E-mail (povinné):

Elena Maróthy-Šoltésová:
Články

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Miriama Oravcová, Jozef Rácz, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Janka Kršková, Katarína Mrázková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 116 čitateľov

O románe Proti prúdu

Na konci nutno mi podať ešte niektoré objasnenia, k tejto svojej literárnej práci, v čom by snáď sama za seba nehovorila dosť jasno.

Po prečítaní jej naše obecenstvo môže mi namietnuť: Podala si nám román zo slovenského života, ktorý pozdvihuje opadnutú myseľ, v ktorom čujeme svojskosť: ale či môžeš ho vo všetkom ospravedlniť? Či sme vskutku takí, akými nás opisuješ? Či vôbec nepredviedla si nám v tejto svojej práci utópiu, ktorá nikdy nedôjde uskutočnenia? — — —

Na to ja odpovedám: Svedomite som dbala, aby som nemožnosti nepodávala. Čo je zidealizované, i to je možno uskutočniť, lebo nie je zasiahnuté v tom vyše našich síl, vyše našich dobrých schopností. Keď som v tom podala viac začiatok ideálnejšej, vytúženej nami budúcnosti než skutočnosti zodpovedajúci popis nášho prítomného stavu, nuž aspoň podala som ho v miere pravdepodobnej, ktorú pri serióznom, vytrvalom usilovaní možno dosiahnuť. To, myslím, dozná každý, a tak som ospravedlnená.

Čo sa týka osôb vcelku, tie nie sú vybájené, ale vytvorené na základe skutočného pozorovania; však nie v tom spôsobe, akoby v každej mnou predvedenej osobe niekto skutočný musel nájsť svoju podobizeň, lež len natoľko, že asi toho ducha, toho typu ľudia sú tí lepší medzi nami, na ktorých spočíva nádeja národného povznesenia. Starý Laskár napríklad, povznášaný aj iných okolo seba povznášajúci čistým oduševnením prvotnej doby národného prebudenia, je iste nie vybájený; ale je to asi typ našich čistosrdcích, v tichosti súkromného života účinkujúcich otcov zo Štúrovho svetlého tábora. Oľga, jeho vnučka, nabratá jeho duchom, je tiež asi ideálny typ slovenskej ženy, kreslený síce nie dľa žijúceho modelu, ale súhrn peknoduchosti, nachodiacej sa v upovedomelých vzdelaných Slovenkách, v nej je zložený. Ak by mi kto vytknul za chybu, že podala som v nej ženu, akých v skutočnosti predsa nemáme, na to môžem len toľko odpovedať, že určenie ideálu je byť všestranne dokonalejším, než je jednotlivý človek, aby každému sťa vzor zasvietil do duše. A Oľga je jednako nie ideál vzdušný — ale skutočnosti primeraný, aký aspoň približne možno dosiahnuť.

Prichodí mi prehovoriť o samom Šavelskom, hlavnej osobe deja. — Kde si ho vzala? Veď takého zemana nemáme, lebo keby sme ho mali, čuli by sme ho — — namietne mi čitateľ tejto knihy. Žiaľ, nemáme ho; naše odrodilé zemianstvo ešte nevykázalo sa takým — ešte nám ho dlhuje. Mne tanul na mysli ako nevyhnutnosť, ktorá skôr-pozdejšie musí sa zjaviť v našich zvláštnych pomeroch. Je nemožnosť, žeby neprišiel. Predvídanie takého zjavu nezakladá sa na nadprirodzenom prorockom nadaní, lež skôr na historickej poučke — a nadovšetko na samom mravnom povedomí duše. Naše odcudzené zemianstvo s úzkostlivosťou slabodušného cudzobažníka vzpiera sa úlohe, ktorú tu za svoju uznal Šavelský, a predsa pred bohom, pred svetom i pred sebou len vtedy dôjde pravej, plnej mravnej váhy, keď spomedzi seba vystanoví takých, v ktorých ohlušený cit národnej pravdy ožije a zdvihne sa v novej sile naprávať hriešne premeškanie minulosti.

V prvej časti tejto knihy podala som priebeh odtrhnutia sa Šavelského od svojich rovesníkov a od zavedených snáh svojho stavu, ktoré sprotivili sa jeho samostatným, z hlbšieho vhľadu a zo sebapoznávania vzniknuvším názorom; a jeho postavenie sa na pôdu, ku ktorej odkazuje ho nepodkupné svedomie. To bola úloha sama pre seba, a považovala som ju za dovŕšenú.

No predostrúc svoju prácu pánu profesorovi Jaroslavovi Vlčkovi v Prahe k posúdeniu, aby som Šavelskému dala ďalej sa rozvinúť. Toto bola pre mňa, nutno vyznať, úloha priťažká. Podať Šavelského účinkovanie za národ v postupnom, podrobnejšom vylíčení verejných dejov a v nich obsažených našich krívd ťažko je tomu, kto nie je dokonale znalý verejných diel, zákonov atď. No predsa pokúsila som sa podať Šavelského medzi svojimi udomácneného, s nimi žijúceho aspoň v najnutnejších náčrtkoch, ako tanul mi v predstave. Akže sa mi podarilo vylíčiť ho tak, že čitateľ vycíti v ňom čistý, neohrozený charakter, silný um a silu vôle proti sebe aj proti iným, nuž je na tom dosť. V požiadavkách proti nemu tiež nešla som do nemožností, ale pridŕžala som sa samej pravdepodobnosti.

Toto by asi bolo, na čo posvietiť čitateľovi držala som za potrebné. Ostatné, čo vyžaduje diskusiu, bolo by vecou povolanej kritiky, spravodlivo súdiacej o prednostiach i o nedostatkoch. Ak táto moja práca bude tak šťastná, že takou kritikou bude povšimnutá, nuž ja sama viac nemám čo povedať o nej — iba ak to, že prajem si zo srdca, aby som touto knihou poskytla svojmu čitateľovi nielen chvíľovú, povrchnú zábavu, lež i hlbšieho duševného pôžitku — čo neprestávalo byť mojou snahou pri celom dlhom spracúvaní jej.

Turč. Sv. Martin, v októbri 1894.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.