Marťinovi Hamuľákovi

Marťine, prezdární ľudohojnéj Slávie sinku!
Čo vždi plápolavú kvitnúcích srdca junákov
K národu a vlastnéj zažiháš materinčiňe láskú;
Múdro i túto i ten bojujícím naproťi stránkám
Zastáváš, a krivé o oboch z hlav súdi virážáš.
Čo starodávňejšé i památki i písma Slovákov
Ze ďňa na ďeň zbíráš, a krutéj od záhubi chráňíš.
Ba množším i život dáváš, keď ze tmi a černích
Jích ze hrobov krísíš a na horné svetlo vinášáš.
10
Túto i mú báseň, čo včil ťi do hrsťi prichádzá,

Jestľiže precvičená tvéj bistrota misľi za hodnú
Svetla ju uznává a za súcú do sveta súďí,
Rovňe okríš, a živú ťiskem na svetlo vipusťi;
I vše čo buď z ducha jéj, buď krási a hladkoti chíbá:
To z ducha svého dodaj, to ze svéj spaňilosťi vinahraď.
Tím abi prizdobeňím to ňejak, čo je dosťi ňepekné,
Zdálo sa biť pekné, a čo drsné zdálo ňedrsné;
Vatšú též vážnosť, vatšú ponabívalo hodnosť.
Ňech tak skrz ťa naší sa učá s téj pesňe roďáci:
20
Jak dobrezbehlí premiléj ve slovenčiňe bratri,
Konštantín a Metód, na danú Rastislava prosbu,
Z nádherného ku ňím poslaní Cárihradu prišľi.
Jak vďačnú prijatí od všech boľi v mesťe radosťú;
Kďe pri hodách mladší o posľedném súďe a hroznéj,
Ňěkdi čo má na celí dolahnuť svet, skáze viprával.
Jak napred ve Ďevíňe, potom sa na rózno berúce
Nábožnosť a praví Kristov rozesívaľi zákon;
I stavané, kďe kerá sa nachádzala, zrážaľi modľi:
Až všeľiké na kresťanskú poprivádzaľi víru
30
Rozľehnuté králostvo, a zlích ho sprosťiľi blúdov.
Jak volaní od najviššéj hlavi cirkvi do Rímu,
Že slavskím naporád bozké vikonávaľi službi
Ve chrámoch jazikem, nad ňepráťelmi radostné
Zvíťazeňí, slavskému do kostelov obradu právo,
A pre samích seba dvoch biskupskí získaľi úrad.
Ňech sa to všecko učá; spolu ňech hodními ťa vždicki
Chválami oslavujú, a dlhí život od ňeba vrúcnú
Obsahujú prosbú, abi s’ aj ďál národu rozkoš,
A proťi odporcom velomocná ochrana bíval.
40
Ňekdi bi s’ aj z bratrí, čo naších tu učívaľi predkov,
V nadhvezdních sa bidlách a ve večnéj sláve ťešíval.