k nemu hlási:

^[261]

I na Slovensku na trhoch a všetkých väčších schôdzkach ľudu slepci pohnutlivo vykladajú svoj žalostný stav, spievajúc dakedy i zvláštne piesne pri husliach alebo inšom nástroji, jako i nasledujúca pieseň ukazuje:

Hriechy vyššie spomenutým cnostiam odporné: robenie rozbroja, závisť atď. padajú v piesňach našich pod ťažkú pokutu. V piesni srbskej dvaja bratia, Pavle i Radule, veľkú mali k sebe lásku a takú aj dokazovali sestre svojej Jelici, vďačiac sa jej často krásnymi darmi. Závidela jej toho žena Pavlova i vymýšľala úklady na zolvicu Jelicu, podhodiac jej zlé skutky, ktoré sama porobila. Pre veľkú bratovu lásku k sestre nedarilo sa jej to spočiatku, ale keď zaklala dieťa Pavlovo v kolíske i potvorila z toho zolvicu, podhodiac jej krvavé nože, vtedy Pavel neveril viac sestre, na nevinu svoju sa prenikavo odvolávajúcej, lež dal ju smýkať a zmárniť ocasmi konskými, tam ale:

^[262]

lež vzápätí tohoto prišla na Pavlovicu kara hrozná:

v ktorých mukách prosila Pavlovica manžela, aby ju k tomu nad zolvicou vyrastlému kostolu dodal, kde úfala dosiahnuť odpustenie, lež na ceste jej čosi šepotalo, že jej ani kostol neodpustí, zaprosila teda manžela, aby ju rovne na konských ocasoch dal smýkať a roztrhať. Poslúchol ju manžel, a tu:

Najväčší hriech je otcovražda, i kara zaň prehrozná. Spáchajúc ju — vedľa piesne srbskej — cár Konštantín zavolal k slávnosti, ktorú na jar svätil, štyroch patriarchov, dvanásť biskupov, tristo mníchov a tristo diakonov, medzi ktorými bolo aj „djače samouče“ — diakon samouk — posadil ich za stoly, patriarchov s biskupmi za zlatý, mníchov za strieborný a diakonov za stôl z drahého dreva. Ako sa posadili, išiel cár Konštantín od stola k stolu, začnúc od toho, kde patriarchovia s biskupmi sedeli; a pokloniac sa pokorno, pýtal sa, čo by mal robiť, aby ťažkého svojho hriechu sa sprostil. Patriarchovia s biskupmi odpovedajú, aby dal porobiť koruny zlaté a strieborné, daroval ich patriarchom a biskupom, tak že sa hriechu zbaví, ale:

^[263]

Mnísi odpovedajú, aby im dal zrobiť šaty a okrem toho kláštory, v ktorých budú žiť mnohí mnísi a zaňho sa modliť bez prestania, tí ale tiež:

Keď prišiel cár k stolu diakonskému, na otázku predloženú diakoni mlčia, ale hovorí „djače samouče“; lež

a to, aby dal budúnok spraviť z bučiva,^[264] namazal ho lojom, v ňom sa zatvoril a ho zapáliť dal, tak aby horel budúnok od večera do rána, a ak zostane v budúnku, potom že bude hriechu zbavený. Urobil tak cár, ačpráve mu ťažko padlo, lež miesto seba položil do budúnku „djače samouče“, budúnok zapálil, ktorý stál v ohni od večera do rána, a ráno sa prišiel pozrieť, čo sa stalo s budúnkom a samoukom:

^[265]

Vidiac divadlo neočakávané, cár s prekvapením dal zaraz taký budúnok druhý spraviť, zatvoril sa doňho, dal ho zapáliť a budúnok jako predtým horel z večera do rána. Ráno prišlo na miesto „djače samouče“, tam ale:

Pozoruhodno i to v piesni, že len samouk, múdrosť samorastlá, hovoril po zákone božom, nemajúc na nič ohľad, len na pravdu svätú.

Jako na zlé skutky prichodí trest, tak za dobré neminie odmena. Väzeň Todor v piesni srbskej beduje v žalári, že nazajtra nastáva deň svätého, ktorého meno nosí, a nemá čím ho osláviť, bratimí teda „Bogom brate“ vrátneho žalára, aby mu väzenie otvoril, pustil ho na rukojemstvo božie, „na Boga na jemca“,^[266] aby mohol výjsť von medzi kupcov, tam vyprosil chleba a vína a tak zajtra nakŕmil v žalári biednych väzňov. Vrátny prosbu „za Boga primio“, na rukojemstvo božie ho z väzenia pustil a tak Todor vyšiel von, nemal ale ničoho, za čo by potrebných vecí nakúpil, okrem jedného noža, a ten aj kupcom po dlhšom jednaní za štyri dukáty predal, vlastne len toľko dostal od jedného, zmyslevšieho si na „Boga i dušu“. Z tých peňazí za dukát kúpil bieleho chleba, za druhý vína, za tretí drobnejších vecí a týmto všetkým nakŕmil na deň mena svojho svätého biednych väzňov, štvrtý ale dukát rozdal medzi nich.

^[267]

Sotvaže dopovedal slová, tlčie junák na vráta a volá „brata, vojvodu Todora“ von z temnice na dve-tri slová, Todor ale odpovedá, aby odpustil, že nemôže, lebo že je temnica už zatvorená a mnohými kľúčmi už pozamykaná, junák ale zvonku ohlasuje sa, aby len išiel, že je otvorená, že všetkých deväť vrát otvorených stojí dokorán; čo počujúc Todor, urobil tak, vyšiel von a našiel tam čudného junáka na zelenom koni, odeného v šarláte, v nádhernom šišaku, ktorý mu oznamuje, aby dnes v noci vyšiel z temnice, a dáva radu, ktorou cestou má uderiť, aby odišiel bezpečne. Vbehnul Todor do väzenia, aby dal junákovi čašu vína, toho ale už, keď sa vrátil, nebolo tam, vbehne nato ešte raz dnu, oznámi väzňom, že všetky vráta dokorán stoja, a tak i Todor i jeho spoluväzňovia vyjdú všetci von a každý na svoju stranu. Domov príduc, Todor vyhostil ešte raz na deň mena svojho svätého všetkých známych i priateľov, i každého, kto prišiel.

Jakokoľvek priečia sa národu nášmu skutky človeka nehodné, tak predsa obľubuje si on odvahu a z nej pošlé skutky, čo priam aj nedržia sa v prísnych hraniciach zákonných. Rado má prostonárodné naše básnictvo dobrodruhov, keď oni len nejdú zúmyselne na lúpenie alebo práve na ohavné vraždy, ale keď sa to stáva viac z tej obľúbenosti neviazanej slobody po horách, po čírom poli, z toho života bez starosti zo dňa na deň. Obrazotvornosti nášho národa veľmi lahodí podobné postavenie a nasledovne aj jeho básnictvu. To jakoby panovanie nad horami, to nezapodievanie sa so starosťou o každodenný život, to pohŕdanie nebezpečenstvami veľmi vábi a istým obdivovaním naplňuje jeho myseľ, a preto aj takýchto dobrodruhov, jako už aj zo samého tohoto slova vidno, nenazýva potupnými menami, ale volá ich — ako Slováci — „dobrými chlapcami“, i „chlapci“ [len]: „V tých zvolenských horách tichý ohník horí, Okolo ohníka dvanásť chlapcov stojí“, alebo — jako Rusi — „udaloj molodec“ — odvážny mládenec. Tým viac ale sa zaníma myseľ národa dobrodruhmi takýmito, jestli v dobrodruženie svoje zachytia prospech národa a prevádzajú ho z hlavnej čiastky k úľave národa utisknutého, jako srbskí ajduci,^[268] alebo keď im aspoň takýto úmysel, čo, pravda, tiež svoju príčinu mať musí, pripíše všeobecné národa zmýšľanie, jako ľud slovenský chýrečnému svojmu Jánošíkovi. Srbský národ ani nevykladá na zlé ajdukom svojim, keď dlhé ich cievy^[269] ronia na zem guľami idúcich horami Turkov, alebo keď v čistom poli jasajú sa ich handžury^[270] a z pliec valia hlavy turecké, bo každý Turek je národa dráč neznosný, každý, kde môže a sa mu tak ľúbi, pripraví Srba o majetok, o život i celú jeho rodinu, kde národ teda žije v ukrutnom útisku a úplnom bezpráví. Preto aj sprevádza národ dobrodruhov takýchto, keď sa im zle zvodí a padnú do rúk, so súcitom i na ostatné miesto, popravisko, jako slovenský ľud obecný dosiaľ o Jánošíkovi verí, že tí, ktorí ho na smrť odsúdili, i teraz ešte zaňho platiť musia,^[271] a skonať im dáva odvážne, po mužsky. Aj vskutku najviac dobrodruhov tak dokonáva, bo plašlivci sa na dobrodružstvo nechytia. V ruskej piesni ide taký „dobroj molodec“ množstvom ľudu bez najmenšieho ustrnutia na smrť, pred ním kat s mečom, za ním otec, matka i žena s plačom a s prosbami, aby sa pokoril a vladára o milosť prosil; kameneje jeho srdce, hovorí pieseň, o milosť neprosí a umiera bez slova. I Jánošík vraj už na samej šibenici s hrdosťou odvrhnul milosť, ktorá mu vedľa viery ľudu práve dobehla. Ba samo toto miesto smrti, šibenica, nie je tak ošklivé a potupné v prostonárodných spevoch našich jako inde, ale predstavuje sa viac ako miesto, na ktorom dokonáva bujará myseľ a odvaha, čo vidno aj z daktorých už dovedených piesní.

Pozoruhodno ostatne, že i dobrodruhovia kajú sa z priestupkov svojich. Tak i Jánošík, o ktorom si Slovák spieva:

rád vraj si dal v horách i svojim druhom kázne držať, v ktorých kazateľ musel z povinnosti ich remeslo dobre vykarhať. Tak i starý ranený dobrodruh prosí o pohreb svojich druhov v piesni slovenskej:

I Rusi majú svojich, piesňami národnými oslavovaných bohatierov, ktorí zo svojej vôle a na svoju ruku veľké podujatia vykonávajú, menovito: Iliu Muromca a Čurilu Plenkoviča,^[272] odetých ale v piesňach do polobájovej rúšky. Piesne ich kladú do časov Vladimíra V. a pripisujú im bohatierske nad obyčajné činy, jako premoženie strašlivých zbojníkov a inších čudných divotvor. Sám Vladimír odmieňa ich skutky hrdinské, ba práve prichodí k nim v hosti^[273] do dvorov ich, železnou ohradou podľa slov piesne otočených.

Spríkri-li sa komu život v spoločnosti, v obci, vari že dolieha naňho útisk ťažký, ide vedľa piesní našich alebo na dobrodružstvo, alebo na vojnu. Tak sa hovorí o Jánošíkovi, že išiel „poza bučky“ pre veľký útisk poddanstva zemianskeho v ten čas, a o druhom svedčí dosť piesní, napr.:

alebo:

a tak aj:

V tomto pocite spieval aj ľud slovenský:

Spojenie dobrodružstva s vojnou je kozáctvo, slávne v Slovanstve, chýrečné i v ďalšom svete. — Neustále napádaný býval kmeň maloruský od nájazdníkov rozličného mena, z Ázie do Európy čas po čase sa vyrájajúcich alebo vedúcich na hraniciach jej túlavý a lúpeživý život, jako: Pečenegov, Polovcov, Tatárov atď., a preto znechutiac si z neho mnohí, duchom odvážni, život neistý, ustavične nebezpečenstvu zlúpenia vystavený, nechtiac dobývať z tvrdej zeme potom svojím potravy len na korisť nájazdníkom, opustili pluh i dom svoj a zamenili ho mečom a pobytom v hustých nepriehľadných Dneprových lesoch i jeho mnohých pohodlných ostrovoch, a spojac sa, dali sa sami na boj proti nájazdníkom zanovitým. Toto sú počiatky kozáctva chýrečného. K molodcom týmto odvážnym, netrpiacim v pôvodnosti svojej žiadnych žien medzi sebou a usadivším sa, jak rečeno, stried širokoďalekých čiernych lesov nad Dneprom a na ostrovoch jeho, hrnuli sa po vystúpení ich bojnom dobrodruzi a nespokojenci zo všelikerých strán, chytali sa spolu s nimi meča i koňa a rozmnožovali počet ich valne. Usadlí v lesoch, na ostrovoch, prahoch, vodopádoch Dnepra, i za nimi, bývavali v oddieloch, ohradzovali budúnky svoje priekopami, valmi, kôlmi, ubezpečovali tajnými východmi a o spoločných výpadoch a podujatiach rokovávali a uzavierali v obecnej rade. Rozmnožení šírili sa hore Dneprom, zrastali v kurenia^[274] oddiel chalúp, — chutory^[275] — osady, šíriac sa, spájali sa s mestami ďalšími svojho kmeňa, dávajúc celému jeho životu novú podobu a smer nový. V pôvodných kozáckych siečach,^[276] takzvaných prvotných ich usadliskách stried hustých lesov na vysekaných, vymýtených miestach, kde nebolo žiadnej bezpečnosti, ale ustavičné nebezpečenstvo hrozilo, kde teda len mužská odvaha samojediná mala miesto, nebolo slobodno brať žien, ďalším ale osadníkom kozáckym dovolila sieč ženbu — v ich reči obabenie sa — a tým ustálila tvorenie a ustrojenie sa kozáctva, ktoré nadýchla duchom svojím. I v ustrojenom kozáctve, jak v pôvodnej sieči, o spoločných podujatiach rokovalo a rozhodovalo sa v spoločnej rade; na dovodstvo v bojoch volieval sa hlasom všetkých „otec ataman“, ktorý ale zo všetkých činov svojich prísno odpovedať musel v rade starešín. Nie súc šťastný v podujatiach vojenských, či vinou svojou, či bez viny, prepadúval on súdu starešín prísnemu a dakedy zaplatil nešťastie i životom svojím. Okrem spoločných podujatí mohol každý užiť slobody, podľa najlepšej vôle svojej, vykonať dobrodružstvá proti spoločným nepriateľom, keď si trúfal, s tým ale, keď čo vymohol, podieľal sa „s bratmi kozakami“. Postupom času v kozáctve, sprvoti len na spoločnú obranu a odvážne nápady na nepriateľov založenom, rozvinul sa aj duch vyšší. Pozdejší zanovití nepriatelia kozáctva boli hlavne mohamedáni, Turci a Tatári, ktorí dorážajúc, kde len mohli, na kresťanské národy so surovou ukrutnosťou, vzbudili v bojných kozákoch povedomie a vôľu obrany kresťanstva proti mohamedánstvu, „busurmanstvu nevernému“.^[277] Duchom týmto prejalo sa kozáctvo veškeré a utvorilo sa ním v kresťanstve východné rytierstvo. Moc i samo meno kozácke boli postrach „busurmanom kliatym“, posypavším veľa ráz od meča a kopije kozáckej stepi dneprovské a donské mŕtvolami nesčíselnými. I Azov krymský, ba i sám Carihrad plienievali kozáci, doletiac na Čierne more na ľahkoletných čajkách svojich. Druhé okolité národy šetrne sa držiavali k moci kozáckej; Litevci i Poliaci hľadávali ich priateľstvo, neskôr ale títo poslední, chtiac ich podvrhnúť svojej „rzeczy pospolitej“^[278] a zameniť meče v rukách ich na pluhy, zbúrili proti sebe kozáctvo a zakúsili tiež jeho hrozného meča. Následkom týchto udalostí, otočení už kozáci mocnejšími a zriadenejšími od seba obcami, poddali sa, keď sa im poddať bolo, cárom svojej viery, vladárom ruským pravoslávnym. Tak miznú kozáci jako samostatní z poľa dejín a s nimi tratí sa zjavenie, ktoré vo svojej neviazanej slobode, pritom ale slobode i v svojom čase i na svojom mieste, v svojej dobrovoli, nenutkanej a nekarovanej žiadnymi predpismi a rozkazmi, v svojej odvahe mužskej a hrdinskej obetovavosti, spojenej i s polachatovaním si^[279] a dobrodružením i so vznešenými snahami, je najjasnejším činným básnickým zjavením slovanského sveta.

Obce s obcami, kamkoľvek sa ťahajú s národom, tú istú reč užívajúcim, tvoria vlasť; aspoň tak bolo odprvoti pri tvorení sa vlasti. Vlasť v zmysle slovanskom je zem so všetkým tým, čo je na povrchnosti jej s vrchmi a rovinami, horami a poľom, potokmi a riekami, jazerami a všetkým druhým, obydlená ľudom toho istého jazyka, jedných obyčajov, mravov a zákonov. Toto je nie štát vedľa západnoeurópskeho pochopu a zmyslu, Slovan ale, u ktorého myšlienka oblek mať musí, u ktorého pochop s predmetnosťou spojený len úplnej živosti nabýva, ktorý z odťaženého pomyslu veci neurčuje, berie v myšlienke vlasti ľudí a zem dovedna a žije mu jedno s druhým. Ľud náš tak je priviazaný k ľuďom svojho jazyka jako k zemi, ktorú ľud ten obýva, a preto tak nerád ju opúšťa a naveky sa od nej lúčiť prichádza mu len s bolesťou najväčšou. Rus, keď povie svoje „svjataja Rus“, myslí si i svoje chrámy pravoslávne, i svojho cára, i jeho vôľu vykonávajúce zástupy, i svoj dom, i svojich ľudí, i „matušku Volgu“, i „molodca Dona“ a čo všetko ešte inšie pritom: slovom, stane mu s tým slovom celá zem ruská v jej veľkosti, v jej živote so všetkým, čo na sebe nosí a čo je božie, na pamäť. Tak cíti i Poliak pri svojej „ojczyznie“, tak Srb atď., a kde sa toto spojenie rozpadlo, tam hynie aj tá tuhá priviazanosť k vlasti a prvotné povedomie slovanské upadáva. K tejto vlasti, tak myslenej a znázornenej, že Slovan nekonečnú lásku mať musí, je vec prirodzená a nevyhnutná, a preto aj postavy, vystupujúce silne pri jej sa tvorení alebo úpadku do nebezpečenstva, hlboko sa vryjú do živej jeho duše a oslavujú piesňami zvučnými. Piesne tieto, zvelebujúce hrdinov, sú vlastné spevy bohatierske, epické. Prostonárodné naše piesnictvo chová i spevy takéto a vrchovisko ich sú neoceniteľné spevy Rukopisu kralodvorského, ku ktorým sa družia junácke spevy Srbov, plemena bohatierskeho, a k týmto zase dumy ukrajinské kozákov. Oslavujú spevy tieto mužov, zachránivších vlasť, ešte pri svojom jednotení a tvorení sa vnútorným násilným odporom alebo cudzím návalom, o slobodu národu hrajúcim, zahrozenú, jako spevy české a slovutný ruský spev Igor Svätoslavič; alebo činy mužov, v rozličnom položení života s ozornou silou ducha a najviac i tela vyvedené a tým, čo myseľ nášho národa za najkrajšie v obcovaní ľudskom drží, vyznačené, jako spevy srbské i dumy kozácke; alebo slávne skončenie bohatierov, činmi svojimi v národe sa zaligotavších, jako oboje tieto spevy posledné.

V Rukopise kralodvorskom oslavuje sa udatnosť a vehlasnosť Vyhonova a Oldrichova, Prahu, stolicu vlasti českej, z ruky Poľanov vydobyvších, odvaha Beneša Hermana, porazivšieho Nemcov, Sasov, do vlasti českej pustošiť a plieniť vpadlých, hrdinstvo Zábojovo a Slavojovo, v nekonečnom zápale za slobodu svojej vlasti:

^{[280] [281]}

potrieskavších Nemcov-Frankov, pod jarmo ju hodiť s vojskom dotiahlych a s hanbou zo zeme vyhnaných, moc Neklana a Čestmíra, pokorivších Vlaslava, najvyššej vladárskej moci sa vzpierajúceho vladyku, srdnatosť Jaroslavovu, porazivšieho pod Hostýnom na Morave, po strašlivom ho obľahnutí, Tatárov. Obľahnutie trvalo už viacej dní, tuhý boj každý deň obnovoval sa, Tatárov vždy viac a viac pribývalo: „Aita rozmnožié sie tatar mnostvié, iak sie množié večernié tma v jeseň, i u povodniu sich tatar lutých kolebáše sie voi křestian středem“,^[282] a malý pluk Jaroslavových Čechov v zavretí tuhom, trápený pritom v letnom parne na vrchu smädom horúcim, nevidel pomoci a zbavenia. V takomto položení:

radí Vestoň, aby sa poddali a zachránili život:

Ale na zradcu skočí Vratislav:

Bohatiersky spev ruský Igor Svätoslavič spieva ťaženie Igorovo proti Polovcom, dravým nepriateľom zeme ruskej. Igor vytiahol do poľa, nedočkajúc ale výpravy druhých kniežat a nepozorujúc na znamenia nešťastia mu veštiace: „Solnce jemu ťmoju puť zastupaše, nošč stonušči jemu grozoju ptič ubudi, svist zverin v stazbi; div kličet vrchu dreva“,^[283] pustil sa do boja: „Črlen stiag, biela chorugov, črlena čolka, srebreno stružie chrabromu Sviatslavličiu.“ „Rusiči velikaja poľa črlenymi ščity pregorodiša, iščuči sebie čti a kniaziu slavy,“ ale trebárs Rusi hrdinsky sa bili, podľahli množstvu Polovcov. „Biša sia deň, biša sia drugyj; trietiago dni k poludniju padoša stiazi Igorevi. Tu sia brata (Igor a Vsevolod) razlučista na brezie bystroj Kajaly. Tu krovavago vina nedosta; tu pir dokončaša chrabrij Rusiči: svaty popojiša a sami polegoša za zemľu Ruskuju. Ničiť trava žaloščami, a drevo s tugoju k zemli preklonilos. Uže-bo, bratie, neveselaja godina vstala, uže pustyni silu prikryla.“ Igor padol do zajatia „tiažko ti golovy kromie plečiu; zlo ti tielu kromie golovy: Ruskoj zemli bez Igora“, ale útekom oslobodiac sa, prišiel do zeme svojej k veľkej jej celej radosti: „Solnce svietit sia na nebesie, Igor kniaz v Ruskoj zemli. Djevici pojut na Dunaji. Vijut sia golosi črez more do Kyjeva. Igor jedet po Boričevu k sviatoj Bogorodici Pirogoščej. Strany radi, gradi veseli, pievše piesni starym kniazem, a potom molodym. Pieti slava Igoriu Sviatslaviču, Boj-Turu Vsevolodie, Vladimiru Igoreviču. Zdravi kniazi i družina, pobaraja za christijany na poganyja plky. Kniazem slava, a družinie.“

Dokáže-li bohatier pri činoch hrdinských i skutky povstalé z pohnútok, duši nášho národa tak milých, ľudských, zaujíma-li sa hrdinstvom svojím utisknutých a nevinných všade, kde mu pod oči prídu, a v celom jednaní svojom má-li sa ku každému, v jakomkoľvek odeve a v ktorýchkoľvek okolnostiach, jako k blížnemu a človeku, stane sa bohatier taký národu nadovšetko obľúbeným, jeho miláčkom, a meno jeho, prechodiac z pokolenia na pokolenie, zostáva neprestajne živým v mysli a v ústach národa ho oslavujúceho. Taký bohatier je Marko Kraljević národu srbskému.

Marko Kraljević vykonáva všade, kde treba, činy hrdinské, a sila jeho je tak veľká, že nemožno temer jej odolieť. — Pri večeri si sedí Marko so starou matkou pri suchom chlebe a „rujnom“ — červenom — víne, i prídu mu tri listy, jeden „od Stambola grada“,^[284] v ktorom ho turecký cisár pozýva, aby mu prišiel pomáhať v boji proti Arabom, druhý „od Budima grada“,^[285] v ktorom ho budínsky kráľ žiada sebe na veselie, „da ga vjenča s gospodjom kraljicom“,^[286] a tretí „od Sibinja grada, od vojvode Sibinjanin-Janka“,^[287] aby prišiel mu ku krstu synov. Pýta sa matky Marko, kam má ísť, ale nehúta dlho i na vojnu sa hneď namyslí, čo i matka schvaľuje: „Idi, sinko, na carevu vojsku, i Bog će nam, sinko, oprostiti, a Turci nam ne će razumjeti“^[288] tak vyberie sa na vojnu, a kadenáhle prirazí do Carihradu, zaraz cisár, zoberúc silné vojsko, ide s Markom „preko mora sinjeg na Arapsku ljutu pokrajinu“,^[289] kde Marko hneď s jeho vojskom 44 zámkov dobyje.

Hrad ale Okan nemôžu dobyť za tri roky, trebárs Marko arabské hlavy seká jako kosa trávu, čo vidiac Turci, závistliví tej priazne, v ktorej u cisára stál, hovoria cisárovi, že Marko len mŕtvym hlavy odsekuje, a jemu, aby sa pochlúbil, ich donáša. Počujúc to Marko, vypýta sa od cisára na stranu, lebo že má zajtra krstný deň svojho mena po zákone a obyčaji sláviť, čo cisár odoprieť nemôžuc — „od ina se caru ne mogaše“^[290] — Markovej žiadosti povolil, a tak odíde Marko z bojného poľa, rozopne si ďaleko od vojska v zelenej hore šiator a tam slávi deň mena svojho, popíjajúc si počerňavé víno. Zaraz na druhý deň poznávajú Arabi, že nieto Marka vo vojsku, kričí teda arabská stráž, aby teraz uderili na Turkov, bo „nema onog strašnoga junaka na šarenu konju velikome“^[291] (Markov Šarac), čím posmelení Arabi uderia i vedľa slov piesne 30.000 tureckého vojska zbijú. Posiela list cisár Markovi, aby prišiel, lebo že mu utrpelo vojsko hroznú stratu, ale Marko chtiac, aby závisť turecká ešte lepšie nakarhaná bola, sedí si len preč v hore zelenej i popíja víno. Druhý deň sa to všetko opakuje, čo dňom predtým, stráž arabská volá, aby teraz, keď niet strašného junáka, uderili; uderia a zbijú 60.000 Turkov. Zle je cisárovi okolo srdca, píše a prosí Marka, aby prišiel, on ale odopiera, až by sa ešte lepšie strestala závisť, a tak na tretí deň, keď ho len nebolo, zbili Arabi 100.000 tureckého vojska. Na opakovanú prenikavú prosbu cisárovu, že Arabi už celý tábor zničili, príde konečne Marko, sadne na Šarca, ktorého vidiac Arabi, hneď kričia, aby pred strašným junákom ustupovali, dá sa do nich, rozoženie ich vojsko hneď na tri strany: jednu čiastku poseká šabľou, druhú pošliape Šarcom a tretiu doženie pred cisára. Vykonal Marko svoje, a keď vykonal, [hovie] si. Bolo na ňom 70 rán, ktoré aby si vyhojil, dáva mu cisár z velikej vďačnosti 1000 dukátov, pýtajúc sa ho pritom, či si trúfa ich vyliečiť a sám mu [dáva] drahocenné lieky, Marko ale odpovediac, že si trúfa, berie 1000 dukátov, ide, cisárskymi sluhami sprevádzaný, majúcimi naložené opatrovať ho a bdieť, „da ne umre Marko“,^[292] z hostinca do hostinca, kde by bolo lepšie víno, a tak sa vyhojí a rany mu zarastú.

Ako bohatier zastáva Marko utisknutých a nevinných. Dievka jedna od dvanástich Arabov chytená a v trápnej nevoli držaná pribieha k Markovi pod šiator, bratimí ho a prosí, aby sa jej zastal a ochránil od ukrutníkov, a Marko hotový, berie ju za ruku, pod šiator usádza a uhostí. V okamžení pribieha dvanásť Arabov, a na Marka! Usmieva sa Marko a hovorí, žeby sa nechytali doňho, aby si vraj dušu na nich ohriešiť nemusel, tí ale nedajú si riecť nič, začnú šiator rúbať a chcejú ho podvrátiť. Sadne Marko na Šarca, posadí dievku za seba a v okamžení poseká všetkých Arabov:

^[293]

Tak v druhej piesni jachajúcemu Kosovým poľom Markovi žaluje sa Kosovka devojka, že okolia toho poľa zakúpil od cisára tureckého „Arap prekomorac“^[294] a tomu že každý, kto sa chce ženiť, musí platiť po 34, a ktorá sa chce vydávať, po 30 dukátoch, okrem toho že musia byť ženy a dievky z celého okolia rad-radom Arabovi a jeho sluhom kvôli. Ona chudobná, že nemá kde vziať toľko dukátov, a že dnes je na nej rad ísť do šiatra Arabovho, tam ale že nepôjde:

^[295]

Obdarí Marko Kosovku bohato, a dozvediac sa od nej, kde je ten šiator, hovorí, že ide tam; vystríha ho Kosovka, bo že už od Arabovej ruky 77 junákov zahynulo, ale Marko:

Ustrnú sluhovia Arabovi nad blížiacim sa takým konníkom^[296] i oznamujú pánovi čudného junáka so strachom, ten ale im hovorí, aby ho prijali a uviedli pod šiator, že sa bezpochyby zo ženby splatiť chce; vyjdú teda sluhovia v ústrety Markovi, zazrúc ho ale zblíza, „ne smedoše pred Marka izići“,^[297] i zakrývajú si zbroj, jak len môžu. Zlezie Marko z koňa, pošoptajúc mu, aby sa dobre držal a stál pri bráne napohotove, a vstúpi do šiatra, hovoriac, že doniesol odkup,^[298] ale vyhodí len tri dukáty, bo že nemá viac. Rozsrdený Arab dá sa ho biť buzdovanom,^[299] usmievajúceho a pýtajúceho sa, či sa žartuje, keď ale Arab odpovedá, že on to naozaj myslí, udrie ho Marko zľahka a zvalí hlavu z pliec. Nato mečom sluhov jeho poseká a hlavy vynesené srbských junákov pochová.

Pri všetkom svojom hrdinstve je Marko skromný a uznanlivý. — Turek Alilaga, vidiac postonávať Marka, vyvoláva ho na súboj v strieľaní a kladie výminky,^[300] že ak Marko ho nadstrelí, aby si vzal jeho dvory, statky i jeho ženu, ak ale on Marka, že nechce ani jeho dvorov a ženy, lež že si vezme Šarca a Marka obesí. Odrádza ho Marko, aby sa nedával do toho, ale Turek nedá pokoja a prisilí ho naposledy. Strieľajú z kuší v diaľku; Alilaga neistý svojho, chce sudcu súboja dukátmi porušiť, jako to ale Marko zbadá, zahrozí mu, z čoho tohoto zimnica vychytí, i nekonečne ďalej nadstrelí Alilagu. Strach popadne Turka po prehraní súboja i prosí sa Markovi so slzami, aby ho neobesil, s radosťou že mu dá statky i ženu.

^[301]

Uradovaný Turek obesí sa mu okolo hrdla, bozkáva ho a častuje za tri dni.

V Kruševe v hostinci sedí za stolom 20 vojvodov a pije víno, dohadujúc sa, ktorý z nich je junák najlepší; podnapilí istia, že najlepší vojvoda je Janko, a Kraljević Marko najhorší. Nepovedal k tomu Marko pri víne svojom ani slova, ale vyjdúc von napojiť Šarca vínom, uzrie poľom idúceho na vranom [koni] junáka, ktorý sa jedľou v ruke od pálčivého slnka tônil, čo, vstúpiac do hostinca, oznamuje vojvodom, dodávajúc, že takého junáka ešte nevideli, a že keď do hostinca príde, všetci sa mu poklonia. Vojvodovia urazení odpovedajú, že nepoklonia sa, ani že ho nepozdravia, tužibit^[302] ale junák do hostinca, dvere za sebou zavrie, až dom sa zatrasie, a vstúpi do svetlice. Zaraz pri vstúpení klaňajú sa mu vojvodovia a pozdravujú ho radom, neskôr len pozdraví ho Marko, samojediný Banović Sekule ničím ho neprivíta, čím rozsrdený junák vyzve ho na súboj. Ide s nechuťou Sekule, spoliehajúc sa pritom na pomoc druhých; chytia sa, ale junák zaraz ho praskne o zem, až zavolá: „Joj mene, majko,“^[303] a pýta vojvodu Janka o pomoc. Nejde volaný, ale Marko, vidiac, že je zle, priskočí a junákovi zaraz koniec urobí. Vrátiac sa do hostinca, nenájde tam nikoho, bo vojvodovia všetci boli poutekali, za nimi volajúc Marko, vráti ich a pousedá za stôl k vínu. Strhne sa zase reč medzi nimi, kto je junák najlepší, a tu potom jednohlasne za najlepšieho uznávajú Kraljevića Marka.

Otrok cisára tureckého, Musa, znechutiac si služobnosť, utečie a vystaví si zámok pri mori, z ktorého rabuje okolie, a všetkých cisárových úradníkov, ktorých zapopadne, na šibenici odpravuje. Žaloby na žaloby dochodia cisárovi na Musu, čím cisár rozsrdený vysiela proti nemu junákov na chýre, z nich ale ani jeden nevracia sa viac. Utisknutý cisár na Marka, vypúšťa ho z temnice, v ktorej ho väznil už tri roky, privádza za par mesiacov do síl vínom, škopovinou a bielym chlebom, a keď Marko takto trochu okreje, vystrája ho na zbúrenca. S novým mečom, ale horšie kovaným, jako čo bol Musov, ide Marko na svojom Šarcovi proti Musovi, zastane ho v nedeľu na poli kdesi a vyzve na súboj. Bijú sa kopijami, buzdovanmi, mečmi, ale dolámuc všetko, neurobia si nič. Skočia z koní a chytia sa teda za pasy. Vláčili sa za pravého poldňa v lete; biela pena strieka Musovi z úst, Markovi biela a krvavá, až konečne Musa udrie Marka na zelenú trávu a sadne mu na prsia. Zastoná Marko a dozýva posestrimu Vílu, aby mu prišla k pomoci, ktorú mu obecala^[304] bola pri každej nehode, ale Víla, ukážuc sa z oblakov, na oči vyhadzuje Markovi, že sa v nedeľu do boja púšťa. Prekvapený Musa hlasom z oblakov obzrie sa tam, v čom Marko popadnúc ho zvalí a nožom prebodne. Vidiac Marko Musu mŕtveho:

^[305]

Pri svojej skromnosti je Marko i spravodlivý a pri každej príležitosti pravdomluvný. — Po smrti cára Dušana strhli sa rozbroje o následníctvo na prestole srbskom; príbuzní cárovi chceli syna jeho maloletého Uroša od prestola odstrčiť a každý ho sebe osvojiť. Na Kosovom poli pri Samodrežskom kostole zastali sa samozvanci: Vukašin kráľ, Markov otec, vojvoda Ugleš a vojvoda Gojko i s maloletým Urošom o rozhodnutie sporu. V hádke povstalej, keď každý si osvojoval cárstvo a len malý Uroš mlčal, vysielajú poslov k protopopovi Nedeljkovi, spovedavšiemu Dušana a majúcemu u seba „knjige starostavne“,^[306] on že najlepšie rozhodnúť môže, komu cárstvo prislúcha. Odpovedá Nedeljko, že on síce ospovedal umierajúceho Dušana, ale sa ho o cárstvo nepýtal, lež aby išli na Prilip-hrad ku Kraljevićovi Markovi, jeho žiakovi, ktorý sa uňho knihám vyučil i u Dušana pisárom býval, ten že má „knjige starostavne“ i ten že rozhodnúť môže, „na kome jo carstvo“.^[307] A Marko že pravdu povie:

^[308]

Odídu teda poslovia k Markovi a zvú ho k rozhodnutiu sporu na Kosovo pole. Dobre ich prijíma Marko, pýtajúc sa:

a oznamuje matke svojej príčinu ich príchodu:

Prijdúc Marko na Kosovo, privíta sa od všetkých s radosťou a od každého v nádeji, že mu prisúdi cárstvo. Otec sa teší, že bude syn sudcom a že po smrti otca synovi pripadne, Ugleš sa úfa synovcovi a sľubuje mu, že spolu budú cárovať, Gojko tiež na synovca nádeju skladá, ktorého vraj ako malého čo zlaté jablko chránil, opatroval a všade so sebou vodieval. Pri nádejach a sľuboch jedného každého mlčí Marko, nič nehovorí, ale odíde k malému Urošovi a s tým sa zabáva. Ráno keď zasvitlo, odišli všetci do kostola a po odbavenej službe božej posadili sa pri kostole okolo stolov, Marko s knihami starostavnými, do ktorých hľadiac hovorí:

Tak ako otca, odsúdi od neho i Ugleša i Gojku a cárstvo prisúdi Urošovi:

Rozsrdený otec syna chce prebodnúť, čo vidiac:

a otec za ním, honiac ho okolo kostola a oboženúc tri razy, takže ho už dostíhal. Vtom Markovi zašopce dačo z kostola, aby dnu vbehnul, otvoria sa mu naraz dvere i zatvoria za ním, ale kráľ bije mečom do nich, až vidiac kvapkať krv, pokaje sa, strčí meč do pošvy, Marka ale predsa ešte preklína a menovito

Cár naopak, ktorému Marko právo prisúdil, blahosloví ho:

Podľa viery ľudu Marko následkom tej kliatby musel slúžievať Turkom, ktorým aj čas po čase slúžil „po nevolji“^[309] s bolesťou, a následkom toho požehnania stal sa na všetku budúcnosť spomínaným junákom.

Zaujímanie sa opustených a nakladanie s každým blížnym ľudské je Markovi tak na srdci, jako pravda svätá. — Dvaja pobratimi jachali spolu poľom, Kostadin a Kraljević Marko. Hovorí Kostadin Markovi, chvastajúc sa, že keby on k nemu o jeseni prišiel, keď slávi krstný deň mena svojho, čo by tam videl za slávnosti, hostenia a krásne prijímania, na čo Marko odvetuje chladno, aby sa mu nechválil s tým. Jemu že sa raz v jeseni, práve na deň jeho mena, priudalo k jeho dvorom prísť, tam že videl jeho prijímania a hostenia, videl vraj tri nečlovečenstvá. Na otázku Kostadinovu, aké by to boli nečlovečenstvá bývali, odpovedá Marko:

^[310]

a hovorí potom, že dívajúc sa na to zďaleka, on tie odohnané siroty nakŕmil a napojil, a zvlieknuc z nich chudobné šaty, obliekol ich v šarlát a hodváb, tak že ich zase vystrojil na jeho dvor, potom iba že ich len Kostadin pekne prijal, jedno na pravú a druhé na ľavú ruku vzal a za stôl usadil, hovoriac:

Druhé nečlovečenstvo pri tom hostení že spáchal tým, keď starých hospodárov v chatrnejšom rúchu dolu za stôl, mladých ale v peknom odeve za vrch stola posadil, a tretie, že jeho starého otca i matky, ktorí by boli mali prvý pohár vína jemu na zdravie piť, za stolom nebolo.

Sám Marko, ako piesne svedčia, častuje na deň svojho mena všetkých, kto príde; za jedným stolom sedia uňho biskupi, za druhým hospodári, za tretím žobráci a chudobní. Len sa bojí, aby na hostinu nedošli aj Turci, s ktorými len „po nevolji“ do činenia má, a preto rozkáže sluhovi, aby bránu zatvoril, a Turkov, ak by prišli, nepúšťal. Turci ale prídu, rozrazia vráta a sluhovi načítajú na chrbát do vôle. Príde sluha plačúc, čo vidiac Marko, pýta sa ho, prečo plače, ak vraj je hladný, aby sa hotových jediel najedol, ak smädný, aby sa chladného vína napil; dozvediac sa ale pravú príčinu plaču, chytí zbroj a chce sa Turkom odmeniť náležite, lež na prenikavú prosbu matky, aby na deň svojho mena s nikým sa nepopúšťal, ale každého uhostil, prijíma ich a uhostí. Uhostení Turci poberajú sa domov, hovoriac medzi sebou turecky, čo ale rozumejúc Marko, lebo sa vraj, keď cisárovi tureckému za sedem rokov slúžil, čisto po turecky naučil, ukáže im svoj buzdovan a hovorí, aby zaplatili sluhovi za rany, ktorých mu vraj dôkladných na chrbát načítali. Zimnica vychytí Turkov pri videní Markovho buzdovana, s radosťou teda poplatia, každý dvadsiatimi dukátmi, sluhovi rany a okrem toho Markovej žene, ktorá je nie vraj otrokyňa a pri varení jediel si hodvábne šaty pokrčila, každý po desiatich. Po tomto výkupe volá Marko na matku:

^[311]

Turci von z brány hovoria si potichu medzi sebou, že na takúto hostinu ku kaurínovi^[312] viac vraj neprídu, lebo:

Dopustivší sa priestupku Marko kaje sa a ľúto mu je nad tým. V jednej piesni pýta sa ho matka, prečo robí toľké „zadužbine“^[313] — skutky za dušu — a on odpovedá, že keď raz sa dostal do arabskej zeme a prišiel do temnice, v ktorej sedem rokov presedel, dcéra arabského kráľa, naňho upriamená, mu z nej pomohla na slobodu v nádeji, že bude jeho milou. On že nemal k nej náklonnosti žiadnej, a temnica nebola mu tak proti vôli jako tá Arabkyňa; nechtiac ale v temnici za živa zhniť, užil jej pomoci, vybavil sa zo žalára a ona utiekla s ním. Na slobode ponúkajúc sa mu k láske, rozdráždila ho tým, prečo vezmúc meč, prebodnul ju. Z tej príčiny, odpovedá matke, vykonáva toľké „zadužbine“. — I po skutkoch nie zlých, ale nutných, Marko robieva pokánie. Po vojne arabskej, do ktorej „po nevolji“, na žiadosť cisára tureckého išiel a v nej toľko ľudí o život priviedol, ide Marko na svätú horu Athos,^[314] tam berie na seba odev mníšsky a kaje sa zo zahynutia toľkých ľudí.

Marko Kraljević, ako ho piesne srbské vystavili, je junák národu po duši i vôli i ako čo by bol národu z oka vypadnul. Prchlivý a v prchlivosti k prenáhleniu sa hotový, vždy ale na lepšie upamätať sa dávajúci, čo — pozoruhodno — pri Markovi matka, ktorú poslúcha, robieva, hrdinsky odvážny a neprelomný, pritom skromný, bez hľadania každého zisku, pokorný, spravodlivý a ľudský, po priestupkoch kajúci, je on vzorom, v dačom ešte zdokonaliť sa majúcim, všetkého bohatierstva slovanského. A čo je znak hlavný jeho slovanskej mysle, je to, že čo robí, robí z povinnosti osvedomenej, ku ktorej ho ale sama jeho prirodzená náklonnosť neodolateľne vedie. To sa znať dáva zo všetkých jeho skutkov, tak ako sú v piesňach vystavené. Vo spore o cárstvo hovorí pravdu podľa zákona kníh starostavných, pieseň ale výslovne hovorí: „Koľko Marko težio na pravdu“,^[315] a dáva tým znať, že by mu ani matkinho napomenutia k tomu nebolo bývalo treba. Kosovku a ženy srbské oslobodzuje od hanby, lebo hanba kresťanstva a kresťanského Srbstva trápi jeho dušu. „Što si danas dočekalo tužno“^[316] atď., jak si hovorí, ale spolu k ľútosti ho vzbudzuje pohľad na tieto nešťastné: „Prosu suze niz lice junačko.“ Chudobných a siroty odstrčiť od seba a nezaopatriť drží za nečlovectvo, za skutok nekresťanský, a takýchto odstrčených zaujme sa on sám a zaopatrí ich. „A meni je žao vrlo bilo, žao bilo dveju sirotice.“ Tam, kde by prirodzená náklonnosť a povinnosť oproti sebe stáli, rozhodne uňho povinnosť. Vo spore o cárstvo neprisudzuje otcovi prestol, ale súd vyrečie podľa pravdy.

Popri Kraljevićovi Markovi stojí ešte v srbských piesňach celý rad junákov, vyznačených odvahou, hrdinstvom v boji a mužským pretrpením jakýchkoľvek múk. Jeden z nich je Jurišić Janko, sediaci u Turkov v temnici hlbokej tri roky, a vždy tak svieži, odvážny jako na slobode. Pýtajúcemu sa cisárovi tureckému, ktorí to boli hrdinovia, čo Turkov tak zrážali na Kosovom poli, odpovedá mužne: jeden že bol Kraljević Marko, druhý [Ognjan], sestrenec Markov, a tretí, čo ich na kopije nakálal a do rieky metal, že bol on. Zo smrtí od cisára mu predložených vyberá si junácku, aby bol do boja na zlom koni a so zhrdzavenou šabľou s 200 janičiarmi pustený, z ktorej ale zišlo junáctvom jeho. I z ajdukov, hrdinskou silou nadaných, mnohí prišli do srbských piesní. Tak starý Vujadin, ajduk, chytený so dvoma synmi a vidiaci už vežu, v ktorej pôjdu do temnice a na muky, dáva naučenie synom, aby nikoho nevyzradili, kto ich lebo chovával, lebo poklady skrýval:

^[317]

A podvržený predpovedaným mukám Vujadin nezastonal, ani nikoho nevyzradil slovom.

Umrieť ale vo väzení, dať sa umoriť len tak bez hrdinskej zámery, to junákovi srbskému najťažšie prichodí. O tomto trpnom prestátí toho, čo sa uvalí naňho, platí srbské porekadlo: „Tko se neosveti, taj se neposveti.“^[318] Vo väzení skadarskom sedia traja väzni, ktorí, predvídajúc smrť skorú, rozprávajú jeden druhému, čo im bude najľútejšie odomrieť. Prvý hovorí, že mu bude najľútejšie za starými rodičmi, ktorí už na seba zarobiť si nemôžu, druhý, že za ženou a tretí, že:

^[319]

Sotva si to dopovedali, vyvoláva ich Turek z väzenia ako na slobodu, jedného po druhom; prví dvaja padnú na dverách jeho mečom, ale ten tretí, povediac mu, aby šaty jeho drahé nekrvavil, lež si ich radšej čisté vzal, lakomým ho na ne zrobí, a vtom vytrhol mu meč, Turka poseká i druhých, a šťastne domov dôjde:

Do takéhoto junáctva zamilovaný hrdina žiada si i po smrti len slýchať o ňom. Mladý Sekula, na smrť ranený, prístojacieho ujca o čo ostatné prosí, je:

^[320]

Dumy ukrajinské za roveň týmto ospevujú tiež skutky bohatierov kozáckych, hlavne atamanov vyznačených: Chmelnického,^[321] Ničaja,^[322] Morozenka^[323] atď., alebo i druhých mužov hrdinstvom znamenitých, jako Dimitra Višnoveckého,^[324] i v trpení smrti ešte nepriateľov porážajúceho. Napospol sa ale poznamenať musí, že v nich jesto viac citlivosti jako v junáckych spevoch Srbov a náklonnosti k dramatickému predstaveniu; dumy sú viac lyrické, bohatierske spevy Srbov prosté, čistejšie epické.

Aký bol život junákov, taká je i ich smrť; slávnejšia, čím bol bohatier znamenitejší. Vyznačená je smrť Markova. I pre sám dej i pre nekonečnú krásu uvádzame v celosti pieseň, smrť Markovu spievajúcu:

^[325]

Oddanosť a láska k vlasti vyjavuje sa alebo v činoch, vyjavených citoch skutkami, bez vyslovovania ich od osôb jednajúcich; alebo len v púhej rozčulenosti, vylievajúcej sa do piesne, na ktorú dej dajaký často i nasleduje, prevažovaný ale citom, piesňou sa vinúcim, alebo vyjavuje sa láska k vlasti len v samých citoch, skadiaľ piesne čisto lyrické povstávajú. Vlasť skoro všetko to obsahuje, čo je rodencom^[326] jej na zemi najdrahšie, prirodzená vec teda je, že i k nej ohlasuje sa pieseň, a i naša slovanská. Slovania síce práve pre veľkú oddanosť rodinnému životu, pre popúšťanie uzdy citom v tomto i v druhom ohľade nestvorili za starodávna sami osebe vlastí silných a dočkali sa ich skorého hynutia až na jedných všetci, z druhej ale strany isté je, že vlasti v tom zmysle, ako sme ju hore určili, nikto nie je viac oddaný ako Slovan. Nasledovne i o nej zaznieva pieseň jeho. Piesne tieto sú rozličného druhu. Veľkosť a mohutnosť vlasti povzbudzuje ku spevu na slávu jej. Ruská:

^[327]

Z Rukopisu kralodvorského:

^[328]

Minulosť slávna vlasti a jej úpadok rozčuľuje ku spevu smutnému. Slovenská:

Oddialenosť od nej privodí k túžbe žalostnej. Maloruská:

^[329]

A žalostný úpadok vlasti, bez nádeje vybavenia jej, privedie i k smrti zúfalej. Uvádzame sem patriacu prekrásnu jednu srbskú pieseň v jej celosti:

^[330]

A navzájom i vlasť žiali za vyznačenými svojimi synmi. Rusínska:

^[331]

Na vlasť istými hranicami zavretú nie je vždy obmedzený národ toho istého pôvodu. Povedomie príbuznosti národa i za hranice jednej vlasti vyslovuje sa tiež v piesňach slovanských, a menovito v srbských. V jednej z nich cár moskovský posiela dary cisárovi tureckému, a tento nevediac, čo mu poslať navzájom a radiac sa mnohých, konečne mu posiela na radu patriarchu carihradského:

^[332]

nad týmito ale darmi, cárovi moskovskému poslanými, ustrnie baša Sokolović, a hovorí svojmu cisárovi:

Upozornený sultán rozkazuje sluhom, aby poslov moskovských zhonili a dary im odobrali, bolo ale už pozde. Dary spomenuté vedľa všeobecnej viery u Srbov nachádzajú sa v Rusku. Druhé piesne tohoto obsahu udávajú, že carica „gospa Jelisavka“ (Elizabeta, ruská carovná) sama žiadala tie veci od sultána, a menovito, aby sa jej poslali:

^[333]

a ona za tieto dary že mu dá pokoj za 30 rokov a ešte nadto zbožia k chovaniu vojska za deväť rokov.

V jednej z novších piesní sa i povedomie Slovanstva ohlasuje. Peter V., cár ruský, vedúc vojnu s Turkami, píše v nej Černohorcom, aby mu prišli na pomoc, hovoriac medzi inším v liste, v piesni uvedenom (list tento, poslaný po M. Miloradovićovi, nachodí sa i teraz ešte na Cetinji v Černohorsku):

^[334]

Nado všetkým zemským zachvieva sa náboženstvo, spájajúce ľudstvo s bohom. Ono vzbudzuje, utvrdzuje a posväcuje všetko dobré činenie ľudské, jako aj všetky značnejšie príbehy života ľudského. Národ slovanský, tak vrúcne nábožný, i vo svojich svetských piesňach vyjavuje myseľ túto, kladúc ho nad všetky zemské statky. Odchádzajúci deviati Jugovići, bratia rodní, do osudnej bitky na Kosovo pole, nijakým spôsobom ani jeden z nich nedajú sa zdržať doma od Milice, ich sestry, manželky cára Lazara, pre útechu a pokoj jej, zostávajúcej doma osamote, ale odpovedajú na prosby sestrine jeden za druhým:

^[335]

V druhej piesni vladyka černohorský, vyvolávajúc do boja národ svoj proti Turkom, hovorí im:

^[336]

A Jakšić Štefan, upadlý do tureckého rabstva, ani žiadnymi sľubmi, ani hrozbami, nie po dávaní mu vezírstva nad viacej krajinami, nie po väzbách ťažkých, nie ukrutnou tvárou sultánovou, nie chlácholivými rečami tureckých devíc od viery kresťanskej odvrátiť sa nedá, ale vždy i sultánovi i vezírovi i bašom opakuje:

^[337]

Vojvoda Prijezda zas vidiac, že do zajatia tureckého po nešťastnom boji upadnúť musí, volí si smrť dobrovoľnú a pýta sa manželky, po ktorej pre jej krásu už oddávna Turci pásli, čo ona urobí, na čo táto odvetuje:

^[338]

Kliatba najťažšia národa nášho leží na tom, kto pre čokoľvek, či zo zisku lebo strachu, odpadá od svätej viery Kristovej.

Pozoruhodno pritom, že v srbských piesňach i Kristus Pán, i matka jeho, i druhí svätí uvádzajú sa jako osoby inšie, národu dobre známe. Vo zvláštnych piesňach vykladá sa krstenie Krista Pána od Jána Krstiteľa, pri ktorom:

^[339]

Spôsob predstavenia v piesňach našich je plastický, nie opisujúci, ale živo uvádzajúci, maľobný. Osoby a predmety zdajú sa stáť pred nami živé. Žiadne inšie národné básnictvo sa v tomto ohľade ani zďaleka nášmu nevyrovná, z čoho samého už súdiť možno, jak živá obrazotvornosť hrá v národe našom. Živé toto líčenie v uvedených už od nás piesňach všade vidieť bolo, preto sa teraz obmedzíme len na pár ukážok. V Benešovi Hermanovi v Rukopise kralodvorskom:

^[340]

V Jaroslavovi:

V Čestmírovi a Vlaslavovi:

V Zábojovi:

A ďalej:

^[341]

Ďalej:

Kytice:

^[342]

Jahody:

Plný je takéhoto živého, plastického predstavenia Igor Svätoslavič, napr.:

„Prysnu more polunošči; idut smorci mglami; Igorevi kniaziu Bog puť kažet iz zemli Poloveckoj na zemliu Ruskuju, k otniu zlatu stolu. Pogasoša večeru zari: Igorj spit, Igorj bdit, Igorj mysliju polia mierit ot velikago Donu do malago Donca. Komoň v polunoči…“^[343] A preto i má krásu v sebe čarovnú, ktorá sa ľahšie dá cítiť ako vypovedať:

Slovenské:

Rusínske:

^[344]

Srbské:

^[345]

A s podobným živým predstavením začínajú skoro všetky srbské junácke spevy:

^[346]

Ruská:

^[347]

A preto nekonečne rado má naše básnictvo pochopy predmetné, zmenšené, zveličené, v slovesách prítomné časy, a vyhybuje sa, kde len môže, čiastkam reči nepredmetným, ku spojeniu slov slúžiacim.

Ku zveličeniu plastického, živého líčenia užíva ono krem toho ešte jedného zvláštneho spôsobu. Uvedie najprv dajaký predmet z prírody význačný a do očí padajúci a potom hovorí, že nie je to ten predmet, ale inší, ktorý menuje, čím poslednejší vyznačiť a tamtomu pripodobniť chce. Zhusta sa to robí v piesňach našich, napr. srbských:

V rusínskej:

^[351]

A dakde ani nekladie, lež len zapiera doprosta predmet, čím však to isté, čo prvším spôsobom dosiahnuť chce, t. j. vyznačenie nasledujúceho a pripodobnenie ho k zapretému. Je to len skrátenie prvšieho spôsobu. Tak v dume maloruskej:

Oj, todi to ne sivi tumany vstavali, to z horoda Azova tri brata z tiažkoj nevoli Tureckoj vtikali^[352] atď. Ako by človek videl cválať stepou bratov konných v kúrave a v prachu, nesúcom sa ako hmla, duma ale hovorí, že to nebola hmla, tým však chce vlastne povedať, že sa za roveň hmle niesli stepou v kúrave.

Reč našich piesní je prostá, krátka, jadro toho, z čoho pieseň povstáva, podávajúca, a v piesňach je málo obratov, bez úvah. Napospol tento je ráz všetkých našich piesní, medzi nimi ale ešte v tomto ohľade vyniká Rukopis kralodvorský a za týmto zaraz stoja srbské junácke spevy. Prostota a jadrnosť v piesňach našich každému na prvý pohľad do očí padá, preto prednášame len málo príkladov. V Čestmírovi a Vlaslavovi v Rukopise kralodvorskom:

^[353]

V Zábojovi:

Ale na dokázanie stručnosti a výraznosti reči museli by sme doviesť celý Rukopis kralodvorský. — Koľko by asi o tomto, čo tu je dovedené, boli sa narečnili terajší básnici a rečníci! Pritom i v rozsiahlejšom deji, jako napr. Záboj, Slavoj, jak málo obratov, alebo v Benešovi Hermanovi! Všetko, čokoľvek sa dovedie, stojí s celkom v tuhom zväzku, a nedovedie sa inšie, zbytočné. Tak i v srbských junáckych spevoch. Každá okolnosť dovedená má príčiny svoje v celku utkvené, inšej tam ani nezrieť. — Kto by o krátkosti a stručnosti reči piesní našich ešte ďalej presvedčovať sa chcel, toho odkazujeme na všetky piesne v prítomnom spise dosiaľ prednesené, lebo na ktorékoľvek druhé vpravde národné.

Vnešná podoba^[356] piesní našich je verš, nerýmovaný alebo rýmovaný, tamten v staročeských, ruských, srbských a bulharských, tento v rusínskych, poľských, českých, moravských a slovenských piesňach. Jedno i druhé v rozličných piesňach rozhodené nachodí sa v piesňach slovinských v Štajersku, Krajine a Korutansku, a zmiešané v tej istej piesni v lužických i vo mnohých dumách maloruských. Dajedny dumy, jako i od nás uvedená, je bez všetkej podoby veršovej, predsa sa ale výpovedi na konci najviac znášajú, a v Igore Svätoslavičovi nieto šľaku žiadnych veršov.^[357] Podoba piesní nerýmovaných je iste staršia od druhej, a súdime z toho, že piesne tamtie, jako ešte podnes v Srbsku spevy junácke a na Ukrajine donedávna dumy, dlhšie ako na ďalšom slovanskom západe sa prispevovali k nástrojom hudobným, známym ešte za našich časov u Srbov v spôsobe guslí a tamburice^[358] a u Malorusov v spôsobe bandury. V Rukopise kralodvorskom pripomína sa varyto, pri ktorom sa spievavali piesne. Čo stratili piesne v priebehu času hrou hudobnou, to si vynahradili na západe rýmom, napodobením zvuku hudby, bo piesne nie sú vlastne len ku spevu, ale i k hudbe. Najprv sa piesne všetky istotne nielen spievali, ale i hrali, a len potom, keď hlasná hudba sama pre seba zostávala, priberali rým za náhradu straty. Pretvorovanie toto z nerýmovania do rýmov pekne vidieť v dumách maloruských, v slovinských i lužických piesňach, v ktorých, ako sme už spomenuli, daktoré piesne, alebo v dajedných niektoré verše sa znášajú, a v druhých nie. I v srbských celkom nerýmovaných piesňach vidieť už v dajedných snahu po rýme, bezpochyby, že i tam už hudba nástrojová k piesňam pomaly prestáva.

Verše majú sylaby^[359] v rozličnom počte. Je ich v jednom po 5, 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12 i viacej, najobľúbenejšie sú ale verše s 8, 10, 12 sylabami. Junácke spevy Srbov sú skoro všetky vo veršoch desaťsylabových zložené. V týchto a v osmisylabových je prestávka napospol po štvrtej, vo dvanásťsylabových obyčajne po šiestej sylabe.

Prízvuk sa vo veršoch šetrí, a kde dlhosť syláb silu prízvuku umenšuje, táto do povahy prichádza, čo z toho poznať, že poriadok ten, v akom slová vo verši stoja, je vymeraný a len s ujmou dobrozvučnosti verša sa prehodiť môže.

I tá zvláštnosť ešte pri piesňach našich pozornosti zasluhuje, že sa slová, na ktoré pieseň váhu kladie, často opakovávajú, a to na rozličnom mieste:

Alebo:

a opakúva sa nielen prvé, ale aj slová inšie miesta zaujímajúce, slová tie úhrnkom, na ktorých piesni zvláštne záleží. Je to spôsob paralelizmu. A i celé verše sa opakovávajú. [Srbské:]

^[360]

Alebo:

^[361]

Spievajú sa piesne slovanské všade, ako sme už spomenuli, pri všetkých príležitostiach i robotách poľných i domových, slávnostiach domácich, vo spoločnostiach zábavných atď. Na poli pri robotách i pri domácich slávnostiach spievajú najviac ženy; v zábavách spoločenských sa obveseľúvajú nimi i mužovia. Výlučne ale mužovia spievajú u Srbov junácke spevy, a to takrečení slepci, ľudia slepí, pri svojich jednou strunou pretiahnutých gusliach. Zasadnúc si dakam na patrné miesto: na cestu, na rínok pri trhoch v mestách a mestečkách, opodiaľ od kostola v nedeľu a v sviatok, spievajú piesne junácke rad-radom, nadovšetko ale o Markovi Kraljevićovi, a ľudu sa okolo nich nazbiera na kopy, počúvajúceho v radostnom nadšení deje ubehlých časov a svojich v pamiatke potomstva žijúcich bohatierov. Pri odchode každý obdarúva slepca niečím, čo spolu dohromady býva výnosným, takže slepci u Srbov nezakusujú žiadnej núdze. I pri veselých četných spoločnostiach po dokonaní hostiny spievavajú slepci pri všeobecnom tichu. Po Ukrajine až donedávna ešte, podľa svedectva poľských spisovateľov, chodievavali takrečení banduristi, spievajúc dumy, najviac zo slobodných kozáckych časov, a zbierali dary za spevné spomienky vekov bohatierskych. A i na dvoroch veľmožov poľských zdržovávali sa banduristi za dávnejších časov, obveseľujúc každú väčšiu spoločnosť spievaním dúm starých. Ale už ustali, a s nimi zamĺkajú aj dumy pomaly. V spravodlivej bolesti nad ich hynutím pýta sa Bohdan Zaleski, „slávik Ukrajiny“, v jednej svojej básni:

^[362]

U nás na Slovensku spievavajú slepci tiež piesne pri husliach, obľúbenom nástroji slovanskom, v čas trhov po mestečkách i chodiac z dediny na dedinu, ale hlavne len o slepote svojej. Máme ale jedného na vzor opravdivých starých slepcov, Mateja Hrebendu^[363] menom, z Krokavy v Malom Honte. Starý vychudlý starec, jako nám dobre v pamäti zostal od vstúpenia svojho do zhromaždenia mladých podruhov slovenských v Prešporku, cestováva v slepote svojej o palici po mnohých slovenských krajoch, spievava i skladáva piesne a zaoberá sa pritom rozširovaním národnej literatúry, v čom jeho ochotnosť a horlivosť je do počudovania. Vidiac ho raz, a znajúc z výpraviek druhov život jeho útrpný, ale poctivý a v nešťastí svojom napodiv činný, chceme týmto spomenutím jeho medzi slepci slovanskými oddať aj úctu mužovi v chatrnom odeve, ale väčšej poctivosti a činnosti od premnohých, do krásneho rúcha sa obliekajúcich a slová „národ a sloboda“ z jazyka až do zunovania spúšťajúcich, uradovaných ale a dobre si hovejúcich v pohodlí svojom.

Slovanské piesne, po všetkých našich plemenách a kmeňoch, ako každý po ich zostavení a prehliadnutí sa úplne presvedčí, sú výrastok toho istého pňa, rozmanitý síce, ale jedného pôvodu. Spoločný ten peň, na ktorom všetky naše piesne vyrástli, je jeden a ten samý hlavný sveta názor, jedna myseľ a jedny city, a vonkajší odev, do ktorého názory a city tie sú zaodeté, je, trebárs v rozličných nárečiach, jedna a tá istá reč. Podivuhodná je zrovnalosť piesní slovanských vo všetkom, i v tom ešte, ako sa vzájomne doplňujú k celku básnictva národného. Čo chybí jednému, má druhý, to ale je založené za roveň plodom inších kmeňov na obecnej a spoločnej osnove básnictva nášho národného. Zrovnalosť piesní slovanských ide, ako sme pár ráz na to v pojednávaní [upozornili], až do málo od seba odchodnej podobnosti v dajedných a do úplnej rovnakosti práve v niektorých piesňach, a to u plemien zemepisne od seba oddialených, napr. u Čechov a Rusov, Srbov a Rusínov, Slovákov a Srbov atď. A piesne naše pohybujú sa pritom v podobných obratoch, alebo práve v tých samých, jako mnohé piesne Slovákov a Rusínov, Srbov a Rusov atď. Toto všetko nestvorilo sa prípadkom,^[364] ani je nie vzájomne vypožičané, ale vdýchnutím toho istého ducha v piesne naše stalo sa tak. Vidieť zo všetkého toho najjasnejšie, že národ náš vo všetkých plemenách svojich dýcha jedným duchom, myslí jednou mysľou a žije životom jedným.

Okrem spomenutého, všeobecne platného rázu piesní našich zrovnávajú sa ony ešte v jednom ťahu, a to v istej zádumčivosti a v smutnom dákomsi rozčulení. I piesne do veselosti sa dávajúce upomínajú v nápevoch svojich vždy na bolestenie, trebárs aj obsah je ho prázdnym. Rozličný ťah tento smútkový piesní našich všelijako vysvetľovali, hlavne ale vykladali ho z nešťastných osudov národa nášho, žiaľbohu, a vina hlavne na nás, dosiaľ vždy len trpevšieho, dosiaľ ešte len najviac k službe odsúdeného. Pravda je, že národ žiaden toľko nevytrpel, toľko sa nenamozolil a nenatrápil, jako náš, i to dopúšťame, že osudy nešťastné národa uderia na útvory a celý život jeho pečať smútku, ale mal a má národ náš v pojediných kmeňoch svojich i časy veľké, časy šťastia a slávy, ťah ale tento smútkový je všeobecný u nešťastných i šťastnejších, a je prenikavý, hlboký, ktorému, myslíme, samojedinou príčinou nemôže byť trebárs jak dlho trvajúce nešťastie národa. Musela ho iste, tak zavierame, vdýchnuť do piesní našich i duša národa k smútku tomu sklonná. A sklonnosť táto vedľa mienky našej pochádza z uvažovania sveta, vždy menlivého a konečne predsa ducha hlbšieho, jaký je iste v národe našom, neuspokojujúceho. Vojdi do samôt a pustatín, a zasteskne sa ti i tam, prejdi do hluku a blesku sveta, i toho sa nasýtiš, oddaj sa bezrobotnosti, zunuješ sa, bývaj vždy v prácach, i od tých sa časom odvrátiš: slovom, úplné uspokojenie trvať môže len okamženia, a koľkože je takých v živote ľudskom! Neuspokojí nikdy svet ten celkom, a toto, myslíme, pri osudoch našich nešťastných zaznieva smútkom v piesňach národa nášho veškerého.

Nápevy piesní našich sú im napodiv prístojné, a nevie čomu sa čudovať človek, či tej obrazotvornosti národa, ktorá také a toľké piesne stvorila, či tej obrazotvornosti, ktorá ich v tak prerozmanitých nápevoch svetom pustila! Je to ale spojené jedno s druhým. Zobranie, skúmanie a vystavenie piesní slovanských zo strany hlasu lebo nápevu zanechávame znateľom našim v hudbe zbehlým.

Povesti slovanské vytiekli z toho samého žriedla, z ktorého i piesne naše, hlavný ale ich názor je omnoho rýdzejší, starší, zachovalejší ako v piesňach. Názor tento je panteizmus, ktorý v národných povestiach slovanských má ešte panstvo neobmedzené. Hľadí on na nás zo všetkých stránok povestí: z divadla, na ktorom povesti sa snujú, a z dejov, v nich vyložených. Patrí v nich prírode moc hlavná, samočinná, božská, proti ktorej je človek nízky a stúlený. V samoprvom stave národov, hlbším duchom obdarených, inakšie to ani byť nemôže. Tá ohromná príroda, najmä v Ázii a v Indii, kde i náš národ pôvod svoj vzal, jej vznešenosť, jej pôsobenie ozorné, tie úkazy, v ktorých sa čas po čase nad zemou vznáša jako v blesku a hrome, vetroch a orkánoch, porážajú myseľ človeka, nevyskúmavšieho ju ešte a nevediaceho rozobrať na príčiny a účinky. Jemu, na zem postavenému, robí príroda to všetko sama, zo svojej vôle a moci, a preto aj vidí v nej moc najvyššiu, pred ktorou na stranu zalieza. A keď ona raz touto mocou najvyššou v jeho očiach vládne, nič jej je potom nie viac nemožné u človeka. On pripíše jej i úkazy, ktorých ani sa diať v nej nevidí, namyslí do nej tvory, ktorých v samej prírode nespatrúva, a povyobrazuje si hmoty a útvory, jakých v skutočnom svete k nájdeniu nieto.

Vyvýšenie a zbožnenie toto prírody, v jej tvaroch a podobách priemenčivosť večná, pritom ale vždy úplná jednota, panteizmus, javí sa, ako hovoríme, vo všetkom v povestiach našich. Prirodzené tvory a moci, hneď v svojich podobách, hneď ako osoby panujú tu a delia sa o panstvo medzi sebou: človek k slnku, k mesiacu, k vetrom, k skalám atď. prichodí, prosí sa im a radí, čo by ďalej robiť, kam by ďalej ísť mal po zámeroch svojich, a ony mu rozkazujú, radia alebo ho odstrkujú. Slnko si chodí ako mládenec po nebi, alebo letí konno, a večer unované naspäť matke do náručia padá, a takto ho človek na ďalekej púšti v lone materinom odpočívajúce nachádza; noc dlhým tmavým závojom odetá vystupuje podvečer z ďalekých pustých hôr a zaťahuje svet závojom svojím; vetry prebehujú končiny ďaleké, a keď sa dosť naviali, vracajú sa do bydla a odpočívajú si; hory s horami, stromy so stromami a ľuďmi zhovárajú sa, a vtáci, najviac havrany lebo krkavce, vtáci zvlášte vedúci, vyprávajú si medzi sebou rady vyššie, zver rozličná: levy, myši a podobné pridružuje sa k človeku a pomáha mu zo svojej vôle v zámeroch atď. Padaním častým do zakliatia drží príroda tiež panstvo nad človekom mocné. V zakliatí stáva sa človek stromom, kameňom, zverom atď. a je v ten čas prírode úplne podmaneným, nevládnuc sám so sebou, nerobiac nič zo svojej vôle, ale pohybujúc sa len jako stratený na rozkazy mocí prirodzených. Upadá do toho stavu vinou svojou lebo druhého a trvá v ňom často roky premnohé. Ale i bez viny a zo svojej dobrej vôle pretvoruje sa človek v prirodzené tvory, stávajúc sa vtákmi, kvetmi, skalami, lúkami atď., jako aj naopak, predmety neživotné stávajú sa životnými. Z týchto prietvorov, ktoré sa v piesňach viac len ako hra obrazotvornosti javia, v povestiach ale naozaj berú,^[365] poznať úplne názor panteistický. Pretvoruje sa človek v zmysle tomto obyčajne pred stíhajúcou ho zlou mocou, ktorá mu je už za pätami, aby ho nepoznala, ale zavedená prietvorom prebehla ho. Beda mu ale, jestli stíhajúca zlá moc niečím sa na prietvor taký upozorní, lebo potom, poznajúc stíhaných, obyčajne ich do tých prietvorov zakľaje. Inakšie, keď stíhajúcej moci nijak do očí nepadnú a ona prebehne, z prietvoru sa zase menia na ľudí a idú ďalej svojou cestou. Prietvory takéto obyčajne ukazujú sa v obrazoch krásnych a umných. Stíhaní, najviac milý a milá, menia sa, on na šíp, ona na ružu, on na rybník, ona na kačku, on na lúku, ona na ružový ker, ona na kaplnku a on na pocestného, pri nej sa modliaceho, alebo, jako v českej povesti, v ktorej matka s dcérou i s jej milencom pred hrozným otcom utekajú, mení sa milenec na snehobielu brezu, milá na striebroperú volavku a matka na šumivé sietie alebo rákosie atď. Mysli, v prírode toľkú moc, ako sme uviedli, vidiacej, ostatne neskúsenej a ešte len hlavne v obrazotvornosti sa pohybujúcej, navkladať do nej tvorov a predmetov, akých nikde niet, privlastniť jej sily, akých nemá, a tak udalosti neskutočné nastvárať, nič je nie nemožného. Nepýta sa myseľ na tomto stupni ešte po možnosti a skutočnosti svojich útvorov v svete, jej sú možné a skutočné, kadenáhle ich obrazotvornosť, dosť malým niečím k tomu pohnutá, natvorila. Rozpomeňmeže sa v tomto ohľade na detinské naše časy, keď nám varovkyne a pestúnky povesti tieto na dlhých zimných večeroch rozprávavali: koľká bola naša pri tom pozornosť, a koľkú sme im prikladali vieru! To, čo detinskej našej mysli bolo možné a skutočné, bolo tým ešte viac mysli národa nášho v tom veku, v ktorom sa povesti tvorili, detinskejšieho oveľa v ten čas od nás deti, vedených už od samej prvoti ku známostiam všelijakým a poznávaniu pravého boha. Tak teda stretáme sa v povestiach našich s horami zo samej medi, striebra, zlata, s vrchmi zo samého skla, s koňmi, ktoré sa ohňom chovajú a za chvíľu pár sto míľ preletia (slnkový kôň, slnko), s tvormi čudnými, ktoré do povetria 75-centový budzogáň jako perko vyhadzujú, so železnými mníchmi, stretáme sa v nich s cestovateľmi, k slnku, mesiacu, k vetrom atď. putujúcimi; ukazujú sa nám v nich meče, ktoré samy rúbajú, citróny, z ktorých panny vyskakujú, zámky, ktoré sa na kuracej nohe krútia alebo na topoľoch stoja, ligocú sa v nich na vysokých vrchoch zámky sklené, pískajú píšťaly, na ktorých hlas k počutiu rozkazu kopy vtákov sa zletujú, alebo hady zo všetkých končín sa zlezú, a v okamžení vyrastajú stromy, tvoria sa zámky a v chvíli zase pľasknú a miznú. Pridružujú sa tam pútnikom zvery zo svojej vôle, pomáhajú im i stromy i skaly i lávky; manželstvá sa uzavierajú medzi zakliatymi v medveďov, orlov, ryby a pannami, a od rokov mŕtvi, potretí zvláštnymi kvapkami lebo masťami, ožívajú zas a žijú mnohé, nepočetné roky. Čo by bolo nemožné obrazotvornosti, v ten čas ešte u človeka žiadnymi úvahami suchého rozumu neuzdenej?!

Práve aj preto, že v povestiach našich obrazotvornosť v úplnej je slobode, že nám predstavuje nie svet ten každodenný, najviac suchopárny, sto a sto starosťami poprekrižovaný, ale bez všetkých rozumových úvah utvorený a maľovný, zabávajú aj tieto povesti myseľ jemnú, úvahami rozličnými neobťaženú a náruživostí prostú dákosi kúzelne, tým viac, že i divadlo, na ktorom sa dejú, tá ozorne zôkol-vôkol sa rozťahujúca príroda, jej hlukov a strastí ľudských prázdna samota, príťažlivosť má veľkú, i že deje, ktoré sa na tomto divadle predstavujú, nie sú bez významu mravného. Divadlo povestí sú obyčajne číre, ďaleké, pusté hory — akými ešte v ten čas, keď sa povesti tvorili, iste bola zem najviac prikrytá — strmé vrchy, šumivé háje, kvetisté lúky a záhrady čarovné, údolia a doliny zelené, a v nich alebo v záhradách ticho sa kolimbajúce jazerá, samotné v horách jaskyne, a jako sme už spomenuli, hory medené, strieborné, zlaté, sklené a inakšie divotvorné zámky atď.

Deje povestí majú svoj obsah mravný; pohnútky ich sú tie isté, ktoré vidíme v piesňach našich, lenže v povestiach v mnoho užšom okrese. Hlavná pohnútka dejov je láska rodinná, obyčajne láska sestry k bratom, bratov — a hlavne najmladšieho — k starším, detí k rodičom a týchto — hlavne matky — k deťom. Ale aj odpor lásky rodinnej, nenávisť macochina k deťom svojho manžela dáva pobudku trýzneným a prenasledovaným ku hľadaniu šťastia a skúsenia sa v širokom svete. Okrem toho i sama chuť poznania a skúsenia sveta z dobrej vôle, odvaha a skusujúca sa sila, obyčajne najmladšieho, opovrženého syna kráľovho, v povestiach popelválom, že sa len v popole a kadekde povaľovával, zvaného, vystrája do sveta a na pole dejov. A konečne i prirodzené nešťastné udalosti, jako v jednej slovenskej povesti stratenie sa slnkovho koňa, načo celú krajinu tma zachvátila, a podobné bývajú pohnútkami dejov v povestiach našich. Ľudia, ktorí sa dopustili skutku prirodzene mravným citom zatrateného, ktorí zapreli cit rodinnej lásky a vydali svojich v nešťastie, jako napr. v jednej českej povesti chudobní rodičia, nemôžuc pre chudobu vyopatrovať deti, ostavili ich v horách pustých, skadiaľ úbohé nemohli domov potrafiť, ale zahynutiu tam vystavené boli, alebo ľudia, ktorí, na okamženie zabudnúc sa, slovo prirodzeno-mravným citom odporné vyslovili, jako v českej povesti Kvítko pěti bratrů otec nad synmi z nešťastnej poľovky domov sa vracajúcimi, alebo jako v povesti slovenskej Traja zhavranelí bratia matka nad synmi prostopašnými, padajú v prvej prípadnosti sami pod trest, v druhej ale slovom nešťastným zastihnutých uvaľujú do nešťastia. Trest taký alebo toto nešťastie je obyčajne zakliatie, premena človeka v bytnosť čiste prirodzenú, v ktorej zakliati, zbavení svojej vôle, vykonávať musejú rozkazy prirodzených mocí, cítia bolestne odlúčenie od svojich, trápia sa všelijako a trpia prehrozne. Do zakliatia ostatne prichádza človek aj inakšími spôsobmi: zlosťou prirodzených, na človeka rozhnevaných mocností, alebo čarodejníkmi, jako v slovenskej povesti Tri zakliate kniežatá padajú doňho pomstou čarodejníkovou. A stáva sa toto zakliatie slovom lebo kúzelným, k tomu určeným nástrojom, jako napr. prútom Ježibabiným, a je rozličné. Daktoré sa vzťahujú na celý čas trvania na zemi, inšie len na dakoľko rokov a i v priebehu svojom môže byť celkovité a neprestajné alebo polovičaté a čas po čase prestávajúce. V tejto prípadnosti obyčajne trvá pol dňa, jako v slovenských povestiach o troch zakliatych kniežatách a troch zhavranelých bratoch, riadiac sa napospol v priebehu svojom vedľa slov pri zakliatí vyslovených, z čoho tiež vídať, koľká sa moc slovu už v prvotinách nášho národa privlastňuje. Od takéhoto nešťastia pokrvní zakliatych, obyčajne sestry alebo bratia i deti rodičov, ktorí k nim majú lásku vrelú, idú ich oslobodzovať, čo však spojené býva s najväčšími, temer nepremožnými prekážkami a odpormi, a láska osloboditeľov prichodí do ohnivej skusby. Osloboditelia musia mnoho, mnoho precestovať, na ceste premnoho vystáť, musia si radu u druhých prirodzených mocností k odkliatiu svojich v najväčších nebezpečenstvách vyhľadávať, mnohé často roky v skusbách vydržať, trpelivosť najväčšiu znášaním hrúzy a strachu, práce všelijakej ťažkej, hladu a smädu, a hlavne mlčaním dokázať, v uložený čas nanajviac pozorlivými byť atď., čo keď všetko šťastne povykonávajú, obyčajne pomáhajú svojim zo zakliatia a navracajú sa s nimi domov k nevýslovnej všetkých radosti. Podobné práce a nebezpečenstvá podstúpiť, rovnú pokoru pri odvahe dokázať musia aj všetci inší podujímatelia v povestiach našich národných, bo inakšie nedôjdu v podujatiach svojich žiadneho šťastia. A nezištnosť, vykonanie skutkov dobrých bez všetkých nárokov, bez prijímania odmeny, sa v povestiach národných zvláštne zvelebuje.

Ind, aby sa s božstvom stotožnil, pohružuje sa do hlbokej zádumčivosti bez všetkého myslenia, chce udusiť všetok svoj cit, zničiť všetku vôľu, alebo sa pripravuje o život, metajúc sa do riek lebo pod kolesá hrozného voza boha Višnu,^[366] alebo jako jeho Jogi,^[367] na rovnosť brahmanskú k bohom sa namáhajúci, podstupuje krušné a pritom zbytočné práce a skusby, idúce na zničenie všetkej osobnej živosti i jeho života; v prvotinách ale už slovanských, ešte vo vekoch povestí, človek vykonávajúci prácu bohumilú, skutok dobrý, aby nešťastným pomohol, stratené navrátil, musí, pravda, podstúpiť práce, skusby a nebezpečenstvá rozličné, potrebuje sa len ale pri vykonávaní dobrého skutku v svojich žiadostiach a sklonnostiach zaprieť, nie v mysli a prirodzene jako Ind zničiť. Alebo musí, keď mestá, krajiny smútkom zastreté od pažravých rozličných potvor: hadov a drakov vyslobodzuje, odvahu a silu dokázať, aby zničil moc zlú. A takto sa aj vykonávajú všetky skutky dobré a šľachetné: prácou, odvahou, zapretím seba vo svojich žiadostiach a náklonnostiach, a najkrajšia koruna ich je neprijímanie za to odmeny. Takto cítil Slovan už v prvotinách svojich. Pochádza on pôvodom svojím síce z Indie, i jeho povesti snujú sa na názoroch tam čerpaných: ale koľký je rozdiel už v tom prvom cítení a zmýšľaní medzi Indom a Slovanom!

Samo zakliatie, bezpochyby len pozdejší výtvor, ukazuje už na povyšovanie človeka nad prirodzené mocnosti.

Povesti, snované na najstarších názoroch Slovanov, na ich predstavovaní si božstva a sveta, sú aj z druhého ohľadu nie bez dôležitosti. Keby sa boli k nám všetky verne dostali, znali by sme našich najdávnejších predkov bohovedu a svetotvorstvo.^[368] Ale i z takých, aké sú, dajú sa brať zrná k tomu poznaniu. Rozpráva sa v nich o troch, nad iných vyvýšených kráľoch: kráľovi ohňa, kráľovi vetrov a kráľovi mora (zrovnaj Triglava^[369] a indických Brahmu, Višnu a Šivu^[370]), dozvedáme sa z nich o dvanástich chlapoch, ktorí na vysokom vrchu stoja a večný, nehasnúci oheň strážia (dvanásť znamení, cez ktoré slnko prechodí, dvanásť mesiacov), poznávame z nich príbuznosť mocí vyšších, že Belena^[371] (Berena) bola dcéra Ježibaby, a vyššie už sme spomenuli, jako je v povestiach predstavené slnko, jako vetry atď. Udalosti dáke historické v nich hľadať bola by práca lichá a k žiadnym výsledkom nevedúca, bo takých ani v nich niet, ale mnohé zrná z bohovedy a svetotvorstva starých Slovanov vylúpiť z nich možno. Preto sa aj divíme, že jak z tohoto, tak z mravno-národného ohľadu Slovanstvo dosiaľ týmto povestiam tak málo pozornosti venovalo.

Reč povestí, jako útvorov prestarých, istotne okrem reči najstaršieho pamätníka otcov našich je neviazaná, výpravná a vo vyprávaní svojom krátka, odmeraná. Výpovede krátke nasledujú jedna za druhou, preto vyhýba sa reč ich príčastiam, výpovede zväzujúcim, a šetrí pritom maľovnosti a názornosti. Opakovanie slov zvučných, zvedavosť budiacich, názorných, najmä spočiatku povestí, rada má a v priebehu zaokrúhlenosti sa pridŕža.^{[372][373][374]}

Patria povesti k epickému druhu básnictva nášho prostonárodného a prevyšujú vekom svojím, jako sa to i z obsahu i z vnešnej ich podoby, vypravovacej v neviazanej reči, s istotou zavierať dá, všetko inšie básnictvo naše národné. Básnictvo toto napospol rozpadá sa na epické, vekom staršie, a lyrické. K epickému druhu básnictva nášho patria: uvedené práve povesti, ruský Igor Svätoslavič, z Rukopisu kralodvorského: Čestmír a Vlaslav, Záboj a Slavoj, Beneš Hermanov, Oldrich a Boleslav, Ludiše a Lubor, Jaroslav, junácke spevy srbské a mnohé maloruské dumy. Epické básnictvo predstavuje deje, v lyrických piesňach vyslovujú spevci svoje city. Medzitým vo veľmi mnohých piesňach lyrických city spevcove pripojené sú k udalostiam, ku snadnejšiemu len a názornejšiemu vysloveniu citov tam uvedeným, alebo uvádzajú sa udalosti menšie, ktoré vzbudzujú a vyludzujú ich zo spevca. Epika zabehúva navzájom na pole lyriky, dávajúc nám vidieť vo zvláštnych obratoch alebo samého spevca, alebo osobu dejom rozčulenú a v tomto rozčulení vyslovujúcu sa. Z týchto príčin, to jest z prebehúvania jedného druhu básnictva nášho do druhého, ukazuje ono velikú náchylnosť k dramatike alebo k vystaveniu činov, pochádzajúcich z vlastného cítenia, zmýšľania a rozhodnutia uvedených osôb, čo každému do očí padne, ktokoľvek sa len trochu po našich piesňach a spevoch poobzerá. Dramatika zaiste je spojenie oboch pripomenutých spôsobov básnictva: lyrického a epického; v nej sa predstavujú osoby samy tvoriace dej, naproti tomu v epike, kde na skutky podstatne vplývajú vonkajšie okolnosti a takrečeno ich rozvíjajú, predstavujú sa osoby viacej v deji. Najvernejšie epické slovanské básne sú mimo povestí: Igor Svätoslavič, Čestmír a Vlaslav, Beneš Hermanov, Jaroslav a srbské junácke spevy, z ktorých najmä posledné v epickej prostote ku starožitným vznešeným útvorom najbližšie ku boku postaviť sa môžu.

Najstaršie prostonárodné básnictvo slovanské sú, ako sme už spomenuli, povesti, siahajúce do vekov, po ktorých nám okrem nich a reči žiadnych druhých pamiatok nezostalo. Stvrdzuje prevelikú starobu ich i obsah i spôsob predstavenia i vyprávania. Netreba sa tým dať mýliť, že v povestiach uvádzajú sa názvy, vyznačenia, hodnosti časov novších, lebo pochopy staré, vyjdúc v behu časov z úžitku, s novšími sa mnohonásobne pozamieňali. Z druhého epického básnictva najstaršie sú daktoré spevy české Rukopisu kralodvorského, menovito: Snemy, Čestmír a Vlaslav, Záboj a Slavoj, osnované na nábožensko-pohanských predstaveniach a obyčajoch predkov našich a žijúcich tam v celej svojej sile, ju len z úplného presvedčenia skladateľov brať môžúcich. Tieto spevy patria pôvodom svojím do 9. a 8. stoletia. Za nimi nasledujú Beneš Hermanov, Oldrich a Boleslav, a najmladší z nich je Jaroslav, spievajúci dej, zbehnuvší sa len v 13. století. Igor Svätoslavič je útvorom 12. veku. Srbských junáckych spevov od 14. stoletia starších nemáme; málo pred a potom pár století po páde Srbska na Kosovom poli tvoria sa najznačnejšie útvory toho druhu. Maloruské dumy pochodia hlavne z časov slobodného kozáctva. Reč najstaršieho vekom útvoru, povestí, je celkom neviazaná. Taká je aj Igora Svätoslaviča. Druhé spomenuté hrdinské spevy zložené sú vo veršoch, ale nerýmovaných; len v dumách kozáckych zamieňajú sa nerýmované verše s rýmovanými. — Lyrika je napospol mladšia od hrdinských spevov; novší je i jej vnešný oblek, ktorý s výminkami je úhrnkom verš rýmovaný. Čím je básnictvo naše staršie, čím vernejšie sa drží spojenia s prírodou, tým je obyčajne i živšie a krásnejšie. Novšie hrdinské spevy Srbov ostávajú ďaleko za staršími, a tak i u druhých kmeňov našich piesne novšie krásou staršie nedostihujú. Zdá sa, že spevotvorný čas i u nás Slovanov už prechodí a že musíme von z tohoto raja na pole samotvorných činov.

Keď pohliadneme po jednotlivých plemenách našich, jaké je u ktorého básnictvo národné, čo do verného zobrazenia ducha slovanského a prostoumeleckej krásy, teda prvenstvo bez odporu prislúcha starému básnictvu českému, nato srbskému, maloruskému a ruskému. Z neho to poznať najlepšie, jak sa duch národa nášho, nedotknutý a neporušený ešte žiadnym druhým vplyvom, mimovoľným takrečeno dychom k svetu nesie, v čom krásu hľadá, s čím sa najradšie zaoberá a kde sa najlepšie cíti. K nedotknutosti a k rýdzosti tejto ducha nášho v piesňach spomenutých plemien premnoho zaiste dopomohla i cirkev východná, nestavajúc sa nikde na závadu životu nášmu národnému, ale naopak, skloňujúc sa k nemu, udržujúc a napomáhajúc ho znamenite. Nie sú tak verné, tak rýdze slovanské piesne druhých, k západu európskemu viac schýlených a s ním mnohonásobne sa pomiešavších kmeňov. Česi hneď odprvoti života svojho dejinného, zameniac obrad slovanský s latinským, odstúpili nabok od zväzku, rodinu slovanskú spájajúceho, zmohli sa síce v národ začas kvetúci a sily veľkej, ale nemôžuc samojediní odolieť^[375] úžasným od západu na nich bez pretrženia sa sypúcim ranám, padli, ačpráve po boji hrdinskom, a podľahli potom docela vplyvom nedomácim, ktorými postieralo sa premnoho z ich rýdzosti dakedajšej slovanskej. Novšie ich básnictvo je nižšie, často jakoby k vyrazeniu šprýmujúce^[376] a patrne cudzími príkladmi presiaknuté. Vernejšie od tohoto je básnictvo slovenské a v niečom i moravské. Ani jedno síce nepohybuje sa vo vyšších vrstvách, ani v jednom neohlasujú sa dejstvá plemien, národné povedomie z tohoto ohľadu už v obidvojom spí, Slováci ale boli tým šťastnejší od druhých, že žijúc v krajine, samosprávu obcí a žúp (stolíc) zadržujúcej, v domácom svojom a spoločenskom živote užívali úplnej slobody, piesňotvorstvu hovejúcej. Hraničenie a mnohonásobné stýkanie sa Moravanov so Slovákmi obživovalo tamtých, a potom na pomoci im bolo i ďalšie sedenie od západu.^[377] Básnictvo plemien ešte ďalej ku západu vystrčených: Slovincov v Štajersku, Krajine a Korutansku, Srbov v Lužiciach, samostatnosť svoju skoro ani po pamiatke neznajúcich a mnohonásobným vplyvom susedstva poprekrižovaných, je nielen doprosta nižšie, ale i vplyvom takým značne prejaté, ačpráve ku cti kmeňom tým pokladať sa musí, že básnictvo národné i také, jaké je, aspoň pre pamiatku Slovanstva udržali. V celom našom básnictve piesní na spôsob nemeckých romancí niet, ale sa nájdu v slovinskom i v lužickom. Poliaci okrem krakoviakov nemajú práve žiadneho druhého národného básnictva, lebo spevy, na podobu tohoto tvorené, za to sa prijať nemôžu. Úkaz tento, u Slovanov neobyčajný, rozliční všelijako vysvetľovali, a menovito hrozným ujarmením ľudu, z ktorého, jako vedomo, roja sa všade obyčajne piesne národné, bo tento, neporušený druhým vplyvom, najspôsobnejší je vysloviť všeobecnú myseľ národa. Vo veľkom utlačení, pravda, zle ide spievať, ale ľud i v druhých zemiach slovanských žíjaval vo veľkom, ačpráve predsa nie v toľkom, jako v Poľsku, skľúčení a smýkaní, a rusínsky ľud, utrápený rovne jako poľský v dakedajšej poľskej krajine, zachoval, pravda, a má bohaté básnictvo národné: príčina sa teda inde hľadať musí. Vedľa mienky našej spôsobila nedostatok básnictva národného u Poliakov za jedno cirkev latinská, ktorá najmä v Poľsku hneď od uvedenia svojho proti všetkému národnému jako pohanskému ostro vystupovala, piesne, povesti a obyčaje ľudu jako nekresťanské odsudzovala a vykoreňovala, ba i do vymýtenia národnej reči, a to s veľkým prospechom, zameniac ju v celom verejnom živote s latinskou a túto i do domáceho života u všetkých od obecného ľudu vyšších dostrkujúc, sa chytila; za druhé neslýchaná sila zemianstva, po celej krajine a v každej skoro dedine usadlého, na rozličnoraké snemy, pospolité rušenia (vojny), zájazdy ustavične sa krajom preháňajúceho a ľud o všetku samostatnosť i pokoj pripravujúceho; a za tretie vina je tomu, myslíme, aj istá Poliakom vrodená ľahkomyseľnosť. Čo aj dojalo by bolo myseľ tohoto národa, nepustilo to tam hlbšie korene, a pri ustavičnom rušení v Poľsku ani nemohlo. Z krakoviakov vyzerá chytro dojatá myseľ, ale i dojmu odrazu pozbavená, a patrný je pritom pospech v ich úklade, jakoby sa piesne spievali len ukradomky a chvatom. Chorváti v básnictve národnom tiež len s málom sa preukázať môžu a žijú najviac zo srbských spevov, plemena od nich iste zvučnejšieho.

Zbierky slovanských piesní,^[378] ktoré sme pri zostavení prítomného spisu užili, sú nasledujúce:

Rukopis kralodvorský a jiné výtečnější národní zpěvopravné básně, vydán od Václava Hanky, v Praze 1835.

Igor Svatoslavič, hrdinský zpiev o tažení proti Polovcům, od Václava Hanky, v Praze 1821.

Srbske narodne pjesme, skupio ich i na svijet izdao Vuk Stef. Karadžić, knjiga prva, druga, tretja, u Beču 1841.

Pievanija Cernogorska i Chercegovačka, sobrana Čubrom Čoikovićem Cernogorcom (Milutinovićom), izdana Josifom Milovukom, U Budimu 1833.

Skazania Russkavo naroda, sobrannyja N. Sacharovym, kniga pervaja, vtoraja, treťja i četvertaja, izdanie tretie, Sanktpeterburg 1841.

Pieśni Polskie i Ruskie ludu Galicyjskiego, zebrał i wydał Wacław z Oleska, we Lwowie 1833.

Pieśni ludu Ruskiego u Galicyi, zebrał Žegota Pauli, tom pierwszy, tom drugi, Lwow 1839, 1840.

Rusalka Dniestrovaja, u Budimie 1837.

Slovanské národní písně, sebrané Frant. Ladisl. Čelakovským, Díl první, druhý, třetí, v Praze 1825, 1827.

Písně národní v Čechách, sebral Karel Jaromír Erben, svazek první, druhý, třetí, v Praze 1843, 1845.

Národnie Zpievanky, čili písně světské Slováků v Uhrách, sebrané od mnohých, vydané od Jana Kollára, díl prvý, díl druhý, v Budíne 1834, 1835.

Moravské národní písně, sbírka nová od F. S. (Fr. Sušila), v Brne 1840.

Narodne piesni ilirske, koje se pěvaju po Štajerskoj, Kranjskoj, Koruškoj i zapadnoj strani Ugarske, skupio i na sviet izdao Stanko Vraz, u Zagrebu 1839.

Pjesnićki hornych a deľnych Lužiskich Serbov, vudate vot Leopolda Haupta a Jana Ernsta Smolerja, Grymi 1841.

A povestí zbierky tieto:

Slovenskje povesti, usporjadau a vidau Janko Rimavskí, v Levoči 1845.

Slovanka, sbírka národních pověstí, vydána Frantau Vrantevičem a Slavomírem Tomíčkem, v Praze 1833.

Láskavosťou slovutného Hanku dostali sa nám okrem tých, ktoré máme, aj druhé dumy maloruské, menovito o pobehu troch bratov z Azova, začo tuná, jako i za ochotne nám k použitiu podanú zbierku Sacharovovu,^[379] mužovi tomuto od nás vysoko váženému srdečne sa poďakúvame.

Medzi týmito zbierkami vyznačujú sa vkusným výborom piesní: Srbská zbierka Vukova, muža o národnú srbskú literatúru nesmrteľnými zásluhami vyznačeného, ruská zbierka Sacharovova, a slovutného Čelakovského vybraná zbierka piesní všeslovanských. K lepším zbierkam patria: Žegotu Pauliho zbierka rusínskych, Erbenova českých, Sušilova moravských pesničiek. Kollár ale, bohužiaľ, i s Václavom Oleskom, ačpráve najmä poslední veľmi krásne a zajímavo o národných piesňach rozprávajú, pomiešali do zbierok svojich piesní národných i piesne zberby, a tým ich dosť zanečistili.^[380] Básnictvo, či umelecké, či prostonárodné, je umenie, a jako také musí sa domáhať krásy; piesne ale zberby nejdú po nej, a práve preto napospol len ošklivosť budia. Čo si utvorila zberba, to nie je útvor národný, a nemôže o ňom ani svedectvo vydávať! I tie mnohé suché, miešané, maďarsko-slovenské a latinsko-slovenské piesne,^[381] jaké Kollár v úplnej zábudlivosti na národné básnictvo do svojej zbierky primiesil, sú len bodľačie v záhrade básnictva nášho. Nejde o to, zbierky rozmnožiť, ale podať plody na nivách básnictva národného vyrastlé. V tomto ohľade kojíme sa nádejou, že obozretná ruka básnické sady naše očistí a mnohými ešte krásnymi štepami rozhojní.

Konečne i to pripomíname, že Čelakovský vlastnými útvormi napodobil i ruské i české národné piesne.^[382] Nasledovanie nič je nie v opravdivom zmysle umeleckého, lebo i pomysly i vnešnú ich podobu odinuľ^[383] vypožičiava, nie je ale bez zásluhy, lebo usnadňuje vmyslenie sa do ducha prostonárodného básnictva nášho, a z tohoto ohľadu patrí i Čelakovskému uznalosť naša. Plní sme zaiste toho presvedčenia, že spevci naši, tí, ktorí budú mať hýbať srdcom veškerého národa nášho, tí, ktorí budú v ňom prechádzať z pokolenia na pokolenie, musia vyspievať spevy svoje v duchu národa nášho, v útvoroch jeho mimovoľne vyliateho. Má Slovanstvo už veľkých spevcov, a nadovšetko dvoch: Puškina i Mickiewicza, ale jesto na ich útvoroch ešte dosť z cudzích vzorov a príkladov nasedaného,^[384] čo by sa vo zvláštnom ich rozobraní pekne pooddieľať dalo, sme však pritom tej viery, že pri toľkej obdarenosti básnickej, akú nadelil boh národu nášmu, s rozmáhajúcim sa životom slovanským na všetkých stranách a v prípravách jeho k činom povstanú od tamtých spevci ešte väčší a oslávia i umenie naše i život. Pravidlá sa pri tomto nijaké predpisovať nedajú, géniovia po namáhaní mnohých preniknú v hlbiny básnictva nášho a stvoria spevy duchom nekonečne obdareným i nekonečne cvičeným.^[385] Kedyže sa Slovanstvo dočká časov tých, a kto budú povolaní jeho?!!