Zlatý fond > Diela > Slovenské ľudové rozprávky I.


E-mail (povinné):

Stiahnite si Slovenské ľudové rozprávky I. ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Samuel Czambel:
Slovenské ľudové rozprávky I.

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Pavol Tóth, Ján Gula, Ina Chalupková, Alžbeta Malovcová, Lucia Trnková, Alena Kopányiová, Tomáš Vlček, Dorota Feketeová, Vladimír Fedák, Lenka Zelenáková, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Erika Majtánová, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 259 čitateľov

Traja bratia a tri princezy

[1]

Bol jeden pán, mal troch synov a dal ich učiť za plebánov.[2] To sa im teda nepáčilo. Tak povedali svojmu otcovi:

„Plebánstvo sa nám nepáči, apo. My sa pôjdeme inakšie remeslo učiť.“

„Tak, moji synovia, i ja pôjdem s vami. Odnesiem vás na koči.“

Tak išli zo dva dni, otec so synmi. A potom synovia otcovi vravia:

„Apo, vráťte vy sa domov, bo my sa nebudeme učiť, pokiaľ vy s nami budete!“

Tak teda tí traja bratia vzali sa a pošli do lesa. Bol tam v lese jeden veľký buk a od toho buka boli tri cesty. Tak potom oni traja si vraveli:

„My sa nemôžeme všetci traja vedno učiť!“

„Tak potom,“ povedal najstarší, „musíme sa rozísť, bo sa nenaučíme nič vedno.“

A potom mladší povedal:

„Bratia moji ľúbi, urobme próbu! Zarežeme do tohto stromu, a keď voda z neho pôjde, tak sa naučíme dačo!“

A potom zarezali nožíkom do tohto stromu. A išla voda z neho. A potom oni sa vzali. A jeden šiel po jednej ceste, druhý po druhej, tretí po tretej. A uradili sa, že o sedem rokov sa majú navrátiť na to isté miesto k tomu stromu.

A ako už sedem rokov prišlo, tak sa navrátili všetci traja, ako sa uradili, na ten deň. A len jeden na druhého pozreli, ako sa zišli dovedna, a od radosti plakali všetci traja. Potom si trochu hostinu urobili a najstarší sa pýtal mladšieho:

„Aké si sa, bratu, remeslo naučil?“

Tak mu odpovedal:

„Bratu, to nič nestojí, čo som sa naučil!“

„A predsa povedz, aké si sa naučil?“

A on povedal:

„Hoc, by kto bol, hoc i šarkan dajaký, keď mu poviem ,zaspi,‘ tak musí zaspať!“

„To je, bratu, dobre!“

A potom sa pýta stredného brata:

„A ty si sa aké naučil?“

„Ale,“ povedá, „moje remeslo tiež nič nestojí!“

„Tak teda len povedz, aké si sa naučil!“

„Keď zaňuchám, tak hoc pod horami, pod skalami bude dačo zamurované, tak ho musím vynájsť.“

Tak povedal starší brat:

„Tak teda to je dobre, nič sa netrápte!“

Tak potom tí dvaja bratia sa pýtali toho staršieho:

„Čo ty si sa, bratu, naučil?“

Tak potom im povedal najstarší brat:

„Moje remeslo nedobré, je len pre furmana. Keď na mňa centy kladú, tak je mi vždy ľahšie.“

Tak potom oni sa vzali, pošli do jedného mesta, do jedného hostinca a pýtali sa hostinského:

„Čo tu za novina v meste?“

„Nič také,“ povedá, „len nášho najjasnejšieho cisára tri princezné šarkani ukradli.“

A potom ten starší brat pýtal sa stredného. Povedá:

„Bratu, či ich dostaneme?“

A ten zaňuchal a potom povedal:

„Dostaneme ich!“

Tak ten hostinský pošiel k cisárovi a povedal mu:

„Jest u mňa takí traja páni, čo by ich princezy vyslobodili!“

Tak ten cisár rozkázal:

„Iď a pošli ich semka ku mne!“

On pošiel domov a rozkázal im.

Oni odpovedali:

„Keď chce pán cisár, nech príde sám po nás!“

A potom cisár prišiel na jednom koči a odniesol ich do svojho domu. A potom sa ich pýtal:

„Či dostanete tie moje princezy?“

„Dostaneme ich, najjasnejší cisáru! Ale čo nám dajú za to?“

„No, ja vám,“ povedá, „inšie nemôžem dať, keď ich dostanete, ako jednu jednému za ženu, druhú druhému a tretiu tretiemu!“

A potom, ako im to prisľúbil, tak im povedal tak:

„A čo vám teraz mám dať na cestu?“

A ten najstarší povedal:

„Nám treba deväť volov pečených i deväť bočiek vína i deväť pečiva chleba.“[3]

Tak tu potom sa kráľ zarmútil, že kde on bude mať taký voz, čo všetko skladie na ňom. Tak potom najstarší povedal:

„Ešte nám taký mech k tomuto treba, čo sa do neho všetko spakuje, i jeden povraz, čo kolo sveta obstane.“

Tak potom spakoval ten mocný do toho mecha všetko a vzal na chrbát a kráľ sa len ulapil za hlavu:

„Keď si ty taký mocný, tak ty i môj zámok prevrátiš!“

A potom sa vzali a išli tí traja mládenci. Tak teda išli deň aj tri dni. Odjedli i odpili z toho, čo mali. A ten najmladší povedá:

„Už ma nohy bolia!“

„Tak,“ povedá, „vyjdi na tento mech!“

„No vidíš, už mi je ľahšie!“

A oni zas idú zo tri dni ďalej. Zas i druhý brat povedal:

„Už i mňa nohy bolia!“

„Tak teda,“ povedal mu starší brat, „vyjdi i ty na mech, keď ťa nohy bolia!“

Zas starší povedal:

„Už mi je ľahšie!“

A potom zas išli tri dni. Povedal najstarší:

„Ej, už i mňa nohy bolia!“

Najmladší:

„Tak zhoď ten batoh!“

Stredný k najmladšiemu:

„Zídeme prv, a tak nech zhodí!“

A potom zišli a najstarší povedal im:

„Bratia, či to ešte ďaleko sú tie princezy?“

A potom zaňuchal ten stredný a povedal, že neďaleko už. Ako povedal, že už neďaleko, tak vravel ten najstarší:

„Nanoste mi skaly do mecha!“

Ako mu nanosili tie skaly, vzal ich na chrbát a išli ešte za jeden deň. Tak potom pýtal sa zas stredného brata:

„Či ešte ďaleko?“

A on zaňuchal:

„Hop,“ povedá, „už sme tu!“

„Tak zhoď ten batoh!“

„Ej,“ povedá, „ja ho zhodím, ale zíďte dolu!“

Ako zhodil ten batoh, až tie hory zahučali! Tak potom ide ten stredný brat pod jeden kriak a pozrie — tam veľké dvere! Tam boli železné dvere a na tých dverách jedna veľká kladka ako korec.[4] Tak potom mu povedal brat stredný:

„Ale ako tam,“ povedá, „pôjdeme, keď je tu kladka ako korec?“

A potom mu povedal brat najstarší:

„To nič!“

Vzal ju na dlaň a uderil druhou dlaňou, zaraz sa rozsypala! Otvorili oni tie dvere a hľadia do tej diery veľkej:

„Tak teraz ktorý tam pôjdeme?“

A bratia vravia tomu najstaršiemu:

„Iď ty, bo ty si najmocnejší!“

Tak potom povedal ten najstarší:

„Ja nejdem, ale iď ty, najmladší, bo ty keď povieš ,šarkan, zaspi!‘, tak zaspí.“

Tak potom on povedal:

„Ja nedbám!“

A potom ho spustili na povraze dolu. A ako ho spustili, tam bol jeden tátošík a potom sa ho ten tátošík pýtal:

„Kde ty si sa tu vzal, keď tu ani muchy niet z tamtoho sveta?“

„Tak ja som sem prišiel za princezami troma, keby som ich mohol dostať!“

„Ťažko to ty dostaneš, bo za troma šarkanmi sú vydaté. Jeden je o piatich hlavách, druhý o desiatich a tretí o pätnástich.“

A potom, ako už mu to povedal, povedal tomu koníkovi:

„Ľahni si a spi, žeby si ma nezradil!“

A potom prišiel do tej diery, kde tá najmladšia bola. Letný čas bol, tak šarkan bol po horách duby prevracať. Tak sa jej pýta:

„Kde je tvoj muž, že je nie doma?“

„Nuž on pošiel na tamten svet, bo teraz je letný čas.“

„Aké ti znamenie dáva, ako ide domov?“

„Má taký budzogáň, ešte je na päť míľ, a keď ho hodí, až ten dach zhrkoce na chyži.“

„No,“ povedá, „to nič, len sa zberaj, bo ja som po teba prišiel!“

„Ach, človeče, ty ma nedostaneš!“

„Ty sa len zberaj!“

Tak potom ten šarkan raz hodí budzogáň, už letí domov. Ako priletel, kričí:

„Tu kresťanská duša smrdí!“

A prišiel a letí do chyže. A Janko, najmladší brat, mu povedal:

„Ľahni a spi, keď mi chceš dačo urobiť!“

Ľahol šarkan a zaspal. Potom ho rozrúbal. A potom sa pýta, či je doma tamten šarkan o desiatich hlavách.

Povedá:

„Nie je doma, tiež pošiel na druhý svet.“

A potom Janko sa vzal a pošiel k strednej princeze. Ona doma sama bola.

„Pán Boh daj šťastie, najjasnejšia princezo!“

„Dajbože i tebe, kde si sa tu vzal, človeče z tamtoho sveta?“

„Tak ja som ťa prišiel vyslobodiť!“

Tak potom ona mu povedala:

„Ťažko to bude, bo ja mám šarkana o desiatich hlavách, čo ja musím s ním žiť!“

„To nič, len ty sa zberaj, bo ja som po teba prišiel! Už i tvoja mladšia sestra sa zberá.“

I toho druhého šarkana, keď prišiel, porúbal. A potom sa pýta:

„Ako sa má tamtá najstaršia? Či je jej muž doma?“

„Doma je,“ povedá, „leží na železnej posteli.“

On sa trápi, ako tam k nemu bude treba ísť, ale sa odvážil a pošiel:

„Čo Boh dá, to Boh dá, tak ja idem.“

A on ešte len k dverám išiel a ten šarkan na železnej posteli už začal kričať, až mu z pyskov plameň išiel. Tak Janko povedal:

„Keď ležíš, dobre, tak len lež!“

A šarkan zaspal. Janko vzal šabľu, jeho vlastnú, a odrúbal mu všetkých pätnásť hláv. A potom princeze povedal tak:

„Zberaj sa, bo už sú ti sestry hotové obe! I ty sa zberaj; ja som vás vyslobodil všetky tri!“

Tak potom oni išli s radosťou až k tej veľkej diere. Tak potom uviazal najstaršiu princezu na povraz a vytiahli ju tam hore. A zas i strednú.

A tam hore sa naďabil jeden černokňažník. Tak potom on im povedal:

„Musíte i mne dať z nich jednu!“

„Najstaršiu ti nedám,“ povedal ten mocný, „bo to je moja!“

A černokňažník povedal:

„Táto stredná moja musí byť!“

A stredný povedal:

„Tú ja ti nedám, ale,“ povedá, „vytiahneme tú tretiu a tamtú ti dáme.“

A potom, ako ju vytiahli, tú tretiu, tak ju dali černokňažníkovi.

„A s bratom čo urobíme teraz?“ pýtali sa černokňažníka.

„Nechajte ho v diere a zaprisahajte sa a nepovedzte jeden na druhého u starého kráľa, keď sa bude pýtať!“

A potom sa zaprisahali. Spustili po toho najmladšieho povraz. A ten bol v tom čase pri tátošíkovi, zohnať ho. A ten tátošík mu povedal:

„Nesadaj na ten spustený povraz, ale uviaž naň skalu o takej váhe, ako ty vážiš, a uvidíš, čo sa s týmto stane!“

On uviazal skalu. Tak ťahali, ťahali, asi napoly, odrazu pustili ten kameň dolu. Tu mu ten tátošík tak povedal:

„Toto by sa i s tebou bolo stalo, i teba by boli pustili, bo ťa chcú zabiť!“

Tak potom on začal plakať, čo on teraz tam bude robiť? A tátošík mu povedal:

„Neplač, i my pôjdeme s nimi vedno!“

Ale mu povedal ešte ten tátošík:

„Šarkani majú tu ešte jednu starú mater a má ona také tri veci: nožničky, čo samy strihajú, ihlice, čo samy štrikujú, i takú masť, čo keď porúbaného, posekaného ňou pomastí, tak vstane. Tak iď a pýtaj tie veci. A potom i ju porúbeš, žeby nám dačo neurobila.“

Tak potom on pošiel a pýtal všetky tie tri veci. On pýtal:

„Babo, daj tú masť, čo keď porúbaného ňou pomastí, tak vstane!“

„Ja nemám, kde by ja vzala!“

„No musíš dať, daj!“

Ako mu dala, uderil ju o zem.

„A teraz daj tie nožničky, čo samy strihajú, i tie ihlice, čo samy štrikujú!“

Tak ona dala všetko. Odrúbal jej hlavu a pošiel k tomu tátošíkovi:

„No už som tu so všetkým! A teraz ako ja pôjdem?“

„Nič sa netráp, len iď a prines ten kantár, čo tam visí, kde najstarší šarkan leží!“

Pošiel i po ten kantár a vzal ho stade. A ten tátoš mu povedal:

„Vylož ho na mňa!“

Vyložil ho a povedal mu tátošík:

„Sadni na mňa!“

On sadol, tátoš raz skočil a zaraz z diery vonka bol. Najmladší videl, ako sa vedú tie tri páry popod ruky, už neďaleko kráľa boli, a k otcovi princiez dochodili. Janko na tátošíku ich dohonil, ale sa im do známosti nedal. Oni pošli s radosťou k otcovi, cisárovi. A bolo o pár dní veselie.

Najmladší, Janko, išiel k jednému krajčírovi za tovariša sa ponúknuť. A to ten tátoš takú radu mu dal. O pár dní malo byť veselie. Tá najstaršia princeza dala si u toho krajčíra šaty robiť, kde bol Janko. A teda také jej urobil, čo ešte o takých nebolo chyrovať. A to sa jej veľmi páčilo. Pýtala sa:

„Kde sa to oni tak naučili strihať, starý pán?“

„Nuž dostal som jedného tovariša teraz, on vie tak strihať.“

„Chcela by ja ho uvidieť, ako to, že on bez merania také šaty urobí?“

„No však je tu v dielni!“

Tak ten starý pán pošiel po toho tovariša:

„Poď len, Janku, pani princeza chce ťa vidieť!“

Tak on pošiel, a obdarovala ho.

O pár dní i strednej veselie bolo, a i tá dala si šaty robiť, a tej ešte raz krajšie urobil. Tak potom i tá pošla po tie šaty a oprobovala ich na sebe a veľmi sa jej páčili. I tá potom toho tovariša obdarovala a povedala mu:

„Nech prídu aj oni na to veselie, Janku!“

A on povedal:

„Ja nepôjdem, starý pán majster nech idú. Ja mám veľkú robotu, ja som sa zariekol, že nepôjdem na veselie.“

A potom ten starý pošiel i so svojou paňou. Tak tam veselie bolo a on, Janko, pošiel do záhrady a plakal. Ale potriasol tým kantárikom, čo zo svojho koňa sňal; tak prišiel koník k nemu a pýtal sa ho:

„Čo chceš, Janku?“

„A či ja by som nemohol na to veselie ísť môjmu bratovi?“

„Ba, ako nie, pôjdeme, ale musíš mať kráľovské šaty!“

Mal zaraz i šumné hodvábne šaty a na čiapke zlatú reťaz. A ten koník sa na takého koňa spravil, čo ani takého viacej na svete nebolo!

Tu on pošiel na dvor, kde to veselie bolo. A potom ho tam všelijakí králi volali dolu z koňa.

„Ja nemôžem ísť, bo ja som veľký rytier, ja mám veľkú cestu pred sebou. Ale keď je to láskavosť od mladého, jeden pohár vína vypijem!“

Tak potom mladý mu dal pohár vína.

Bolo i tretej princeze o pár dní veselie, ale ona ani nechcela ísť k tomu majstrovi, žeby jej šaty urobil, bo sa nechcela vydať za černokňažníka, len ustavične plakala. A potom jej otec predsa rozkázal k tomu krajčírovi ísť a dať si jedny šumné šaty urobiť, také, ako i sestry majú. Tak jej urobil ešte raz krajšie, ako jej sestry mali. Ako už mala ísť na prísahu a obliekla na seba tie šaty, len ustavične plakala a nechcela vonkoncom ísť s černokňažníkom na prísahu.

Janko zas zatriasol kantárom a prišiel k nemu tátošík a pýtal sa ho:

„Čo chceš, Janku?“

„Tak teraz tá princeza sa vydáva, čo moja mala byť. Ako to bude?“

„Tvoja bude, neboj sa!“

Ako už veselie bolo — bol tam i krajčírsky majster s majstrovou —, Janko tiež pošiel na jednom šumnom čiernom koni. Mal na sebe šumné hodvábne šaty. Chodí tam po dvore a prosia ho princi, žeby zišiel dolu z koňa.

„Ja nemôžem, bo ja som veľký rytier, a mám veľkú cestu pred sebou. Ale keď je to láskavosť od mladého, jeden pohár vína vďačne vypijem!“

A tu tamtí bratia jeho rozkázali černokňažníkovi, žeby zaniesol Jankovi vína. A on niesol s veľkým strachom to víno a dával mu. A bratia ešte ďalej ho popchli k tomu koňovi, až sa celkom ku koňovi dostal. Kôň kopol, zaraz sa černokňažník na kolomaž rozlial. Janka zlapali zaraz a chceli ho potrestať.

„No,“ povedá, „keď môj kôň ho zabil, vezmem si ja tú princezu!“

Tak zaraz pristala celá rodina.

Je veselie, i tie tri princezy sedia za stolom i s tamtými jeho bratmi dvoma. Pýta sa ich potom Janko:

„Kde princezám tie šaty strihali?“

„Ale tu jeden starý krajčír nám šil.“

„Kde je, ja by ho rád vidieť!“

On prišiel.

„A či oni šili tie šaty?“

„Nie, mám takého tovariša, čo to urobil.“

„A kde je?“

„Doma je!“

„Nech idú po neho, ja by ho rád videl.“

A pošiel a prišiel bez neho.

Janko:

„A poznali by ho?“

„Poznal by ho!“

Nepoznal ho.

„S kým vravia, to je on. Ja som bol ich tovariš, ktorý tie šaty urobil. Ja som tie tri princezy vyslobodil od šarkanov. Moji bratia ma chceli zo sveta zmárniť, ale ja som tu, a vezmem si najmladšiu princezu za ženu!“

Svojim bratom odpustil a kraľoval.

Starý bačkor, nový remeň, až naveky vekov ameň.



[1] Andrej Behun z Krásnej nad Hornádom (Síplak; Abauj), 18. septembra 1898. Czambel § 178, 344 — 349.

[2] plebán (z lat.) — farár

[3] deväť pečiva chleba — deväť dávok chleba do pece, deväť pecňov

[4] korec — miera na zbožie (93,6 l)




Samuel Czambel

— filológ, dal vedecký podklad spisovnému jazyku a slovenským jazykovým dejinám Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.