ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Obraz zo života)

Strýc Miško bol richtárom v Poludnej. Pánboh opatril ho všetkým: i zdravím, i veselou prírodou; dal mu i dobrú ženu, ktorá verne znášala s ním dobré i zlé veci. Bola mu vernou a oddanou družkou. Na dôkaz svojej vernej lásky obdarila ho viacerými dietkami, z ktorých sedmoro väčších-menších dietok tešilo sa životu tuzemskému i slniečku božiemu. Aby mohly prospievať vekom i múdrosťou, veru pilne zomieľaly chlebíček vezdejší, a to každý deň a v hojnej miere, takže ich mamička často musela od nemilého údivu sprásknuť rukami, keď sa minul peceň chleba tak, ako čo by len bičom pukol. K tomu strýka Miška obdaril pánboh aj úradom, a to richtárskym, ktorý zastupoval verne, hádam už aj dvadsať rokov, k úplnej spokojnosti obce. — Úrad tento, ako viete, je veľmi vážny a ctihodný a má mnoho výhod: napríklad každý sníma pred ním klobúk, poznajú ho v úradoch aj v stoličnom dome. Často sa stane, že ho aj páni navštívia, keď cítia nejakú potrebu k tomu.

Ale má i veľkú chybku, a to je: že má pomerne viac výdavku ako príjmu. Ohľadom príjmov však náš pán richtár nebol obdarený od Hospodina, lebo jeho hospodárstvo bolo veľmi skromné a k tomu z neho musel vyplácať ešte aj sestru a po bratovi pozostalú sirotu, takže keby nebolo bývalo kupčenia po jarmokoch s rožným statkom, čo vše donieslo pár zlatých do skromnej domácej pokladnice, veru by bol ľahko prišiel na psí tridsiatok. Strýko si ale vedel ešte aj iným spôsobom pomáhať, lebo bol neobyčajne bystrým umom a zdravým rozhľadom obdarený muž. Vedel každému, kto sa len utiekal k nemu, poradiť. Málo bolo takých, ktorí mali nejakú majetkovú rozopru alebo pravotu, takže kúpu alebo odpredaj nepohnuteľností, aby sa neboli prišli k nemu poradiť, čo majú robiť. V tomto ohľade chýr jeho bol tak veľký, že prišli k nemu i z druhej doliny, a to až hen z piatej dediny o poradu. Samo sebou sa rozumie, že dobrá rada stojí groš, a tak, ač skromne, ale predsa mu i tu niečo kvaplo k príjmom, a to dosť zhusta, takže sa pri ňom doslovne plnilo to porekadlo: Malé ryby, dobré ryby.

Popri svojich dvoch synoch a pätoro dievčencoch mal ešte na starosti aj bratovu sirotu.

Janko, tak sa volal jeho synovec, bol šuhaj už dvadsaťročný. Mal za sebou matúru, potom šiel na teologiu, ale tu sa mu zle povodilo, ako nejednému slovenskému synkovi, takže zrazu zostal slobodným ani vták, bez všetkého povolania. Čo mal urobiť? Bol chudobný ani kostolná myš a k tomu, aby ho neprivrzli na tri roky k vojsku, a chcel sa stať učiteľom. Pretože ale ešte nemal učiteľského diplomu, nemohol sa uchádzať na väčšie miesto a bol rád, keď ho vyvolili za učiteľa v Rajčanoch, fílii to Kamenistej. Plat, pravda, nebol najskvelejší, lebo krem „slušného slobodného bytu“ a dvoch prídomových záhradok neobsahoval viac ako štyristo korún.

Strýkovi Miškovi a tetuške nebolo práve milé toto postúpenie Jankovo, lebo oni si to ináč boli predstavovali, že bude totiž kňazom a že tak meno rodiny povznesie, keďže i jeho otec bol farárom. A tu zrazu taký opak! Učiteľ, a to bez diplomu, s dvesto zlatých platom, z čoho ani žiť ani mrieť. — Nuž veru bolo im to dosť nie po vôli. A ešte ich jedna príčina trápila. Mal totiž Janko odísť od nich do cudzieho sveta, a to medzi inovercov, lebo v mestečku Rajčanoch, áno i na celom šírom okolí jeho súveriaci, ktorí ho zvolili, tvorili len nepatrnú hŕstku.

— Akože ťa pustiť? — hovoril strýko, — keď budeš tam medzi cudzími, ktorí sa budú na teba len s posmechom a opovržením dívať.

— Joj, — ja by som ta nešiel ani za neviem čo, — doložila tetka, — keď tam nemáš ani kňaza, ani kostola svojského.

— A prečo by nešiel? — zamiešala sa najstaršia dcéra, devätnásťročná Marienka. — Veď nepôjde medzi ľudožrútov, ale medzi ľudí a Slovákov. Keď sa bude, ako sa svedčí, správať, tak sa mu veru nič nestane.

— Pravdu máš, Marienka, — skočil jej do reči Janko, — musím sa niečoho chytiť, veď len nemôžem takto hlivieť! — Reč mu znela rázne, odhodlane, ale bolo badať na ňom, že sa ho bôľne dotkla reč sesternice. — Predsa len poznať, — pomyslel si, — že nedbá o mňa.

— Ale veď ty na Marienine reči nedaj nič, — hovorila tetka, keď videla, aký účinok maly na Janka, — veď vieš, že je ona už taká. Mala byť chlapcom, a nie dievčaťom. Ja ti len toľko hovorím, že obanuješ.

Mariena bola rezké a k tomu rázne dievča. Keď videla, že sa jej slová nepríjemne dotkly Janka a že matka si ich práve na zle vysvetľuje, pocítila nevoľu i doložila:

— Nehovorila som z toho úmyslu, že by nám Janko bol na oštare. To nie! Veď on dobre vie, že ho všetci radi máme, ale čo má u nás robiť? Predsa treba sa mu starať, aby si mohol zadovážiť samostatnosť, aby mal svoje povolanie a bydlisko.

— Pravdu máš, Marienka! — skočil jej Janko veselo do reči, bo úprimné slová jeho sesternice rozptýlily domnienky, ktoré pred nedávnom boly v ňom skrsly. — Pôjdem, akože! A čo je tam aj mizerný plat, no budem samostatným človekom. Budem sa pritom priprávať, možno, že mi bude na rok dovolené složiť niekde učiteľskú skúšku.

— Keď už tak chceš, tak choď v mene božom, ale potom nehovor, že som ti ja bol na príčine. Ináče pôjdem s tebou, lebo chcem vidieť, ako to tam vyzerá.

— Ale, strýko, čo by ste sa unúvali?!

— Daj pokoj, synku, pôjdem, — odvetil rezko, — chcem sa sám presvedčiť o tvojom položení.

O niekoľko dní po tomto rozhovore Ondrej, paholok, zapriahol pejky strýkove do voza. Staré kožené sedadlo hodil do zadnej časti voza a potom čakal, kým vyjde z izby gazda s Jankom.

Medzitým v izbe bol čulý ruch. Otvorený kufor stál naprostred izby a bol nabitý bielizňou i vrchnými šatmi. Bielizeň bola ako sneh vypraná a leskla sa od pečlivého žehlenia, čo nebolo ani divu, lebo Marienka bola v tom opravdový majster.

— Či máš ručníčok vo vrecku? — spytovali sa tetka starostlive… — A na peniaze si daj dobrý pozor!

Janko si hneď ohmatal bočný vačok, v ktorom mal pečlive uložených dvadsať korún.

— Všetko je v poriadku.

— Čakajže ešte! — prehovoril zrazu strýko. — Nemáš hodiniek, a predsa sú ti ako učiteľovi potrebné. Tu máš moje, ja ich nepotrebujem a chlapci sú ešte malí. A keď dorastú, tak im ich vrátiš, alebo im kúpiš nejaké, — a podával mu staré, no dosť vkusné cylinderky.

Janko bol dojatý nad týmto prejavom lásky, no nechcel ich prijať, lebo pocítil výčitky svedomia, že využíva strýkovu lásku na úkor jeho detí; strýko ale neupustil od svojho.

— Len si ich vezmi, ty si šuhaj na mieste, akože by to bolo, že by si nevedel odpovedať, keď sa ťa ľudia spýtajú: koľko je hodín, pán učiteľ? Akože odpovieš? — Ale už je tu čas, aby sme sa pohli, — doložil, keď videl hodinky zapadnúť do vrecka Jankovho prusliaka, — lebo nám môže železnica ufrngnúť.

Janko stokol si na topánky kapce, šité zo súkna, čo tetka napriadla a strýko mu ich dal ušiť. Potom prehodil na seba šedivú, už dosť vetchú bundičku, čo mu ešte po otcovi zostala. Ujec sa tiež náležite obliekol, lebo bol dosť sychravý októbrový deň.

Nastalo lúčenie…

Na konečnej železničnej stanici už ich čakal ohromný voz, do ktorého boly neveľké, no silné koníčky zapriahnuté. Pri ňom stál vysoký chlap v dlhej, po päty siahajúcej širici, ušitej z čierneho domáceho súkna s ohromným golierom. Na hlave mal baranicu s vyhrnutou a šnúrou sviazanou particou, ktorá v tvrdej zime slúžila čo príchlop na uši. Jeho nos bol objemnej veľkosti a hruškovitej podoby. — Oči mal neveľké, lícne kosti mu boly silno vypuklé. Miesto fúzov mal pod nosom nakrátko ostrihanú hustú a tvrdú štetinu. Hojné strnisko, už od týždňa neholené, prikrývalo mu líca takmer až pod víčka siahajúc. Pán Golier bol poctivého remesla koželuh a presbyter rajčianskej dcérocirkvi.

Naši dvaja, keď vystúpili z vozňa železničného a poobzerali sa, či ich príležitosť nečaká, nevideli len Golierov rebrovec, ktorý sa veľmi málo ponášal na povoz, aký si oni v duchu predstavovali.

— Kohože hľadajú, prosím? — spýtal sa Golier príchodzích, vetriac v mladšom prišlého učiteľa.

— Veru my čakáme príležitosť z Rajčian, — odvetil strýko.

— Ja som z Rajčian a čakám nášho nového pána učiteľa.

— To som ja, — odvetil ticho Janko a dákosi mu nevoľno bolo pri vide toho obrovského voza s vysokými lojtrami. Týmto naprostriedku väzela široká diera, do ktorej pri svážaní upchávali seno, aby sa do voza čím viac zmestilo. Výzor Golierov tiež sa mu nezdal najpriateľskejším.

— No keď len v zdraví došli, — hovoril Golier a podával príchodzím svoju tvrdú a ohromnú dlaň. — Len nech sa páči posadať, lebo veru máme ešte hodný chlp cesty pred sebou a deň je teraz už krátky.

Naši vymenili si kufor, posadali si do voza, z ktorého im takmer ani len vrchhlavy nevyčnieval a pohli sa v mene božom napred.

Golier cestou ustavične niečo robil, tu si zapaľoval zapekačku, zase volal na koníčky, potom musel niečo oprávať i na chomúte, alebo sa mu na liacach motúžtek rozviazal, pritom ale mal ešte vždy dosť času vyspytovať sa príchodzích, zkadiaľ sú, či je strýko otcom pána učiteľovým a čo je jeho povolanie.

— Nebojte sa, pán učiteľ, u nás vám bude dobre. Ohrevy budete mať dosť… Plat je tiež obstojný… Z dvesto zlatých čo len jeden môže bezpečne vyžiť. Nuž a tu u nás tiež len niečo odkvapne: tu pohrabček, zas nejaký darček, príde čo nevidieť aj koleda. Vtedy dostanete aj šesť zlatých! Jedným slovom, uvidíte, že sa vám u nás bude páčiť!

Ale Golier mohol vychvaľovať, ako chcel, nálada u príchodzích predsa nebola najveselšia, lebo pocit neistoty, k tomu pošmúrny, mračný októbrový deň, chýliaci sa už k večeru, nebol práve príhodný vzbudiť u nich veselosť. Vidiek tiež bol tak zvláštny. Neobyčajného tvaru skaliská dvíhaly sa neďaleko hradskej na svahu a po hrebeni vrchu sťa nejaké turne, áno, i sťa zakliate, skamenelé potvory. Pod nimi hučala rieka, jejž rozvodnené, mutné vlny penily sa, keď sa udieraly o balvany, vyčnievajúce z jej koryta. Malé dedinky so špinavými, nízkymi, slamou pokrytými chalupami a k tomu tí biedne odetí a bledí obyvatelia týchto chalúp, s ktorými sa stretali po ceste, to všetko tvorilo obraz neveselý, áno, pošmúrny. A čím diaľ, tým sa väčšmi stmievalo. Z oblakov začal sa sypať drobný, akoby osievaný dážď.

Zamĺkol i pán Golier a len kedy-tedy švihol kone bičom a zavolal na ne, pobádajúc ich ku behu.

Strýko i Janko sedeli schúlení pod dáždnikom. Mlčali. Každý bol pohrúžený do svojich myšlienok. Nastala tichosť, prerušovaná len hrmotom voza a tichým šumotom dažďa, pršiaceho na strechu dáždnika.

Už sa bolo úplne sotmilo, keď zrazu pán Golier obrátil sa v sedlisku ku cestujúcim a zavolal veselo:

— Či vidíte vpravo to svetielko? To sú Rajčany. Chvalabohu, už onedlho dorazíme domov, — a praskol pritom bičom, potiahnul liace a zavolal: — Hijó! Kešo, aj ty Pejko! Nože sa rýchlejšie poberajte, psia mať vaša! Či nevidíte, že sme už čo nevidieť doma?!

A koníčky, keď počuly ten obodrujúci, veselý hlas gazdov, napäly sily a drobným, no rýchlym klusom poponáhľaly sa v tú stranu, kde svetielko blinkotalo.

Konečne prišli do Rajčian. Hneď na kraji mestečka, v malej odľahlej uličke zastali pred jedným nízkym domčekom.

Pred bránou domku videli stáť niekoľko postáv, ktoré na rachot voza vyšly von.

— Ale ste šťastne putovali? — bolo počuť jeden hrubý chlapský hlas.

— Chvalabohu, ešte to, len keby nie ten dážď; a je tma ani v rohu, — odvetil Golier.

— A ste doviezli? — bolo počuť zase.

— Pravdaže! — Nech sa páči len sosadnút, — ponúkal Golier našim. — Už sme na mieste.

Sišli dolu, vystreli si údy, ktoré boly ani dolámané.

— Dobrý večer! — prihovorili sa ku čakajúcim.

— Dobrý večer, dobrý večer!… a pekne vítame! — a Rajčania pristúpili ku nim a podávali im ruky.

— Nech sa len páči dnu! — núkali ich.

Vstúpili do neveľkej, nevysokej, čisto obielenej izby. Na nefarbenom jedľovom stole svietila dosť mdle malá lampa. Pri stene stála neveľká lavica s operadlom. Bola zafarbená na tmavomodro a po nej sa pestrely namaľované tulipány, ružičky a iné kvety. Za touto pozdĺž steny stála posteľ, čistou ražnou slamou naplnená, bez plachty a perín. Doložme ešte jednu stoličku, a tak máme úplne vyrátané všetko náradie tejto svetlice.

— Vitajte u nás, pán učiteľ, — prehovoril jeden vysoký, silný muž, dobrý to štyridsiatnik. Tvár jeho bola príjemná, priateľská, jeho modré oči sa prívetive usmievaly na príchodzích. — Ja som kurátor našej cirkvi, volám sa Jozef Vozárčik, — a podával Jankovi a strýkovi ruku.

— Ďakujem za privítanie, pán kurátor, — prehovoril strýko, — a prosím vás, aby ste môjho synovca prijali s láskou. On je ešte mladý, neskúsený, a preto prehliadnite mu, v čom by bol nedostatočný, a buďte mu na pomoci, keď bude medzi vami sám, ďaleko od svojej rodiny!

— Ach, o to nemajte starosti, — prehovoril pán Rosiar, kušnier, a pohladkal si pritom veľké fúzy i hustú bradu v prostred rozčesanú na dvoje. — My sa už o pána učiteľa postaráme, aby bol spokojný u nás. Pravda, plat je nie veľký, ale my to už spravíme, aby sme vás mohli vychovať. Hľa, tak sme sa usniesli, že vám budeme každý za mesiac mlieko na raňajky zadarmo posielať.

— Ja začnem, — povedal kurátor, — a potom príde na teba rad, švagre, — a pozrel na neveľkého, no územčistého, rudovlasého a trochu pehavého človeka. Tento bol pekárom rajčianskym.

Keď sa všetci privítali s príchodzími, zavolal kurátor:

— No, hľa, boli by sme aj zabudli, že páni sú snáď hladní a smädní, a predsa sme i nahotovili niečo. — A tu ozaj v druhom okamžení už doniesol hodný košík, naplnený žemličkami, pečienkou a syrom. Postavil tiež za hodnú sklenicu vína na stôl.

— Tak, — hovoril, keď to všetko porozkladal po stole, — nechže sa páči trochu si zachutiť a zapiť.

Naši sa nedali veľmi núkať, ale sa prichytili chlapsky do jedla, lebo veru cestou a heganím na voze náležite im bolo strovilo.

— Veď ale takto osamote nám ani dobre nepadne, — prehovoril strýko. — Nože si aj vy, páni, zachutnajte a štrngnite si s nami.

— Čo sa jedla týče, to užite v zdraví len sami, a čo zostane, to sa zíde na zajtra; čo sa ale vínca týče, k tomu sa už vďačne pridružíme, už len i skrzevá toho, žeby sme mohli zazdravkať a zavinšovať pánu učiteľovi z príčiny jeho príchodu.

Nastalo zdravkanie a štrnganie pohárikmi, až kým sa víno neminulo. Potom sa kurátor aj ostatní pobrali domov, takže zostali v škole len sami dvaja.

Po odchode cirkevníkov pocítili obidvaja zase takú otupnosť, že zamĺkli, a aby nevyčítali jeden druhému myšlienky, ani nehľadeli jeden na druhého, ale každý v inú stranu.

— Poďme spať, — zavolal strýko a pozrel na slamu v posteli. — Kde máš kľúč od kufra?

Janko vytiahol kľúčik a otvoril kufor. Vytiahol z neho vankúšik a perinku a po dlhšom hľadaní aj plachtu.

— Počkajže, to ja, — prehovoril strýko, vzal mu z ruky plachtu a prestrel ju po slame, utláčajúc ju, aby sa nezgúlila dovedna. — Tak, vidíš, ako mi to ide od ruky. Hej, dosť som sa toho narobil ako učeň, keď som bol až hen v Rimavskej Sobote. Tam som musel ešte aj trom tovarišom poprávať.

Vyzliekli sa a ľahli si spať obidvaja do postele. — Perinka bola úzka pre dvoch, i prikryli sa teda aj Jankovou bundičkou.

Dlho nemohli zaspať, no ležali ticho, aby jeden druhého nezobúdzali, ako sa totiž oni nazdávali. Konečne zaspali.

Ráno len čo vstali, už prišla jedna ženička a doniesla hodný spustáčik mlieka. Pekár ale poslal im čerstvé rožky. Ešte boli pri raňajkách, keď prišiel kurátor.

— Akože ste sa vyspali u nás? — spýtal sa veselo.

— Dobre, chvalabohu, — odvetil strýko.

— Ďakuvať bohu! — Prišiel som vám poradiť, pán učiteľ, ohľadom stravy. Ja by som myslel, že by ste sa stravovali u švagra pekára, ten vám dá obed za deväť zlatých; raňajky budete mať, a táto ženička vám bude izbu riadiť i mlieko donášať. Zaplatíte jej zlatku na mesiac. Nuž tak, či bude dobre?

— Ďakujem vám, pán kurátor, — odvetil Janko, — pravdaže bude, veď vy to viete najlepšie, čo mi bude prospešnejšie.

— No veď no, veď sa už poradíme, ale teraz musím odísť, lebo mám na jednom mieste robotu.

Medzitým pred školským príbytkom sa zase zjavil Golierov koráb, ktorý mal strýka Miška odviezť na najbližšiu železničnú stanicu.

Janko smutne pozeral naňho, ako si oblieka svrchník, obtáča teplý nákrčník na hrdlo.

— Syn môj! — hovoril pri rozlúčke, — nezabúdaj na toto: mám sedmoro detí, ty si mi ôsmy. Jestli by ti bolo do nestrpenia, prídi k nám bez okúňania, budeš mi i naďalej synom a moje deti prijmú ťa za brata. — Posledné slová povedal tíško; poznať mu bolo, že sa premáhal.

Objali sa a bozkali a o niekoľko menšín už stál Janko samotný pred domom a pozeral smutne za vozom, ktorý sa práve okrúcal za uhol ulice.

Keď sa vrátil do svojej izbietky, taká sa mu zdala pustá, prázdna, neprívetivá. Sadol si na lavičku a zadumal sa.

A hľa, klope ktosi na dvere. Trhol sa, zavolal „voľno“ a tu vidí, ako si jedna ženička vedie chlapca do školy na zápis a v ručníku nesie darček. Za ňou prišla druhá, tretia…

I nastal deň práce, keď nemal času myslieť na domov.

*

A teraz po mnohých rokoch, ďaleko vzdialený od Rajčian, rozpomína sa vždy milo a s radosťou na časy tam prežité. Na to tiché, ešte vtedy šovinizmom nenabrané mestečko. Nikdy sa necítil potupeným od inovercov, áno, užil plnou mierou ich priateľstvo a lásku. S vďakou myslí na tých svojich dobrých, umných neskazených cirkevníkov, ktorí ho takou láskou obtáčali a jeho poklesky dobromyseľne prehliadli. Rozpomína sa i na jeho ctihodného, patriarchálneho richtára i notára, ktorí s takou dobrosrdečnosťou a zaujatosťou sledovali kroky jeho. Na priateľa pernikára, kde sa toľko ráz nasýtil obrezkami z marcipánu a s ktorým sa učil po rusky a čítal s ním v ruštine Turgenevovu Asiu. Rozpomína sa, ako kreslili spolu veľkú mapu Uhorska pre školu, ako ju lepili na plátno a prešovali ju, sediac na nej traja na varštati (tretí bol notárov syn, jurista).

I teraz úsmev preletí mu okolo úst, keď si pomyslí, ako chodieval do malej, útulnej hospody na dve deci citinského, kde ho nie tak nápoj, ako hlavne modré očká krčmárovej vnučky vábily, ako jej raz kytku nezábudiek položil zavčas rána na okno… A mnohé milé rozpomienky skrsnú v ňom: na partie preferansu, — o zápalky — u ctihodného baťka Š. i na priateľstvo s jeho synom medikom. Ako si okrášlil skromnú izbičku lacnými obrazmi a makartovými kytkami, ktoré si sám sostavil z pečlive usušených listov čertového rebra a iných pekných tráv… To všetko vzácnou patinou obtočené leží v duši jeho.

Ale na lásku strýkovu a na jeho slová nikdy nezabúda, a čím je starší, čím viac cíti tiaž i nevďak života, tým sú mu vzácnejšie, drahšie, a to tým viac, že on už od rokov spočíva večný spánok tam na stráni, ktorej úpätie myje bystrá riečka a kde vetrík povieva nad trávičkou jeho rovu, donášajúc mu vonný pozdrav kvetúcich storočných líp, ktoré tvoria ohromný zelený veniec okolo veľkého, starobylého dreveného chrámu.