ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Maličká, ktorej dali meno Zuzanna, je ružová ani anjelik. Oči má Williamove, i čelo. Jej ruky sú také maličké, že William sa neustále diví tomu zázraku. Nožičky krčí a rada by kopať. Ľaľa, ako sa nebojí! Mrští noštek, to má byť vari smiech? Veď takto sa medzi dospelými nik nesmeje! Len také drobné tvory. A je to utešené, hoci to ani smiech nie je. Hľa, William sa už dávno prestal hrávať, ako sa deti hrávajú: a teraz toto! Zabúda zrazu na peniaze, na dom, na ženu, na to, že je mužom a mäsiarom, a zabúda i na to, že má myslieť na spôsob dospelých a rozumných Stratfordčanov. Je teraz znova deckom, a nikdy by nebol veril, aký je to obrodzujúci pocit navrátiť sa hlboko, hlboko do minulých rokov. Zuzke sa páčia jeho prsty, s ktorými sa pohráva. Jeho ruka je taká veľká, akoby bola obrova z rozprávky. Smiešok sa usadil v jej očkách a William Shakespeare je veľmi šťastný, že má malú Zuzku.

Nedávno tu hrali služobníci lorda-komorníka. I Richard Burbage bol s nimi. Vystupovali v istom krvavom kuse, ktorý sa Stratfordčanom neobyčajne páčil. Bojovníci mreli až radosť. Herci revali, šepkali, škľabili sa pri intrigách a sladko sa usmievali pri vyznaniach lásky, váľali sa po scéne, padali a vstávali, všade samá dýka, meč. Turci, mohamedáni, Francúzi, Rimania, Gréci, všetko sa to tam plietlo v húštine učených citátov a hlúpych žartov, pri ktorých ženy výskali. Ale William tam nebol: prvý raz vo svojom živote… oj, keď malá Zuzka je taká utešená, utešená!

Potom ráno prišiel Richard a veľmi prekvapený sa vyzvedal, prečo včera nevidel Williama medzi divákmi. Mladý Shakespeare hodil rukou (ale usmieval sa):

— Ukážem ti, akú mám driečnu dcéru, chceš?

— Ani som nevedel, že máš dcéru, ty si sa oženil?

— Myslím, že vieš, tunajší ľudia o tom každému rozprávajú.

Richard zavrtel hlavou a roztiahol ústa.

— Vieš, prečo som prišiel, William?

— Pozrime na Zuzku, je milá.

Odišli do druhej miestnosti. Herec pohladil malé líčko. Detské oči boli akési prestrašené. Ústam sa chcelo plakať.

— Bojí sa ťa, Richard.

— Možno môjho hlasu. Mám ho hrubý, byvolí.

— Tyran a kráľ musí mať taký. Čo si mi chcel povedať?

Burbage si založil ruky.

— Nešiel by si s nami do Londýna? — povedal a William pritom akosi zbledol. — Divadlá sa majú teraz veľmi dobre. Nepochybujem, že skoro budem boháčom. Ľud sa blázni za divadlom, páni práve tak. Herci môžu piť viacej ako hocikedy a obliekajú sa ako princovia. I bláznovstvá sa nám už odpúšťajú. Dnes každý lakomý človek by chcel byť hercom.

— Nepotrebujem, priateľu.

— Máš ženu, pravda?

— Ah, ženu, hej. Ale mám dieťa. Choď a získaj niekoho iného. Pred pol rokom by som bol išiel, ale vtedy si tu nebol. Teraz je už neskoro, Richard, stávam sa mešťanom. Tu zhnijem, ja to viem, ale nemôžem ináč.

Burbage sa pomaly dotkol dverí.

— Si junák, William, nebol by si sa tam stratil.

S tým odišiel.

Po dvoch dňoch William skoro zabudol na tento rozhovor.

*

Dvanásty november roku 1585 je tmavý deň. Plno blata a vody. Všetko je čierne: stromy, štíty domov, ploty, záhrady, hromady sena i vtáci. Zuzka, ktorá vie povedať mnoho slov, plače. Dvojčence Hamlet a Jutka sa boja tohto plaču a tiež plačú. Mnoho smutných vecí. Obloha sa dusí v kúdoloch lenivej hmly. Slnko stojí na nebi, podobné riedkemu mastnému fľaku na redšej ešte polievke. Kravy vyvaľujú oči, také ozrutné, keď sa im prizriete zblízka. Psi sú smutní a zívajú namiesto toho, aby brechali, mačky si preťahujú chrbty a otŕčajú tuho chvosty, deťom je ľúto, že sa nedá hrať vonku na ulici, dospelí vyhýbajú pri chôdzi kalužiam. Starý John Shakespeare ide k synovi.

William je na dvore. Otec ho chytí pod pazuchu a utiera si druhou rukou vlhké fúzy. Pomaly žmurká, ako človek, ktorý sa práve zobudil a cíti sa ustatejší ako pred spánkom.

— William, prišiel som ťa požiadať, aby si mi v istej veci pomohol. Vieš, že som pred niekoľkými rokmi kúpil dom v Bradtfordskej ulici. Rozširoval som si práve obchod a potreboval som väčšiu sumu peňazí. Vypožičal som si od Wilsona len niečo, ani nie mnoho. Dnes sú však časy zlé a Wilson chce svoje funty späť. Mohol by si mi na niekoľko dní pomôcť, chlapče?

— Ty sám nemáš dosť peňazí, otec?

Zarazilo to starého človeka.

— Dnes nemám. O niekoľko dní budem, dúfam. Potom ti vrátim.

— Škoda, nemôžem ti pomôcť, nemám peňazí.

— Myslel som si, že gazduješ svedomite, William.

— Vtedy by som mohol i ja vyčitovať. Vieš dobre, že obchod nie je malá násobilka. Ale počkaj teda, kým budeš mať dosť prostriedkov, otec.

— To nemožno. Wilson nechce čakať, je celý poplašený, blázon.

— Azda ti nedôveruje?

— Kto sa v ňom vyzná? Aj tak nehovorí rozumne.

— Povedz mu vážne, ako sa veci majú.

— Si veru dôverčivý. Ale on vie všetko a chce mať peniaze už dnes. Vážne slovo v takýchto okolnostiach nepomôže.

Voda čľapoce zo strechy. Pomaly a pravidelne. John Shakespeare rýchlo vydychuje. Jeho syn sa udrie po stehnách.

— Musíte ísť prosiť Hathawayho, otec.

Starý človek urobí rýchly pohyb.

— Toho?

A po chvíli:

— Nové dlhy?

John zvesí hlavu.

— Pôjdem.

Podvečer sa vrátil zo Shottery. V pitvore stretol Annu.

— Tvoj otec je lakomec! — povedal jej prudko.

Prekvapená pozrela naň. Nevedela o ničom.

— Zničil ma! — vydýchol celkom bledý a unavený.

V izbe William hneď porozumel.

— Som zničený! — vraví starý.

William sa neľaká týchto slov, ale výrazu na otcovej tvári.

— Všetko je preč! Môj dom! Ah, čo dom, hlúposť! A vieš, William, že mám ešte aj iné dlhy? Teraz sa všetci na mňa vrhnú: hyeny sa nikdy nepýtajú zdochliny, ako sa cíti! Vieš, už dnes umrel počestný, múdry a vážený John Shakespeare? Vieš, čo je to pre mňa, pre ľudí, a najmä pre ich jazyky? Vieš, že každý z nás je taký, aký je na jazyku svojho blížneho. Sme bedári, William!

Zobudil sa Hamlet a dal sa do plaču. Roztiahol ručičky, v ústočkách sa ukázali ďasná bez zubov. Ten plač upomína starého na Williamove deti, na vnúčence. Stisne päsť, vraví:

— William, aký som?

— Bledý, otec. Je mi vás ľúto. Zaiste trpíte.

— Somár! — zareve zrazu starý človek a niet v ňom viacej tichého bôľu, ale bôľ zúrivý a zlý.

— Nechápeš, že je to tvoje dielo? Čo nevidíš, že si ma ty doviedol ta, kde som? Neporozumel si ešte, že ma tvoja bezhlavosť zahubila? Načo sú mi tvoje radosti, tvoje víno, tvoje ženy, tvoje deti? Načo? A prečo si si vybral za tesťa toho Hathawayho, lakomca a zločinca? Povedal, že mi nemôže požičať ani penny! Viem, že má plné truhly! A stará vyplazovala za mojím chrbtom jazyk a žmurkala, viem to!

John Shakespeare si sadol na okraj postele, ktorá zavrešťala. Utieral si oči, zdalo sa, že plače. Brada sa mu triasla.

Zotmelo sa rýchlo. William sa sklonil nad deti. Aj Jutka bola už hore. Mľaskala jazýčkom. Zuzka prišla na nemotorných nôžkach. William náhlivo vyšiel.

— Nečakaj ma, — riekol Anne, ktorú stretol vo dverách.

— Je už tma a zasa prší, — povedala.

Prešiel ďalej pomimo bez slova a zmizol v tme.

John Shakespeare sa po niekoľkých minútach spamätal. Vstal.

— Kde je William? — pýtal sa Anny.

— Neviem. Možno má niekde prácu. Prší tam.

— Ušiel, — povedal John Shakespeare. — Vábil ho Richard, ozvala sa v ňom stará vášeň. Bude hercom, vieš, Anna? Možno zbohatne, ktovie, ale ty si ho už stratila. Nevráti sa ti tak skoro. Divé vtáča, nech si letí… herci sú elegantní a radi pijú.